Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/47/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117206224
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117206224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne:
V. Z., nar. XX.XX.XXXX, S. F. č. XXX, XXX XX, právne zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát
so sídlom R. X/V., XXX XX C., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752,
Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 1.136,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 13Csp/39/2017-107 zo dňa 21.08.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I. a III. p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e
d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol
nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.136,91 eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.136,91 eur od 22.03.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu v časti uplatneného príslušenstva zamieta.
III. Žalobcovi proti žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ustanovenie § 52, § 451, § 456 a § 517 Občianskeho
zákonníka, ustanovenie § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania právneho
vzťahu, ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a vykonané dokazovanie, konštatoval
nasledovné skutkové a právne závery:
Zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200066683 zo dňa 06.03.2014 má súd za preukázané, že
žalobkyni mal žalovaný pola zmluvy o oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (č.l.8) poskytnúť
úver vo výške 1.260 eur, v skutočnosti však žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 1.072,69 eur, nakoľko na

sumu 1.260 eur započítal žalovaný sumu 187,31 eur titulom odplaty za poskytnutie služby spočívajúcej
v možnosti odkladu splátok úveru, a to v zmysle Dohody o poskytnutí služby podľa bodu 8.1. predmetnej
zmluvy o úvere.Ďalej v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému celkom sumu 2.209,60
eur. Rozdiel teda činí žalovanú sumu.
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. apríla 2016 vo veci C -377/14, ktorý súvisí s konaním : Ernst

Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s. do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3
písm. l/ a článku 10 ods.2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu
za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie
a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich
celkovénákladyspotrebiteľaspojenésúveromdocelkovejvýškyúverubudenutneviesťkpodhonoteniu

RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Keďže v danej veci žalovaný započítal na úver
predmetné odplaty za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru, a to v zmysle
Dohody o poskytnutí služby podľa bodu 8.1. predmetných zmlúv o úvere, údaj o RPMN je v zmluvách
uvedený nesprávne, automaticky je uvedená v zmluvách aj nesprávna výška poskytnutého úveru, čo
má tiež za následok, že údaj o RPMN je nesprávny. Údaj o RPMN je povinnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods.2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase

uzatvorenie predmetných úverových zmlúv. V zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa tak
predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na tomto mieste je nutné uviesť,
že žalovaný sa bránil aj tým, že Dohoda o poskytnutí služieb nie je podmienkou ani predpokladom pre
vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v zmysle toho sa do RPMN odplata nezapočítava. Z úradnej
činnosti je sú súdu obsahovo známe spotrebiteľské zmluvy, ktoré žalovaný v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti uzatvára. Ide o desiatky až stovky obsahovo identických zmlúv, pričom ani v
jednom jedinom prípade sa súd nestretol s tým, že takáto dohoda by nebola súčasťou úverovej zmluvy.
Bolo by tak až naivné uveriť tvrdeniu žalovaného, že Dohoda o poskytnutí služieb nie je podmienkou
ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to už aj s ohľadom na skutočnosť, že táto
dohoda je inkorporovaná priamo do úverovej zmluvy a podpisy oboch zmluvných strán sa nachádzajú

až pod predmetným článkom 8., a to v každom jednotlivom prípade.
Pokiaľ žalobkyňa tvrdila , že predmetná zmluva neobsahuje povinnú náležitosť, a to podľa § 9 ods.2
písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z., t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho poskytnutia a že súd nemôže posúdiť vec

vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C -. 42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice
2008/48/ES z 23.04.2008, nakoľko pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí
vnútroštátny súd v prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený, môže vnútroštátny súd priznať smernicu účinok
nepriamy, ktorý však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,

pretože by sa jednalo o výklad contra legem, v tomto súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky sp.zn.3Cdo/56/2018vydanédňa17.apríla2018,vktoromnajvyššísúdvyslovil,že
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. uvádzali
presný rozpis splátok po častiach ( samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanému zo Zmluvy o revolvingovom úvere č.

8200066683 zo dňa 06.03.2014 celkom sumu 2.209,60 eur. Žalobkyňa však bola povinná mu zaplatiť
žalovanému iba sumu 1.072,69 eur, t.j. sumu, ktorú jej reálne žalovaný ako úver poskytol, nakoľko
úver sa z vyššie uvedených dôvodov považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná suma vo výške
1.139,91 eur teda predstavuje rozdiel medzi sumou fakticky poskytnutou žalobkyni titulom úveru a
sumou, ktorú žalobkyňa žalovanému zaplatila.

Je nepochybné, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola medzi stranami uzavretá
svojím režimom podlieha ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a taktiež
podlieha ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou a predpokladom jeho vzniku
nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol.

Žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovanému poskytol podstatne vyššie plnenie ako predstavovala
reálna výška poskytnutého úveru bez toho, aby na to existoval právny dôvod, výška plnenia bola
zistená nesporne na sumu 1.136,91 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného
na povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 1.136,91 eur právnym titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré
žalovaný získal na úkor žalobcu a je tak povinný tento majetkový prospech žalobcovi vydať.

Žalobkyňa si v danom spore uplatnila nárok na úroky z omeškania od 10.11.2016 do zaplatenia. Je
potrebné v danom prípade aplikovať všeobecnú úpravu vyplývajúcu z Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čoho o plnenie veriteľ požiadal. Za kvalifikované požiadanie o plnenie treba považovať žalobu. Zročnosť
pohľadávky nastala deň po doručení tejto žaloby žalovanému, t.j. 21.03.2017 (č.l. 33), prvým dňom
omeškania je tak deň 22.03.2017. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu vzniká bez

ohľadu na to, čo spôsobilo omeškania. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa
dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania je teda
existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom takéhoto omeškania je
existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Z povahy ustanovenia § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je

stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Základná úroková
sadzba ECB k 22.03.2017 bola 5 %, a preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi popri istine aj
úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 27.9.2017 do zaplatenia.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) v spojení s ustanovením § 255
ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd rozhodol o

nároku na náhradu trov konania s poukazom na plný úspech žalobkyne tak, že žalobkyni priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko neúspech mala žalobkyňa iba v
nepatrnej časti uplatneného úroku z omeškania. O výške tejto náhrady trov konania súd prvej inštancie
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku I., III. podal
odvolaniežalovanýprostredníctvomsvojejprávnejzástupkyne.Navrhovalodvolaciemusúdunapadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozsudok

okresného súdu je nepreskúmateľný, nakoľko z obsahu odôvodnenia nevyplýva, akým spôsobom súd
dospel k záverom o nesprávnosti RPMN, t.j., či uskutočnil pri rozhodovaní osobitný prepočet, akým
spôsobom, atď.. Vychádzajúc zo zákonného vzorca výpočtu, ktorý je uvedený v prílohe č. 2 k zákonu
o spotrebiteľských úveroch, bola výška celkových nákladov vypočítaná zo sumy zníženej o poplatok
za možnosť odkladu splátok - dohoda o poskytnutie služby, bola dobrovoľná a nebola podmienkou

pre získanie úveru, preto sa ani odplata za poskytnutie možnosti odkladu splátok nemohla zahrnúť do
výpočtu RPMN pre úver. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z.
v účinnom znení. Z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa zahrnú iba tie náklady na doplnkové služby, ktoré
predstavovali podmienku k poskytnutiu úveru zo strany veriteľa, čo nepredstavovalo uvedený prípad.

Uzatvorenie dohody o poskytnutí služby bolo voliteľné. Pokiaľ by zároveň odplata za uzatvorenie dohody
bola zahrnutá do celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom, čo pre prípad
záverov konajúceho súdu žalovaný uvádzal už v predchádzajúcich podaniach. Poukázal na rozhodnutia
všeobecných súdov. Zdôraznil, že žalobca sa mohol slobodne rozhodnúť, či pristúpi k uzatvoreniu
dohody o poskytnutí služby alebo nie.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v
celom rozsahu potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania
vo výške 100 %. Vo svojom vyjadrení uviedla, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne.

Žalovaný RPMN nevypočítal správne z dôvodoch, že vychádzal z nesprávnych údajov o celkovej výške
spotrebiteľského úveru, a preto ním uvádzaná hodnota RPMN musí byť vždy nesprávne vypočítaná.
Rovnakospoukazomnato,ževýškaúrokovejsadzbyvzmluvejevyššiaakožalovanýuvádzanaRPMN,
čojevzhľadomkobsahupojmu„celkovénákladyspojenésospotrebiteľskýmúverom“zjavnenesprávne.
V neposlednom rade, vzhľadom na povinnosť žalobcu uzatvoriť doplnkovú službu, bol žalovaný povinný

tieto náklady započítať do celkovej odplaty. Zrejmý nesúlad RPMN je zjavný už z faktu, že žalovaný
krátil celkovú výšku úveru o sumu poplatku za poskytnutie fiktívnej služby - dohody o poskytnutí služby.
Neprípustnosť tohto konania spočíva v tom, že hoci tieto peniaze navrhovateľ odporkyni neposkytol,
započítal ich do úverovej istiny, úročil ich spolu s reálne vyplatenými peniazmi, čím vlastne požadoval
úroky z peňazí, ktoré reálne neodovzdal odporkyni, a teda odplata za reálne poskytnuté peniaze bola

dokonca ešte vyššia ako 68,83 % ročne, pričom už túto výšku úroku by bolo možné považovať pri platne
uzavretej zmluve v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných
súdov a ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy.Žalovaný použil ako vstupný údaj pre výpočet RPMN sumu spotrebiteľského úveru uvedenú v zmluve -
nemohol vypočítať RPMN správne v žiadnom prípade. Žalovaný poskytol úver znížený o sumu poplatku
za dohodu o poskytnutí fiktívnej služby, a to v čase, kedy nebolo zrejmé, či spotrebiteľ takúto službu

využije.
Má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, čo jasne vyplýva z rozsudku
súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom a poukázal i na relevantnú
rozhodovaciu prax vo vzťahu k zmluvným podmienkam formulárových zmlúv žalovaného, pričom
existuje mnohopočetná judikatúra, ktorá nevzbudzuje pochybnosti o tom, že žalovaného zmluvy o

spotrebiteľských úveroch vykazujú zásadné nedostatky spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi zmluvnými stranami, pričom poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov,
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím okresného súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací
súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj

v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.
2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

12. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento z
celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov

alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si
cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť
na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie
úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné.

13.AkovyplývazrozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.17Co/215/2012zodňa10.10.2012,

cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového
procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady
č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu
slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov,
úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na
ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g/ určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN
(bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že

ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ
ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp.
zanedbávať“.

14. Funkcia obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá, aby nebolo

potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci charakter. Nesmú
všakslúžiťktomu,abydonichvčastoneprehľadnej,zložitoformulovanejamalýmpísmompísanejforme
skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že zrejme
uniknú pozornosti spotrebiteľa (napr. úroková sadzba, rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej
pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa poctivo a takémuto dojednaniu

nemožno priznať právnu ochranu. K uvedenému záveru dospel aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS
3512/11 zo dňa 11.11.2013, podľa ktorého náležitosti so závažnými dôsledkami pre spotrebiteľa nemôžu
byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej
zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).

15. Z vykonaného dokazovania bolo naviac jednoznačne preukázané, že v uzatvorenej spotrebiteľskej
zmluve bol nesprávne uvedený údaj o RPMN z dôvodov, ktoré bližšie podrobne popísal v napadnutom
rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedenej v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ zákona,
prvoinštančný súd správne žalovaným poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a

postupoval správne, pokiaľ žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

16. Žalovaný ani v podanom odvolaní neuviedol k absencii údaja o RPMN také skutočnosti, s akými by
sa okresný súd nevysporiadal, resp. ktoré by jeho závery v tomto smere mohli spochybniť.

17. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)