Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115205795
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115205795.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. V., nar. X.XX.XXXX, bytom E., F. J. G. E.
XXXX/XX, t.č. E., Koceľova 1, o zaplatenie 1.972,65 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 26C/64/2015-76 zo dňa 24. januára 2019 - v časti lehoty na
plnenie (II. výrok), III. a IV. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom povolení zaplatiť dlh v splátkach (II. výrok),
v zamietnutej časti (III. výrok) a v časti o náhrade trov konania (IV. výrok) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie úroku vo
výške 0,71 Eur a úroku z omeškania vo výške 0,46 Eur zastavil, II. výrokom uložil žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 1.972,65 Eur, úrok vo výške 103,94 Eur, úroky z omeškania vo výške 1,83 Eur, úroky
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 103,94 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, ktorá suma sa žalovanej povoľuje
zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 85 eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc

právoplatnosťourozsudkustým,žeomeškaniesplnenímjednejsplátkymázanásledokzročnosťcelého
plnenia, III. výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol, IV. výrokom priznal žalobcovi voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 34 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d)
zákona č. 129/2012 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 488, § 489, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 3

ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1992 Zb., s poukazom aj na procesné ust. § 232 ods. 4, § 255 ods.
2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že strany uzavreli dňa 22.10.2012 zmluvu o
úvere,ktoroužalobcaposkytolžalovanejfinančnéprostriedkyvsume 2.000,-Eur,žalovanásazaviazala
úver žalobcovi splácať v mesačných splátkach po 29,80 Eur v počte 120, pri ročnej úrokovej sadzbe 12,9
%. Dátum prvej platby bol dohodnutý na deň 6.11.2012, dátum každej ďalšej platby k 6. dňu v mesiaci s

tým, že dátum konečnej splatnosti bol uvedený 6.10.2022. RPMN v zmluve bola uvedená vo výške 18,36
% a priemerná RPMN vo výške 19,08 %. Žalovaná mala zaplatiť celkom sumu 4.094,80 Eur. Žalobca
listom - upomienka zo dňa 14.1.2013 oznámil žalovanej, že v stanovenom termíne neuhradila splátku
úveru vo výške 29,73 Eur a zároveň ju upozornil, že ak dlžnú splátku do 10 dní od zaslania tohto listuneuhradí, môže banka požadovať predčasnú splatnosť celého zostatku úveru. Žalobca listom - posledná
upomienka zo dňa 11.2.2013 oznámil žalovanej, že v stanovenom termíne neuhradila splátku úveru vo
výške 59,72 Eur a zároveň ju upozornil, že ak dlžnú splátku do 10 dní od zaslania tohto listu neuhradí,

môžebankapožadovaťpredčasnúsplatnosťceléhozostatkuúveru.Žalobcalistom-výzvanapredčasné
splatenie úveru zo dňa 9.4.2013 oznámil žalovanej, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru
a týmto žiada žalovanú o úhradu celého dlhu vo výške 2.137,51 Eur s príslušenstvom najneskôr do
1.5.2013 (zásielku prevzala žalovaná dňa 15.4.2013). Podľa výpisu z hlavnej knihy žalobcu k 2.5.2013 je
nezaplatená istina vo výške 1.972,65 Eur, nezaplatené úroky vo výške 103,94 Eur, nezaplatené sankčné

poplatky 1,83 Eur.

4.Zvykonanéhodokazovaniaprávneuzavrel,žežalobabolapodanádôvodne zčasti.Zmluvauzavretá
stranami má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalovaná neplnila svoje povinnosti splácať úver riadne a včas a žalobca ju
dňa 9.4.2013 vyzval na predčasné splatenie úveru vo výške 2.137,51 Eur s príslušenstvom najneskôr do

1.5.2013. Do dňa podania žaloby žalovaná dlžné splátky neuhradila. Celkový dlh žalovanej pozostáva
z istiny poskytnutého úveru vo výške 1.972,65 Eur, úrokov do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
vo výške 103,94 Eur, úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 1,83 Eur,
ktorá suma v konaní nebola sporná, preto II. výrokom žalobe v tejto časti vyhovel. Ohľadom nároku
žalobcu na úrok vo výške 12,90 % ročne z nesplatenej istiny vo výške 1.972,65 Eur od 2.5.2013

do zaplatenia, poukázal na aplikačná prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014,
Uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012) z ktorej vyplýva, že
dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Keďže
jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,

navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia, počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru
a s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov

podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn.
6Co/190/2014). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle
§ 369 Obchodného zákonníka, resp. 517 Občianskeho zákonníka. V rozsudkoch súdov sa zmluvné
dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného
pravidla zakotveného v § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z

omeškania (napr. rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co 182/2011). Poukázal aj na rozsudok Krajského
súdu v Trnave č. k. 23Co/345/2017-68 zo dňa 17.9.2018, ktorý v ods. 14 uviedol: Iný stav je však
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť

celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,

kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De
facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi
by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou

záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej
nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže
sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak bynavyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu
majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú

istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací
súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného
úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania

spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava

na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným
určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak
by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával

aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne
ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Žalobu v časti uplatnených zmluvných úrokov
po zosplatnení úveru ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 2.5.2013, nakoľko žalobca
listom - výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 9.4.2013 vyzval žalovanú na predčasné splatenie
celého úveru do 1.5.2013 a keďže žalovaná do 1.5.2013 dlžnú sumu nezaplatila, dostala sa nasledujúci
deň, t.j. 2.5.2013 do omeškania. Žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8
percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 2.5.2013. Popri dlžnej istine má nárok
na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,50 % (8 + 0,50 %) ročne. Žalobca však žiadal priznať úrok
z omeškania len vo výške 8 % ročne, ktorý návrh okresný súd nemohol prekročiť a priznať žalobcovi
viac, preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 103,94 Eur

od 3.5.2013 do zaplatenia.

6. Podľa ustanovenia § 232 ods. 4 Civilného sporového poriadku povolil žalovanej dlžnú sumu zaplatiť
v splátkach po 85,- Eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou
rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, keď

zohľadnil osobné a majetkové pomery žalovanej, ktorá poberá čiastočný invalidný dôchodok vo výške
124,20 Eur, žije v spoločnej domácnosti s manželom, ktorý má príjem 300,- Eur mesačne, z ktorého
mesačne uhrádzajú náklady na bývanie vo výške 300,- Eur, úver Poštovej banke, a.s. vo výške 50,- Eur,
doplatok za lieky žalovanej vo výške 30,- Eur, keď žalovaná má zhoršený zdravotný stav v súvislosti
s diabetom a vysokým krvným tlakom, pričom zároveň zohľadnil skutočnosť, aby bol dlh zaplatený do

troch rokov.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keď
žalobcovi bola zo sumy 4.491,73 Eur (istina 1.972,65 Eur, úrok 104,65 Eur, úrok z omeškania 2,29 Eur,
úrok 1.459,20 Eur /12,90 % ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 2.5.2013 do 24.1.2019/, úrok z omeškania

952,94 Eur /úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do 24.1.2019,
úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 103,94 Eur od 3.5.2013 do 24.1.2019/) priznaná suma
3.030,58 Eur (istina 1.972,65 Eur, úrok 103,94 Eur, úrok z omeškania 1,83 Eur, úrok z omeškania 952,94
Eur /úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do 24.1.2019,
úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 103,94 Eur od 3.5.2013 do 24.1.2019/), z

čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 67 % a hrubý úspech žalovanej 33 %, a teda konečný čistý úspech
žalobcu je 34 % (67 % - 33 %), čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na
náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 34 %.8. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti lehoty splatnosti (II. výrok), III. a IV. výroku, pričom navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch inštanciách.

Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval
tým, že napadnutý rozsudok nie je v často povolenie splácať dlh v splátkach (II. výrok) odôvodnený, keď
súd prvej inštancie umožnil žalovanej splácať dlh v splátkach pod 85,- Eur mesačne, pričom žalovaná
nepredložila nijaké dôkazy, ktoré by odôvodňovali možnosť pripustenia splátok. Pri určení splátky 85,-
Eur mesačne bude žalovaná splácať iba istinu viac než 1,9 roka, čo by bolo motiváciou pre klientov

banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti, keď v konečnom dôsledku získajú možnosť splácať
dlh v splátkach. Žalovaná v priebehu sporu neprejavila žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne
plniť, nie súd naplnené odôvodnené dôvody pre priznanie plnenia v splátkach. Na podporu poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/201/2010, sp. zn. 7Cdo/116/2012, rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24Co/322/2015, sp. zn. 23Co/392/2017, Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Co/116/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/135/2017, sp. zn. 8Co/157/2017, 8Co/34/2017,

Krajsékho súdu v Prešove sp. zn. 19Co/157/2017. Po poukázaní na ust. § 497, § 502 ods. 1, §
503 ods. 3 a § 505 Obchodného zákonníka spolu s komentárom uviedol, že pri úverovej zmluve
ide o plnenie peňažného záväzku v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a
zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do
omeškania. Omeškaním s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a

jednak na úrok z omeškania. Ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka podľa odvolateľa vyplýva, že
povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo
potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch... Tvrdenie, že po
zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá
oporu v právnych predpisoch. V ďalšom odvolateľ poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne

rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, z ktorého zdôraznil, že
obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno
stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka,
ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku
na úrok z úveru neovplyvňuje. Odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, naďalej trvá

právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, ktoré odstúpením od zmluvy nezaniká. Žalobca
tiež odkázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/23/2017, sp. zn. 43Co/28/2017,
sp. zn. 43Co/7/2017, sp. zn. 43Co/29/2018, sp. zn. 43Co/21/2018, sp. zn. 43Co/37/2018. Zdôraznil, že
úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník
zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia

úveru veriteľovi, pokiaľ si strany v zmluve nedohodli niečo iné. Dlžník je povinný zaplatiť úroky za dobu
od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne
zaviazal. Nie je zrejmé, ako by sa mohol žalobca dostať do výhodnejšieho postavenia tým, že úver
zosplatnil a de iure zosplatnením úveru od zmluvy o úvere odstúpil, keďže nielenže nemal k dispozícii
finančné prostriedky, ktoré poskytol žalovanému, ale nemal za ich používanie žalovaným zaplatenú ani

odplatu, resp. odmenu rovnajúcu sa úroku z úveru a navyše ani finančné prostriedky, ktoré mu mal
žalovaný priebežne vracať. V daných veciach bol odvolací súd názoru, že rozhodnutie NS SR R 59/1998
je možné na prejednávanú vec aplikovať, avšak s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil
od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť, pretože dlžník nesplácal úver riadne a včas,
má právo na účtovanie úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, v zákonnej alebo dohodnutej výške,

s odkazom na § 369 Obchodného zákonníka, až do splatenia celej poskytnutej sumy vrátane úrokov z
úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. S odkazom na obsah rozhodnutia R
59/98 nie je preto možné dospieť k záveru, že NS SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky
z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný
súd, ani NS SR. Navyše rozhodnutie NS SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z

omeškania nebola zákonom limitovaná. Na posúdenie úrokov z úveru po odstúpení od úverovej zmluvy
je potrebné aplikovať § 506, § 351 Obchodného zákonníka a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie
zmluvných úrokov nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru, čomu zodpovedá aj právna
úprava obsiahnutá v § 6 a § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z.

9. V ďalšom odvolateľ poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/193/2017, v
ktorom bol obdobne vyslovený nesúhlasný názor s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru mal žalobca právo len na úroky z omeškania, a že právo na úrok ako cenu
poskytnutých peňazí nárok nemal. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len splatnosť úveru,t.j. peňazí a nie ich cenu vyjadrenú v úroku, a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť zhoršenie (a
dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom, zlepšenie) jeho práv. Ďalej odvolateľ poukázal tiež na početné
rozhodnutia krajských súdov podporujúce ním vyslovené názory ohľadne nároku na úrok z úveru po jeho

zosplatnení(KrajskéhosúduvNitresp.zn.7Co/366/2017,sp.zn.12Co/116/2017,sp.zn.7Co/326/2017,
sp. zn. 12Co/4/2018, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/297/2017, sp. zn. 5Co/311/2017,
sp. zn. 5Co/250/2017, sp. zn. 5Co/414/2017, sp. zn. 5Co/339/2017, sp. zn. 3Co/248/2017, sp. zn.
5Co/372/2017, sp. zn. 5Co/8/2018, sp. zn. 5Co/465/2017, sp. zn. 5Co/6/2018, sp. zn. 5Co/60/2018,
5Co/134/2018, 3Co/346/2017, 1Co/324/2017, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/138/2017, sp.

zn. 3Co/108/2017, sp. zn. 16Co/640/2018, Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/36/2018, sp. zn.
14Co/22/2018, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/256/2018).

10. Poukázal tiež na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo/212/2014, z ktorého zdôraznil, že zákonné úroky
z omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Návrh zákona,
neskôr prijatý pod č. 106/2014 obsahoval ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie Občianskeho

zákonníka v § 53 ods. 9 vetou, že úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len
do uplatnenia práva podľa § 565. Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá.

11. Záverom uviedol, že okresný súd nesprávne postupoval pri určení hodnoty sporu, keď neprihliadol
iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa

na ne neprihliada (poukaz na uznesenie NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007, rozsudok Krajského súdu v
Trnave č. k.10CoPr/2/2016). Zároveň na podporu svojho argumentu poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 12Co/145/2017, sp. zn. 25Co/40/2018, sp. zn. 25Co/90/2018, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 1Co/70/2018.

12. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa vyjadrila tak, žiada splátky 85,- Eur mesačne
tak ako rozhodol okresný súd. Poukázala na to, že už zdokladovala, že je invalidná dôchodkyňa, platí
podnájom.

13. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa žalobca vyjadril a uviedol, že žalovaná žiadnu úhradu

neuskutočnila, svoje tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi o svojej nepriaznivej finančnej situácii.

14. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila tak, že žiada
o umožnenie splácania formou splátok a oznámenie čísla účtu.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v napadnutom zamietnutí (III. výrok), v trovách konania (IV. výrok), v lehote splatnosti
(II. výrok) vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387
CSP.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pôvodne požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy
1.972,65 Eur, úroku vo výške 104,65 Eur, úrokov z omeškania vo výške 2,29 Eur, úroku 12,90 % ročne
z nesplatenej istiny vo výške 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo

sumy 104,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia.

17. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie úroku 0,71 Eur,
úroku z omeškania 0,46 Eur zastavil, II. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.972,65Eur, úrok vo výške 103,94 Eur, úroky z omeškania vo výške 1,83 Eur, úroky z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8 %
ročnezosumy103,94Eurod3.5.2013dozaplatenia,ktorénebolinapadnutéodvolaním,pretonadobudli

právoplatnosť.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak prisúdenú sumu (II. výrok) uložil
žalovanej zaplatiť v pravidelných mesačných splátkach po 85,- Eur mesačne splatných vždy do 15.

dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok zročnosť celého plnenia, žalobu vo zvyšnej časti zamietol (III. výrok) v úroku 12,90 % ročne
zo sumy 1.972,65 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 0,71 Eur (úrok)
od 3.5.2013 do zaplatenia.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané

skutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobcomuplatnenéhonárokuvzamietnutejčasti,apretože
v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodu a
odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie odchýliť a

nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa
iba nasledovné:

20. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že úrok z úveru prináleží iba na čas do
zosplatnenia úveru, resp. do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný

platiť iba úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru
vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR
obsiahnuté v rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom
rozhodnutí Krajského súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky všeobecných
súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru

súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru),
potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru...“, Ústavný súd SR nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského
súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s
podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil

rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí
sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

21. Odvolací súd sa pri aktuálne panujúcej nejednotnosti súdov v tejto otázke, prikláňa k názoru, že
v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti, ako tomu bolo aj v danom prípade, zmluva o úvere zaniká

podľa § 565 Občianskeho zákonníka a zánikom zmluvy zanikajú práva a povinnosti strán v nej uvedené,
teda aj povinnosť platiť úroky. Podľa § 503 Obchodného zákonníka je záväzok platiť úroky splatný spolu
so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Teda úroky sa môžu účtovať len do splatnosti záväzku
vrátiť peniaze. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle straty príležitosti veriteľa disponovať s istinou a
produkovať prostredníctvom nej zisk. V prípade mimoriadnej splatnosti ale veriteľ navodzuje situáciu, v

ktorejmáprávozískaťokamžitespäťcelúsumupožičanýchpeňažnýchprostriedkov,vdôsledkučohona
jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou a tým aj obmedzenie obchodovania
s peniazmi. Veriteľ by preto nemal mať právo na úroky ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník
ju už užívať nemôže. Odvolací súd si je pritom vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z
úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní

poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z úveru len za čas do splatnosti dlhu.

22. Žiada sa dodať, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní odkazuje na ust. § 16 ods. 1 zákona o
spotrebiteľskýchúverocha§503ods.3Obchodnéhozákonníkasobdobnouúpravoutrebazdôrazniť,že

obe tieto ustanovenia riešia len prípad, kedy dôjde k splateniu dlhu pred dohodnutou lehotou splatnosti
a výslovne pre tento prípad ustanovujú, že dlžník je povinný uhradiť úrok len za dobu do splatenia úveru,
teda nie aj za dobu dohodnutej splatnosti, ktorá je dlhšia. Citované ustanovenia teda neriešia opačnýprípad, kedy doba reálneho vrátenia peňažných prostriedkov prekračuje lehotu splatnosti. Z uvedeného
dôvodu citované ustanovenia na daný prípad nie sú aplikovateľné a to ani analogicky.

23. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celej
zamietajúcej časti (III. výrok) s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil (vrátanie
úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 0,71 Eur od 3.5.2013 do zaplatenia, ktorý nebol napadnutý
osobitnou odvolacou argumentáciou žalobcu).

24. Žalobca preskúmavaný rozsudok napadol tiež v časti umožnenia žalovanej dlh zaplatiť v určených
splátkach (II. výrok), pričom rozhodnutie umožniť žalovanej uhradiť žalobcovi priznanú pohľadávku v
splátkach po 85,- Eur mesačne, súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na § 232 ods. 4 CSP v odseku
35 preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je už uvedený vyššie.

25. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia

o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia ak ide o
opakujúce sa dávky alebo splátky, možno uložiť povinnosť i na plnenie dávok alebo splátok, ktoré sa
stanú splatnými až v budúcnosti.

26. Podľa § 232 ods. 2 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym

uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak, ods. 3 lehota na plnenie je 3 dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu, ods. 4 ak súd uložil
povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť
týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť,
že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

27. Vyššie citované procesné ustanovenia umožňujú súdu, aby v určitých odôvodnených prípadoch určil
dlhšiu paričnú lehotu ako je 3 dni, pričom pri širšom výklade citovaných ustanovení v ich vzájomnom
kontexte je nutné dospieť k záveru, že súd môže umožniť uhradenie dlhu aj v splátkach, ktorých rozsah
a podmienky zročnosti musí v rozhodnutí určiť. Pri určení, že peňažné plnenie sa môže realizovať

v splátkach, resp. pri určení dlhšej lehoty na splnenie povinnosti, je nutné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu. Súd pritom musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie, dobu, po ktorú by došlo k
zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa,
pričom závery súdu o určení dlhšej ako zákonnej paričnej lehoty musia byť vždy náležite odôvodnené.

28. Jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov je tiež pravidlo, podľa ktorého by k
zaplateniu celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa takáto výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom
nanajvýš nepatrne) a to i pri zohľadnení okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už

praktickým donútením žalobcu uplatniť právo na súde.

29. V prejednávanej veci má určitý význam, že žalovaná (majúca splniť povinnosť) nedisponujú podľa jej
tvrdení takým príjmom alebo úsporami, pri ktorých by bolo možné očakávať zaplatenie žalovanej sumy
naraz bez rizika ohrozenia vlastnej výživy, prihliadanie na tento aspekt bez ďalšieho by však z výnimky

uvedenej v zákone (z výhody splátok) urobilo pravidlo, ktorý úmysel zákonodarca nepochybne nemal.

30.Prvoinštančnýsúdvychádzalznepriaznivýchpomerovžalovanej,ktorájepoberáinvalidnýdôchodok
vo výške 124,20 Eur, žije v spoločnej domácnosti s manželom, ktorý má príjem 300,- Eur, pričom
mesačne uhrádza náklady na bývanie vo výške 300,- Eur, úver Poštovej banke a.s. vo výške 50,-

Eur, doplatky na lieky 30,- Eur v súvislosti s jej zhoršeným zdravotným stavom. Z obsahu spisu pritom
vyplýva, že súd prvej inštancie pri posudzovaní pomerov žalovanej vychádzal nielen z jej výpovede na
pojednávaní (dňa 11.12.2018 a dňa 24.1.2019) ale aj z písomných dôkazov predložených žalovanou,
konkrétne rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 29.11.2018 (invalidný dôchodok žalovanej vo výške
124,20 Eur od 1.1.2019), príjmového pokladničného dokladu zo dňa 14.12.2018 (nájomné 300,- Eur),

podacieho lístka zo dňa 15.10.2018 (úhrada sumy 49,60 Eur Intrum Slovakia s.r.o. od O. V.), výplatnej
pásky na mesiac 11/2018 (čistý príjem O. V. vo výške 375,17 Eur). Pričom z odseku 8 odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovania aj oboznámením sa
obsahom uvedených písomností. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s námietkoužalobcu, že žalovaná nepredložila nijaké dôkazy, ktoré by odôvodňovali možnosť pripustenia splátok ako
ani s námietkou, že okresnú súd svoje rozhodnutie ohľadom povolenia splátok nezdôvodnil postupom
podľa § 220 CSP.

31. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval aj pravidlo uvedené v odseku 28, podľa
ktorého by k zaplateniu celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od
právoplatnostirozhodnutia,keďvýškasúmpriznanýchrozsudkomsúduprvejinštancienaistine,úrokoch
a úrokoch z omeškania k času rozhodovania v prvej inštancii (24.1.2019) predstavovala sumu 3.030,58

(1.972,65 Eur + 103,94 Eur + 1,83 Eur, 952,94 Eur), ktorá pri rešpektovaní vyššie priblíženého
pravidla o rozložiteľnosti splátok najviac na tri roky odôvodňovala výšku splátky 85,- Eur mesačne
(3.030,58 Eur).

32. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie by bolo
motiváciou, aby žalovaná porušovala svoje zmluvné povinnosti, pretože v konečnom dôsledku získa

možnosť splácať dlh v splátkach, keď už samotný žalobca s poukazom na obsah predmetnej úverovej
zmluvy umožnil žalovanej dlžnú sumu splácať formou splátok po 29,80 Eur mesačne (teda v dokonca
nižšej sume ako výška splátky určená súdom prvej inštancie 85,- Eur mesačne).
33. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že princípu vyváženej ochrany práv
oboch strán sporu i so zreteľom k okolnostiam vlastným tejto konkrétnej veci (že žalovaná od podania

žaloby neuhradila dlh ani čiastočne) zodpovedá lehota na plnenie a povolenie splátok tak ako o tom
rozhodolsúdprvejinštancie,pretoodvolacísúdpostupompodľa§387ods.1CSPsúdomprvejinštancie
lehotu splatnosti v II. výroku ako vecne správnu potvrdil.

34. Žalobca napadol odvolaním aj IV. výrok napadnutého rozsudku, keď namietal, že pri určovaní

hodnoty sporu má súd prihliadať iba na žalovanú istinu, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
1MCdo/1/2004 zo dňa 27.4.2004, ktorý sa venoval obdobnej problematike, pričom vyslovil právny
záver, v zmysle ktorého neúspech žalobcu právny názor v zmysle ktorého neúspech žalobcu ohľadne
príslušenstva žalovanej sumy nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný a poukazuje na to, že úspech v

konaní sa posudzuje podľa žalobného petitu, pričom žalobca okrem istiny žiadal od žalovanej priznať aj
príslušenstvo, a teda v prípade, ak žalobca na žalobou uplatnené príslušenstvo nemá nárok, považuje
sa žalobca v časti konania o zaplatenie zamietajúcej časti petitu za neúspešného.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods.

2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

38. Rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na
náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Druhou
fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov
konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná

sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP, o ktorej rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Rozhodnutiu sudcu
o sťažnosti je konečné, bez možnosti ďalších opravných prostriedkov.

39. V ustanovení § 255 CSP sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálneho kritéria priznania
náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky

priznaného nároku. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného
ustanovenia § 255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán
vo veci a od úspechu strany odčítať jej neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má
strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaníalebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer
úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo.

40. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vyžaduje teda zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého
procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať
len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie
dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal

dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z
hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať
z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovanej k požiadavkám žalobcu.
Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v
meritórnom konaní úspešný alebo nie. Preto ak žalobca zobral žalobu späť bez uvedenia dôvodu, z
procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil zastavenie konania.

41. V tejto súvislosti je dôvodné prihliadnuť aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Nárok na náhradu trov
konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku
chovania žalovaného k požiadavke žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku

alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo/225/2010).

42. Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa
celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre

možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
návrhu (žaloby) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).

43. V preskúmavanej veci bola predmetom žaloby požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 1.972,65
Eur s príslušenstvom.

44. Odvolací súd posudzujúc správnosť napadnutého výroku o trovách konania konštatuje, že súd
prvej inštancie postupoval správne podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a správne vyčíslil postupom

uvedeným v odseku 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku konečný čistý úspech žalobcu 34 % (67
% hrubý úspech žalobcu - 33 % hrubý úspech žalovanej), a správne priznal žalobcovi voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej
inštancie síce už bližšie neuviedol ako posúdil a zohľadnil čiastočné späťvzatie žaloby v sume 1,17
Eur (I. výrok napadnutého rozsudku). S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 256 ods. 1 CSP

odvolací súd konštatuje, že žalobca zavinil zastavenie konania v časti sumy 1,17 Eur a v tejto sume bol
žalobca neúspešný. Avšak táto skutočnosť nemá vplyv na správny záver súdu prvej inštancie o tom, že
žalobca dosiahol v konečnom dôsledku úspech v konaní 34 %. S poukazom na uvedené odvolací súd
postupom podľa § 387 CSP ods. 1 napadnutý IV. výrok ako vecne správny potvrdil.

45. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalovaná náhradu trov konania si neuplatnila, ani
nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

47. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.48. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov

žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu

trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

49. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).