Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/83/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2696899866
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2696899866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu Agropartner, spol. s r.o., so sídlom
Plavecké Podhradie 258, IČO: 34 134 000, právne zastúpený: JUDr. Štefan Dostál, advokát, so sídlom
kancelárie Robotnícka 79, Senica, za účasti intervenienta na strane žalobcu: Slovenský pozemkový
fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, proti žalovanému: DIPLOMAT, v.o.s., Sološnica 516, IČO: 31
439 225, právne zastúpený: JUDr. Stanislav Schubert, so sídlom Vansovej 2, Bratislava, o určenie
vlastníckeho práva, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 20.
novembra 2015, č.k. 5C/40/1996-635, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa tento
domáhal určenia, že nehnuteľnosti, doteraz zapísané na LV č. XXX pre obec U. U., katastrálne územie
U. U. ako:
Parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako:
- parc. číslo 1455/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 2499 m2

- parc. číslo 1455/34 zastavané plochy a nádvoria o výmere 811 m2
- parc. číslo 1455/35 zastavané plochy a nádvoria o výmere 204 m2
- parc. číslo 1455/37 zastavané plochy a nádvoria o výmere 533 m2
- parc. číslo 1455/41 zastavané plochy a nádvoria o výmere 560 m2
Stavby:
s.č. 209 liehovar postavený na parcele číslo 1455/34,
s.č. 209 administratívna budova postavená na parcele číslo 1455/35,

bez s.č. sýpka postavená na parcele číslo 1455/37,
bez s.č. dielňa postavená na parcele číslo 1455/38,
s.č. 209 sklad liehu postavený na parcele číslo 1455/41,
sú vo vlastníctve žalobcu a žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím postupom podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p..

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 37 ods. 2, § 39, § 132 ods. 1 Zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.), § 20 ods. 1 a ods. 3, § 16 ods. 4 Zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.3. Vecne súd dôvodil tým, že pôvodne sa žalobca domáhal určenia, že Dohoda o uznaní nároku na
náhrady za živý a mŕtvy inventár v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. spísaná dňa 10.5.1993, uzatvorená
medzi Štátnym majetkom Plavecké Podhradie, š.p., zast. Ing. J.I., riaditeľom (ako povinná osoba) a D.

R., nar. XX.XX.XXXX, zast. F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. F. (ako oprávnená osoba) podpísaná
zmluvnými stranami dňa 08.06.1993 (ďalej len „Dohoda o uznaní nároku na náhrady za živý a mŕtvy
inventár“),Dodatokč.1kDohodeouznanínárokunanáhradyzaživýamŕtvyinventárvzmyslezákonač.
229/1991Zb.spísanejdňa10.5.1993zodňa08.06.1993,uzatvorenýmedziŠtátnymmajetkomPlavecké
Podhradie, š.p., zast. Ing. J.I., riaditeľom (ako povinná osoba) a D. R., nar. XX.XX.XXXX, zast. F. R.,

nar. XX.XX.XXXX., bytom B. F. (ako oprávnená osoba) podpísaný zmluvnými stranami dňa 13.09.1993
(ďalej len „Dodatok č.1 k dohode“)¸ Zmluva o vydaní náhrad za živý a mŕtvy inventár v zmysle § 20
zákona č. 229/1991 Zb. uzatvorená medzi povinnou osobou ŠM Plavecké Podhradie a oprávnenou
osobou D. R., B. F., uzatvorená medzi 1. Štátnym majetkom Plavecké Podhradie, š.p., zast. Ing. J.I.,
riaditeľom a 2. Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, zast. generálnym riaditeľom Doc. Ing. C.
B., CSc. (ako odovzdávajúci) a D. R., nar. XX.XX.XXXX., zast. F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. F. (ako

preberajúcim) podpísaná zmluvnými stranami dňa 08.03.1994 (ďalej len „Zmluva o vydaní náhrad za
živý a mŕtvy inventár“), Kúpna zmluva zo dňa 31.03.1994, uzatvorená medzi Predávajúcim: D. R., nar.
XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom Y. XX, B. F., zast. F. R., r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. F., J. Q. X,
na základe plnej moci spísanej 11.03.1994 na úrade Mesta Karlovy Vary a Kupujúcim: Diplomat, verejná
obchodná spoločnosť, 906 36 Sološnica 516, IČO: 31 439 225, zastúpená konateľom spoločnosti p.

Jánom Velšmídom a p. Antonom Žilavým, s predmetom kúpy: stroje: 1. Liehovar, par. č. 1455/34, 2.
Pálenica, parc. č. 1455/35, 3. Pivnica, par. č. 1455/36, 4. Sýpka, parc. č. 1455/37, 5. Dielňa, par. č.
1455/38, pozemky: 1. 1455/2 zast. pl., dvor o výmere 3 194 m2, 2. 1455/34 zast. pl., liehovar o výmere
811 m2, 3. 1455/35 zast. pl., pálenica o výmere 172 m2, 4. 1455/36 zast. pl., pivnica o výmere 17 m2,
5. 1455/37 zast. pl., sýpka o výmere 413 m2, za dohodnutú cenu vo výške 1 700 000,- Sk (ďalej len

„Kúpna zmluva“), pričom znaleckým posudkom bola určená cena 3 947 430,- Sk, sú neplatné.

4. Spor vychádza z reštitučných nárokov rodiny D. R., nar. XX.XX.XXXX, uplatnených v zmysle zák. č. č.
229/1991Zb.PôvodnýžalobcaŠMvPP,š.p.bolpozačatíkonaniazrušenýbezlikvidácieajehoprávnym
nástupcom sa stal Slovenský pozemkový fond ( ďalej len SPF), ktorý podľa tvrdenia žalobcu zmluvou o

predajimajetkuštátuz15.10.1996previedolnaspoločnosťAgropartner,s.r.o.,právaazáväzkysúvisiace
s aj majetkom, ktorý je predmetom sporu. Podaním zo dňa 05.11.1996 oznámil Slovenský pozemkový
fond, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalobcu, ktorého vstup do konania pripustil
súd uznesením zo dňa 04.11.1997 a toho istého dňa pripustil aj zmenu v osobe žalobcu, keď namiesto
pôvodného Štátneho majetku v Plaveckom podhradí, štátny podnik sa stal žalobcom Agropartner spol. s

r.o.,PlaveckéPodhradie,sktorýmsúdprvejinštanciepokračovalakosprávnymnástupcomzaniknutého
subjektu. Po začatí konania nastala zmena aj v osobe žalovaného, keď pôvodne žalovaný v 2. rade
D. R. zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho právni nástupcovia F. R., D. R., Ing. T. R., a Ing. A. R., nar.
XX.XX.XXXX, sa stali žalovanými v tomto spore popri spoločnosti DIPLOMAT, v.o.s.

5. V zmysle návrhu žalobcu súd uznesením zo dňa 14.07.2014 pripustil zmenu petitu v znení ako je
uvedené v bode 1. a následne uznesením zo dňa 08.01.2015 súd konanie proti žalovaným v 2. až 5.
rade zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu proti týmto žalovaným.

6. Dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v Senici

zo dňa 16.11.1992, č.j. 88/92-98/M bola uzavretá medzi pôvodným žalobcom Štátnym majetkom v
Plaveckom podhradí, štátny podnik ( ďalej len ŠM v PP) a pôvodne žalovaným v 2. rade D. R., dňa
08.06.1993 Dohoda o uznaní nároku na náhrady za živý a mŕtvy inventár, predmetom ktorej bolo
uznanie a stanovenie výšky nároku náhrady za živý a mŕtvy inventár za vydané pozemky a to v zmysle
predmetného rozhodnutia Pozemkového úradu ako aj v zmysle Dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa

23.09.1992 a predložených dokladov o znárodnení živého a mŕtveho inventára zo dňa 06.12.1949,
pričom nárok na náhradu za živý a mŕtvy inventár bol pôvodne stanovený vo výške 5.316.771,- Sk,
následne bol prijatý Dodatok č. 1 k Dohode, ktorým boli ocenené ďalšie časti inventáru, takže konečný
nárok na náhrady predstavoval sumu 5.522.771,- Sk. Dňa 08.03.1994 pôvodný žalobca ŠM v PP,
š.p. a SPF ako odovzdávajúci s pôvodne žalovaným v 2. rade ako preberajúcim, uzatvorili Zmluvu

o vydaní náhrad za živý a mŕtvy inventár, na základe ktorej v rámci plnenia odovzdali odovzdávajúci
preberajúcemu komplex výrobného strediska liehovar v Plaveckom Podhradí, ocenený znalcom v
posudku č. 178/1993 na trhovú hodnotu 3.110.936,- Sk pričom vydané nehnuteľnosti tvoriace komplex
výrobného strediska liehovar v Plaveckom Podhradí mali spolu hodnotu 3.203.076,- Sk.7. Dňa 31.03.1994 bola uzavretá Kúpna zmluva ktorou pôvodne žalovaný v 2. rade predal žalovanému
DIPLOMAT, v.o.s. ako kupujúcemu tento komplex liehovaru, ktorý mu bol vydaný v reštitúcii, za kúpnu

cenu 1.700.000,- Sk.

8.Rozhodnutímzodňa23.01.1995podč.j.98/M-OK/95rozhodolPozemkovýúradvSenici,ženariaďuje
obnovu konania vo veci svojho rozhodnutia č. 88/92/98-M zo dňa 16.11.1992 o schválení Dohôd o
vydaní nehnuteľností pôvodne žalovanému v 2. rade, keďže okresný prokurátor v Senici konštatoval, že

napadnutým rozhodnutím boli porušené ustanovenia zákona č. 229/91 Zb.

9. Žalobca v konaní tvrdil, že vyššie označená Zmluva o vydaní náhrad za živý a mŕtvy inventár, ktorou
bola pôvodne žalovanému v 2. rade ako náhrada za tento inventár vydaná nehnuteľnosť vo forme
komplexu liehovaru v obci Plavecké Podhradie, je neplatná z dôvodu, že v zmysle § 20 ods. 3 Zákona
č. 229/1991 Zb. sa náhrada poskytuje vo veciach toho istého alebo porovnateľného druhu, ak to nie

je možné tak v službách, prípadne podielom na majetku a teda nie je možné vysporiadať náhradu
odovzdaním nehnuteľnosti, ktorá by predtým nebola vo vlastníctve danej osoby. Tvrdil, že Dohoda
o uznaní nároku na tieto náhrady v znení jej Dodatku č. 1, v ktorej bol pôvodne žalovanému v 2.
rade priznaný nárok za živý a mŕtvy inventár vo výške 5.522.771,- Sk je neplatná, keďže vychádzala
z nesprávneho a protizákonného výpočtu, hybridu náhrady za skutočne odňatý inventár a normatívu

pričom nárok mal byť vo výške 1.918,946,- Sk, zároveň poukázal na to, že po rozhodnutí o povolení
obnovy konania zo dňa 23.01.1995 bolo rozhodnutím Pozemkového úradu v Senici zo dňa 28.06.1995
určené, že úrad neschvaľuje Dohodu o vydaní nehnuteľností, teda že pôvodne žalovaný v 2. rade
nie je vlastníkom poľnohospodárskej pôdy a teda nie je možné uvažovať o náhrade za živý a mŕtvy
inventár. Žalobca ďalej vytýkal nesprávny výpočet náhrady za živý a mŕtvy inventár, tvrdil, že cena

výplaty reštitučného nároku bola nadsadená a to v záujme bývalého riaditeľa pôvodného žalobcu, ktorý
uzatváral kúpnu zmluvu so žalovaným v 2. rade. Podľa žalobcu nesprávnosť výpočtu náhrady spočíva
v tom, že výpočet podľa normatív sa má použiť len pokiaľ nebolo preukázané odňatie živého a mŕtveho
inventáru a teda aj výška náhrady, avšak v tomto prípade odňatie bolo preukázané, preto prepočet mal
by vykonaný podľa zoznamu tak, ako to bolo urobené v ostatných reštitučných prípadoch. Žalobca videl

naliehavý právny záujem na podanej žalobe v tom, že bez tohto určenia je jeho postavenie neisté a
právne nemožné..

10. Žalovaný sa bránil tým, že v zmysle § 20 ods. 3 Zákona č. 229/1991 Zb. bola možná náhrada aj v
inej forme, pričom podľa stanoviska Slovenského pozemkového fondu z 31.03.1993, sa vysporiadanie

náhrady za živý a mŕtvy inventár môže vykonať náhradou konkrétnymi vecami, ktoré reštituent môže
využiť na poľnohospodárske podnikanie, pokiaľ sa obe strany na tom dohodnú. Výpočet treba vykonať
podľa dokladov o odobratí inventáru, inak z priemeru hodnôt podľa existujúcich dokladov. V uvedenom
prípade bol na výpočet ohľadom pôdy použitý normatív, keďže neboli doklady na určitý zvyšok výmery,
pričom žalovaný nebol zvýhodnený, keď odobraté mu bolo 285 hektárov a pristúpil na náhradu za 263

hektárov. Pôvodne mu bol zobratý liehovar v Sološnici, ktorý bol zbúraný, preto mu pôvodný žalobca
Štátny majetok v Plaveckom Podhradí, š.p. ponúkol v rámci reštitúcii liehovar v Plaveckom Podhradí
ako náhradu. Vzhľadom na vzdialenosť bydliska žalovaného od liehovaru, tento už počas rokovaní
vyslovil zámer, že ho mieni predať, čo aj urobil a odpredal ho žalovanému. Spôsob výpočtu náhrady bol
bežne používaný vzhľadom na to, že pri odnímaní živého a mŕtveho inventára pôvodným vlastníkom

sa nezachovali o odňatom inventári doklady. Pôvodný žalobca sa obrátil so žiadosťou o stanovisko k
poskytovaniu náhrady podľa § 20 Zákona č. 229/1991 Zb. na Ministerstvo pôdohospodárstva SR, ktoré
bolo tvorcom a gestorom zákona a zabezpečovalo jednotný výklad sporných ustanovení a následne
vykonal výpočet hodnoty náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa tohto usmernenia. Žalovaný považoval
predmetné konanie za zmätočné, keď na jednej strane vo veci koná súd a na druhej strane Okresný

súd v Malackách, navyše pokiaľ pôvodne žalovanému v 2. rade bola vydaná vyššia hodnota, mal teda
správca majetku SPF požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia.

11. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že žaloba nie je podaná
dôvodne, keď napriek neskôr pripustenej zmene petitu žaloby uznesením zo dňa 14.07.2014, kedy sa

predmetom konania stalo určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, sa súd ako predurčujúcou
otázkou zaoberal určením, či vyššie uvádzaná Dohoda o uznaní nároku na náhrady za živý a mŕtvy
inventár, Dodatok č. 1 k tejto dohode, Zmluva o vydaní náhrad za živý a mŕtvy inventár a Kúpna
zmluva boli platne uzavreté a dospel k záveru, že týmto právnym úkonom nemožno prisúdiť platnosť,pretože zmluvy (okrem následne uzavretej Kúpnej zmluvy) podliehali schváleniu okresným úradom
formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní (§ 9 zák.č. 229/1991 Zb.). Pretože rozhodnutie
Pozemkového úradu Senica č.k. 88/92- 98 zo dňa 16.11.1992, ktorým bola schválená Dohoda o vydaní

nehnuteľností, bolo zrušené a po povolení obnovy konania, bolo nahradené novými rozhodnutiami
Obvodného pozemkového úradu Malacky, od nadobudnutia účinkov nového rozhodnutia odo dňa jeho
vydania všetky predchádzajúce právne úkony týkajúce sa riešenia náhrady, vrátane zmlúv, ktoré sú
predmetom tohto konania a ktoré predchádzali novému rozhodnutiu, treba považovať za neplatné
právne úkony. Stalo sa teda totiž to, že na základe upozornenia Okresného prokurátora v Senici,

Pozemkový úrad v Senici nariadil dňa 23.01.1995 obnovu konania vo veci schválenia Dohody o vydaní
nehnuteľností oprávnenej osobe S. R. (právny predchodca - brat pôvodne žalovaného v 2. rade D. R.,
ktorému boli nehnuteľnosti odňaté na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva v Prahe zo
dňa 18.06.1948, č. 44891/1948-IC/R-12 v zmysle zák.č. 142/1947 Sb.) zo dňa 16.11.1992. Pozemkový
úrad Senica následne dňa 28.06.1995 v obnovenom konaní neschválil predtým schválenú Dohodu
o vydaní nehnuteľností oprávnenej osobe S. R.. Dňa 11.4.1997 duplicitne rozhodol Okresný úrad v

Malackách, keďže prišlo k zmene v členení okresov, o nariadení obnovy konania v tejto veci, ktoré
rozhodnutie však Krajský súd v Bratislave dňa 16.11.1998 zrušil práve kvôli duplicite. Dňa 30.3.2000
Krajský súd Bratislava vo svojom rozsudku č.k. 27S/226/98-22 potvrdil, že reštituent - oprávnená osoba
má nárok na vydanie celého odňatého majetku, čo sa aj následne stalo, keď v priebehu rokov 2008, 2009
a 2011 došlo k ukončeniu reštitúcie 13-timi rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Malacky.

Ak sa žalobca domnieval, že v minulosti došlo k plneniu z neplatných právnych úkonov, alebo išlo o
plnenie bez právneho dôvodu, žalobca, poťažne Slovenský pozemkový fond sa mal domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Z tohto pohľadu súd uzavrel, že
žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. na určení vlastníckeho
práva k žalovaným nehnuteľnostiam, pretože otázka vlastníctva bola riešená a jednoznačne vyriešená

s právnou istotou v správnom konaní podľa zák.č. 229/1991 Zb. o vlastníckych vzťahoch k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku. Preto všetky účastníkmi predkladané dôkazy, týkajúce sa
prepočtov k poskytnutiu náhrad reštituentovi, vrátane znaleckých posudkov, sú pre toto súdne konanie
právne irelevantné. Právna neistota by nastala práve opačným rozhodnutím, keď takéto rozhodnutie
by bolo naviac aj nevykonateľné, pretože žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva aj k takým

nehnuteľnostiam, ktoré už neexistujú.

12. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že jeho určovacej žalobe vyhovie, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na nové rozhodnutie z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
neho súd prvej inštancie správne vo svojom rozsudku konštatoval, že tak Zmluva o vydaní náhrad
za živý a mŕtvy inventár z 08.03.1994 ako aj Dohoda o uznaní nároku na náhrady za živý a mŕtvy
inventár zo dňa 08.06.1993, vrátane jej Dodatku č. 1 z 13.09.1993, ako aj následná Kúpna zmluva
z 31.03.1994 sú absolútne neplatné, pričom toto konštatovanie súd opiera o skutočnosť, že zmluvy

podliehali (okrem následne uzavretej kúpnej zmluvy) schváleniu okresným úradom formou rozhodnutia
vydaného v správnom konaní. Neplatnosť týchto úkonov súd oprel aj o rozhodnutia správneho orgánu,
ktorý pôvodné rozhodnutie Pozemkového úradu Senica 88/92-98 zo dňa 16.11.1992, ktorým bola
schválená Dohoda o vydaní nehnuteľností zrušil a po povolení obnovy konania nahradil rozhodnutiami
novými. Odvolateľ konštatoval, že ohľadom vydania nového rozhodnutia v obnovenom konaní je v

zmysleustanovenia§63ods.3Správnehoporiadkupotrebné,abysasprávnyorgánvnovomrozhodnutí
vysporiadal s tým, či toto rozhodnutie nadobúda účinky „ex tunc“ alebo „ex nunc“. Keďže tieto „nové“
rozhodnutia správneho orgánu nadobudli účinok až ich vydaním, vznikol nárok na náhradu za živý a
mŕtvy inventár až dňom právoplatnosti nového rozhodnutia a preto súd právne úkony predchádzajúce
novému rozhodnutiu správne považoval za neplatné právne úkony. Na absolútnu neplatnosť týchto

úkonov poukázal už SPF ako intervenient na strane žalobcu, pričom tento vyjadril aj svoju pochybnosť
o správnosti výpočtu náhrad za živý a mŕtvy inventár, u ktorého bol dokonca zistený preplatok vo
výške 3.545.425,- Sk, ako aj pochybnosť o tom, či vydané stavby spĺňajú podmienky § 20 ods. 1
Zákona č. 229/1991, keďže areál liehovaru zrejme nemohol slúžiť oprávneným osobám na to, aby
na reštituovaných pozemkoch zabezpečovali prostredníctvom využitia liehovaru poľnohospodársku a

lesnú výrobu. Odvolateľ sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že nepreukázal naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam, odvolávajúc sa na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 144/2010, tiež sp.zn. 1Cdo 56/2003, keďže bez
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam súdnym rozhodnutím jeho vlastnícke právo nebudezapísané do katastra nehnuteľností, pričom ako vlastník sporných nehnuteľností bol v katastri vedený
až do momentu zápisu vlastníctva právneho predchodcu žalovaného na základe neplatného právneho
úkonu. Podľa žalobcu je zrejmé, že ak právny predchodca žalovaného nadobudol nehnuteľnosti žalobcu

na základe absolútne neplatných právnych úkonov, nemohol ich následne platne previesť na základe
kúpnej zmluvy z 31.03.1994 na žalovaného a to aj podľa zásady nikto nemôže na iného previesť viac
právakomásám.Kotázkevplyvuneplatnostiprávnehoúkonunaprávadobromyseľnýchnadobúdateľov
poukázal žalobca na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 50/10, kde bolo poukázané na
zásadu rímskeho práva, v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo a teda platne nemôže

nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Úvahu súdu
prvej inštancie o tom, že v danom prípade sa mal žalobca domáhať vydania bezdôvodného obohatenia,
považuje odvolateľ za nedôvodnú, keď predmetom konania v danej veci bolo určenie vlastníckeho
práva a nie vyporiadanie vzájomných nárokov účastníkov konania. Vytkol tiež súdu prvej inštancie, že v
rozsudku uviedol, že niektoré nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva

už neexistujú, avšak tieto nešpecifikuje, pričom na rozdiely vo výmerách parciel upozorňoval už žalobca
v žiadosti o zmenu petitu a to na rozdiely medzi parcelami pôvodne vydanými Radimovi Donátovi a
parcelami, ktoré t.č. vlastní žalovaný. Žalobca vykonal podrobný rozbor stavu nehnuteľností, ku ktorým
žiada určiť vlastnícke právo. Zmeny vykonané na nehnuteľnostiach zo strany žalovaného však rozhodne
nemôžu byť prekážkou rozhodnutia súdu o určení, že ich vlastníkom je žalobca.

13. Na odvolanie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
správne a stotožnil sa s ním. Poukázal na to, že D. R. ako oprávnená osoba v súlade so zákonom
č. 229/1991 uzavrel Dohody o vydaní nehnuteľností s povinnými osobami, ktoré boli Pozemkovým
úradom schválené dňa 16.11.1992, na základe ktorého rozhodnutia bola uzavretá ďalšia Dohoda

vrátane jej Dodatku, čím sa žalovaný stal právne nespochybniteľným vlastníkom v žalobe uvádzaných
nehnuteľností, pričom až v roku 1995 na základe upozornenia Okresného prokurátora v Senici nariadil
Pozemkový úrad v Senici dňa 23.01.1995 obnovu konania vo veci schválenia predmetnej Dohody o
vydaní nehnuteľností oprávnenej osobe a až 28.06.1995 Pozemkový úrad Senica neschválil predtým
schválenú Dohodu o vydaní nehnuteľností oprávnenej osobe. To znamená, že rozhodnutie o vydaní

náhrad bolo počas viacerých rokov v platnosti. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal v konaní
naliehavý právny záujem a začal ho preukazovať až zmenou žaloby v roku 2013 pričom naliehavosť je
termín obsahujúci v sebe bezodkladnosť domáhania sa práva, ale žalobca sa začal naliehavo domáhať
nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného až po sedemnástich rokoch od podania žaloby. Nie je tiež
pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd považuje uzavreté zmluvy a dohody za absolútne neplatné, keď

neplatnými sa stali podľa rozhodnutia súdu až rozhodnutím o obnove konania. Žalobca nepreukázal
počas celého konania, že by úkony žalovaného spĺňali niektoré z kritérií stanovených pre absolútnu
neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 O. z. a keďže nejde o absolútnu neplatnosť, žalobca sa môže
domáhať len relatívnej neplatnosti úkonov a v tejto otázke žalovaný uvádza, že pokiaľ žalobca je v plnom
rozsahu podľa jeho tvrdenia právnym nástupcom bývalého povinného (ŠM Plavecké Podhradie), t.j.

vstúpil do všetkých jeho práv a povinností a zaväzujú ho všetky úkony vykonané bývalým povinným,
potom sa nemôže domáhať neplatnosti právnych úkonov, keďže všetky dôvody, pre ktoré žalobca
považuje dotknuté zmluvy a dohody za neplatné spôsobil žalobca resp. jeho právny predchodca a
neplatnosti právnych úkonov sa nemôže domáhať ten, kto ich svojím konaním spôsobil. Žalovaný sa
plne stotožnil s názorom súdu ohľadom ochrany práv tretích osôb a uviedol, že správny orgán -

Okresný úrad v Malackách sa pri rozhodovaní o nárokoch oprávnenej osoby v obnovenom konaní
nezaoberal platnosťou úkonov uzavretých na základe právneho stavu, ktorý platil do vydania nového
rozhodnutia, na čo bol aj upozornený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 27S/226/98-22 zo dňa
30.03.2000, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie vydané v obnovenom konaní, kde upozornil na to,
že odporca nariadil obnovu konania, predmetom ktorého bolo schválenie viacerých dohôd uzavretých

medzi oprávneným a povinnými osobami avšak v postupe podľa uvedeného § 64 Správneho poriadku
rozhodol autoritatívne iba o jednej z nich, hoci obnovou konania bolo zasiahnuté do vlastníckych práv
tretích osôb, ktorým oprávnený v dobrej viere predal časť nehnuteľností, a ktorých vlastnícke práva sú
takýmto postupom správneho orgánu dotknuté, pričom v postupe správneho orgánu musí byť v zmysle
ustanovenia § 64 ods. 1 a 3 Správneho poriadku zohľadnená aj táto skutočnosť a to predovšetkým

v danom prípade, keď v dôsledku predchádzajúceho rozhodnutia vznikli nové právne vzťahy, ktoré
môžu byť aj ťažko riešiteľné. Preto podľa názoru Krajského súdu v Bratislave bude účelné, aby
správny orgán rozhodoval o všetkých dohodách postupom ako pri dohode uzavretej oprávneným a
Štátnym majetkom Plavecké Podhradie, t.j. zvážil, či sú dôvody na ich neschválenie a prípadne ich ajneschválil a až po takomto postupe umožnil oprávneným uzavrieť v primeranej lehote nové dohody s
dotknutými povinnými osobami za podmienok § 6 ods. 3 Zákona v znení platnom v čase rozhodovania
aj s ohľadom na prekážky § 11 zákona, pričom o týchto dohodách má rozhodnúť tak, aby okrem

spĺňania zákonom stanovených podmienok boli zohľadnené aj vlastnícke práva tretích osôb. Správny
orgán Okresný úrad Malacky, ktorý rozhodoval o vydaní reštituovaného majetku v rokoch 2008 - 2011
a ukončil reštitúciu majetku oprávnenej osoby, nerozhodol o nadobudnutí účinkov svojho rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že obsah a rozsah pôvodného rozhodnutia z roku 1993 je takmer totožný s konečnými
rozhodnutiami z rokov 2008 - 2011, pričom medzi týmito rozhodnutiami uplynulo viac ako 16 rokov,

je žalovaný toho názoru, že spätná účinnosť rozhodnutí je odôvodniteľná a v zásade aj nevyhnutná z
hľadiska spravodlivosti, právnej istoty a ochrany ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Tiež bol toho
názoru, že rozhodovať o účinnosti rozhodnutia v obnovenom správnom konaní prináleží správnemu
orgánu a nie súdu. Žalovaný záverom svojho vyjadrenia uviedol, že ak by bol žalobca skutočne vykonal
podrobný rozbor požadovaných nehnuteľností, musel by zistiť množstvo nezrovnalostí medzi vydanými
nehnuteľnosťami pred šestnástimi rokmi a nehnuteľnosťami, ktoré má teraz vo vlastníctve žalovaný,

avšak pre ich podrobný rozbor nepostačujú len údaje z katastra ale aj zo stavebného úradu.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

15. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn . 5C/40/1996 je určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v obci U. U., zapísaným na LV č. XXX. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu, ktorým bola žaloba žalobcu v celom
rozsahu zamietnutá.

16. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení
vykonaného dokazovania bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh je v celom
rozsahu nedôvodný a preto ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza odvolací súd dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a dať za pravdu odvolateľovi.

17. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu o nepreukázaní naliehavého
právneho záujmu žalobcu na tomto určení z dôvodu, že otázka určenia vlastníctva bola vyriešená v
správnom konaní tak, ako to už podrobne vysvetlil v odôvodnení súd prvej inštancie.

18. Záverom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani v prípade, ak by tu neboli vyššie uvedené
dôvody na zamietnutie žaloby (t.j. ak by sa nejednalo o prípad neexistencie naliehavého právneho
záujmu), nebolo by možné žalobcovi vyhovieť z dôvodu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa,
ktorým je žalovaný. Zákonnosť nadobudnutia nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, do vlastníctva
reštituenta závisela od orgánu štátnej správy, ktorý najskôr súhlas, potrebný v zmysle § 9 ods.1, 2 zák.

č. 229/91 pre platnosť úkonu (vydania nehnuteľností) reštituentovi dal a o niekoľko rokov bol súhlas
„anulovaný“ v obnovenom konaní bez toho, aby sa správny orgán vysporiadal s otázkou, či toto nové
rozhodnutie nadobúda účinky ex tunc alebo ex nunc, ktorá otázka je rozhodujúcou pre posúdenie, čo
s vlastníckym právom tretích osôb, ktorým oprávnený v dobrej viere medzitým nehnuteľnosti predal.
Kúpna zmluva z r. 1994, ktorou žalovaný, spol. DIPLOMAT, v.o.s., nadobudol vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam od reštituenta, bola uzavretá v čase, kedy reštituent bol ich oprávneným vlastníkom,
keďže nehnuteľnosti nadobudol na základe vtedy platných právnych úkonov a v súlade s právnymi
predpismi. Posudzovanie prípadov dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva od nevlastníka
je v súčasnej judikatúre súdov komplikovaným právnym problémom a aplikačná prax prináša situácie,kedy zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet nemá prednosť pred ochranou
dobromyseľnosti. V jednom z posledných nálezov Ústavný súd SR okrem iného uvádza, že ... z hľadiska
poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného

vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám

má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu .. (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016). Vzhľadom k okolnostiam, za akých žalovaný nehnuteľnosti
od reštituenta dobromyseľne nadobudol, je tu namieste, aby mu bolo zachované vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, čo je v súlade s princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva.

19. Na základe vyššie uvedeného z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené, a neboli
zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z
tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný.

21. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).