Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/193/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117218053
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117218053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnom spore žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom
Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom
D. XXXX/XX, T. L. C., o zaplatenie 1.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/151/2017-69 zo dňa 15. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v poradí druhom výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v

poradí treťom výroku o trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 41Csp/151/2017-69 zo dňa 15. 03. 2018 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.000,- eur spolu s úrokom vo výške 25,50 % ročne zo
sumy 1.000,- eur od 26. 06. 2013 do 05. 06. 2014 a úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo

sumy 1.000,- eur od 16. 05. 2017 do zaplatenia s tým, že žalovanému povolil dlh splácať v mesačných
splátkach po 100,- eur, splatných vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc prvou splátkou splatnou
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia pod následkom straty výhody splátok.
Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12. 06. 2017 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.000,- eur, úrokov vo výške 847,94 eur, úrokov vo výške 228,34 eur,

úrokov zo zostatku nesplatenej istiny 1.000,- eur vo výške 25,50 % ročne od 16. 05. 2017 do zaplatenia
a úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.000,- eur od 16. 05. 2017 do zaplatenia na
základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 26. 06. 2013 medzi jeho právnym predchodcom ako veriteľom
a žalovaným ako dlžníkom.
Žalovaný považoval skutkové tvrdenia v žalobe za nesporné, základ ani výšku uplatneného nároku
nerozporoval.
Súd vo veci rozhodol citujúc ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4,

§ 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“).Súd považoval za nesporné, že dňa 26. 06. 2013 strany sporu uzavreli úverovú zmluvu č. 1324593224,
v rámci ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 1.000,- eur, žalovaný bol podľa
zmluvy zaviazaný vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške 42,62 eur.

Žalovaný porušil svoj zmluvný záväzok.
Súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným právne posúdil ako zmluvu o úvere podľa § 479
Obchodného zákonníka, zároveň predmetnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v súlade
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, tiež ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z. Súd následne dospel k záveru, že zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti

vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z.
Nakoľko súd nemal pochybnosti o tom, že dňa 05. 06. 2014 sa stal celý úver splatný a nemal pochybnosti
ani o výške uplatnenej istiny 1.000,- eur ako objemu požičaných finančných prostriedkov žalobcom
žalovanému, túto sumu žalobcovi ako dôvodnú priznal. Zároveň súd žalobcovi ako dôvodný priznal
zmluvný úrok z úveru vo výške 25,50 % ročne zo sumy 1.000,- eur od 26. 06. 2013, t. j. od uzatvorenia
zmluvy do 05. 06. 2014, t. j. do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.

Súd žalobcovi nepriznal uplatnený zmluvný úrok vo výške 25,50 % ročne zo sumy istiny od 05. 06. 2014
do zaplatenia, resp. zmluvný úrok vo výške 25,50 % ročne po dátume splatnosti, t. j. po dátume 05. 06.
2014. Okresný súd mal za to, že zmluvný úrok ako odplata (cena) za poskytnuté peňažné prostriedky
prislúcha veriteľovi len za dojednanú dobu poskytnutia úveru. Zosplatnením úveru dochádza k zmene
pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej

lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.
Súd žalobcovi vychádzajúc z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.000,- eur od 16. 05. 2017 ako si
ho uplatnil žalobca v podanej žalobe, keď dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania prvým

dňom po zosplatnení úveru 05. 06. 2014, t. j. už dňom 06. 06. 2014.
Vzhľadom na osobné a majetkové pomery žalovaného súd žalovanému povolil uhradiť dlh s
príslušenstvom v splátkach vo výške 100,- eur mesačne, s prvou splátkou splatnou do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a s každou ďalšou splátkou splatnou vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca, až
do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „C. s. p.“) a žalobcovi ako úspešnej strane konania priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, vychádzajúc pri posúdení pomeru úspechu z uplatnenej istiny.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, podal

žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe v celom
rozsahu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé,
z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti

úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Nestotožnil sa s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/1998, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré
nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho
poriadku, ako aj vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V

tejto súvislosti poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj na rozhodovaciu prax súdov v
otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení, ktorá je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom
právneho štátu.
S poukazom na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka má za to, že veriteľ má nárok na úrok až do
splatenia úveru, t. j. do okamihu reálneho vrátenia poskytnutých peňazí.

Poukázal tiež na bod 6.4 Obchodných podmienok, z ktorého je nepochybné, že úročenie úveru zmluvou
úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému
musel byť tento zámer, vzhľadom na formuláciu, jasný.
Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z
omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym

inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže preto ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Oba úroky môže
veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah.
Žalobca napadnutému rozhodnutiu vytýkal i jeho nepreskúmateľnosť, poukázal tiež na to, že na ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, novelizované zákonom č. 102/2014 Z. z., v zmysle ktorého sa naprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje zákaz retroaktivity,
a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015. Na všetky

úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015 je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou od 01. 04. 2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové
vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p.
ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti dospel na základe vykonaných dôkazov

k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia
veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v napadnutej časti zodpovedá kritériám
uvedeným v § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto
dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

6.Prezdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiavzamietajúcejčasti,vnadväznostinaodvolacie
námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal žalovaného plnenia zo zmluvy o úvere.
Predmetná úverová zmluva, ako správne konštatoval i súd prvej inštancie, je absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom upraveným v Obchodnom zákonníku (§ 497 - § 507). Vychádzajúc z charakteru a
povahy zmluvných strán (žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, ako finančnej inštitúcie - dodávateľa

konajúceho v rámci jeho obchodnej činnosti, ktorou je, mimo iných, poskytovanie úverov a žalovaného
ako fyzickej osoby - nepodnikateľa, ktorý pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej či
podnikateľskej činnosti), ide však zároveň o spotrebiteľskú zmluvu, z ktorého dôvodu je potrebné na
túto zmluvu aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52
a nasl.).

7. S poukazom na vyššie uvedené sa preto odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pokiaľ
žalobcovi nepriznal úroky z úveru po jeho zosplatnení, v celom rozsahu stotožnil. V prípade vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru veriteľ svojím jednostranným právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom
disponuje oprávnením získať okamžite späť celú sumu požičaných finančných prostriedkov. V dôsledku

toho na strane veriteľa odpadá časové obmedzenie obchodovania s peňažnými prostriedkami, ktoré už
dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať prostriedky
u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za
stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa preto istina
ďalej zmluvne neúročí. Vyplýva to z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných

prostriedkov,ktorésaposkytujúveriteľovi,dodobysplatnosti.Rovnakoakosúdprvejinštancie,iodvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa
18. 09. 2012, ktorý z ústavnoprávneho hľadiska akceptoval názor prijatý súdom prvej inštancie i v tejto
veci, pokiaľ ide o vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo
zmluvný úrok patrí iba do splatnosti dlhu. Takýto výklad práva je primeraný, na čom nič nemení fakt, že

v judikačnej praxi súdov je možné nájsť i odlišné názory/rozhodnutia.

8. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej nie je v danom prípade možné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že i keď ust. § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva, bolo do Občianskeho zákonníka zaradené až s účinnosťou od 01. 04. 2015,
potrebu aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo možné vyvodiť i
z dikcie citovaného ustanovenia v čase uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého prvej vety sa ustanoveniao spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia (Občianskeho zákonníka, poznámka
odvolacieho súdu) upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V rozsudku sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.

04. 2015 najvyšší súd konštatoval, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva (obdobne rozhodnutia sp. zn. 8Mcdo 13/2014, 4MCdo 17/2014, 1Cdo 203/2018).
Tento rozsudok najvyššieho súdu bol napadnutý ústavnou sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol
uznesenímzodňa12.04.2016sp.zn.III.ÚS194/2016akozjavneneopodstatnenú.Obsahovoidentické

právne závery zaujal najvyšší súd aj v iných neskorších skutkovo a právne obdobných veciach. I
keď v dnom prípade je teda úver tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného
zákonníka, úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na to je v plnom
súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku
a nie v Obchodnom zákonníku. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.

z. následne definitívne expressis verbis vyriešila dovtedy existujúce výkladové rozdiely tak, že na
všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Cieľom prijatia
uvedenej právnej normy bolo práve odstránenie výkladových problémov v otázke použitia Občianskeho
alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi súvisiace.

9. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o
trovách konania, pri rozhodovaní o ktorých súd správne aplikoval zásadu úspechu v konaní podľa § 255
ods. 1 C. s. p., ako vecne správny potvrdil.

10. Vo zvyšnej časti (v poradí prvom výroku, ktorým súd žalobe žalobcu v časti vyhovel), ktorá nebola
napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu
nedotknutý.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom
rozsahu, preto mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však
žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd, vychádzajúc zo
zásady hospodárnosti konania, žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v
dôsledku čoho nie je následne potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods.

2 C. s. p., ktorá v danom prípade predstavuje 0,- eur).

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)