Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/185/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210200013
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2210200013.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcov: 1/ Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.
X - X, X/X, XXXX G., Rakúsko, 2/ J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X - X, X/X, XXXX G., Rakúsko,
zastúpená advokátom : Mgr. Peter Németh, so sídlom Hlavná 45, Šamorín, proti žalovaným: 1/ Q. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX/A, M. a 2/ S. C. (predtým H.), nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, A., obaja
zastúpení advokátkou: JUDr. Sylvia Filipová, so sídlom Radvanská 1, Bratislava, o zaplatenie 2.024,72
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 22.
marca 2018 č.k. 4C/1/2010-555, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní majú voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ v celom
rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým,
že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania žalovaným k rukám ich
právnej zástupkyne. O výške trov konania bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 101, § 123, § 136, § 137 ods. 1, § 139 ods.
2 Občianskeho zákonníka, vecne súd dôvodil, že žalobcovia sa domáhali zaplatenia sumy 11.849,56
eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalovaných užíval v
celosti nehnuteľnosti, ktoré patrili aj do ich podielového spoluvlastníctva a bránil im vo výkone ich práva
spoluvlastníkov,pričomichpohľadávkužalovanéakodedičkypoichprávnompredchodcovivdedičskom
konaní po ňom neuznali. Po čiastočných späťvzatiach návrhu predmetom konania zostalo zaplatenie

sumy 2.024,72 eur so zákonným úrokom z omeškania. Žalované žiadali žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť z dôvodu, že ich právny predchodca neužíval spoluvlastnícky podiel žalobcov, o nehnuteľnosti
sa staral, ale ich neužíval, predmetná domová nehnuteľnosť bola neobývateľná. Súčasne vzniesli
námietku premlčania.

3. Súd prvej inštancie, po zistení konštatovaní, že nárok premlčaný nie je, na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia preukázali,

že ako manželia v rozhodnom období od 01.01.2007 do 27.04.2008 boli podielovými spoluvlastníkmi v
podiele 1/4 nehnuteľností vedených na LV č. XXX, kat. územie M. a to rodinného domu so súpisným
číslom XXX, postaveného na pozemku parc .č. 2852 ako aj pozemku parc. č. 2852 zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 411 m2 a parc. č. 2853 záhrady o výmere 391 m2, ktorý spoluvlastnícky podielnadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 30.03.1998. Preukázané bolo aj to, že podielovým spoluvlastníkom
týchto nehnuteľností v rozhodnom období od 01.01.2007 do 27.04.2008 bol aj právny predchodca
žalovaných Q. M. a jeho podiel dedením prevzala žalovaná v 2/ rade. Súdnym zmierom, schváleným

uznesením súdu č. k 9C/70/2005 zo dňa 04.10.2010 došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva
k týmto nehnuteľnostiam tak, že prešli do výlučného vlastníctva žalovanej v 2.rade. Nesporné je tiež
to, že žalované v rámci dedičského konania prevzali po svojom právnom predchodcovi dedičstvo
v hodnote vyššej ako je suma, ktorá je predmetom tohto konania, čo má význam z dôvodu, že
dedičia za dlhy zodpovedajú do výšky prevzatého dedičstva. Žalobcovia sa v tomto spore domáhali

zaplatenia žalovanej sumy s poukazom na ust. 137 ods. 1 OZ v spojení s ust. § 470 OZ z dôvodu, že
neužívali svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vyššie uvedených v období od 01.01.2007
do 27.04.2008, pretože v užívaní nehnuteľnosti im bránil právny predchodca žalovaných, keď užíval
v tom období celú nehnuteľnosť a vylúčil ich z hospodárenia s vecou. Z ustanovenia § 137 ods.
1 OZ vyplýva, že spoluvlastník má právo na poskytnutie náhrady vo forme peňažného plnenia v
prípade, ak spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu jeho

spoluvlastníckeho podielu alebo ak druhý spoluvlastník užíva viac ako je výška jeho spoluvlastníckeho
podielu. Nestačí však len samotné neužívanie spoluvlastníckeho podielu zo strany spoluvlastníka
požadujúceho náhradu, dôležitý je tiež dôvod tohto neužívania ( či ide o dobrovoľné rozhodnutie alebo
mu je v tom bránené zo strany druhého spoluvlastníka) a tiež aj to, či jeho podiel užíva alebo nie druhý
spoluvlastník. Ak mu v užívaní bránené nie je a ani druhý spoluvlastník nehnuteľnosť neužíva, či ju užíva

len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, niet osoby, od ktorej by spoluvlastník náhradu mohol
požadovať.

4. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali tvrdenia
o tom, že nehnuteľnosti chceli, ale nemohli užívať, lebo im v tom bránil právny predchodca žalovaných.

Nepreukázali ani to, že právny predchodca žalovaných užíval nehnuteľnosti ani to, že užíval aj
ich spoluvlastnícky podiel. Žalobcovia tvrdili, že za života právneho predchodcu žalovaných na
nehnuteľnosti nemali žiadny prístup, pretože tento nakladal a hospodáril s nehnuteľnosťami v celom
rozsahu, nielen vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu, nehnuteľnosť postrádala akékoľvek oplotenie
so susediacim pozemkom vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaných, na ktorom pozemku choval

aj domáce zvieratá majúce voľný pohyb, pestoval plodiny a ďatelinu, ovocné stromy. Toto však
žalobcovia nepreukázali, že by právny predchodca žalovaných v rozhodnom období od 01.01.2007 do
27.04.2008 užíval nehnuteľnosti nielen v rozsahu jeho spoluvlastníckeho 3 podielu, ale aj v podiele
žalobcov vo výške 1, pričom samotná absencia oplotenia medzi pozemkami spornými a pozemkom
vlastnícky patriacemu v tom čase právnemu predchodcovi žalovaných uvedené nepreukazuje, keď

nebolo preukázané, v akom rozsahu a akým spôsobom ich užíval, pričom žiadny z vypočutých svedkov
jednoznačne nad všetku pochybnosť tvrdenia žalobcov nepotvrdil. Žalobcovia nepreukázali ani tvrdenie,
že nemali na nehnuteľnosti prístup, keď nepredložili žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mali
úmysel nehnuteľnosti v rozhodnom období užívať, teda kedy, akou formou žiadali o umožnenie prístupu
na nehnuteľnosti a kedy a akou formou im právny predchodca žalovaných prístup znemožnil. Pokiaľ

žalobcovia tvrdili a považovali oznámením Mesta Šamorín zo dňa 04.02.2016 za preukázané, že
na dotknutej nehnuteľnosti mali pobyt osoby tam uvedené, z čoho vyvodzovali užívaniaschopnosť
nehnuteľnosti, súd prvej inštancie konštatoval, že jednak trvalý pobyt nie je dôkazom užívaniaschopnosti
nehnuteľností a jednak skutočnosť či boli nehnuteľnosti užívaniaschopné by bola právne významná
len za predpokladu, že by bol daný právny základ žaloby žalobcov, ale to nie je uvedený prípad.

Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, súd dôvodil, že základ nároku, ktorého sa žalobcovia od
žalovaných domáhajú sa neodvodzuje od toho, aký bol stav nehnuteľnosti, ale od toho, kto a v akom
rozsahu ju užíval, a tiež kto a z akých dôvodov ju neužíval. K argumentu žalobcov, že tým, že tieto
osoby tam bývali, boli žalobcovia z užívania a hospodárenia s nehnuteľnosťami vylúčení, okresný
súd uviedol, že v rozhodnom období 01.01.2007 do 27.04.2008 trvalý pobyt na tejto adrese mal

iba právny predchodca žalovaných do dňa svojej smrti a A. W., od ktorého žalobcovia odkúpili jeho
spoluvlastnícky podiel sa už dlhodobo na uvedenej adrese nezdržiaval, navyše nie je preukázané, že
by to bol právny predchodca žalovaných, ktorý umožnil prihlásenie trvalého pobytu pre A. W.. Okrem
toho žalobcovia nepreukázali ani to, že v rozhodnom období v domovej nehnuteľnosti býval právny
predchodca žalovaných a teda, že by ju bol užíval a hospodáril s ňou. Žalobcovia tvrdili, že až do

22.02.2010, kedy im bol vydaný kľúč od nehnuteľnosti, nebol im umožnený prístup na nehnuteľnosti,
avšak samotné vydanie kľúčov žalovanými nedokazuje, že žalobcovia nemali v období od 01.01.2007 do
27.04.2008 umožnený prístup na nehnuteľnosti, v konaní totiž nepreukázali, že mali záujem o užívanie
nehnuteľnosti. Nepreukázali, akým spôsobom chceli nehnuteľnosti užívať, kedy a akým spôsobomsa domáhali prístupu na nehnuteľnosti v rozhodnom období, ani to, že by im právny predchodca
žalovaných tento vstup odoprel, naopak z vyjadrenia samotných žalobcov na pojednávaní vyplýva,
že o užívanie nehnuteľností záujem nemali. Mali záujem nehnuteľnosti prenajímať, aby sa im vrátili

finančné prostriedky do nej investované. Pokiaľ ďalej tiež tvrdili, že viackrát osobne prejavili záujem na
hospodárení so spoločnou vecou, ale právny predchodca žalovaných to odmietal, žalobcovia dôkazné
bremeno neuniesli, nepreukázali, kedy konkrétne, akým konkrétnym spôsobom sa domáhali spoločného
hospodárenia s vecou, akým spôsobom a kedy im v tom bránil právny predchodca žalovaných. To,
že sa domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva uvedené nepreukazuje, pretože

zrušenie a vyporiadania spoluvlastníctva nie je hospodárenie. Pre absenciu záujmu žalobcov užívať
nehnuteľnosť nemožno mať za to, že im právny predchodca žalovaných v užívaní bránil. Žalobcovia
nepreukázali žiadnym hodnoverným spôsobom ani tvrdenie, že právny predchodca žalovaných až do
svojej smrti hospodáril s nehnuteľnosťami ako výlučný vlastník. Preto súd žalobu zamietol bez toho, aby
sa zaoberal výškou žalobcami požadovanej náhrady, pretože žaloba bola posúdená ako nedôvodná už
čo do základu. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP

v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a§ 256 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa 2/ v celom rozsahu a navrhla
zmeniť ho a žalobe vyhovieť, prípadne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
rozhodnutie. Dôvodila zmätočnosťou rozsudku, ktorý podľa nej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,

súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam a
následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nárok žalobcov nemožno kvalifikovať ako nárok
z vydania bezdôvodného obohatenia, ale ako nárok vyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v
spojení s § 123 OZ, teda nárok vyplývajúci z podielového spoluvlastníctva a žalobcovia svoj nárok vo
vzťahu k žalovaným odôvodňujú následne § 470 OZ a táto právna kvalifikácia uplatneného nároku bola

súdu jasná už zo žaloby. Žalobkyňa trvá na tom, že k predmetnej nehnuteľnosti za života nebohého
Q. M. nemali žalobcovia žiaden prístup, keďže nakladal a hospodáril s nehnuteľnosťou v jej celosti
ako s vlastnou, nehnuteľnosť postrádala akékoľvek oplotenie so susediacim pozemkom, na ktorom
Q. M. choval aj domáce zvieratá a pestoval plodiny a ovocné stromy, čo potvrdili aj svedkovia.
Žalobkyňa považuje za preukázané, že Q. M. užíval nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho

podielu a neposkytoval žalobcom žiadnu náhradu, a pripomína, že spoluvlastník užívajúci nehnuteľnosť
nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu nemusí ostatným spoluvlastníkom poskytovať peňažnú
náhradu iba v prípade, že preukáže existenciu zmluvy alebo dohody o bezodplatnom užívaní spoločnej
nehnuteľnosti alebo súhlasu ostatných spoluvlastníkov k jej výlučnému užívaniu. V opačnom prípade
vzniká na jeho strane bezdôvodné obohatenie, čiže musí im vydať peňažnú náhradu ako ekonomickú

protihodnotu. Nie je pravdou, že by v konaní nebol predložený dôkaz o tom, že právny predchodca
žalovaných v rozhodnom období od 01.01.2007 do 27.04.2008 užíval nehnuteľnosti v rozsahu väčšom
ako bol jeho podiel, je nelogický záver súdu, že vydanie kľúčov od nehnuteľnosti žalovanými by
nepreukazovalo skutočnosť, že žalobcovia nemali do nehnuteľnosti bez jeho privolenia žiaden prístup,
naopak, tento dôkaz to jednoznačne preukazuje. Svedecké výpovede X. Z., Q. K., Q. N., Q. A., K.

H. a H. H., preukázali tvrdenia žalobcov o ich vylúčení z hospodárenia so spoločnou vecou, súd
ich však náležite nevyhodnotil. Q. M. nesúhlasil ani s tým, aby žalobcovia dom zhodnotili a dali do
prenájmu, čím prakticky vylúčil žalobcov nielen z užívania nehnuteľnosti in natura ale aj akejkoľvek
reálnej dispozície s ňou, vrátane brania úžitkov z nehnuteľnosti. Mesto Šamorín svojim písomným
vyjadrením potvrdilo, že na nehnuteľnosti mali pobyt a túto užívali nepretržite a nerušene osoby v

ňom uvedené, predovšetkým však sestra Q. M. Q. K. s deťmi, Q. N. a Q. A. a to až do roku 2000,
ďalej samotný Q. M. do XX.XX.XXXX, teda do dňa jeho smrti, ako i A. W. do 26.03.2012, ktoré
osoby tam mali trvalý pobyt, čo jednoznačne preukazuje, že nehnuteľnosť bola užívaniaschopná a
nepretržite obývaná, preto nemožno súhlasiť s tvrdením súdu, že nehnuteľnosť nebola užívaniaschopná
a jej opotrebenie bolo 80%. V čase nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu žalobcami v roku 1998

predstavoval dom užívaniaschopnú nehnuteľnosť, ktorej stav bol primeraný veku, čo preukazuje
znalecký posudok Ing. Anny Juhos a hodnota domovej nehnuteľnosti podľa posudku č. 042/98 bola
139.055,- Sk (4.615,78 eur). Žalobcovia boli konfrontovaní so stavom nehnuteľnosti zapríčineným
výlučne nebohým Q. M. až po odovzdaní kľúčov, t.j. po 22.02.2010, menovaný nevykonával údržbu,
čím došlo k totálnemu schátraniu nehnuteľnosti, čo by sa tiež nestalo, ak by žalobcom umožnil

prístup nehnuteľnosti. Oproti dôkazom žalobcov žalované počas celého konania nepredložili žiaden
hodnoverný dôkaz o tom, že by bola nehnuteľnosť neobývateľná, pričom samotní svedkovia Q. A.,
Q. K. a Q. N. uviedli, že v nehnuteľnosti žili a túto nerušene z povolenia Q. M. aj užívali a zároveň
uviedli, že o úpravy a zachovanie nehnuteľnosti sa nestarali ani oni, ani majoritný spoluvlastník Q.M.. Žalobkyňa pripomína, že predmetom žalobcami požadovaného plnenia nie je len užívanie domu
ale aj užívanie priľahlých pozemkov a záhrady, ktoré podľa dokazovania preukázateľne užíval výlučne
nebohý Q. M. od nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti až do jeho smrti, ktoré právo

si uzurpoval titulom väčšinového spoluvlastníckeho podielu, hoci žalobcovia viackrát osobne prejavili
záujem na hospodárení zo spoločnou vecou, avšak márne. Navrhovali aj vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva s vecou a poverili tým advokátsku kanceláriu, ktorá zaslala Q. M. výzvy ( v konaní
predložené zroku2002a2003),takženeobstojítvrdeniesúduotom,žebyneprejavovalionehnuteľnosť
žiadny záujem čo do hospodárenia s ňou.

6. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

8. Odvolací súd preberá skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, majúc za to, že tento

súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku. Zároveň
odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalovanej sa stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a
pretožeodvolacísúdzdieľaiprávnezáveryprvoinštančnéhosúduvoveci,ktorýnavecaplikovalsprávne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd však dopĺňa nasledovné:

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 4C/1/2010 bolo ( po

predchádzajúcom čiastočnom späťvzatí žaloby) zaplatenie sumy 2.024,72 eur s príslušenstvom.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania. Odvolateľka
dôvodila ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP, tvrdila, že
rozsudok je zmätočný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní a zistenom skutkovom a právnom

stave prejednávanej veci, súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym a neúplným
zisteniam potrebným pre rozhodnutie vo veci samej a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP ( že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces) predpokladá že došlo k porušeniu procesných práv strany sporu
pochybením súdu, pričom o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde až vtedy, pokiaľ intenzita
takéhoto konania súdu ( znemožňujúceho realizáciu práv strany sporu) odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Žiadne takéto porušenie však v uvedenom prípade nebolo zistené,
pričom zároveň odvolateľka tento ňou uvádzaný dôvod nijako bližšie neidentifikovala. To isté platí o

odvolacom dôvode podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP ( že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), keď ani v tomto prípade odvolateľka nešpecifikovala, v
akom konkrétnom pochybení vidí naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Typickou vadou konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v
dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia

účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého
bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o
povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné,
rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s

príslušnými ustanoveniami CSP, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol
o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, stranám
sporu v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkýmdôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. O žiadny z takýchto prípadov však podľa názoru odvolacieho súdu
nešlo.

11. Rovnako nedôvodne odvolateľka vytýkala prvoinštančnému súdu nesprávne právne posúdenie veci
( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu.Nesprávneprávne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

13. Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

14. Podľa § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

15. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva,

je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve
aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k
spoločnej veci a to aj pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle §
137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade,
že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho

podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto
právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi
vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými
spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú,
nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver

neprichádzadoúvahy,aksaspoluvlastnícinaspôsobeužívaniadohodli).Právnymdôvodomnaužívanie
veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti
spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený,
ale je len podiel ideálny. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného
spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme
peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom
zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej
náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ.

Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o
bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva,
ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia (por. uznesenie NS SR č.k. 4 Cdo 277/2009).

16. V preskúmavanej veci je nesporné, že žalobcovia a právny predchodca žalovaných boli v

rozhodujúcom čase podielovými spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, pričom tvrdia, že neužívali
spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu pre jej užívanie výlučne ďalším
spoluvlastníkom, ktorý im za to neposkytol náhradu vo forme peňažného plnenia. Žalobcovia si teda
uplatnili právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 ods.
1 OZ, v spojení s § 470 OZ, keďže žalované sú dedičky väčšinového spoluvlastníka, Q. M., ktorý mal

nehnuteľnosti výlučne užívať. Takto však vec právne posúdil aj prvoinštančný súd, čo je zrejmé z obsahu
odôvodnenia a z citácie konkrétnych použitých právnych noriem. Preto odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP nebol v danom prípade naplnený.

17. Podstatná časť výhrad odvolateľky sa potom týkala vád v skutkových zisteniach súdu. Vykonané

dokazovanie podľa nej jednoznačne preukázalo dôvodnosť a výšku žalobcami uplatneného nároku, súd
podľa nej rozhodol v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Odvolateľka poukazovala najmä
na obsah svedeckých výpovedí X. Z., Q. K., Q. N., Q. A. a K. H., ktoré súd opomenul vyhodnotiť, tiežpoukazovala na obsah písomného vyjadrenia mesta Šamorín, a na skutočnosť, že k odovzdaniu kľúčov
od nehnuteľností žalobcom došlo až dňa 22.02.2010. Odvolací súd však žalobkyni nedal za pravdu.

18. Ako bolo uvedené vyššie, ak spoluvlastník nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu jeho
spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného
plnenia, pričom jeho právu korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie
spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Hoci žalobcovia nadobudli podiel 1 na
nehnuteľnostiach v r. 1998, v tomto prípade bolo rozhodujúcim obdobie od 01.01.2007 do 27.04.2008,

za ktoré požadovali žalobcovia finančnú náhradu. Súd preto správne skúmal, či práve v uvedenom
období nemohli žalobcovia užívať svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti z dôvodov na strane
väčšinového spoluvlastníka.

19. Po preskúmaní spisu aj odvolací súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo,
že by právny predchodca žalovaných bol užíval v rozhodnom období dotknuté nehnuteľnosti v celosti,

teda aj nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu.

20. Pokiaľ ide o kľúče od nehnuteľností, z dokazovania vyplýva, že dňa 29.12.2009 žalobcovia písomne
oslovili žalovaných so žiadosťou o vydanie kľúčov a navrhli spôsob hospodárenia so spoločnou vecou
(čl. 32). Z ničoho ale nevyplýva, že by dovtedy kľúčmi nedisponovali, že by im v čase nadobudnutia

ich podielu neboli kľúče vydané, ide len o tvrdenie žalobcov. Ďalej treba uviesť, že podľa znaleckého
posudku č. 25/1995 znalca Vincenta Cíferského boli dotknuté nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX v
kat. úz. M. ocenené v r. 1995 na 155.283,- Sk, z toho rodinný dom, ktorého opotrebenie bolo 80%, bol
ocenený na 53.271,- Sk. Zo znaleckého posudku č. 73/2006 vyhotoveného Ing. Jolanou Némethovou
v súvislosti so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, vyplýva, že v r. 2006 bol rodinný

dom vo veľmi zlom neudržiavanom stave, voda zateká do miestností, ktoré sú vlhké a v dezolátnom
stave, dom je odpojený od všetkých inžinierskych sietí a nie je užívaniaschopný. Navyše znalkyňa
uviedla, že objekty sú v súčasnosti neobývané, chýbajú zariaďovacie predmety a hygienické zariadenia,
zároveň navrhla, aby vlastníci spoločne požiadali príslušný stavebný úrad o povolenie odstránenia
stavby, keď opravu stavby považovala znalkyňa za neekonomickú. Z tohto je zrejmé, že dom bol už v

rozhodnom období vzhľadom na veľmi zlý technický stav neobývaný, a z rovnakého dôvodu nespôsobilý
na prenájom. Pokiaľ aj bol právny predchodca žalovaných na tejto adrese prihlásený k trvalému bydlisku
do dňa svojej smrti (27.04.2008) ako vyplýva z potvrdenia Mesta Šamorín zo dňa 04.02.2016, treba dať
za pravdu prvoinštančnému súdu, že hlásenie o trvalom pobyte má iba evidenčný charakter slúžiaci
administratívnym účelom, nijako však nepreukazuje, že by nahlásená osoba nehnuteľnosti reálne

obývala (resp. inak užívala), rovnako ako nepreukazuje, že by nehnuteľnosti boli užívaniaschopné.
Uvedené teda nie je žiadnym dôkazom o tom, že by nehnuteľnosť bola v rozhodnom období „nepretržite
obývaná“, ako sa domnieva odvolatekľa. To isté platí aj vo vzťahu k osobám, ktoré tiež podľa tohto
potvrdenia mali na nehnuteľnosti trvalé bydlisko v minulosti, ktoré minulé obdobie je navyše pre toto
konanie irelevantné. Samotní žalobcovia v žalobe o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva,

doručenej súdu dňa 13.04.2005 uviedli, že dom je opustený a chátra. Nebolo tiež preukázané výlučné
užívanie priľahlých pozemkov a záhrad právnym predchodcom žalovaných, keď nedostatok oplotenia
medzi nimi a susedným pozemkom, patriacim právnemu predchodcovi žalovaných, nie je dostatočným
dôkazom na preukázanie či vôbec, a ak áno, akým spôsobom a v akom rozsahu ich neb. Q. M. v
období od 01.01.2007 do 27.04.2008 užíval, aby bolo možné konštatovať, že k užívaniu dotknutých

nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných v uvedenom období vôbec došlo a ak áno, či ich užíval
nad mieru jeho spoluvlastníckeho podielu.

21. Súhlasiť bolo treba s prvoinštančným súdom aj v tom, že žalobcovia v rozhodnom období neprejavili
záujem hospodáriť so spoločnou vecou. Pokiaľ odvolateľka tvrdí, že tak urobili viackrát osobne ( ale

márne), toto nebolo v konaní preukázané. Žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 28.04.2011 uviedol,
že sa dá povedať, že nemali záujem nehnuteľnosť užívať. Mali záujem o to, aby bola prenajímaná, aby
z prenájmu plynuli finančné prostriedky ako navrátenie investícií, k dohode o užívaní nehnuteľností s
právnympredchodcomžalovanýchnedošlo,lebonemalotozáujem.Žalobkyňav2.radenapojednávaní
dňa 07.06.2011 uviedla, že nehnuteľnosti neužívali, mali záujem užívať ju celú, nevedela sa ale vyjadriť,

či im žalovaný bránil v užívaní nehnuteľnosti, lebo ona s ním nehovorila.

22. Odvolateľka poukazovala na význam svedeckých výpovedí X. Z., Q. K., Q. N., Q. A. a K. H., ktoré
podľa nej preukazujú tvrdenia žalobcov o ich vylúčení z užívania predmetnej nehnuteľnosti, ale odvolacísúd sa s týmto nestotožnil, pretože toto zo svedeckých výpovedí nevyplýva, práve naopak. Nie je tiež
pravdou, že by súd prvej inštancie opomenul náležite tieto výpovede vyhodnotiť. Vyhodnotil ich správne
takým spôsobom, že ich nepovažoval za spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcov, vzhľadom k tomu, že

z nich výpovedí nevyplynuli žiadne hodnoverné a konkrétne poznatky pre rozhodné obdobie rokov
2007-2008, s čím, vzhľadom na obsah ich výpovedí, nie je možné nesúhlasiť.

23. Svedkyňa X. Z., suseda, uviedla, že navštevovala cca 2 razy do mesiaca svojho otca M., so susedmi
sa veľmi nekontaktovali. Ako to bolo v rokoch 2007-2008, to si svedkyňa nepamätala. Uviedla, že dom v

susedstve bol starý, pamätala si, že bol veľmi zničený a veľmi dlho prázdny, už to tam padalo. Svedkyňa
nevedela uviesť kto a kedy naposledy predmetný dom obýval, nebýva tam už 28 rokov. Na otázku, ako
ten pozemok vyzeral, či to bolo holé alebo či tam niečo bolo svedkyňa uviedla, že tam chodili kosiť
nejakú ďatelinu, syn tam niečo pre zvieratá pestoval alebo či to tam rástlo, to svedkyňa nevie, ale už
veľmi dávno nie. To už bolo asi viac ako aj 10 rokov, aj teraz je to tam udržiavané, keby sa to nekosilo,
mohli by sa sťažovať susedia.

24. Svedkyňa Q. K., sestra neb. Q. M., ktorá podľa jej vyjadrenia nemala s bratom dobré vzťahy, sa
vyjadrovala k obdobiu dávno minulému, kedy na uvedenej nehnuteľnosti bývala (odišla odtiaľ v r. 1993,
čo bolo v čase, kedy žalobcovia neboli ešte spoluvlastníkmi nehnuteľnosti). Uviedla, že kým tam bývala
ona, tak si zasadila a užívala jednu štvrtinu záhrady a jedného času neb. Q. M. tiež jednu štvrtinu, keď

si tam zasadil ďatelinu. Svedkyňa nevedela, že by Q. M. užíval štvrtinu žalobcov. Jej brat dom neužíval,
on mal svoje bývanie. Nevedela, kto dom užíval alebo sa staral o nehnuteľnosť. Nie je pravda, že by
nehnuteľnosť prepustil niekomu inému. Na otázku, aký mal zámer jej brat v r. 2007-2008 svedkyňa
uviedla, že hovoril, že to chce zbúrať a postaviť dom pre Q., pre dcéru.

25. Svedok Q. N., synovec neb. Q. M., vypovedal, že v tom dome býval asi od r. 1985 cca do r. 1993, kedy
sa odsťahovali do ČR. Svedok uviedol, že nemá vedomosti ohľadne užívania dotknutých nehnuteľností
v rokoch 2007-2008, iba na otázku, či vie uviesť, že tam mal nebohý nejaké oplotenie uviedol, že si myslí,
že bol pozemok oplotený, ak si dobre spomína v časti dvora plechovým plotom, vo zvyšku pletivom.
Na otázku, či na tej časti, ktorá je predmetom sporu neb. Q. M. pestoval, či tam mal ovocné stromy

svedok uviedol, že si nespomína, možno tam mal nejakú trávu, ovocný strom. Svedok inak nemal o
nehnuteľnostiach žiadne vedomosti.

26. Svedkyňa Q. A., neter neb. Q. M. vypovedala, že na dotknutých nehnuteľnostiach bývali s mamou a
bratmi veľmi dávno cca pred 25 rokmi, už vtedy to bolo vo veľmi zlom stave, potom sa už o nehnuteľnosti

nezaujímali. Dom bol vo veľmi zlom stave, pozemok sa len kosil, kosilo sa len to, čo voľne rástlo. Iné
k veci uviesť nevedela.

27. Svedkyňa K. H., na otázku žalobcu v 1. rade, či sa pamätá na to, že v roku 2007 malo to byť v
mesiaci marec alebo apríl, išli za pánom M. a žiadali ho aby svedkyňa mala možnosť nasťahovať sa do

nehnuteľnosti, opraviť ju a vložené investície kompenzovať nájomným svedkyňa uviedla, že nemala nič
do činenia s touto nehnuteľnosťou, nikdy ju tam nepustili, ani by tam nikdy nešla, iné nevie, bola tam len
jeden krát, ani vtedy ich nepustil do domu, boli na dvore. Uviedla, že ju tam zobral žalobca, ale ona na
to nechcela pristať, ona tam nechcela ísť bývať, bol to veľmi škaredý dom...bolo to veľmi dávno, možno
aj 20 rokov,... v tom čase tam nikto nebýval. Na otázku ako vyzeral dvor a záhrada, svedkyňa uviedla,

že tam bol nejaký orgován, bolo to škaredé, nebolo to ani pokosené, bola tam samá burina.

28. Vychádzajúc z uvedeného, žiadna z výpovedí svedkov nemohla presvedčiť ani odvolací súd o tom,
že by právny predchodca žalovaných užíval v rozhodnom období dotknuté nehnuteľnosti nad rámec
svojho 3 spoluvlastníckeho podielu, keď všetko nasvedčuje tomu, že nehnuteľnosti neužíval vôbec,

dom bol neobývateľný a neobývaný (v čom boli svedecké výpovede zajedno), a pokiaľ ide o pozemky,
tiež nebolo jednoznačne preukázané, že by ich neb. Q. M. obhospodaroval, keď v tomto sa výpovede
rozchádzali, prevažovali však svedecké výpovede, z ktorých možno vyvodiť, že právny predchodca
žalovaných nanajvýš vykonával iba nevyhnutnú údržbu pozemku.

29. Odvolací súd na tomto mieste pripomína to, čo konštatoval Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 6 Cdo
184/2010, keď uviedol, že dôvod, pre ktorý ostatní spoluvlastníci spoločnú vec neužívajú, nie je právne
významný - pokiaľ dôvodom nie je užívanie iného spoluvlastníka nad mieru jeho spoluvlastníckeho
podielu, a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.30. V preskúmavanej veci ide o prípad, kedy aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo preukázané, že
by dôvodom neužívania dotknutých nehnuteľností žalobcami bolo ich užívanie právnym predchodcom

žalovaných nad mieru jeho spoluvlastníckeho podielu. Tento záver, ktorý z dokazovania vyplynul súdu
prvej inštancie a dospel k nemu aj odvolací súd, nedokázali vyvrátiť ani svedecké výpovede uvádzané
odvolateľkou, rovnako ako žiadny z ostatných vykonaných dôkazov.

31. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila

dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie

strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

32. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

33. V preskúmavanom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vytknúť súdu prvej inštancie,
že by na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko výsledok
hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, keď

súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu,
prípadne vyšli počas konania najavo, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, v hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, nie je žiadny logický
rozpor a zároveň tieto neodporujú ustanoveniu § 195 až 210 CSP. Súd prvej inštancie si správne ustálil,
ktorá zo strán má dôkaznú povinnosť a dospel k správnemu záveru o jej splnení, resp. nesplnení s

prihliadnutím na správne právne posúdenie veci. V podrobnostiach preto odvolací súd poukazuje na
správne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP).

34. Keďže odvolacie dôvody žalobkyne boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v
postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods.

2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako i v závislom výroku o náhrade
trov konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).

35. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

36. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)