Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 4, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoP/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819202603
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3819202603.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľky Ing. W. C., trvale bytom I. - W.
č. XXX, prechodne bytom Na O. č. X/X, F., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mgr. Vladimíra Ľuptáka,
so sídlom v Prievidzi, Námestie slobody č. 10, IČO 42 376 149, proti manželovi navrhovateľky F. C.,
trvale bytom I. - W. č. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Adamom Šovčíkom, so sídlom v Prievidzi, G.

Švénihoč.6,orozvodmanželstva,naodvolanienavrhovateľkyprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidza
č. k. 15Pc/8/2019-35 zo dňa 22. augusta 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o náhrade trov konania
p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozviedol manželstvo účastníkov Ing. W. C.,
rod. C., nar. XX.XX.XXXX a F. C., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX v X., zapísané v knihe
manželstiev matričného úradu X., vo zväzku 4, ročník 2016, na strane 81, pod poradovým číslom 3.
Výrokom II. rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 18, § 23 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka návrhom podaným dňa 19.06.2019 navrhla rozvod
manželstva s odporcom z dôvodu, že ich manželstvo bolo hlboko a trvalo rozvrátené, ktorý rozvrat
zapríčinil odporca svojou neverou. Za tohto stavu nevidela dôvod zotrvať v manželstve s ním, preto
žiadala o rozvod. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že účastníci uzavreli manželstvo

dňa XX.XX.XXXX v X., u oboch išlo o prvé manželstvo. Z manželstva nepochádzali žiadne deti a
spoločným bydliskom manželov bol I. - W.. Navrhovateľka vo svojom výsluchu za hlavnú príčinu rozvratu
manželstva označila opakovanú neveru manžela. Do februára 2018 bolo ich manželstvo usporiadané,
vo februári ho pristihla v ich dome s inou ženou, aj keď to odporca popieral, stála si za týmto pravdivým
tvrdením. Túto neveru manželovi odpustila, vtedy to nepopieral a tvrdil, že s ňou nič nemal. V apríli
2019 prišla na to, že sa stretával s inou ženou , pričom tvrdil, že to nie je pravda. S dotyčnou ženou sa

stretla a táto jej to potvrdila. V dôsledku tohto správania odporcu sa odsťahovala a následne si do domu
nasťahoval ďalšiu ženu. V spolužití jej manžel vyčítal, že necítil teplo domova, že nevarila každý deň, že
sa nestarala o domácnosť a v tomto smere cítila aj určité zavinenie na svojej strane. Zo svojho pohľadu
už neverila manželovi a jediné východisko videla v rozvode. Odporca tiež trval na rozvode manželstva.
Vstup do manželstva bol unáhlený, pričom bol to on, kto požiadal manželku o ruku a poznali sa asi len 4
mesiace. Problémy začali vtedy, keď sa nasťahovali do rodinného domu, navrhovateľka sa nestarala o

nič, žili v neporiadku. V práci ho neustále urážala a robila chyby. Ovplyvnilo ho aj to, že nemohli splodiť
dieťa, vyčítal manželke jej fajčenie. Popieral, že by ho navrhovateľka vo februári 2018 pristihla s inouženou, túto ženu poznal, ale mali len pracovný vzťah. Od apríla 2019 sa snažil s inou ženou budovať
vzťah, avšak nevyhovovala mu v dôsledku jej spoločenského života. Ďalej uviedol, že s ďalšou ženou
sa poznajú, má s ňou známosť, nebýva však s ním, navštevujú sa. Ako svoju chybu označil fakt, že

nepodal návrh na rozvod manželstva skôr, avšak s rozhodnutím rozviesť sa prišiel prvý on. Zo svojho
pohľadu vstup do manželstva hodnotil ako neuvážený a rýchlený. Dnes mu je manželka ľahostajná a
nič k nej necíti. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona
dospel súd k záveru, že návrhu na rozvod manželstva bolo nutné vyhovieť. Účastníci konania ako
manželiaužviacmesiacovnežilivspoločnejdomácnosti,spoločnenehospodárili,nezaujímalisaoseba,

ani jeden z manželov nemal záujem o obnovu manželského spolužitia, správali sa k sebe ľahostajne.
Manželstvoúčastníkovbololenformálneaneplniloanijednuzosvojichspoločenskýchfunkcií.Spolužitie
účastníkov už nevytváralo prostredie, kde by si ako manželia prejavovali úctu, dôveru a prostredie,
ktoré by bolo vhodné aj pre výchovu detí v manželstve. Tento rozpad vzťahov a citov hodnotil súd ako
trvalý a nezvratný, pretože účastníci nechceli urobiť nič pre nápravu vzťahov v manželstve. Preto súd
návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov rozviedol. Súd v každom rozvodovom konaní má zisťovať

príčiny rozpadu manželstva a tieto vyhodnotiť aj s prihliadnutím na porušenie povinností manželov. V
predmetnom konaní súd ustálil prevažnú príčinu rozvratu vzťahov v manželstve v správaní a postoji
odporcu k manželskému spolužitiu. Súd považoval za pravdepodobnejšie tvrdenie navrhovateľky, že sa
tejto nevery mohol odporca dopustiť vo februári 2018, pričom logické bolo aj vysvetlenie, ktoré jej mal
odporca k tomu podať. Práve táto skutočnosť mohla u navrhovateľky naštrbiť dôveru v manžela, ktorá

sa úplne rozpadla po ďalšom vzťahu odporcu v roku 2019. I keď sa odporca snažil v rámci záverečného
prednesu vysvetliť, že jeho nevera vznikla ako dôsledok jeho nespokojnosti v manželstve, súd nezdieľal
takéto ponímanie riešenia nespokojnosti v manželstve ako uvádzal odporca. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 52 CMP podľa ktorého žiaden z účastníkov nemal nárok na náhradu trov konania,
ak tento zákon neustanovuje inak. Náhradu trov konania uplatnila navrhovateľka a žiadala náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Podľa názoru súdu výnimku zo zásady uvedenej v § 52 CMP predstavuje
§ 55 CMP, avšak len v takých situáciách, keď ten z manželov, ktorému by sa mala priznať náhrada
trov konania nedal žiadnu, ani len najmenšiu príčinu k rozvratu vzťahov medzi manželmi. V danej veci
navrhovateľka taktiež svojím prístupom k manželskému spolužitiu mohla založiť dôvod nespokojnosti
odporcu, pričom k rozpadu manželstva by zrejme došlo aj pre samotné vzájomné názorové nezhody. Z

týchto dôvodov súd navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. o náhrade trov konania podala včas odvolanie navrhovateľka, v
ktorom žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. zrušil a priznal jej trovy konania
pred Okresným súdom v Prievidzi, ako aj trovy odvolacieho konania z nasledovných dôvodov. O náhrade

trov konania súd rozhodol podľa § 52 CMP. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať
aj vtedy, ak je to na okolnosti prípadu spravodlivé. Rozhodnutie o náhrade trov konania podľa tohto
ustanovenia musí byť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu akceptovateľné z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti. V komentári k tomuto paragrafu je ako príklad uvedené konanie o rozvod
manželstva s tým, že ak je vykonaným dokazovaním preukázané, že jeden z manželov zavinil rozvrat

vzťahov medzi manželmi, je spravodlivé mu uložiť náhradu trov konania, ktoré vznikli v konaní o rozvod
manželstva druhému z manželov. V konaní pred okresným súdom sa bez akýchkoľvek pochybností
preukázalo, že odporca sa od februára 2018 až do júla 2019 dopustil niekoľkých manželských nevier. Aj
keď odporca popieral manželskú neveru, ktorá sa stala vo februári 2018, okresný súd dospel k názoru,
že je pravdepodobnejšie jej tvrdenie, že sa tejto nevery mohol dopustiť. Na pojednávaní uviedla, že

zistila aj meno ženy, ktorá sa nachádzala v nočných hodinách v ich rodinnom dome. Odporca nepopieral
ani intímnu známosť od marca do júna 2019 a to z dôvodu, že sa zľakol prípadnej výpovedi svedkyne,
ktorá bola ochotná vypovedať. Taktiež odporca nepoprel ani súčasnú intímnu známosť, ktorá sa do
ich rodinného domu nasťahovala na druhý deň po tom, ako sa z rodinného domu dňa 19.06.2019
odsťahovala. Tvrdenia odporcu na pojednávaní, že jeho manželské nevery vznikli ako dôsledok jeho

nespokojnosti v manželstve boli len účelové a okresný súd správne skonštatoval, že takéto ponímanie
riešenia nespokojnosti v manželstve bolo porušením základnej povinnosti v manželstve, byť si navzájom
verní. Ďalej tvrdila, že sa nedopustila počas trvania manželstva žiadnej manželskej nevery a myslí si,
že základnou morálnou povinnosťou manželov je vernosť, ktorá vyplýva z podstaty manželstva, ako
aj jeho účelu. Tieto manželské nevery narušili hlboko ich manželské spolužitie, boli jediným dôvodom

rozvratu ich manželského spolužitia. Nebolo možné od nej žiadať, aby trpela takéto správanie odporcu,
ktoré ju ako ženu hlboko urážalo a ponižovalo. Materiálny korektív spravodlivosti v zmysle § 55 CMP
bol jednoznačne naplnený a v takomto rozpade manželstva, ako v ich prípade, keď rozpad manželstva
zavinil výlučne svojim správaním odporca, je spravodlivé priznať jej trovy konania. Preto žiadala, abykrajský súd rozsudok okresného súdu v časti II. zrušil a rozhodol, že sa priznávajú trovy I. stupňového
konania za prevzatie a prípravu, podaný návrh, vyjadrenie a pojednávanie dňa 22.08.2019, a to za 1
úkon 75,38 eur, za 4 úkony 301,52 eur, režijný paušál 39,20 eur a trovy odvolacieho konania 1 úkon

75,38 eur a režijný paušál 9,80 eur.

4. Manžel navrhovateľky v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením
navrhovateľky, ktorá vo svojom odvolaní namietala rozhodnutie súdu z dôvodu, že podľa jej názoru
jedinou príčinou rozpadu manželstva bola jeho nevera. Tvrdil, že príčinou rozpadu manželstva bolo

správanie sa navrhovateľky v ich manželstve. Takmer žiadny záujem o domácnosť, o vytvorenie rodiny,
o manželské spolužitie. Jej prioritou nebolo rodinné spolužitie, ale zábava a kamarátky. Aj z toho dôvodu
pociťoval po určitom čase potrebu stretávať sa s inou ženou. Uznal argument súdu prvej inštancie, že
takéto správanie bolo v manželstve neprijateľné a že mal problémy v manželstve riešiť iným spôsobom.
S návrhom na rozvod manželstva prišiel manžel navrhovateľky, nakoľko vedel, že s navrhovateľkou už
nemohol žiť v manželstve, ani v jednej domácnosti. Skutočnosť, že sa chcel rozviesť ako aj to, kedy

plánoval návrh podať, navrhovateľke oznámil. Následne navrhovateľka, pravdepodobne z taktických
dôvodov, podala návrh na rozvod manželstva o niekoľko dní skôr, o čom nevedel. Uvedomoval si, že
jeho pomer s inou ženou nebol správnym riešením problémov v manželstve, avšak v žiadnom prípade
to nebolo príčinou rozpadu manželstva. Manželstvo v čase, keď mal pomer s inou ženou už bolo
nefunkčné, rozpadnuté a návrh na rozvod manželstva by podal aj bez toho, aby stretol inú ženu. Aj sama

navrhovateľka v konaní na súde prvej inštancie uznala, že príčiny rozpadu manželstva boli obojstranné,
nakoľko sa aj ona pričinila o rozpad manželstva svojim prístupom k manželskému spolužitiu a vedeniu
domácnosti. V § 55 CMP je zakotvená výnimka ustanovenia § 52 CMP, t. j. možnosť súdu priznať za
určitých okolností náhradu trov konania, ak by to bolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
Posúdenie týchto okolností je výlučne v kompetencii súdu. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že

žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rovnako súd správne uviedol, že sa na rozpade
manželstvapodieľaliobajamanželia.Ajnapriektomu,žesúdvosvojomrozsudkuuviedol,žerozhodujúci
impulz k rozpadu manželstva dal manžel navrhovateľky, príčiny rozpadu manželstva boli podľa súdu na
strane oboch manželov. Z vyššie uvedených dôvodov by bolo priznanie trov konania navrhovateľke v
rozpore s dobrými mravmi, ako aj s ustanovením § 55 CMP. Na základe vyššie uvedených skutočností

navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a spravodlivé potvrdil.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 66 CMP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej výrokovej
časti o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“) ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v
zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6.Preskúmanímnapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancieaobsahuspisovéhomateriáluzhľadiska

rozhodujúcich aspektov bez viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k záveru o nedôvodnosti
podaného odvolania. Odvolací súd preskúmaním veci na podklade podaného odvolania navrhovateľkou
má za to, že súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav a
zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje a
konštatuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 52 a § 55 CMP súd prvej inštancie
vzal do úvahy okolnosti daného prípadu a zistený skutkový stav. Na zdôraznenie správnosti odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva.

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 49 ods. 1 CMP účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde

o trovy konania, ktoré platí štát.

9. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.10. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

11. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie len vo výroku o náhrade trov konania. Výrok,
ktorým súd prvej inštancie rozviedol manželstvo účastníkov Ing. W. C., rod. C., nar. XX.XX.XXXX a F.
C., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX v X., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu
X., vo zväzku 4, ročník 2016, na strane 81, pod poradovým číslom 3., odvolaním napadnuté nebolo,

nadobudlo právoplatnosť, a preto ich odvolací súd nepreskúmaval.

12. Generálna klauzula formulovaná v § 52 CMP vychádza z predpokladu, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Touto formáciou sa okrem iného
zdôrazňuje výnimočnosť uplatňovania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, ak to tento zákon
pripúšťa. V Civilnom sporovom poriadku takúto výnimku predstavuje § 257, v Civilnom mimosporovom

poriadku je to § 55. Ustanovenie § 55 CMP predstavuje tzv. materiálny korektív. Vzhľadom na vyššie
uvedené je potrebné zdôrazniť, že aplikácia ustanovenia § 55 CMP musí byť náležite odôvodnená. V
porovnaní s § 53 CMP, v ktorom je upravená taktiež výnimka z rozhodovania o trovách konania, nie
je pri aplikácii § 55 rozhodujúcim kritériom úspech v konaní. Predpoklad, že je s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé priznať niektorému z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania, musí súd

vyhodnotiť z úradnej moci, a to za predpokladu, že si účastník konania alebo iná osoba uplatnila nárok
na náhradu trov konania a nejde o konania uvedené v § 53 CMP. Taktiež je potrebné poznamenať, že
pri hodnotení kritéria, či je s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé priznať náhradu trov konania, nie
je jediným kritériom zohľadňovanie osobných a majetkových pomerov účastníkov. Relevantné sú práve
okolnosti prejednávanej veci.

13. V predmetnom konaní o rozvod manželstva pri posudzovaní príčin rozvratu vzťahov medzi manželmi
súd prvej inštancie ustálil, že pravdepodobnejšie bolo tvrdenie navrhovateľky o nevere zo strany odporcu
atátoskutočnosťmohlaunavrhovateľkyvyvolaťnedôveruvosvojhomanžela.Prevažnápríčinarozvratu
vzťahov v manželstve bola v správaní a postoji manžela navrhovateľky k manželskému spolužitiu. Avšak

navrhovateľka taktiež svojím správaním a prístupom k manželskému spolužitiu a vedeniu domácnosti
mohla založiť dôvod nespokojnosti odporcu. Ako zistil súd prvej inštancie tieto skutočnosti viedli k
trvalému rozvratu vzťahov medzi manželmi a k tomu, že manželstvo prestalo plniť svoju funkciu. Nakoľko
predmetom odvolacieho konania je výrok o náhrade trov konania a nie samotné dôvody rozvodu
manželstva, odvolací súd pre posudzovanie nároku na náhradu trov konania musí vychádzať z dôvodov

a príčin rozvratu manželstva tak, ako boli zistené súdom prvej inštancie.

14. Základnú podmienku pre rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov podľa ustanovení Civilného
mimosporového poriadku , t. j. skutočnosť, že si strany uplatnili nárok na náhradu trov konania, keďže o
nároku na náhrade trov konania je možné v zmysle § 57 CMP rozhodnúť len na návrh, považuje odvolací

súd za splnenú. Navrhovateľka si v návrhu na rozvod manželstva zo dňa 19.06.2019 a na pojednávaní
dňa 22.08.2019 uplatnila nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

15. Pre posúdenie výnimky zo zásady, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a
tedauplatnenietzv.materiálnehokorektívuspravodlivéhopožadovanianáhradytrovkonania,ajodvolací

súd dospel k záveru, že nie je namieste aplikovať ustanovenie § 55 CPM, a preto odvolací súd nepriznal
nárok na náhradu trov konania navrhovateľke. K uvedenému dospel odvolací súd na základe výsledkov
konania o rozvod manželstva, z ktorých je zrejmé, že hlavným dôvodom, ale nie jediným, rozvodu
manželstva bol mimomanželský pomer manžela navrhovateľky, a teda celkové správanie manžela
navrhovateľky. Uvedené konanie bolo v rozpore s tým, ako by sa manželia podľa zákona o rodine, ale aj

podľa pravidiel morálky mali k sebe správať. Dôvodom rozvodu manželstva mohlo byť taktiež správanie
a prístup navrhovateľky k vedeniu spoločnej domácnosti, manželskému spolužitiu a spôsob vedenia
osobného života. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, je správne a odvolací
súd sa sním stotožňuje.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej
časti o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.17.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutévzmysle§396ods.1CSPa§52CMPtak,žežiaden
zúčastníkovnemánároknanáhradutrovodvolaciehokonania,keďodvolacísúdvdanejvecinevzhliadol
takú okolnosť na priznanie náhrady trov konania, ktorá by odôvodňovala spravodlivé priznanie náhrady

trov konania účastníkom konania (§ 55 CMP).
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).