Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2617205778
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2617205778.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a.s., Praha 4 - Michle, Želetavská 1525/1, IČO: 649 48 242, Česká
republika, na území Slovenskej republiky podnikajúca prostredníctvom organizačnej zložky zahraničnej
osoby: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Bratislava,
Šancová 1/A, IČO: 47 251 336, zastúpená splnomocnenkyňou: HMG LEGAL, s.r.o., Bratislava,
Červeňova 14, proti žalovanému: T. G., nar. XX.XX.XXXX, L. XX, zastúpený splnomocnenkyňou:
ŠERFEL & Partners, s.r.o., Bratislava, Žellova 6, o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy a iné, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 9C/37/2017-202 zo dňa 7. novembra
2018 proti vyhovujúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neúčinnosti právneho úkonu
p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom
rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že právny úkon, ktorým G. G., trvale
bytom L. P. XXXX/XXX, H., rod. číslo XXXXXX/XXXX, previedol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/3
k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX, vedených Okresným úradom Senica, nachádzajúcich

sa v okrese Senica, obec L., katastrálne územie L., a to: pozemok parcela registra „C“, parcelné č.
43/1 o výmere 2424 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „C“, parcelné č. 43/3
o výmere 241 m2, zastavané plochy a nádvoria a stavba rodinného domu, postavená na parcele č.
43/3, súpisné č. XX je voči žalobcovi právne neúčinný. Vo zvyšnej časti uloženia povinnosti žalovanému
strpieť na predmetných nehnuteľnostiach výkon exekúcie žalobcom súd žalobu zamietol. Žalovanému
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), § 42b ods. 1,
2, 3, § 116, § 117, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z vykonaného dokazovania
a zisteného skutkového stavu veci súd vyvodil ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne. V
konaní bolo preukázané, že spoločnosť JAAS, s.r.o., ktorej jediným konateľom bol otec žalovaného
G. G., ako dlžník uzavrela so žalobcom ako veriteľom dňa 1.2.2007 zmluvu o kontokorentnom
úvere. Na základe tejto zmluvy boli spoločnosti JAAS. s.r.o. poskytnuté finančné prostriedky vo výške

úverového rámca dohodnutého v zmluve a následných dodatkov k nej. V zmluve boli dohodnuté
tiež podmienky splácania úveru. Na zabezpečenie záväzkov spoločnosti JAAS, s.r.o. a pohľadávky
žalobcu bola spoločnosťou JAAS, s.r.o. dňa 27.8.2008 vystavená blankozmenka, ktorej zaplatenie bolo
zaručené zmenkovým ručením dvoch ručiteľov, z ktorých jedným bol otec žalovaného ako fyzickáosoba. Nakoľko sa spoločnosť JAAS, s.r.o. dostala do finančných problémov a neplnila riadne záväzky
vyplývajúce zo zmluvy o kontokorentnom úvere, pristúpil žalobca k predčasnému zosplatneniu úveru
ku dňu 15.5.22017. Nakoľko k úhrade dlžnej sumy zo strany spoločnosti JAAS, s.r.o. neprišlo, pristúpil

žalobca k vyplneniu blankozmenky a vyplnenie blankozmenky oznámil otcovi žalovaného dňa 7.8.2017.
Následnepristúpilžalobcakvymáhaniusvojejpohľadávkyvočizmenkovýmručiteľom,tedaajvočiotcovi
žalovaného a svoj nárok si uplatnil žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V dňa 21.8.2017. Vo
veci bolo neprávoplatne rozhodnuté v priebehu konania.
V konaní bolo tiež preukázané, že v apríli 2016 prišlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi otcom

žalovaného ako darcom a žalovaným ako obdarovaným, na základe ktorej previedol otec žalovaného na
žalovaného podiel na nehnuteľnostiach opísaných v prvom odseku odôvodnenia rozsudku. K tomuto ho
viedol záujem usporiadať rodinné vzťahy. Žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy vedel o existencii
blankozmenky, o ručiteľskom záväzku svojho otca ako fyzickej osoby, pred uzavretím kúpnej zmluvy
sa podrobne informoval u účtovníčky spoločnosti JAAS, s.r.o. na podnikanie firmy otca, na ich záväzky,
podnikateľské výsledky a plány do budúcnosti. O možnosti odporovať právnym úkonom ako aj o potrebe

vynaloženia náležitej starostlivosti pred uzavretím darovacej zmluvy ho informoval advokát Mgr. Y..
Úspešnosť uplatnenia odporového práva žalobcom závisí od súčasnej existencie viacerých
predpokladov, a to: platnosť odporovateľného úkonu, existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi, preukázanie kvalifikovaného zmenšenia majetku dlžníka, preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa, ak je tento úmysel druhej strane (odporcom) známy, pričom právny úkon musí byť vykonaný v

posledných troch rokoch (t.j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby).
O existencii a platnosti darovacej zmluvy uzavretej v apríli 2016 medzi otcom žalovaného a žalovaným,
predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach opísaných vyššie na
žalovaného, nebolo medzi stranami pochýb, súd preto vychádzal zo zhodného tvrdenia strán a jej
existenciu a platnosť mal za preukázanú.

Pokiaľ ide o vymáhateľnú pohľadávku, jej existencia bola v konaní takisto preukázaná. Súdu sú
známe rozdielne právne názory na otázku „vymáhateľnosti“ pohľadávky. Súd sa prikláňa k názoru,
že za vymáhateľnú treba považovať takú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v
základnom konaní (t.j. žalovateľnú); podmienkou uplatnenia odporovateľnosti teda nie je právoplatné
súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (R 44/2001). Z uvedeného dôvodu postačovalo na začatie

konania už samotné podanie žaloby opísanej vyššie na Okresnom súde Bratislava V a nebolo potrebné
vyčkať na právoplatné skončenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 2CbZm
43/2017. Súd sa stotožňuje s názorom vyjadreným v komentári k OZ z edície C.H. Beck, kde sa uvádza,
že časový okamih, od ktorého je subjektívne právo vybavené právnym nárokom, a teda moment, od
ktorého nadobudne pohľadávka vlastnosť vymáhateľnosti v zmysle súdnej žalovateľnosti, sa nazýva

actio nata, okamih zrodu žaloby, resp. vzniku žalobného práva veriteľa. Z toho jednoznačne vyplýva,
že vymáhateľnosť časovo predchádza vykonateľnosti pohľadávky. Vyžadovanie existencie exekučného
titulu ako predpokladu vzniku subjektívneho odporového práva by nenáležite znevýhodňovalo veriteľa.
Tretím predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby je preukázanie kvalifikovaného zmenšenia
majetku dlžníka, v danom prípade teda majetku otca žalovaného. Musí sa teda jednať o úkon, ktorý

veriteľa v jeho možnosti domáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka ukrátil. V danom prípade
nepochybne bezodplatným prevodom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 2/3 na nehnuteľnostiach
opísaných vyššie z otca žalovaného na žalovaného prišlo objektívne k ukráteniu žalobcu v možnosti
domáhať sa uspokojenia jeho pohľadávky z majetkovej sféry otca žalovaného. Podľa názoru súdu je
irelevantné, že sa jedná o nehnuteľnosť zaťaženú záložným právom v prospech iného subjektu, nakoľko

tento fakt sám osebe ešte nevylučuje možnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa z predmetu zálohu.
Súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh totiž nie je vylúčený. Navyše, nie je preukázané, aká je v
súčasnosti výška pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným na predmetné nehnuteľnosti.
Ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku otca žalovaného by neprišlo, ak by jeho zvyšný majetok
objektívne v čase odporu na uspokojenie žalobcu postačoval. V takom prípade by nebolo možné žalobe

vyhovieť. Je však treba zdôrazniť, že v odporovacom konaní zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k
tejto skutočnosti, t.j. k dostatočnej solventnosti dlžníka, žalovanú osobu, ktorá mala z odporovaného
právneho úkonu prospech. Bolo teda na žalovanom, pokiaľ uviedol, že jeho otec má majetok, má podiely
v obchodných spoločnostiach, aby tento špecifikoval a preukázal, že sa jedná o majetok v takej hodnote,
z ktorej by mohol žalobca uspokojiť svoju pohľadávku. Dôkazné bremeno v tomto smere však neuniesol.

Ďalším predpokladom pre úspešnosť odporovacej žaloby je existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka.
Avšak v prípade, že odporovaný právny úkon bol urobený medzi blízkymi osobami, ako je tomu
v predmetnej veci, sa ukracujúci úmysel dlžníka predpokladá a úspechu odporovacej žaloby môže
žalovaný zamedziť len vtedy, ak preukáže, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivostinemohol poznať. Nakoľko predmetná darovacia zmluva bola uzavretá medzi otcom a synom, teda
blízkymi osobami, úmysel otca žalovaného ukrátiť veriteľa sa predpokladá ex lege. Skutočný úmysel
otca žalovaného nie je na účely procesného úspechu žalobcu relevantný. Z toho dôvodu je tiež právne

irelevantné, kedy a z akého dôvodu prišlo k finančným problémom spoločnosti JAAS, s.r.o. ako aj
to, že v čase uzavretia darovacej zmluvy si spoločnosť svoje záväzky voči žalobcovi plnila. Zákon
súčasne konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že žalovaný úmysel svojho otca ukrátiť veriteľa poznal.
Bolo teda na žalovanom, aby preukázal, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol tento úmysel svojho
otca odhaliť. Žalovaný síce preukázal, že pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy sa náležite

oboznámil s podnikateľskými aktivitami spoločnosti svojho otca, s jej záväzkami, platobnou disciplínou
ako aj so záväzkami otca ako fyzickej osoby, avšak práve v súvislosti s tým sa dozvedel o existencii
vyššie uvedenej blankozmenky ako aj o tom, že otec ako fyzická osoba sa svojím majetkom ako
zmenkový ručiteľ zaručil za záväzky spoločnosti JAAS, s.r.o., ktoré mala voči žalobcovi. V takomto
prípade je podľa názoru súdu z podstaty veci vylúčená možnosť vyvrátiť zákonnú domnienku ohľadom
vedomosti žalovaného o ukracujúcom úmysle svojho otca, naopak, je možné konštatovať, že vzhľadom

k informáciám o existencii blankozmenky a o záväzku otca, ktorý na seba zmenkovým ručením
prevzal, žalovaný ukracujúci úmysel otca poznal, resp. tento poznať mohol. Je pritom nepodstatné,
že blankozmenka v čase podpisu darovacej zmluvy ešte nebola vyplnená, ako namietala žalovaná
strana. V zmysle platnej právnej judikatúry pre posúdenie možnosti odporovať právnym úkonom dlžníka,
ukracujúcich veriteľa, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky

svojho veriteľa, nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, prípadne budúcu, alebo
či pohľadávka bola vykonateľná.
Je teda kumulatívne naplnená ako subjektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v úmysle otca
žalovaného ukrátiť žalobcu, tak aj objektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v reálnom úbytku
v majetkovej sfére otca žalovaného.

Keďže žaloba bola podaná v lehote stanovenej zákonom, teda do troch rokov od uzavretia darovacej
zmluvy medzi žalovaným a jeho otcom (darovacia zmluva bola uzavretá v apríli 2016 a žaloba bola
na súde podaná v auguste 2018), je možné uzavrieť, že boli splnené všetky zákonom stanovené
predpoklady pre úspešné podanie odporovacej žaloby, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku a žalobe v časti určenia neúčinnosti právneho úkonu vyhovel.

Dôsledkom úspešnosti odporovacej žaloby je priamo zo zákona možnosť veriteľa požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku
a ak to nie je možné, má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Nakoľko
v čase rozhodovania súdu nie je možné určiť, ktorá z dvoch vyššie uvedených možností bude v
budúcnosti pripadať do úvahy, aj vzhľadom k námietke žalovaného týkajúcej sa záložného práva tretej

osoby viaznuceho na predmetných nehnuteľnostiach, nebolo možné žalobe vyhovieť v časti uloženia
povinnosti žalovanému strpieť na predmetných nehnuteľnostiach výkon exekúcie žalobcom. Navyše,
takýto výrok je podľa názoru súdu vzhľadom k zneniu tretej vety ustanovenia §42b OZ nadbytočný. Z
toho dôvodu súd v tejto časti žalobe nevyhovel.

3. Keďže žalobca bol vo veci takmer plne úspešný, nakoľko žaloba bola zamietnutá v časti nepatrného
významu, súd žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, pokiaľ ide o výrok I. a výrok III. a to z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj z dôvodu,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní
pred súdom prvej inštancie žalovaný preukázal, že k uzavretiu napadnutého úkonu v apríli 2016

došlo výlučne z dôvodov v rodine G. G. a tieto nesúviseli so spoločnosťou JAAS, s.r.o. ani s jeho
záväzkami voči žalobcovi. K uzavretiu úkonu došlo až po tom, ako si žalovaný po riadnom poučení
žalovanéhoijehootcazostranyadvokátaMgr.Y.asvynaloženínáležitejstarostlivostipreverilmajetkové
pomery G. G. a jeho obchodných spoločnosti, dovtedajší priebeh plnenia záväzkov, ako aj vyhliadky
do budúcnosti, pričom nič nasvedčovalo tomu, že by záväzky spoločnosti JAAS voči žalobcovi v

budúcnosti nemali byť riadne plnené a G. G. v čase vykonania napadnutého úkonu nemal úmysel
ukrátiť žalobcu. Približne 3 mesiace po uskutočnení napadnutého úkonu utrpel G. G. pri vážnej
dopravnej nehode početné život ohrozujúce zranenia, v dôsledku ktorých bol jeden rok práceneschopný
a počas práceneschopnosti zostali jeho obchodné spoločnosti bez obchodného vedenia, poklesli tržby,postupne sa dostali do vážnych finančných problémov a k platobnej neschopnosti a ak by G. G. neutrpel
túto spomínanú nehodu, spoločnosť by si svoje záväzky voči žalobcovi riadne plnila a za dlhodobú
práceneschopnosť G. G. nemohol žalovaný ani samotný G. G.. Ďalej bolo preukázané, že dovtedajšie

krátkodobé niekoľkodňové omeškanie je irelevantné. V konaní nebolo preukázané, že by napadnutým
úkonom skutočne došlo k reálnemu ukráteniu žalobcu. Práve naopak bolo preukázané, že žalobca
dosiaľ nemá voči G. G. žiadnu judikovanú pohľadávku a nebolo by možné ak by túto pohľadávku
aj mal exekuovať, pretože sú zaťažené záložným právom Slovenskej sporiteľne a G. G. je majiteľom
obchodných podielov vo viacerých slovenských obchodných spoločností s ručením obmedzeným, takže

neobstojí tvrdenie žalobcu, podľa ktorého žalobca nemá okrem vyššie uvedených nehnuteľností žiadny
iný majetok zistiteľný z verejne dostupných zdrojov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný
ajprivynaloženínáležitejstarostlivostinemoholvčasevykonanianapadnutéhoúkonurozpoznaťúmysel
G. G. ukrátiť žalobcu. Ak súd prvej inštancie dospel k inému záveru, potom platí, že dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. G. G. v čase vykonania napadnutého úkonu
vôbec nemal úmysel ukrátiť žalobcu. Ak súd prvej inštancie dospel k inému záveru, potom platí, že

v tejto otázke dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Právne
posúdenie považuje za nesprávne. Ak G. G. v čase vykonania úkonu ukracovací úmysel nemal, čo
bolo preukázané, je úplne zrejmé a nespochybniteľné, že žalovaný tento úmysel v žiadnom prípade
za nijakých okolností a ani pri vynaložení odbornej starostlivosti rozpoznať nemohol. A pokiaľ by len
vedomosť žalovaného o existencii záväzku spoločnosti JAAS zabezpečeného zmenkou avalovanou G.

G. mala sama osebe vylučovať možnosť preukázať, že žalovaný nemohol ukracovací úmysel rozpoznať,
potom by zákonná domnienka bola domnienkou nevyvrátiteľnou, z platnej právnej úpravy vyplýva, že
predmetná domnienka je domnienka vyvrátiteľná. Za vadu rozsudku považuje aj neurčité vymedzenie
úkonu, ktorý má byť právne neúčinný. Za nesprávny považuje aj výrok III., ktorý je závislý od výroku
I., nesúhlasí s tým, že žaloba bola zamietnutá len v časti nepatrného významu, pretože rozsudkom

bol zamietnutý jeden z dvoch meritórnych výrokov navrhovaných žalobcom, čo predstavuje 50%-ný
neúspech žalobcu. Teda napadnuté výroky sú nezákonné, vecne nesprávne. Navrhuje rozsudok zmeniť
a žalobu pokiaľ ide o výrok I. zamietnuť a pokiaľ ide o výrok III. rozhodnúť tak, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne. Poukázal
predovšetkým na to, že žalovaný v odvolaní uvádza právne irelevantné tvrdenia ako už uvádzal v
priebehu konania, pričom tieto nemali žiaden vplyv na posúdenie v prejednávanej veci. Bez právneho
významu je argumentácia žalovaného v zmysle ktorej p. G. utrpel dopravnú nehodu pri ktorej bol rok
práceneschopnýažalovanýnemoholtútopráceneschopnosťpredpokladať.Ďalejtvrdí,žežalobcanemá

voči dlžníkovi judikovanú pohľadávku. Predpokladom určenia odporovateľnosti v súlade s ustálenou
judikatúrouniejejudikovaniepohľadávky,alevymáhateľnosťpohľadávky,čoznamenávznikžalovaného
práva žalobcu, teda okamih žalovateľnosti pohľadávky. Nepravdivé je i tvrdenie žalovaného v zmysle
ktorého žalobca nepreukázal, že odporovaným právnym úkonom došlo k reálnemu ukráteniu žalobcu,
pretože žalobca v tejto otázke uniesol dôkazné bremená a preukázal, že bezodplatným prevodom

spoluvlastníckeho práva vo veľkosti 2/3 došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka a tým aj
k objektívnemu ukráteniu možnosti žalobcu domáhať sa uspokojenia pohľadávky. Žalovaný v priebehu
konania nielenže nepredložil žiaden dôkaz opaku, ale má za to, že tieto skutkové tvrdenia ani účinne
nepoprel, pretože uviedol, že má podiely v nejakých firmách, sú tam majetky, ich hodnotu uviesť
nevie. Podľa žalovaného na § 61q ods. 2 Exekučného poriadku však nemá relevanciu na tento

predmet konania. Absolútne bezpredmetná je argumentácia podľa ktorej ak by aj mal p. G. v čase
odporovateľného úkonu úmysel ukrátiť určite by takýmto spôsobom nepostupoval. Takáto argumentáciu
je absolútne nedôvodná. Žalovaný sa snaží odviesť pozornosť od predmetu sporového konania. Súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Vyvrátiteľná
domnienka na ktorú opakovane poukazuje žalovaný sa spája s povinnosťou žalovaného preukázať, že

úmysel dlžníka nemohol ani pri náležitej starostlivosti rozpoznať a nie s poukázaním pri skutočnosti,
že dlžník úmysel údajne vôbec nemal, pretože pri odporovateľných právnych úkonoch medzi blízkymi
osobami sa uplatňuje fikcia ukracujúceho úmyslu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu
záveru, že úmysel dlžníka je daný zo zákona a že zároveň sa žalovanému nepodarilo preukázať,
že úmysel dlžníka ani pri náležitej starostlivosti nemohol rozpoznať, pretože s ohľadom na vedomosť

žalovaného o existencii blankozmenky a záväzku dlžníka, žalovaný úmysel dlžníka poznal alebo mohol
poznať. Právny úkon vymedzil dostatočne určito s presnou špecifikáciou nehnuteľností. Neobstojí ani
tvrdenie žalovaného v zmysle ktorého, že bol rozsudok zamietnutý jeden z dvoch meritórnych výrokov,
čo predstavuje 50%-ný neúspech. Súd prvej inštancie k uplatňovanému a zároveň jedinému nárokužalobcu v tomto sporovom konaní v celom rozsahu vyhovel tzn., že žalobca mal v konaní plný úspech.
Súd však vyhodnotil časť znenia žalobného návrhu za nadbytočnú s ohľadom na znenie zákonnej
úpravy.Žalobcatedamalplnýúspechvkonaní,rozsudokneobsahuježiadnevadyuvádzanéžalovaným.

Žalobný návrh bol dostatočne určitý, zrozumiteľný a bolo výhradne na súde ako tieto výroky naformuluje.
Rozsudok považuje za vecne správny. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku

bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) a výrok o náhrade trov konania je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného

sporového poriadku).

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobcu voči žalovanému na určenie právnej
neúčinnosti právneho úkonu voči žalobcovi a uloženie povinnosti žalovanému strpieť na predmetných
nehnuteľnostiach výkon exekúcie. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že právny úkon,

ktorým G. G., trvale bytom L. P. XXXX/XXX, H., rod. číslo XXXXXX/XXXX, previedol spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 2/3 k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX, vedených Okresným úradom Senica,
nachádzajúcich sa v okrese Senica, obec L., katastrálne územie L., a to: pozemok parcela registra
„C“, parcelné č. 43/1 o výmere 2424 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra
„C“, parcelné č. 43/3 o výmere 241 m2, zastavané plochy a nádvoria a stavba rodinného domu,

postavená na parcele č. 43/3, súpisné č. XX je voči žalobcovi právne neúčinný, vo zvyšnej časti uloženia
povinnosti žalovanému strpieť na predmetných nehnuteľnostiach výkon exekúcie žalobcom súd žalobu
zamietol, žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, pričom o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Žalovaný napadol odvolaním vyhovujúci výrok a výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na rozsah

a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

8. Predovšetkým sa žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou

argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba
rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa súdu prvej inštancie treba žalobe
vyhovieť). Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne
medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať
na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku

konania) a odvolaciemu súdu poskytovalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti
dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pre nutnosť vyporiadania sa
aspoň stručne aj s odvolacími námietkami a pre celkovú úplnosť sa však žiada aj tu doplniť nasledovné:

9. Žalovaný dôvodil, že žalobca doposiaľ nemá voči G. G. žiadnu judikovanú pohľadávku, pričom sa

môže stať, že žaloba podaná žalobcom voči G. G. bude zamietnutá.

10. K tejto otázke súd prvej inštancie v bode 45. odôvodnenia okrem iného uvádza, že existencia
vymáhateľnejpohľadávkybolavkonanípreukázaná,pričomsúdsapriklonilknázoru,žezavymáhateľnútreba považovať takú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. V danom prípade preto
postačovalo pre uvedený záver skutočnosť, že bola podaná žaloba na Okresnom súde Bratislava V sp.
zn. 2CbZm 43/2017 a nebolo potrebné vyčkať na jej právoplatné skončenie. Súd prvej inštancie sa v

tejto otázke stotožnil s názorom v Komentári k OZ vydavateľstva C.H. Beck.

11. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného

právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený. Z uvedeného je zrejmé, že inštitút
odporovateľnosti má chrániť práva a oprávnené záujmy veriteľa pred konaním dlžníka, ktorý v úmysle
ukrátiť veriteľa zmenší svoj majetok a tým znemožní uspokojenie veriteľovej pohľadávky.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 23. decembra 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99 (R
44/2001) k zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" uviedol, že vyššie citovaný text zákona a v

ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť
odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným
titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred
súdom v základnom konaní. Zdôraznil, že zákonné pojmy „vymáhateľná pohľadávka" a „vykonateľná
pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické, majú preto, okrem zjavnej rôznosti slovných

označení vlastností týchto pohľadávok, ako ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak
rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný", ako nakoniec, či predovšetkým, i celkový kontext
zákonnej úpravy. Preto vymáhateľnú pohľadávku možno charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú,
pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde.

13. Odvolací súd uvádza, že pretrváva názor, že za vymáhateľnú sa považuje pohľadávka vykonateľná
t.j. opatrená exekučným titulom. Podporuje ho judikatúra českého najvyššieho súdu, nepriamo ústavný
súd a právna náuka. Zriedkavejší je názor, že pod vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie žalovateľná
pohľadávka. Tento názor podporuje niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (R 44/2001, 4Cdo
198/2010, 2Obdo 69/2012, 2Cdo 180/2003) ako aj autori Komentáru k Občianskemu zákonníku

(Števček M., Dulak A., Bajánková J., Fečík M., Sedlačko F., Tomašovič M. a kol., C:H: Beck,
2015). Menšinový názor sa opiera o nasledovné argumenty: jazykoveda medzi vymáhateľnosťou a
vykonateľnosťou striktne rozlišuje, na iných miestach v Občianskom zákonníku sa derivácie slova
vymáhať nespájajú s vykonateľnosťou a ak by sa vymáhateľnou pohľadávku rozumela iba vykonateľná,
popieral by sa zmysel odporovateľnosti t.j. ochrana veriteľa. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na

zmysel odporovateľnosti, ktorým je ochrana veriteľa. Ak je čas medzi žalovateľnosťou pohľadávky a
odporovaným právnym úkonom na jednej strane a vykonateľnosťou pohľadávky na druhej strane dlhší
ako tri roky, táto ochrana je popretá.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu možno sa prikloniť k názoru, že vymáhateľná pohľadávka je

taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, ktorá už dospela,
je zročná, ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou, a ktorá však ani nezanikla,
či už splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Odvolací súd takýto názor
zaujal v súlade s judikatúrou, ak vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu neviazali na existenciu takej
pohľadávky, ktorú je možné splniť vykonateľným rozhodnutím súdu (exekučným titulom), resp. na

„vykonateľnú pohľadávku". Odvolací súd sa stotožňuje so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp. zn. 3Cdo 102/99 (R 44/2001), ako aj v uznesení
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo198/2010, vrozsudku2Obdo69/2012,vrozhodnutí
2Cdo 180/2013 v Komentári k Občianskemu zákonníku (Števček M., Dulak A., Bajánková J., Fečík
M., Sedlačko F., Tomašovič M. a kol., C:H: Beck, 2015), ktoré ustálili, že podanie žaloby o neúčinnosť

právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka sa viaže na „vymáhateľnú pohľadávku", ktorá nie
je podmienená na existenciu „vykonateľnej pohľadávky", t. j. ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu).

15. Žalovaný namietal nesprávnosť skutkových zistení, pretože podľa žalovaného z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný aj pri náležitej starostlivosti nemohol v čase
napadnutéhoúkonurozpoznaťúmyselG.G.ukrátiťžalobcu.G.G.včasevykonanianapadnutéhoúkonu
nemal úmysel ukrátiť žalobcu.16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je
možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými

závermi.

17. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil
v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec aj
správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o splnení všetkých

predpokladov odporovateľnej žaloby spočívajúcich v platnosti odporovateľného úkonu, existencii
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, preukázanie kvalifikovaného zmenšenia majetku
dlžníka, preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy, pričom
právny úkon bol vykonaný v troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby. Odvolacia námietka
žalovaného o neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

18. Žalovaný tiež namietal, že G. G. je majiteľom obchodných podielov vo viacerých slovenských
obchodných spoločností s ručením obmedzeným, takže neobstojí tvrdenie žalobcu, podľa ktorého
žalobca nemá okrem vyššie uvedených nehnuteľností žiadny iný majetok zistiteľný z verejne dostupných
zdrojov, teda nebola preukázaná podmienka zmenšenia majetku.

19. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalovaný nepredložil iné konkrétne skutkové tvrdenie o tvrdení
protistrany, jeho tvrdenie bolo iba všeobecné, ďalší majetok G. G. nebol uvedený bez bližšieho
vysvetlenia.Zatakejtoprocesnejsituáciemožnokonštatovať,žekúčinnémupopretiuskutkovýchtvrdení
o nepreukázaní podmienky zmenšenia majetku nedošlo. Správne súd prvej inštancie tiež uviedol, že

bolo na žalovanom, pokiaľ uviedol, že jeho otec má majetok - podiely v obchodných spoločnostiach,
aby tento špecifikoval a preukázal, že sa jedná o majetok v takej hodnote, z ktorej by mohol žalobca
uspokojiť svoju pohľadávku, pričom dôkazné bremeno neuniesol.

20. Žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie v tom, že skutočný úmysel G.

G. nie je na účely úspechu žalobcu relevantný a že je právne irelevantné kedy a z akých dôvodov prišlo k
finančným problémom spoločnosti JAAS, s.r.o. a za situácie, že ak žalovaný vedel o záväzku spoločnosti
JASS s.r.o. voči žalobcovi a o blankozmenke avalovanej G. G. slúžiacej na zabezpečenie tohto záväzku,
„je z podstaty veci vylúčená možnosť vyvrátiť zákonnú domnienku ohľadom vedomosti žalovaného
o ukracujúcom úmysle svojho otca“. Podľa názoru žalovaného ak G. G. ukracujúci úmysel nemal,

teda žalovaný v žiadnom prípade za nijakých okolností ani pri vynaložení všetkej možnej starostlivosti
rozpoznať nemohol. A napokon žalovaný je názoru, že pokiaľ by len vedomosť žalovaného o existencii
záväzku spoločnosti JAAS s.r.o. zabezpečeného zmenkou avalovanou G. G. mala sama osebe
vylučovať možnosť preukázať, že žalovaný nemohol ukracovací úmysel G. G. rozpoznať, potom by
zákonná domnienka poznania úmyslu dlžníka zo strany blízkej osoby bola domnienkou nevyvrátiteľnou,

avšak z právnej úpravy, teórie i literatúry vyplýva, že ide o domnienku vyvrátiteľnú.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.22. Odvolací súd považuje uvedenú námietku nesprávneho právneho posúdenia za nenáležitú, pretože
súd prvej inštancie správne aplikoval právnu normu na skutkový stav vychádzajúci z vykonaného
dokazovania.

23. Občiansky zákonník dôvodne favorizuje právnu pozíciu ukráteného veriteľa prostredníctvom
konštrukcie vyvrátiteľných zákonných domnienok zjednodušuje odporovanie tým úkonom dlžníka,
ktorými došlo k prevodu exekvovateľného majetku na osobu dlžníkovi blízku alebo ktoré dlžník urobil v
prospech takejto osoby. Skutočnosť, že ide o osoby blízke je v konaní povinný preukázať žalobca. Na

rozdiel od normatívnej formulácie obsiahnutej v odseku 2, podľa ktorej môže veriteľ odporovať úkonom
dlžníka urobeným v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, v prípade režimu blízkych osôb podľa odseku 3
a 4 možno bez ďalšieho odporovať právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený. Absencia
úmyslu dlžníka, ako zákonnej podmienky, je z textu ustanovenia zrejmá. Rozhodujúcou skutočnosťou je
ukrátenieveriteľa,tedaobjektívnystav,ktorýsvojenásledkyneodvodzujeodsubjektívnehomotívualebo
ukracujúceho úmyslu dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa v týchto prípadoch prezumuje

ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného úspechu odporujúceho veriteľa relevantný.
Právny význam nadobúda až v súvislosti s procesnou obranou žalovaného, ktorý mal z odporovateľného
úkonu prospech. Občiansky zákonník konštruuje u blízkych nadobúdateľov sporného majetku dlžníka
vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa poznali. Blízka osoba a osoba s
rovnakým postavením môže účinne zabrániť odporovaniu úkonu, zo strany veriteľa tým, že zákonnú

domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel nemohla ani pri náležitej starostlivosti
poznať. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť musí teda žalovaný sústrediť na svoje úkony náležitej
starostlivosti a nemôže argumentovať nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. V prípade
blízkych osôb a osôb s rovnakým postavením zákon nepripúšťa záver o absencii ukracujúceho úmysle
dlžníka a pokiaľ žalovaný neunesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že ani pri náležitej starostlivosti

nemohol prezumovaný ukracujúci úmysel dlžníka poznať, súd odporovacej žalobe vyhovie bez ohľadu
na jeho reálnu existenciu. Za účelom vyvrátenia zákonnej domnienky o poznaní ukracujúceho úmyslu
dlžníka musí osoba blízka a osoba s rovnakým postavením hodnoverne preukázať, že v súvislosti s
uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka
rozpoznala alebo sa o ňom dozvedela.

24. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom
na okolnosti prípadu takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý to v dobe
odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z jej výsledkov spoznala (t.j. aby sa o tomto
úmysle dozvedela). Ak sa jej to pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže ubrániť

odporovacej žalobe.

25. Vychádzajúc z uvedeného správne súd prvej inštancie vychádzal z vyvrátiteľnej domnienky, že
žalovaný úmysel dlžníka - svojho otca ukrátiť veriteľa poznal. Za účelom vyvrátenia tejto zákonnej
domnienky žalovaný preukazoval, že pred uzavretím darovacej zmluvy sa oboznámil s podnikateľskými

aktivitami svojho otca, s jeho záväzkami, platobnou disciplínou a dozvedel sa o existencii blankozmenky,
ktorá slúžila na zabezpečenie záväzkov spoločnosti JAAS s.r.o. zo zmluvy o kontokorentnom úvere so
žalobcom, pričom jediným konateľom spoločnosti JAAS s.r.o. bol otec žalovaného, ktorý ručil ako fyzická
osoba. Z uvedeného potom vyplýva záver, že žalovaný ukracujúci úmysel poznal resp. poznať mohol.
Zákonná domnienka nebola žalovaným vyvrátená.

26. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k záveru, že podmienky pre
určenieneúčinnostiprávnehoúkonuvočižalobcovivzmysleustanovenia§42a Občianskehozákonníka
boli naplnené, pričom bezpečne zistený skutkový stav bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne

pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní boli preukázané
všetky zákonnom stanovené predpoklady pre úspešnosť odporovacej žaloby.

27. Žalovaný použil aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie

sú subsumovateľné pod ostané odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd však nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto
ustanovenie.28. Pokiaľ ide o námietku ohľadom neurčitého vymedzenia úkonu, ktorý má byť právne neúčinný vo
výroku rozsudku, odvolací súd uvádza, že vyhovujúci výrok vyplýva z požiadavky žalobcu uvedenej v
žalobe. Súd prvej inštancie považoval petit žaloby za správny, úplný a zrozumiteľný, spĺňajúci zákonné

požiadavky, nemal pochybnosti o tom čo je predmetom konania. Bolo podľa názoru odvolacieho súdu
nepochybné čo žalobca žalobou sleduje (petit), petit žaloby je presný a dostatočne určitý z pohľadu
materiálnej vykonateľnosti. Podľa názoru súdu nebolo potrebné uvádzať o aký zmluvný typ ide, kedy
mal byť vykonaný, či a kedy a pod akým číslom mal byť na jeho základe povolený vklad do katastra
nehnuteľností. Pokiaľ výrok rozsudku uvádza dostatočne určito a zrozumiteľne čo bolo predmetom

odporovaného právneho úkonu, je zákonná požiadavka určitosti, úplnosti a zrozumiteľnosti splnená. V
danom prípade išlo iba o jeden právny úkon, ktorým G. G. previedol spoluvlastnícky podiel o veľkosti
2/3 vo výroku uvedených nehnuteľnostiach na žalovaného.

29. K odvolacím argumentom žalovaného tak odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne skutkové
zistenia a v nadväznosti na to namietané nesprávne právne posúdenie veci, nie sú dôvodné. Súd prvej

inštancie vyhodnotil obsah pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcej z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Takže súd prvej inštancie zo
skutkových zistení vyvodil správne právne závery, keď aplikoval správne právne predpisy na zistený
skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval. Rovnako nebolo zistené, že by konanie pred súdom

prvej inštancie bolo postihnuté inou procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie
sú naplnené.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

31. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel,
rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

32. Napokon odvolací súd preskúmal aj napadnutý výrok o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie s
odkazomnaustanovenie§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkužalobcoviakotakmerplneúspešnej
strane sporu priznal náhradu trov, nakoľko žaloba bola zamietnutá v časti nepatrného významu.

33. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu v konaní.

34. Pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania súd vychádza zo zodpovednosti za výsledok
(zásada úspechu). Kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci,
ktorá závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k žalobnému petitu.

35. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech
strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla
byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o
nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým

základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že
žalovaný môže byť zaviazaný k náhrade trov konania žalobcovi a žalobca k náhrade trov konania
žalovaného. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto
trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonupodľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci
3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.

36. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely
rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť,
či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.

Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom
konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).

37. Súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na danú vec ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, nepostupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne, preto rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom posúdení. Ako

prvé treba súdu prvej inštancie vytknúť, že pri odôvodnení výroku o náhrade trov konania konštatoval
takmer plný úspech žalobcu, hoci osobitným výrokom žalobu vo zvyšnej časti uloženia povinnosti
žalovanému strpieť na predmetných nehnuteľnostiach výkon exekúcie žalobcom, zamietol. V prípade
žaloby, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky a žalobca bol čiastočne úspešný a čiastočne súd jeho žalobu
zamietol, pričom úspech a neúspech sa týkali samostatných nárokov, sa plný úspech alebo čiastočný

úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by inak mohol byť samostatne uplatniteľný.
Takýto prístup mal byť vyjadrený aj vo výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a
súd prvej inštancie mal pri každom uplatnenom nároku postupovať samostatne v súlade so zásadou
úspechu v spore vyjadrenej v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku.

38. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom
rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

39. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391

ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec v zrušenom rozsahu prejednať, posúdiť z
vyššie uvedených hľadísk, znova rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť a v odôvodnení i
odcitovať aplikované právne normy s ich presným označením.

40. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 Civilného sporového poriadku).

41. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).