Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 27, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoP/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716208958
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716208958.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľky B. E., narodenej
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. 7, XXX XX M., proti manželovi (osobe povinnej platiť výživné) D.
E., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. 7, XXX XX M., právne zastúpenému Mgr. Ninou
Hríbikovou, so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, o určenie manželského výživného, o
odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13Pc/2/2016-308 z 28. marca 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým návrh v prevyšujúcej časti zamietol (II. výrok) a

v závislom výroku o trovách konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolanímnapadnutým rozsudkom zodňa28.03.2019uložilmanželovipovinnosť platiťnavrhovateľke
manželské výživné vo výške 50,- Eur mesačne odo dňa 15. 08. 2016 do 03. 04. 2018. Zročné výživné
za obdobie od 15. 08. 2016 do 03. 04. 2018 vo výške 982,40 Eur súd prvej inštancie povolil manželovi
splácať v mesačných splátkach po 100,- Eur, vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, počnúc mesiacom

nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia pod stratou výhody splátok (I. výrok) a návrh v prevyšujúcej
časti zamietol (II. výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania (III. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že navrhovateľka sa podaným návrhom
domáhala určenia manželského výživného v sume 150,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred
k rukám navrhovateľky, počnúc dňom 15. 08. 2016 do dňa právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku o
rozvode manželstva, t.j. do dňa 04. 04. 2018.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine.
Súd prvej inštancie uviedol: ,,Tunajší súd v danom prípade na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, že navrhovateľka s manželom boli manželia, pričom k uzavretiu manželstva došlo dňa 14.
12. 1985. Zároveň súd mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Pc/20/2017
zo dňa 01. 03. 2018 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, pričom tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 04. 04. 2018. Z tohto dôvodu vyživovacia povinnosť medzi účastníkmi konania trvala
do 03. 04. 2018. Súd z tohto rozsudku nemal preukázané, že by predmetné manželstvo bolo rozvedené

z dôvodu porušenia dobrých mravov, čo sa týka konania navrhovateľky. Z manželstva pochádza jedna
dcéra, ktorá je už plnoletá. Účastníci konania sú spoluvlastníkmi rodinného domu v M., na ulici F. H..
Vzhľadom na vyššie uvedené a právoplatný rozvodový rozsudok medzi účastníkmi konania rozhodným
obdobím, za ktoré bolo potrebné určiť a rozhodnúť o manželskom výživnom je odo dňa 15. 08. 2016 takako to požadovala vo svojom návrhu navrhovateľka a to do 03. 04. 2018, keďže rozvodový rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 04. 04. 2018. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadol
v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine k tomu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade

rovnaká. Pojem v zásade rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú
rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti,
vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov.
Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia a
spôsobuživotaapod.Uvedenéustanoveniebudenaplnené,pokiaľmanželiabudúmaťpribližnerovnakú

možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. Súd v konaní
mal preukázané, že navrhovateľka v rozhodnom období rokov 2016, 2017, 2018 poberala dôchodok
v roku 2016 vo výške 363,70 €, v roku 2017 vo výške 371,90 € a v roku 2018 vo výške 380,30 €
a manžel v rozhodnom období poberal dôchodok a to v roku 2016 vo výške 673 € mesačne, v roku
2017 vo výške 681,50 € mesačne a v roku 2018 vo výške 690 € mesačne. Z tohto teda jednoznačne
vyplynulo, že manžel mal vyšší dôchodok približne o necelých 310 € mesačne. Súd poukazuje aj na tú

skutočnosť, že v zmysle ust. § 18 Zákona o rodine, manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne
rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi za rozhodné obdobie boli
narušené a manželia nemali vytvorenú spoločnú domácnosť, čo vyplynulo tak z výpovedi navrhovateľky,
ako aj z výpovedi manžela s tým, že v konaní bolo preukázané, že jednoznačne navrhovateľka, čo sa

týka réžie spoločného domu prispievala a platila v rozhodnom období za elektriku a tak isto v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že v rozhodnom období prispieval na réžiu predmetného rodinného domu
aj manžel a to príspevkom na vodu, poplatkom za komunálny odpad, za svoju osobu, ako aj daň z
nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania teda bolo preukázané, že na réžiu predmetného rodinného
domu prispievala tak navrhovateľka, ako aj manžel. Tak isto v konaní bolo preukázané, že pre nevhodné

správanie sa manžela, čo vyplynulo z vyššie uvedených rozkazov o uložení sankcie za priestupok sa
manžel nesprával voči manželke a dcére, pochádzajúcej z predchádzajúceho vzťahu manželky takým
spôsobom, ako mal, za čo bol uznaný za vinného, tak ako je to vyššie uvedené a aj z toho dôvodu vzťahy
medzi manželmi boli vážne narušené, čo viedlo k tomu, že manžel často odchádzal z predmetného
rodinného domu k svojej rodine, poprípade sa odsťahoval na slobodáreň, s čím samozrejme mal manžel

spojené zvýšené výdavky. Podľa názoru súdu, vzhľadom na výšku príjmu, ktorý dosahoval manžel v
rozhodnom období je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu navrhovateľky sumou
50 € mesačne, s poukazom na tú skutočnosť, že obidvaja sú poberateľmi starobného dôchodku vo
vyššie uvedenej výške, ako aj s poukazom na to, že manžel v rozhodnom období prispieval istým
spôsobom, tak ako je to vyššie uvedené na prevádzku predmetného rodinného domu, v ktorom okrem

neho, navrhovateľky bývala aj jej dcéra s vnukom, s čím boli samozrejme spojené zvýšené výdavky
s réžiou predmetného rodinného domu, čo sa týka energií a pod. Súd vzhľadom na vyššie uvedené
považuje za spravodlivé, aby sa aj manžel podieľal na zabezpečovaní výživy v rozhodnom období
manželským výživným práve vo výške 50 €. Navrhovateľka sa domáhala určenia rozsahu vyživovacej
povinnosti na sumu 150 € mesačne a to v období odo dňa 15. 08. 2016 do 04. 04. 2018 a z vyššie

uvedených dôvodov súd jej návrhu v celom rozsahu nevyhovel a súd jej návrh v prevyšujúcej časti
zamietol a to z dôvodu, že určenie rozsahu vyživovacej povinnosti zo strany v tom čase manžela vo
výške 50 € mesačne súd považuje za primerané potrebám navrhovateľky.
Počiatok určenia rozsahu vyživovacej povinnosti súd určil od 15. 08. 2016 tak ako to požadovala
navrhovateľkaazároveňsúdurčilkoniecurčeniarozsahuvyživovacejpovinnostiatodňom03.04.2018,

keďže na základe vyššie uvedeného rozsudku bolo manželstvo účastníkov rozvedené a tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť ku dňu 04. 04. 2018 a to s poukazom na to, že vyživovacia povinnosť medzi
manželmi je viazaná na právnu existenciu manželstva a zaniká spolu s jeho zánikom zo zákonných
dôvodov, čo bol aj tento prípad. Z tohto dôvodu vzniklo manželovi zročné výživné vo výške 982,40 €
(august 2016, 17 dní + 4 mesiace za rok 2016 sa rovná 227,40 €, rok 2017, 12 mesiacov sa rovná 600

€, rok 2018, 3 mesiace + tri dni, apríl 2018 sa rovná 155 €). Súd zročné výživné vo výške 982,40 €
povolil manželovi splácať v mesačných splátkach po 100 €, vždy do 15 dňa príslušného mesiaca, počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pod stratou výhody splátok, vzhľadom
na výšku jeho príjmu, nakoľko podľa názoru súdu je v jeho možnostiach, aby platil vyššie uvedené
manželské výživné v takýchto splátkach.“

O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku
(ďalej aj ,,CMP“), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento
zákon neustanovuje inak.2. Navrhovateľka podala včas formálne odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, avšak z
obsahu jej odvolania vyplýva, že navrhovateľka podala odvolanie de facto do výroku, ktorým súd prvej
inštancie návrh v prevyšujúcej časti zamietol (II. výrok).

Uviedla, že trvá na svojom návrhu na začatie konania a o určení manželského výživného v sume 150,-
Eur mesačne. Poukázala na výšku zálohových platieb v súvislosti s odberom elektriny vo výške 71,-
Eur. Za koncesionárske poplatky neplatila, pretože jej dcéra má preukaz ZŤP a je celá domácnosť
oslobodená od platenia tohto poplatku. Manžel platí koncesionárske poplatky vo výške 2,32 Eur.
Ohľadne odberu elektrickej energie uviedla, že jej vnuk študoval v Žiline, zdržiaval sa v domácnosti

počas víkendov, preto spotreboval minimum elektriny, a taktiež aj jej dcéra sa zdržiavala v Žiline, kde do
septembra 2015 aj pracovala. Ich spoločný televízor ona z izby nevzala. Podľa jej názoru sa spotreba
dreva na kúrenie nezvyšuje počtom osôb v domácnosti, ale je závislá od veľkosti priestoru, ktorý sa
vykuruje a v akom stave je pec. Pec bola v dezolátnom stave, preto bola zabezpečená jej oprava. Manžel
opustil spoločnú domácnosť dňa 11. 01. 2016. Manžel bol na dovolenke v roku 2016 v Chorvátsku trikrát,
a to aj s dcérou, jej druhom a vnučkou, ktorej kupuje darčeky. Taktiež manžel bol aj v roku 2017 na

dovolenke s vnučkou v Chorvátsku. Ohľadne kúpy dreva manžel uvádzal iné obdobia, rok 2015, rok
2016, pričom benzín do motorových píl kupovala ona.

3. Manžel vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdil. Skutočnosť, že počas rozhodného obdobia sa zdržiaval doma sporadicky, potvrdila

samotná navrhovateľka už v návrhu na začatie konania, vrátane svedka G. D. a zároveň predložil aj
čestné prehlásenia D. E. a K. D.. Uviedol, že nie sú pravdivé tvrdenia navrhovateľky ohľadne toho, že
by sa nepodieľal finančne na chode spoločnej domácnosti. Počas rozhodného obdobia hradil výlučne
on platby za vodu, daň za nehnuteľnosť, platby pozemkového fondu, platby za RTVS, poplatky za
komunálny odpad za seba. Tieto skutočnosti navrhovateľka nespochybnila. Staral sa o dom a záhradu,

pokiaľ mu to navrhovateľka umožnila. V roku 2015 zabezpečil do spoločnej domácnosti drevo minimálne
na dva roky dopredu. Navrhovateľka nepredložila žiadne dôkazy ohľadne toho, že by od augusta 2016
do apríla 2018 musela zakúpiť drevo, uhlie, či pelety na vykurovanie. Vo svojej výpovedi pred súdom
prvej inštancie sama na otázku sudcu uviedla, že mala drevo „dostať darom“. Podľa jeho názoru
navrhovateľka počas konania pred súdom prvej inštancie nepreukázala rozdielnu životnú úroveň, ktorá

by odôvodňovala výšku ňou požadovaného výživného. Naopak, vo svojich vyjadreniach uviedla, že
finančne vypomáhala dcére a vnukovi. Dcére zakupuje materiál na pečenie tort, platí vnukovi mobil,
internet, ktorý používa vnuk a dcéra navrhovateľky. Taktiež vo svojich vyjadreniach uviedla, že platí
poistku, pohonné hmoty či diaľničnú známku na osobné motorové vozidlo patriace do BSM, ktoré užíva
výlučne ona sama. Všetky tieto tvrdenia navrhovateľky nesvedčia o tom, že by mala byť v núdzi, alebo

malamaťnižšiuživotnúúroveň,nežjumalon.Zdôraznil,ževrozhodnomobdobívspoločnejdomácnosti
s navrhovateľkou bývali dve osoby, jej dcéra a dospelý vnuk, ktorý sa podľa tvrdení navrhovateľky
finančne nepodieľali na chode domácnosti, resp. sa podieľali len v minimálnej miere, hoci kvôli tomu
vznikali zvýšené náklady (vyššia spotreba vody, elektrickej energie, vyššia miera opotrebovania vecí
v domácnosti, platby za internet, či vnukov mobilný telefón). Ak sú pravdivé tvrdenia navrhovateľky,

že jej dcéra si neprivyrába žiadnym iným spôsobom (pečením tort), je zrejmé, že navrhovateľka musí
dcére finančne vypomáhať aj so starostlivosťou o vnuka, pretože 180,- Eur mesačne nemohlo pokryť
výdavky matky a jej syna, ktorý študoval v inom meste. Uviedol, že pokiaľ by rodinný dom obývala len
sama navrhovateľka, náklady v domácnosti by boli omnoho nižšie, a rovnako tak aj jej výdavky by sa
znížili. Má za to, že navrhovateľka si znížila životnú úroveň sama. Ak navrhovateľka chce zo svojho

dôchodku vypomáhať, či živiť ďalšie dve osoby, je to jej voľba. Nemôže ale následne túto finančnú záťaž
prenášať na neho, ktorý s uvedenými osobami nie je v žiadnom príbuzenskom pomere. Pretože nemôže
kvôli vzťahom bývať v ich spoločnej nehnuteľnosti, túto skutočnosť je potrebné zohľadniť v konaní. Z
výsluchu účastníkov vyplynulo, že ich vzťahy boli dlhodobo rozvrátené a narušené, čo vyústilo do jeho
odchodu zo spoločnej domácnosti. On následne býval u príbuzných a na ubytovniach, čím mu vznikli

zvýšené náklady na bývanie ako i stravovanie. V dôsledku nepriateľského správania sa navrhovateľky
sa nemohol vo vlastnom dome osprchovať (toto mu nebolo umožnené z dôvodu, že sprchový kút mala
zakúpiť dcéra navrhovateľky) a napriek tejto skutočnosti platil vodu pre celú domácnosť.

4. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu manžela uviedla, že výživné v sume 150,- Eur mesačne je

primerané vzhľadom na výšku príjmov manžela. Manžel nepredložil doklad o platení „za slobodáreň“.
Opätovne poukázala na zahraničné dovolenky manžela v roku 2016 a v roku 2017, keď po rozvode
sa zdržiaval v Kanade asi pol roka. Príjem svojej dcéry predložila a nie je to „len“ v sume 180,- Eur.
Na pranie používala dcérinu práčku. Uviedla, že jej vznikajú výdavky v súvislosti so starostlivosťou ozáhradu. Ak manžel prispieva sestre 200,- Eur, robí nákupy synovcovi, platí vnučke 50,- Eur na stavebné
sporenie a chodí sa kúpať na plaváreň, tak má príjem na tieto výdavky.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej aj ,,CSP“), vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 65 a contrario, § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (II. výrok) a v
závislom výroku o trovách konania (III. výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k

záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo

okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy

zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty navrhovateľky v odvolaní.

9. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia 71 ods. 1 s poukazom na ustanovenie
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine je založená na zásade vzájomnosti. Jej základom je zabezpečenie
rovnakej životnej úrovne obidvoch manželov a to zásadne po celú dobu právnej existencie manželstva.
Predpokladmi pre vznik vyživovacej povinnosti medzi manželmi sú: a) právna existencia manželstva, b)

vprípadeexistenciebezpodielovéhospoluvlastníctvavzákonomrozsahuskutočnosť,žemanželiaspolu
nehospodária, c) životná úroveň oboch manželov nie je rovnaká, d) súlad s dobrými mravmi. Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi trvá po celú dobu právnej existencie manželstva. Funkciou právnej úpravy
vyživovacej povinnosti je zabezpečenie rovnakej životnej úrovne oboch manželov vychádzajúc nielen
zo zásady rovnosti muža a ženy, ale i zo zmyslu manželstva ako životného spoločenstva muža a ženy.

Zásada rovnakej životnej úrovne však neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú by bolo
možné vyvodzovať iba z ich príjmov. Ak má súd rozhodovať o výživnom medzi manželmi, nestačí
zistiť len výšku príjmov manželov, ale treba zisťovať v každom jednotlivom prípade nielen osobné,
rodinné a majetkové pomery každého z manželov, ale aj konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce,
spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípade inými závažnými okolnosťami,

pričom súd ex offo prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Súd výživné nemôže priznať, ak by
bolo v rozpore s dobrými mravmi. Rozsah vyživovacej povinnosti vyplýva z obecných kritérií, t.j.
schopnosti a možnosti povinného a odôvodnených potrieb oprávneného. Ak neplní jeden z manželov
svojuvyživovaciupovinnosťdobrovoľne,určíjejrozsahnanávrhniektoréhoznichsúd.Výživnéjemožné
určiť len odo dňa podania návrhu. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi zaniká zásadne s právnym

zánikom manželstva, t.j. smrťou jedného z manželov, vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho,
rozvodom, prípadne vyhlásením manželstva za neplatné.

10. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo rozviedol,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, akými úvahami sa spravoval pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov,

tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. S týmto postupom okresného súdu sa odvolací súd plne
stotožnil, pričom nemá žiadne výhrady ani pripomienky.11. Odvolací súd poukazuje na to, že účastníci počas trvania manželstva nežili v spoločnej domácnosti,
dlhodobo si navzájom neplnili svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 18, § 19 Zákona o rodine,
tzn. žiť spolu, vzájomne si rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, vytvárať zdravé rodinné prostredie,

starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

12. Účastníci sú poberateľmi starobného dôchodku, ktorých výška je rozdielna, t.j. navrhovateľka
poberala dôchodok v r. 2016 v sume 363,70 Eur, v r. 2017 v sume 371,90 Eur a v r. 2018 v sume 380,30
Eur (č.l. 241-243 spisu) a manžel v r. 2016 v sume 673,- Eur, v r. 2017 v sume 681,50 Eur a v r. 2018

v sume 690,- Eur (č.l. 247, 251, 253 spisu).

13. Odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že manželovi vznikajú zvýšené
výdavky v súvislosti so zabezpečením základných životných potrieb a v súvislosti s bývaním, keďže
bol nútený opustiť spoločnú domácnosť v dôsledku konfliktov vzniknutých medzi účastníkmi, pričom v
rozhodnom období čiastočne prispieval i na réžiu rodinného domu patriaceho do BSM účastníkov.

14. V súvislosti so zvýšením nákladov na elektrinu, na nákup dreva navrhovateľky odvolací súd dodáva,
že rodinný dom užívajú i iné plnoleté osoby, ktoré sa majú podieľať na nákladoch súvisiacich s bývaním
a nemožno túto ťarchu bezdôvodne preniesť na manžela, ktorý nežije v rodinnom dome a to vo forme
manželského výživného.

15. Z uvedených dôvodov preto považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutom výroku (II. výrok) za vecne správny, a preto ho potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP)
vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok), nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 52 CMP.

16. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (I.výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP) .

17. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ustanovenie § 396 ods. 1

CSP v spojení s ustanovením § 57 CMP, ktoré ustanovuje: „O povinnosti nahradiť trovy konania, ak
nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.“ Návrh na náhradu trov odvolacieho konania
nebol podaný, preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania, keďže CMP neustanovuje inak.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o

zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).