Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 8, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/479/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215594
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612215594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.
k.46C/47/2012-123 zo dňa 30. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa vedené pred Okresným súdom
Lučenec pod sp. zn. 4C/47/2012 s tým, že uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/47/2012-21
zo dňa 29. 04. 2013 spojil konania vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 4C/47/2012,
4C/48/2012, 4C/52/2012, 4C/53/2012 a 4C/110/2012 na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod
vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorými návrhmi sa navrhovateľ domáhal zaplatenia majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Lučenec.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. žalobu ako právne neopodstatnenú zamietol. Zdôraznil,
že z listinných dôkazov pripojených spisov, na ktoré súd poukázal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľovi nevznikla škoda či už majetková, alebo nemajetková v priamej
príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutí súdu o zmene exekútora. Naviac súd vyhlásil exekúcie

vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 19Er/857/2003, 19Er/1693/2003, 22Er/647/2005,
14Er/1012/2004 a 19Er/1708/2003 za neprípustné a zastavil ich.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že „súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho

právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia
na pojednávanie nedostavil“. Navrhovateľ však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak urobil, odňal tým
navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Naviac, navrhovateľ uskutočnil podanie (obsiahnuté v
texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne aj v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Keďže navrhovateľ podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto

konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval,

že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Navrhovateľ sa tak nemal
možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím

bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

Naviac navrhovateľ vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá

vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a

objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

Knemajetkovejujmeuviedol,žeokresnýsúdvodôvodnenírozhodnutianevysvetlil,prečonekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávaazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonom
stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej
chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej

otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého

množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uzneseniami č. k.
41NcC/256/2012 zo dňa 11. 10. 2012, 17NcC/449/2012-8 zo dňa 17. 10. 2012, 16NcC/109/2012-8 zo
dňa 11. 10. 2012, 17NcC/552/2012-9 zo dňa 17. 10. 2012, že zákonný sudca JUDr. Mikuláš Géczi
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp.
zn. 12C/110/2012, 4C/53/2012, 4C/52/2012, 4C/48/2012 a 4C/47/2012. Od vydania týchto rozhodnutí,

v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať
za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou
zaoberal, ak z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený
sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento

dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri

výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetlespochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu

JUDr. Mikuláša Gécziho z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí. Už uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 41NcC/256/2012 zo dňa 11. 10. 2012, 17NcC/449/2012-8 zo dňa 17. 10.
2012, 16NcC/109/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, 17NcC/552/2012-9 zo dňa 17. 10. 2012, nebol zákonný
sudca JUDr. Mikuláš Géczi vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn. 12C/110/2012, 4C/53/2012, 4C/52/2012, 4C/48/2012 a 4C/47/2012, pretože nebol
zákonným sudcom v exekučných veciach, resp. v konaniach exekučného súdu, z ktorého postupu mala

navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a
miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá
skutočnosť,žepostupomsudcuvinejvecimalabyťnavrhovateľovispôsobenáškoda(viďajrozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesení Krajského súdu v
Banskej Bystrici uvedených vyššie, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z
uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.
02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak,
že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich

prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom
nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný
sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby

nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím
vo veci samej okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe
návrhu navrhovateľa ktorý bol okresnému súdu doručený 23. 10. 2014, a ktorým sa navrhovateľ
domáhal zrušenia nariadeného pojednávania, ako aj prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného

sudcu a na nestranný súd. O tomto návrhu okresný súd rozhodol na pojednávaní dňa 30. 10. 2014 tak,
že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že vo veci už o jeho námietke
bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré sú uvedené vyššie
a zároveň poukázal i na to, že už aj jeho uznesením zo dňa 03. 10. 2013 č. k. 4C/47/2012-52 zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania z tých istých dôvodov, ktoré navrhovateľ uvádza v návrhu na

zrušenie pojednávania dňa 30. 10. 2014. Poukázal v tejto súvislosti i na rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 19. 08. 2014 č. k. 13Co/223/2014-78, ktorým bolo jeho rozhodnutie o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania potvrdené.

Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd dôvodne už v predchádzajúcom rozhodnutí o návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania poukázal na to, že podanie ústavnej sťažnosti (v prípade, ak by
aj navrhovateľ preukázal podanie sťažnosti na Ústavný súd SR doručením) proti rozhodnutiu súdu o
vylúčení sudcov okresného súdu nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal či už obligatórnu povinnosť
súdu konanie prerušiť, alebo fakultatívnu možnosť prerušenia konania. Odvolací súd preto opätovnezdôrazňuje, že vylúčenie sudcu okresného súdu nie je prejudiciálnou otázkou a o námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľom bolo rozhodnuté nadriadeným súdom a to Krajským súdom v Banskej Bystrici.
Naopak, práve akceptovaním návrhu navrhovateľa na prerušenie konania by v danej veci došlo k

porušeniu jedného zo základných princípov súdnictva a to verejného prerokovania veci bez zbytočných
prieťahov. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd mal za to, a to dôvodne, že nie je daný žiadny
zákonný dôvod na prerušenie konania a následne vec meritórne prejednal. Aj odvolací súd pred
rozhodnutím vo veci samej skúmal vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania zo dňa 30. 10. 2014 a keďže nezistil žiadne procesnoprávne ani hmotnoprávne

pochybenie okresného súdu, potom aj v tomto rozsahu jeho rozhodnutie v prvom výroku potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne. Aj Najvyšší súd SR v obdobnej veci týkajúcej sa tých istých
účastníkov ako v tejto veci (sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11. 03. 2013) konštatoval, že sudcu možno
vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne, a to len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Už v tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR zdôraznil, že subjektívny názor účastníka konania

nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania
a výslovne uviedol, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a
rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď aj uzn. NS SR
sp. zn. 3Nc 14/2010). Vzhľadom aj na tieto skutočnosti považuje odvolací súd návrh navrhovateľa na
prerušenie konania za nedôvodný a rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie

konania za vecne správny. Na záver v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného
súdu o návrhu na prerušenie konania, ako aj o návrhu vo veci samej na jednom pojednávaní bolo aj v
súlade s požiadavkou hospodárnosti konania.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 30. 10. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý
sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť

závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje,
či účastníkom tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci
mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ
však Okresnému súdu Lučenec doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že
nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Lučenec vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa
pojednávanianariadenéhona30.10.2014,naktorémubolodoručenépredvolaniedňa30.09.2014(viď
doručenka na č. l. 86 spisu). Navrhovateľom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať,
správne prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietkezaujatosti proti sudcom Okresného súdu Lučenec už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol.
Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal
a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je možné ho

hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v
zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné

chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania

dňa 30. 10. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
dňa 30. 09. 2014, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal
dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť
sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami

odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Lučenec a to sp. zn. 19Er/857/2003,
19Er/1693/2003, 22Er/647/2005, 14Er/1012/2004 a 19Er/1708/2003, ktoré ako jediný dôkaz výslovne

žiadal aj navrhovateľ, a ktoré spisy bol i v rámci exekučných konaní k dispozícii navrhovateľovi ako
oprávnenému. Navrhovateľ práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného spisu vychádzal aj pri podaní
návrhunanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy.Vyjadrenieodporcuzodňa13.05.2013,ktoré
bolo Okresnému súdu Lučenec doručené dňa 20. 05. 2013, bolo následne doručené navrhovateľovi,
resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 18. 09. 2013 (vid doručenka na č. l. 36 spisu), pričom k verejnému

vyhláseniu rozsudku došlo až na pojednávaní dňa 30. 10. 2014. Navrhovateľ mal preto aj v tomto
prípade dostatočný časový priestor oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a prípadne sa k nej
vyjadriť priamo na pojednávaní, ak by využil svoje vyššie uvedené práva, najmä oboznámiť sa s vyššie
uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním odporcu, a adekvátne naň včas reagovať
pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny

proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovaťním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k
prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako ani vznik či výšku tejto
škody,resp.nemajetkovejujmy,akoanipríčinnúsúvislosťmedzivyššieuvedenýmnesprávnymúradným
postupom súdu a vznikom škody či nemajetkovej ujmy.

Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskoršíchpredpisov(„Exekučnýporiadok“)vzneníúčinnomdo31.08.2005,akoprávnenýpožiadasúd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Exekučné konania vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 19Er/857/2003 (začaté 04.
06. 2003), 19Er/1693/2003 (začaté dňa 01. 12. 2003), 22Er/647/2005 (začaté dňa 24. 08. 2005),
14Er/1012/2004 (začaté dňa 08. 12. 2004) a 19Er/1708/2003 (začaté dňa 05. 12. 2003), boli všetky
exekučné konania začaté za účinnosti Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01. 09.
2005) konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods.
2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konanie začaté
pred 01. 09. 2005.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že právna úprava účinná v čase, kedy exekučný súd

rozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v jednotlivých exekučných konaniach,
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného, teda v žiadnom prípade nie je možné konštatovať, že v
exekučnom konaní nebolo rozhodnuté o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenejlehote,aktátonebolavust.§44ods.6Exekučnéhoporiadkuúčinnéhodo31.08.2005daná.

Naviac, v exekučných konaniach nedošlo k žiadnym prieťahom, keďže exekučný súd v každej jednotlivej
veci konal priebežne, pričom všetky vykonávané úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného
a boli vykonané v súlade s exekučným poriadkom, v dôsledku čoho nie je preukázaný nesprávny úradný
postup súdu ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Už okresný súd jednoznačne poukázal na to, že po podaní návrhu oprávneného na zmenu

exekútora (02. 11. 2009) následne v každom jednotlivom exekučnom konaní realizoval exekučný súd
postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku a vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného
spisu a v prípade, ak si uplatňuje trovy exekúcie, aby zaslal vyčíslenie týchto trov. Exekučný súd teda
aj podľa odvolacieho súdu konal bez zbytočných prieťahov na jeho strane.

Odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o návrhu oprávneného v trvaní 2 až 5 mesiacov
nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj
odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával návrh na zmenu
exekútora hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadomna čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie
uvedenú dobu v trvaní 2 až 5 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo

vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany
exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora po 2 až 5 mesiacoch od doručenia
tohto návrhu na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť,

či došlo k zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

Naviac, aj odvolací súd zdôrazňuje, že vo všetkých uvedených exekučných konaniach, ktoré boli
predmetom posúdenia postupu exekučného súdu, bol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietnutý v dôsledku toho, že exekučný súd vyhlásil každú jednotlivú exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť oprávnenému súhlas na zmenu exekútora a poveriť ho
vykonávaním exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol považovaný za neplatný.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva

zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v

konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Odvolací súd preto ďalšie dôvody, na základe ktorých okresný súd nepovažoval návrh za dôvodný ani v
rozsahuvznikuvýškyškodyresp.nemajetkovejujmyprípadneexistenciepríčinnejsúvislosti,ajzdôvodu
hospodárnosti konania, neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli

hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu

vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.Ak navrhovateľ v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že ani odvolací
súd nemal za preukázaný jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v dôsledku čoho nie je
pre posúdenie nároku navrhovateľa účelné a hospodárne vykonať dokazovanie ohľadne výšky škody
znaleckým posudkom. Ani uvedenú námietku navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Taktiež nie je možné uznať argument odvolateľa, že okresný súd bol povinný o návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke rozhodnúť pred samotným
rozhodnutím vo veci samej osobitným rozhodnutím, nakoľko takáto povinnosť (rozhodnúť osobitným
uznesením) okresnému súdu zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva.
Naopak, okresný súd sa dôvodne návrhom na prerušenie konania zaoberal, tento posúdil, právne
vyhodnotil a jeho rozhodnutie o tomto návrhu na pojednávaní je aj v súlade s požiadavkou hospodárnosti
konania. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že o návrhu na prerušenie konania okresný súd

rozhodoval opakovane, a to z totožných dôvodov.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré

nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.), tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu

nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.