Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 10C/233/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416210711
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Hatala

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2018:4416210711.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky samosudcom Mgr. Mariánom Hatalom v právnej veci žalobcov v 1. rade: P. G.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom A., L. XXX/XX, v 2. rade: L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., L. XXX/XX, právne
zastúpení: JUDr. Jozef Gajdoš, advokát, AK Obyce 307 proti žalovanému: P. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. I., Gúgska XX, právne zastúpený: JUDr. Eva Skačániová, advokátka, AK Dunajská Streda,
Korzo Bélu Bartóka 789/3 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. rade a v 2. rade vo

výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a v 2. rade sa svojou žalobou domáhali voči žalovanému určenia
vlastníckeho práva a to bezpodielového spoluvlastníctva manželov v celosti k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území a obci Komjatice, vedenej na liste vlastníctva č. XXXX, parcela
registra C, evidovanej na katastrálnej mape č. XXX/X Záhrady o výmere 456 m2 (ďalej aj sporná
nehnuteľnosť, záhrada alebo pozemok) titulom vydržania. V žalobe poukázali na skutočnosti, v zmysle
ktorých sa mali dohodnúť na základe písomnej dohody zo dňa 29.04.1992 s právnym predchodcom
žalovaného P. G. starším na odkúpení spornej nehnuteľnosti pôvodne za 2 500,- Kčs, no podľa konečnej

dohody za 5 000,- Kčs, ktorú sumu mu aj vyplatili pred svedkyňou, a to susedou F. U., ktorá uvedené
skutočnosti mala potvrdiť vlastnoručným podpisom na listine. Podľa žaloby si žalobcovia uvedomovali,
žesajednalooneformálnupísomnúzmluvu,ktoránemohlabyťzaregistrovanávevidenciinehnuteľností,
mala mať pre obe strany rovnaké dôsledky a účinky ako oficiálna zmluva. Predávajúcemu totiž bola
vyplatená dohodnutá finančná čiastka a žalobcom ako kupujúcim bol prenechaný pozemok. Od roku
1992, teda od odkúpenia spornej nehnuteľnosti ju žalobcovi mali nerušene užívať ako svoju vlastnú, hoci
v úradných zápisoch zostal zapísaný za vlastníka až do konca života P. G. starší. Situácia sa však mala

zmeniť po úmrtí P. G. staršieho, pretože v roku 2015 sa mal žalovaný, ako jeho dedič začať zaujímať
o pozemok so zámerom jeho odpredaja. Žalobcovia argumentovali vyššie uvedenými skutočnosťami,
poukázali aj na naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť. Nespochybňoval užívanie
pozemku a ani nepretržitú dobu prevyšujúcu 10 rokov žalobcami v 1. a v 2. rade, no mal za to, že
nespĺňajú podmienku dobromyseľnosti. Namietal obsah a pravosť listín pripojených k žalobe a mal za

to, že jeho otcovi, ako právnemu predchodcovi, mohla byť vyplatená záloha alebo časť kúpnej ceny vo
výške 2 500,- Kčs, no v konečnom dôsledku k uzatvoreniu kúpnej zmluvy neprišlo, čo odôvodňoval aj
tým,žeanijehomatka,anijehootecP.G.staršíažiadenzjehotrochsúrodencovanilennespomenuli,že
by jeho otec P. G. starší mal pozemok odpredať žalobcom. Okrem toho dával do popredia, že žalobcovianepostupovali s náležitou opatrnosťou, pretože nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nebola
pre nich žiadna nová skutočnosť a malo im byť jasné, ako sa má v takýchto prípadoch formálne
postupovať, pretože v minulosti práve od P. G. staršieho odkupovali rodinný dom s dvorom, na čom

sa mal žalovaný svojimi aktivitami spolupodieľať a mal sa uvedený právny úkon vykonať zákonným
spôsobom s výsledným listom vlastníctva v prospech žalobcov. Týmto spôsobom však žalobcovia v 1.
a v 2. rade v prípade pozemku nemali postupovať. Na pojednávaní dňa 20.11.2016 žalovaný navrhol
vykonanie dôkazu znaleckým dokazovaním - grafológom za účelom posúdenia, či prvá, ručne vypísaná
listina je alebo nie je listinou napísanou jednou osobou a ďalej, či druhá, strojom vypísaná listina

obsahuje podpisy len jednej osoby alebo viacerých osôb.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán, výsluchom svedkov J. A.,
U. A., P. G. mladšieho, oboznámením pripojených správ a dokladov dvoch kusov listín, výpisov v listov
vlastníctva (LV) č. XXXX k.ú. Komjatice, č. XXXX k.ú. Komjatice, osvedčenia o dedičstve, rozhodnutia
obce Komjatice, čestných prehlásení, informatívnej kópie mapy, kúpnej zmluvy vo forme notárskej

zápisnice, farebných fotografií, pripojených spisov tunajšieho súdu 8D 269/2009 a 16D 1308/2015 a
ďalších a zistil tento skutkový a právny stav:

4.1 Dňa 30.11.1983 bola na Štátnom notárske v Nových Zámkoch, pod spisovou značkou
NZ 583/83, N586/83 uzatvorená vo forme notárskej zápisnice kúpna zmluva medzi kupujúcimi -

žalobcami v 1. a v 2. rade a predávajúcimi - rodičmi žalovaného P. G. starším, nar. XX.XX.XXXX, bytom
A., L. XX s manželkou V. G., rodenou H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., L. XX. Podľa bodov 1., 2. kúpnej
zmluvy, kupujúci odkúpili od predávajúcich nehnuteľnosti v katastrálnom území Komjatice, vedené na
LV č. XXX, parcela č. XXX/X dom a dvor o výmere 528 m2 za kúpnu cenu 100 000,- Kčs. Podľa bodu
3. kúpnej zmluvy, kúpna cena bola určená podľa úradného odhadu, pričom záhrada nebola predmetom

prevodu. Kupujúci sa zaviazali kúpnu cenu zaplatiť z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá Slovenskou
štátnou sporiteľňou - Šurany. Podľa bodu 4. kúpnej zmluvy, kupujúci mali vstúpiť do užívania zakúpených
nehnuteľností dňom 01.03.1984. Napokon bod 6. tejto kúpnej zmluvy obsahoval konštatovanie, že na
základetejtozmluvyapojejregistráciinaStrediskugeodézievNovýchZámkochbudeprevedenýzápiss
uvedením vlastníckeho práva žalobcov v 1. a v 2. rade. Označená kúpna zmluva obsahuje ďalej pečiatku

Štátneho notárstva Nové Zámky, s registráciou dňa 14.12.1983, pod číslom RI 779/83. Napokon prvá
strananotárskejzápisnicevhornejčastiobsahujeajtext„zmluvaniejeplatná,pokiaľniejeregistrovaná“.
Existencia tejto kúpnej zmluvy nebola v konaní žiadnou stranou spochybňovaná. Naopak, tak žalobcovia
v 1. a v 2. rade ako aj žalovaný jej existenciu a záväznosť potvrdili a rovnako tak aj vyplatenie kúpnej
ceny predávajúcim zo strany kupujúcich. Existencia tejto kúpnej zmluvy sa prejavila na LV č. XXXX

k.ú. a obec Komjatice, parcely registra C evidované na katastrálnej mape, parcela č. XXX/X, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 528 m2, na parcele č. XXX/X RODINNÝ DOM so súpisným číslom XXX, na
ktorom sú zapísaní žalobcovia v 1. a v 2. rade za výlučných bezpodielových spoluvlastníkov manželov.
Príslušný list vlastníctva uvádza pri titule nadobudnutia spisovú značku R-I-779/83-89/84.

4.2 Medzi stranami nie je sporné a napokon sa to konštatuje aj vo vyššie uvedenej kúpnej
zmluve vo forme notárskej zápisnice zo dňa 30.11.1983, že predmetom kúpnej zmluvy nebola záhrada,
ktorá sa nachádzala za zakúpenými nehnuteľnosťami, teda za citovaným rodinným domom s dvorom.
Pri reálnom vyčlenení to znamená, aj z pohľadu postojov a prednesov strán, že sa jedná o záhradu, ktorá
bola z jednej strany ohraničená kolíkom vrazeným do zeme ešte P. G. starším, čo malo predstavovať

hranicumedzizáhradouadvorom,resp.zčastidvoruvytvorenejzáhradkyazdruhejstranybolazáhrada
ohraničená ulicou Havla Husára. Napokon záhrada z bočných strán bola ohraničená susediacimi
pozemkami. V tejto súvislosti boli súdu predložené farebné fotografie, ktoré potvrdzujú pri pohľade
zozadu, teda od ulice O. O., že pozemok je zo zadnej časti , teda od ulice O. O. oplotený starým pletivom,
z ľavej strany je oddelený od susediaceho pozemku novším plotom s betónovým základom a z pravej

strany pletivom. Na fotografii z pohľadu od rodinného domu s dvorom žalobcov, teda v smere pohľadu na
ulicuO.O.vidno,okremzanedbanéhopozemku, zľavej,zpravejstrany,akoajzozadnejčastioplotenie,
keď za zadným oplotením sa nachádza ulica O. O. a na nej niekoľko rodinných domov. Oboznámením
informatívnej kópie v mapy zo dňa 18.06.2018 bolo zistené, že parcela č. XXX/X, teda sporný pozemok
sa nachádza medzi ulicou O. O., čo predstavuje parcela č. XXX/X a parcelou č. XXX/X, ktorá je zapísaná

na LV č. XXXX, k.ú. Komjatice vo výlučnom bezpodielovom spoluvlastníctve manželov žalobcov v 1. a
v 2. rade. Z pohľadu z ulice O. O. sporný pozemok z ľavej strany susedí s parcelou č. XXX/X a z pravej
strany s parcelami č. XXX/X a XXX/X.4.3 Žalobcovia pred súdom vypovedali rozdielne v tom, kto mal byť iniciátorom na
uzatvorenie kúpnej zmluvy na sporný pozemok. Kým podľa žaloby to mali byť práve žalobcovia,
pred súdom tvrdili, že to bol práve P. G. starší, ktorý ich mal v mieste bydliska na L. XX, A.,

opakovane vyhľadávať a navštevovať za účelom ponuky na odpredaj sporného pozemku. Žalovaný aj
túto skutočnosť čiastočne spochybňoval, pretože podľa jeho názoru otec v období medzi rokom 1983
a 1992 už spolu s matkou mali bývať v Nových Zámkoch, otec mal mať zdravotné problémy a tak si
žalovaný celkom nedokázal predstaviť, akým spôsobom mal docestovať k žalobcom. Žalobcovia v 1. a
v 2. rade každopádne o pozemok záujem mali dlhší čas, no nemali dostatok finančných prostriedkov,

keď táto situácia sa podľa ich názoru mala zmeniť v roku 1992. V prvom rade uvádzali, že P. G. starší
k nim cestoval vlakom, pričom zo železničnej stanice v Komjaticiach k nim prišiel na svojom odloženom
staršom bicykli. Zdôraznili, že sa s P. G. starším dohodli na uzatvorení kúpnej zmluvy na sporný
pozemok, v konečnej verzii za kúpnu cenu 5 000,- Kčs, ktorá suma mala byť vyplatená žalobkyňou v 2.
rade u ich susedy F. U. a jej manželom, ktorá suseda a aj jej manžel mali medzičasom zomrieť a ktoré
úmrtie nie je sporné ani pre žalovaného. V tejto súvislosti žalobcovia predložili súdu dve listiny.

Prvá listina nie je datovaná, obsahuje len ručne napísaný text: „Dohodli sme sa s P. G. vyplatiť záhradu
na dva krát po 2 500,- Kčs G. L.. Prevzal: G. P. U. F. svedok:“.
Druhá listina obsahuje strojom napísaný text: „G. P., narodený X.X.XXXX trvale bytom Z. I., E. XX týmto
prehlasujem, že som prevzal od G. P. a manželky L. G. bytom A., ul. L. č. XX sumu 2.500.- Kčs slovom
dvetisíc päťsto korún čsl. za 4 500 m2 t.j. 4,5 ára pozemok nachádzajúci sa od domu po prvú cestu. V

Komjaticiach 29.04.1992. Predávajúci: Kupujúci: svedok:“ Pri predávajúcom je uvedený ručne napísaný
čitateľný text „G. P.“, pri kupujúcom je uvedený ručne napísaný čitateľný text „ G. L.“ a pri svedkovi je
uvedený ručne napísaný čitateľný text „U. F.“.

4.4 K obom listinám sa vyjadril žalobca v 1. rade nasledovne. K druhej listine so strojom

napísaným textom bol dátum 1992 pre neho prekvapujúci, čo bližšie nevysvetlil, a skutočnosť, že
na listine nefiguruje jeho meno, odôvodnil tým, že pravdepodobne stačil podpis manželky. Mal za to,
že táto listina obsahuje vlastnoručný podpisy P. G. staršieho, žalobkyne v 2. rade a svedkyne F. U..
Žalobca v 1. rade sa vyjadril aj k prvej listine s vlastnoručne napísaným textom s tým, že túto listinu
vlastnoručne napísala jeho manželka, teda žalobkyňa v 2. rade a na listine spoznal podpisy manželky,

P. G. staršieho a nebohej svedkyne F. U.. Nepamätal si, prečo ani na tejto listine nie je uvedené jeho
meno. Peniaze na úhradu kúpnej ceny vo výške 5 000,- Kčs mal žalobca v 1. rade zabezpečiť z pôžičky,
v priebehu konania však názor zmenil, keď dodal, že si nie je istý, akým spôsobom tieto finančné
prostriedky zabezpečil, prípadne či boli našetrené a podľa jeho sprostredkovaných informácií mali byť
vyplácané u svedkyne F. U., teda susedky a to bez jeho prítomnosti v dvoch splátkach po 2 500,- Kčs s

časovým odstupom asi dvoch mesiacov. Každopádne P. G. sa pred ním vyjadril, že po vyplatení kúpnej
ceny zariadi, ako predávajúci vystavenie listu vlastníctva. V skutočnosti však po vyplatení kúpnej ceny
list vlastníctva nevybavil, čo žalobca v 1. rade vyhodnotil ako chybu, no podľa jeho informácií to mal
vybavovať predávajúci, ktorému uveril, že dá veci do poriadku. Žalobca v 1. rade si bol istý, že kúpna
cena bola vyplatená jeho manželkou v prospech P. G. staršieho, pretože jej dôveruje a pred odchodom

k susede p. U., jej odovzdal do ruky finančné prostriedky.

4.5 K obom listinám sa vyjadrila aj žalobkyňa v 2. rade a zároveň aj k výpovedi žalobcu v
1.rade. Kúpnu cenu vo výške 5 000,- Kčs vyplatila žalobkyňa v 2. rade v dvoch splátkach
po 2 500,- Kčs z finančných prostriedkov, ktoré sa jej podarilo nasporiť a uvedené finančné prostriedky

boli vyplatené u už nebohej susedy F. U. a jej manžela. Kúpna cena bola vyplácaná z ruky do ruky
predávajúcemu P. G. staršiemu a nebola si istá, či pri týchto udalostiach bol prítomný aj žalobca v 1.
rade. K druhej listine, teda napísanej strojom dodala, že túto listinu doniesol so sebou P. G. starší a jej
obsahom bolo vyplatenie splátky 2 500,- Kčs u susedov U., v poradí sa jednalo o druhú splátku, keď
listina obsahuje vlastnoručný podpisy P. G. staršieho, žalobkyne v 2. rade a svedkyne F. U.. Prvá splátka

bola vyplatená skôr, no vzhľadom na to, že ako rodina nedisponovali s veľkým príjmom, tak časové
rozpätie medzi vyplatením prvej a druhej splátky bolo dlhšie, no každopádne kúpna cena predávajúcemu
vyplatená bola. Aj žalobkyňa v 2. rade potvrdila, že P. G. starší sľúbil dať veci papierovo do poriadku,
no v skutočnosti nemal vybaviť nič a po zaplatení druhej splátky k nim prestal chodiť. Žalobkyňa v 2.
rade sa vyjadrila aj k prvej listine, teda s vlastnoručne napísaným textom tak, že uvedená listina bola

vypísaná ňou vlastnoručne a to v časti textu: „Dohodli sme sa s P. G. vyplatiť záhradu na dva krát po
2 500,- Kčs“. V ďalšej časti má listina už obsahovať vlastnoručné podpisy žalobkyne v 2. rade, P. G.
staršieho a svedkyne F. U..4.6 Obaja žalobcovia sa zhodli v tom, že pozemok začali užívať v roku 1992 po vyplatení
kúpnej ceny nerušene až do roku 2015, kedy ich mal osloviť žalovaný, že je vlastníkom pozemku. Strany
sa snažili vec riešiť aj prostredníctvom obce Komjatice, no bezúspešne, hoci vzťahy dovtedy medzi nimi

boli štandardné. Obe listiny boli pre žalovaného neznáme a nedokázal sa pred súdom jednoznačne
vyjadriť, či podpisy na nich sú aj vlastnoručnými podpismi jeho otca. Žalovaný zopakoval, že o údajnom
predaji záhrady jeho otcom nemal žiadne vedomosti a rovnako tak ani jeho matka a ani súrodenci.
Potom, čo nadobudol dedením pozemok po otcovi, sa snažil zabezpečiť jej vyčistenie, no a vtedy zistil od
žalobcu v 1. rade, že sa považuje spolu s manželkou za vlastníka tejto nehnuteľnosti. Spornosť postojov

sa nepodarilo odstrániť ani prostredníctvom obce Komjatice.

4.7 Osvedčením o dedičstve Mgr. Petra Dancziho, notára so sídlom v Nových Zámkoch
8D/269/2009-15, Dnot. 151/2009 zo dňa 17.06.2009 v dedičskej veci po poručiteľovi P. G., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XX, Z. I. nadobudli dedičia, a to jeho deti:
O. Q., P. G. (žalovaný), L. G. a V. P. spoluvlastnícky podiel každý 1 k celku k nehnuteľnosti v

k.ú. Nové Zámky, zapísané na LV č.XXXXX, byt č. 1 s podielom priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu súpisné číslo XXXX v pomere 3293/52688 v celku. Okrem toho
žalovaný nadobudol práva člena Novozámockého bytového družstva, družstva, IČO: 34 122 711.
Predmetom tohto dedičského konania, teda nebola sporná nehnuteľnosť. Následne dňa 30.09.2015
bol tunajšiemu súdu doručený návrh žalovaného na zahájenie dodatočného dedičského konania.

Osvedčením o dedičstve JUDr. Lýdie Kliskej Uhrinovej so sídlom v Nových Zámkoch 16D 1308/2015-10
zo dňa 30.11.2015 bola potvrdená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva tak, že nehnuteľnosť v obci
Komjatice, k.ú. Komjatice, vedenej v katastri nehnuteľností Okresného úradu NZ, odbor katastrálny na
LV č. XXXX parcely registra C, evidované na katastrálnej mape parcela č. XXX/X Záhrady o výmere 456
m2 v pomere 1/1 nadobudol žalovaný (pripojené spisy tunajšieho súdu 8D 269/2009 a 16D/1308/2015).

Uvedené sa prejavilo na LV č. XXXX pre k.ú. a Obec Komjatice, na ktorom je ako výlučným vlastníkom
v celosti zapísaný pri spornej nehnuteľnosti žalovaný.

4.8 V priebehu sporu žalobcovia predložili súdu čestné prehlásenia U. A., T.
Letkovej a J. A. s vlastnoručnými a overenými podpismi menovaných osôb. Čestnými prehláseniami

zo dňa 02.03.2017 (v prípade U. A.) a dňa 01.03.2017 (v prípade J. A.), U. A., bytom L. XXX/XX, A. a
J. A., bytom L. XXX/XX, A. potvrdili, že odkedy kúpili dom v roku 1997, tak na susediacom pozemku,
ktorý je ohradený ako jeden celok od cesty po cestu videla len manželov Čeriových a to L. a P. G.. Majú
vedomosť, že záhradu kúpili od p. G. v roku 1992, nakoľko to v minulosti spomínal v ich rozhovoroch
P. G..

Napokon bolo pripojené aj čestné prehlásenie T. E., bytom L. XXX, A. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým
potvrdila, že na oboch dohodách medzi manželmi G. a p. G. o kúpe záhrady je podpis jej zosnulej sestry
F. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorá je uvedená ako svedok prevzatia peňazí. V prípade čestného prehlásenia
T. E. je potrebné uviesť, že bolo vyhotovené strojovým písmom, resp. na počítači a len niektoré údaje
boli dopísané ručne. Znamená to, že ručne bolo dopísané meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko

potvrdzujúcej T. E., ďalej meno a priezvisko jej sestry F. U. s dátumom jej narodenia a napokon aj dátum
podpisu čestného prehlásenia.

4.9 Vo veci boli ako svedkovia vypočutí U. A., J. A. a P. G.
mladší. T. E. ako svedkyňa vypočutá nebola, pretože žiadna zo strán ju za svedkyňu vypočuť nenavrhla

a dokonca na pojednávaní dňa 25.09.2018 žalobcovia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu
výslovne uviedli, že T. E. za svedkyňu nenavrhujú. Svedok J. A. na pojednávaní konanom dňa
20.11.2018 sa vyjadril, že k stranám nie je v príbuzenskom vzťahu, k žalobcom je v priateľskom vzťahu,
žalovaného nepozná. V roku 1997 sa svedok prisťahoval do Obce A., L. XXX/XX a stal sa tak susedom
žalobcov. Po nahliadnutí do predložených farebných fotiek si bol istý, že sa jedná o susednú záhradu,

ktorú podľa jeho vedomostí do roku 2016 užívali a udržiavali žalobcovia, predovšetkým žalobca v 1.
rade. Záhrada bývala riadne obrábaná, žalobcovia tam pestovali zeleninu. Od roku 1997 až doteraz
svedkovi žiaden zo žalobcov nespomenul, či, za akých podmienok a od koho nadobudli do vlastníctva
sporný pozemok a svedok sa na túto tému nepýtal. K svojmu čestnému prehláseniu zo dňa 01.03.2017,
ktoré je špecifikované v bode 4.8 tohto rozsudku, svedok podotkol, že síce čestným prehlásením potvrdil

svoju vedomosť, že záhradu žalobcovia kúpili od p. G. v roku 1992, nakoľko to v minulosti mal žalobca
v 1. rade počas ich rozhovorov niekoľkokrát spomínať, no v skutočnosti svedok tento poznatok nemá a
trval na tom, že so žalobcami sa o tejto téme vôbec nebavil.Svedkyňa U. A. nie je k stranám v príbuzenskom vzťahu, žalovaného pozná len z videnia a so žalobcami
je v dobrom susedskom vzťahu. Svedkyňa od roku 1997 žije s manželom na adrese L. XX, A. a jej
susedmi sa tak stali žalobcovia v 1. a v 2. rade. Aj táto svedkyňa bola oboznamovaná s fotografiami

rovnako, ako svedok J. A., keď menovaná identifikovala aj susednú záhradu, nachádzajúcu sa za
domom žalobcov. Do roku 2016 bol pozemok udržiavaný v normálnom stave, pestovala sa tam zelenina
a svedkyňa doplnila, že za touto záhradou sa nachádza ulica O. O.. Aj svedkyňa bola oboznamovaná
so svojím čestným prehlásením zo dňa 02.03.2017, k čomu podotkla nasledovné. Počítačom vypísaný
text bol zabezpečený žalobcami, ručne písaný text vykonala svedkyňa, okrem dátumu, no každopádne

podpis bol jej vlastnoručný. Vedomosti ohľadom získania záhrady žalobcami nadobudla svedkyňa od
svojej matky, ktorá jej mala spomenúť, že G. predali rodinný dom G. a v ponímaní svedkyne predaj
domu znamenal nielen samotný dom, ale aj k tomu prislúchajúca záhrada. Ďalej potvrdila, že žalobca v
1. rade jej v minulosti niekoľkokrát spomínal, že záhradu kúpil od p. G. v roku 1992. Pred rokom 1997
však svedkyňa so žalobcami neudržiavala žiaden kontakt a preto nemá žiadne priame a bezprostredné
poznatky ohľadom kúpnej zmluvy medzi G. a G., tohto predaja sa osobne nezúčastnila.

Q. P. G. mladší je synom žalobcov, žalovaného pozná osobne, nie je k nemu v žiadnom vzťahu. V roku
1992 ako 14 ročný chlapec si pamätal na P. G. staršieho, ako na muža, ktorý bol na tom zdravotne dobre,
bol schopný ísť pešo do záhrady a späť. V uvedenom roku k nim na adresu L. XX, A. chodieval viackrát,
spôsob prepravy si svedok nevšimol, no každopádne si pamätal, že svedkovým rodičom núkal pozemok
za domom. Konkrétne sa jednalo o oplotený pozemok, za ktorého koncom je ulica O. O.. Osobných

jednaní sa nezúčastňoval, no má priame poznatky o dvoch udalostiach. V prvom prípade jeho rodičia šli
cez cestu k susedom U. a po návrate domov videl, ako si matka listinu, ktorá obsahovala strojom písaný
text zložila a uložila na bezpečné miesto v dome do kabelky. Z rozhovoru rodičov pochopil, že kúpna
cena bola dohodnutá sumou 5 000,- Kčs a v prípade tejto listiny sa uvádza suma 2 500,- Kčs, pričom
žalobkyňa v 2. rade mu ozrejmila, že v poradí prvých 2 500,- Kčs je uvedených na inej listine, ktorá

podľa svedka má predstavovať rukou vypísaný text. Svedkovi boli predložené k nahliadnutiu aj listiny
uvedené v bode 4.3 odôvodnenia tohto rozsudku, k čomu svedok uviedol, že ručne vypísaná listina má
predstavovať zaplatenie 2 500,- Kčs a strojom vypísaná listina má predstavovať zaplatenie ďalších 2
500,- Kčs, hoci svedok sa osobne pri výplate týchto finančných prostriedkov nezúčastňoval. Na druhej
strane si bol istý, že rodičia vyplatili kúpnu cenu 5 000,- Kčs v 2 splátkach s krátkym časovým

odstupom, pretože peniaze získali z predaja prasaťa, ktoré doma dochovali. Rodičia a predovšetkým
žalobca v 1. rade záhradu mali užívať a obrábť od roku 1992 približne do roku 2015 z dôvodu, že v tom
časesvedokdokončievalsvojdomvBrančiapotrebovalpomocodotca.Svedoksajednoznačnevyjadril,
že sa osobne nezúčastnil pri výplate kúpnej ceny P. G. staršiemu, ale poznatky o výplate kúpnej ceny
nadobudol z neustálych rozhovorov svojich rodičov a z ručne vypísanej listiny. Návštevou na Obecnom

úrade Komjatice zistil, že jeho rodičia neplatili daň z nehnuteľnosti za pozemok vôbec.

4.10 V konaní bola napokon predložená aj ďalšia farebná fotografia, na ktorej je zobrazené pletivo s
pripevneným oznamom o možnosti predaja a s príslušným telefónnym kontaktom. K tejto fotografii sa
vyjadrili zhodne strany sporu v tom, že po začatí tohto sporu bol uvedený oznam z pletiva strhnutý.

5.1 Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku ( ďalej aj C.s.p. ) žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

5.2 Podľa § 137 písm. d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Úplne nová koncepcia je zakotvená v § 137 písmená c) a d) C.s.p., kde sa rozlišuje klasická určovacia
žaloba podľa písm. c) (napr. o určenie vlastníckeho práva alebo určenie, že určitá vec patrí do dedičstva,
a pod.) a žaloba o určení právnej skutočnosti (napr. určenie neplatnosti zmluvy) podľa písmena d).

Písmeno c) komentovaného ustanovenia vychádza z doterajšieho ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p.
, no s obmedzením,
podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
Ustanovenie § 137 písm. c) C.s.p. umožňuje, aby sa žalobca domáhal určenia:
- či tu právny vzťah alebo právo je alebo

- či tu právny vzťah alebo právo nie je.
Žalobou možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.
Žalobcu však zaťažuje dôkazové bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho
vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdu, má naliehavý právny záujem. Tento bude spravidla danýv prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie žalobcu by bez takéhoto
určenia bolo neisté. Existencia naliehavého právneho záujmu je nezriedka mimoriadne zložitou nielen
skutkovou ale aj právnou otázkou, ktorej vyriešenie sa vždy odvíja od obsahu hmotnoprávnej úpravy.

V prvom rade je pre existenciu naliehavého právneho záujmu nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu
bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu alebo toto postavenie aspoň ustáliť. Pokiaľ súdne
rozhodnutie (výrok) priamo či nepriamo, pozitívne či negatívne žiadnym spôsobom neovplyvní právne
postavenie žalobcu, pre takéto určenie nie je daný naliehavý právny záujem. Ako už bolo uvedené,
naliehavý právny záujem nebude daný ani vtedy, ak už bolo právo žalobcu porušené a žalobca má

možnosť domáhať sa priamo ochrany porušenia práv žalobou na plnenie.

5.3 Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle §80 písm. c/
O.s.p ( § 137 písm c) C.s.p. )., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu
ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva
žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva

konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné(ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý
právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo
ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972).
Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len
k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny

vzťahúčastníkovsporu,jeprípustnáajnapriektomu,žejemožná(prípadne)iinážaloba(viďrozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996).
Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca
osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti

prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo
právojealebonieje,nadruhejstranevysvetliť,žeprávepodanážalobajeprocesnevhodnýmnástrojom,
ktorý tento spor rieši, t.j. odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre
jeho usporiadanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011).
Ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho,

aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo
na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. 10. 2017, sp. zn.
II. ÚS 590/2017).
Žaloba o určenie vlastníckeho práva, predstavujúca jeden z právnych prostriedkov ochrany vlastníka,
má svoj základ v ustanovení § 80 písm. c) O.s.p. ( § 137 písm. c) C.s.p. ), podľa ktorého návrhom na začatie konania možno
uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem. Základným procesným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je
existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo

ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Žaloba domáhajúca sa určenia podľa § 80 písm. c) O.s.p. ( § 137 písm. c) C.s.p. ) nemôže byť spravidla opodstatnená
tam, kde možno žalovať o splnenie . Aj v prípade, keď možno žalovať o splnenie povinnosti, môže
byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa tým vytvorí pevný právny základ pre právne

vzťahy medzi účastníkmi a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie alebo ak žaloba o
splnenie povinnosti nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu
alebo práva. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri
nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý
právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v

katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v
zmysle § 70 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len "katastrálny zákon")
je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného

určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona), je
žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty oskutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 96/2008
zo dňa 28.10.2009 ).
5.4 Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ), ak je držiteľ so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 OZ držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 46 ods. 1 OZ písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,
pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 588 ods. 1 OZ v znení do 31.12.1992 z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň
predávajúcemu dohodnutú cenu.

Podľa§588ods.2OZvznenído31.12.1992akpredmetomkúpyjenehnuteľnosť,musísakúpnazmluva
uzavrieť písomnou formou. Účinnosť nadobudne registráciou štátnym notárstvom. Prevod vlastníctva
sa vyznačí v evidencii nehnuteľností.

Podľa§588 OZvzneníod01.01.1993zkúpnejzmluvyvzniknepredávajúcemupovinnosťpredmetkúpy

kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu
dohodnutú cenu.

Podľa § 133 ods. 2 OZ v znení do 31.12.1992 ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom.

Podľa § 133 ods. 2 OZ v znení od 1.1.1993 ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

5.5 Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná
skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje
pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010).
Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,

disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že

je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.

Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti
o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za
právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci
z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákonaje právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 M Cdo
5/2010). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva aj v tejto veci, nie je neznalosť inak

jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná
- pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2011, sp. zn.
3 M Cdo 7/2010 a 3 M Cdo 8/2010).
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom

určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súdna prax je jednotná v

tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí

nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 172/2009 zo dňa 29.04.2010 ).
Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa,
že mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa,

že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí.
Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne
musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na
ospravedlniteľnom právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho

prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž

predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť / pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 97/2009 , 4 Cdo
283/2009 , 5 Cdo 30/2010 , 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010, 6

M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011 /
( rozsudok Najvyššieho súdu SR 7 MCdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014).
Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ
je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)

opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010).Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho
titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej
opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom

vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom
o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v

neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci
treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný
(pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 97/2009 , 4 Cdo

283/2009 , 5 Cdo 30/20 10, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010
a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona
neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť ( rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 1 Cdo 137/2011 zo dňa 11. decembra 2013).
Pre posúdenie určitosti zmluvy o prevode nehnuteľností - pozemkov je významný len prejav vôle
vyjadrený v písomnej forme. Ak je preto písomná zmluva o prevode týchto nehnuteľností objektívne
neurčitá (pozemky neboli označené parcelným číslom, obcou a katastrálnym územím, v ktorom ležia)
je podľa § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka neplatná, hoci jej účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom
prevodu; v takýchto prípadoch totiž prevažuje verejný (všeobecný) záujem na určitosti vlastníckych práv
nad individuálnym záujmom účastníkov zmluvy ( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4
Cdo 119/2011 zo dňa 20. 11. 2013).
Zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú formu; vôľa smerujúca k prevodu nehnuteľnosti

je právne významná len v prípade, ak je urobená v písomnej forme, pričom určitosť prejavu vôle musí
byť daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav vôle zachytený. Nestačí, že účastníkom právneho
vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je jasné z textu právneho úkonu. Určitosť písomného
prejavu vôle je objektívnou kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti
o jeho obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Ak nie je táto písomná

forma dodržaná, ide o neplatnú zmluvu.
Zmluva o prevode vlastníckeho práva k pozemkom, v ktorej nie je uvedené parcelné číslo prevádzaných
pozemkov, je neurčitá a preto neplatná a to aj v prípade, ak sú pozemky v zmluve individualizované
iným spôsobom. V tomto prípade totiž prevažuje všeobecný záujem na určitosti vlastníckych práv,
ktorý pôsobí absolútne, nad záujmom účastníkov právneho úkonu na rešpektovaní ich vôle. Preto

musí byť individualizácia nehnuteľností vykonaná takým určitým spôsobom, aby bolo aj tretím osobám
nepochybne zrejmé, ktoré nehnuteľnosti - pozemky alebo ktoré časti pozemkov sú predmetom toho-
ktorého právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33 Odo 273/2001 zo dňa 21.6.2001).

5.6 Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník

občianskehosúdnehokonania(navrhovateľ)jesubjektomhmotnoprávnehooprávnenia,oktorévkonaní
ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom
hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný) (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 22. 11. 2011, č. k. III. ÚS 517/2011-9) Súd sa v konaní musí zaoberať a posudzovať vecnú
legitimáciu účastníkov, tak na strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcu. Kto je účastníkom konania,

určuje právo procesné. Naproti tomu vecnú legitimáciu vymedzuje výlučne právo hmotné. Nedostatok
vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného práva alebo o ktorom
navrhovateľ tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného práva alebo hmotnej
povinnosti, o ktoré v konaní ide. Či ide o nedostatok vecnej legitimácie sa ukáže vždy v samostatnom
konaní.

6. V danom prípade súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V prvom rade sa súd
musel vysporiadať s otázkou, či žalobcovia v 1. a v 2. rade majú naliehavý právny záujem na
požadovanom určení a teda, či navrhovaný spôsobilý určovacej žaloby je spôsobilý odstrániť spornosťprávneho vzťahu medzi stranami a či teda by len nemal predstavovať akýsi podklad pre prípadné ďalšie
konanie. Žalobcovia v 1. a v 2. rade sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
titulom vydržania, pretože ju mali nepretržite dobromyseľne a po vyplatení dohodnutej kúpnej ceny

s vtedajším vlastníkom P. G. starším vo výške 5 000,- Kčs užívať do roku 2015-2016, kedy sa so
svojím vlastníckym právom prihlásil žalovaný. Na druhej strane je dané vlastnícke právo žalovaného,
ktorý ako je uvedené v bode 4.7 odôvodnenia tohto rozsudku, sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti
titulom dedenia po svojom otcovi P. G. staršom a to na základe osvedčenia o dedičstve P.. E. A. R. so
sídlom v Nových Zámkoch 16D 1308/2015-10 zo dňa 30.11.2015 a následne čomu zodpovedá zápis na

príslušnom LV XXXX, k.ú. Komjatice, na ktorom vystupuje ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti. S
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 96/2008 zo dňa 28.10.2009 je možné konštatovať,
že žalobcovia navrhovaným spôsobom majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd
len v stručnosti opakuje právnu vetu citovaného rozhodnutia, podľa ktorého, ak sa žalobca domáha
určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto
iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Po

vyriešení tejto otázky má súd ďalej za to, že v konaní je daná aktívna vecná legitimácia žalobcov v
1. a v 2. rade, pretože to sú osoby, ktoré sa titulom vydržania domáhajú určenia vlastníckeho práva
k pozemku a zároveň je daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaného, ktorý je ako výlučný vlastník
toho istého sporného pozemku zapísaný na príslušnom liste vlastníctva. Za tejto situácie súd musel
na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť, či je vo veci dané vlastnícke právo žalobcov titulom

vydržania alebo vlastnícke právo žalovaného titulom dedenia. Žalobcovia v 1. a v 2. rade v priebehu
celého sporu uvádzali, že sa dohodli v roku 1992 s vtedajším vlastníkom P. G. starším na uzatvorení
kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol sporný pozemok, za kúpnu cenu 5 000,- Kčs. Toto tvrdenie bolo
podložené dvomi listinami, jednak rukou písaného textu a jednak strojom písaného textu, ktoré sú v
podrobnostiach uvedené v bode 4.3 odôvodnenia tohto rozsudku. Žiaden z podpisov na uvedených

listinách nie je overený, žalovaný o predaji sporného pozemku nemal žiadne vedomosti od otca, od
matky, súrodencov, teda vôbec nedokázal jednoznačne vysvetliť, či podpisy na uvedených listinách
sú aj podpismi jeho otca. Ak súd vychádza z predpokladu, že medzi žalobcami v 1. a v 2. rade ako
kupujúcimi a P. G. starším ako predávajúcim bola v roku 1992 uzatvorená kúpna zmluva v ústnej forme,
takáto zmluva je neplatná pre nedostatok formy podľa § 46 ods. 1 OZ k § 39 OZ. V tejto súvislosti

sa poukazuje aj na právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu ČR 33Odo 273/2001 zo dňa 21.06.2001.
Ak súd vychádza z predpokladu, že kúpna zmluva mala byť uzatvorená medzi žalobcami v 1. a v 2.
rade ako kupujúcimi a P. G. starším ako predávajúcim v písomnej forme, ktorú majú predstavovať dve
listiny špecifikované v bode 4.3 odôvodnenia tohto rozsudku, z čoho prvá listina je len ručne vypísaná
a druhá listina obsahuje aj strojom vypísaný text, tak aj v tejto súvislosti treba mať za to, že takáto

kúpna zmluva je neplatná a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Odo 273/2001 zo dňa
21.06.2001, podľa ktorého zmluva o prevode vlastníckeho práva k pozemkom, v ktorej nie je uvedené
parcelné číslo prevádzaných pozemkov je neurčitá a neplatná a to aj v prípade, ak sú pozemky v zmluve
individualizované iným spôsobom. Neplatnosť v takomto prípade má charakter absolútnej neplatnosti
podľa § 37 ods. 1 OZ. Dôkazy predložené žalobcami v 1. a v 2. rade a to predovšetkým obe listiny,

ďalej čestné prehlásenie T. E. zo dňa 01.03.2017, ktorým bolo potvrdené, že na oboch listinách sú aj
vlastnoručné podpisy jej sestry, svedkyne a bývalej susedy žalobcov v 1. a v 2. rade F. U. nasvedčujú
záveru, ku ktorému sa súd prikláňa, že v roku 1992 žalobcovia v 1. a v 2. rade uzatvorili neplatnú kúpnu
zmluvu s predávajúcim P. G. starším, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť za kúpnu cenu 5
000,- Kčs. V poradí prvá, ručne vypísaná listina podľa súdu nie je dokladom o zaplatení sumy 2 500,-

Kčs, ale len dohodou žalobkyne v 2. rade a P. G. staršieho vyplatiť záhradu na dvakrát po 2 500,- Kčs.
V poradí druhá listina už obsahuje prevzatie sumy 2 500,- Kčs P. G. starším od oboch žalobcov, čo
napokon žalovaný v spore ani nespochybňuje. Je otázne, či kúpna cena bola alebo nebola vyplatená
v plnej výške, no nepriamo tomu nasvedčuje fakt potvrdený svedeckou výpoveďou U. A., J. A. a P.
G., hoci v prípade posledného svedka možno mať určité pochybnosti o jeho hodnovernosti vzhľadom

na blízky príbuzenský vzťah k žalobcom (syn - rodičia), ako aj samotných žalobcov v 1. a v 2. rade
v tom, že sporný pozemok nerušene užívali od roku 1992 až do roku 2015-2016, kedy sa so svojim
vlastníckym právom prihlásil žalovaný. Predávajúci P. G. starší zomrel 11.05.2009 a preto je podľa
názoru súdu logický predpoklad, že v prípade nevyplatenia celej kúpnej ceny by súhlasil, aby sporný
pozemok bol oboma žalobcami od uvedeného obdobia roku 1992 nerušene užívaný. Na druhej strane

je pre súd nepochopiteľné, že každý zo žalobcov a svedka P. G. mladšieho vypovedali o získaní peňazí
a ich následnom použití na vyplatenie kúpnej ceny rozdielne. Susedia oboch žalobcov, vo veci vypočutí
svedkovia U. A. a J. A. neboli osobne prítomní pri uzatváraní kúpnej zmluvy, priame poznatky mali len
ohľadom užívania sporného pozemku od času, čo sa stali susedmi oboch žalobcov, teda od roku 1997.Zhodne a rovnako, ako obaja žalobcovia potvrdili, že žalobcovia spornú záhradu z ich pohľadu od roku
1997 až do roku 2016 nerušene užívali a následne pozemok prestal byť obhospodarovaný. Obdobne
vypovedalajsvedokJozefG.lenstýmrozdielom,žepozemokbolnerušeneužívanýaobhospodarovaný

do roku 2015 oboma žalobcami, najmä žalobcom v 1. rade. Z takto vyhodnoteného dokazovania je
možné vyvodiť, že v roku 1992 bola medzi žalobcami ako kupujúcimi a P. G. starším ako predávajúcim
uzatvorená neplatná kúpna zmluva, ktorej predmetom bol sporný pozemok za kúpnu cenu 5 000,- Kčs,
z ktorej časť kúpnej ceny 2 500,- Kčs bolo bezpochyby vyplatených, čo medzi stranami ani nie je sporné
a podľa názoru súdu z dôvodov uvedených vyššie aj zostávajúca časť kúpnej ceny vo výške 2 500,-

Kčs s najväčšou pravdepodobnosťou vyplatená bola a súd sa k tomuto záveru prikláňa. Podstatné je, že
od roku 1992 obaja žalobcovia predmet kúpy, teda spornú nehnuteľnosť nepretržite a nerušene užívali
do roku 2015-2016, pričom uvedená sporná nehnuteľnosť predstavuje spôsobilý predmet vydržania.
Rozdielny postoj strán a to aj napriek opakovanej snahe súdu o zmierlivé doriešenie veci, zostal v
otázke dobromyseľnej držbe oboch žalobcov. Pritom treba vychádzať z ustanovenia § 130 ods. 1 OZ,
podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo

patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Súd dáva
do popredia právne vety uvedené v bode 5.5 odôvodnenia tohto rozsudku, z ktorých sa zvýrazňuje
najmä nasledovné. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako so svojou vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo
po celú vydržaciu dobu dôvodné (R8/1991). Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý

sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl môže byť skutkový alebo právny, no z hľadiska
vydržania musí byť ospravedlniteľný, teda musí ísť o omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti tohto ktorého prípadu
od každého vyžadovať. Ak omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný
a tým pádom držiteľ veci nemôže byť držiteľom oprávneným. Ak omyl držiteľa vychádza z neznalosti

alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona, je právny
omylneospravedlniteľný.Inakpovedané,neznalosťjasného,zrozumiteľnéhoanespornéhoustanovenia
zákona pri robení právneho úkonu je neospravedlniteľná, pri zachovaní obvyklej opatrnosti predpokladá,
že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (rozsudok
Najvyššieho súdu SR 3M Cdo 7/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR 3M Cdo 8/2010, rozsudok

Najvyššieho súdu SR 7 M Cdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo
283/2009 zo dňa 27.10.2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 119/2011 zo dňa 20.11.2013).
Právna úprava v prípade prevodu nehnuteľností v roku 1992 je obsiahnutá v bode 5.4 odôvodnenia
tohto rozsudku, pričom do popredia sa dávajú predovšetkým ustanovenia § 37 ods. 1 OZ, § 46 ods.
1 OZ, § 588 ods. 2 OZ v znení do 31.12.1992 a § 133 ods. 2 OZ v znení do 31.12.1992. Znamenalo

to, že v roku 1992, kedy došlo medzi Jánom G. starším ako predávajúcim a žalobcami v 1. a v
2. rade ako kupujúcimi, že kúpna zmluva mala byť uzatvorená v písomnej forme, ďalej slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľnosti pod sankciou neplatnosti, ďalej účinnosť kúpy, účinnosť kúpnej zmluvy,
ktorej predmetom je nehnuteľnosť sa nadobúdala do 31.12.1992 registráciou štátnym notárstvom, čo
sa od 01.01.1993 zmenilo tak, že vlastnícke právo v prípade prevodu nehnuteľností sa nadobúdalo

vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov - katastrálneho zákona, ak osobitný
zákon neustanovoval inak. Súd zdôrazňuje, že právna úprava platná v roku 1992, ale aj v ďalšom
období v prípade odplatného prevodu nehnuteľností, v súdenej veci vo forme kúpnej zmluvy bola jasná,
jednoznačná a bez toho, aby pripúšťala možnosti viacerých výkladov. Už len z tohto konštatovania
a s poukazom na aktuálnu a ustálenú rozhodovaciu súdnu prax tak treba mať za to, že žalobcovia

v 1. a v 2. rade síce spornú nehnuteľnosť ako spôsobilý predmet vydržania užívali nepretržite, po
dobu prevyšujúcu 10 rokov, no v ich prípade absentuje dobromyseľnosť. Jej nedostatok súd zvýrazňuje
aj ďalšou skutočnosťou, a tou je, že žalobcovia v 1. a v 2. rade ako kupujúci aj od toho istého
predávajúceho P. G. staršieho (predávajúcou bola aj jeho manželka V. G.) niekoľko rokov predtým
dňa 30.11.1983 odkúpili domovú nehnuteľnosť s dvorom, na základe notárskej zápisnice uvedenej v

bode 4.1 odôvodnenia tohto rozsudku, ktorá notárska zápisnica obsahuje pečiatku o registrácii štátnym
notárstvom, ako aj predpoklady, za ktorých zmluva nadobudne platnosť a účinnosť. Žalobcom v 1. a
v 2. rade tak muselo byť jasné a známe aj v roku 1992, že kúpna zmluva, teda zmluva o prevode
nehnuteľnosti musí mať jednak písomnú formu s požadovanými náležitosťami a zároveň musí byť aj
registrovaná j štátnym notárstvom. Žalobcovia týmto spôsobom nepostupovali pre súd z neznámych

dôvodov, ale podľa vlastného vyjadrenia sa uspokojili s tvrdením predávajúceho P. G. staršieho, že list
vlastníctva vybaví a veci dá do poriadku, teda zostali nečinní. Pri takomto postoji žalobcov a s poukazom
narozsiahlurozhodovaciučinnosťNajvyššiehosúduSR,aleajNajvyššiehosúduČRuvedenúvyššietak
má súd za to, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy v roku 1992, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť,žalobcovia nepostupovali s obvyklou opatrnosťou a dopustili sa omylu, ktorý nie je ospravedlniteľný,
v dôsledku čoho pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v ich prípade absentuje predpoklad
dobromyseľnej držby. Súdu z vyššie uvedených dôvodov nezostávalo nič iné, ako žalobu v celom

rozsahu zamietnuť.
Záverom sa dodáva, že súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným na konci pojednávania
dňa 20.11.2018 a pozostávajúce z vykonania znaleckého dokazovania špecifikovaného v bode 2.
odôvodnenia tohto rozsudku. Navrhnuté dokazovanie nebolo vykonané podľa § 153 ods. 1, 2 C.sp.
z nasledovných dôvodov. Žaloba bola doručená žalovanému na vyjadrenie v lehote 15 dní dňa

30.11.2016 a prílohy k žalobe, vrátane prvej a druhej listiny, jeho právnej zástupkyni dňa 13.01.2017.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 02.02.2017, no žalovaný vykonanie
znaleckého dokazovania nenavrhol. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcov bolo tunajšiemu súdu
doručené dňa 20.03.2017, no žalovaný opäť vykonanie znaleckého dokazovania nenavrhol. Je zrejmé,
že žalovaným navrhnuté dokazovanie nebolo navrhnuté včas, vyžadovalo by si ďalšie úkony súdu, čo
je neprípustné.

7.1 Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

7.2 V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane,
ktorá mala vo veci úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti

nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo
veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo

veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti
neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí.
Súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho
procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť o trovách

konania (§ 362 ods. 1 C.s.p.). Tak ako súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, je povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p.
pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasledujúce C.s.p., súd však dôjde k

záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môžespočívaťtakvokolnostiachdanejveci,akoajvokolnostiachstránsporu.Rozhodnutieonepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania
a nesmie odporovať dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009).

7.3 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. k § 255 ods. 1 C.s.p. a
žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom
v 1. a v 2. rade vo výške 100 %. Už v predchádzajúcej časti odôvodnenia sa konštatuje, že v sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje zásada úspechu, teda strane, ktorá mala vo veci

úspech súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Túto zásadu súd zohľadnil aj v súdenej veci,
pretože žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá a tým pádom má žalovaný vo veci plný úspech. Súd
sa ďalej vyjadruje aj k skutočnosti, že nezistil existenciu žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa
podľa § 257 C.s.p., pre ktoré by náhrada trov celkom alebo sčasti nemala byť priznaná. Opakovanesa zdôrazňuje, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj odôvodnený, pričom
výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach veci a strán sporu. Žalobcom neúspešným v spore síce
bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov pri zohľadnení ich celkových pomerov, no to samo o

sebe neznamená, že je to dôvodom pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore úspešnej
protistrane. Do popredia tak súd dáva predovšetkým postoj oboch žalobcov, ktorí celé konanie iniciovali,
využívali prostriedky na preukázanie svojho nároku, na návrhy žalovaného na mimosúdne doriešenie
veci nereagovali a odmietali ich. Dokonca na pojednávaní konanom dňa 20.11.2018 žalovaný predniesol
konkrétny návrh na vyplatenie finančnej čiastky vo výške 3 000,- eur v prospech žalobcov, pri zohľadnení

ich plnenia v prospech jeho otca P. G. staršieho v roku 1992 vo výške 2 500,- Kčs. Keďže žalobcovia v 1.
a v 2. rade boli zastúpení advokátom, museli si byť vedomí faktu, v akej právnej situácii sa nachádzajú
a akým spôsobom je nutné preukázať a tým aj uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojej dobromyseľnej
držby, ktorá medzi stranami zostala sporná, a jasné im museli byť aj dôsledky v prípade nepreukázania
tohto predpokladu nielen vo veci samej, ale aj k trovám konania. Uvedené skutočnosti súd rozhodne
nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa a v dôsledku toho nevzhliadol dôvod rozhodnúť o

nároku na náhradu trov konania podľa § 257 C.s.p..

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.