Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 3, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/125/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117217392
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117217392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, t.č. ÚVTOS
Banská Bystrica - Kráľová, Sládkovičova 80, Banská Bystrica, proti žalovanému ÚVTOS a ÚVV Ilava,
so sídlom Mierové nám. 1, Ilava, IČO: 00 738 344, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. marca 2019, č.k. 18C/43/2017-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že

žalovaný nepravdivým konštatovaním existencie poznatku, že fyzicky napadol vyšetrovateľa PZ úderom
do tváre počas vyšetrovacieho úkonu počas výkonu väzby v ÚVV Bratislava, neoprávnene zasiahol do
jeho práv chránených čl. 6 ods. 2, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj čl.
19 ods. 1, 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj § 11 OZ. Súčasne sa domáhal zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 2.300 eur a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že žalovaný návrhom na umiestnenie žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom
zo dňa 22.07.2016 navrhol umiestniť žalobcu do oddielu z bezpečnostných dôvodov podľa § 81 ods.

2 písm. a/ zák.č. 475/2005 Z.z., z dôvodu, že žalobca je odsúdený za obzvlášť závažný zločin s tým,
že následne rozhodnutím žalovaného bol žalovaný umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom
podľa § 81 ods. 2 písm. a/ zák.č. 475/2000 Z.z.. Z počítačového systému žalovaného tiež vyplýva, že
dňa 24.03.2009 bol spísaný záznam znenia, že dňa 23.03.2009 o 13.40 na vyšetrovacej miestnosti č. 1
počas vykonávania návštevy menovaný fyzicky napadol mjr. JUDr. S. I. z Úradu justičnej a kriminálnej
polície, ktorý si vyhradil prítomnosť počas návštevy a to tým spôsobom, že ho udrel do pravej strany
ucha, pričom po napadnutí bola ukončená návšteva obvineného. Z listu žalovaného zo dňa 04.11.2016

adresovaného Krajskému súdu v Trenčíne ku konaniu vedenom pod sp.zn. 13S/32/2016 okrem iného
vyplýva, že: “žalobca vykonáva trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorý vykonal ako člen
skupiny organizovaného zločinu, dôvody na jeho umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom sú
teda naplnené. Navyše existujú poznatky zaznamenané o žalobcovi ZVJS podľa § 99 ods. 1 písm. j/
a k/ Zákona o výkone trestu, ktoré napĺňajú aj preventívnobezpečnostné dôvody jeho umiestnenia do
oddielu s bezpečnostným režimom a to najmä poznatok o fyzickom napadnutí vyšetrovateľa PZ úderom
do tváre počas vyšetrovacieho úkonu počas výkonu väzby žalobcu v ÚVV - Bratislava.“

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods.1, 2, 3
Občianskeho zákonníka, kedy mal za to, že v súdenej veci sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy za zásah do jej osobnostných práv a to konkrétne do práva na česť, dobré meno a súkromie tým,že žalovaný mal porušiť jeho prezumpciu neviny, keď vo svojej písomnosti adresovanej Krajskému súdu
v Trenčíne v rámci konania vedeného pod sp.zn. 13S/32/2016 uviedol, že eviduje poznatok o napadnutí
vyšetrovateľa žalobcom pri vyšetrovacom úkone, v dôsledku ktorého poznatku ho zaradil na výkon trestu

odňatia slobody do oddielu s bezpečnostným režimom. Zákon pre vznik sankcie za nemajetkovú ujmu
stanovuje predpoklady, ktorými sú existencie zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú
ujmu, neoprávnenosť tohto zásahu, existencia príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a
vznikom ujmy a pokiaľ ide o existenciu zásahu stačí, ak ide o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý
vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození ochrany osobnosti fyzickej osoby. Na úspešné

uplatňovanie práva sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiťaleboohroziťprávachránenúust.§11OZ.Vdanomprípadevšaksúdzastávanázor,žekzásahu
do osobnostným práv žalobcu nedošlo. Žalobca vidí zásadu svojich osobnostných práv v porušení
prezumpcie neviny zo strany žalovaného, ktorý vo svojej písomnosti adresovanej Krajskému súdu v
Trenčíne v rámci konania vedeného pod sp.zn. 13S/32/2016 uviedol, že eviduje poznatok o napadnutí
vyšetrovateľa žalobcom pri vyšetrovacom úkone, v dôsledku ktorého poznatku ho zaradil na výkon trestu

odňatia slobody do oddielu s bezpečnostným režimom. Prezumpcia neviny je jedným zo základných
základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby,
ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná a to ešte
predtým ako bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej
osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli

tieto výroky urobené. V súdenej veci však žalovaný neuviedol žiaden taký výrok alebo argumentáciu,
z ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť skutočnosť, že žalobcu považuje za
vinnéhozospáchaniapopísanéhoskutku.Dotknutýskutokvznení,žežalobcanapadolvyšetrovateľaPZ
bol do systému ZVJS poznačený dňa 24.03.2009, t.z. keď žalbca ešte nebol umiestnený na výkon trestu
odňatia slobody do ÚVTOS Ilava. Autorom tohto výroku tak nie je žalovaný. Skutočnosť, že žalovaný

odniekadiaľ poznatok prevzal ho nezbavuje zodpovednosť za zásah do osobnostných práv, avšak platilo
by to za prekladu, že by žalovaný dával svojimi vyjadreniami jednoznačne najavo vinu žalobcu, čo
však v konaní preukázané nebolo. Po dodaní žalobcu na výkon trestu odňatia slobody, žalovaný pri
jeho umiestňovaní neprodukoval žiadne také výroky, ani argumentácie, ktorými by žalobcu označoval
alebo považoval za vinného zo spáchania uvedeného skutku. V tomto duchu sa žalovaný nevyjadroval

ani v návrhu na umiestnenie žalobcu do oddelenia s bezpečnostným režimom, ani v samotnom
rozhodnutí o umiestnení do tohto oddielu. Je pravdou, že pri rozhodovaní o umiestnení žalobcu
zohľadnil žalovaný aj túto informáciu, čo žalovaný nerozporoval. Samotné zohľadnenie informácie
však neporušuje prezumpciu neviny, pretože z neho nie je možné jednoznačne dovodiť záver, že
žalovaný považoval žalobcu za vinného. Je potrebné si uvedomiť, že žalovaný pracuje s veľkým

množstvom odsúdených s rozmanitou psychickou vybavenosťou a preto možno od neho spravodlivo
požadovať, aby v záujme predchádzania konfliktov a zabezpečenia bezpečnosti ako odsúdených, tak aj
službukonajúcich príslušníkov a poriadku kládol osobitný dôraz na náležité preverenie osoby každého
odsúdeného a jeho vhodné zaradenie do príslušného režimu. V tomto smere nemožno žalovanému
zazlievať, že z hľadiska preventívnobezpečnostného narábal aj s informáciou o žalobcovi, ktorá v čase

umiestnenia, ako sám žalovaný uviedol, vykazovala vysoký stupeň dôveryhodnosti, teda žalobca bol
dôvodne podozrivý zo spáchania predmetného skutku, pretože trestné konanie týkajúce sa v systéme
ZVJS evidovaného skutku sa nachádzalo vo fáze po podaní obžaloby. Pokiaľ žalobca poukazuje
na vyjadrenie žalovaného v liste adresovaného Krajskému súdu v Trenčíne, ani v tejto písomnosti
súd nevzhliadol výroky porušujúce prezumpciu neviny. Žalovaný konštatoval len tú skutočnosť, že

eviduje poznatok o napadnutí vyšetrovateľa PZ žalobcom, čo je informácia pravdivá. Z tohto vyjadrenia
nevyplýva taký postoj žalovaného, z ktorého by bolo možné mať dôvodne za to, že žalobcu považuje
za vinného zo spáchania predmetného skutku. Vzhľadom ku skutočnosti, že k zásahu do osobnostných
práv žalobcu v žalobe popísaným konaním nedošlo, nebol naplnený hneď prvý predpoklad vzniku
občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu za porušenie osobnostných práv, súd žalobu ako

nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že podľa rozhodnutia
českých súdov bol odsúdený za zločin, pričom sa má skutok kvalifikovať takto aj podľa slovenského
práva a nebol naplnený ani tento dôvod pre jeho umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom,
možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináleží preskúmavať rozhodnutia vydané v trestnom
konaní. Súd sa preto primárne zaoberal otázkou porušenia prezumpcie neviny zo strany žalovaného

voči žalobcovi, neprihliadol na listinné dôkazy predložené žalovaným o umiestnení žalobcu do oddielu s
bezpečnostným režimom v iných ústavoch, nakoľko tieto sa k predmetnej otázke vzťahovali. O trovách
konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy v prejednávanej veci mal úspech žalovaný, avšak
z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývali, a preto mu ich súd nepriznal.3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Pokiaľ
okresný súd zamietol žalobu so záverom, že žalovaný konštatovaním existencie poznatku o fyzickom

napadnutí vyšetrovateľa policajného zboru, neporušil prezumpciu neviny, čím nebol naplnený hneď prvý
predpoklad vzniku občianskoprávnej sankcie pre nemajetkovú ujmu za porušenie osobnostných práv,
je tento záver v zrejmom rozpore s judikatúrou ESĽP aj všeobecných súdov. ESĽP zdôraznil zásadný
rozdiel vo výroku úradných osôb. Treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú
názor, že dotknutá osoba je vinná a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia. Prvé posudzujú

prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za prijateľné alebo nezásadné. Zásadný rozdiel je
treba činiť medzi tvrdením, že niekto je iba podozrivý zo spáchania nejakého trestného činu a jasným
prehlásením, že sa dotyčná osoba dopustila daného činu bez toho, aby bola právoplatne odsúdená.
ESĽP zdôrazňuje ako je dôležité, aké slová úradné osoby zvolia pre svoje vyjadrenie pred tým, než
je dotknutá osoba súdená a uznaná vinnou z uvedeného trestného činu. Žalovaný v spornom výroku
nekonštatoval existenciu podozrenia, že žalobca má spáchať trestný čin, ale prezentoval ako fakt to, že

žalobca skutok spáchal, čím prezumpciu viny porušil. Prehlásenie žalovaného evokuje záver, že skutok
sa stal a že ho spáchal žalobca, keďže v ňom absentuje vyjadrenie umožňujúce dospieť k inému záveru.
Okresný súd pochybil, keď napriek jednoznačnej formulácii sporného výroku dospel ku arbitrárnemu
záveru, že tu k porušeniu prezumpcie neviny nedošlo. V tejto situácii je zarážajúce, že okresný súd
uviedol absenciu výrokov a argumentácie žalovaného o považovaní žalobcu za vinného, keďže slová

ním použité sú v extrémnom rozpore s týmto záverom súdu. Pokiaľ zo sporného výroku nie je zrejmé,
že žalobca je len podozrivý zo spáchania trestného činu, okresný súd postupoval svojvoľne a v rozpore
s právom žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ žalobu zamietol.
4. K podanému odvolaniu sa ďalej vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa nebude vyjadrovať k danému
odvolaniu, pretože neobsahuje nové skutočnosti údajným porušením práva na prezumpciu neviny

žalobcu a okresný súd sa s námietkami vysporiadal v prvostupňovom konaní.
5. Žalobca sa k podanému vyjadreniu ďalej písomne nevyjadril.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a dôvodoch
odvolania žalobcu, ktoré boli uplatnené včas, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny potvrdiť.
7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si aj osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia. Žalovaný
v písomnosti adresovanej súdu pre účely správneho konania uviedol poznatok o fyzickom napadnutí
vyšetrovateľa PZ úderom do tváre počas vyšetrovacieho úkonu počas výkonu väzby žalobcu v Ústave

na výkon väzby v Bratislave, čím malo byť podľa žaloby porušené právo žalobcu na prezumpciu
neviny, pretože žalobca skutok popisovaný žalovaným nespáchal, čoho dôkazom je absencia jeho
odsúdenia za tento skutok, či akýkoľvek podobný iný skutok, pretože konštatovanie žalovaného o
spáchaní trestného činu žalobcom tak predstavuje zásah do jeho označených základných práv. Na
základe takto vykonštruovanej nepravdivej informácie bol žalobca držaný v oddiele s bezpečnostným

režimom, čo je osobitný režim výkonu trestu odňatia slobody predstavujúcu úplnú sociálnu a relatívnu
zmyslovú izoláciu, pričom v tomto režime bol zadržiavaný takmer 5 mesiacov, z čoho dôvodu sa žalobca
domáha náhrady nemajetkovej ujmy od žalovaného v sume 2.300,- eur a tiež žiadal, aby súd vo výroku
rozhodnutia určil, že žalovaný nepravdivým konštatovaním existencie poznatku o fyzickom napadnutí
zasiahol do jeho ľudských práv a základných slobôd.

8. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v rámci vyjadrenia k žalobe vedenom na Krajskom súde v
Trenčíne pod sp.zn. 13S/32/2016 podával žalovaný vyjadrenie zo dňa 04.11.2016, v ktorom okrem iného
skonštatoval, že žalobca bol dňa 22.07.2016 umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom, pričom
v tomto oddiely je kontinuálne umiestnený dodnes. Žalobca vykonával pred premiestnením do Ústavu
Ilava trest odňatia slobody v Ústave Leopoldov, kde bol po celý čas výkonu trestu rovnako umiestnený

v oddiely s bezpečnostným režimom. Podľa § 81 ods. 2 písm. a/ Zákona o výkone trestu, do oddielu s
bezpečnostným režimom možno umiestniť odsúdeného za obzvlášť závažný zločin, ktorý vykonal ako
člen organizovanej zločineckej alebo teroristickej skupiny a s preventívno-bezpečnostných dôvodov.
Žalobca vykonáva trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorý vykonal ako člen skupinyorganizovaného zločinu. Dôvody na jeho umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom sú teda
naplnené. Navyše existujú poznatky zaznamenané o žalobcovi zborom väzenskej a justičnej stráže
podľa § 99 ods. 1 písm. j/ a k/ Zákona o výkone trestu, ktoré napĺňajú aj preventívno-bezpečnostné

dôvody jeho umiestnenia do oddielu s bezpečnostným režimom a to najmä poznatok o fyzickom
napadnutí vyšetrovateľa PZ úderom do tváre počas vyšetrovacieho úkonu, počas výkonu väzby žalobcu
v Ústave na výkon väzby Bratislava.
9. Žalobca sa domáhal v prejednávanej veci ochrany svojej osobnosti, pretože mal za to, že bol
umiestnenýdoosobitnéhobezpečnostnéhorežimuužalovanéhoniepreto,žebolodsúdenýpreobzvlášť

závažný zločin, ale z toho dôvodu, že sa tak stalo výlučne z preventívno-bezpečnostných dôvodov a to
konkrétne poznatok o spáchaní trestného činu špecifikovaný v žalobe, čo je však nepravdivé tvrdenie,
čím došlo k porušeniu jeho práva na prezumpciu neviny, ako aj nerešpektovania judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. Žalovaný toto všetko poprel, pretože uviedol, že žalovaný je za skutok ohľadom
údajného fyzického napadnutia vyšetrovateľa trestne stíhaný, pričom toto konanie je v štádiu konania
pred súdom, avšak s tým, že dôvodom umiestnenia žalobcu do osobitného bezpečnostného režimu

nebol práve tento poznatok, ktorý namieta v tomto konaní žalobca, avšak bol to charakter trestných
činov, za ktoré bol žalobca odsúdený.
10. Zásada prezumpcie neviny je zakotvená priamo v Ústave, ale aj v čl. 40 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, kde každý proti ktorému bolo vedené trestné konanie považovaný za nevinného, pokiaľ
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nebola jeho vina vyslovená. Vyjadrenie tejto zásady

možno nájsť aj v čl. 6 ods. 2 Dohody, ktorá stanovuje, že každý kto je obvinený z trestného činu sa
považuje za nevinného, pokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
11. Právny význam prezumpcie neviny spočíva v prvom rade v tom, že z nej orgánom činným v trestnom
konaní plynie povinnosť hľadieť na toho, proti ktorému je vedené trestné konanie ako na nevinného.
Táto ich povinnosť trvá až do skončenia tohto konania, pričom k vyvráteniu predmetnej domnienky

môže dôjsť len právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Ide o jednu z najvýznamnejších ústavných
záruk spravodlivého procesu v trestnom konaní, od ktorej sa odvíjajú niektoré ďalšie dôležité pravidlá,
dopadajúci predovšetkým na proces dokazovania vrátane hodnotenia dôkazov. Zároveň však je nutné
konštatovať, že jednou z povinností štátnych orgánov je postupovať pri informovaní o prebiehajúcom
trestnom konaní alebo určitom jednaní, ktoré by mohlo napĺňať znaky trestného činu tak, aby nedošlo k

neprimeranému zásahu do osobnostných práv osoby, u ktorej síce vyvstáva podozrenie zo spáchania
trestného činu, avšak v tomto ohľade, ktorá doposiaľ nebola právoplatne rozsudkom uznaná za vinnú.
Okrem tohto sa tieto subjekty musia vyvarovať takého postupu, ktorý by mohol ohroziť dôveru v
nestrannosť rozhodovania príslušných orgánov.
12. Zverejnenie informácie, že určitá osoba sa dopustila trestného činu, alebo v tomto smere existuje

dôvodné podozrenie, má bez ohľadu na to, či ho učiní štátny orgán alebo ktokoľvek iný vždy potenciál
zasiahnuť do jej práva na ochranu osobnosti a to predovšetkým pokiaľ ide o jej právo na osobnú česť,
dobrú povesť a ochranu mena. Ak je o niekom povedané, že spáchal trestný čin, je tým mienené, že
sa dopustil protiprávneho, spoločensky škodlivého konania, ktoré nie je zo strany väčšiny spoločnosti
akceptovateľné alebo je dokonca považované za zavrženiahodné. Z tohto dôvodu sa takéto tvrdenie

môže s veľkou intenzitou negatívne premietnuť do všetkých sfér jeho života.
13. Na druhej strane však všeobecne platí, že prezumpcia neviny nebráni informovaní o trestnom konaní
alebo o okolnostiach, ktoré môžu opodstatňovať záver o tom, že sa niekto dopustil trestného činu, avšak
tu plynú určité obmedzenia, pokiaľ ide o spôsob, ako má k takémuto prejavu dôjsť. Ochrana osobnosti je
s trestným konaním neoddeliteľne spojená. Rozhodovanie o vine má v jeho rámci súčasne význam pri

rozhodovaní o tom, či v dôsledku trestného stíhania nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv obvineného, či obžalovaného. Zo samotného faktu, že je proti niekomu vedené trestné konanie,
síce ešte nemožno vyvodzovať, že sa trestného činu skutočne dopustil, to však neznamená, že táto
skutočnosť nemôže mať významný negatívny dopad do jeho súkromnej sféry. V prejednávanej veci však
ako vyplýva z obsahu spisového materiálu k žiadnemu takémuto konaniu zo strany žalovaného nedošlo.

14. Žalobca v tomto kontexte neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by preukázal, že došlo k
zásahu jeho práva na ochranu osobnosti a to v rámci písomnej listiny, ktorú produkoval žalovaný v
rámci konania pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp.zn. 13S/32/2016. Žalovaný v rámci vyjadrenia k
podanej žalobe zo strany žalobcu okrem iného uviedol, že eviduje poznatok zaznamenaný o žalobcovi
o fyzickom napadnutí vyšetrovateľa PZ úderom do tváre počas vyšetrovacieho úkonu, počas výkonu

väzby žalobcu v Ústave na výkon väzby v Bratislave. Žalobcovi sa v tomto konaní nepodarilo preukázať,
že práve toto konštatovanie spôsobilo, že bol umiestnený v rámci výkonu trestu odňatia slobody do
osobitného bezpečnostného režimu, nakoľko dôvodom na jeho umiestnenie v rámci tohto režimu bola
úplne iná skutočnosť a v neposlednom rade s prihliadnutím na to, že súdy v rámci občianskoprávnejjurisdikcie,niesúoprávnenépreskúmavaťzaradeniežalovanéhodotoho,ktoréhorežimuvrámcivýkonu
trestu odňatia slobody. Pokiaľ teda žalovaný v tejto listine v konečnom dôsledku adresovanej súdu ako
verejnej inštitúcii skonštatoval evidenciu poznatku, nejedná sa o tvrdenie, ktoré by obviňovalo žalobcu

zo spáchania daného skutku, pretože žalovaný len uviedol, že eviduje poznatok o takomto čine zo strany
žalobcu. V tomto kontexte potom možno konštatovať aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sa jednalo
len o správu adresovanú súdu v rámci správneho konania, že takouto listinou nedošlo a nemohlo dôjsť k
zásahu práva na ochranu osobnosti zo strany žalovaného voči žalobcovi a už v žiadnom prípade nedošlo
k porušeniu princípu prezumpcie neviny zo strany žalovaného voči žalobcovi.

15. V tomto kontexte sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim
odôvodnenímsúduprvejinštancie,ktorýkonštatoval,ževprejednávanejvecinebolsplnenýanizákladný
predpoklad pre to, aby mohla byť poskytnutá nemajetková ujma žalobcovi z dôvodu porušenia jeho
práva na ochranu osobnosti, pretože tu nebola preukázaná ani existencie samotného zásahu, ktorý by
bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúci buď v porušení alebo v ohrození práva
na ochranu osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. V žiadnom prípade za takýto

zásah nemožno považovať list, na ktorý sa odvolával žalobca vo svojej žalobe a ktorý je založený v
spisovom materiály, pričom v kontexte s výsluchom samotného žalobcu ako aj žalovaného vyplýva, že
v konečnom dôsledku umiestnenie žalovaného do príslušného režimu v rámci výkonu trestu odňatia
slobodynesúviseloprávestoutolistinou,prípadnesexistencioupoznatku,naktorýpoukazovalžalovaný
vo svojom vyjadrení pre účely správneho konania. V konečnom dôsledku zároveň treba konštatovať,

že pri zabezpečení výkonu trestu odňatia slobody, zbor väzenskej a justičnej stráže nie je orgánom
verejnej správy, pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého
v trestnom konaní, pričom rozhodovacia činnosť jednotlivých ústavov na výkon trestu odňatia slobody
týkajúcich sa podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v zmysle zák.č. 475/2005 Z.z. patrí
do oblasti právnej úpravy verejného práva a trestnoprávneho charakteru a nie je možné ju považovať

za rozhodnutie orgánu verejnej správy. V zmysle zák.č. 153/2001 Z.z. má jedine prokuratúra právomoc
preskúmavať a prípadne zrušiť rozhodnutia, ktoré v tomto konaní namietal žalobca.
16. Z tohto dôvodu dospel zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd k tomu záveru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by listinou, na ktorú poukazoval žalobca v tomto konaní
došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti, že v dôsledku tejto listiny bol žalobca umiestnený do

osobitného bezpečnostného režimu a že toto umiestnenie mu následne spôsobilo zásah do jeho práva
na ochranu osobnosti. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie v predmetnej
veci z výsledku vykonaného dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu
právnu úpravu a preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. Nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by žalovanému vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd mu nárok na ich
náhradu nepriznal.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).