Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619201729
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6619201729.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny

Križanovej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci
žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti
žalovanej L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. partizánska XXX/XX, XXX XX K., o zaplatenie 3.952,10 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 4Csp/38/2019-72 zo
dňa 25. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. 4Csp/38/2019-72 zo dňa 25. júla 2019 v napadnutej časti
II. výrokovej vety m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok 14,24 % ročne zo sumy

3.952,10 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 4Csp/38/2019-72 zo dňa 25. júla 2019 prvou výrokovou vetou
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.952,10 Eur spolu s kapitalizovaným úrokom 361,94
Eur a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.314,04 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou žalobu žalobcu v časti
uplatneného úroku vo výške 14,24 % ročne zo sumy 3.952,10 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia zamietol

a treťou výrokovou vetou žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100
%.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 3.952,10
Eur, úroku vo výške 361,94 Eur, úroku vo výške 14,24 % ročne zo sumy dlžnej istiny od 14.02.2018
do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy dlžnej istiny a dlžných úrokov od
14.02.2018 do zaplatenia a nahradenia trov konania za zaplatený súdny poplatok na základe Zmluvy

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
dňa 11.10.2013 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“). Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že žalovaná nesplácala poskytnutý úver vo výške 5.000,-- Eur
riadne a včas tak, ako sa na to zaviazal v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a preto žalobca listom zo dňa

13.02.2018 oznámil žalovanej, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru, ktorý sa stal splatným
v celosti dňa 13.02.2018. Z listinných dôkazov, ktoré do súdneho spisu boli žalobcom predložené mal
preukázané, že zostatok dlhu žalovanej z titulu poskytnutého úveru ku dňu 13.02.2018 bol vo výške3.952,10 Eur na istine, 361,94 Eur na úroku z úveru vyčísleného ku dňu 13.02.2018 z nesplatenej istiny.
Do podania žaloby žalovaná dlh žalobcovi neuhradila ani len čiastočne.

4. Konštatoval, že žalobca sa v spore okrem dlžného zostatku zosplatneného úveru domáhal od
žalovanej aj zaplatenia úroku z úveru vo výške 14,24 % ročne, ktorý bol dohodnutý v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo sumy pozostávajúcej z nezaplatenej istiny a úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy pozostávajúcej z nezaplatenej istiny a úroku počnúc odo dňa 14.02.2018 do zaplatenia.

5. Žalobcom uplatnený nárok na priznanie úroku vo výške 14,24 % ročne zo sumy 3.952,10 Eur od
14.02.2018 do zaplatenia, súd prvej inštancie považoval za nárok v rozpore s ustanoveniami § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka. Mal za nepochybné, že
žalobcavyhlásilvsúlades§565Občianskehozákonníkapredčasnúsplatnosťúverukudňu13.02.2018,
kedy sa zosplatnila celá suma úveru spolu s úrokom vo výške 14,24 % ročne, úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne v celkovej výške 4.314,04 Eur. Žalobca v predmetnom spore žiadal, aby súd uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 14,24 % ročne z nesplatenej istiny úveru ako odmeny za
poskytnutie úveru aj za obdobie po zosplatnení úveru do budúcna s tým, že súčasne v zmysle § 517 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania
zo zosplatnenej istiny a úrokov od 14.02.2018 do budúcna /do zaplatenia/. Takto uplatnený nárok na
platenie zmluvných úrokov súd prvej inštancie vyhodnotil ako nárok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi

pri duplicitnom uplatňovaní si jednak dojednanej „odmeny v podobe zmluvného úroku do zaplatenia
úveru“ a jednak uplatňovaní si zákonných úrokov z omeškania v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. v prípade omeškania dlžníka so splnením dlhu. Priznaním uvedeného nároku žalobcovi by
podľa názoru súdu prvej inštancie vznikla značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných
strán (strán sporu), kedy žalovaná ako spotrebiteľ by musela naďalej popri zákonných úrokoch z

omeškania do budúcna platiť žalobcovi aj zmluvné úroky ako odmenu za poskytnutie úveru, ktorý bol v
zmluve vyjadrený vo výške 14,24 % ročne z poskytnutého úveru. Z uvedeného mal preto za zrejmé, že
priznaným úrokom vo výške 14,24 % ročne z dlžnej istiny až do reálneho zaplatenia celej dlžnej sumy by
boli žalobcovi zachované v podstate všetky práva a nároky z predmetnej úverovej zmluvy ako keby ani
ku konečnej splatnosti úveru nikdy nedošlo, kým naopak žalovanej ako spotrebiteľovi žiadne. Splatnosť

úrokov z úveru je upravená v ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právo na úroky
z úveru patria veriteľovi len do jeho splatnosti, t. j. do 13.02.2018, kedy bol úver zosplatnený, keďže
podľa uvedeného ustanovenia Obchodného zákonníka sú zmluvné úroky splatné spolu so záväzkom
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Doba splatnosti úrokov (za poskytnutie peňazí) sa tak zhoduje
s dobou splatnosti úveru, t. j. celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr do dohodnutého

termínusplatnosti(resp.zosplatnenia)úveru.Žalobcaakoveriteľpretopodľanázorusúduprvejinštancie
nemôže oprávnene žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny,
nakoľko zosplatnením úveru už nemožno istinu úveru zmluvne ďalej neúročiť, a preto žalobcovi po
zosplatnení úveru prislúchajú len úroky z omeškania.

6. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má právo na
zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 14,24 % ročne len do 13.02.2018, kedy bola
vyhlásená jeho pohľadávka za splatnú. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie
vyčísleného úroku z úveru len ku dňu 13.02.2018, čo predstavuje sumu 361,94 Eur.

7. Keďže žalovaná žalobcom uplatnenú pohľadávku v celkovej výške 4.314,04 Eur (istina + úrok)
nijakým spôsobom nespochybnila, uložil jej súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
poskytnutéhoúveruvovýške3.952,10Eur,úrokkudňumimoriadnejsplatnosti361,94Eurzneuhradenej
istiny. Zároveň žalobcovi priznal aj právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z
nezaplatenej sumy 4.314,04 Eur (istina 3.952,10 eur + úrok z úveru 361,94 eur) od 14.02.2018 do

zaplatenia, nakoľko dňom nasledujúcom po vyhlásení splatnosti úveru sa žalovaný dostal do omeškania
v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vo zvyšku čo do zaplatenia úroku z úveru po
vyhlásenej mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 14,24 % zo sumy 3.952,10 eur od 14.02.2018 do
zaplatenia žalobu zamietol.

8. Nakoľko žalobca mal v konaní plný úspech, súd prvej inštancie mu v súlade s § 255 ods. 2 zákona č
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti II. výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K nároku na úrok po zosplatnení poukázal na

to, že pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku, a to vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov v dohodnutej lehote, ako aj zaplatenie požadovaných úrokov. Pri omeškaní
peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Uviedol,
že úrok z úveru je nárokom, ktorý nemá vplyv na omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu,
ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z

úveru neovplyvňuje. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka
sankcionuje veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia
úroku na úroveň zákonného úroku z omeškania. Reštriktívne ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na
zmluvný úrok po zosplatnení neobsahuje žiadny právny predpis. V tejto súvislosti poukázal na dôvodovú
správu k zákonu č. 106/2014 Z.z. a na početnú judikatúru súdov Slovenskej republiky a na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014. Z uvedených dôvodov

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a jeho návrhu vyhovel
aj v zamietnutom rozsahu a žalovanú zaviazal uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania a trov odvolacieho konania.

10. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu danom
ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať pojednávanie (§ 385 ods. 1
CSP) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v časti nepriznaného úroku vo výške 14,24 %

ročne zo sumy 3.952,10 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia je dôvodné, a preto podľa § 388 CSP v tejto
napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil.

12. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou proti žalovanej domáhal zaplatenia istiny
3.952,10 Eur, úrokov vo výške 361,94 Eur, úroku vo výške 14,24 % ročne zo sumy 3.952,10 Eur

od 14.02.2018 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % z nezaplatenej istiny 3.952,10 Eur od
14.02.2018 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 361,94
Eur od 14.02.2018 do zaplatenia. Právny predchodca žalobcu Sberbank Slovensko, a.s., Bratislava
so žalovanou dňa 11.10.2013 uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, na základe ktorej
žalovanej poskytol úver vo výške 5.000,-- Eur s výškou mesačnej splátky 79,27 Eur splatnej ku 20.

dňu v mesiaci s počtom mesačných splátok 120, s dátumom prvej splátky 20.11.2013 a dátumom
konečnej splatnosti úveru 20.10.2023. Zmluvné strany si dojednali, výšku úrokovej sadzby 14,24 %
ročne. RPMN bolo v zmluve vyčíslené vo výške 15,21 %, priemerná RPMN vo výške 18,84 % a celková
výška nákladov bola vyčíslená vo výške 9.512,40 Eur. Podaním zo dňa 13.02.2018 označeným ako
„Vyhlásenie predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru“ žalobca vzhľadom na to, že žalovaná porušila

svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku
dňu 13.02.2018 a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej pohľadávky s príslušenstvom vo výške 4.340,59
Eur. Žalovaná dlh žalobcovi neuhradila.

13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch)
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

14. Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

17. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

20. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

21. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa § 54 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

23. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

24.Podľa§497zákonač.513/1991Zb.Obchodnéhozákonník(ďalejlen„Obchodnýzákonník“)zmluvou
o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

25. Podľa § 502 ods. 1, veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

26. Podľa článku 4 bod bod 3 zmluvy o spotrebiteľskom úvere ak veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť

úveru, bude pohľadávka splatná dňom uvedeným v oznámení/vyhlásení o predčasnej splatnosti úveru.
V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti z podnetu veriteľa je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi
pohľadávku spolu s príslušenstvom.

27. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého

úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia
úveru. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba
do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
Uviedol, že v opačnom prípade by došlo ku kumulácii negatívneho postihu dlžníka ako spotrebiteľa vo
vzťahu, ku ktorému by sa požadovalo jednak zaplatenie úrokov z úveru aj úrokov z omeškania.

28. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy o
úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade súd
prvej inštancie správne zistil, že žalovaná mala pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľaa že zmluva o úvere, ktorú uzavrela so žalobcom, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch.

29. Definícia spotrebiteľského úveru je vymedzená v § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho
zákonníka, ale výslovne na základe § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch môže byť

spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom poriadku výlučne
v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku je možné
posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka.

30. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah
výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,

ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 Občianskeho zákonníka.
Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 Občianskeho zákonníka
prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je upravený Občianskym zákonníkom, ale
ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný zákon konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené
podmienky na aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa

posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník
ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch,
kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje.

31. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia
náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený
v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku.
Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v § 497 Obchodného zákonníka je platná a účinná

aj pre vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia zmluvy
o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil zákon o spotrebiteľských úveroch,
ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka tak zvýraznilo ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu
v tom smere, že ak niektorú náležitosť jeho právneho vzťahu upravuje pre spotrebiteľa priaznivejšie ako

Obchodný zákonník, tak spotrebiteľovi sa poskytne táto priaznivejšia ochrana. Občiansky zákonník však
citovaným ustanovením nepoprel možnosť, aby spotrebitelia uzatvárali zmluvu o úvere, rovnako ako
žiaden iný predpis nepoprel právo zmluvných strán, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala formu
zmluvy o úvere. Naopak, toto právo výslovne vyplýva zo zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je
možné zvrátiť ho výkladom súdu tak, že vymedzenie zmluvy o úvere, so všetkými jej pojmovými znakmi

nie je v prípade spotrebiteľského vzťahu možné aplikovať a naopak je nutné prostredníctvom analógie
aplikovať také ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré je obsahom a účelom najbližšie k zmluve o
úvere.

32. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)

Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného
zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi

vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných

zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva.33. Z obsahu § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre
jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu
peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa

§ 657 Občianskeho zákonníka. Ďalšou odlišnosťou je to, že predmetom prenechania pri zmluve o úvere
môžu byť len peňažné prostriedky, zatiaľ čo pri zmluve o pôžičke je možné prenechať akékoľvek veci
určené podľa druhu. Zmluva o úvere musí vždy obsahovať záväzok zaplatiť za poskytnuté peňažné
prostriedky úroky, pričom zmluva o pôžičke takéto dojednanie neobsahuje. Je tak vylúčené, aby sa
zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, inak by

zmluva mala len charakter zmluvy inominátnej podľa § 269 ods. 2 N. zákonníka.

34. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne
čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka,
ak nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa §

500 Obchodného zákonníka. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do
ktorého môže dlžník úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov,
lehotu na vrátenie úveru a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných
bankami obsahujú úverové podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.

35. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, kedy
na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o

spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 11.10.2013 jednoznačne vyplýva, že bola
uzavretá nielen podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené
zvláštne požiadavky preto, aby bola zmluvou platnou.

36. V zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky je možné dohodnúť odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania
veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 Obchodného zákonníka, v ktorom sú upravené práve
úroky za poskytnutie úveru.

37. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je
treba odlišovať od úrokov z úveru upravených v § 502 Obchodného zákonníka. Odplata za dojednanie
záväzku prichádza však do úvahy len vtedy, ak veriteľom je osoba, u ktorej je poskytovanie úveru
predmetom jej podnikania. Podmienkou vzniku práva na zaplatenie odplaty je, že bola vrátane jej výšky
medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, pričom nezáleží na tom, či k čerpaniu dohodnutého úveru

dlžníkom skutočne došlo. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním
zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky,
prípadne ich mať zabezpečené. Pokiaľ by teda v zmluve o úvere, ktorú ako veriteľ uzatvorila iná
osoba než tá, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie úveru, bola odplata za dojednanie záväzku
dohodnutá, bolo by nutné takéto dojednanie považovať za neplatné. Kogentnosť tohto ustanovenia je

možné považovať za záväznosť sledujúcu len ochranu dlžníka, preto aj neplatnosť by bola stanovená
len na jeho ochranu.

38. Dohoda o úrokoch z úveru podľa § 502 Obchodného zákonníka je podmienená tým, že veriteľ na
základe zmluvy o úvere peňažné prostriedky dlžníkovi skutočne poskytol, inak by na ich úhradu nemal

nárok. Mal by však nárok práve na zaplatenie odplaty s poukazom na § 499 Obchodného zákonníka.
Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka nemôže byť dohodnutá ako bezúročná,
keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s
poukazom na § 269 ods.1 Obchodného zákonníka. Pokiaľ preto veriteľ a dlžník výšku úrokov z úveru
v zmluve nedohodnú, je dlžník povinný platiť úroky vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Táto

nie je fixná, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste sídla dlžníka a v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere.39. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý
veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť
poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku dlžníka,

a teda aj spotrebiteľa, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol. Záväzok dlžníka v zmluve platiť
zmluvne dohodnuté úroky z úveru spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Keďže bola
zmluva o úvere dohodnutá na dobu dlhšiu ako jeden rok, sú úroky z úveru v takom prípade, keď dlžník
splácal dlh v splátkach, splatné spolu s každou splátkou. Celková suma úrokov musí byť dlžníkom
zaplatená najneskôr so zaplatením zvyšnej časti istiny úveru.

40. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa
názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,
t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť
úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,

ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia. Pokiaľ si zmluvné strany úroky nedojednajú vôbec, takáto
pôžička je bezúročná a dlžník má povinnosť vrátiť iba požičanú istinu. Ak si strany v zmluve o pôžičke
dohodnú povinnosť zaplatiť úroky spolu s istinou ku dohodnutému dňu splatnosti, dlžník platí úroky iba
do doby splatnosti. Na to, aby dlžník bol povinný platiť úroky zo zmluvy o pôžičke nielen do splatnosti,
ale v prípade nevrátenia pôžičky včas aj po jej splatnosti, museli by si zmluvné strany takúto povinnosť

výslovne dojednať, zo zákona veriteľovi nárok na úroky po dobe splatnosti pôžičky nevzniká.

41. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 Obchodného zákonníka.
V zmluve je najmä možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru

do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých
peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 Obchodného zákonníka.

42. V zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 14,24 % ročne. Výšku
dohodnutéhoúrokuposúdilakoprimeranúajsúdprvejinštancie,keďžalobcovivsúladespetitompriznal

úroky do dátumu predčasnej splatnosti vo výške 361,94 Eur, ktoré predstavovali úrok vo výške 14,24 %
ročne. Súčasťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky. Podľa bodu 5.
písm. r) Všeoecných obchodných podmienok úroková sadzba za poskytnutý úver je dohodnutá v Zmluve
o úvere a v príslušných obchodných podmienkach. V zmluve o úvere si zmluvné strany dohodli 14,24
% ročný úrok ako fixnú úrokovú sadzbu. Záväzok dlžníka platiť úroky splatný spolu so záväzkom vrátiť

použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom tak, ako to
vyplýva z § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia
až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento
jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy.

43. Pokiaľ žalobca vyzval žalovanú na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a
úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanej v súlade
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a obchodnými podmienkami, ide zároveň o jednostranný právny
úkon odstúpenia žalobcu od zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre omeškanie žalovanej s vrátením po
sebe idúcich troch splátok podľa § 506 Obchodného zákonníka, čo však na súdom uvádzanú povinnosť

žalovaného platiť zmluvné úroky z úveru len do zosplatnenia úveru nemá podstatnejší vplyv.

44. Povinnosť platiť úroky z omeškania tak bez ďalšieho vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania so
splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať zmluvné úroky.
Dohodnutéúrokyaúrokyzomeškaniasúpríslušenstvompohľadávky ajpodľa§121ods.3Občianskeho

zákonníka, aj keď majú iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe (porovnaj rozsudky
NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27. 6. 2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 7.
2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014, Komentár. 2. vydanie Praha:C. H. Beck, 2009, Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník II. § 460 až 880, str. 1551 a 1856).

45. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní primeranosti výšky úrokového
zaťaženia nie je možné postupovať tak, že by sa obidve sadzby úrokov mohli spočítať a že by úroky z
omeškania mali nahradiť od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany písomne zmluvne dohodli.46. Na základe uvedeného odvolací súd vyslovil názor, že vyhlásenie úveru za predčasne splatný vo
výzve na predčasné platenie úveru žalobcom má jediný dôsledok, a to že deň splatnosti je zároveň
dňom, ku ktorému žalobca od úverovej zmluvy odstúpil. Odstúpenie od úverovej zmluvy a jeho účinky

a dôsledky sú upravené priamo v Obchodnom zákonníku, preto je potrebné na ich posúdenie aplikovať
§ 506 a § 351 Obchodného zákonníka a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z
nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru, čomu zodpovedá aj právna úprava obsiahnutá
v § 13 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 12.10.2015. Vyplýva z nej, že ak by
to bol spotrebiteľ, ktorý by odstúpil od zmluvy o úvere, aj vtedy by musel zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z

tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne
a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi, preto
neexistuje žiaden dôvod na to, aby neplatil úrok z úveru do splatenia úveru aj vtedy, keď od zmluvy
odstúpil žalobca ako veriteľ. Zákon o spotrebiteľských úveroch sa pritom vzťahuje len na určitý okruh
vzťahov, pričom ako jeden z dôvodov zániku zmluvy o úvere rovnako, ako aj Občiansky, či Obchodný
zákonník upravuje odstúpenie dlžníka od zmluvy a nie zosplatnenie úveru zo strany veriteľa.

47. Doručením výzvy právneho predchodcu žalobcu žalovanej, ktorá mešká s úhradou splátok na
vrátenie celej časti dlhu, a to ako úveru, tak aj príslušenstva bez ohľadu na to, či žalobca svoj písomný
úkon nazve výzva na úhradu dlžnej sumy alebo oznámenie o zosplatnení je úkonom, ktorým sa zmluvný
vzťah k určenému dátumu končí a má za následok vždy len zánik zmluvy jej odstúpením z dôvodu

omeškania žalovanej ako dlžníka so splácaním úveru. Ten, kto poskytuje úver, môže v určitých zákonom
predvídaných prípadoch požadovať predčasné splatenie úveru alebo jeho časti. Dochádza tak k tzv.
zosplatneniu úveru. V prípade, že je splácanie úveru dohodnuté v splátkach a žalovaná niektorú splátku
nezaplatí, má úverujúci právo na vyrovnanie celej pohľadávky. Jedná sa o stratu výhody splátok, ktorá
je určitou sankciou za nesplnenie povinnosti úverovaného, na základe čoho sa stane splatným celý

dlh. Strata výhody splátok však nenastáva automaticky, strany si ju musia dohodnúť v zmluve. Ďalšou
podmienkou je včasné uplatnenie tohto práva úverujúcim, ktorý právo na vyrovnanie celej pohľadávky
musí uplatniť najneskôr do splatnosti najbližšej splátky, napr. výzvou alebo žiadosťou o zaplatenie
celého dlhu. Pokiaľ úverujúci toto právo uplatní, úverovaný má povinnosť zaplatiť celý dlh naraz, a to
bez zbytočného odkladu od žiadosti úverujúceho. (uznesenie NS ČR z 23. 11. 2005, sp.zn. 21 Cdo

426/2005).

48.Čiužoznámeniežalobcu,žesacelýúverstalsplatnýaleboodstúpenieodzmluvynevylučujú,abybol
dlžníkpriomeškanísvrátenímúverupovinnýplatiťakoúrokyzúveru,ktorépredstavujúcenu-odplatuza
prenechaniepeňažnýchprostriedkovnaichpoužívanie(nieodplatupodľa§499Obchodnéhozákonníka

za dohodnutie záväzku poskytnúť úver). Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvné úroky
vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako
dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ
požadovať zmluvné úroky a úroky z omeškania pri omeškaní dlžníka aj pri pôžičke. Dohodnuté úroky
a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky aj v prípade spotrebiteľského vzťahu, a to podľa §

121 ods. 3 OZ. Majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe. (porovnaj rozsudky
NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27. 6. 2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 7. 2014,
sp. zn. 33 Cdo 1401/2014).

49. Keďže je v prejednávanej veci titulom, na základe ktorého si žalobca uplatňoval svoje právo

spotrebiteľskázmluva,ktorájeregulovanáosobitnouúpravouazmluvnépodmienkydojednanévzmluve
o úvere uzatvorenej predovšetkým podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, je treba pri absencii inak prejavenej vôle v zmluve o úvere
vychádzať z toho, že veriteľ má popri dojednaných zmluvných úrokoch ako úrokov z úveru nárok v
prípade, že s vrátením úverových prostriedkov vrátane úrokov z úveru mešká, na zaplatenie úrokov z

omeškania, pokiaľ bola ich výška zmluvne dohodnutá v dohodnutej výške, inak vo výške stanovenej
zákonom.

50. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru
predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie

istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od
dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako vyplýva z
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.51. V rozsahu tretej výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v pomere 100 % ostalo rozhodnutie nedotknuté odvolaním, preto o ňom
odvolací súd nerozhodoval.

52. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej druhej výrokovej vete v časti, ktorou zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úroku vo výške
14,24 % ročne zo sumy 3.952,10 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia aj po vyhlásení predčasnej splatnosti
celého úveru, t. j. za obdobie od 14.02.2018 do zaplatenia nie je správne, preto ho odvolací súd podľa

§ 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi priznal právo na zaplatenie úroku vo výške 14,24 % ročne zo
sumy 3.952,10 Eur od 14.02.2018 do zaplatenia tak, ako je to uvedené v prvej výrokovej vete tohto
rozhodnutia.

53. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške

náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 251
CSP súd prvej inštancie.

54. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).