Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/101/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112227106
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8112227106.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudkýň JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcov 1. W. O., D.. XX.X.XXXX, N.
M.. G. XX, XXX XX Ľ., 2. Z. O., D.. XX.X.XXXX, N. M.. G. XX, XXX XX Ľ., 3. I. O., D.. XX.X.XXXX,
N. M.. G. XX, XXX XX Ľ., 4. A. O., D.. X.X.XXXX, N. M.. G. XX, XXX XX Ľ., všetci právne zastúpení
JUDr. Mgr. Radimom Komkom, advokátom so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovanému M..
L.. Z. N., D.. XX.X.XXXX, N. Z. XXX/XX, XXX XX O. D. N., právne zastúpený JUDr. Alenou Zadákovou,
advokátkou, AK Zadáková a spol., Kováčska 32, 040 01 Košice, IČO: 17072760, o zaplatenie 10.000,-
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/176/2012-234

zo dňa 15.6.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumu
1.669,55 eura s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 31.12.2013 do zaplatenia zamietol.
Vyslovil, že žalovaný má voči žalobcom I. až IV. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval a uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou
zo dňa 3.9.2012 domáhali proti pôvodne označeným 1. M. Š. a 2. M.. U. N. zaplatenia sumy 10.000,-
eur s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že voči žalobcom bolo začaté
exekučné konanie, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 6Er/4225/2000-26 zo dňa

4.2.2010 zastavené a náhrada trov exekúcie účastníkom priznaná nebola z dôvodu, že exekučný
titul, ktorým bol platobný rozkaz Okresného súdu Prešov zrušený. Po právoplatnosti a vykonateľnosti
uznesenia Okresného súdu Prešov, ktorým exekučné konanie zastavil, žalobcovia vyzvali exekútorský
úradnapoukázanievšetkýchfinančnýchprostriedkov,ktoréimbolivrámcirealizácievýkonurozhodnutia
zrazené a nachádzali sa na účte exekútorského úradu, resp. boli poukázané na adresu oprávneného
M. Š., a to listom zo dňa 20.7.2010. Uznesením č.k. 8C/176/2012-120 zo dňa 19.12.2013 súd prvej
inštancie pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil M.. Z. N., ako aj pripustil zmenu žaloby.

Uznesením č.k. 8C/176/2012-121 zo dňa 29.1.2014 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie
nad sumu 7.335,13 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy prevyšujúcej 7.335,13 eura od
15.5.2009 do zaplatenia zastavil. Uznesením č.k. 8C/176/2012-142 zo dňa 7.5.2014 súd konanie voči
žalovanej 2. zastavil. Uznesením č.k. 8C/176/2012-149 zo dňa 18.7.2014 súd prvej inštancie konanieo nároku žalobcov 1. - 4. voči žalovanému 1. vylúčil na samostatné konanie. Následne žalobcovia vzali
žalobu vo vzťahu k žalovanému o zaplatenie sumy 225,67 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 15.5.2009 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

1.875,67 eura za obdobie od 15.5.2009 do 27.7.2010 späť s tým, že žiadali konanie zastaviť. Žalovaný
v tejto časti so späťvzatím žaloby súhlasil, a preto súd prvej inštancie konanie sčasti zastavil v súlade
s ust. § 96 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.6.2016. Predmetom konania ostal
nárok žalobcov 1. - 4. voči žalovanému (pôvodne 3.) na zaplatenie 1.669,55 eura s 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1.669,55 eura od 28.7.2010 do zaplatenia s tým, že splnením povinnosti jedného

zo žalobcov zaniká povinnosť plniť voči ostatným žalobcom.

Súd prvej inštancie poukázal na predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej, a to rozsudok č.k.
8C/176/2012-167 zo dňa 3.7.2015, v ktorej časti konanie o zaplatenie sumy prevyšujúcej 1.669,55
eura a v časti o zaplatenie 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 1.875,67 eura za obdobie od
15.5.2009 do 27.7.2010 zastavil. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.669,55 eura s 8,25 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.669,55 eura od 31.12.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Predmetné rozhodnutie vo vyhovujúcom výroku bolo na základe podaného odvolania
žalovaným zrušené, a to uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4Co/355/2008 zo dňa 8.12.2016
a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Následne súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyplývajúci z predmetného uznesenia s tým,

že poukázal na výsledky vykonaného dokazovania a obsah pripojeného spisu Okresného súdu Prešov
sp.zn. 18Cb/343/99 vo veci žalobcu M. Š. a Š. G. proti žalovaným, ktorí v tomto konaní vystupujú ako
žalobcovia o zaplatenie 442.504,- Sk (14.688,44 eura) s prísl. z dôvodu neuhradenia dlhu, ktorý vznikol
z obchodného styku podnikateľského združenia Armex a podnikateľského združenia Dumastav. Vo veci
bol vydaný platobný rozkaz dňa 28.2.2000, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené. Platobný rozkaz

nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 29.3.2000. Uznesením č.k. 18Cb/343/1999-77 zo
dňa 28.7.2008 súd zrušil platobný rozkaz, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.5.2009, ktoré
bolo uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/8/2009-95 zo dňa 29.4.2009 potvrdené. Následne
podaním zo dňa 27.11.2009 žalobca 2. vzal žalobu späť a konanie žiadal zastaviť. Následne uznesením
zo dňa 13.2.2012 bolo konanie o žalobe žalobcu 2. zastavené. Na pojednávaní dňa 13.12.2012 žalobca

M. Š. uviedol, že je pravdepodobne nevymožiteľná pohľadávka, a preto vzal žalobu späť a navrhol
konanie zastaviť. Následne uznesením č.k. 18Cb/343/1999-136 zo dňa 13.12.2012 súd konanie zastavil
s tým, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňom 13.3.2013. Ďalej súd prvej
inštancie poukázal na obsah pripojeného spisu súdneho exekútora M.. L.. Z. N. sp.zn. EX 0233/00
vo veci oprávneného M. Š. a Š. G. proti povinným (v tomto konaní žalobcom), v ktorom sa domáhali

podaním návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 12.5.2000, vymoženia pohľadávky priznanej platobným
rozkazomOkresnéhosúduPrešovsp.zn.18Cb/343/99zodňa28.2.2000.Vovecibolovydanépoverenie
dňa 31.5.2000 pod č. XXXXXXXXXX vedenej pod sp.zn. Er 4225/00, ktorým súd prvej inštancie poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora M.. L.. Z. N.. Následne uznesením č.k. Er 4225/00-15 zo dňa
4.1.2011 súd zamietol námietky povinných zo dňa 17.7.2000 proti exekúcii na základe upovedomenia

o začatí exekúcie zo dňa 20.6.2000 s odôvodnením, že boli podané po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty. Následne na základe výzvy súdu zo dňa 11.1.2010 adresovanej súdnemu exekútorovi, súdny
exekútorM..M.N.,právnynástupcasúdnehoexekútoraM..L..Z.N.,podanímzodňa22.1.2010oznámil,
že si náhradu trov neuplatňuje z dôvodu, že vo veci došlo k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky
oprávneného a trov exekúcie. Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 6Er/4225/00-26 zo dňa 4.2.2010

súd exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal. Dôvodom pre zastavenie exekúcie
bol dôvod vyplývajúci z ust. § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, a to skutočnosť, že rozhodnutie,
ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie, a to platobný rozkaz č.k. 18Cb/343/99-23, bol dňa
28.7.2008 uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/343/1999-77, ktoré bolo potvrdené uznesením
Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/8/2009-95 zo dňa 29.4.2009, zrušený. Dôvodom nepriznania

náhradytrovexekúcieúčastníkombolaskutočnosť,žesisúdnyexekútornáhradutrovexekúcievýslovne
neuplatnil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňom 24.2.2010.
Právny zástupca povinných podaním doručeným súdnemu exekútorovi M.. M. N. dňa 27.7.2010, vyzval
súdneho exekútora, aby vzhľadom ku skutočnosti, že exekúcia bola zastavená, poukázal všetky zrážky,
ktoré boli vykonané v rámci výkonu exekúcie späť na účet povinného W. O..

Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 451 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
5 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 200 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) a uviedol, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdua vzhľadom na zistený skutkový stav, ako aj právne posúdenie k námietke pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného uviedol, že vo vzťahu k žalovanému nie je daná, lebo žalovaný M.. L.. Z. N. ukončil
činnosť súdneho exekútora k XX.X.XXXX zánikom funkcie. Z uznesenia Okresného súdu Prešov č.k.

6Er/4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 vyplýva, že súdnym exekútorom činným v exekučnom konaní bol
v súčasnosti už nebohý M. N. (od XX.X.XXXX), nie žalovaný. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že
je nesporné, že žalovaný bol do aktuálne prebiehajúceho sporového konania pripustený uznesením
č.k. 8C/176/2012-120 zo dňa 19.12.2013 s právoplatnosťou od 18.1.2014. Žaloba bola doručená
3.9.2012 a k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením č.k. 6Er/4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010

s právoplatnosťou od 24.2.2010.

Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že v zhode s
názorom odvolacieho súdu túto námietku považoval za dôvodnú. V sporovom konaní žalobcovia (v
exekučnom konaní povinní), museli mať vedomosť o zastavení exekúcie, ako aj o prebiehajúcom
konaní vo veci samej vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999, keďže exekúcia

bola zastavená pre nedoručený platobný rozkaz Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod
sp.zn. 18Cb/343/1999, ktorý bol uznesením zo dňa 28.7.2008 zrušený, ktoré uznesenie bolo potvrdené
odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp.zn. 2Cob/8/2009 s právoplatnosťou od 14.5.2009. Súd
prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovia sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedeli najneskôr 14.5.2009, čo v danom prípade znamená, že došlo k uplynutiu subjektívnej 2-

ročnej, tak aj objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty, lebo k podaniu žaloby došlo 3.9.2012. Žalovaný bol
pripustený do konania až k 11.12.2013, a to uznesením č.k. 8C/176/2012-120 z 19.12.2013. Rovnako pri
počítaní premlčacej lehoty od 24.2.2010 (právoplatnosť uznesenia č.k. 6Er/4225/2000-26 o zastavení
exekúcie) by objektívna premlčacia doba uplynula 24.2.2013, pričom žalobcovia žalovali súčasného
žalovaného až 11.12.2013. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak,
že priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom I. až IV. spoločne
a nerozdielne v rozsahu 100 % s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti uznesenia.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcov. Napadnutý
rozsudokpovažovalzanesprávnyanezákonný.Poukázalnato,ževykazujevysokýstupeňarbitrárnosti,
jeho právne závery neobstoja, sú svojvoľné, zásadne popierajú účel a význam príslušných zákonných
ustanovení. Ďalej uviedol, že bezdôvodné opomenutie konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky môže vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle a z tohto hľadiska môže byť
rozhodnutie protiústavné a tým nezákonné. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu označeného
ako R NS SR sp.zn. Cdo/185/2006. Namietal, že súd prvej inštancie z hmotnoprávneho hľadiska nárok
žalobcov posudzoval ako vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa jeho názoru, predmetným nárokom
je nárok na náhradu škody, ktorú spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti. Súdny exekútor

je štátom určenou osobou na uskutočňovanie núteného výkonu rozhodnutia a pri výkone exekučnej
činnosti musí plniť úlohy štátu preto, aby boli naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú
touto činnosťou. Poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že zodpovednosť štátu sa netýka
všetkých činností, ktoré exekútor vykonáva, ale ide len o činnosti ním vykonávané, ktoré sú uvedené v §
29-199 Exekučného poriadku. Uviedol, že súdny exekútor nesie zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil

exekučnou činnosťou aj sám, pričom poukázal na ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Za škodu
spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti nesie zodpovednosť exekútor podľa Exekučného poriadku, a
aj samotný štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.3Cdo/75/2015,časopisZosúdnejpraxe3/2016.Ďalejpoukázalnaposúdenievznesenej
námietky premlčania pri uplatnenom nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Vyslovil názor, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo
vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi, a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky,
kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Poukázal na
právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/82/2009. Ďalej

uviedol, že účastníkom exekučného konania v zmysle ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je aj
poverený súdny exekútor, a to len v tej časti konania, v ktorej sa rozhoduje o trovách konania. Súdnemu
exekútorovi patria všetky procesné práva a povinností len pri rozhodovaní o trovách konania. Súdny
exekútor M.. L.. Z. N. po skončení exekučnej činnosti, ako aj samotný jeho nástupca, ktorý prevzalpo skončení jeho exekučnej činnosti celú exekučnú agendu, nepodali a neuplatnili si náhradu trov
konania, čo vyplýva z exekučného spisu sp.zn. Ex 0233/00, ako aj zo samotnej konštatácie súdu prvej
inštancie uvedenej v bode 18 napadnutého rozhodnutia. Z toho dôvodu následne náhrada trov exekúcie

účastníkom nebola priznaná, a to uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 6Er/4225/00-26 zo dňa
4.2.2010, ktorým uznesením bola exekúcia zastavená. Keďže došlo nesprávnym postupom súdneho
exekútora M.. L.. Z. N. k svojvoľnému „zrazeniu“ trov exekúcie z vymoženého plnenia bez rozhodnutia
exekučného súdu o trovách exekúcie, nemohlo síce dôjsť na strane exekútora k bezdôvodnému
obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, ale k spôsobeniu škody exekútorom v zmysle § 33

ods. 1 Exekučného poriadku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/58/2009 z
14.1.2010). Namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevyporiadal ani s otázkou odmeny
exekútora pri zastavení podľa § 37 Exekučného poriadku, kde pri vyriešení otázky určenia výšky odmeny
exekútora je potrebné postupovať v zmysle ust. § 13 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. Uviedol, že
súdny exekútor si svojvoľne bez rozhodnutia exekučného súdu o náhrade trov exekučného konania,
vrátane odmeny, ktorá ani z jeho strany nebola na exekučnom súde riadne uplatnená, zrazil a ponechal

sumu 1.669,55 eura, ktorú si uplatňujú iba v tejto výške i napriek tomu, že bola zrazená vyššia suma
vychádzajúc z tvrdení M.. U. N., čím podľa názoru právneho zástupcu žalobcov, im bola spôsobená
škoda. Ďalej namietal výrok o trovách konania s tým, že poukázal na to, že žalobcovia 1. a 2. sú starobní
dôchodcovia, poberajú starobný dôchodok v minimálnej výške, ktorý je jediným zdrojom ich výživy.
Žalobca 3. dlhodobo nepracuje, je nezamestnaný, vedený na úrade práce a žalobca 4. síce pracuje,

avšak je mu vyplácaná iba minimálna mzda, z ktorej po rozvode manželstva uhrádza výživné na jedno
nezaopatrenédieťa.Podľanázoruprávnehozástupcužalobcov,vdanomprípadeexistujúdôvodyhodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o trovách
konania. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť. Priznať žalobcom voči žalovanému
náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

3. Právna zástupkyňa žalovaného sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej

len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá, § 379, § 380, § 390 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s
nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke dňa 2.10.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

5. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom, ako aj právnym posúdením vznesenej námietky premlčania odvolací súd konštatuje, že súd

prvejinštanciesazdôvoduprocesnejekonómiesprávnevysporiadalsdôvodnosťouvznesenejnámietky
premlčania, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje.

Predmetom uplatneného nároku bol nárok pôvodne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý bol
vo vzťahu k žalovanému uplatnený 11.12.2013, pričom žaloba bola podaná 3.9.2012. Súd prvej

inštancie správne poukázal na to, že o pripustení žalovaného do sporu došlo až uznesením č.k.
8C/176/2012-120 z 19.12.2013 s právoplatnosťou od 2.1.2014. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, že vedomosť žalobcovia o vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok si pôvodne
uplatňovali ako bezdôvodné obohatenie, nadobudli okamihom zrušenia vydaného platobného rozkazu,
a to uznesením č.k. 18Cb/343/1999-77 zo dňa 28.7.2008 v spojení s uznesením odvolacieho súdu

č.k. 2Cob/8/2009-95 z 29.4.2009, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdené. Predmetné
uznesenie o zrušení vydaného platobného rozkazu nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným
k 14.5.2009. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo
zrušené. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniulen v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. To znamená, že podľa
hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadol právny dôvod a
poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri

pôvodne uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k uplynutiu subjektívnej, ako
aj objektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, lebo k
podaniu žalobného návrhu došlo 3.9.2012, avšak nie aj voči žalovanému v tomto konaní, vo vzťahu ku
ktorémudošlokrozšíreniužalobynastranežalovanýchaž11.12.2013.Vzhľadomnavznesenénámietky
premlčaniabolopovinnosťousúdusasnámietkouvysporiadaťvsúladesozásadouprocesnejekonómie

s tým, že v zmysle ust. § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

6. Pokiaľ právny zástupca žalobcov v priebehu konania zmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku
na nárok na náhradu škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, k tomu odvolací súd uvádza,
že súhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou strany

sporu, ktorá je povinná len nárok skutkovo vymedziť a že právne posúdenie je vecou súdu. V danom
prípade súd prvej inštancie správne poukázal na postavenie súdneho exekútora v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti ako verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku), ktorého vykonávanie exekučnej
činnosti je výkonom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi stranami sporu nie
je vzťahom občianskoprávnym, ale vzťahom verejnoprávnym. Súdny exekútor je v zmysle ust. § 2

Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí. Z uvedeného vyplýva, že vykonáva úlohy štátneho orgánu, a preto
zodpovednosť súdneho exekútora, ak osobitný zákon neustanovuje inak, prichádza do úvahy v zmysle
ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ustanovenia súdny exekútor zodpovedá za
škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

Jedná sa o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie s tým, že súdny exekútor sa zbaví
zodpovednosti,akpreukáže,žeškodenemoholzabrániťaniprivynaloženívšetkéhoúsilia,ktoréodneho
možno požadovať. Predpokladmi zodpovednosti súdneho exekútora je vznik škody, protiprávne konanie
alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s činnosťou podľa Exekučného
poriadku, príčinná súvislosť medzi týmto konaním (alebo opomenutím) a vznikom škody. Pod pojmom

„vynaloženie všetkého úsilia“ je potrebné rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za
daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Predpoklady vzniku
zodpovednosti musí preukázať poškodený. Vo vzťahu k vznesenej námietke nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného v spore súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je daná, lebo žalovaný ukončil
činnosť súdneho exekútora k XX.X.XXXX, následne agendu exekútorského úradu postúpil nástupcovi,

t.č. neb. M.. M. N. od XX.X.XXXX. Následne k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením č.k.
6Er/4225/2000-26 zo dňa 4.10.2010 s právoplatnosťou od 24.2.2010.

7. V zmysle zásady „iura novit curia“ právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie
pod určitú právnu normu je úlohou súdu. Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe

skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza do úvahy
možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je uvedená v
žalobe, musí vec správne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v žalobe uvedený
(alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia.

Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania túto posúdil aj vo vzťahu k
nadobudnutiu vedomosti o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody od právoplatnosti
uznesenia o zastavení exekúcie č.k. 6Er/4225/2000-26, t.j. od 24.2.2010, pričom objektívna 3-ročná
lehota by uplynula 24.2.2013. Vo vzťahu k žalovanému v tomto konaní bol uplatnený nárok 11.12.2013.
Aj z tohto dôvodu preto správne postupoval, ak žalobu voči žalovanému z dôvodu vznesenej námietky

premlčania zamietol. Posúdenie 2-ročnej subjektívnej lehoty, ako aj objektívnej 3-ročnej premlčacej
lehoty pri uplatnenom nároku pôvodne na vydanie bezdôvodného obohatenia, neskôr na náhradu škody
podľa § 33 ods. 1 Exekučného konania bolo správne.

8. Navyše odvolací súd dodáva, že nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní

právnym zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených o tom, kto
za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne žalovali M. Š. oprávneného
z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora M.. M. N., ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu
exekútorského úradu po M.. L.. Z. N. v súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti k 31.8.2009. Pozrušení platobného rozkazu následne M. Š. ako žalobca vzal žalobu späť z dôvodu nevymožiteľnosti
pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov konania účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia

právneho zástupcu žalobcov v odvolaní a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj
pôvodná žalovaná 2. M.. U. N. ako nástupkyňa po zomrelom M.. M. N. dobrovoľne uhradila žalobcom
1.875,67 eura. Vo vzťahu k tejto strane sporu došlo následne k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia
žaloby a to uznesením č.k. 8C/176/2012-142 zo dňa 7.5.2014. Na majetok žalovaného 1. M. Š.
bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1K/54/2012-160 zo dňa 17.4.2013 s

tým, že nárok voči pôvodne označenému žalovanému 3. bol vylúčený na samostatné konanie, a to
uznesením č.k. 8C/176/2012-149 zo dňa 18.7.2014. Žalobcovia boli účastníci exekučného konania, ako
aj v postavení žalovaných boli účastníkmi v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
18Cb/343/1999, ako aj následne po zrušení platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu späťvzatia
žaloby žalobcom M. Š. s právoplatnosťou od 13.3.2003.

9. Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z preukázanej vedomosti
poškodeného o vzniknutej škode nielen z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode. Ak nárok na
náhradu škody tvorí nedeliteľný celok, začína premlčacia doba plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie
o celej škode (R 38/1975).

Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu je nesporné, že žalobcovia
nadobudlivedomosťouplatnenomnárokuzrušenímvydanéhoplatobnéhorozkazu,ktorýbolpodkladom
pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených listinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa
domáhali vrátenia zrazených súm v rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb. M.. M. N., M.. U. N.,

Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd preto nesúhlasí s názorom
právnehozástupcužalobcov,ktorýichzastupovalajprivymáhaníuplatnenýchsúmpredpodanímžaloby
a v priebehu exekučného konania, aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu
zodpovedá a v akej výške škoda vznikla až 19.11.2013.

10. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa arbitrárnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
- jeho odôvodnenia odvolací súd uvádza, že ju nepovažoval za relevantnú. Arbitrárnosť a zjavná
neodôvodnenosť rozhodnutia súdu je daná rozporom v súvislosti so zistenými skutkovými okolnosťami
a právnymi argumentmi týkajúcimi sa danej veci s pravidlami formálnej logiky, ktorého intenzita by bola
spôsobilá porušiť právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s právom na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 a nasl. ústavy. Aj v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
zákonnéprávostranynaspravodlivýproces(napr.rozhodnutieústavnéhosúduII.ÚS44/03,sp.zn.III.ÚS
209/04, sp.zn. I.ÚS 117/05). Podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti

vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je potrebné vždy posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias
v. Grécko z 29.5.1997, Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994). Ani táto uplatnená námietka preto nebola
opodstatnená.

11. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania, ktorý bol priznaný
žalovanému v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania správne aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok v spore, t.j.
úspech žalovaného. Uplatnenú námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. K možnej aplikácii ust.
§ 257 CSP, na ktorú poukázal právny zástupca žalobcov, odvolací súd uvádza, že právny zástupca

žalobcov v záverečnej reči pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pri vedomosti o nepriaznivých
sociálnych a majetkových pomeroch na strane žalobcov sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP v
konaní pred súdom prvej inštancie nevyjadril. Ust. § 257 CSP predstavuje výnimku pri rozhodovaní
o trovách konania vyplývajúcu zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu (§ 255 CSP). Aplikácia
tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, a to za predpokladu kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné
pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich
postoj v spore. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenia Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/17/2009, sp.zn. 5Cdo/67/2010, sp.zn. 3MCdo/46/2012) nemožno
však ust. § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Použitie tohto ustanovenia neodôvodňuje ani fakt, že
strana nie je solventná alebo že zárobková, majetková situácia strany, ktoré v spore zvíťazili, je ale
lepšia ako je protistrany. Uvedené ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti medzi stranami sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho sporu a jeho výsledok.

Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie
úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania. Len nepriaznivé sociálne a majetkové pomery, na ktoré všeobecne
poukázal právny zástupca žalobcov, bez ich preukázania, nemohli byť dôvodom pre aplikáciu ust. §
257 CSP, a preto uplatnená námietka nebola opodstatnená. Právny zástupca žalobcu výnimočnosť, ani
okolnosť, ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa ako zákonné predpoklady pre aplikáciu

ust. § 257 CSP v rámci uplatnenej námietky proti výroku o nároku na náhradu trov konania nepreukázal.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní vyplývajúcou z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán sporu v súlade
so zásadou hospodárnosti konania (čl. 4 v spojení s čl. 17 Základných princípov CSP) odvolací súd
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo mu z obsahu spisu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.