Rozsudok Judgement was issued on Friday, October 14, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 41C/131/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207887
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Augustínová
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5116207887.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou v právnej veci žalobcu:
V. J., P.. XX.XX.XXXX, Y. J. XXX, XXX XX J., zastúpenej splnomocneným zástupcom: D.. N. E., P..
XX.XX.XXXX, Y. P. L., XXX XX P. L., proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské
Nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpenému právnym zástupcom: De minimis, spol. s
r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o zaplatenie sumy 469,05

eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 469,05 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 Eur, od 08.12.2015 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 100,25
Eur od 07.05.2015 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 365,90 Eur od 08.08.2014 do zaplatenia, a to
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

Žalovaný m á nárok na náhradu separátnych trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 24.03.2016, doručenou súdu dňa 29.03.2016, sa žalobca domáhal vydania súdneho
rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 469,05 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 %
ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur
od 08.08.2014 do zaplatenia.

2. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzavretiu
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany
veriteľa v prospech žalobcu vo výške 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort, predmetom ktorej
bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v
tejto súvislosti odmenu vo výške 360,58 eur. Ďalej strany sporu uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 21.03.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobcu vo

výške 340 eur a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť
žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške
175,10eur.Medzistranamisporudošloajkuzavretiuzmluvyoúvereč.XXXXXXXXXzodňa12.01.2014,
predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky zo strany veriteľa v prospech žalobcu vo výške 500 eur a
zmluvy o zabezpečení splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi tam
uvedené služby a záväzok žalobcu uhradiť veriteľovi v tejto súvislosti odmenu vo výške 257,50 eur.

Tieto zmluvy považoval za zmluvy v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a Občianskym zákonníkom. Namietal, že v
zmluvách nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm.f) zákona, resp. je uvedený nejasne za účelom uvedenia jeho ako spotrebiteľa do omylu. Ďalej namietal,
že celková čiastka podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť je uvedená
nesprávne, v jeho neprospech. Taktiež namietal, že v zmluvách absentuje náležitosť podľa ust. § 9 ods.

2 písm. k) Zákona výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Upozornil, že už aj judikatúra SR potvrdila,
že neuvedenie presnej výšky splátky istiny, splátky úroku a splátky iných poplatkov má za následok,
že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdil, že v dôsledku neúplných

údajov v zmluve ako spotrebiteľ urobil rozhodnutie obchodnej transakcii, ktoré by neurobil. Zdôraznil,
že vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy neobsahujú náležitosti uvedené vyššie, v zmysle ust. § 11 ods.
1 písm. b), sa spotrebiteľské úvery poskytnuté prostredníctvom zmlúv považujú za bezúročné a bez
poplatkov. Citoval § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3
nariadenia č. 87/1995 Z. z. Mal za to, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie
spočívajúce v zaplatených úrokoch a poplatkoch a zaplatiť mu zákonný úrok z omeškania. Uviedol,

že listom zo dňa 02.03.2016 predčasne splatil úver vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
a vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2,90 eur (suma je vypočítaná ako
rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX
a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % p.a.
zo sumy 2,90 eur od 08.12.2015 (istina úveru bola splatená dňa 07.12.2015) do zaplatenia. Zároveň

vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
vo výške 100,25 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v
súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 100, 25 eur od 07.05.2013 (istina úveru bola
splatená dňa 06.05.2013) do zaplatenia. Taktiež vyzval veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia

vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 365,90 eur (suma je vypočítaná ako rozdiel
medzi celkovou čiastkou zaplatenou žalobcom v súvislosti, so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX a istinou
úveru poskytnutého touto zmluvou) a zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15 % p.a. zo sumy
365,90 eur od 08.08.2014 (istina úveru bola splatená dňa 07.08.2014) do zaplatenia. Tvrdil, že žalovaný
na výzvu žalobcu požadovanú sumu v lehote nezaplatil a bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na úkor

žalobcu nevydal.

3. Okresný súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, dňa 01.03.2016 vydal platobný rozkaz č.k.
41C/131/2016-27.

4. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 21.04.2016 na okresnom súde odpor. Citoval § 9 ods.
2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v zmluvách o úvere nie
je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, resp. že táto náležitosť je v zmluve uvedená
nesprávne, v neprospech žalobcu. Takúto argumentáciu žalobcu považoval za zmätočnú a vzájomne
si odporujúcu. Citoval § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že celková čiastka

je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia Zmluvy a pri predpoklade
riadneho a včasného plnenia dlhu, predstavuje konkrétnu sumu. Mal za to, že údaj o celkovej čiastke je
v každej zmluve o úvere riadne uvedený, pričom tento údaj predstavuje jednoduchý súčet jednotlivých
plnení, ktoré podľa príslušnej zmluvy o úvere má žalobca zaplatiť žalovanému. Uviedol, že ani pri
kontrole týchto údajov nezistil žiadne pochybenie, preto mu nie je zrejmé ani protichodné žalobcove

tvrdenie, že by tento údaj mal byť uvedený nesprávny, dokonca v neprospech žalobcu. Citoval tiež §
9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a v spojitosti s ním uviedol, že zmluvy o úvere
obsahujú tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej
splatnosti konkrétneho spotrebiteľského úveru, ak si žalobca bude plniť svoje povinnosti presne podľa
príslušnej zmluvy o úvere. Vyjadril presvedčenie, že v každej zmluve o úvere je uvedený konkrétny

jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha žalobca. Mal za to, že ustanovenie §
9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, na rozdiel od iných ustanovení tohto
zákona, uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. Konštatoval,
že v slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín" a „dátum" synonymami, čo vyplýva priamo aj zo
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom

predpise. Mal za to, že právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti. Vzhľadom však na nevyhnutnú
všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov považoval za potrebné vychádzať z toho, že aj
splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobe presného určenia času. Uviedol, ževzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako
aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho zmlúv a to tak po obsahovej,
ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden

nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver
splácať. Namietal, že tvrdenie žalobcu, že formát tohto vyjadrenia je nejasný a že mal žalobcu uviesť
do omylu, je bez akéhokoľvek bližšieho popisu. Uviedol, že mu nie je zrejmé, v čom vôbec malo dôjsť
zo strany žalovaného k údajnej nepresnosti, či uvedení do omylu. Poznamenal, že žalovaný nezískava
žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenia zákonnej náležitostí zvolí

vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát
vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru,tenniejespôsobilýnijakoznevýhodniť,poškodiťčiakokoľvekukrátiťspotrebiteľanajehoprávach.
Konštatoval, že adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného
presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má
jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí. Citoval aj § 9 ods. 2

písm. k) zákona a mal za to, že zmluvy o úvere jednoznačne obsahujú aj tieto náležitosti, keďže sa v
nich uvádza, výška úveru, úrok (vyjadrený úrokovou sadzbou ako aj jej finančnou kvantifikáciou), výška
jediného poplatku, celková čiastka (ktorú má žalobca na základe konkrétnej zmluvy o úvere žalovanému
vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov), počet splátok (ktorými žalobca splatí
celkovú dlžnú sumu týždenných splátok), výška prvej až predposlednej splátky, výška poslednej splátky,

splatnosť prvej splátky a splatnosť každej ďalšej splátky, splatnosť predchádzajúcej splátky. Bol názoru,
že je absolútne dostatočné, ak zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom tohto konania obsahujú vyčíslenie
istiny, úroku a poplatku a zároveň určujú počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými
sa má celková čiastka konkrétneho úverového vzťahu žalovanému splatiť. Argumentáciu žalobcu v
tomto smere považoval tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice
Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej
právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Citoval znenie čl. 22 ods. 1 smernice. Poukázal na
ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48, ktoré stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o úvere. Mal za to,

že toto ustanovenie neuvádza žiadnu takú vytýkanú požiadavku na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako by mal podľa žalobcu stanovovať § 9 ods. 2 písm. f), či k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Bol názoru, že ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade
s čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, pričom čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 má priamy účinok a preto
je potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť. Mal za to, že motivácia a dôvody žalobcu uplatnené v

žalobe nie len, že nemajú oporu v zákone, ale sú tiež v priamom rozpore s ústavnými princípmi, ako aj
samotnými zásadami súkromného práva, konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti garantovanej § 2 ods. 3
Občianskeho zákonníka, zásadou pacta sund servanda, ktorá je nielen základnou zásadou súkromného
práva, ale je chránená aj princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ochranou autonómie
zmluvných strán garantovanou čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, princípom ochrany nadobudnutých práv a právnej

istoty, ktoré možno vyvodiť z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, zákazu prehnaného
formalizmu. Dôvody uvádzané žalobcom považoval tiež za bagateľné, ktoré z hľadiska vôle zmluvných
strán ako dôvod pre bezplatnosť zmlúv o úvere nemôžu obstáť. Citoval § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie, ktorý by
nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode, teda relevantnému právnemu titulu a súčasne všetky

zmluvy o úvere obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej
republiky, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu.
Poznamenal, že žalobca ani nezaplatil také celkové náklady zo zmlúv o úvere kej sumy sa vo svojej
žalobe domáha. Žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

5. Žalobca v replike zo dňa 31.08.2016, okresnému súdu doručenej dňa 05.09.2016, uviedol, že v
predmetných zmluvách nebola odmena hradená žalobcom žalovanému podľa zmlúv o zabezpečení
splátok úveru zohľadnená v položke celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a teda zmluvy
o úvere sa považujú, resp. sú neplatné pre obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi a úžeru.
Konštatoval, že zmysle ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť sa na účely tohto zákona rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom celkovou výškou
spotrebiteľského úveru sa v zmysle ust. § 2 písm. l) zákona rozumie maximálna výška alebo
súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere acelkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa v zmysle ust. § 2 písm.
g) zákona rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi

známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so
zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené
získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. Poukázal, že podľa
dôvodovej správy k zákonu do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Namietal, že celková čiastka, ktorú musel žalobca ako spotrebiteľ

podľa jednotlivých zmlúv o úvere žalovanému zaplatiť, nezahŕňala odmenu žalovaného podľa zmlúv
o zabezpečení splátok úveru, hoci je nevyvrátiteľné, že zmluvy o zabezpečení splátok úveru boli
uzatvorené v jednom okamihu súčasne so samotnými zmluvami o úvere, že sa celkom jednoznačne
jedná o plnenie spotrebiteľa, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a že žalovanému táto položka bola pri podpise zmlúv o úvere známa. Mal za zrejmé, že sa jedná
o doplnkovú službu vyslovene prepojenú a nadviazanú na zmluvy o úvere a že bez uzavretia zmlúv o

úvere by nikdy nedošlo ani k uzavretiu zmlúv o zabezpečení splátok úveru. Zdôraznil, že sa nejedná o
samostatné, špecifické, a od zmlúv o úvere oddelené služby, ale len o doplnkové služby. Ďalej uviedol,
že, že službu spočívajúcu v zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky od žalovaného neobjednal,
ale že obsah práv a povinností tak, ako vyplývajú z jednotlivých zmlúv, mu bol zo strany obchodného
zástupcužalovanéhopredloženýakojedenbalíkdokumentov,pričomžalobcovibolaponukažalovaného

prezentovaná tak, že buď bude zo strany žalobcu akceptovaná ako celok, alebo nedôjde k poskytnutiu
úveru zo strany žalovaného. Mal za to, že v prípade zmlúv o zabezpečení splátok úveru sa teda
jednoznačne jednalo o zmluvu, ktorú musel žalobca uzavrieť, aby jej bol úver zo strany žalovaného
poskytnutý, resp. poskytnutý za tam uvedených podmienok, a preto odmena zo zmlúv o zabezpečení
splátok úveru mala byť zahrnutá do položky celkových nákladov spotrebiteľa. Konštatoval, že uvedenie

celkovej čiastky do zmlúv, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je v zákone uvedené svojvoľne, ale
požiadavka, aby veriteľ informoval dlžníka o tejto skutočnosti pred uzavretím zmluvy (§ 4 zákona). Bol
názoru, že požiadavka, aby táto položka bola uvedená v samotnej zmluve, má určitý zmysel, ktorým
je ochrana spotrebiteľa tak, aby mal spotrebiteľ jasne a zrozumiteľne uvedené, akú sumu si požičiava
a akú sumu musí vrátiť. Mal za to, že v prípade zmlúv, ktoré sú predmetom konania v tomto spore,

tomu tak nebolo, a žalovaný túto odmenu do celkovej čiastky neuviedol. Obchodnú praktiku žalovaného
spočívajúcu v oddelení zmlúv o úvere od zmlúv o zabezpečení splátok úveru a následné nezahrnutie
odmeny podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru do celkových nákladov spotrebiteľa posudzoval
ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle ust. § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, v spojení s ust. § 7 ods. 4 zákona ochrane spotrebiteľa a ust. § 8 ods. 3 a 4 zákona

o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že takáto nekalá obchodná praktika žalovaného spočívala v tomto
konkrétnom prípade v tom, že žalobcovi ako spotrebiteľovi boli predložené na podpis zmluvy o úvere a
zmluvy o zabezpečení splátok úveru ako jeden balík dokumentov na podpis, pričom v zmluvách o úvere
je uvedená určitá celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s úverom, avšak v tejto
celkovej čiastke odmena podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je zahrnutá, pričom žalobcovi a

ani priemernému spotrebiteľovi nemohlo byť určité, jasné ani zrozumiteľné, že takáto odmena
podľa zmlúv o zabezpečení splátok úveru nie je zahrnutá v celkovej čiastke, ktorú musí žalobca, resp.
priemerný spotrebiteľ vrátiť. Upozornil, že aj keď je odmena podľa Zmlúv o zabezpečení splátok úveru
rozvrhnutá do niekoľkých týždenných splátok a jej nominálne vyjadrenie pri jednotlivých splátkach
je zanedbateľné (v zásade cca 6 eur týždenne), pomer odmeny za služby poskytované na základe

zmlúv o zabezpečení splátok úveru voči istine samotnej vždy prekročil 50%, teda nejedná sa o nejakú
zanedbateľnú sumu, ale o podstatnú položku, o ktorej by spotrebiteľ mal byť informovaný v súvislosti
s celkovou čiastkou, ktorú musí veriteľovi vrátiť. Dodal, že žiadny priemerný spotrebiteľ (a teda ani
žalobca) by neuzavrel zmluvu, predmetom ktorej by bolo poskytovanie služieb spočívajúcich v prebratí
hotovostnej platby veriteľom za odmenu viac ako 50% z istiny úveru, ak by k tomu nebol donútený,

nakoľko pre priemerného spotrebiteľa by bolo podstatne jednoduchšie a lacnejšie platiť platbu či už
poštovou poukážkou, alebo formou bankového prevodu. Mal za to, že takéto špekulatívne rozdelenie
úverového produktu do samostatnej zmluvy o úvere a samostatnej zmluvy o zabezpečení splátok
úveru je zrejmé obchádzanie zákona a zmluvy sú pre obchádzanie zákona neplatné v zmysle ust. §
39 Občianskeho zákonníka, pretože cieľom takejto taktiky žalovaného bolo celkom zjavne vyhnúť sa

uvedeniu celkovej čiastky, ktorú musí žalobca ako spotrebiteľ zaplatiť, na jedno miesto v jednej zmluve,
pričom žalovaný tieto náklady žalobcu "skryl" pod samostatné zmluvy o zabezpečení splátok úveru.
Mal za to, že žalovaný týmto spôsobom zároveň obchádzal zákon aj v časti uvedenia skutočnej RPMN
jednotlivých úverov, nakoľko celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je dôležitý vstupný údajpre výpočet RPMN. Tvrdil, že službu spočívajúcu v zabezpečení splátok úverov si nikdy špecificky
od žalovaného neobjednal. Poukázal, že obsahom týchto služieb poskytovaných žalobcovi zo strany
žalovaného bola služba prevzatia splátok úveru a v prípade novšej zmluvy o zabezpečení splátok

úveru č. XXXXXXXXX/XXXX tiež služba spočívajúca v informovaní žalobcu o prevedení sumy úveru
v prospech bankového účtu žalobcu a informovaní žalobcu o prijatí úhrady splátky úveru. Uviedol, že
tieto "prémiové" služby, za ktoré žalobca mal uhradiť žalovanému odplatu vždy vo výške prevyšujúcej
50% istiny úveru sú v zásade len vyjadrením zákonnej a etickej povinnosti žalovaného ako veriteľa
poskytovať svojmu dlžníkovi súčinnosť a informácie. V tejto súvislosti citoval ust. § 522 Občianskeho

zákonníka. Ďalej uviedol, že možno obsahom služieb malo byť zvýhodnenie a poskytnutie určitého
komfortu žalobcovi ako dlžníkovi s tým, že obchodný zástupca prevezme hotovosť na úhradu splátok
priamo v domácnosti žalobcu. Tvrdil, že v skutočnosti však žalobca musel chodiť za obchodným
zástupcom žalovaného na rôzne verejné priestranstvá a parkoviská, čím takáto mimoriadne drahá a
"prémiová" služba žalovaného strácala na význame. Taktiež mal za to, že došlo k naplneniu skutkovej
podstaty úžery v zmysle ust. § 39a Občianskeho zákonníka, keď žalovaný využil neskúsenosť žalobcu.

RPMN považoval v zmluvách za vyjadrenú nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa. Aj z tohto
dôvodu považoval predmetné zmluvy o úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) za bezúročné a bez
poplatkov. Dovolával sa neplatnosti zmlúv pre rozpor s dobrými mravmi, pretože je zrejmé, že skutočná
RPMN bola na úrovni 228,66 % v prípade zmluvy číslo XXXXXXXXX, 317,27 % v prípade zmluvy
číslo XXXXXXXXX a 237,95 % v prípade zmluvy číslo XXXXXXXXX. Citoval ust. § 9 ods. 2 písm. f)

zákona. Poukázal, že v predmetných zmluvách je doba úverov vyjadrená ako 45, resp. 60 týždňov, čo
nenamieta. Namietal, však že v predmetných zmluvách je termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru vyjadrený ako siedmy deň 45., resp. 60. týždňa. Konštatoval, že žalovaný tak na vyjadrenie doby
trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti použil rovnaké vyjadrenie 45, resp. 60 týždňov. Uviedol, že
ak by bolo cieľom zákonodarcu vyjadriť obe tieto náležitosti rovnako, nezavádzal by požiadavku vyjadriť

aj dobu trvania zmluvy aj termín konečnej splatnosti, ale uspokojil by sa s jedinou náležitosťou. Mal
za to, že ak zákonodarca požaduje uvedenie aj doby trvania zmluvy aj termínu konečnej splatnosti,
tak je zrejmé, že obe tieto náležitosti znamenajú niečo iné a nemôžu byť v zmluve vyjadrené rovnako.
Uviedol, že podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách musia byť vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného záväzku. Bol názoru,

že argumentácia žalovaného o tom, že termín konečnej splatnosti určil ako dátum vypočítateľný a
určiteľný pomocou týždňov (siedmy deň 45., resp. 60. týždňa) tak absolútne neobstojí. Uviedol, že pri
podstatných náležitostiach zmlúv o spotrebiteľských úveroch, absenciu ktorých zákon spája so sankciou
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, nie je možné pripustiť ani len pochybnosť o výklade náležitosti
obsiahnutej v konkrétnej Zmluve a nie je možné ponechávať akúkoľvek takúto náležitosť na "výpočet"

spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že ani kalendárny mesiac nemá presne 4 týždne, výpočet
termínu konečnej splatnosti úveru definovaného v zmluvách považoval pre priemerného spotrebiteľa
za mimoriadne komplikovaný a obtiažny, ak nie nemožný. Tvrdil, že na určenie presného konkrétneho
termínu konečnej splatnosti by musel mať žalobca, a teda aj každý spotrebiteľ, ktorý by Zmluvy so
žalovaným uzatváral, so sebou kalendár, aby mohol vypočítať skutočný termín konečnej splatnosti

úveru.Skutočnosť,žežalovanýdefinovaltermínkonečnejsplatnostitakýmtokomplikovanýmspôsobom,
berúcdoúvahyodbornosťpriemernéhospotrebiteľa,jezrejmé,žežalovaný opomenulkonaťsodbornou
starostlivosťou a konal v úmysle uviesť žalobcu ako spotrebiteľa do omylu. Dodal, že v prípade zmlúv,
ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, splátkový kalendár (teda rozčlenenie splátok úveru na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov) nebol doručený žalobcovi ani po uzavretí zmlúv a

takéto členenie splátok nie je uvedené ani v samotných zmluvách. Vzhľadom na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami poukázal na viaceré judikáty ESD. K nepriamemu účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym, uviedol, že musí ísť o výklad v čo najväčšej
možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom
aprobovaných výkladových metód, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmie dôjsť k porušeniu

zásady právnej istoty. Mal za to, že ak by chcel zákonodarca vyjadriť to, čo požaduje Smernica, nemenil
by text Smernice, ale implementoval by ho do nášho právneho poriadku v úplne nezmenenej forme. Bol
názoru, že nakoľko sa však zákonodarca podstatným spôsobom odklonil od textu Smernice, nebude
možné Zákon vykladať eurokonformne, pretože by sa jednalo o výklad vyslovene contra legem.

6. Žalovaný v duplike zo dňa 20.09.2016, okresnému súdu doručenej dňa 22.09.2016, konštatoval, že
žalobca nedáva žiadne odpovede na to, prečo by žalovaný nemohol poskytovať službu podľa zmluvy
o doplnkovej službe. V rozhodnom čase neexistovalo žiadne zákonné či iné obmedzenie, ktoré by
takúto zmluvu zakazovalo. Domnieval sa, že je potrebné aplikovať zásadu, že čo nie je zakázané jedovolené. Mal za to, že uvedené platí v súkromnoprávnych vzťahoch o to viac, ak o predmetnú zmluvu
mali záujem obe zmluvné strany, ako v tomto prípade. Mal za to, že sa jedná o samostatný právny
vzťah, ktorý nie je súčasťou úverového vzťahu a je istým nadštandardom, ktorý si zákazník môže, ale

nemusí zvoliť. Uviedol, že právna úprava ako aj notoricky známa skutočnosť, že na trhu (a to nie len
finančnom) sa bežne poskytujú dobrovoľné doplnkové služby, sú podľa žalovaného jasným dôkazom
toho, že neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie, ktoré by žalovanému v rozhodnom čase zakazovalo
poskytovať doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe
je štandardnou, jasnou a dobre pochopiteľnou zmluvou, ktorá sa rovnako štandardne aj uzatvára. Jej

obsah, cena ako aj všetky ostatné náležitosti sú v nej jasne a zrozumiteľne uvedené. Nevedel, prečo by
takúto službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol v rozhodnom čase ponúkať a poskytovať, pričom
uvedenéjepodstatnejšieotoviac.žetakátočiobdobnáslužbabolanafinančnomtrhubežnedostupnáu
konkurencie žalovaného, čo by v prípade jednostranného zákazu pre žalovaného, ako si to predstavuje
žalobca, na spoločnom trhu spotrebiteľských úverov značne znevýhodňovalo žalovaného. Považoval
za absolútne zrejmé, že s poskytovaním tejto služby sú spojené značné náklady pre poskytovateľa, t.

j. žalovaného (úhrada ľudí, vecných výdavkov, poplatky bankám), pričom každý zákazník si vie sám
posúdiť či je výhodné pre neho si takúto službu objednať, alebo nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej
službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru.
Mal za zrejmé, že existencia zmluvy o doplnkovej službe je podmienená predchádzajúcim poskytnutím
úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že táto podmienenosť však nie je

obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o doplnkovej
službe, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a
niektorí nie. Uviedol, že zmluva o doplnkovej službe je jednoznačne akcesorickej povahy k zmluve
o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru, preto sa odmena za túto službu
nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úverov do RPMN. Upozornil, že nie je na zvážení

žalovaného či odmenu za doplnkovú službu podľa zmluvy o doplnkovej službe započíta do celkových
nákladov úveru alebo nie, keďže právna úprava je v tomto mimoriadne presná a výslovne vylučuje,
aby do celkových nákladov vstupovali položky za doplnkové služby, ktoré spotrebiteľ nemusí k zmluve
o spotrebiteľskom úvere uzavrieť, presne tak ako tomu bolo v tomto prípade. Namietal, že žalobca
neuviedol aký má mať vplyv odmena dojednaná v jednej zmluve na (ne)platnosť inej zmluvy či jej časti

(napr. zmluvy o doplnkovej službe). Mal za to, že tieto právne úkony treba posudzovať samostatne
a napriek tomu, že spolu nejako súvisia, neznamená to, že by odmena podľa zmluvy o úvere bola
spôsobilá akokoľvek prezumovať výšku odmeny podľa zmluvy o doplnkovej službe. Odmena podľa
zmluvy o doplnkovej službe nie je žalovaným stanovovaná priamo podľa zmluvy o úvere. Uviedol, že
odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe je tvorená jednoduchým súčtom parciálnych týždenných

odmien za prácu, ktorú sa žalovaný na základe zmluvy o doplnkovej službe zaviazal pre žalobcu vykonať
a preto ak je aj slovami žalobcu predmetná týždenná odmena zanedbateľná, tak je zrejmé, že aj celková
odmena, ktorá je len súčtom týchto parciálnych zanedbateľných odmien, nemôže už zrazu odporovať
dobrým mravom. Tvrdil, že žalovaný nikdy neodmietol prijať od žalobcu žiadne jeho plnenie, pričom
je na žalobcovi akým spôsobom splnenie svojej povinnosti podľa zmluvy o úvere vykoná a žalovaný

mu v tomto smere poskytol maximálnu slobodu voľby. Tvrdenia žalobcu o tom, že bol uvedený do
omylu pre jeho neskúsenosť považoval nie len v zrejmom rozpore s jednoznačným, stručným a ľahko
pochopiteľných znením zmluvy o doplnkovej službe, ale aj opakovaným, totožným konaním žalobcu,
ktorý má s produktmi žalovaného dlhoročné skúsenosti. Za tohto skutkového stavu preto tvrdenia
žalobcu o jeho neskúsenosti označil ako tvrdenia v zrejmom rozpore s jeho dlhoročnou skúsenosť s

produktmi žalovaného. Ďalej uviedol, že kým dĺžka úverového vzťahu je vyjadrená určitým časovým
úsekom (napr. 60 týždňov), tak termín konečnej splatnosti je vyjadrený jedným konkrétnym dňom (napr.
7. deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy), čo je zásadný rozdiel. Mal za to, že náležitosťou zmluvy o
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nie je „dátum konečnej splatnosti", ale „termín konečnej
splatnosti", čo si žalobca účelovo zamieňa. Bol názoru, že termín konečnej splatnosti nemusí byť

vyjadrený jedine a len
formou dátumu, ale je možné použiť aj iný spôsob vyjadrenia. Poukázal, že v ust. § 9 ods. 2 písm. f)
zákona je pojem termín a nie pojem dátum, ktorý bežne používa na iných miestach toho istého právneho
predpisu. Domnieval sa, že ak zákonodarca odlišuje dané pojmy, a to v rovnakom právnom predpise,
tak aj obsah týchto pojmov nebude totožný. Mal za to, že termín konečnej splatnosti je v zmluvách o

úvere jednoznačne a nezanedbateľne vyjadrený, bez potreby ho z čohokoľvek odvodzovať. Náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch naviac
považoval za bagateľnú náležitosťou. Bol názoru, že táto náležitosť nerozhoduje o tom či sa spotrebiteľpre spotrebiteľský úver nakoniec aj rozhodne, ale súčasne ani žiadny spôsob jej vyjadrenia nie je nijako
spôsobilý priniesť poskytovateľovi žiadnu (neoprávnenú) výhodu na úkor spotrebiteľa.
Mal za to, že žalobca si ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch ako

aj ním citované rozsudky nesprávne právne vyložil tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie
konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto
„rozpis" sa však poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch,
t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má
právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Zdôraznil, že nie je povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o úvere vždy, ale výlučne vtedy, ak
sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny, čo nebol tento prípad. Argumentoval výkladom smernice
2008/48/ES zo strany Slovenskej republiky, Nemeckej spolkovej republiky, či generálnej advokátky.
Rovnako poukázal na názor Európskej komisie, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice2008/48/ES
nezakladá povinnosť uviesť rozdelenie jednotlivých splátok na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov
a poplatkov. Navrhol prerušiť toto konanie podľa § 164 CSP do právoplatného skončenia veci vedenej

na Súdnom dvore Európskej únie pod sp. zn. C-42/2015 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára
Bíroová, kde sa rieši situácia jednak ohľadne pojmu termín a rozpis splátok, ako aj otázka primeranosti
samotnej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 05.09.2016 a v dôsledku jeho odročenia, z

dôvodu dodržania postupu v súlade s § 167 CSP a žiadosťou žalovaného o jeho odročenie, následne
dňa 14.10.2016, na ktorom súd vec prejednal, vykonal dokazovanie a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej.
8. Strany sporu pred súdom zotrvali na svojej doterajšej argumentácii, pridržiavali sa písomných
vyjadrení vo veci.
9. Právny zástupca žalovaného pred súdom nad rámec doterajších vyjadrení uviedol, že s poukazom aj

na § 2 písm. g) zákona, v ktorom sa hovorí o tom čo sú celkové náklady, sa jedná o úroky, provízie, dane
a poplatky. Mal za to, že toto ustanovenie nie je premietnuté do ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona.
Uviedol, že došlo k legislatívnej nepresnosti v právnom jazyku, pretože je očividné, že zákonodarca
nechcel, aby v zmluvách bol rozpis, alebo presné uvedenie iba istiny, úroku a iných poplatkov a tým by
opomenul dane a provízie v zmysle § 2 písm. g) zákona. Poukázal na to, že v zmyslom § 9 ods. 2 písm.

k) zákona je práve to, aby spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy, vedel, aká výška bude úroku, nie úrokovej
sadzby a aby vedel aká bude výška provízie, poplatkov a dane. S poukazom na platobnú históriu
žalobcu namietal absurdnosť námietky nedostatku náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona,
pretože už hneď prvou splátkou pri každej zmluve sa to celé žalobcovi rozbilo, lebo si neplnil riadne a
včas podľa zmluvy, plnil rôzne. Tvrdil, že už dôsledkom prvého nezaplatenia splátky výklad § 9 ods. 2,

písm. k) zákona, tak ako prezentuje vo svojich vyjadreniach žalobca, stráca úplne zmyslel, pretože tým
sa rozhádže celý konečný úrok vyjadrený v eurách a práve na to slúži amortizačná tabuľka.
10. Splnomocnený zástupca k tomuto vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní
uviedol, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona je podstatná náležitosť zmluvy a zákon hovorí
o tom, že to má byť pri uzatváraní zmluvy. Považoval tak za irelevantné aká bola platobná disciplína

žalobcu.
11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to zmluvou o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 (č.l. 4 spisu), zmluvou o poskytnutí služby komfort zo dňa
26.03.2015 (č.l. 5 spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č.
XXXXXXXXX (č.l. 6 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 (č.l.

7 spisu), zmluvou o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 (č.l. 8
spisu), listinou s názvom „žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l.
9 spisu), zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 (č.l. 10 spisu), zmluvu
o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 (č.l. 11 spisu), listinou s
názvom „výpis splátok k zmluve č. XXXXXXXXX (č.l. 12 spisu), listinou s názvom „potvrdenie o prevzatí

knihy /karty splátok“ zo dňa 26.03.2014 (č.l. 13 spisu), listinou s názvom „potvrdenie o výške dlžnej
sumy“ zo dňa 27.06.2014 (č.l. 14 spisu), príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 07.08.2014 (č.l. 15
spisu), potvrdením o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 (č.l. 15 spisu), listinou s názvom „zmluva o
úvere č. XXXXXXXXX, predčasné splatenie spotrebiteľského úveru, výzva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, zmluva o

úvere č. XXXXXXXXX, výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia“ zo dňa 02.03.2016 (č.l. 16-20
spisu).12. Návrh právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu na okolnosť,
že žalobca môže obzrejmiť akú sumu, resp. peňažnú čiastku platil na zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a akú na zmluvy o zabezpečení splátok, zamietol z dôvodu jeho nadbytočnosti. Súd mal aj bez

vykonania tohto dôkazu listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiály, a to listinou s názvom
„žiadame o čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č. XXXXXXXXX, listinou s názvom „žiadame o
čitateľný záznam všetkých platieb“ k zmluve č.XXXXXXXXX, výpisom splátok k zmluve č. XXXXXXXXX,
potvrdením o prevzatí knihy/ karty splátok, príjmovým pokladničným dokladom a potvrdením o prevzatí
hotovosti zo dňa 06.08.2014, preukázané aké sumy na základe predmetných zmlúv o spotrebiteľskom

úvere žalovaný žalobcovi poskytol a rovnako mal súd preukázané aké sumy zaplatil žalobca na
predmetné zmluvy o úvere. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto vyššie uvedené listinné dôkazy
vyhotovil sám žalovaný. Z obsahu čitateľného záznamu všetkých platieb vyplýva, že tento je majetkom
žalovaného a môže byť odobraný na účely kontroly alebo overenia údajov. Je to platobný záznam, ktorý
obsahuje zoznam platieb, ktoré obchodný zástupca žalovaného prijal od zákazníka. Je nepochybné, že
sám žalovaný do týchto listinných dôkazov vpisoval žalobcom uhradené sumy k jednotlivým zmluvám.

Tieto sumy však žalovaný očividne vpisoval bez toho, aby špecifikoval aká časť sumy ide na zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, resp. na splatenie úveru a jeho príslušenstva a aká časť sumy na odmenu,
resp. zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Súd zdôrazňuje, že priamo v týchto listinných dôkazoch
je uvedené, že je to záznam o týždenných splátkach spotrebiteľského úveru a odmeny za službu
zabezpečenia splátok úveru. Je zrejmé, že znenie týchto listín si formuloval sám žalobca. A teda, ak

žalobca sám uviedol, že je to záznam o týždenných splátkach spotrebiteľského úveru a odmeny za
službu zabezpečenia splátok úveru, mal podľa toho postupovať a prijaté platby konkretizovať. Okresný
súd má za to, že ak sa jedná o zoznam platieb, ktoré od žalobcu prijímal obchodný zástupca žalovaného,
bolo povinnosťou samotného žalovaného špecifikovať prijaté platby od žalobcu tak, aby bolo zrejmé,
aká časť sumy je započítaná na zmluvu o úvere a aká časť na odmenu za službu podľa zmluvy o

zabezpečení splátok úveru. Súd má za to, že nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalovaného nemožno
prenášať na žalobcu ako spotrebiteľa. Súd nevidí dôvod, na základe ktorého by si uvedenú náležitosť
týchto záznamov mal zabezpečovať spotrebiteľ, t.j. sám žalobca. Z obsahu tohto záznamu vyplýva, že
žalobca ako spotrebiteľ sa mal iba uistiť, že obchodný zástupca správne vyplnil a zapísal výšku splátky
a zostatok a potvrdil prijatie splátky svojim podpisom. Z obsahu záznamu však nevyplýva povinnosť

žalobcu ako spotrebiteľa skontrolovať si aká konkrétna suma zo sumy, ktorú žalovanému zaplatil bola
zo strany žalovaného pripísaná k splátke úveru a aká k splátke odmeny podľa zmluvy o zabezpečení
splátky. Súd má vychádzajúc z uvedených listinných dôkazov, najmä z neprehľadnosti v týchto dôkazoch
spôsobených samotným žalovaným v tom smere, že nie je zrejmé ako sa splátky žalobcom pripisovali
na jednotlivé zmluvy, za to, že výsluch žalobcu by bol vzhľadom na okolnosť, na ktorú ho žalovaný

navrhol vypočuť, neúčelný. Vzhľadom na odstup času od uzatvorenia jednotlivých zmlúv, nesplnenie
si povinnosti v tomto smere zo strany žalovaného, a v tej súvislosti absencia špecifikácie splátok
požadovanejžalovaným,másúdzato,ževýsluchžalobcubynepriniesolprerozhodnutievecirelevantné
zistenia, a teda predvolanie žalobcu na výsluch považoval za nehospodárny. Súd vzhľadom na uvedené
konštatuje, že od žalobcu nemožno očakávať, že sa k uvedeným okolnostiam môže relevantne vyjadriť,

keď sám zrejme nemá, pre nesplnenie si povinnosti žalovaného v tomto smere, písomné podklady,
z ktorých by mohol vychádzať. V samotných listinných dôkazoch, resp. záznamoch potrebné údaje
obsiahnuté nie sú, a vzhľadom na časový úsek, ktorý od uzatvorenia jednotlivých zmlúv uplynul, či
množstvo vykonaných splátok zo strany žalobcu, nemožno od žalobcu očakávať, že uvedené údaje si
bude pamätať.

13. Rovnako súd zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania
amortizačnou tabuľkou. Súd poukazuje na § 153 ods. 1, 2 CSP. Strany sporu sú povinné uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 05.09.2016

súd poskytol žalovanému lehotu na prípadné návrhy na doplnenie dokazovania, a to 15 dní odo dňa
pojednávania. Žalovaný v tejto súdom určenej lehote návrh na vykonanie dokazovania amortizačnou
tabuľkou nenavrhol. Uvedené predniesol súdu až na pojednávaní uskutočnenom dňa 14.10.2016, potom
ako žalobca nepristúpil k mimosúdnej dohode. Ak by súdu návrh na vykonanie dokazovania vyhovel,
vyžadovalobytonariadenieďalšiehopojednávaniaalebovykonanieďalšíchúkonovsúdu.Sámžalovaný

na pojednávaní uviedol, že amortizačnou tabuľkou disponuje, no túto súdu včas nepredložil. V tejto
súvislosti súd uvádza, že ak žalovaný tvrdil, že žalobca predloženými listinným dôkazmi nepreukázal
rozsah bezdôvodného obohatenia, ktoré žiadal od žalovaného vydať, mal svoje tvrdenie aj príslušnými
dôkazmi preukázať a neprenášať dôkazné bremeno na žalobcu.14. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k nasledovným skutkovým zisteniam, pričom vec posúdil
podľa nižšie uvedených ustanovení právnych predpisov v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou

v čase vzniku zmluvných vzťahov a dospel k nasledovným záverom.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej len "zákon"), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a) a b) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 9 ods. 2 zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,

b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanieplatobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,

b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného v rozhodnom čase, výška úrokov z omeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný

plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Z doložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca si uplatňuje voči žalovanému nároky vzniknuté
z titulu bezdôvodného obohatenia odvodzujúceho od uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015, znejúcej na sumu 640 eur a zmluvy o poskytnutí služby komfort,
predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a záväzok žalobcu
uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 360,58 eur; ďalej od zmluvy spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013, znejúcej na sumu 340 eur a zmluvy o zabezpečení
splátok úveru, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobcovi tam uvedené služby a

záväzok žalobcu uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 175,10 eur; ďalej od zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 znejúcej na sumu 500 eur a zmluvy o
zabezpečenísplátokúveru,predmetomktorejbolzáväzokžalovanéhoposkytnúťžalobcovitamuvedené
služby a záväzok žalobcu uhradiť žalovanému v tejto súvislosti odmenu vo výške 257,50 eur. Žalobcazmluvy uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetných
zmlúv nekonal v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní
konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel

k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe predmetných zmlúv je
vzťahom občianskoprávnym a na predmetné zmluvy sa tak hľadí ako na typové spotrebiteľské zmluvy.
Súd má tak za to, že právny vzťah založený predmetnými zmluvami je potrebné kvalifikovať ako vzťah
spotrebiteľský.
16. Z predložených úverových zmlúv je možné ustáliť, že vyčerpané sumy sa žalobca zaviazal splácať

týždenne pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 vo výške 14,09 eur (posledná splátka 13,78
eur) so splatnosťou prvej splátky k 20. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy, ďalších splátok k
7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá na 7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy; pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013
vo výške 7,63 eur (posledná splátka 7,63 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po uzavretí zmluvy,
ďalšíchsplátokk7.kalendárnemudňuposplatnostipredchádzajúcejsplátky,skonečnousplatnosťouna

7 deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy a pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo výške 13,91
eur (posledná splátka 13,72 eur) so splatnosťou k 7. kalendárnemu dňu po dni uzavretia zmluvy, ďalších
splátok k 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, s konečnou splatnosťou na 7. Deň
45 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č. XXXXXXXXX je
zrejmé, že žalobca uhradil k zmluve celkovo sumu 642,90 eur, z čitateľného záznamu všetkých platieb

k zmluve č. XXXXXXXXX je zrejmé že žalobca uhradil celkovo sumu 440,25 eur a z výpisu splátok k
zmluve č. XXXXXXXXX, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.08.2014 a potvrdení o prevzatí
hotovosti zo dňa 06.08.2014 je zrejmé, že žalobca uhradil celkovo sumu 865,90 eur.
17. Keďže sa jedná o zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., súd najskôr
zisťoval, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 tohto

zákona.
18. Preskúmaním obsahu zmlúv, súd zistil, že v predložených zmluvách o spotrebiteľskom úvere
absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) t.j. konečná
splatnosť úveru a k), t.j. výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
19. Ustanovenie zmlúv, ktoré stanovovalo termín poslednej splátky úveru, t.j. konečnú splatnosť

úveru na 7. deň 60 (resp. 45 týždňa) po dni uzatvorenia zmluvy, pričom doba trvania úveru je od
uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru a ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo
termíny jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno podľa
názoru súdu považovať za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme

spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy
dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým konkrétnym dňom. Takýto údaj
však stranami sporu zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala.
20. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy z prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť
pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho
sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.

Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká
časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej
položky osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku
a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na
presnosť vyžadovaná uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Súd dodáva, že uvedenie časti,

ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných
poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú zaplatenú splátku použiť na
úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci odporca
spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú
v celom rozsahu na úhradu príslušenstva, z ktorého dôvodu nedochádza k poníženiu dlžnej istiny. Len

vtedy, pokiaľ je presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a aká časť na úhradu
príslušenstva,jevylúčené,abyvzniklipochybnostiotom,akomalibyťzaplatenésplátkyzapočítavanéna
úhradu dlžného úveru s príslušenstvom. Uvedenie tejto náležitosti v súlade s vyššie uvedeným výkladom
z predmetných zmlúv o úvere nevyplýva. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajskéhosúdu v Žiline sp. zn. 6Co/142/2016 zo dňa 22.06.2016, sp. zn. 6Co/107/2016 zo dňa 27.04.2016, či
sp. zn. 6Co/170/2015 zo dňa 17.06.2015 a tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012 zo dňa
12.03.2013.

21. Naviac súd pokiaľ ide o termíny splatnosti dojednaných splátok, tieto sú v zmluvách dojednané tak,
že prvá splátka je splatná na 7.deň (resp. 20 deň) po uzavretí zmluvy a každá ďalšia je splatná na 7.deň
po splatnosti predchádzajúcej splátky. Toto ustanovenie, pokiaľ ide o splatnosť splátok, je pre bežného
spotrebiteľa nezrozumiteľné a zmätočné, pretože nejednoznačne a zložito určuje termíny splatnosti

jednotlivých splátok, keďže na základe takéhoto ustanovenia je bežný spotrebiteľ odkázaný sám si
vypočítavať splatnosti jednotlivých splátok. Čím zložitejšie je ustanovená splatnosť každej jednej splátky,
tým vyššie je riziko, že dlžník nebude splátky splácať včas, naviac, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby
boli určito a presne vymedzené jednotlivé termíny splatnosti splátok. Preto súd vyvodil, že na túto časť
zmlúv nemožno prihliadať.
22. Vzhľadom na uvedené, z dôvodu absencie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k) citovaného

zákona sa v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý úver na základe predmetných zmlúv
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Keďže poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov už v dôsledku absencie
jednej obligatórnej náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom, súd pre rozhodnutie vo veci, resp. pre

rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru ako prejudiciálnej
otázky, nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať dôvodmi uvádzanými v súvislosti s výškou
RPMN, či celkovými nákladmi. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere považoval vzhľadom na vyššie
uvedené právne závery za nadbytočné.

24. Súd dospel k záveru, že žalovanému tak v danom prípade nemohol vzhľadom na ustanovenie
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek
úrokovalebopoplatkov.Prijatímtakéhotoplneniabezprávnehodôvodutakvzniklonastranežalovaného
bezdôvodné obohatenie. Žalovaný mal pri právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských úverov nárok len na zaplatenie čistej istiny úveru t.j. skutočne poskytnutých finančných

prostriedkov úveru, t.j. pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26.03.2015 640 eur, pri zmluve o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2013 340 eur, a zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.01.2014 vo
výške 500 eur, t.j. celkovo 1 480 eur.

25. Pri zisťovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z čitateľného záznamu všetkých

platieb k zmluve č. XXXXXXXXX, z čitateľného záznamu všetkých platieb k zmluve č.XXXXXXXXX,
výpisu splátok k zmluve č. XXXXXXXXX karty splátok, príjmového pokladničného dokladu zo dňa
07.08.2016 a potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014, z ktorých vyplýva, že žalobca uhradil
k zmluvám celkovo sumu 1 949,05 eur, t.j. postupnými platbami vychádzajúc z právneho záveru o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru preplatil žalobca žalovanému

sumu 469,05 eur. Táto suma 469,05 eur tak predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, resp. majetkový prospech na strane žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu,
ktorý je žalovaný povinný podľa § 451 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať.

26. Súd k uvedenému záveru o bezdôvodnom obohatení v rozsahu 469,05 eur dospel napriek tvrdeniam

žalovaného, že žalobca nepreukázal kvantifikáciu svojich plnení. V prvom rade okresný súd má za
to, že ak žalovaný tvrdí, že žalobkyňa na predmetné zmluvy o úvere nezaplatila plnenia v uvedenom
rozsahu 1 949,05 eur, tak ako vyplýva z predložených listinných dôkazov, mal svoje tvrdenia preukázať.
V článku 1.5 zmluvy o zabezpečené splátok úveru je uvedené, že poskytovateľ je pri každom
prevzatí sumy od zákazníka povinný vykonať v karte splátok úveru záznam preukazujúci prevzatie

peňažnej sumy v príslušnej výške. Zo znenia zmluvy je ďalej zrejmé, že peňažná hotovosť, ktorú príjme
poskytovateľ (žalovaný) od zákazníka (žalobcu) sa proporcionálne rozdelí na úhradu splátky úveru
a úhradu odmeny za poskytnutie služby podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Ani z jedného
predloženého záznamu/karty splátok však táto špecifikácia nevyplýva. Ani z jedného predloženého
listinného dôkazu nevyplýva, že by žalobca postupnými platbami neplnil iba na zmluvu o úvere, ale aj na

odmenu za službu. Z potvrdenia o prevzatí hotovosti zo dňa 06.08.2014 vyslovene vyplýva, že sa jedná
o splátku úveru. Žalovaný žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie, tak ako už bolo vyššie uvedené,
nepredložil. Výsluch žalobkyne považoval súd za neúčelný a amortizačnú tabuľku, ktorú mal žalovaný
k dispozícii, tak ako tvrdil, žalovaný včas súdu nepredložil. Súd nevidí dôvod v tomto smere prenášaťdôkazné bremeno na žalobcu. Ak žalobca tvrdil, že amortizačná tabuľka by preukázala bezdôvodné
obohatenie v menšom rozsahu ako si uplatnil žalobca, mal svoje tvrdenie dôkazom uplatneným včas
aj preukázať. Súd má tak za to, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tejto

súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v civilnom
sporovom konaní, najmä z hľadiska zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania, kde proti
sebe stoja dve strany v postavení žalobca a žalovaný, je ovládané prejednacou zásadou. Podstata
prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre
rozhodnutie vo veci samej (t.j. povinnosť tvrdenia ), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na

preukázanie týchto tvrdených skutočností (t.j. dôkazná povinnosť) je záležitosťou strán sporu. Splnenie
dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu
dôkaznéhobremenaatedakpriaznivémuvýsledkusporu.Dôsledkomneuneseniadôkaznéhobremena,
t.j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na
ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, t.j. neponúkla alebo nevedela
ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce

skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v sporovom konaní má za
následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby. Súd vychádza predovšetkým z
výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu. Súd naviac pokiaľ ide o zmluvy o zabezpečení
splátok úveru (zmluvu o poskytnutí služby komfort) dodáva, že nepochybne by tieto zmluvy bolo možné
vyhodnotiť ako neplatne s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Výška stanoveného poplatku za

poskytnutie tam uvedenej služby predstavovala pri každej z uzatvorených zmlúv o úvere viac ako 50 %
poskytnutého úveru. Táto zmluvná odmena je neprimerane vysoká, keďže jej suma dosahuje v každom
prípade viac ako dvojnásobok samotného poskytnutého úveru. V konaní ani nebolo preukázané, že
žalobca uvedenú službu využíval. Súd dospel k záveru, že takéto zmluvné dojednanie je s poukazom na
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka výrazne v neprospech spotrebiteľa. Žiadať takto vysokú odmenu

za poskytnuté služby, ktoré by mohol spotrebiteľ využívať prostredníctvom poštového poukazu alebo
bankovým prevodom je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa.

27. Žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 v znení účinnom od 01.02.2013 nariadenia Vlády SR

č. 87/1995 Z. z. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že istina úveru k zmluve č. XXXXXXXXX
bola splatená dňa 07.12.2015, k zmluve č. XXXXXXXXX bola splatená dňa 06.05.2013 a k zmluve č.
XXXXXXXXX bola splatená dňa 07.08.2014. Súd pri posudzovaní tohto nároku mal za to, že žalovaný
sa dostal do omeškania prvým dňom po splatení úveru (istiny, úrokov, poplatkov), t.j. pri zmluve č.
XXXXXXXXX dňa 08.12.2015, pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 07.05.2013 a pri zmluve č. XXXXXXXXX

dňa 08.08.2014. Výška základnej úrokovej sadzby ECB bola v období od 10.09.2014 do 09.12.2015 vo
výške 0,05 % ročne, v období od 11.07.212 do 08.05.2013 vo výške 0,75 % a v období od 11.06.2014
do 10.09.2014 vo výške 0,15 % (súd má o tomto vedomosť zo svojej činnosti). Žalobcovi tak vznikol
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2,90 eur (642,90 - 640) od
08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur (440,25-340) od 07.05.2013 do

zaplatenia a 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur (865,90-500) od 08.08.2014 do zaplatenia.
28. Súd tak považoval žalobu žalobcu za dôvodnú v celom rozsahu, žalobcovi voči žalovanému priznal
nárok na zaplatenie sumy 469,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
2,90 eur od 08.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 100,25 eur od 07.05.2013 do
zaplatenia a 5,15 % ročne zo sumy 365,90 eur od 08.08.2014 do zaplatenia.

29. V závere súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z
uvedeného dôvodu sa súd zaoberal len podstatnými námietkami vo vzťahu k prejednávanej veci, ktoré
považoval z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci za relevantné. Nepovažoval za nevyhnutné

sa bližšie zaoberať všetkými uvádzanými dôvodmi, či namietanými skutočnosťami obsiahnutými v
rozsiahlych podaniach strán sporu.

30. Návrh na prerušenie konania zamietol súd z dôvodu, že hoci na Európskom súdom dvore prebieha
prejudiciálne konanie, ktoré podal Okresný súd Dunajská streda 02.02.2015, v právnej veci žalobu:

Home Credit Slovakia, a.s. proti žalovanej Kláre Bíróovej, zo znenia prejudiciálnej otázky sa jedná o
situáciu jednak ohľadne pojmu termín a rozpis splátok a jednak otázky primeranosti samotnej sankcie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Predmetom prejudiciálneho konania však nie je náležitosť konečnej
splatnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona, ktorá náležitosť v predmetných zmluvách absentujea pre ktorú vyhodnotil súd predmetné zmluvy ako bezúročné a bez poplatkov. V zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch sa zmluvy považujú za bezúročné a bez poplatkov už pri absencii jednej
náležitosti. Preto akýkoľvek záver ESD vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti žalovanej Kláre Bíróovej,

bybolvovzťahukdanejvecibezpredmetný,keďzáversúdubybolvdôsledkuabsencieďalšejnáležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona v predmetných zmluvách (konečnej splatnosti) o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti rovnaký.
31. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

33. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu (100%), preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

34. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Zároveň okresný súd v súlade s § 256 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila trovy
konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane, priznal žalovanému

separátne trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 05.09.2016. Súd dňa 15.07.2016 vytýčil
pojednávanie na deň 05.09.2016. Žalobca prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 21.07.2016, jeho
splnomocnený zástupca dňa 20.07.2016 (č.l. 51 rub spisu). Až podaním zo dňa 31.08.2016, doručeným
súdu dňa 05.09.2016, žalobca požiadal súd o odročenie pojednávania, z dôvodu, že splnomocnený
zástupca sa bude v danom čase nachádzať mimo územia Slovenskej republiky. V prípade ak by

súd pojednávanie neodročil, žalobca súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti a neprítomnosti
splnomocnenéhozástupcužalobcu.Kžiadostižalobcapriložilletenku,zktorejvyplýva,žeod01.09.2016
do 18.09.2016 sa mal splnomocnený zástupca nachádzať mimo územia SR. Súd nevyhovel jeho
žiadosti, nakoľko žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca vedel o vytýčenom pojednávaní už od
21.07.2016. Súdu žalobca, resp. právny zástupca žalobcu neuviedol, či si predmetnú letenku zakúpil

pred dátumom 21.07.2016, alebo si túto zakupoval už v čase jeho vedomosti o vytýčenom termíne
pojednávania. Súdu neuviedol ani účel zahraničnej cesty, a preto súd nemal ani možnosť vyhodnotiť
dôležitosť daného dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania. Z uvedeného dôvodu, súd vytýčené
pojednávanie neodročil. Zároveň so žiadosťou o odročenie pojednávania žalobca súdu dňa 05.09.2016
predložil aj jeho vyjadrenie k odporu žalovaného, ktorý mu bol doručený už 12.05.2016 (č.l. 46 rub

spisu) a bol vyzvaný, ak to považoval za potrebné vyjadriť sa k odporu v lehote 10 dní od doručenia
odporu. Žalobca mal tak možnosť vyjadriť sa k odporu do 22.05.2016. Žalovaný sa na vytýčený termín
pojednávania riadne dostavil. V rámci pojednávania súd žalovanému predložil vyjadrenie žalobcu
doručené súdu v deň pojednávania 05.09.2016 v rozsahu 12 strán formátu, z ktorého dôvodu žiadal
žalovaný odročiť pojednávanie za účelom oboznámenia sa s vyjadrením žalobcu a v prípade potreby aj

na zaujatie stanoviska v podobe písomnej reakcie v súlade s § 167 ods. 4 CSP (dupliky). Vychádzajúc
z uvedeného súd dospel k záveru, že konaním žalobcu, ktorý sa v stanovenej lehote nevyjadril k
podanému odporu, nedostavil sa na vytýčený termín pojednávania, súhlasil s pojednávaním bez jeho
prítomnosti a rozsiahle vyjadrenie k odporu v počte 12 strán doručil súdu až v deň pojednávania, kedy sa
s ním mal možnosť po prvý krát oboznámiť aj žalovaný, spôsobil odročenie pojednávania, jeho vytýčenie

na ďalší termín, a teda zavinil trovy konania, ktoré by jeho riadnym konaním žalovanému neboli vznikli.
Súd tak žalovanému priznal nárok na náhradu separátnych trov konania. Súd má za to, že aj v prípade
náhrady separátnych trov konania súd v prvej fáze rozhodne len o nároku na náhradu týchto trov a až
následne v súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady týchto trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Preto súd

rozhodol tak ako je uvedené vo výrovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom

počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľaustanovenia§363CSPvodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania(t.j.ktorémusúdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.