Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 3, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115220490
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3115220490.3

Rozhodnutie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v
Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému F. A., bytom C. XXXX/XX, L. nad V., zastúpenému
L. A., bytom C. 43XX/XX, L. nad V., v konaní o zaplatenie 4.479,33 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 20C/334/2015-175 zo dňa 17. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkom(vporadídruhým)súdprvejinštancievýrokomI.žalovanémuuložilpovinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.395,87 Eur s úrokom vo výške 253,79 Eur, úrokom z omeškania vo výške

5 % ročne zo sumy 1.698,52 Eur od 3.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy 1.655,20 Eur od 23.9.2015 do
20.10.2015, zo sumy 1.579,66 Eur od 21.10.2015 do 10.11.2015, zo sumy 1.395,87 Eur od 11.11.2015
do zaplatenia, a to v mesačných splátkach vo výške 85,- Eur, zročných vždy do konca mesiaca, počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, až do úplného vyrovnania dlhu, so stratou
výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej z nich. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a
výrokom III. rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na

náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 96,83%
s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.

2.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasapodanoužaloboudomáhal,abysúduložilžalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu istiny 4.479,33 Eur, úroky v sume 253,79 Eur, úroky z omeškania v sume
2,27 Eur, úroky vo výške 15,90 % ročne zo sumy 4.479,33 Eur od 24.7.2015 do zaplatenia, úroky z

omeškaniavovýške5%ročnezosumyistiny4.479,33Eurazosumyúrokov253,79Eurod24.7.2015do
zaplatenia, a náhradu trov konania. Súd po vykonanom dokazovaní výsluchom zástupkyne žalovaného,
oboznámením žaloby, druhej upomienky zo dňa 25.5.2015, výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa
23.7.2015, úverovej zmluvy č. 49364 zo dňa 17.5.2013, prehľadovej tabuľky, všeobecných obchodných
podmienok žalobcu, sadzobníka poplatkov, písomných podaní žalobcu zo dňa 27.11.2015, 30.9.2016,
rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 20C/334/2015-47 zo dňa 21.10.2016, ktorého výrokom I. konanie v

časti o zaplatenie sumy 302,65 Eur zastavil, výrokom II. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
2.705,81 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 2,27 Eur, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 3.008,46 Eur od 3.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy 2.965,14 Eur od 23.9.2015 do 20.10.2015, zo
sumy 2.889,60 Eur od 21.10.2015 do 10.11.2015, zo sumy 2.705,81 Eur od 11.11.2015 do zaplatenia,
a to v mesačných splátkach vo výške 85,- Eur, zročných vždy do konca mesiaca, počnúc mesiacom
nasledujúcimpoprávoplatnostitohtorozsudku,aždoúplnéhovyrovnaniadlhu,sostratouvýhodysplátok

v prípade neuhradenia čo i len jednej z nich, výrokom III. vo zvyšku súd žalobu zamietol, výrokom IV.
žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 34,32 %. Úver poskytnutýna základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere považoval súd za bezúročný a bez poplatkov
na základe ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch,
pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala údaje o výške, počte, termínoch splátok istiny,

úrokov a poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Na základe odvolania
žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 5Co 92/2017-63 zo dňa 20.9.2017 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trenčín č.k. 20C 334/2015-47 zo dňa 21.10.2016 v odvolaním napadnutých výrokoch
III., IV. ako vecne správny. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Cdo
235/2017 zo dňa 21.12.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/92/2017 zo dňa

20.9.2017 v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
III., IV. a v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na
ďalšie konanie. Vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov
vyjadrených v Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Kláre Biróovej, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. dovolací súd uzavrel, že predmetné

zákonné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom)

osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Krajský
súd v Trenčíne uznesením č.k. 5Co/31/2019-129 zo dňa 13.3.2019 zrušil rozsudok Okresného súdu
Trenčín č.k. 20C/334/2015-47 zo dňa 21.10.2016 vo výrokoch III., IV. a v tejto časti mu vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu krajský
súd uzavrel, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.5.2013 obsahuje obligatórnu náležitosť v

zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, a to v čl. 1 bod 1.2. v spojení s čl. 2 bod 2.3 a v spojení s čl. IV bod 3 VOP. Úlohou súdu
prvej inštancie bude vec opätovne preskúmať v napadnutej časti a bude sa zaoberať správnosťou a
dôvodnosťou žalobcom uplatnených zvyšných nárokov a vo veci opätovne rozhodne.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 13.5.2013 bola medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka.Jednásaospotrebiteľskúzmluvuajvzmyslezákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,
keďže žalovanému bol úver poskytnutý na jeho osobnú potrebu, a žalobca úver poskytol ako podnikateľ,

keďže predmetom jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov. Na uvedenú zmluvu sa vzťahuje
aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože žalobca poskytol spotrebiteľský úver
v rámci svojho podnikania a žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu a dopad
uvedených právnych predpisov naň nespochybňoval ani žalobca. Zo zhodných tvrdení strán bolo

preukázané, že žalovanému boli zo strany žalobcu poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 4.900 Eur.
Bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok úveru, pričom omeškanie
presahovalo 3 mesiace. V dôsledku takéhoto porušenia záväzku zo zmluvy žalobcovi vzniklo voči
žalovanému právo žiadať splatenie celého čerpaného úveru, ktoré bolo zmluvnými stranami dojednané
v čl. 4 bod 4.2.1 zmluvy o úvere v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca podľa § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka pred uplatnením tohto práva zaslal žalovanému upomienku zo dňa 25.5.2015
s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Napokon žalobca právo v zmysle čl. 4
bod 4.2.1 zmluvy o úvere využil a žalovaného vyzval listom zo dňa 23.7.2015, aby do 2.8.2015 uhradil
zostávajúcu časť úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere spĺňala v písomnej forme prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, viazaný právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu súd zistil, že zmluva o úvere obsahuje
údaje v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. písm. a) až k), r) a y), Zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré sú nevyhnutné
pre to, aby spotrebiteľ poznal rozsah svojho záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd mal za
preukázané, že žalobca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver

s prihliadnutím na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa, čo bolo preukázané z predloženej žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru zo dňa
17.5.2013. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere teda žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie istiny
úveru, úroku z úveru v dohodnutej úrokovej sadzbe, ktorého neuhradenú výšku vyčíslil žalobca nasumu 253,79 Eur, a v podaní zo dňa 27.11.2015 špecifikoval tento úrok z úveru uvedením jednotlivých
splátok, z ktorých úrok uplatnil pri sadzbe dohodnutej v zmluve o úvere vo výške 15,90% ročne za
obdobie od 17.5.2013 do 24.7.2015. Žalobca uplatnil úrok z úveru v sadzbe 15,90% ročne zo sumy

istiny úveru aj odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení, t.j. od 24.7.2015 do zaplatenia istiny.
Súd tento nárok nepovažoval za dôvodný. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že má nárok
na riadny úrok až do vrátenia istiny úveru. V danej veci súd zdôraznil, že využitím práva predčasného
zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku, dlžník/spotrebiteľ stráca
výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú, ale

musí ich okamžite vrátiť veriteľovi, čím sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť veriteľovi
namiesto úrokov z úveru, úroky z omeškania z dlžnej sumy úveru. Právo na riadny úrok z úveru
má žalobca do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na úrok z
omeškania. Ak v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru nastane stav, kedy spotrebiteľ už nemá
právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Najvyšší

súd SR v uznesení sp. zn. 4 Obo/143/98 konštatoval, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti
platiť úroky popri úrokoch z omeškania, označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania. Poukázal a na

rozhodnutia odvolacích senátov Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/304/2015 zo dňa 26.04.2016, sp.
zn. 6Co/303/2017 zo dňa 18.07.2017, sp. zn. 27Co/238/2017 zo dňa 28.11.2017, sp. zn. 6Co/22/2018
zo dňa 8.6.2018, sp. zn. 27Co/50/2019 zo dňa 26.3.2019, sp. zn. 17Co/240/2018 zo dňa 11.4.2019. Ak
by teda aj zmluva o úvere, resp. všeobecné podmienky obsahovali dohodu o tom, že dlžník je povinný
platiť veriteľovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení úveru popri úrokoch z omeškania išlo by o

neplatnú dohodu v zmysle uvedených zákonných ustanovení. Nie sú namieste ani argumenty o tom, že
dlžník získa výhodnejšie postavenie po porušení práva oproti postaveniu pred týmto porušením, pretože
pri porušení záväzku musí dlžník hradiť veriteľovi úroky z omeškania, prípadne iné zmluvné sankcie,
požičané peňažné prostriedky už dlžník nemôže mať ďalej v oprávnenej držbe, ale je povinný ich vrátiť
veriteľovi, a musí strpieť nútený výkon súdneho rozhodnutia na peňažné plnenie, teda exekvovanie

majetku a vznikajú mu ďalšie povinnosti vrátane povinnosti uhradiť trovy exekúcie. Rovnako Ústavný
súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012 vyhodnotil v obdobnej posudzovanej
veci ako ústavne konformný taký výklad príslušných právnych predpisov v rozhodnutiach okresného
a krajského súdu, v zmysle ktorého v prípade, že veriteľ pristúpi k tzv. zosplatneniu úveru, nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru, a teda veriteľ má právo na riadne úroky

z úveru len do zosplatnenia úveru. Z písomného podania žalobcu zo dňa 27.11.2015 jednoznačne
vyplýva,žežalovanýtitulomzmluvyospotrebiteľskomúverevykonaldozačatiakonaniaplatbyvcelkovej
sume 1.893,02 Eur (označené v rozpise kreditných a debetných operácii ako kredit), a to 17 úhrad po
82,57 Eur v dňoch 18.6.2013, 18.7.2013, 19.8.2013, 18.9.2013, 18.10.2013, 18.11.2013, 18.12.2013,
20.1.2014, 18.2.2014, 18.3.2014, 22.4.2014, 19.5.2014, 18.6.2014, 18.7.2014, 18.8.2014, 18.9.2014,

20.10.2014, úhrady v sume 78,54 eur dňa 18.11.2014, v sume 19,04 eur dňa 11.12.2014, v sume 97,87
eur dňa 14.1.2015, v sume 97,85 Eur dňa 13.2.2015, v sume 196,03 eur dňa 13.4.2015. Aj zástupkyňa
žalovaného na pojednávaní potvrdila tento rozsah úhrad dlhu žalovaným. V podaní žalobcu zo dňa
27.11.2015 žalobca uviedol, že z uvedených úhrad žalovaného v celkovej sume 1.893,02 Eur bola
na istinu započítaná suma 420,67 Eur, na úroky z úveru suma 1.395,87 Eur, na úroky z omeškania

suma 1,48 Eur, a na poplatky za upomienky suma 75 Eur, ktoré v žalobe špecifikoval ako poplatok 15
Eur za každú upomienku. Z rozpisu debetných a kreditných operácií obsiahnutého v podaní žalobcu
zo dňa 27.11.2015 vyplýva, že žalobca žalovanému naúčtoval 5 x poplatok za upomienky po 15 Eur
v dňoch 11.12.2014, 14.1.2015, 13.2.2015, 13.4.2015 (2 x) a na tieto poplatky započítal časť úhrad
žalovaného v celkovej výške 75 Eur. Týmto bolo vyvrátené neskoršie tvrdenie žalobcu v jeho podaní

zo dňa 16.4.2019, že žalovaný mal titulom spotrebiteľského úveru uhradiť do podania žaloby nižšiu
sumu 1.816,64 Eur, a že žiadna z týchto úhrad žalovaného nebola započítaná na poplatky. Každopádne
žalobca na výzvu súdu nešpecifikoval a nezdôvodnil oprávnenosť poplatkov v sume 75 Eur, na ktoré
bola časť úhrad žalovaného započítaná. Neuviedol, na základe akého zmluvného ustanovenia vzniklo
žalobcovi právo na poplatok v sume 15 Eur za upomienku. Žalobca nepreukázal dohodu zmluvných

strán, na základe ktorej by bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za každú upomienku pri omeškaní
poplatok v sume 15 Eur. Nebol predložený sadzobník poplatkov, na ktorý odkazoval žalobca v súvislosti
s týmito poplatkami v žalobe. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno ohľadom
tohto nároku, na ktorý započítal úhrady žalovaného v celkovej sume 75 Eur. Celá istina úveru sa stalasplatnou dňa 2.8.2015 na základe výzvy žalobcu zo dňa 23.7.2015, ktorou žalovaného vyzval na úhradu
celého zostatku úveru do 2.8.2015 a od nasledujúceho dňa, t. j. od 3.8.2015 je žalovaný v omeškaní,
a preto od tohto dňa patrí žalobcovi úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Úrok z omeškania patrí žalobcovi v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení nariadenia
vlády SR č. 20/2013 Z.z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. V prvý deň omeškania žalovaného bola
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05 %, a preto žalobcovi patril úrok z omeškania
vo výške 5,05 % ročne od 3.8.2015 do zaplatenia. Žalobca si však uplatnil túto sankciu vo výške

5% ročne, v ktorej výške mu súd úrok z omeškania priznal, keďže ho nemôže priznať nad rámec
žalobného návrhu v zmysle § 216 CSP. Ku dňu 2.8.2015 vykonal žalovaný titulom úveru celkové úhrady
v sume 1.893,02 Eur, z ktorých bola započítaná na dlžný úrok z omeškania suma 1,48 Eur, na úroky
z úveru suma 1.395,87 Eur, a zvyšok na istinu v sume 495,67 Eur (na poplatky v sume 75 eur nebol
žalobca oprávnený započítať žiadnu časť úhrad žalovaného), a dlh žalovaného na istine k tomuto dňu
predstavoval sumu 4.404,33 Eur (istina poskytnutého úveru 4.900 Eur - 495,67 Eur). Následne žalovaný

uhradil žalobcovi sumu 43,32 Eur dňa 22.9.2015, sumu 75,54 Eur dňa 20.10.2015, sumu 183,79 Eur
dňa 10.11.2015 Eur. Po zohľadnení súm a dátumov uvedených čiastočných úhrad, a po odpočítaní
plnení, ktoré Okresný súd Trenčín priznal žalobcovi výrokom II. rozsudku č.k. 20C 334/2015-47 zo dňa
21.10.2016 (už právoplatným dňa 20.12.2016), t.j. po odpočítaní istiny v sume 2.705,81 Eur, úroku
z omeškania vo výške 2,27 Eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.008,46 Eur od

3.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy 2.965,14 Eur od 23.9.2015 do 20.10.2015, zo sumy 2.889,60 Eur od
21.10.2015 do 10.11.2015, zo sumy 2.705,81 Eur od 11.11.2015 do zaplatenia, patrí žalobcovi ešte
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.698,52 Eur od 3.8.2015 do 22.9.2015, zo sumy
1.655,20 Eur od 23.9.2015 do 20.10.2015, zo sumy 1.579,66 Eur od 21.10.2015 do 10.11.2015, zo
sumy 1.395,87 Eur od 11.11.2015 do zaplatenia. Úhrady vykonané žalovaným v priebehu konania v

celkovej výške 302,65 Eur boli započítané na istinu úveru, ktorej neuhradená a doposiaľ právoplatne
nepriznaná výška činí 1.395,87 Eur. O zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 302,65 Eur z dôvodu
čiastočnéhospäťvzatiažalobyzodňa27.11.2015užprávoplatnerozhodolOkresnýsúdTrenčínvýrokom
I. rozsudku č.k. 20C/334/2015-47 zo dňa 21.10.2016. Súd bol toho názoru, že žalobca nemá nárok na
úrok z omeškania zo zmluvných úrokov vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru v sume 253,79 Eur. V

zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník
neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania
s platením iného príslušenstva pohľadávky, t.j. zmluvných úrokov (Rc 5/2006). Ak sa dlžník dostane
do omeškania s platením dohodnutých úrokov, nemožno od neho požadovať úroky z omeškania z

dohodnutých úrokov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obdo 4/1994). K rovnakému záveru
dospel aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 11Co/151/2017 zo dňa 17.10.2017, Krajský súd v
Trenčíne v rozsudkoch sp. zn. 4Co/44/2019 zo dňa 16.4.2019, sp. zn. 17Co/240/2018 zo dňa 11.4.2019.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd za použitia citovaných ustanovení právnych predpisov výrokom
I. zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi zvyšnú časť peňažného dlhu (nepriznanú rozsudkom

Okresného súdu Trenčín č.k. 20C/334/2015-47 zo dňa 21.10.2016) v sume 1.395,87 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo vyššie špecifikovanom rozsahu a výrokom II. vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Súd v zmysle § 232 ods. 3 CSP povolil žalovanému na jeho žiadosť dlh splácať v mesačných
splátkach po 85 Eur za podmienok uvedených vo výroku rozsudku. Prihliadol na osobné, majetkové
a príjmové pomery žalovaného, ktorý je nemajetný, dosahuje podľa lustrácie v sociálnej poisťovni u

zamestnávateľa REJAS spol. s r.o. zárobok od 7.5.2018 vo výške cca 1.400 Eur v hrubom mesačne
(za mesiace december 2018, január 2019, február 2019 žalovanému nebol vyplatený príjem), pričom
žalovaný z tohto príjmu musí platiť nájomné 400 Eur mesačne za prenajatý byt a pravidelne spláca
ďalší dlh vo výške 5.000 Eur voči predchádzajúcemu zamestnávateľovi. Žalovaný podľa tvrdenia jeho
zástupkyne žije v byte spolu so zástupkyňou, ktorej priemerný hrubý mesačný príjem podľa lustrácie

sociálnej poisťovne predstavuje cca 747,77 Eur mesačne. Podľa výsledku lustrácie v bankách žalovaný
nemá v banke vedený účet, na ktorom by mal uložené peňažné prostriedky v takej výške, aby bol
schopný uhradiť predmetný peňažný dlh jednou platbou. Žalovaný je v zmysle výroku II. rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 20C/334/2015-47 zo dňa 21.10.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
20.12.2016 uhrádzať priznané plnenie v sume 2.705,81 eur s príslušenstvom v splátkach vo výške 85

Eur mesačne. Preto súd uzavrel, že žalobca nie je schopný dlh priznaný žalobcovi týmto rozsudkom
uhradiť jednorazovo, prípadne vo vyšších splátkach. Za takéhoto splátkového kalendára bude istina dlhu
vyrovnaná v 17 mesačných splátkach, čo je primeraná doba na plnenie aj po zohľadnení, že uvedená
mesačnásplátkaprevyšujepôvodnevzmluvedojednanúmesačnúsplátkuúveru.Žalobcajeobchodnouspoločnosť, bankou, ktorá ako je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veľkej miere poskytuje
spotrebiteľom ako aj podnikateľom úvery a zo spisu nevyplýva, žeby bol žalobca odkázaný na splnenie
dlhu v kratšej dobe.

4. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia spolu sumy 4.735,39 Eur (istina 4.479,33 Eur + úrok
253,79 Eur + úrok z omeškania 2,27 Eur), súd jeho žalobe týmto a predchádzajúcim rozsudkom zo dňa
21.10.2016 vyhovel v časti o zaplatenie sumy 4.357,74 Eur (istina 4.101,68 Eur + úrok 253,79 Eur + úrok
z omeškania 2,27 Eur), ktorá z uplatneného nároku predstavuje 92,02% a úspech žalobcu. Konanie bolo

zastavené v časti o zaplatenie sumy 302,65 Eur pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že žalovaný po podaní
žaloby v tejto časti pohľadávku uhradil, a procesne zavinil zastavenie konania a v tejto zastavenej časti
z uplatneného nároku predstavujúcej 6,39% má žalobca nárok na náhradu trov konania. Súd žalobu
zamietol vo zvyšnej časti (75 Eur), čo predstavuje úspech žalovaného v rozsahu 1,58%. Prevažne
úspešný žalobca má potom podľa § 255 ods. 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP právo proti žalovanému na
náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho, dovolacieho konania v rozsahu 96,83% /92,02% + 6,39%

- 1,58%/ z celkových trov konania. Súd preto výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 96,83% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

5. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, a v časti trov konania

podal včas odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. K tvrdeniu súdu, že veriteľ má nárok na zaplatenie úrokov z úveru iba do doby predčasného
splatenia úveru uviedol, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a §

503 ods. 3 Obchodného zákonníka s tým, že podľa komentára IURA EDITION platí, že "z podstaty
úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok
trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods.
3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j.
dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne, pričom pri úverovej

zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a to hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch
prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a

jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná
(má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve.
Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Z ust. §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej
držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č.

129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch.Žalobcataktiežodkázalnaviacerérozsudky,ktorýmiodvolací
súd zmenil napadnuté rozsudky tak, že priznal nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení
úveru. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 8Co/138/2017-83 zo dňa 27.03.2018 má veriteľ
v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom tieto
možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru. Žalobca poukázal aj

na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/108/2017 zo dňa 29.05.2018, podľa ktorého
úrok z úveru je cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a dlžník má platiť úroky za
celú dobu užívania až do ich skutočného vrátenia veriteľovi, pričom tomuto názoru má svedčiť aj to,
že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Ak zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľovi
ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny, musí

mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Ak by dlžník
nebol povinný po predčasnom zosplatnení platiť veriteľovi úroky, nastala by absurdná situácia, bolo
by popreté, že úroky sú cena peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa
a dlžník by sa ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru. V
podanom odvolaní žalobca poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať

zákon č. 40/1964 Zb., ktorý obsahoval znenie v § 53 ods. 9 OZ, kde na konci sa pripája veta "Úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565" s
tým, že navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a žiadna zákonná novelizácia takéto, ani
obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje.Skutočnosť, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo forme zákona, dokazuje, že zákonodarca nikdy
predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne
potvrdzuje jeho dôvodnosť. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení

úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v
právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia
peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku
nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť,
nepochybne by tak učinil. Poukázal tiež na § 506 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak

je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri
mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, podľa ktorého dohodnutý
obchodný úrok nepatrí veriteľovi po zosplatnení úveru tak s týmto sa nestotožňuje. Tvrdenie, že úroky
a úroky z omeškania sa vzájomne vylučujú, nemá oporu v právnych predpisoch. V zmysle § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania

a náklady spojené s jej uplatnením. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov je odplatou
za ich poskytnutie, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť ustanovenie §
3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Z nariadenia taktiež nevyplýva, že by sa pri posudzovaní najvyššej
prípustnej výšky sankcie za omeškanie mala zohľadňovať aj výška dohodnutého úroku. V prípade, že
veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť úveru, je dlžník povinný uhradiť úrok za čas, počas ktorého má

požičané peňažné prostriedky k dispozícii a úrok z omeškania až do zaplatenia. Vplyv na podstatné
náležitostizmluvyvšakbuderovnakýbezohľadunato,činastanepredčasnásplatnosťnazákladeúkonu
dlžníka (splatením úveru pred lehotou splatnosti) alebo na základe vyhlásenia predčasnej splatnosti zo
strany veriteľa. Z právneho názoru krajského súdu možno vyvodiť záver, že ak by veriteľ nevyužil svoje
právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania spotrebiteľa, stále by mal nárok

jednak na dohodnutý úrok, a tiež na úroky z omeškania z omeškaných splátok. Úroky z omeškania
však treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny
a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane, ak neplní riadne a včas. V zmysle §
503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú
v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti

každej splátky má dlžník uhradiť jednak splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník
uhradil iba splátku a neuhradil by úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou
za omeškanie s ich plnením by potom logicky boli úroky z omeškania. Ako bolo uvedené vyššie,
splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich
splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto

prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník
neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatností, ocitá sa v omeškaní, pričom
omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci,
ak od momentu omeškania dlžníka by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku
z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Samotné zosplatnenie úveru

ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol
nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ
dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k
dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. K argumentu súdu,
že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokmi z omeškania, vznikol by nespravodlivý

stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky, pričom veriteľ môže zostať nečinný a nie je nútený vymáhať
svoju pohľadávku, podotkol, že v prípade, ak dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť
o pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník, ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani
úroky z nej. Teda rovnako, ako si veriteľ musí uplatniť svoj nárok na súde v časti istiny, musí si

tento nárok uplatniť aj v časti úrokov. Na nečinnosť veriteľa teda určite nie je dôvod, pretože počas
omeškania dlžníka s riadnym plnením nemá veriteľ k dispozícii svoje peňažné prostriedky. Ani závažná
nepriaznivá situácia v živote dlžníka však nemôže znamenať, že dlžník prestane byť zodpovedný za
svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. Súd prvej inštancie na podporu správnosti svojho názoru
poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. US 476/2012. Podľa názoru

žalobcu z tejto právnej vety, ako ani z celého citovaného uznesenia nevyplýva nemožnosť úročenia
poskytnutej istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úverovej pohľadávky. Citované uznesenie ÚS SR
pojednáva len o tom, že ústavný súd považuje právny názor vyslovený krajským súdom za právne
akceptovateľný a zrozumiteľne odôvodnený v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva s odkazom na ustálenú judikatúru ÚS SR, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z
aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
práv a slobôd. Ďalej poukázal na rozsudky iných krajských súdov. Pokiaľ ide o zamietnutie úroku z

omeškania zo zmluvných úrokov, uviedol, že keďže zmluvné úroky ku dňu zosplatnenia celého dlhu boli
vyčíslené pevnou sumou, ktorá pripadá na časť anuitných splátok neuhradených dlžníkom, pripadajúca
na zmluvný úrok, naakumulovanú ku dňu zosplatnenia a táto sa ďalej (t.j. po zosplatnení celého dlhu)
nenavyšuje, nejde ohľadom nároku na tento úrok z omeškania o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá
ma zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov ohľadom príslušenstva. Nárok na úrok

z omeškania zo zmluvného úroku ku dňu zosplatnenia je nárokom, ktorý predpokladá aj ust. § 497
Obch. zákonníka a žiadne - ani citované ani iné - zákonné ustanovenie tento nárok svojím znením
nespochybňuje. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/542/2016 zo dňa
13.06.2017 a 43Co/19/2017 zo dňa 29.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/219/2017
zo dňa 13.12.2017 a iné, v zmysle ktorých žalobca môže po práve požadovať aj úrok z omeškania
zo zvýšenej istiny, teda z úrokov za poskytnutý úver. Čo sa týka trov konania uviedol, že súd priznal

nárok na náhradu trov konania žalobcovi 96,83%, keď pri posudzovaní úspechu a neúspechu v konaní
prihliadal nielen na úspech v konaní v časti istiny ale aj v časti príslušenstva. Súd pri výpočte náhrady
trov konania postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak
sú úroky príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada. Navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom

rozsahu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania ako aj náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

6. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §

379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.
8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

9. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom závere
súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
10. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny
predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní, s ktorým odôvodnením
v týchto častiach, sa odvolací súd identfikuje (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací
súd nasledovné skutočnosti.
13. Žalobca v odvolaní namieta právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého právo na riadny úrok
z úveru má žalobca do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na
úrok z omeškania.

14. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Vychádza pritom z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/1998, publikovaného pod č R 59/98, podľa ktorého
dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti
je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka). Aj keď sa jedná
o staršie uznesenie Najvyššieho súdu SR, jeho závery sú stále aktuálne a potvrdzuje ich ustálená

rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, keď napr. Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS
476/2012-14, zo dňa 18.09.2012 takýto výklad považoval za ústavne akceptovateľný. Záver, že zmluvne
dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) je logický,
pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo

vzťahu medzi stranami sporu. Ako uviedol Krajský súd v Prešove v rozhodnutí v obdobnej veci vedenej
pod sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej
príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadnezosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ
navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,

v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal

stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De
facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu

záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
Obdobný právny názor zaujal napr. i Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 3Co/729/2014 zo dňa
29.09.2016.
15.Žalobcaďalejvodvolanínamietaprávnyzáversúduprvejinštancie,podľaktoréhoúrokyzomeškania

nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo z príslušenstva, čo je v rozpore
s § 121 ods.3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník").
16. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje.
17.Podľa§121ods.3Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník

jednoznačne rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred
dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach. Úroky
vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí, resp. stratu veriteľa v dôsledku zmeny hodnoty peňazí.
Ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných strán. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za
oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky. Zákonná definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v

§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy, vrátane zmluvy o úvere,
pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť
právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.
18. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej
republiky v rozsudku sp.zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej právnej

úpravy nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky peňažný
záväzkový právny vzťah môže byť buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým
právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu
určitej čiastky peňazí. Vedľajším peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah
úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný.

Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok
úrokový; pretrváva iba povinnosť uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa
dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu.
Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov )
potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak

povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania
s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť
ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.3
Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky,
ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa

tradícií rímskeho práva.
19. Rovnako správne súd prvej inštancie rozhodol i o nároku na náhradu trov konania, keď žalobcovi
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,83% a preto sa v tejto časti
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie tak ako to predpokladá ust. § 387 ods.
2 CSP.

20. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako potvrdil.21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).