Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2018

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 16Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114203300
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2018:5114203300.6

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu: N.. S.
J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. 3, H., právne zastúpený: JUDr. Tatiana Polková, advokátka, so sídlom
Gaštanová 3077/17, Žilina, proti žalovanému: Y. so sídlom T.. sv. Z. XX, U., o doplatenie funkčného
platu, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,00% ročne:

- zo sumy 367,17 € od 16.2.2011 do 4.7.2014
- zo sumy 367,17 € od 16.3.2011 do 4.7.2014
- zo sumy 322,80 € od 16.4.2011 do 4.7.2014
- zo sumy 367,17 € od 16.5.2011 do 4.7.2014
- zo sumy 677,07 € od 16.6.2011 do 4.7.2014

- zo sumy 338,30 € od 16.7.2011 do 4.7.2014
- zo sumy 289,88 € od 16.8.2011 do 4.7.2014,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi proti žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 30.01.2014 domáhal zaplatenia sumy 2.792,52 € s 9 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 378,59 € od 16.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 378,59 € od 16.03.2011
do zaplatenia, zo sumy 322,80 € od 16.04.2011 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 345,96 € od 16.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 676,84 € od 16.06.2011 do zaplatenia, zo

sumy 338,24 € od 16.07.2011 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 351,50 € od
16.08.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom neuhradeného doplatenia funkčného platu.

2. Žalobu odôvodnil tým, že je sudcom prideleným na výkon funkcie sudcu na Krajskom súde v Trenčíne.
Uviedol, že mu boli doručené platové dekréty č. Spr 114/2010 - OÚ zo dňa 16.04.2010, podľa ktorého
mu patrí od 01.01.2010 funkčný plat vo výške 2.858,89 € a paušálna náhrada vo výške 116,40 €, č. Spr.

12/2011 - OÚ zo dňa 18.01.2011, podľa ktorého mu patrí od 01.01.2011 funkčný plat vo výške 2.662,79
€, č. Spr. 97/2011 - OÚ zo dňa 05.04.2011, podľa ktorého mu patrí od 01.01.2011 funkčný plat vo výške
2.747,59 €, č. Spr. 259/2011 - OÚ zo dňa 12.08.2011, podľa ktorého mu patrí od 26.07.2011 funkčný
plat vo výške 3.070,39 €. Porovnaním platového dekrétu z 12.08.2011 s predchádzajúcimi platovými
dekrétmi možno konštatovať, že došlo k zníženiu platu sudcu v roku 2011 v období prvých 7 mesiacov.
Mal zato, že mu bol znížený funkčný plat bez splnenia zákonných podmienok v zmysle § 84 zákona o

sudcoch, nakoľko mu nebolo uložené rozhodnutím disciplinárneho súdu žiadne disciplinárne opatrenie,
ktoré by odôvodňovalo zníženie jeho funkčného platu. Platový dekrét č. Spr. 12/2011 - OÚ v zo dňa18.01.2011 odkazuje na zákon č. 385/2000 Z.z. na § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z.
zo dňa 02.12.2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Podľa žalobcu základom výpočtu platu poslanca (a sudcu)

pre 2011 je priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za rok 2010. Štatistický úrad Slovenskej republiky ku dňu vydania platového dekrétu dňa 18.01.2011
neoznámil priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v
roku 2010, z čoho vyplýva, že neexistoval základ pre výpočet základného platu sudcu z účinnosťou
od 01.01.2011. Výpočet základného platu z inej priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky považoval za nezákonný pre rozpor s § 2 ods. 1 veta prvá zákona
o platobných pomeroch. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 99/2011-27
zo dňa 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré odkazuje predseda
Krajského súdu v Trenčíne v platovom dekréte zo dňa 18.01.2011. Priamou reakciou na uznesenie
Ústavného súdu je platový dekrét zo dňa 12.08.2011. Na neverejnom zasadnutí pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky dňa 11.12.2013 Ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp.zn. PL. ÚS 99/2011,

že ustanovenie § 2 ods. 1 v časti "znížená podľa odseku 2 ", § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k
sudcoma§29ods.4,8a9zákonač.120/2003Z.z.oplatovýchpomerochniektorýchústavnýchčiniteľov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 87 ods. 1 zákona o sudcoch platové náležitosti sudcov podľa
tohto zákona, ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do 15.

dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. S poukazom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. si uplatnil aj úrok z omeškania v
zákonnej výške.

3. Žalovaný 1/ (Y. súd v U.) v podaní zo dňa 27.06.2014 uviedol, že žalovaná istina nie je vyčíslená

správne, doložil potvrdenie o výške doplatku a dodal, že už má navýšené finančné prostriedky na
doplatenie funkčných platov sudcov a výplata týchto prostriedkov bude sudcom poukázaná spolu so
mzdou za mesiac jún 2014.

4.Pôvodný žalovaný 2/ (SR- I. spravodlivosti SR) v podaní zo dňa XX.XX.XXXX vzniesol námietku

miestnej príslušnosti (pozn. v čase vyhlásenia tohto rozsudku nie je žalovaný 2/ už stranou spore - o
tom v ďalšom odôvodnení).

5. Podaním zo dňa 07.08.2014 vzal žalobca čiastočne žalobu späť vzhľadom k tomu, že žalovaný 1/
mu uhradil doplatok mzdy za rok 2011 dňa 04.07.2014, a preto žiadal, aby súd žalovaných 1/ a 2/

zaviazal solidárne zaplatiť mu už len 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 378,59 € od 16.02.2011
do 04.07.2014, zo sumy 378,59 € od 16.03.2011 do 04.07.2014, zo sumy 322,80 € od 16.04.2011 do
04.07.2014, zo sumy 345,94 € od 16.05.2011 do 04.07.2014, zo sumy 676,84 € od 16.06.2011 do
04.07.2014, zo sumy 338,24 € od 16.07.2011 do 04.07.2014, zo sumy 351,50 € od 16.08.2011 do
04.07.2014 a nahradiť trovy konania. Z vyššie uvedeného dôvodu uznesením č.k. 16Cpr/2/2014-53

zo dňa 29.04.2015, právoplatným dňa 05.06.2015, súd konanie v časti o zaplatenie sumy 2.792,52
€ zastavil a pripustil zmenu žaloby v zostávajúcej časti konania tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
solidárne zaplatiť žalobcovi ročný úrok z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 378,59 € od 16.02.2011 do
04.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 378,59 € od 16.03.2011 do 04.07.2014,
ročný úrok z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 322,80 € od 16.04.2011 do 04.07.2014, ročný úrok z

omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 345,94 € od 16.05.2011 do 04.07.2014, ročný úrok z omeškania
vo výške 9,00 % zo sumy 676,84 € od 16.06.2011 do 04.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,00
% zo sumy 338,24 € od 16.07.2011 do 04.07.2014 a ročný úrok z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy
351,50 € od 16.08.2011 do 04.07.2014, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Vo veci bol vydaný rozsudok č.k. 16Cpr/2/2014 - 69 zo dňa 01.03.2016, ktorým súd rozhodol tak,
že žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 2.729,56 € od 19.04.2014 do 04.07.2014, vo zvyšku voči žalovanému
1/ žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému 1/ náhradu trov
konania nepriznal a rovnako žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Súd dospel k záveru,

že omeškanie žalovaného 1/ s vyplatením časti platu žalobcovi nastalo až odo dňa nasledujúceho
po dni zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2013 sp. zn. PL. ÚS
99/2011 zverejneným pod č. 97/2014 v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Žalobca do uvedeného dňa
18.04.2014 nemohol legitímne očakávať oprávnenosť svojho nároku, nakoľko táto bola podmienenátým, že závisela od rozhodnutia Ústavného súdu v predmetnom náleze a žalovaný 1/ do uvedeného
dňa nemal žiadne zákonné oprávnenie vyplatiť žalobcovi žalovanú časť platu a jeho postup zníženia
platu žalobcu v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 bol v súlade s vtedy platnými a účinnými právnymi

predpismi. Uvedený postup bol posúdený ako protiústavný až uvedeným nálezom Ústavného súdu SR
zo dňa 11.12.2013. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. úrok z omeškania v zákonnej výške 9 %
ročne zo sumy 2.729,56 € odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011, t.j. odo dňa 19.04.2014 do zaplatenia žalovanej sumy žalovaným 1/

a vo zvyšnej časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietol. Tiež dospel k záveru o nedôvodnosti
žaloby voči žalovanému 2/, keďže konštatoval, že tento nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, a
preto voči nemu zamietol žalobu v celom rozsahu. Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným 1/ odôvodnil aplikáciou (vtedy účinného) § 150 ods. 1 OSP, keďže vzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi nepriznal náhradu trov konania voči žalovanému 1/. Žalovanému
2/ s poukazom na (vtedy účinný) § 142 ods. 1 OSP ako plne úspešnej strane nepriznal náhradu trov

konania, pretože mu žiadne nevznikli.

7. Na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ Y. uznesením č.k. 6CoPr/8/2016- 90 zo dňa 29.06.2017
rozsudok voči žalovanému 2/ potvrdil a nepriznal mu náhradu trov odvolacieho konania, avšak rozsudok
voči žalovanému 1/ zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd vo vzťahu

k zrušenej časti rozsudku voči žalovanému 1/ konštatoval, že okresný súd nesprávne určil začiatok
omeškania s vyplatením funkčného platu žalobcovi. Poukázal na to, že hmotnoprávne účinky nálezu
Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou nastávajú ex tunc, na dotknuté
ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade, sa hľadí, akoby nebolo nikdy platné a akoby nebolo nikdy
súčasťou právneho poriadku SR. Žalovanému 1/ sa preto obnovili povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou

zákona č. 200/2010 Z.z., ktorého ustanovenia stratili platnosť k 18.10.2014, od počiatku. Žalovaný 1/
bol preto povinný vyplatiť žalobcovi plat zodpovedajúci § 66 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení
s § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, ak tak žalovaný 1/ v stanovenom
výplatnom neurobil, dostal sa do omeškania dňom nasledujúcim po výplatnom termíne a nie až dňom
nasledujúcim po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov. Z vyššie uvedeného dôvodu

bol rozsudok v časti voči žalovanému 1/ zrušený a vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom
uložil okresnému súdu povinnosť zistiť skutočnosti potrebné pre právne posúdenie prípadu v súlade s
vysloveným právnym názorom (výplatné termíny), pričom sa má vyporiadať aj s námietkami žalovaného
1/ a žalobcu.

8. Súd vec preto opätovne prejednal, pričom na tomto mieste uvádza, že v tomto štádiu konania
sú stranami sporu už len žalobca a žalovaný 1/ (označený už len ako žalovaný), keďže v poradí
prvý rozsudok voči žalovanému 2/ už nadobudol právoplatnosť. Preto ani nebolo možné rozhodnúť o
späťvzatí žaloby žalobcu voči žalovanému 2/ doručenom súdu dňa 10.10.201, keďže k späťvaztiu žaloby
voči žalovanému 2/ došlo až po tom, čo sa rozsudok voči žalovanému 2/ stal právoplatným (v čase tohto

späťvzatia žaloby už žalovaný 2/ ani nebol stranou v spore).

9. Súd nariadil pojednávanie na deň 14.06.2018, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu. Žalovaný
podaním doručeným súdu dňa 12.06.2018 požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní a
súhlasil,abysúdvecprejednalarozhodolvovecivjehoneprítomnosti.Vtomtopodanísúčasnežalovaný

poukázal na to, že on nie je v spore pasívne vecne legitimovaný a opačný záver zaujatý odvolacím
súdom v zrušujúcom uznesení v tejto veci je výnimkou z aplikačnej praxe. Tiež uviedol, že na úroky z
omeškania nemá žalobca nárok a má za to, že nárok na ne by vznikol iba vtedy, ak by žalobcovi jeho
doplatky neboli uhradené ani do 19.10.2014, kedy stratili platnosť ustanovenia zákona, ktorých aplikácia
viedla k zníženiu funkčného platu. Doplatky žalobcovi však žalovaný vyplatil ešte dňa 04.07.2014, a

preto nie je žalovaný v omeškaní. Na podporu svojich tvrdení predložil rozhodnutia odvolacích súdov v
iných skutkovo totožných sporoch. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na žalobe v časti
úrokoch z omeškania v znení pripustenej zmeny žaloby. Uviedol, že pri určovaní výšky doplatkov za
jednotlivé mesiace, z ktorých žiada úroky z omeškania, vychádzal z dokladu, ktorý žalobca mal zo
mzdovej učtárne žalovaného. K možnej aplikácii § 257 CSP sa vyjadril tak, že žiada toto ustanovenie

neaplikovať a požaduje žalobcovi priznať plnú náhradu trov konania.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise
a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:11. Podľa platového dekrétu žalobcu zo dňa 16.04.2010 Spr. 114/2010-OÚ patril žalobcovi v zmysle
zákona č. 385/2000 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2010 mesačne základný plat v sume 2.792,50 €, funkčný
príplatok v sume 66,39 €, funkčný plat bol spolu 2.858,89 € a paušálna náhrada nákladov spojených

s výkonom funkcie sudcu podľa § 52 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. bola 116,40 €. Podľa platového
dekrétu žalobcu zo dňa 18.01.2011 Spr. 12/2011-OÚ patril žalobcovi v zmysle zákona č. 385/2000 Z.z.
a v súlade s ustanovením § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z. z 02.12.2010, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky s účinnosťou od 01.01.2011 mesačne základný plat v sume 2.492,50 €, funkčný príplatok v

sume 66,39 €, funkčný plat bol spolu 2.558,89 € a paušálna náhrada nákladov spojených s výkonom
funkcie sudcu podľa § 52 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. bola 103,90 €. Plat spolu bol 2.662,79 €. Podľa
platového dekrétu žalobcu zo dňa 05.04.2011 Spr. 97/2011-OÚ patril žalobcovi v zmysle zákona č.
385/2000 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2011 mesačne základný plat v sume 2.573,90 €, funkčný príplatok
v sume 66,39 €, funkčný plat bol spolu 2.640,29 € a paušálna náhrada nákladov spojených s výkonom
funkcie sudcu podľa § 52 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. bola 107,30 €. Plat spolu bol 2.747,59 €. Podľa

platového dekrétu žalobcu zo dňa 12.08.2011 Spr. 259/2011-OÚ patril žalobcovi na základe uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011z 22.06.2011, ktoré bolo zverejnené v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky 26.07.2011 a v súlade so zákonom č. 385/2000 Z.z. s účinnosťou
od 26.07.2011 mesačne základný plat v sume 2.883,80 €, funkčný príplatok v sume 66,39 €, funkčný
plat bol spolu 2.950,19 € a paušálna náhrada nákladov spojených s výkonom funkcie sudcu podľa § 52

ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. bola 120,20 €. Plat spolu bol 3.070,39 €.

12. Z potvrdenia žalovaného zo mzdovej učtárne vyplýva, že žalobcovi doplatil mzdu za obdobie
od 01.01.2011 do 25.07.2011, keď za mesiac január 2011 doplatil spolu 367,17 € (mzda 309,90 €,
dopl.pohot. 44,37 €, paušálna náhrada 12,90 €), za mesiac február 2011 doplatil spolu 367,17 € (mzda

309,90 €, dopl.pohot. 44,37 €, paušálna náhrada 12,90 €), za mesiac marec 2011 doplatil spolu 322,80
€ (mzda 309,90 €, paušálna náhrada 12,90 €), za mesiac apríl 2011 doplatil spolu 367,17 € (mzda
309,90 €, dopl.pohot. 44,37 €, paušálna náhrada 12,90 €), za mesiac máj 2011 doplatil spolu 367,17
€ (mzda 309,90 €, dopl.pohot. 44,37 €, paušálna náhrada 12,90 €), za 13. plat doplatil spolu 309,90
€ (mzda 309,90 €), za mesiac jún 2011 doplatil spolu 338,30 € (mzda 309,90 €, dopl.pohot. 15,50 €,

paušálna náhrada 12,90 €), za mesiac júl 2011 doplatil spolu 289,88 € (mzda 250,57 €, dopl.pohot. 28,87
€, paušálna náhrada 10,44 €). Žalovaný doplatil žalobcovi spolu 2.729,56 € (mzda 2.419,87 €, dopl.
pohot. 221,58, paušálna náhrada 87,84 €).

13. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.12.2013 sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným

pod č. 97/2014 v Zbierke zákonom dňa 18.04.2014 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom
zasadnutí v pléne rozhodol, že ustanovenia § 2 ods. 1 v časti "znížený podľa ods. 2", § 2 ods. 2 a § 29g
ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993
Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej

časti návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a generálneho prokurátora
Slovenskej republiky nevyhovel. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenia § 2 ods.
1 v časti "znížený podľa ods. 2", § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľovSlovenskejrepublikyvzneníneskoršíchpredpisov,ktorýchúčinnosťboladočasnepozastavená

uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22. júna 2011 uverejneným pod č. 236/2011 Z.z., dňom vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej
republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú po
šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

14. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. osobný úrad sudcu je súd, na ktorý bol sudca pridelený,
preložený alebo dočasne pridelený podľa § 12a. Osobný úrad sudcu je ministerstvo, ak sudca prerušil
výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý

po sudcovi poberateľom príplatku k dôchodku pozostalých.

Podľa § 65 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2012 sudcovi patrí
za podmienok ustanovených týmto zákonom a) základný plat sudcu, b) príplatok 1. funkčný, 2. počasdočasného pridelenia, 3. za pohotovosť, 4. osobitný, c) plat za výkon funkcie sudcu nadčas, d) ďalší plat,
e) vyrovnanie platu. Sudcovi patria náhrady nákladov a iné hmotné výhody, ak tak ustanovuje zákon.
Za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona (ďalej len
"plat"), ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15.
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na
preddavok na plat.

Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú ustanovenia
osobitného predpisu( Zákonník práce), ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 1 ods. 4 zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2009 ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013, Ak záväzkový vzťah
vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.

januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013 výška úrokov
z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

15. Súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Ustálil, že
žalovaný je v konaní (napriek jeho námietkam) pasívne vecne legitimovaný, nakoľko k tomuto záveru
o jeho pasívnej vecnej legitimácii dospel Krajský súd v U. v zrušujúcom uznesení č.k. 6CoPr/8/2016
z 29.06.2017, kde v odseku 12 odôvodnenia vyslovil, že je daná vecná legitimácia žalovaného. Takto

vysloveným právnym názorom je okresný súd v prejednávanej veci viazaný ( § 391 ods. 2 CSP), a
teda je povinný ho rešpektovať. Rovnako je okresný súd viazaný aj právnym názorom odvolacieho
súdu o určení počiatku omeškania žalovaného s výplatou doplatkov funkčného platu, keď bolo záväzne
vyslovené, že žalovaný sa dostal do omeškania vždy odo dňa nasledujúceho po dni stanoveného
výplatného termínu. Od tohto právneho názoru sa okresný súd pri opätovnom rozhodovaní nemôže

odchýliť, a preto nie sú dôvodné námietky žalovaného vyslovené v podaní doručenom súdu dňa
12.06.2018, kde žalovaný poukazuje na nesprávnosť vyslovených záverov odvolacieho súdu ohľadom
jeho pasívnej vecnej legitimácie a omeškania.

16. Nárok na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu vzniká vždy bez ohľadu na to, čo spôsobilo

omeškanie. Základným predpokladom vzniku nároku na úroky z omeškania je však vždy existencia
omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom takéhoto omeškania je existencia
pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. I napriek tomu, že úroky z omeškania si strany
medzi sebou výslovne nedohodli, právo žalobcu ako veriteľa požadovať úroky z omeškania v prípade
omeškania žalovaného ako dlžníka s plnením peňažného záväzku (doplatkov funkčného platu), vzniká

priamo zo zákona.
Čo sa týka podmienok vyplácania platu sudcu, tieto sú upravené v § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000
Z.z. s tým, že sudcovi vypláca plat žalovaný ako osobný úrad sudcu. V prípade omeškania s vyplatením
platu sudcovi sa na vzťah sudcu a jeho osobného úradu vzťahujú s poukazom na § 150 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z.z. primerane ustanovenia Zákonníka práce ako osobitného predpisu, nakoľko

zákon č. 385/2000 Z.z. osobitne neupravuje otázku z omeškania osobného úradu s vyplatením platu
sudcovi. S účinnosťou od 01.01.2009 došlo k zmene ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa
ktorého sa na individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb
pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy vzťahujú všeobecnéustanovenia Občianskeho zákonníka, namiesto dovtedajšieho znenia, podľa ktorého ak tento zákon v
prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Súd v danom
prípade vychádzal z toho, že je dôvodné nevychádzať len z prostého gramatického výkladu § 1 ods. 4

Zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2009, ale je potrebné použiť teleologický výklad a prihliadnuť
na podstatu a účel znenia novely tak, aby sa dosiahlo spravodlivé riešenie veci. Súd totiž nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade,
kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku

ako významovom celku. Pri tomto teleologickom výklade právnej normy je len nutné sa vyvarovať
ľubovôle; rozhodnutie súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii. Pri výklade a posudzovaní
jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu
tohto predpisu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 76/2011 zo dňa 31.05.2012). V dôvodovej
správe novely zákona č. 257/2011 Z.z. nie je uvedené, že by účelom tejto novely bolo vylúčiť iné než
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka z pracovnoprávnych vzťahov. Úrok z omeškania je vo

svojej podstate majetkovou sankciou, má veriteľa odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovaný plat,
ktorého úžitky na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník. Žiadosť o vyplatenie platu aj s
príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za niečo neobvyklé, nemravné alebo protiprávne.
Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úrok z omeškania plní funkciu paušalizovanej náhrady škody,
ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Integrálnou

súčasťou ochrany majetkových práv podľa čl. 20 ústavy je tiež ochranná legitímneho očakávania, teda
ochrana majetku, na splnenie ktorého má oprávnený prinajmenšom legitímne očakávanie s ohľadom
na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu. Súd preto dospel k záveru, že úroky z omeškania z
oneskorene vyplatených doplatkov funkčného platu je možné žiadať. Súd posudzoval, v akom rozsahu
je tento nárok možné žalobcovi priznať.

17. V prvom rade súd ustáli otázku splatnosti platu žalobcu, a to s poukazom na cit. § 87 ods. 1 zákona
č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého splatnosť nastala vždy pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do
15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca vychádzal pri otázke splatnosti funkčného platu
(a jeho doplatkov) z uvedeného ustanovenia a ustálil splatnosť vždy k 15.dňu v mesiaci pozadu, a teda
omeškanie žalovaného nastalo vždy odo dňa nasledujúceho po výplatnom termíne, teda od 16.dňa,

ktorý je prvým dňom omeškania. Žalovaný v konaní nenamietal, že by splatnosť žalobcom bola ustálená
nesprávne a že by výplatné termíny boli dohodnuté medzi nimi inak. To znamená, že súd vychádzal
zo zhodných tvrdení strán o tom, že výplatné termíny boli v súlade s cit. zákonným ustanovením vždy
k 15.dňu mesiaca (vždy mesačne pozadu). Výplatný termín nemohol pripadnúť na základe vzájomnej
dohody strán na neskorší deň v mesiaci, keďže 15.deň v mesiaci je zo zákona posledným možným

výplatným termínom v mesiaci. Dohoda o výplatnom termíne pripadajúcom na skorší ako 15.deň v
mesiaci by bola irelevantná, pretože súd nemôže prekročiť žalobný návrh a priznať prípadné úroky z
omeškania odo dňa skoršieho než 16.dňa v mesiaci, aj keby prípadne existoval skorší výplatný termín za
ten -ktorý mesiac ako 15.deň v mesiaci. Súd preto priznal úroky z omeškania vždy od 16.dňa príslušného
mesiaca, pričom keďže sa plat vypláca mesačne pozadu, omeškanie s jeho výplatou za predchádzajúci

kalendárny mesiac mohlo nastať až 16.dňa bezprostredne nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V
tomto smere boli úroky z omeškania žalobcom uplatnené správne, keďže išlo o doplatky platov za január
2011 až júl 2011, omeškanie žalovaného bolo postupné - počnúc dňom 16.02.2011 až do 16.08.2011.
Omeškanie žalovaného trvalo do 04.07.2014, kedy podľa zhodných tvrdení strán došlo k výplate dlžných
doplatkov, a teda žalobca má nárok na úroky z omeškania od prvého dňa omeškania až do dňa splnenia

svojej povinnosti dlžnú pohľadávku uhradiť.
18. Sadzba úrokov z omeškania bola uplatnená pri každom čiastkovom nároku na úroky z omeškania za
jednotlivé mesiace v sadzbe 9% ročne. Pri zásade, že súd je viazaný žalobným petitom, takto uplatnenú
sadzbu nebolo možné prekročiť a prisúdiť žalobcovi viac. Sadzba úrokov z omeškania sa určuje podľa
cit. prechodného ust. §10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného od 01.02.2013 v spojení s § 3

ods. 1 tohto nariadenia účinného do 31.01.2013. Keďže vzťah medzi stranami vznikol pred 01.02.2013
v súlade s citovaným prechodným ustanovením § 10c nariadenia úroky z omeškania predstavujú súčet
základnej úrokovej sadzby ECB + 8%. K prvým dňom omeškania úroky z omeškania predstavovali
najvyššiu prípustnú zákonnú sadzbu nasledovne : k 16.02.2011 - 9% ročne, k 16.03.2011 - 9% ročne, k
16.04.2011 - 9,25% ročne, k 16.05.2011 - 9,25% ročne, k 16.06.2011 - 9,25% ročne, k 16.07.2011 - 9,5%

ročne, k 16.08.2011 - 9,5% ročne. Keďže si však žalobca uplatnil vo všetkých prípadoch úrokovú sadzbu
len vo výške 9% ročne (po zmene žaloby), ktorá teda neprekračovala najvyššiu prípustnú zákonnú
sadzbu úrokov z omeškania, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v takto uplatnenej nižšej sadzbe.19. Čo sa týka jednotlivých čiastkových súm, z ktorých žalobca požadoval úroky z omeškania, v tejto
časti bola žaloba čiastočne nedôvodná a bolo nutné je čiastočne zamietnuť. Žalobca uplatňoval úrok z
omeškania vo výške 9,00 % ročne :

- zo sumy 378,59 € od 16.02.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 01/2011)
- zo sumy 378,59 € od 16.03.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 02/2011)
- zo sumy 322,80 € od 16.04.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 03/2011)
- zo sumy 345,94 € od 16.05.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 04/2011)
- zo sumy 676,84 € od 16.06.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 05/2011 + 13.plat)

- zo sumy 338,24 € od 16.07.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 06/2011)
- zo sumy 351,50 € od 16.08.2011 do 04.07.2014 (doplatok za 07/2011).
Celkovo sa tak domáhal úrokov z omeškania (v súčte) zo sumy 2.792,52 €.

20. Žalovaný predložil potvrdenie o doplatkoch, z ktorých vyplýva, že žalobcovi doplatil mzdu za obdobie
od 01.01.2011 do 25.07.2011:

-za mesiac 01/ 2011 doplatil 367,17 €
- za mesiac 02/ 2011 doplatil 367,17 €
- za mesiac 03/ 2011 doplatil 322,80 €
- za mesiac 04/ 2011 doplatil 367,17 €
- za mesiac 05/ 2011 doplatil 367,17 € + za 13. plat doplatil 309,90 €

- za mesiac 06/2011 doplatil 338,30 €
- za mesiac 07/ 2011 doplatil 289,88 €
Žalovaný doplatil žalobcovi spolu 2.729,56 €.

21. Žalovaný namietal výšku súm, z ktorých žalobca uplatňuje úroky z omeškania, lebo najskôr

poukazoval na svoje potvrdenie o doplatkoch a neskôr svoju argumentáciu rozšíril aj o námietku, že by
úroky z omeškania bolo možné priznať z ešte nižších súm, t.j. len zo súm čistého platu (netto), keďže
suma podľa potvrdenia 2.729,56 € je suma brutto platu.
22. Súd sa čiastočne stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k záveru, že doplatky funkčného
platu, z ktorých je možné priznať úroky z omeškania, je potrebné ustáliť na základe potvrdenia

predloženého žalovaným o výške doplatkov ( č.l. 20), ktoré je jediným v spise sa nachádzajúcim
dôkazom preukazujúcim výšku dlžných a následne oneskorene vyplatených doplatkov. Žalobca výšku
doplatkov v súčte ustálil na sumu vyššiu (2.792,52 €), než to vyplýva z listiny predloženej žalovaným,
ale nepredložil žiaden podklad, z ktorého vychádzal pri určení výšky doplatkov za jednotlivé mesiace a
pri ich rozvrhnutí na jednotlivé mesiace v období januára až júla 2011. Pokiaľ na pojednávaní žalobca

uviedol, že i on vychádzal z potvrdenia, ktoré mu vystavila mzdová učtáreň, túto skutočnosť nepreukázal,
a teda možno uzavrieť, že pre spôsob, akým žalobca ustálil výšku doplatku a akým rozvrhol túto celkovú
sumu na jednotlivé mesiace, doposiaľ v konaní nebol predložený žiaden podklad. Súd preto vychádzal
z listiny predloženej žalovaným nazvanej ako potvrdenie o doplatkoch, z ktorého vyplýva celková výška
dlžného a vyplateného doplatku v nižšej sume, rovnako tak z neho vyplýva iný spôsob prerozdelenia

dlžnej sumy na jednotlivé mesiace. Žalovaný teda na rozdiel od žalobcu preukázal, v akej výške bol
ustálený nedoplatok na plate v súčte i za jednotlivé mesiace, súd preto vychádzal zo spôsobu výpočtu
nedoplatku žalovaného, a preto v časti, v ktorej uplatnil žalobca úroky z omeškania nad rámec takto
ustálenej výšky nedoplatku funkčného platu, súd žalobu zamietol. Už len pre úplnosť súd dodáva, že
po matematickom prepočte v súčte výška celkových úrokov z omeškania tak, ako tieto boli žalobcom

uplatnenéčiniasumu787,22eur,pričomvýškacelkovýchúrokovzomeškaniatak,akotietobolipriznané
činia sumu 770,40 eur, a teda je zrejmé, že spôsobom, akým boli tieto úroky z omeškania priznané a
rozvrhnuté do jednotlivých mesiacov žalovaného obdobia, nedošlo k prekročeniu žalobného petitu.
23. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného ohľadom toho, že úroky z omeškania by žalobcovi mohli
patriť iba ak z čistého - netto platu a nie z brutto platu, súd konštatuje, že i keby táto námietka bola

dôvodná, žalovaný, pokiaľ mal za to, že by mal súd priznať úroky z omeškania iba z netto platu, bol
povinný preukázať, akú sumu mal netto plat žalobcu v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia
predstavovať. Uvedenú povinnosť si žalovaný nesplnil, nepreukázal, akú sumu by prípadne netto plat
predstavoval, akú sumu tvorili odvody do sociálnej, zdravotnej poisťovne a preddavky na daň, a teda
nebolo možné ani ustáliť, akú sumu konkrétne mal žalovaný namysli, pokiaľ tvrdil, že úroky z omeškania

majú byť priznané iba z nižšej výšky vypočítaného platu po odrátaní daní a odvodov. V tomto smere
žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala výška netto platu, z ktorého by bolo možné
vôbec vychádzať pri načrtnutej úvahe. Preto nebolo možné uvedenej námietke žalovaného vyhovieť.
Okrem toho súd podotýka, že sám žalovaný sa najskôr domáhal výpočtu nedoplatku podľa potvrdenianím predloženého (č.l. 20), z ktorého súd aj vychádzal (ako bolo už vyššie odôvodnené) a neskôr
(prvýkrát až pred odvolacím súdom) sa domáhal výpočtu dlžnej sumy na princípe netto platu žalobcu,
bez toho, aby v tomto smere vôbec preukázal, aká má byť teda konečná podľa neho správne vyčíslená

výška istiny. Uvedené námietky žalovaného z vyššieho uvedených dôvodov nebolo možné vyhodnotiť
ako dôvodné.
24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa §255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súčasne aplikoval § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého

ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane, ako aj
§ 257 CSP, podľa ktorého Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
25. Konanie v časti o zaplatenie 2.792,52 € bolo uznesením zo dňa 29.04.2015 zastavené. Tu treba
povedať, že v konaní bolo ustálené, že žalovaný vyplatil žalobcovi po podaní žaloby len sumu 2.729,56
€ (podľa potvrdenia žalovaného), a teda v časti o zaplatenie tejto sumy procesne zavinil zastavenie

konania žalovaný, pretože ten splnil povinnosť až po podaní žaloby. Vždy platí, že kto procesne
zavinil zastavenie konania (tj. žalovaný ) mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech, a úspech sa
pričíta protistrane (žalobcovi). Vo zvyšku zastavenej časti konania, kde došlo k späťvzatiu, hoci nebolo
preukázané, že by aj túto časť žalovaný zaplatil žalobcovi po podaní žaloby ( rozdiel medzi žalovanou
sumou 2.792,52 € a zaplatenou sumou podľa potvrdenia 2.729,56 €, teda 62,96 €), nesie procesné

zavinenie na zastavení konania žalobca, ktorý žalobu zobral v tejto časti späť, hoci podnet na späťvzatie
nedal žalovaný svojím správaním, teda tým, že by túto sumu po podaní žaloby uhradil. Preto v tejto časti
sa úspech pričíta žalovanému. Vo zvyšku, ktorý ostal predmetom konania po čiastočnom zastavení
konania, bol rovnako čiastočne (ale vo väčšom rozsahu) úspešný žalobca, keďže v prevažujúcej časti
súd žalobe vyhovel, a v menšej časti úrokov z omeškania, ktorá bola zamietnutá, mal úspech žalovaný.

Zhrnúcuvedené,voväčšejčastibolúspešnejšížalobca,ktorýbymalvočižalovanémunároknopomernú
náhradu trov konania v rozsahu svojho čistého úspechu (úspech -neúspech). Súd však dospel k záveru,
že v prejednávanej veci sú dané dôvody, pre ktoré je dôvodné žalobcovi nepriznať nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému, keďže súd (napriek nesúhlasu žalobcu) vzhliadol dôvody pre aplikáciu
§ 257 CSP.

26. Žalobca (pri rešpektovaní práva nechať sa zastúpiť advokátom z dôvodu zachovania možnosti
profesionálne ho odstupu) totiž využil prístup k spravodlivosti v takej situácii, kedy sa zo žiadnych
okolností vecí nejavilo, že by zo strany žalovaného nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna
dôvodnosť nároku bola zrejmá v rozhodnutí Ústavného súdu zo dňa 11.12.2013, preto ak žalobca podal
žalobu 30.01.2014, nedal žalovanému ani reálnu možnosť plnenia, hoci financie, ktorými disponuje,

predstavujú rozpočtové prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky. Nakladanie s nimi je tak
menejflexibilnéakofinancovaniepotriebsubjektovsúkromnéhopráva.Vuvedenomnemožnosícevidieť
ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak zvlášť u nich by malo byť eliminované. Je
však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z rozpočtu na
daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá až rozhodnutím

Ústavného súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku nemajetnosti na strane žalobcu, a
napokon na strane žalobcu bola vedomosť o tom, že obdobné povinnosti žalovaný v minulosti splnil po
rozhodnutí ústavného súdu. Súd zobral do úvahy fakt, že do situácie, aká vznikla, sa žalovaný nedostal
vlastným zavinením, ako i skutočnosť, že žalovaný je napojený na rozpočet Slovenskej republiky,
disponuje preto len pridelenými finančnými prostriedkami a je povinný rešpektovať ich účelové použitie.

Nešlo teda o svojvôľu žalovaného, na základe ktorej by úmyselne žalobcovi nevyplatil celý plat, na
ktorý mal nárok, ale konanie bolo ovplyvnené legislatívou platnou v prvej polovici roku 2011, ohľadne
platových náležitostí sudcov, ktorú žalovaný rešpektoval a až následne vyšlo najavo, že hoci žalovaný
postupoval podľa zákona, konal protiprávne, pričom aj keby v tom čase žalovaný nebol stotožnený s
vtedyplatnýmaúčinnýzákonom,muselhododržať. Zatýchtookolnostísajavilosúduakonespravodlivé

voči žalovanému priznať žalobcovi náhradu trov. Súd preto žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.