Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202431
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716202431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova
9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného JUDr. Dagmarou Kubovičovou, advokátkou
so sídlom Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, IČO: 30 853 290, proti žalovanému: GRAND HOTEL
BELLEVUE, a.s., Horný Smokovec 21, 062 01 Vysoké Tatry, IČO: 35 781 319, právne zastúpenému AK
PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 8.260,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 9C/115/2016-189
z 12. septembra 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom návrh žalovaného
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Civilného sporového poriadku zamietol,
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.260,- eur s 5,05 % ročným úrokom od 14.3.2016 do
zaplatenia a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva
kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia, ktoré
bolo žalobcovi udelené Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165.
Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca predložil súdu
zoznamy ním zastupovaných autorov, ako aj zoznamy partnerských zahraničných organizácií, ktorých

záujmyzastupujevSlovenskejrepublike.ŽalovanýjeprevádzkovateľomubytovaciehozariadeniaGrand
Hotel Bellevue na adrese Horný Smokovec 21, Vysoké Tatry, pričom ide o ubytovacie zariadenie
v štandarde hotel 4*. Podľa záznamov na webovej stránke žalovaného v ubytovacom zariadení
sa nachádza 140 izieb vybavených zvukovoobrazovými zariadeniami. Podľa Sadzobníka licenčných
odmien na rok 2015 bola stanovená sadzba pre zariadenie typu hotel 4* vo výške 29,50 eur za
zvukovoobrazové zariadenie a žalobca, vychádzajúc z týchto údajov stanovil obvyklú licenčnú odmenu
za rok 2015 na sumu 4.130,- eur s tým, že v zmysle zákona si uplatňuje vydanie bezdôvodného

obohateniavovýškedvojnásobkulicenčnejodmeny.Žalobcatiežpreukázal,ževroku2015maluzavreté
zmluvy s 218 zariadeniami. Žalovaný so žalobcom licenčnú zmluvu neuzavrel. Na jednania so žalobcom
splnomocnil Zväz hotelov a reštaurácií SR, avšak medzi touto organizáciou a žalobcom k dohode taktiež
nedošlo.3. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z.
autorského zákona účinného od 1.7.2016, podľa § 18 ods. 2 písm. h/, § 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods.

1, § 81 ods. 1 písm. i/, j/, k/, § 82 ods. 1, a § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. autorského zákona v
znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej len „Autorský zákon“).

4. Súd prvej inštancie sa s návrhom žalovaného na prerušenie konania podľa § 161 ods. 1 písm. c/
ako aj podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vysporiadal

tak, že tento návrh nepovažoval za dôvodný, pokiaľ žalovaný navrhol prerušenie konania z dôvodu
podania podnet Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky na preskúmanie, či zo strany žalobcu
nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Mal za to, že predmetom tohto
sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietal.
Výšku licenčnej odmeny by súd mohol preskúmať v konaní o žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa
§ 82 Autorského zákona, pričom právomoc túto výšku určiť, či posúdiť nemá ani Protimonopolný úrad

Slovenskej republiky v podnete podanom žalovaným. Za nedôvodný považoval aj návrh na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP s dôrazom na to, že je výlučne vecou súdu, či pri prejednaní
sporudospejekzáveruonesúladeprávnehopredpisusÚstavouSlovenskejrepubliky,ačivtomtosmere
podá alebo nepodá podnet Ústavnému súdu SR. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-367/15 z 25.1.2017. Za nedôvodný považoval súd prvej inštancie aj návrh žalovaného na

prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP s poukazom na skutočnosť, že Súdnym dvorom EÚ
už boli vydané rozhodnutia, v ktorých sa riešila otázka, ktorá by mohla mať vplyv na predmetné konanie.
Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu
vnútroštátneho práva. Návrhy žalovaného na prerušenie konania preto vyhodnotil ako nedôvodné.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol:
„V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 8.260,- eur, ktorá predstavuje nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a teda ide o nárok
vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca si uplatňuje nárok za rok 2015 z dôvodu, že
vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel autorov, ktorých zastupuje, k šíreniu ktorých došlo u

žalovaného na základe verejného prenosu. Keďže uplatnené nároky sa týkajú roku 2015, s poukazom
na § 190 ods. 1 Zák. č. 185/2015 Z. z. účinného od 1.1.2016, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať
právnu úpravu účinnú do 31.12.2015, teda ustanovenia Autorského zákona č. 618/2003 Z. z.
Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu tým, že nepreukázal, že zastupuje práve tých
nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v roku 2015.

Súd je toho názoru, že žalobca v dostatočnom rozsahu preukázal aktívnu legitimáciu, keďže nesporne
preukázal, že má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv a predložil súdu zoznam autorov,
ktorých zastupuje, ako aj zoznam partnerských organizácií zo zahraničia. Naviac v zmysle § 84 ods.
1 Autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že ten ktorý autor diela výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, spočíva na žalovanom a pokiaľ žalovaný nepreukáže opak, je ako

používateľpovinnýplniťsvojepovinnostivyplývajúcezpoužitiapredmetuochranyorganizáciikolektívnej
správy. Súd zamietol návrhy na dokazovanie, ktoré v tomto smere navrhol žalovaný, pretože tieto
návrhy súd vyhodnotil ako neprípustné a to z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov vrátane
zahraničných vo vzťahu k tomu ktorému dielu vysielanému množstvom televíznych staníc v spornom
období je nemožné a práve z tohto dôvodu vysporiadanie vzťahov medzi autormi a používateľmi diel

bol vytvorený inštitút kolektívnej správy.“

6. Po výklade autorského práva ako práva absolútneho súd prvej inštancie dospel k záveru, že v roku
2015 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy napriek jednaniam,
ktoré v mene žalovaného viedlo Združenie hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky. Za nedôvodnú

vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovaného spočívajúcu v nejasnosti druhov poplatkov a
oprávnenosti jednotlivých subjektov tieto vymáhať, teda ich prípadnú duplicitu. Zdôraznil, že každý
nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej
správy. Vo vzťahu k otázke šírenia verejného prenosu poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05. Zdôraznil, že ochranu práv autorov poskytuje nielen Autorský

zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, napr. Čl. 1 ods. 1 Dohody o obchodných aspektoch práv
duševného vlastníctva, Čl. 19 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, Smernica
EÚ č. 2004/48, či Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/29/ES.7. Vo vzťahu k žalovaným namietanej výške bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona, v ktorom je výška bezdôvodného obohatenia
stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných

podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Keďže v danom období uzavrel žalobca
218 hromadných licenčných zmlúv s inými ubytovacími zariadeniami, vyslovil súd prvej inštancie
názor, že možno licenčnú odmenu určenú podľa sadzobníka považovať za odmenu obvyklú na trhu
podnikateľských subjektov, a preto môže byť zároveň základom pre výpočet výšky bezdôvodného
obohateniapodľaplatnejúpravyvroku2015.Zdôraznil,žepokiaľžalovanýmalvýhradykvýškelicenčnej

odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy, tak mohol podať na súd žalobu
o určenie obsahu zmluvy s poukazom na ustanovenie § 82 Autorského zákona. Žalovaný však túto
možnosť nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, preto mu vznikla povinnosť vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie v súlade s citovanou právnou úpravou.

8. Súd prvej inštancie nevykonal ďalšie navrhované dôkazy žalovaným (predloženie reprezentatívnych

vzoriek, výsluch P. W. a iné) z dôvodu ich neúčelnosti. Mal za to, že pri navrhovanom spôsobe
dokazovania, vzhľadom na veľký počet autorov a vysielaných diel by sa ochrana práv autorov stala
úplne nerealizovateľnou. Výšku bezdôvodného obohatenia, opierajúcu sa o licenčnú odmenu podľa
Sadzobníka, vzhľadom na počet hromadných licenčných zmlúv uzavretých so žalobcom, považoval súd
prvej inštancie za odmenu obvyklú a teda správnu.

9. V súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5,05 %.

10. O trovách strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

11. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný.
Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP, ako aj pod §
365 ods. 2 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolateľ za nezákonné a nesprávne z
dôvodov, že v konaní nebolo zo strany žalobcu riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období

vykonával verejný prenos a v akom rozsahu ho vykonával, nebola žalobcom dostatočne tvrdená a
preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia ako to predpokladá ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom a že zo strany žalobcu
došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, čo je v rozpore s
ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal

s podstatnou argumentáciou žalovaného poukazom na ustanovenie § 132 ods. 1 CSP. Tvrdil, že žalobca
v konaní neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno o skutočnostiach podstatných a potrebných
na to, aby súd vydal rozhodnutie priaznivé pre žalobcu. Pre žalobcu z Autorského zákona a ani z iného
zákona nevyplýva žiadna výnimka týkajúca sa unesenia dôkazného bremena, či preukazovania vzniku
bezdôvodného obohatenia, na základe ktorej by to mal byť práve žalovaný, ktorý má preukázať, že

sa bezdôvodne neobohatil. Vyslovil názor, že žalobca mal tvrdiť a preukázať existenciu dôvodu vzniku
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného na úkor nositeľov práv zastupovaných žalobcom, teda
neoprávnený verejný prenos diel, ktoré spravuje žalobca a rozsah bezdôvodného obohatenia, ktorý
súvisí s obsadenosťou hotela žalovaného. Poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-306/05 a vo veci C-136/09 v nadväznosti na Smernicu č. 2001/29 zdôraznil, že nevyhnutnými

a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu je umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu
hotelového zariadenia, napojenie TV prijímača na televízny signál umožňujúci vnímať vysielanie a
existencia novej verejnosti, teda ubytovaní hostia na izbe. Žalobca sa v spore obmedzil výlučne na
tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje hotel, čo však automaticky neznamená, že v hoteli boli ubytovaní
nejakí hostia, resp., že boli ubytovaní vo všetkých izbách hotelového zariadenia. Ak totižto na hotelovej

izbe nebol nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu, teda
existencia tzv. novej verejnosti na izbe. Samotné zabezpečenie fyzických zariadení uskutočňujúcich
prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle uvedenej
smernice. Žalobca v konaní neposkytol tvrdenia o existencii tzv. novej verejnosti v hotelovom zariadení
žalovaného a tieto tvrdenia relevantným spôsobom ani nepreukázal čo do právneho základu. Žalobca si

uplatnil bezdôvodného obohatenia voči žalovanému vo výške, ktorá by zodpovedala 100 % obsadeniu
hotela žalovaného počas obdobia 365 dní v roku bez reálneho obsadenia hotela v žalovanom období.12. Žalovaný namietal, že žalobca v konaní uplatňuje „teoretický prospech“, ktorý by mohol byť
dosiahnutý, ak by žalovaný platil žalobcovi licenčnú odmenu na základe licenčnej zmluvy, avšak žalobca
v konaní nežaloval zaplatenie licenčnej odmeny, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa od

výšky licenčnej odmeny len odvíja. Rozsah bezdôvodného obohatenia tak bolo možné zistiť výlučne
dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v
žalovanom období. Žalobca však takéto dokazovanie nenavrhol. Naopak, sám žalovaný nad rámec
svojho dôkazného bremena navrhol za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia v merite veci ako
dôkazný prostriedok „Knihu hostí za rok 2015“, ktorá je evidenciou obsadenosti hotela. Súd však takýto

dôkaz nevykonal s odôvodnením, že počet hostí nie je rozhodujúci.

13. Žalovaný ďalej namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ku ktorému záveru dospel
súd prvej inštancie nesprávnym výkladom ustanovenia § 84 ods.1 Autorského zákona. Súd prvej
inštancie v dôsledku euronekonformnej interpretácie § 84 Autorského zákona mylne vychádzal z
predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv a že mu

bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky
postačuje bez ďalšieho na preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých oprávnených nositeľov
práv a vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v žalovanom období, teda v roku 2015 predmetom
verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia zo strany žalovaného neoprávnene použité.
Súd prvej inštancie pochybil, keď existenciu aktívnej vecnej legitimácie zistil len z oprávnenia žalobcu

na výkon kolektívnej správy práv, z menného zoznamu, zo zoznamu partnerských organizácií a priamo
z ustanovenia právneho predpisu. Zdôraznil, že unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vo
vzťahu k preukázaniu existencie aktívnej vecnej legitimácie zaťažuje výlučne žalobcu, pričom listiny,
ktoré boli žalobcom predložené, neboli spôsobilé túto skutočnosť preukázať. Pri posudzovaní otázky
aktívnej vecnej legitimácie totižto opomenul, že kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu

ochrany verejným prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami spadá do kategórie dobrovoľnej
kolektívnej správy práv a teda žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe
dohody medzi oprávneným nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy a v s ním dohodnutom
rozsahu. Žalobca by teda mal vedieť koho, vo vzťahu k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto
informácie by mal žalobca byť schopný skonfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú v

konaní predložil. Uvedomil si, že do úvahy by prichádzalo dokazovanie väčším množstvom relevantných
listín a mohol by nastať procesný stav non liquet. Trval však na tom, že aj v takomto prípade má súd
povinnosť vykonať dokazovanie na relevantnej vzorke, napr. na 50 prípadoch, pričom žalobcovi nič
nebránilo, aby takýto počet tvrdení súdu poskytol a riadne preukázal. Žalovaný vyslovil názor, že ak v
konaní zástupca riadne netvrdí a nepreukáže, že má mandát od oprávnených nositeľov práv, ktorí sú

zároveň oprávnení tieto práva aj vykonávať, tak v takom prípade nesmie byť takýto zástupca v konaní
úspešný, pretože v konaní vystupuje na účet niekoho, kto mu na také zastúpenie na základe dohody a
z dohody vyplývajúcom rozsahu nedal mandát. Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene oprávnených nositeľov práv
ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. Mandát na úspešné

uplatňovanie nárokov nositeľov práv na súde vzniká až vtedy, keď organizácia kolektívnej správy práv
má uzatvorenú dohodu s oprávneným nositeľom práv, dôjde k neoprávnenému použitiu takého diela,
pričom správu práv k tomuto dielu oprávnený nositeľ práv na základe písomného oznámenia zveril
príslušnej organizácií kolektívnej správy na spravovanie. Zo samotnej skutočnosti, že žalobcovi bolo
vydané oprávnenie č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv nemožno preto

bez ďalšieho vyvodiť, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom. Táto skutočnosť
preukazuje iba to, že žalobca je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene. V spore o
vydanie bezdôvodného obohatenia však musí účinne tvrdiť a relevantnými dôkazmi preukázať, ktorých
oprávnených nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a že
sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil.

Na preukázanie vecnej aktívnej legitimácie však nestačia žalobcom predložené formulárové zmluvy,
keďže z týchto nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany. Zo zmlúv vyplýva, že údajní oprávnení
nositelia práv dávajú do správy „všetky“ svoje diela, avšak podľa § 78 ods. 2 Autorského zákona
podmienkou účinného zverenia predmetu ochrany zo strany oprávneného nositeľa práv do správy
organizácií kolektívnej správy je písomné oznámenie oprávneného nositeľa adresované organizácií

kolektívnej správy, ktoré obsahuje identifikáciu konkrétneho predmetu ochrany na účely ich zaradenia do
registra predmetov ochrany. Žalobca však takéto písomné oznámenie súdu nepredložil. Nebolo tak zo
strany žalovaného možné verifikovať, či sú to práve také predmety ochrany, ktoré mali byť v roku 2015
obsahom verejného prenosu a zároveň nebolo možné verifikovať, či boli tieto predmety ochrany danédo správy žalobcovi oprávneným nositeľom majetkových práv alebo či ich do správy žalobcovi zveril
neoprávnený subjekt, ktorému výkon majetkových práv k predmetu ochrany neprislúcha. Menný zoznam
údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek

spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. To isté platí aj vo vzťahu k mennému
zoznamu zahraničných partnerských organizácií.

14. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého aktívna vecná legitimácia
žalobcu vyplýva z ustanovenia § 84 Autorského zákona. Interpretácia tohto ustanovenia, ku ktorému

sa priklonil súd prvej inštancie je totižto v priamom rozpore s právom Európskej únie. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-301/15, v zmysle ktorého je
prezumovanie alebo implikovanie súhlasu nositeľov práv s výkonom ich výlučných práv organizáciou
kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom v rozpore s právom Európskej únie. Žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie sa argumentáciou žalovaného, opierajúcou sa o uvedené rozhodnutie,
opomenul vysporiadať, ba naopak, vyslovil názor, ktorý je v priamom rozpore s týmto rozhodnutím.

Mal za to, že interpretácia ustanovenia § 84 ods. 1 Autorského zákona zvolená súdom prvej inštancie
je aj v rozpore s obsahom a účelom Smernice 2001/29/EHS. Do pozornosti odvolacieho súdu dal
skutočnosť, že Súdny dvor EÚ už riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu k obdobnej právnej
úprave iného členského štátu, pričom konštatoval, že je v rozpore so Smernicou 2001/29/EHS právna
úprava, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácií pre výber a

prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej
podobe obchodne nedostupných kníh. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že ochranu, ktorú priznáva smernica
treba vykladať extenzívne a že sa neobmedzuje len na priznanie práv, ale zahŕňa aj výkon uvedených
práv. Vzhľadom na preventívnu povahu dotknutých práv sa vyžaduje predchádzajúci (hoci aj implicitný)
súhlas autora. Bez právneho významu považoval skutočnosť, že vec C-301/15 sa skutkovo týkala iného

spôsobu verejného prenosu a iného druhu diel. Podstatné je to, že Súdny dvor EÚ riešil právne totožnú
otázku, a to otázku verejného prenosu diel prostredníctvom technických prostriedkov. Mal za to, že
na úrovni Európskej únie už bolo rozhodnuté, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je aj úprava
obsiahnutá v § 84 ods. 1 Autorského zákona interpretovaná súdom prvej inštancie je v rozpore s právom
Európskej únie. Ak teda ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona je rozporné s obsahom a cieľom

Čl. 2 písm. a/ a Čl. 3 ods. 1 Smernice č. 2001/29/EHS, tak súd prvej inštancie bol povinný vylúčiť z
aplikácie uvedenú vnútroštátnu právnu normu. Tiež mal možnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej
únie s prejudicionálnou otázkou.

15. Žalovaný trval na neunesení dôkazného bremena žalobcom, teda že z väčšiny tvrdení žalobcu

nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a to síce, kto je podľa tvrdení žalobcu oprávneným
nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany
žalovaného účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia, týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov.
Pokiaľ teda nie je jasné, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv, nevie sa ani to, či žalobca vôbec
tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Namietal, že dokazovanie,

ktoré navrhol za účelom zistenia, kto je oprávneným nositeľom majetkových práv súd prvej inštancie
nevykonal a ak ho aj vykonal, tak ho relevantne nevyhodnotil, v dôsledku čoho prijal nesprávne skutkové
zistenia, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery. Pokiaľ zo strany žalobcu nebolo na základe jeho
tvrdení vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom nositeľov práv na zozname audiovizuálnych diel
použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, nebolo možné overiť, či nositelia práv,

ktorých zoznam predložil do konania žalobca, sú zároveň aj oprávnenými nositeľmi majetkových práv k
predmetom ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku 2015. V súvislosti s týmto tvrdením poukázal
na konkrétny rozpor týkajúci sa 16. dielu 2. série seriálu Aféry. Svoju argumentáciu podporil poukazom
na rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 19Ca/4/2016.

16. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s dôkazom
predloženým žalovaným - Analýzou licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach
kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo 14.3.2016. V súvislosti s touto námietkou
poukázal žalovaný na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-177/16, v časti v ktorej podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ sa metóda založená na porovnaní cien uplatňovaných v dotknutom členskom štáte

s cenami uplatňovanými v iných členských štátoch má považovať za správnu.

17. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že tento porušil ustanovenie § 162 ods. 1 CSP, keď
neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie konania obligatórne. Odôvodnenie zamietnutia návrhužalovaného na prerušenie konania považoval žalovaný za nedostatočné, zmätočné a vychádzajúce z
nesprávneho právneho posúdenia. K prerušeniu konania totižto malo dôjsť podľa názoru žalovaného
z dôvodu podania podnetu na Protimonopolný úrad SR dňa 19.12.2016, na základe ktorého podnetu

Protimonopolný úrad v zmysle § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. začal vykonávať
prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa citovaného zákona. Existovala
tak zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej. Rozhodnutie protimonopolného úradu by
totižto bolo rozhodnutím príslušného orgánu o spáchaní iného správneho deliktu. Pokiaľ by teda bolo
rozhodnuté, že činnosť žalobcu je zneužitím dominantného postavenia, tak súd prvej inštancie by bol

takýmto rozhodnutím viazaný v súlade s ustanovením § 193 CSP. Právny význam takéhoto zistenia pre
predmetné konanie by spočíval v tom, že ak by konanie žalobcu vo vzťahu k určovaniu výšky licenčných
odmien v Sadzobníku pre rok 2015 a teda aj v 218 licenčných zmluvách, ktorými súčasne žalobca
odôvodňuje aj výšku uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo zneužitím
dominantného postavenia na trhu podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona o ochrane hospodárskej súťaže,
bolo by potom súčasne aj nekalým súťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a teda

aj konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa
§ 265 Obchodného zákonníka.

18. Vo vzťahu k primeranosti odmien žalobcu zdôraznil žalovaný dôkazné bremeno žalobcu, ktorého
povinnosťou je tvrdenia žalovaného o neprimeranosti odmeny vyvrátiť a preukázať na základe

objektívnych kritérií.

19. V neposlednom rade žalovaný odvolaním namietal nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku, čím
došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú
sformuloval. V prípade vecného prejednania odvolania navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

21. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 10.12.2018. Trval na tom, že riadne preukázal
aktívnu vecnú legitimáciu najmä predložením oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v
znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 z 11.5.2010 udeleným v
súlade s § 80 Autorského zákona, zmluvou o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné
zmluvyapovereniasozahraničnýmipartnermiozastupovanínositeľovpráv,nazákladektorýchuzatvára

hromadné licenčné zmluvy, pričom zoznamy nositeľov práv v SR a zahraničných partnerov sú verejne
dostupné na webovej stránke žalobcu a takýto zoznam sa nachádza aj v súdnom spise. Svoj nárok
opieral o príslušné ustanovenia Autorského zákona, a to najmä o § 56 ods. 1 písm. g/, § 57ods. 1,
§ 81 ods. 1 písm. i/ a § 84 ods. 1. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku
dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej

aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaným prezentovaný názor o preukázaní vecnej aktívnej legitimácie
žalobcupovažovalzarozpornýsozákladnýmiprincípmikolektívnejochranyautorskýchprávavhlbokom
rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv. Vyslovil názor, že ustanovenie § 84 Autorského zákona
treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúcich z Autorského zákona, najmä však z prizmy § 78 až
§ 85 Autorského zákona, ako aj účelu kolektívnej správy autorských a s autorským právom súvisiacich

práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone majetkových práv autorov a nositeľov
práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež
uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. Autorský zákon pozná dobrovoľnú kolektívnu správu založenú
na zmluvách o zastupovaní nositeľov práv a povinnú kolektívnu správu, keď niektoré majetkové práva
možno vykonávať len prostredníctvom organizácie kolektívnej správy a individuálna správa týchto práv

je vylúčená. Povinná kolektívna správa je možná len v prípadoch podľa § 78 ods. 3 Autorského zákona
a nemôže byť vylúčená ani žiadnym právnym úkonom; jeho podstatou je teda zastúpenie nositeľa práv
ex lege. Vo vzťahu k žalovaným uvádzanému rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-301/15
žalobca namietal, že toto rozhodnutie nerieši rovnakú právnu otázku ako je problematika § 84 ods. 1
Autorského zákona, hoci žalovaný sa takto snažil predmetné rozhodnutie prezentovať. Vo veci C-301/15

Súdny dvor EÚ riešil otázku online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo a právne
zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom tohto konania.
Uvedené rozhodnutie malo však iba ten význam, že sa konštatoval nesúlad právnej úpravy Francúzska
v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv so smernicou, teda jeho rozhodnutieneznamenalo, že by Organizácia kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za
nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie. Za nesprávnu
považoval interpretáciu nároku žalobcu žalovaným ako súčet nárokov jednotlivých nositeľov práv, pokiaľ

žiadal preukázať, do práv ktorého konkrétneho nositeľa práv a zásahom do ktorého konkrétneho
diela a kedy v roku 2015 vysielaného žalovaný skutočne zasiahol. V súvislosti s touto argumentáciou
žalovaného žalobca rozviedol význam licencie, teda udelenie práva na používanie predmetov ochrany.
Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. Žalobca ako
organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu, t.j. právo

do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje za licenčnú odmenu. Zdôraznil, že
licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie
predmetov ochrany. Opätovne uviedol, že „výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha
je podľa § 56 písm. g/ AZ stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného
prenosu technických zariadení - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena

stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je
možný, a to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv.
Takýto postup je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný.“ Na zdôraznenie
správnosti svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/2015
z 27.1.2017, v zmysle ktorého „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z

29.apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ
práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu
spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie
sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia

používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“
Žalobca mal za to, že na preukázanie dôvodnosti jeho nároku je potrebné preukázať povinnosti
používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia
kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo
aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných

danou organizáciou kolektívnej správy, čo žalobca v konaní preukázal.

22. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že v prípade audiovizuálnych diel nevykonávajú
majetkové práva autori, ale producenti, prípadne vysielatelia s tým že ide o spoločné dielo v právnom
režime zamestnaneckého diela. Poukazom na § 5 ods. 2 Autorského zákona žalobca trval na tom, že

audiovizuálne dielo je osobitným druhom diela spoluautorov, ktorého režim je upravený osobitne v § 55
Autorského zákona. Audiovizuálne dielo nie je spoločným dielom podľa § 10 Autorského zákona ako
sa to snažil prezentovať žalovaný.

23. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nepreukázania verejného prenosu v ubytovacom

zariadení žalovaného, neoprávnené použitie diel a ani existenciu tzv. novej verejnosť upriamil
žalobca pozornosť odvolacieho súdu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-162/10, v ktorom
rozsudku sa zaoberal pojmom verejný a verejný prenos. Skutočnosť, že žalovaný realizoval vo
svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami žalobca preukázal verejnými
vyhláseniami žalovaného, ako aj príkaznou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a Združením

hotelov a reštaurácií SR. Žalovaný prostredníctvom združenia uzatvoril zmluvy, ktorými získal pre
rok 2015 súhlas na používanie predmetov ochrany kolektívne spravovaných spoločnosťami SOZA a
SLOVGRAM. Žalobca vo vyjadrení predložil výklad medzi autorským právom a právami súvisiacimi
s autorským právom, v nadväznosti na čo zdôraznil, že Autorský zákon rozlišuje nároky na odmenu
autorov a na tzv. primeranú odmenu, t.j. odmenu nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Autori

vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou za licenčnú odmenu a nositelia práv
súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o primeranej odmene a vzniká im nárok na tzv.
primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali
licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, ktorý zastupujú
autorov, pričom sa nezohľadňuje obsadenosť ubytovacieho zariadenia a primeranú odmenu uplatňuje

za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo, vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňujú
obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Zdôraznil, že licencia tak vo svojej podstate znamená udelenie
práva na používanie predmetov ochrany za licenčnú odmenu a nie je rozhodujúce, v akom rozsahu
používateľ po získaní licencie reálne využíva predmety ochrany, teda v akom rozsahu používateľ prijímala sprostredkováva verejný prenos technickými zariadeniami. Podstatou licencie je právo používať
predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety ochrany. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia
žalovanéhovroku2015taknemáprávnurelevanciupreurčenievýškynárokunavydaniebezdôvodného

obohatenia.

24. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ca/4/2016, na ktorý sa žalovaný
vo svojom odvolaní odvoláva žalobca uviedol, že rozhodnutie v predmetnej veci bolo vydané JUDr.
Barborou Sopkovou, ktorá je jedinou sudkyňou v SR, ktorá prezentuje názor totožný s názorom

žalovaného vyjadreným v odvolaní.

25. Vo vzťahu k namietanej výške bezdôvodného obohatenia žalobca uviedol, že do spisu založil
všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015, z ktorých zmlúv je nesporné, že v roku
2015 uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá
podľa Sadzobníka autorských odmien za použitia literárnych, dramatických, hudobno-dramatických,

choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 1.1.2015.

26. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa porušenia ustanovenia § 162 ods. 2 písm. a/ CSP
súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že protimonopolný úrad v inom skutkovo a právne obdobnom
konaní uviedol, že konanie podľa § 25 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže

sa začína výlučne z podnetu úradu a že podanie podnetu Združením hotelov a reštaurácií SR na úrad
nemalo za následok otvorenie správneho konania. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že súd bol
povinný postupovať podľa § 158 CSP, v zmysle ktorého súd bezodkladne oznámi protimonopolnému
úradu začatie konania, ak sa v ňom použijú predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, ak sa začne
konanie, v ktorom sa použijú Čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalobca trval na tom, že

rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona nie je v
žiadnomprípadezávisléododpovedenaotázku,čizostranyžalobcudošlokporušeniuzákazuzneužitia
dominantného postavenia na trhu, preto jeho odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP je neprípustný.
V súvislosti so svojou argumentáciou poukázal žalobca na množstvo rozhodnutí prvoinštančných, ako
aj odvolacích súdov. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za dostatočne odôvodnený, keďže tento

dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami sa súd riadil a na základe akých úvah rozhodol, v
dôsledku čoho nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

27. Žalovaný svoje stanovisko k vyjadreniu žalobcu nepredložil.

28. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34
CSP, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením §
378 a nasledujúcich CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo
rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia

boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.

29. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na
výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje a len vo vzťahu

k síce rozsiahlym, ale opakujúcim sa odvolacím námietkam udáva nasledovné.

30. Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná poskytnúť vo svojom právnom poriadku
primeranéopatrenianazabezpečenievymožiteľnostiautorskýchpráv.Dostupnosťprimeranýchopatrení
by mala predstavovať jeden zo základných prvkov každého efektívne fungujúceho vnútroštátneho

mechanizmu na dosiahnutie vymožiteľnosti autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom.
Cieľom takýchto opatrení je predovšetkým predchádzať konaniam, ktoré by smerovali k porušovaniu
autorského práva, zadržať nelegálne vyhotovené rozmnoženiny diel a prístroje alebo zariadenia
napomáhajúce vyhotovovaniu rozmnoženín, ako aj poskytnúť dostatočný dôkaz v prípade súdneho
konania. Na európskej úrovni v oblasti ochrany autorských práv bola prijatá Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.4.2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorú členské
štáty Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky transponovali do svojich právnych poriadkov ako
minimálny štandard pre vymožiteľnosť práv duševného vlastníctva, zahŕňajúc aj autorské právo a práva
súvisiace s autorským právom. Táto smernica sa týka občianskoprávnej vymožiteľnosti práv duševnéhovlastníctva. Do právneho poriadku Slovenskej republiky bola uvedená smernica transponovaná prijatím
novely zákona č. 618/2003 Z. z.. Autorský zákon priznáva autorovi, do ktorého práva sa neoprávnene
zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah možnosť domáhať sa okrem iného aj vydania

bezdôvodnéhoobohateniavovýškenajmenejdvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicencie
priobdobnýchzmluvnýchpodmienkachvčaseneoprávnenéhozásahudopráva.Priochraneautorských
práv zaujíma významné a nezastupiteľné miesto kolektívna správa práv upravená v ustanovení § 78
až § 85 citovaného zákona. Jednou z najdôležitejších funkcií kolektívnej správy práv je umožnenie
uplatnenia autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom vtedy, keď to nie je možné alebo

účelné prostredníctvom individuálnej správy. Vzhľadom na veľký počet používateľov a použití predmetov
ochrany autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom na rôznych miestach a v rôznom čase,
nemajú nositelia práv možnosť individuálne sledovať všetky takéto použitia, rokovať s používateľmi o
podmienkach licenčnej zmluvy, uzatvárať tieto zmluvy a vyberať odmeny za použitie svojich predmetov
ochrany.Licencia,tedasúhlasnapoužitieodpríslušnéhonositeľaautorskýchprávaleboprávsúvisiacich
sautorskýmprávomjepotrebnávprípadeposkytovaniakaždejslužby,ktorázahŕňapoužitiechráneného

diela autora alebo iného predmetu ochrany, pričom licenciu je potrebné získať od všetkých nositeľov
práv, ktorých predmety ochrany sa majú použiť. Veľmi dôležitú úlohu pri poskytovaní licencií tak
zohráva kolektívna správa práv (§ 81 Autorského zákona), keďže individuálne vysporiadanie s každým
z nositeľov práv v praxi nie je možné alebo je neúčelné. Kolektívna správa práv poskytuje nositeľom
práv a používateľom služby, ktoré zahŕňajú poskytovanie licencii používateľom, spravovanie finančných

príjmov z poskytnutia práv, platby nositeľom práv, ako aj ochranu a vymožiteľnosť práv a oprávnených
nárokov.

31. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva aktívna vecná legitimácia žalobcu pre nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Právna úvaha

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu postráda reálny základ, ak všeobecne známou
skutočnosťou je to, že televízne vysielanie obsahuje nespočetné množstvo audiovizuálnych diel
vysielaných v danom období a chránených autorským zákonom, teda podrobná identifikácia nositeľov
práv, či už práva autorského alebo práva súvisiaceho s autorským právom s konkrétnou zmluvou s
nositeľom práv je nereálna. Pokiaľ žalobca svoj nárok podporil odkazom na zoznam zmlúv zverejnený na

internete, tak takýto dôkaz považoval aj odvolací súd za postačujúci na preukázanie oprávnenia žalobcu
domáhať sa plnenia, ktoré je predmetom tohto sporu. Za neúčelné, až takmer za nemožné považoval
aj odvolací súd vykonanie dokazovania v zmysle návrhu žalovaného.

32. Pokiaľ žalovaný poukazuje na nedôvodnosť časti nároku žalobcu pre existenciu výhradnej licencie

v prospech RTVS s autormi prekladu alebo úpravy dialógov, tak odvolací súd sa vo vzťahu k tejto
odvolacej námietke stotožňuje v celom rozsahu s tvrdením žalobcu, že títo autori nemajú postavenie
nositeľa majetkových práv autorov alebo producentov. Autorom audiovizuálneho diela je najmä režisér,
scenárista, autor literárnej predlohy, animátor, autor dialógov, pričom preklad, príp. úprava dialógov je
realizovaná na už existujúcom audiovizuálnom diele. Preto v zmysle žalovaným predložených zmlúv

má RTVS postavenie výrobcu zvukového, resp. zvukovo-obrazového záznamu a tomu zodpovedajúce
práva.

33. Čo sa týka právnej úvahy žalovaného, že predmetom konania je bezdôvodné obohatenie a teda
dôkazné bremeno vo vzťahu k základu a výške je na žalobcovi, odvolací súd uvádza, že z rozsudku

napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na úkor autorov,
ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky na výkon kolektívnej správy práv č. k. MK-663/2010-70/6165zodňa11.05.2010. Odvolací súd
vychádzajúc zo skutkových aj právnych záverov súdu prvej inštancie dopĺňa, že žalovaný v r. 2015
ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez

uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,
hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca (nesporné bolo, že
organizácia kolektívnej správy SLOVGRAM, s ktorou mal žalovaný v r. 2015 uzatvorenú hromadnú

licenčnú zmluvu zastupovala výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov
zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov a organizácia kolektívnej správy SOZA,
s ktorou mal tiež žalovaný v r. 2015 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu zastupovala autorov a iných
nositeľov práv k hudobným dielam). Nebolo sporné ani to, že odvolateľ v zmysle § 84 ods. 1 autorskéhozákona nepreukázal, že ten-ktorý nositeľ práv (k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým a
dielam úžitkového umenia) výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, preto (keďže bolo v odbore

použitia týchto predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80 autorského zákona) bol žalovaný
ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany (aj povinnosť
získať licenciu)prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, t. j. žalobcu. Použitie diel z
uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim predstavuje neoprávnený zásah do

práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový prospech a na strane
autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j. na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako ustanovuje § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona.

34. V konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní žalovaný tvrdil, že nebolo riadne
preukázané vykonanie verejného prenosu z hľadiska početnosti neurčitej verejnosti (či je väčšia ako

malá, alebo bezvýznamná) vo vzťahu k obsadenosti žalovaného s ohľadom na európsku judikatúru.
Odvolací súd v odvolacom prieskume zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z verejne dostupných
údajov o tom, že v hoteli C. T. sa v relevantnom období nachádzalo 66 zvukovoobrazových zariadení.
Súdny dvor EÚ v rozsudku C-162/10 vo veci Phonographic Perfomance (Ireland) limited proti Írsku
v rámci prejudiciálej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v

izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom,
ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autores
y Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 Súdny dvor EÚ ako odpoveď
na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) uviedol, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 20001/29/

ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“.

35. Autorský zákon v § 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom
zásahu do práv autora (ktorým je v súdenom prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez
súhlasu nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia) vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných

zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je
špeciálnou k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Obvyklá odmena
je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za
akú používatelia licenciu získali. Okresný súd vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, na
platení ktorej sa dohodol v licenčných zmluvách s 218 inými subjektmi, čo ju robí v uvedených

predmetoch autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach Slovenska odmenou obvyklou.
Žalovaný považoval tieto zmluvy za absolútne neplatné pre zneužitie žalobcovho dominantného
postavenianatrhu,ktoréalenepreukázal.Odvolacísúddopĺňa,žeajpodľajudikatúryNSČRpoužiteľnej
v právnom prostredí Slovenskej republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade
prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp. zn. 30Cdo/1759/2011 z

21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 z 27.01.2016). Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011
sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu
do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú
uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd musí zdôrazniť, že žalovaný napriek neúspešným
rokovaniam so žalobcom od r. 2015 nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby

obsah hromadnej licenčnej zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil
súd.

36. Taktiež vo vzťahu k dôkaznému bremenu vylúčenia kolektívnej správy práv je ustanovením § 84
ods. 1 Autorského zákona prenesené priamo dôkazné bremeno na používateľa, ktorý v zmysle § 84

ods. 1 Autorského zákona a contrario pokiaľ preukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu
správu svojich práv, tak nie je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany v
prospech organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vovymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Žalovaný uvedené skutočnosti v konaní nepreukázal,
preto je táto jeho odvolacia námietka nedôvodná.

37. Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje naviac odvolací súd na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4Co/103/2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici , sp.
zn. 41Cob/131/2017, sp. zn. 12Co/339/2017, sp. zn. 16Co/168/2017.

38. Odvolací súd sa otázkou prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 CSP bližšie nezaoberal, keďže

odvolanie žalovaného nesmerovalo proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh
žalovaného na prerušenie konania zamietnutý a tak tento výrok nadobudol právoplatnosť.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP,
teda úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému
žalovanému v rozsahu 100%.

40. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).