Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 18, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/79/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106213210
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106213210.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátevsenátezloženomzpredseduMgr.DušanaČimaasudcovJUDr.Kataríny

Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: B. X., nar. XX. P. XXXX, bytom W., X. X,
zast. advokátkou: JUDr. Jana Fridrichová, Bratislava, Jakubovo nám. 9, proti žalovanej: S.O.S. financ,
s.r.o., Piešťany, Winterova 1777/60, o určenie neplatnosti zmlúv a iné, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalobcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Bratislava - Dúbravka, Ľuda Zúbka 2
a vedľajších účastníkov na strane žalovanej 1/ Y. S., nar. X. P. XXXX a 2/ Y. S., nar. XX. K. XXXX, oboch
bytom W., X. X a zast. splnomocnenkyňou: B & S Legal, s.r.o., Bratislava, Grosslingova 5, odvolaniach
žalobcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 8. decembra

2010 č. k. 37C/247/2009 - 389 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti m e n í tak, že určuje, že zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10. júna 2003, uzavretá medzi žalobcami a žalovanou, j
e n e p l a t n á.

Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (inak už po druhý raz) zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca na žalovanej domáhal určenia neplatnosti zmluvy účastníkov o úvere z 10. júna 2003, ďalšej
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z rovnakého dňa (ďalej tiež len „tzv.
zabezpečovacia zmluva“) a tentoraz (rozumej k času rozhodovania tentoraz napadnutým rozsudkom,
ako bude uvedené i ďalej - pozn. odvolacieho súdu) tiež určenia svojho (žalobcovho) vlastníckeho práva
k bytu tvoriacemu predmet tzv. zabezpečovacej zmluvy; žalovanej ani žiadnemu z oboch vedľajších
účastníkov na jej strane nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej
republike na svoj bližšie neoznačený účet (súdu prvého stupňa) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania

vo výške 33,19 eur do 3 dní. Už na tomto mieste sa javí vhodné uviesť, že k takémuto rozhodnutiu
pristúpil potom, čo jeho prvší rozsudok z 23. apríla 2007 (z čias vedenia tejto veci Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 37C/57/2006) Krajský súd v Trnave 10. decembra 2007 potvrdil (v odvolacom konaní
vedenom týmto pod sp. zn. 11Co/150/2007), avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“)uznesenímz31.júla2009sp.zn.1MCdo1/2009nazáklademimoriadnehodovolaniagenerálneho
prokurátora oba takéto skoršie rozsudky (súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho) zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne najmä ust. § 80 písm.

c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 3
ods. 1, § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, §§ 38, 39 a 41, § 44 ods. 1 vety prvej, § 48 ods. 1, § 49, § 853 ods.
1 a § 553 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, v prípade
ostatných dvoch ustanovení zhora i so zdôraznením, že tu ide o úpravu platnú ku dňu 10. júna 2003)a tiež čl. I., III. a XIV. zmluvy účastníkov o úvere a čl. I., II. a VII. tzv. zabezpečovacej zmluvy, to všetko
i s poukazom na viaceré publikované rozhodnutia československých najvyšších súdov (R 17/1972, R
24/1987, Rč 5/2002, R 78/1968, R 27/2002, R 3/1987 a Rč 44/1998 spolu s výňatkom zo Zborníka

známeho ako Z IV). Vecne mal za to, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovaných
určeniach (v ktorom smere nepovažoval za správny opačný názor žalovanej), predovšetkým však
jeho (žalobcov) list z 11. júna 2003 (deň po uzavretí žalobou napadnutých zmlúv) nespĺňal náležitosti
platného odstúpenia od zmluvy. „Navŕšenie a príslušenstvo pohľadávky“ vo výške 60% ročne síce bolo
neprimerane vysoké (so zreteľom k výške úrokov z úverov poskytovaných v rozhodnom čase bankami,

i keď výška ročnej percentuálnej miery nákladov u subjektov podnikajúcich na princípe rovnakom so
žalovanou bola 66,50%), avšak takáto časť zmluvy (o úvere) bola oddeliteľnou od ostatného jej obsahu
s potrebou usudzovania na platnosť zvyšku zmluvy nezaťaženej príslušným nedostatkom - tu i preto,
že princípom právnej istoty je bližší výklad v prospech čo i len čiastočnej platnosti zmluvy a žalobca
sa mal domáhať určenia zmluvy za neplatnú len vo vyššie priblíženej časti. Pokiaľ šlo o druhú (tzv.
zabezpečovaciu) zmluvu, tu neplatnosť tzv. prepadovej klauzuly, teda dojednania umožňujúceho trvalé

nadobudnutie (veriteľom) práva skôr nadobudnutého len za účelom zabezpečenia pohľadávky (pre
prípad, že k splneniu záväzku dlžníkom nedôjde) a tým ani zabezpečovacej zmluvy nešlo vyvodiť len
z pomerne strohej zákonnej úpravy príslušného zabezpečovacieho inštitútu v čase uzavretia zmluvy
a nebol tak dôvod nerešpektovať princíp zmluvnej voľnosti. Ak potom nebol zistený ani žiaden zo
všeobecných dôvodov neplatnosti zmlúv, použitiu ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách ako aj

úpravy takýchto otázok v komunitárnom práve (práve EÚ) bránilo nadobudnutie účinnosti tzv. prvotnej
spotrebiteľskej novely O. z. (zákona č. 150/2004 Z. z.) a aj pristúpenie Slovenskej republiky k Európskej
únii až po uzavretí žalobou napadnutých zmlúv z prejednávanej veci a je tu zákaz retroaktivity (spätnej
účinnosti) právnych predpisov, v počínaní žalobcu bolo treba vidieť aj špekuláciu (pre doterajšie
nezaplatenie žalovanej ničoho) a ani hodnota bytu slúžiaceho na zabezpečenie pohľadávky žalovanej

nebola neprimeranou nespochybniteľnej výške pohľadávky, žalobu bolo namieste zamietnuť; dôvodil
napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania účastníkov odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1
O. s. p. a vecne nedostatkom požiadavky žalovanej a vedľajších účastníkov na jej strane (ako účastníkov
v konaní úspešných) na náhradu trov a rozhodnutie o trovách konania štátu právne ust. § 148 ods. 1 O.
s. p. a vecne výsledkom konania a trovami štátu na výdavkoch za podanie správy bankou.

Proti takémuto rozsudku podali včas odvolania len žalobca a vedľajší účastník vystupujúci v konaní na
jeho strane (tzv. spotrebiteľské združenie).

Žalobca navrhol rozsudok vo veci samej zmeniť a žalobe celkom vyhovieť (a priznať mu tiež náhradu trov

celéhokonania).Namietalnesprávnymprávnymposúdenímvecisúdomprvéhostupňa,zotrvanímtýmto
na nesprávnych skutkových zisteniach a tiež nerešpektovaním záväzného právneho názoru dovolacieho
súdu (vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení). V prejednávanej veci ide nepochybne o spotrebiteľský
vzťah s potrebou posudzovania dojednaní účastníkov eurokonformne a spôsobom priaznivejším pre
spotrebiteľa (ktorým je tu on - žalobca) a nemôže obstáť výklad súdu prvého stupňa, podľa ktorého by

tu mala byť len čiastočná neplatnosť žalobou napadnutých zmlúv a povinnosť spotrebiteľa označovať
ustanovenia zmlúv ním považované za neplatné (a to tým skôr, ak tento považuje zmluvy za neplatné
celkom z dôvodov dostatočne prezentovaných už v prvostupňovom konaní - zmluvu o úvere o. i. pre
úžernosť poskytovaného plnenia a tzv. zabezpečovaciu zmluvu pre dojednanie prepadnej klauzuly).
Slobodu vôle pri uzatváraní zmlúv a ani objektívnu skutočnosť naplnenia zmluvy o úvere (poskytnutie

finančných prostriedkov veriteľom a ich použitie dlžníkom) nemožno zmiešavať s hľadiskom súladu či
rozporu úkonu s právom a súd tak aj pri zhode účastníkov zmluvy v názore na jej platnosť musí ustáliť
neplatnosť (ak tu je na to dôvod). To sa v prejednávanej veci nestalo, keď napadnutým rozsudkom
bola vyslovená a to v rozpore s konštantnou judikatúrou NS SR (odkaz na rozsudok vo veci sp. zn. 1
Cdo 58/2008) prípustnosť tzv. prepadného zálohu. Pre absolútnu neplatnosť najmä tzv. zabezpečovacej

zmluvy sa potom ani vedľajší účastníci na strane žalovanej nemohli stať vlastníkmi bytu, o ktorý tu ide
(pre nedostatok trvalého nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou a aj v dôsledku zásady „nemo plus
iuris ad alium transfere potest quam ipso habet“ - teda, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než
má sám) a naopak vlastníkom takého bytu preto musel ostať žalobca.

Vedľajší účastník na strane žalobcu ním podporovaného účastníka podporil aj v jeho odvolacom návrhu,
argumentujúc zhodne názorom o nesprávnom právnom posúdení veci a nad to i ďalším názorom
o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces, súdu prvého stupňa popri tom vytkol aj porušenie
komunitárneho práva na ochranu spotrebiteľa a odchýlenie sa ním od ustálenej judikatúry Súdnehodvora Európskej únie (ESD). Okresný súd totiž opomenul vec posudzovať aj podľa úpravy v zákone o
ochrane spotrebiteľa (ktorý tu bol už pred uzavretím žalobou napadnutých zmlúv). V otázke dôvodov
neplatnostizmlúvajmožnostinadobudnutiavlastníctvavedľajšímiúčastníkminastranežalovanejpotom

druhý odvolateľ (tzv. spotrebiteľské združenie) prakticky prevzal námietky žalobcu, porušenie práva
žalobcu na spravodlivý proces podľa neho plynie z nedostatku argumentačného vyrovnania sa so
skoršími súdnymi rozhodnutiami a napokon názor o rozpore napadnutého rozsudku s komunitárnym
právom a konštantnou judikatúrou ESD treba vyvodiť z právnych viet vo viacerých rozsudkoch ESD,
reprodukovaných týmto odvolaním.

Žalovaná i vedľajší účastníci na jej strane navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.

Žalovaná si podržala názor o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach
(opierajúcsaoteoretickýrozbortohtoproblému),stotožnilasasozáveromsúduprvéhostupňaopotrebe
rešpektovaniaprincípuzmluvnejvoľnostiúčastníkovobčianskoprávnychvzťahovapoložiladôraznaobe

funkcie zabezpečovacieho prevodu práva (ako zabezpečovaciu, tak aj uhradzovaciu). Poprela primárny
záujemnanadobudnutíňouvlastníckehoprávakbytužalobcu,požiadavkanaochranudobromyseľného
nadobúdateľa podľa nej nepripúšťa usúdiť na nedostatok istoty o vlastníctve pri akomkoľvek zániku
kúpnej zmluvy (odkaz na nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 78/06) a nad rámec súhlasu s ďalším
závermi okresného súdu o nepoužiteľnosti ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách v tejto veci

a nanajvýš čiastočnej neplatnosti zmlúv urobených predmetom sporu (z dôvodov uvedených takýmto
súdom) poukázala aj na okolnosť poskytnutia ňou úveru a jeho čerpanie žalobcom (pre ktorý dôvod tiež
nemožno najmä na zmluvu o úvere nazerať ako na neplatnú).

Vedľajší účastníci na strane žalovanej potom nesúhlasili s názorom oboch odvolateľov o nerešpektovaní

záväzného právneho názoru NS SR (popierajúc niektoré závery prezentované predovšetkým odvolaním
žalobcu s poukazom na ich nevyslovenie v zrušujúcom uznesení NS SR), pričom ani eurokonformný
výklad podľa nich nedovoľuje uplatnenie noriem spotrebiteľského práva na súdenú vec, ak tu k
uzavretiu všetkých rozhodných zmlúv došlo ešte pred účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. aj vstupom
SR do EÚ. Prípadnú rozpornosť vnútroštátnej judikatúry možno podľa týchto účastníkov preklenúť

dôslednou analýzou konkrétnych okolností a posudzovaných právnych vzťahov v jednotlivých veciach
(prejednávaných v minulosti a skončených rozhodnutiami, ktoré v tejto konkrétnej veci sú využívané
len na podporu názorov tej - ktorej strany sporu) a napokon zo zásady „favor contractus“ (potreby
považovania zmlúv za platné, pokiaľ je to čo i len trochu možné) treba aj podľa nich vyvodiť nanajvýš
záver o len čiastočnej neplatnosti žalobou napadnutých zmlúv.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolaní
oboch odvolateľov celú vec, pretože aj v prípade nenapadnutia tiež oboch rozhodnutí o trovách
konania (účastníkov aj štátu) tu šlo o čiastkové výroky rozsudku majúce povahu rozhodnutí
závislých na rozhodnutí vo veci samej, a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní v

osobnej neprítomnosti žalobcu, zástupcu vedľajšieho účastníka na jeho strane a druhej vedľajšej
účastníčky na strane žalovanej (pri riadnom predvolaní všetkých takýchto osôb, ich rovnako riadnom
ospravedlení a neexistencii dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania a ani žiadosti kohokoľvek z
neprítomných o takýto postup), zopakoval dokazovanie oboznámením obsahu podstatných častí oboch
žalobou napadnutých zmlúv (zmluvy žalovanej a žalobcu o zabezpečení záväzku prevodom práva k

nehnuteľnosti č. 073/03 z 10. júna 2003 a zmluvy o úvere rovnakého čísla, uzatvorenej rovnakými
účastníkmi v rovnaký deň) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny,
keď v prípade požiadavky na neplatnosť tzv. zabezpečovacej zmluvy sa nešlo stotožniť s tým, ako súd
prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke a vo zvyšku (pokiaľ šlo o vec samu u určenia neplatnosti
zmluvy o úvere aj u určenia vlastníckeho práva žalobcu k spornému bytu) tu boli viaceré nedostatky

celkom vylučujúce možnosť rozhodnutia o veci s konečnou platnosťou.

Podľa § 553 ods. 1 O. z. (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 a teda i v čase dojednania
tzv. hlavnými účastníkmi v prejednávanej veci oboch žalobou napadnutých zmlúv, ďalej tiež „rozhodné
znenie O. z.“) splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa

(zabezpečovací prevod práva) a podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia zmluva o zabezpečovacom
prevode práva sa musí uzavrieť písomne.Podľa § 39 O. z. (v rozhodnom i aktuálnom znení) neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení
(zákona dnes už síce nahradeného novším zákonom č. 250/2007 Z. z., avšak s výnimkou novelizácie tu
spomínaného staršieho zákona zákonom č. 469/2003 Z. z. a všetkými po ňom nasledujúcimi zákonmi
platného a účinného aj v čase dojednania žalobou napadnutých zmlúv), upravujúceho typovú zmluvu,
typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch,

ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku
2 tu citovaného paragrafu typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán (písmeno a/
ustanovenia), najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie
inéhovýrobkualebonaprevzatieinejslužbya2.podmienky,ktorýmisapodmieňujepredajvýrobkualebo
poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa,

ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu, ako ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi (písmeno b/).

Podľa§553cods.2O.z.(vzneníplatnomaúčinnomod1.januára2008,tedaodnadobudnutiaúčinnosti
zákona č. 568/2007 Z. z.) dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si

natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné.

Podľa § 879j O. z. (prechodného ustanovenia taktiež zaneseného do O. z. jeho vyššie označenou
novelizáciou až s účinnosťou od 1. januára 2008 - tu por. i čl. II body 9, 10 a 14 a čl. VII zákona č.
568/2007 Z. z.) ustanoveniami tohto zákona (rozumej O. z. v znení zákona č. 568/ 2007 Z. z.) sa spravujú

aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 123 rozhodného i dnešného znenia O. z. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Napokon podľa § 151s ods. 1 rozhodného i dnešného znenia O. z. kto je povinný vydať hnuteľnú vec,
môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný
vec vydať.

Pri korektnom výklade najmä zhora citovaných ustanovení (z ktorých súd prvého stupňa ustanovenia
zákona o ochrane spotrebiteľa a ani časť ustanovení O. z. nepoužil) a tiež niektorých ďalších ustanovení
citovaných už súdom prvého stupňa (z tých najmä § 41 a § 853 ods. 1 O. z.) potom muselo byť podľa
odvolacieho súdu vylúčené, aby tzv. zabezpečovaciu zmluvu bolo možné považovať za platný právny
úkon.

Hoci niet zásadného dôvodu polemizovať s tým názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého
právna úprava dopadajúca aj na prípad v prejednávanej veci priamo obdobu prepadného zálohu pri
zabezpečenízáväzkuprevodomprávanezakazovalaapoužitiunovšejúpravy(zO.z.pojehonovelizácii
zákonom č. 150/2004 Z. z. či dokonca zákonom č. 568/2007 Z. z.) alebo úpravy komunitárneho práva

bránilo urobenie všetkých tu posudzovaných úkonov ešte pred 1. aprílom, poťažne 1. májom 2004 a na
druhej strane z rovnakého dôvodu bolo treba odmietnuť argumentáciu žalobcu i vedľajšieho účastníka
na jeho strane založenú buď na relatívne všeobecnej obhajobe týmito účastníkmi zastávaných postojov
potrebou eurokonformného výkladu alebo na potrebe použitia ustanovení O. z. o spotrebiteľských
zmluvách; z takýchto do istej miery hraničných (a preto z podstaty veci dosť dobre nezlučiteľných)

stanovísksaviaczmysluúpravypoužiteľnejajvtejtovecipredsalenviacblížiloto,oktorésazasadzovali
žalobca a vedľajší účastník tohto podporujúci.

Tunajší odvolací súd totiž už vo viacerých skôr ním prijatých rozhodnutiach v tzv. spotrebiteľských
veciach (nech aj týkajúcich sa poväčšine už štádia exekučného vymáhania pohľadávok) sformuloval

tézu, podľa ktorej na eliminovanie rizík predstavovaných pre spotrebiteľov zmluvami s dominantnejšími
partnermi existovala obrazná záchranná sieť aj v čase pred prijatím prvotnej spotrebiteľskej novely O.
z. a pred následným pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii, pričom takouto sieťou bol práve
zákon o ochrane spotrebiteľa a v ňom najmä vyššie citované ustanovenie jeho § 23a (zakotvujúcenajskôratoajvčaseuzatváraniažalobounapadnutýchzmlúvzprejednávanejveciinštitúttypovej,podľa
obsahu definícií v zákone však vždy spotrebiteľskej a neskôr, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č.
616/2004 Z. z. dokonca výslovne spotrebiteľskej zmluvy - v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského

súdu v Trnave z 24. apríla 2012 č. k. 10CoE/298/2011-30, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp.
zn. 8Er/155/2010).

Práve takáto úprava (oproti tej neskoršej pomerne kusá), len demonštratívny (čiže príkladmý a
neuzavretý) výpočet v nej podmienok považovaných za neprimerané (obdobne ako je tomu u dnešného

§ 53 ods. 4 O. z. vďaka zjavnému trvalému uvedomovaniu si zákonodarcom nemožnosti postihnutia
všetkých závadných typov správania sa na úkor spotrebiteľov) a i zákaz podmienok rozporných s
dobrými mravmi (v tomto prípade použitie právnej normy s relatívne neurčitou hypotézou, u ktorej
prislúcha najmä súdom - rozhodujúcim spory o právo - naplniť takúto normu v konkrétnej veci objektívne
akceptovateľnýmobsahom)bolipotomtým,čoajvprejednávanejveciumožňovaloposúdeniedojednaní
účastníkov tak, ako sa to neskôr v mnohých ohľadoch pokúsila vyprecizovať nielen vnútroštátna

úprava normami tzv. spotrebiteľského práva (v širšom i užšom slova zmysle), ale tiež európska
judikatúra a národné judikatúry členských štátov Európskej únie (rozhodovanie slovenských súdov z
toho nevynímajúc).

Toto a aj existencia už v čase uzatvárania žalobou napadnutých zmlúv tiež zákona o spotrebiteľských

úveroch (zákona č. 258/2001 Z. z. v príslušnom znení) však malo zásadný význam najmä pre
posudzovanie zmluvy o úvere, kým odpoveď na otázku (ne)platnosti tzv. zabezpečovacej zmluvy bolo
treba hľadať predovšetkým v O. z.

Z toho sa súd prvého stupňa správne odvolal aj na § 853 ods. 1 (ustanovenie obsahujúce pravidlo

analógie zákona - analogia legis), takéto ustanovenie však nepoužil dostatočne dôsledne, pričom ak by
tak urobil, i jeho odpoveď na otázku udržateľnosti tzv. zabezpečovacej zmluvy by zjavne musela znieť
inak, než ako to vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Takto potom významným musel byť predovšetkým účel žalovanou použitého prostriedku (i pri vyjdení z

obrany účastníčky primárnym záujmom na uspokojení jej pohľadávky zo zmluvy o úvere, ohradzujúcej
sa takto proti tomu, žeby naopak účelom uzavretia tzv. zabezpečovacej zmluvy malo byť získanie
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu trvale), ktorým je i pri doslovnom riadení sa znením ust. § 553
ods. 1 rozhodného znenia O. z. (a v neposlednom rade tiež názvom inštitútu v príslušnej časti zákona)
zabezpečenie splnenia záväzku.

Nakoľko tu nemôže byť prakticky žiadna (nieto ešte zmysluplná) diskusia o tom, že rozhodné znenie O.
z. zabezpečovací prevod práva upravilo dosť stroho (na čo už upozornil aj súd prvého stupňa), pomoc pri
hľadaní účelu a zmyslu takéhoto inštitútu bolo treba hľadať v súlade s ust. § 853 ods. 1 O. z. u inštitútov
obsahomiúčelomtomutonajbližších.Týmibolivtuuvádzanomkontextenajednejstraneúpravaobsahu

a účelu zádržného práva z vyššie citovaného ustanovenia § 151s ods. 1 O. z. (síce dopadajúceho na
hnuteľné veci a majúceho charakter vecného práva k cudzej veci, avšak zabezpečovaciemu prevodu
práva príbuzného aj jeho určením na zabezpečenie peňažnej pohľadávky), na strane druhej potom
úprava obsahu vlastníckeho práva z ďalšieho taktiež už vyššie citovaného ustanovenia § 123 O. z. (v
tomto prípade neprehliadnuteľného ako preto, že tzv. zabezpečovacou zmluvou malo byť prevedené

práve vlastnícke právo, ale aj preto, že tu bolo nutné hľadať prijateľnú odpoveď tiež na otázku obsahu
práva majúceho byť takto nadobudnutého žalovanou).

Ak sa potom ako z jedného zo základných predpokladov vyjde z úvahy, že účelom všetkých
zabezpečovacích inštitútov v O. z. (vrátane tu dosiaľ nespomínaného záložného práva) je donútenie

dlžníka ku splneniu jeho záväzku (majúceho významový protiklad v splatnej peňažnej pohľadávke
veriteľa), avšak len za podmienky vystavenia dlžníka hrozbe, že sa mu vec tvoriaca predmet
zabezpečenia po dobu trvania jeho záväzku buď fakticky (pri zádržnom práve) alebo právne (pri
zabezpečovacom prevode práva) nevráti, resp. že o túto zákonom výslovne tolerovaným spôsobom
i natrvalo príde (v rámci výkonu záložného práva); môže to mať za následok iba ten záver, že

všetkým inštitútom určeným na zabezpečenie splnenia peňažného záväzku je vlastnou nemožnosť
svojpomocného uspokojenia pohľadávky veriteľom (pri ktorej sám veriteľ použije vec či právo tvoriace
predmet zabezpečenia na úhradu pohľadávky a to bez judikovania, že vôbec nejakú a to už splatnú
pohľadávku má); ďalší záver, že vlastníckemu právu získanému na základe zmluvy o zabezpečovacomprevode práva z povahy veci musí chýbať zložka takéhoto práva predstavovaná právom nakladania
s predmetom vlastníctva, čiže ius disponendi a podľa okolností konkrétneho prípadu to tak môže byť
aj u iných zložiek tvoriacich obsah práva (podľa § 123 O. z. a contrario, keďže pripustenie opaku by

znamenalo nenávratnosť práva prevedeného na iného len za účelom zabezpečenia splnenia záväzku v
prípade záujmu na ďalšom prevode práva i navzdory splneniu záväzku, o ktorého zabezpečenie tu ide)
a napokon (do tretice) i záver, že je to práve úmysel (zámer) poskytnúť aj právo dispozície s predmetom
prevodu, ktorý je z pohľadu možnosti nadobudnutia práva trvale rozhodujúcim. Prvý z takýchto záverov
je podľa tunajšieho odvolacieho súdu potom zároveň i vyjadrením sa k problému rozlišovania medzi

zabezpečovacou a uhradzovacou funkciou zabezpečovacieho prevodu práva (problému nadnesenému
žalovanou) a to konkrétne k tomu, kde ležia medze uhradzovacej funkcie (z už uvedeného musí byť
jasné, že ponechanie si práva veriteľom trvale a jeho následný prevod ďalej je už za hranicami, ktoré
prekročiť nejde).

Dojednanie tzv. prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva tak nebolo v súlade s právom

ani pred doplnením O. z. o dnešné ustanovenie § 553c ods. 2 (ktoré je len výslovným deklarovaním
v zákone toho, čo už predtým šlo dovodiť zo zmyslu a účelu úpravy) a bez ohľadu na normy
spotrebiteľského práva, pričom rozdiel medzi oboma tu zmienenými prípadmi (prípadom uzavretia
zmluvy s tzv. prepadnou klauzulou pred 1. januárom 2008 a po takomto dni) nebol v tom, že by tu nemalo
ísť o neplatnosť zmluvy (a to neplatnosť absolútnu, na ktorú treba prihliadať aj bez uplatnenia príslušnej

námietky), ale v tom, v čom bolo treba vidieť dôvod takejto neplatnosti. V druhom tu opisovanom prípade
(u zmluvy uzavretej po 1. januári 2008) by bol dôvodom priamy rozpor zmluvy so zákonom (podľa § 553c
ods. 2 O. z. s použitím prvej z celkom troch skutkových podstát neplatnosti právneho úkonu uvedených §
39 rovnakého zákona), v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci (tu rozumej u zmluvy
uzavretej do 31. decembra 2007 vrátane) však takýmto dôvodom bol (a naďalej je) ten, že úkon svojim

obsahom i účelom zákon „len“ obchádza(l) (druhá zo skutkových podstát podľa § 39 O. z. i za využitia
skoršej úpravy z § 553 ods. 1 takéhoto zákona a celý tu významný čas nezmenenej úpravy z ust. § 123
a § 151s ods. 1 O. z.).

Ako pre takto definovaný dôvod neplatnosti, tak i pre väzbu následku v podobe trvalého nadobudnutia

vlastníckeho práva k bytu žalobcu žalovanou na celý záväzok majúci sa splniť podľa zmluvy o úvere
(rozumej nielen už súdom prvého stupňa problematizované „navŕšenie a príslušenstvo“, ale i na
dosiaľ nespochybňovanú povinnosť vrátiť tzv. istinu úveru) potom podľa odvolacieho súdu u tzv.
zabezpečovacej zmluvy bolo vylúčené, aby postupom podľa § 41 O. z. šlo oddeliť časť zmluvy dôvodom
neplatnosti nedotknutú od takej, ktorá by prípadne takýmto nedostatkom trpieť nemala (čo spôsobovalo,

že takáto zmluva mohla obstáť alebo „padnúť“ iba ako celok).

Pretože napokon pomyselnú bodku za debatou na tému existencie naliehavého právneho záujmu na
požadovaných určeniach (nech aj v príslušnom čase len prvých dvoch - týkajúcich sa neplatností oboch
zmlúv) urobil NS SR (vo svojom zrušujúcom uznesení) a tento problém vyriešil v prospech splnenia

príslušného procesného predpokladu každej určovacej žaloby bez možnosti ho (tu spomínaný problém)
otvárať znovu; žalobe o neplatnosť tzv. zabezpečovacej zmluvy bolo treba vyhovieť.

Napadnutý rozsudok v príslušnej časti uvedenému odporujúci preto nebolo možno považovať za vecne
správne rozhodnutie a odvolací súd ho preto podľa § 220 O. s. p. v tu uvádzanej časti zmenil tak, ako

to vyplýva z prvej vety výroku tohto jeho rozsudku.

Toto ale nebolo možné u ďalších dvoch čiastkových požiadaviek žalobcu.

V prípade tej prvej (týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o úvere) odvolací súd najmä nezdieľa názor

súdu prvého stupňa, podľa ktorého by mal žalobca znášať riziko obrazného presolenia - tak, žeby
na jeho vrub (žalobcu) malo ísť uplatnenie požiadavky na neplatnosť zmluvy ako celku vtedy, ak súd
naopak usúdi na neplatnosť len čiastočnú (najmä so zreteľom k pravidlu oddeliteľnosti častí zmluvy
nedotknutých dôvodom neplatnosti). Opäť i pri pominutí spotrebiteľskej dimenzie sporu v prejednávanej
veci je totiž jednou zo zásad, na ktorých je vystavaný aj tuzemský právny poriadok, že je to súd (a

nie účastník), ktorý pozná právo (iura novit curia) a preto dosť dobre nemožno trvať na tom, aby
žalobca často s len obmedzenými právnymi znalosťami (či dokonca celkom práva neznalý, nech aj
toto principiálne neospravedlňuje) a pri neexistencii obligatórneho (povinného) zastúpenia v konaní
(pred prvostupňovými a odvolacími súdmi) mal byť povinným na jednej strane rozlíšiť časti právnehoúkonu dotknuté neplatnosťou od tých, ktoré týmto naopak netrpia a na strane druhej vedieť sa správne
postaviť aj k tomu, či dôvody neplatnosti zakladajú neplatnosť celého úkonu (alebo len jeho časti). Ak
navyše i za pomoci výkladového pravidla „argumentum a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu)

potenciálne uplatniteľnú požiadavku na neplatnosť len časti zmluvy treba považovať za obsiahnutú v
žalobe, ktorou sa niekto domáha určenia zmluvy za neplatnú celkom, zamietnutie žaloby v časti týkajúcej
sa neplatnosti zmluvy o úvere bolo zjavným vyhnutím sa (súdom prvého stupňa) dostatočne konkrétnej
odpovedi na otázku, čo z takejto zmluvy a prečo je dôvod považovať za neplatné dojednania (čo v
prejednávanej veci bolo zvlášť markantným pre neodpustenie si súdom prvého stupňa - v odôvodnení

rozsudku - úvah týkajúcich sa „kvality“ čiastkových dojednaní zo zmluvy o úvere, medzi ktorými a
výrokom rozsudku osoby stojace na žalujúcej strane sporu oprávnene cítili rozpor). Pre takéto vyhnutie
sa vecnému vyriešeniu problému nastoleného žalobou samozrejme nemohol byť podaný ani náležitý
výklad v tomto smere rozhodného ustanovenia § 41 O. z. a takto logicky nemohla byť vyriešenou ani
otázka, pri akom „oklieštení“ zmluvy o úvere ešte mohlo by sa usudzovať na záujem i žalovanej (veriteľky
úveru) zmluvu uzavrieť; celkom na tomto mieste odhliadajúc od neposúdenia (okresným súdom) tiež

aspektu použiteľnosti v tejto veci aj úpravy zo zákona o spotrebiteľských úveroch.

Toto všetko rozhodne nemohlo byť bez významu, pokiaľ z pohľadu vyváženosti práv a povinností oboch
strán vzťahu sa javí nevyhnutným hľadať riešenie, ktoré vyhovie požiadavke na aspoň elementárnu
ochranu práv na oboch stranách vzťahu; keďže tunajší súd nezdieľa ani názor presadzovaný niektorými

súdmi vo veciach ochrany spotrebiteľa a formulovateľný i tak, že ak je zmluva neplatná, má to odniesť
ten, ktorý ju dojednal na strane protivníka spotrebiteľa a to takým spôsobom, že sa mu nedostane
ničoho. Z obsahu všetkých zmluvných ustanovení a napokon i okolností uzatvárania zmlúv napadnutých
žalobouvprejednávanejvecitotižtrebavyvodiťvylúčeniemožnosti,žeúmyslomnebankovejspoločnosti
bolo sumu predstavujúcu úver poskytnutý druhej strane (dlžníkovi) darovať (takýto úmysel nepochybne

nemohol mať ani žalobca vystupujúci tu v pozícii dlžníka) a za takejto situácie by nepochybne aspoň
istina vrátená byť mohla (mala), nakoľko aj ochrana spotrebiteľa musí mať isté medze.

U požiadavky na určenie vlastníctva žalobcu potom súd prvého stupňa zamietnutie žaloby aj v
takejto časti ani neodôvodnil (čím zaťažil výsledok konania reprezentovaný napadnutým rozsudkom

i vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v podobe nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia ako jedného z postupov odnímajúcich účastníkom reálnu možnosť konať pred súdom) a
hoci z okolností, za ktorých napadnutým rozsudkom rozhodol, vyplývalo, že sa tak stalo pre záver o
platnosti tzv. zabezpečovacej zmluvy; práve takýto východzí záver z dôvodov rozobratých vyššie nešlo
prijať. Neposkytnutie súdom prvého stupňa žiadnych záložných dôvodov (presviedčajúcich o potrebe

zamietnutia žaloby o určenie vlastníctva) tak zakladalo i nepreskúmateľnosť rozsudku. V tejto časti
navyše súdu prvého stupňa nešlo nevytknúť, že sa argumentačne nevysporiadal ani s tým procesným
problémom, či je vôbec možné (účinne) uplatňovať požiadavku nasmerovanú výlučne voči vedľajším
účastníkom na strane protivníka v spore (o aký prípad šlo u aktuálnych v katastri zapísaných vlastníkov
bytu).

Pre výskyt takýchto vád preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
nad rámec určenia neplatnosti tzv. zabezpečovacej zmluvy a tiež v oboch závislých výrokoch o trovách
konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 toho istého paragrafu vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom (a po zodpovedaní si otázok zhora) opätovne
rozhodnúť o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3

O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania (vrátane riadneho odôvodnenia rozsudku vo vzťahu ku
všetkým otázkam majúcim byť vyriešeným novým rozhodnutím).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.