Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210931
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316210931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: U. N., A..
XX.X.XXXX, N. Č. XXX, D., Č. H., o zaplatenie 7.430,48 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 21Csp/137/2016-80 zo dňa 9.3.2018, takto

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi 8,9 % úrok z úveru ročne zo sumy 7.430,48 eur od 4.1.2014 do zaplatenia,

v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje .

Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7430,48 eur, zmluvné úroky vo výške 423,47 eur,

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 7430,48 eur od 04.01.2014 do zaplatenia,
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému, o výške ktorých súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:

2.1. V spore rozhodol po oboznámení sa s obsahom spisu, a to so žalobou a jej prílohami, t.j. zmluvou
o úvere, obchodnými podmienkami žalobcu pre úver, sadzobníkom poplatkov žalobcu, všeobecnými
obchodnými podmienkami, výzvou žalobcu zo dňa 3.1.2014, výpisom z účtu žalovanej, predpisom
splátok, písomnými vyjadreniami žalobcu, pričom zistil, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka

a.s.) ako banka a žalovaná ako dlžník dňa 19.6.2012 uzatvorili zmluvu o úvere - lepšia splátka, č.
XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 8000,- eur. Výška úrokovej sadzby
bola 8,9 % ročne a žalovaná sa úver zaviazala splatiť v 96 mesačných splátkach vo výške 118,66
eur. Splatnosť prvej splátky bola dňa 15.7.2012 a poslednej dňa 15.6.2020, výška RPMN bola 9,7%, priemerná RPMN 12,55 %, celková výška nákladov v sume 3.348,99 eur, pričom celkovú čiastku
úveru predstavoval súčet výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom. Podľa Sadzobníka poplatkov žalobcu, platného od 16.4.2012 pri úvere lepšia splátka, výška

poplatku za 1. upomienku je 9,96 eur, za 2. upomienku je 24,90 eur, výška poplatku za výzvu na splatenie
celého úveru s príslušenstvom 3,32 eur. Výzvou na splatenie dlžnej sumy zo dňa 3.1.2014 žalobca
žalovanú vyzval na zaplatenie sumy 7.895,73 Eur z dôvodu, že ku dňu 3.1.2014 vyhlásil pohľadávku
voči žalovanej za splatnú v celom rozsahu. Dlžná suma pozostávala z istiny 7.430,48 eur, úroku 423,47
eur a poplatkov za upomienky 41,78 eur.

2.2. Citujúc ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), § 497, ďalej § 502 a nasl. Obchodného zákonníka, § 52 a
nasl.Občianskehozákonníkavspojenís§1ods.2,§9ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch konštatoval súd prvej inštancie spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy o úvere, uzavretej
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, v súlade s výkladom s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách. Aj napriek tomu, že v právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa
riadi režimom Obchodného zákonníka, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch,
pretože ju uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný
žalobcom bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto predmetný právny vzťah posúdil

podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre
spotrebiteľa výhodnejšia. Do 1.4.2015 v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola daná dôvodnosť
aplikácie a použitia ustanovení Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka
výhodnosťou ustanovení Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa a teda ani do uvedeného dňa
nebola v prípade spotrebiteľských úverových zmlúv vylúčená aplikácia Občianskeho zákonníka. Súd

prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na judikatúru odvolacích súdov v obdobných veciach.

2.3. V zmysle uvedeného vyhodnotil súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie sumy 7.430,48 eur
s príslušenstvom za dôvodnú iba čiastočne. Za nesporné považuje, že strany uzavreli zmluvu o úvere
a zároveň žalovanej na základe jej žiadosti bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 8.000,- eur,

ktorý je potrebné posudzovať nielen podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale aj podľa zákona č.
129/2010 Z.z. a zároveň posúdiť jednotlivé nároky žalobcu, či sú v súlade s týmito právnymi predpismi
ako aj súdnou praxou. Náležitosti zmluvy vyhodnotil ako súladné s právnymi predpismi, pričom za
nespornépovažuje,žežalovanejbolpodľazmluvyposkytnutýspotrebiteľskýúveražalovanánedodržala
podmienky zmluvy, tento úver prestala riadne splácať, čím zo strany žalobcu došlo dňom 3.1.2014 k

vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Taktiež považuje za nesporné, že dlh žalovanej predstavoval k
uvedenému dátumu sumu 7.430,48 eur na istine, sumu 423,47 eur na úrokoch do zosplatnenia a 41,78
eur na poplatkoch. Žalobca však požadoval aj zaplatenie úrokov vo výške 3.425,03 eur po zosplatnení,
ktoré boli účtované ku dňu 10.11.2016. Okrem toho žiadal priznať riadny úrok vo výške 8,90 % ročne
z istiny 7.430,48 eur od 11.11.2016 do zaplatenia. Uvedený postup považuje prvoinštančný súd za v

rozpore s terajšou súdnou praxou, keď dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, poukážuc na názor, prezentovaný v uznesení NS
SR sp.zn. 4Obo/143/1998, na ktorý poukázal aj Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. IV.ÚS476/2012 zo
dňa 18.9.2012.

2.4. Ak žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, čiže k jeho zosplatneniu, potom
podľa súdu prvej inštancie nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru,
pričom tento výklad považoval aj Ústavný súd SR za ústavne akceptovateľný s poukazom analogicky na
ustanovenie § 16 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého v prípade predčasného splatenia

spotrebiteľského úveru, má veriteľ nárok na úrok a náklady len za časové obdobie do splatenia úveru,
pričom v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ide o úkon, ktorým sa prakticky zastavuje pre
dlžníka možnosť ďalej uhrádzať úver po splátkach a mal by ho zaplatiť v hotovosti s tým, že pre veriteľa
nastupuje možnosť domáhať sa úrokov z omeškania a teda pokiaľ by mal dlžník platiť ďalej úroky ako aj
úroky z omeškania, tak by dochádzalo k jeho dvojnásobnému zaťaženiu a spôsobovalo byť to značnú

nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami. Poukázal najmä na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, podľa ktorého v prípade vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytujeviaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal
stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Z
uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti zmluvných úrokov po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti zamietol.

2.5. Súd žalobu rovnako zamietol aj v časti poplatkov za upomienky vo výške 41,78 eur s tým, že právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ so žalovanou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával poplatky,
ktoré sú súčasťou formulárových všeobecných zmluvných dojednaní, resp. cenníka. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené

dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Žalovaná nemala
možnosť podstatným spôsobom obsah predmetných dojednaní ovplyvniť, sankcie a poplatky si osobitne
nevyjednala vzhľadom na ich splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zmluvné dojednanie,
týkajúce sa poplatkov, ak sa nachádza v Obchodných podmienkach, resp. cenníku, považuje súd prvej
inštancie za neprijateľné zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Sankcie účtované dodávateľom spotrebiteľovi nesmú byť
obsahom Všeobecných obchodných podmienok alebo rôznych cenníkov, ktorým spotrebiteľ prikladá
zväčša menší význam a zameriava sa iba na cenu toho-ktorého konkrétneho paušálu, o ktorý má
záujem a nie aj o ďalšie poplatky, ale z dôvodu transparentnosti majú byť súčasťou zmluvy samotnej.
Zmluvné podmienky, oprávňujúce žalobcu požadovať od žalovaného v pozícii spotrebiteľa platiť rôzne

poplatky, sú neprijateľnými, keď poplatku nezodpovedá žiadne skutočné reálne protiplnenie dodávateľa
a takýto poplatok slúži len dodávateľovi, výhradne jeho záujmom a účtovným účelom. V prípade
poplatku za upomienku, na tento niet zákonného nároku a nemôže veriteľovi patriť za stavu, ak tento
uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie
nepriznal žalobcovi poplatky s príslušenstvom, keďže žalobca nepreukázal individuálne dojednanie

týchto poplatkov za upomienky a taktiež žalobca nepreukázal, že by týmto poplatkom zodpovedalo
nejaké reálne protiplnenie, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľné
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čoho následkom je ich absolútna neplatnosť podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka.

2.6.Žalovanájetakpovinnázaplatiťžalobcoviešteistinuúveruvsume7.430,48eur,spolusozmluvnými
úrokmi vyčíslenými ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 423,47 eur. Tým, že
neuhradila dlžnú sumu riadne a včas, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi
vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej sumy istiny 7.430,48
eur, ktorého výška nie je v rozpore so zákonnou úpravou, a to odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru, t.j. odo dňa 4.1.2014. Vo zvyšnej časti žalobu súd prvej inštancie ako
nedôvodnú zamietol.

2.7. Napokon prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP o nároku žalobcu na
náhradu trov konania proti žalovanej podľa pomeru úspechu sporových strán v konaní keď predmetom

konania bolo zaplatenie sumy 7.430,48 eur s prísl., súd žalobe v časti istiny vyhovel v celom rozsahu
a zamietol žalobu len v nepatrnej časti o zaplatenie úrokov po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
a poplatkov. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

3. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu, v ktorom súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním dňa 25.4.2018, ktorým žiadal, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného (správne
žalovanú) zaviazal na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

4. V dôvodoch, týkajúcich sa predmetného rozsudku, odvolateľ namietal podľa ustanovenia § 365 ods. 1
písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP nesplnenie procesných podmienok tým, že súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; ďalej tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností; tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca
namieta, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého

právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má
postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory
právnym predpisom zjavné naplnené nebolo.

5. Pre konkretizáciu uplatnených odvolacích dôvodov doplnil, že:

5.1. Zodpovedanie otázky nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru v zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998, nevyhovuje podľa žalobcu potrebám
súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii
relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov,

ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. Poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS“), výkladom a contrario ktorého v prípade, ak dôjde k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by
mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom

až do okamihu splatenia úveru. Rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov
po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, čo znamená, že takéto

plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako
forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok
žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaná si bola tohto nároku vedomá a svojím podpisom zmluvy sa
tieto zmluvné úroky zaviazala uhrádzať. Znenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje obdobie
za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok, pričom už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má

nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má
veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak
teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému
výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú
odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru.

Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia,
a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie
uvedenéhosohľadomnabod6.4Obchodnýchpodmienokjepodľaodvolateľa nepochybné,žeúročenie
úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu

a žalovanej musel byť tento zámer vzhľadom na jej formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru
sa žalovaná oboznámila a vyjadrila s nimi súhlas, čo potvrdila svojím podpisom na zmluve. Tento záver
konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo/3830/2014, podľa ktorého
jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového),
logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola

skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi.

5.2. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku
dohodnutého záväzku žalovaného (žalovanej), v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne
dohodnuté úroky. V prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru,

pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo,
na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. V prípade nepoctivého
dlžníka,bytentozošpekulatívnychdôvodovmoholbezprostrednepočerpaníúverupristúpiťkneplateniu
dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutýchzmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na
platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a
súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že

súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa.
Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o
dvojité sankcionovanie žalovaného. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide
o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie
je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak

pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny
vzťah môže byť chápaný ako hlavý alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný
záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej
sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny
vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah
hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú

sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka
zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť
úrokyzomeškaniavyplývazozákonaakodôsledokomeškaniadlžníkasosplnenímdlhu.Najvýraznejšie
tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže
veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri

omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe,
a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uvádza, že
zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku,
s odkazom na komentár Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, strana 1787 a nasl.. Žalobca

opätovne uvádza, že napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po
zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV.476/2012 a Najvyššieho súdu 4.Obo 143/1998,
nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní.

5.3. Ďalej podľa odvolateľa, uplatňované poplatky boli účtované v súlade so Sadzobníkom poplatkov

Úvery pre obyvateľstvo: Dostupná pôžička. Uvedené poplatky boli žalovanému (žalovanej) účtované
za upomienky pri omeškaní splátky, pričom účelnosť týchto poplatkov je daná najmä predchádzaním
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Žalobca si voči žalovanému (žalovanej) neuplatňoval nárok na
zmluvnú pokutu. Za nevyhnutné považoval poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016
vo veci C42/15 a na skutočnosť, že Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky ako aj

Sadzobník poplatkov upravujú vo svojich ustanoveniach spôsob aj výšku sankcií za omeškanie so
splnením zmluvnej povinnosti.

5.4.Podľaprávnehonázoružalobcujepredmetnérozhodnutievosvojomodôvodnenínepreskúmateľné,
podporne poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Ústavného súdu ČR.

Žalobca tiež namieta, že na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,
sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli
pred 1.4.2015. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov právneho poriadku.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré boli založené
pred 1.4.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v ktorej sú

explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a contrario
je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa
vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Pri svojvoľnej retroaktívnej aplikácii tohto
ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 1.4.2015 dôjde k porušeniu článku 2 Ústavy SR
a zásahu základných práv a slobôd občanov. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015

je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou
1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Toto tvrdenie podporil poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp.
zn. 6MCdo/4/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 23Cdo/1201/2009. Súdy sú
povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v

žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca
(správne žalovaná) uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

6. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nijako nevyjadrila napriek výzve súdu prvej inštancie.7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSPzákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou

ustanovenia § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania,
pričom vychádzal z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keďže bol toho názoru, že nariadenie
pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a
ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je potom jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín

verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu
zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací
súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 CSP, viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2
CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného
rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že

odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa nepriznaných úrokov z úveru po „zosplatnení“ je dôvodné, ale v
zostávajúcej napadnutej časti o zamietnutí žaloby uplatnené odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie, či
zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý
odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 CSP), a preto nebolo oprávnením, ani
povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

8. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

9. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

10. Podľa § 300 CSP, na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o
konaní, ak nie je ustanovené inak.

11. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, zamestnania alebo povolania.

12. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

13. Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

18. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

19. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

20. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

21. Podľa § 54 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

22. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie

celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

23. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa

zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

24. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

25. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého
úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia
úveru. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba do
predčasnej splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z

omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.

26. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy

o úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade
okresný súd správne zistil, že žalovaná mala pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa
a že zmluva o úvere lepšia splátka, ktorú uzavrela so žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom,
spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Na aplikáciu uvedeného zákona odkazuje aj samotný text uzavretej zmluvy i

Všeobecné obchodné podmienky Poštová banka a.s. (právneho predchodcu žalobcu), na ktoré zmluva
odkazuje a ktoré v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy žalobca pripojil k podanej žalobe.
Preto je potrebné ho aj aplikovať na predmetnú vec.

27. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch ako dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky,
úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere tak môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka,
ale výslovne na základe ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona môže byť spotrebiteľským úverom ajzmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku.
Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba
podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v rozpore s ustanovením § 52 ods. 1 veta tretia

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

28. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah

výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 Občianskeho zákonníka.
Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa jeho § 853 prípustné iba vtedy, keď
daný občianskoprávny vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom.
V prípade, kedy iný platný zákon konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na
aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa

toho platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon
všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel
od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje.

29. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia
náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je
upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom
zákonníku. Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ustanovení § 497 Obchodného

zákonníka je platná a účinná aj pre vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň
prípustnosť uzavretia zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

30. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)

Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného
zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi

vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných

zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

31. Z obsahu § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre

jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu
peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka.

32. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne

čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka,
ak nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa §
500 Obchodného zákonníka. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do
ktorého môže dlžník úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov,

lehotu na vrátenie úveru a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných
bankami obsahujú úverové podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.33. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, kedy
na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere koná v rámci
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda

fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o
úvere, uzavretej medzi stranami sporu dňa 12.6.2012 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen
podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené

zvláštne požiadavky preto, aby bola zmluvou platnou.

34. V § 499 Obchodného zákonníka je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania
veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 cit. zákona, v ktorom sú upravené práve úroky za
poskytnutie úveru. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy

o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich
mať zabezpečené. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 cit. zákona nemôže byť dohodnutá ako
bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou
časťou s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka.

35. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa
názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,
t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť
úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,

ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

36. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 Obchodného zákonníka.
V zmluve je najmä možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru

do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých
peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 cit. zákona.

37. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 8,9 % p.a.. Záväzok dlžníka platiť úroky,
splatnýspolusozáväzkomvrátiťpoužitépeňažnéprostriedky,jetakvsúlades§503ods.1Obchodného

zákonníka, pričom tak, ako to vyplýva z § 503 ods. 3 cit. zákona, je dlžník povinný zaplatiť úroky za
dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi
zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (viď aj ustanovenie § 506
Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby

dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi).

38. Pokiaľ žalobca vyzval žalovanú na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a
úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanej v súlade
so Všeobecnými obchodnými podmienkami, resp. obchodnými podmienkami pre úver - lepšia splátka

(účinné od 16.2.2012), na ktoré odkazuje zmluva, ide zároveň o jednostranný právny úkon odstúpenia
žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovanej so splátkou pohľadávky v sume 522,46 eur viac
ako mesiace po lehote splatnosti podľa § 506 Obchodného zákonníka.

39. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery

Krajského súdu v Prešove v rozsudku 6Co/190/2014-65 zo dňa 30.6.2015. S týmito závermi sa
nestotožnili vtedajšie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu a vyjadrili svoje stanovisko
k tejto problematike i vo vydaných rozhodnutiach (viď ďalej dôvody tohto rozhodnutia), ale i vo
vyjadrení obchodnoprávneho kolégia ku úvahám na predloženie podnetu občianskoprávnym kolégiom
na zjednotenie výkladu právnej normy dovolacím súdom.

40.Nietnázorovýchrozdielovvpraxiodvolacíchsenátovtunajšiehosúdu,baanivpraxiinýchodvolacích
súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ustanovenia § 497
a nasl. Obchodného zákonníka (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikáciaustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v
ktorej rezonuje názor, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet
záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ustanovenia §

261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ
ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch, ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch,
na takéto úvery sa aplikuje zák.č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001
Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 cit.
zákona), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou

ustanovania § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o
spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský
zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr.
PATAKYOVA, M. akol..Obchodný zákonník, Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043
alebo Ovečková,O.: Vplyv novely Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka,
Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).

41. Z ustanovenia § 497 a ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o
úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy
o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 cit. zákona). Aj z ustanovenia § 1 ods. 3 písm. i)
zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov.

Podobne§4ods.2písm.h)bývaléhozákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,akopodstatnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm.
i) tohto ustanovenia zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

42. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na

požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka úroky i úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a to aj v spotrebiteľskom vzťahu.
Majúvšakinýprávnydôvodaveriteľichmôžepožadovaťpoprisebe(rozsudkyNSČRz25.9.2003sp.zn.
33Odo 518/2003, z 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 a z 24.7.2014 sp.zn. 33Cdo 1401/2014). Úroky
sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky

(§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).

43. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie
povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie
úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako

saprávnyúkonoznačil,prípadnenaktoréustanoveniatoho-ktoréhozákonasaodvoláva,alerozhodujúci
je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle
treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266
Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 29Odo
512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

44. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351
Obchodného zákonníka. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s
vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože
pre takýto stav je v zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obchodného zákonníka upravený iný právny

režim. Podľa tohto ustanovenia, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej
splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník
vrátil dlžnú čiastku s úrokmi. Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu,
ako je v Obchodnom zákonníku uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi,
ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých

splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3
mesiace. Vzhľadom k tomu, že za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník
nebude riadne plniť, môže veriteľ od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti,
ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv
veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi sa v § 506 Obchodného zákonníka uvádza oprávnenie veriteľa spolu s

odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto
spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, a to odlišným spôsobom, než je to uvedené už
vo vyššie označených všeobecných ustanoveniach § 351 Obchodného zákonníka, či v ustanovení § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka v tomto zmysle vo vzťahu kustanoveniu § 351cit. zákona. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením sa menia len
podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je povinný splniť dlh v
lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú

čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení od zmluvy o úvere
nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od zmluvy „modifikoval“
vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ustanovenia § 506 cit. zákona zaplatiť úroky a dlžnú
sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach 33Cdo/113/2008,
32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

45. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov
odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy
pri aplikácii ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie
dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť
úrok z nevrátenej čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade

by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka
dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo
svojich vyššie označených rozhodnutiach sp.zn. 32Cdo/2782/99, či sp.zn. 33Cdo/113/2008 konštatoval
práve, že zmyslom a účelom ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je poskytnúť veriteľovi právny
inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky

v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po
dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho
povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv
veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol
pred odstúpením od zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno

uviesť názor prof. Oľgy Ovečkovej a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva
IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku
ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata)
za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za
skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z

dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Obo/283/2003 (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých
odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a
zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.

46. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu

vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 4.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.6.2015,
1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 5.5.2015, či iné). Neodlišujú sa tieto závery ani od
záverovrozhodnutíinýchodvolacíchsúdovnaSlovensku,načopoukazujeodvolateľ(napr.Krajskýsúdv
Banskej Bystrici 13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach 5Co/250/2017,
5Co/257/2017, 5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i ďalšie).

47. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných
prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy
samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety

prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto
istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a
najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

48. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť

úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k
odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.

49. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu,
aby pri aplikácii ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj

za čas po „zosplatnení úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie
povinností dlžníka. Využitím právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z
ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení,
než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.50. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ustanovenia § 53
ods.1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v

neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského
súdu Prešov z 21. novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený
Smernicou 93/13/EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi

na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,
Zb. s. I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie
jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé
podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry

ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB
Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10). S cieľom zabezpečiť
úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný

stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi
Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex
offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť

nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD).
Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania
povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením
nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa
úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak

porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy
odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia
záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove) by v konečnom
dôsledku mohla byť „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje
postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.

51. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 8,9 % ročne zo sumy
7.430,48 eur aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 4.1.2014 do
zaplatenia nie je správne, preto ho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobcovi priznal

právo na zmluvný úrok z úveru v uvedenej výške a žalovanú zaviazal na jeho úhradu tak, ako je to
uvedené vo výrokovej vete tohto rozhodnutia. Zmluvné dojednania neupravujú v prípade odstúpenia od
zmluvy v predmetnej veci nárok na úroky len do „zosplatnenia“. Tak, ako je už uvedené vyššie medzi
stranami nebolo sporným, aký dôvod bol pre zosplatnenie úveru, kedy k takému úkonu došlo, a teda od
kedy pri inom právnom posúdení treba žalobcovi priznať uplatňovaný úrok z úveru. Priznanie úrokov z

úveru do zosplatnenia je už predmetom právoplatného výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

52. Odvolací súd sa však stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, týkajúcim sa zamietnutia
žalobou uplatneného nároku na poplatky za upomienky vo výške 41,78 eur, čo v zmysle § 387 ods.1, 2
CSP potvrdzuje a v plnom rozsahu odkazuje na príslušné dôvody, uvedené v napadnutom rozhodnutí.

Právne posúdenie veci v tejto časti súdom prvej inštancie je vecne správne. Súd prvej inštancie pre
účely rozhodnutia o tejto časti žaloby vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, na ktorom sa
nič nezmenilo ani v dôsledku odvolacích dôvodov a s právnym posúdením tohto nároku sa v dôvodoch
rozhodnutia aj správne a zákonne vyporiadal.

53. K odvolacím námietkam žalobcu v tomto prípade, odvolací súd už len zdôrazňuje, že vo vzťahu
k poplatkom spojeným s upomienkami a ďalším, tieto nemôžu mať sankčný charakter, mali by tak
povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty s dôsledkom finančného prospechu pre veriteľa, čo je vo vzťahu
k spotrebiteľovi nekalé a neprijateľné. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok zaslužbu poskytovanú spotrebiteľovi, pri nepreukázaní skutočných nákladov a jej reálneho využitia v
úverovom vzťahu. Administratívne poplatky predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa
a konanie banky - právneho predchodcu žalobcu, spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov, možno

hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi, žalovanej, ako poškodzujúce. Z obsahu spisu nevyplýva, že by boli
vyššie uvedené poplatky so žalovanou výslovne dojednané, hoci súčasťou zmluvy o úvere je odkaz
na všeobecné obchodné podmienky a cenník služieb. Do ich obsahu však žalovaná ako spotrebiteľ
nemohla nijakým spôsobom zasiahnuť. Uvedené poplatky predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku,
čo spôsobuje je neplatnosť v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a žalobca tak nemá nárok na

plnenie z takejto podmienky.

54.Napokon,knámietkenepreskúmateľnostirozhodnutiasúduprvejinštancievzamietavejčastinároku,
odvolací súd konštatuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR vyplýva, že tak

základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovení § 220 a nasl. Civilného sporového poriadku a preto
ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie jednoznačne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré za daného stavu už len nárok žalobcu na vyššie uvedené poplatky zamietol.

Nepreskúmateľnosť namietaná vo vzťahu k zamietnutým úrokom z úveru po 4.1.2014 je bez relevancie
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti.

55. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo čiastočne zmenené, bolo úlohou odvolacieho súdu
rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Výrok o náhrade trov

konania bol predmetom prieskumu odvolacím súdom ako výrok tzv. súvisiaci s napadnutým výrokom o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Treba uviesť, že záver o prisúdení náhrady trov v prvoinštančnom
konaní v plnom rozsahu nebol v podstate žiadnou zo sporových strán namietaný. Pretože na základe
zmeňujúceho rozhodnutia neúspech žalobcu s uplatneným nárokom bol len v pomerne nepatrnej časti,
odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP

rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi úspešnému v konaní proti žalovanej v
rozsahu 100 %.

56. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP,
§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).