Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/187/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8307212881
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8307212881.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci navrhovateľov 1) Z. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom R., R. X, prechodne bytom G. XX, R., 2) I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., R. X, prechodne
bytom G. XX, R., navrhovatelia v 1. a 2. rade zastúpení JUDr. Milošom Kaščákom, M. R.
Štefánika171,VranovnadTopľouprotiodporcoviI.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomK.XXX/XXXX,R.,
zast. Mgr. Mariánom Lipom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné, zo dňa 28.05.2014 č.k. 10C220/2007-259 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o uložení povinnosti odporcovi uhradiť navrhovateľom v 1. a 2.

rade sumu 6.638,78 Eur.

M e n í rozsudok vo výroku o uložení povinnosti odporcovi uhradiť navrhovateľom v 1. a 2. rade sumu
nad 6.638,78 Eur tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu 14.12.2007 sa navrhovatelia domáhali toho, aby súd uložil odporcovi
povinnosť nahradiť navrhovateľom majetkovú škodu vo výške 52.200 Sk a náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 200.000 Sk to všetko s 8,5% úrokom z omeškania ročne odo dňa doručenia žaloby súdu až do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V návrhu tvrdili, že odporca nečakane (bez upozornenia), bez toho, aby mal na to relevantné rozhodnutie
oprávneného orgánu dňa 03.11.2007, nezákonným a hrubým spôsobom vnikol na pozemok C-KN
č.3886 a to do domu s.č.XXXX a to za asistencie SBS a zamestnancov sťahovacej služby. Následne
došlo, podľa tvrdenia navrhovateľov k nezákonnému deložovaniu navrhovateľov odporcom. Týmto
postupom odporca závažným spôsobom poškodil osobnosť navrhovateľov a ich rodiny tým, že poškodil

ich občiansku česť, ľudskú dôstojnosť a súkromie. Nezákonné deložovanie odporcom spôsobilo
navrhovateľom a ich deťom ťažký psychický šok, z ktorého sa nemôžu doposiaľ spamätať. Postupom
odporcu došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a občianskej cti navrhovateľov a zásahu do
ich súkromia. K násilnému vyprataniu došlo za okolnosti urážajúcich mená navrhovateľov. Súčasne
sa sťažil ich život a žijú pod neustálym stresom, čo nepriaznivo vplýva na psychiku navrhovateľov a
ich detí. Podľa názoru navrhovateľov, príkorie, ktoré navrhovatelia s deťmi prežili a prežívajú treba
odškodniť. Navrhovatelia preto požadujú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200.000Sk. Súčasne si

uplatnili majetkovú škodu v sume 52.200Sk.
Na pojednávaní dňa 10.06.2008 súd pripustil zmenu návrhu v časti petitu tak, že odporca je povinný
nahradiťnavrhovateľomnemajetkovúujmuvovýške300.000Skspolus8,5%úrokomzomeškaniaročne
odo dňa doručenia návrhu súdu do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.Žalobcovia zmenu žaloby odôvodnili tým, že žalovaný svojím konaní opísaným v návrhu poškodil
dobré meno žalobkyne v 2. rade ako živnostníčky, pretože jej nedovolil užívať prístavbu, ktorá ani
nebola predmetom kúpnej zmluvy z 30.01.2007. V prístavbe mala žalobkyňa zriadenú predajňu potravín,

zeleniny a ovocia. Po násilnom a neoprávnenom deložovaní bola žalobkyňa nútená prevádzku v
prístavbe zrušiť a zrušiť aj živnosť na ObU Humenné.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľom v 1. a
2. rade sumu 9.958,18 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade v
časti úroku z omeškania zamietol. Odporcovi uložil povinnosť uhradiť na účet Okresného súdu Humenné

náhradu titulom svedočného vo výške 150,78 Eur do 15 dní odo právoplatnosti rozsudku. Napokon
vyslovil, že o trovách účastníkov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec právne posúdil podľa ustanovenia § 11 O.z., § 13 ods.
1, ods. 2 a ods. 3 O.z. a dospel k nasledovným záverom.
Navrhovateľ sa svojím návrhom, po čiastočnom späťvzatí a rozšírení návrhu domáhal, aby súd zaviazal
odporcu uhradiť navrhovateľom sumu 300.000,- Sk ( 9 958,18 eur) s príslušným úrokom z omeškania a

nahradiť mu trovy konania titulom nemajetkovej ujmy. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že navrhovateľ v 1. rade kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 30.01.2007 odpredal kupujúcim
Ing. N. C., Z. C. rod. Y., Mgr. Z. D., Mgr. W. D. rod. X. nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX kat.
územia R. a to parcelu CKN 3886 zastavaná plocha o výmere 552 m2 a rodinný dom č. súp. XXXX
postavenýnatejtoparcele.Dohodnutákúpnacenabolaurčenávovýške3.000.000,-Sk.Znávrhu,akoaj

z predloženého čestného prehlásenia vyplýva, že dňa 30.08.2007 Ing. N. C., ktorý jednal aj za ostatných
kupujúcich uhradil navrhovateľovi zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.979.829,-Sk, čo navrhovateľ potvrdil
týmto čestným prehlásením a zároveň v tomto čestnom prehlásení požiadal Ing. C. o poskytnutie lehoty
dvoch mesiacov na vysťahovanie sa ako aj malo dôjsť k ďalšej dohode ohľadom odpredaja prístavby a
garáže v hodnote 300.000,- Sk. Tieto skutočnosti sú uvedené v čestnom prehlásení zo dňa 30.08.2007,

ktoré predložili navrhovatelia ako listinný dôkaz. Dňa 24.09.2007 obdržal navrhovateľ v 1. rade výzvu
na vypratanie priestorov zo dňa 21.09.2007 od odporcu, v ktorom ho žiadal odporca, aby predmetné
priestory vypratal v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy. Aj táto skutočnosť bola preukázaná listinným
dôkazom a to výzvou zo dňa 21.09.2007, pričom sám navrhovateľ vo svojom návrhu potvrdil, že túto
výzvu obdržal 24.09.2007.

Navrhovateľ sa bránil tým, že s odporcom viedol rokovania o spätnom odpredaji predmetnej
nehnuteľnosti, avšak odporca od neho požadoval sumu 3.428.800,- Sk. Keďže medzi nimi prebiehali
ešte rokovania ohľadom spätnej kúpy tejto nehnuteľnosti mal navrhovateľ zato, že v tomto rodinnom
dome naďalej býva so súhlasom odporcu až do doby keď medzi nimi dôjde k dohode a z toho dôvodu
sa z predmetnej nehnuteľnosti nevysťahoval. Až dňa 3.11.2007 došlo k vysťahovaniu navrhovateľov z

predmetného rodinnému domu. Toto vysťahovanie, ktoré sa stalo dňa 3.11.2011 malo podľa tvrdenia
navrhovateľov im a ich deťom spôsobiť ťažký psychický šok, z ktorého sa doposiaľ nemôžu spamätať.
Došlo v značnej miere k zníženiu ich dôstojnosti a občianskej cti a k zásahu do ich súkromia. Od tej doby
vlastne žijú pod neustálym stresom, žijú u brata navrhovateľky v druhom rade, čo negatívne vplýva na
psychiku navrhovateľov, ako aj ich dvoch dcér. Takéto vysťahovanie negatívnym spôsobom zasiahlo do

osobnosti navrhovateľov a ich rodiny a poškodilo ich občiansku česť, ľudskú dôstojnosť a súkromie a z
týchto dôvodov si vlastne žiadali túto nemajetkovú ujmu.
Naopak na druhej strane odporca uviedol, že navrhovatelia sa vôbec nevyjadrili k tomu, z akého dôvodu
a na základe akého titulu, ktorý by ich oprávňoval užívať túto nehnuteľnosť v tejto nehnuteľnosti zotrvali.
Správne vo svojom návrhu uvádzajú, že navrhovateľ v 1. rade bol vlastníkom sporných nehnuteľností.

Podľa názoru odporcu k udalosti ktorej došlo dňa 3.11.2007, tak si uplatňoval odporca iba výlučné
vlastnícke právo a urobil všetko preto, aby nebol porušený zákon a aby nedošlo k vzniku škody na strane
odporcu, ale zároveň aby si zabezpečil výkon svojho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.
Celý priebeh vysťahovania navrhovateľov bol natočený na video a uskutočnil sa za prítomnosti asi
15 ľudí. Celý priebeh vysťahovania a skutočnosť, že pri vysťahovaní nedošlo k žiadnemu závažnému

incidentu potvrdili aj svedkovia Q. H., S. Y. a V.. C. R., ktorí zhodne uviedli, že sú v priateľskom pomere
s odporcom a zhodne uviedli, že pomáhali pri vysťahovaní navrhovateľov z predmetného rodinnému
domu. Taktiež rovnako vypovedali v tej časti, že na zvonenie a klopanie dom nikto neotváral, preto došlo
k rozvŕtaniu zámkov. K vysťahovaniu došlo tým spôsobom, že navrhovatelia s dcérami si balili svoje
osobné veci, ako šperky, ošatenie, pričom väčšie kusy nábytku nakladali pracovníci na Aviu a odvážali

ich na sídlisko 1. mája do bytu navrhovateľov alebo do nemenovanej dediny k matke p. H. alebo p. H..
Všetci traja svedkovia potvrdili, že vysťahovanie prebehlo úplne v norme, nedošlo k žiadnym fyzickým
potýčkam a ani dvakrát privolaná polícia nejaké spory medzi účastníkmi konania neriešila.Navrhovatelia svoj nárok opierali aj o odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Humenné 5C 134/2008 zo
dňa 12.03.2009, kde v tomto odôvodnení sa konštatuje, že konanie odporcu alebo deložácia zo strany
odporcu bola nezákonná a v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade takéto súdne rozhodnutie

môže slúžiť súdu iba ako listinný dôkaz a súd nie je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil sudca v
tomto konkrétnom konaní.
Navrhovateliatvrdia,žedeložácioudňa03.11.2007došlokzásahudoichosobnostnýchpráv.Vpriebehu
konania boli vypočuté aj obe dcéry navrhovateľov v 1. a 2. rade, najmä dcéra F., ktorá vlastne v čase
keď došlo k vyprataniu predmetnej nehnuteľnosti bola sama v rodinnom dome, ktorá vo svojej svedeckej

výpovedi uviedla, že sa zobudila na to, že bol vyvŕtaný zámok, pričom pracovníci, ktorí tam boli s pánom
B. nerešpektovali jej žiadosť, aby prestali s vypratávaním nehnuteľnosti do času kým zavolá otca a
mamu a napriek tomu vo vypratávaní predmetnej nehnuteľnosti naďalej pokračovali. Svedkyňa vlastne
uviedla vo svojej výpovedi, že v tom čase bola v strese, určite sa celá triasla a v podstate táto situácia sa
prejavila na nej aj v tom, že po vysťahovaní z tohto rodinného domu sa väčšinou zdržiavala na priváte,
keďže navštevovala v tom čase vysokú školu. Domov do R. chodila málo a tak isto v semestri, keď došlo

k vysťahovaniu z tejto nehnuteľnosti sa jej zhoršil prospech. Sama dúfala, že počas tohto vysťahovania
dôjde k vyriešeniu situácie, ale nakoniec bola nútená dobrovoľne v podstate si vypratať svoju izbu, pokiaľ
nechcela, aby došlo k poškodeniu veci. Taktiež potvrdila, že ešte 2-3 roky sa jej pýtali príbuzní, známi
cez telefón a cez facebook, prečo boli z rodinného domu vysťahovaní, či kvôli tomu, že boli neplatičmi.
Svedkyňa uviedla, že sa cítila ako posledná cigánka z C. a vlastne týmto vysťahovaním prišla o domov.

Aj dcéra navrhovateľov v 1. a 2. rade a to Z. potvrdila, že aj keď v čase keď pracovníci SBS-ky spolu
s odporcom prišli do rodinného domu nebola doma. Bola doma počas celého vysťahovania a potvrdila,
že sami si vlastne balili všetky veci do krabíc, pretože pracovníci odporcu zaobchádzali s týmito vecami
dosť nešetrne. V tom čase bola študentkou 1. ročníka gymnázia, vlastne chodila v blízkosti rodinného
domu do školy, mala tam veľa susedov, známych, ktorí ich poznali a všetci sa jej vypytovali z akého

dôvodu už v tomto dome nebývajú, prečo sa vysťahovali, či tento dom predali a kde momentálne bývajú.
Na základe vykonaného dokazovania má súd zato, že spôsob, aký zvolil odporca na to, aby sa
ujal užívania svojich vlastníckych práv k predmetnému rodinnému domu bol spôsobilý zasiahnuť do
osobnostných práv navrhovateľov v 1. a 2. rade. Súd sa v tejto súvislosti opiera aj o odôvodnenie
rozsudku Okresného súdu Humenné 5C 134/2008 zo dňa 12.3.2009, kde sa v tomto odôvodnení

konštatuje, že konanie odporcu, alebo deložácia zo strany odporcu bola nezákonná a v rozpore
s dobrými mravmi. Súd sa stotožňuje s odôvodnením tohto rozsudku s tým, že odporca vykonal
vysťahovanie navrhovateľov bez platného súdneho rozhodnutia a bez prítomnosti súdneho exekútora
a teda podľa názoru súdu išlo v tomto prípade o deložáciu nezákonnú. Tvrdenie zástupcu odporcu o
tom, že pokiaľ by postupoval odporca v súlade s platným právnym postupom a cestou súdu, vec by

mohla trvať niekoľko rokov a mohlo by dôjsť k poškodeniu resp. ku škode na strane odporcu však
neobstojí, pretože takéto tvrdenie nemôže byť na ujmu navrhovateľov v 1. a 2. rade a nemôže slúžiť
na svojpomocné vysťahovanie navrhovateľov v 1. a 2. rade z predmetného rodinného domu. Súd má
zato, že už iba samotný spôsob vysťahovania navrhovateľov 1. a 2. rade bol spôsobilý zasiahnuť do
ich osobnostných práv, čo potvrdzujú vlastne aj časti premietnutého videa, kedy v prvej časti prvých 20

minút jednoznačne bolo natočené, že odporca sa dostal do rodinného domu navrhovateľov v 1. a 2.
rade tým, že vyvŕtal zámok na vchodových dverách a teda vnikol do tohto predmetného rodinného domu
násilne, napriek skutočnosti, že doma bola dcéra navrhovateľov v 1. a 2. rade F., ktorej spôsob vniknutia
do rodinného domu spôsobil tak isto šok. Súd sa stotožňuje s právnym názorom zástupcu navrhovateľov
1. a 2. rade, že v danom prípade sa stretli dve práva a to vlastnícke právo odporcu a právo na obydlie

navrhovateľov v 1. a 2. rade ako aj právo na ich súkromný a rodinný život, pričom podľa článku 21 Ústavy
SR je obydlie nedotknuteľné. V danom prípade došlo k stretu dvoch práv a to práva navrhovateľov
v 1. a 2. rade na obydlie a právo odporcu na majetok. Ide o dve samostatné práva, ktoré môžu byť
síce predmetom spoločného uplatnenia, ale aj samostatného poskytovania ochrany bez ohľadu na to
ako spolu súvisia. V danom prípade súd má zato, že spôsob, ktorý zvolil odporca na vysťahovanie

navrhovateľov v 1. a 2. rade bol spôsobilý spôsobiť psychickú a morálnu ujmu a bol v rozpore s dobrými
mravmiaišloozásahneoprávnený.Zvykonanéhodokazovaniaazvýpovedísvedkov,ktoríbolivkonaní
vypočutí vyplýva, že navrhovatelia v 1. a 2. rade v mieste svojho predchádzajúceho bydliska, v mieste
kde sa nachádza predmetný rodinný dom žili dlhodobo, predtým tam žili ich rodičia, udržiavali dobré
susedské vzťahy, všetci ich v okolí poznali, nielen najbližší susedia, ale aj susedia cez ulicu a vlastne to

čo sa dialo v čase vysťahovania určite neuniklo pozornosti susedov a vyvolávalo ďalšie otázky, z akého
dôvodu sa navrhovatelia tak zrazu rozhodli z predmetného domu vysťahovať a ešte za prítomnosti SBS-
károv, ktorých si viacerí pomýlili v podstate s políciou. Tým vlastne došlo aj k spochybneniu dobrého
mena navrhovateľov v 1. a 2. rade medzi susedmi a známymi navrhovateľov v 1. a 2. rade, čo vlastnepotvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia, ktorí boli vystavení otázkam zo strany známych, resp. sa pýtali
navrhovateľov z akého dôvodu došlo k vysťahovaniu ich z rodinného domu.
Takéto vysťahovanie z rodinného domu podľa výsluchu svedkov a to dcér navrhovateľov v 1. a 2. rade

Z. a F., malo negatívny dopad aj na vzájomné rodinné vzťahy medzi rodičmi a deťmi a v podstate podľa
vyjadrenia dcéry F., táto po vysťahovaní z rodinného domu akoby prišla o domov a do miesta bydliska
svojich rodičov na sídlisko C. G. chodila čo najmenej.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd má zato, že konaním odporcu došlo k zásahu do
osobnostnej sféry navrhovateľov v 1. a 2. rade. V danom prípade tak isto má súd zato, že morálne

zadosťučinenie sa javí v tomto prípade nepostačujúcim a to najmä z dôvodu, že k predmetnému
vysťahovaniu navrhovateľov v 1. a 2. rade z rodinného domu došlo nezákonným spôsobom a taktiež
podľa názoru súdu je morálna satisfakcia nepostačujúca aj na spôsob akým došlo k vyprataniu
predmetnej nehnuteľnosti. Bolo jednoznačne preukázané, že došlo k vyvŕtaniu zámku na vchodových
dverách rodinného domu a to v čase keď bola prítomná doma dcéra navrhovateľov v 1. a 2. rade
F., pričom navrhovatelia v 1. a 2. rade sa v tom čase doma nenachádzali, mali vlastne svoj vlastný

program a do rodinného domu sa dostavili až potom, čo im dcéra F. zavolala a následne sa snažili
nejakým spôsobom túto situáciu vyriešiť. Preto sa súdu javí byť morálne zadosťučinenie v tomto prípade
nepostačuje najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že k vyprataniu predmetnej nehnuteľnosti došlo
bez prítomnosti exekútora, bez náležitého rozhodnutia súdu a k vniknutiu do rodinného domu došlo
násilným spôsobom. Súd teda priznal navrhovateľom v 1. a 2. rade finančné zadosťučinenie vo výške

akú požadovali, teda vo výške 300.000,- Sk čo predstavuje sumu 9.958,18 eur. Požadované finančné
zadosťučinenie navrhovateľov v 1. a 2. rade sa súdu javí ako primerané s prihliadnutím na to, že podľa
názoru súdu došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľov v 1. a 2. rade a tak isto súd prihliadol
aj na okolnosti za akých došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľov v 1. a 2. rade a to tým
ako už bolo vyššie uvedené, že k vysťahovaniu rodinného domu navrhovateľov v 1. a 2. rade došlo

bez súdneho rozhodnutia, bez prítomnosti súdneho exekútora a došlo násilným vniknutím do rodinného
domu, tým, že zámok bol vyvŕtaný, čo dosvedčujú jednak dcéra F. ako svedkyňa a jednak je to zrejmé aj
z premietnutého videa, ktoré bolo premietnuté na pojednávaní. Súd teda zaviazal odporcu, aby uhradil
navrhovateľom v 1. a 2. rade sumu 9.958,18 eur titulom finančného zadosťučinenia a to v lehote do 30
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade si zároveň uplatnili úroky z omeškania vo výške 8 % odo dňa doručenia
návrhu, teda od 15.12.2007 do zaplatenia. Súd úrok z omeškania navrhovateľom v 1. a 2. rade nepriznal,
pretože dlžník sa až do rozhodnutia súdu s plnením do omeškania nedostal, pretože až rozhodnutím
súdu sa odporca dozvedel o tom, komu a v akej výške má plniť. Preto súd v časti úroku z omeškania
návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade zamietol.

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.
Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10C 220/2007 zo dňa 13.6.2013 bola svedkyniam Z. H.
priznaná náhrada cestovných výdavkov vo výške 37,48 eur, ktorá bola menovanej vyplatená zo štátnych

prostriedkov. Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10C 220/2007 zo dňa 4.12.2013 bola svedkyni
F. H. priznaná náhrada cestovných výdavkov ako svedočné vo výške 56,65 eur, ktorá jej bola vyplatená
zo štátnych prostriedkov. Uznesením Okresného súdu Humenné č. 10C 220/2007 zo dňa 5.2.2014
bolo svedkyni F. H. priznané svedočné vo výške cestovných výdavkov vo výške 56,65 eur, ktorá bola
vyplatená menovanej zo štátnych prostriedkov. Celkovo bolo na svedočnom zo štátnych prostriedkov

vyplatená suma 150,78 eur. V danom prípade súd zaviazal na úhradu tejto sumy odporcu, ktorý bol v
konaní neúspešný. Preto je odporca povinný uhradiť na účet Okresného súdu Humenné náhradu za
svedočné vo výške 150,78 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti od právoplatnosti tohto rozsudku.
Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania,
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania

rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia ods. 1. a 2. platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
V zmysle hore citovaných ustanovení zákona o trovách konania rozhodne súd do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odporca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne v napadnutom rozsahu rozhodnutie prvostupňového
súdu zruší a vec vráti tomuto súdu z dôvodu, že v časti rozhodnutia o určení nemajetkovej ujmy vpeniazoch v sume 300.000 Sk svoje rozhodnutie absolútne neodôvodnil a v tejto časti je rozsudok súdu
nepreskúmateľný, čím bolo odporcovi odňaté právo na súdnu ochranu.
Odvolateľ ďalej uviedol, že nepopiera, že k vysťahovaniu navrhovateľov došlo bez účasti exekútora a

bez rozhodnutia súdu o vyprataní nehnuteľnosti. Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol,
akými úlohami dospel vôbec k záveru, že do práv na ochranu osobností navrhovateľov zasiahol odporca.
V danom prípade sa jednalo o stred dvoch práv a to vlastníckeho práva odporcu a práva na obydlie
navrhovateľov v 1. a 2. rade. Odporca teda nepristúpil k vysťahovaniu navrhovateľov bezprávne,
rozhodol sa uplatňovať svoje vlastnícke právo spôsobom, ktorým zamedzil protiprávnemu konaniu

navrhovateľov v užívaní cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Navrhovatelia nemali v čase
vysťahovania žiaden titul na užívanie predmetných nehnuteľností.
Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľov, že spôsob vysťahovania bol taký, že im bol spôsobilý privodiť
ujmu na osobnostných právach, s týmto je v zásadnom rozpore obsah vykonaného dokazovania. Z
výpovedí svedkov navrhnutých navrhovateľmi vyplýva, že ani jeden nebol prítomný pri vysťahovaný
dňa 03.11.2007. Naopak z vykonaného dokazovania prehratím videozáznamu jednoznačne vyplýva,

že odporca vysťahovanie vykonal maximálne rešpektujúc osobnostné práva navrhovateľov. Aj prípadní
svedkovia mohli akurát vidieť sťahovacie auto a ľudí sťahujúcich vybavenie domácností. K žiadnym
incidentom na verejnosti nedošlo. Dokonca aj hliadka polície opakovane prizvaná navrhovateľom
v 1. rade sa dostavila do predmetných nehnuteľností a tak na verejnosti neboli prezentované
žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť ujmu navrhovateľom. Odporca si vie predstaviť

aj vysťahovanie, ktoré by bez pochyby mohlo spôsobiť zásah do práv na ochranu osobností, a to v
prípade, že by vysťahovanie prebiehalo napríklad vyhádzaním veci navrhovateľov na dvor a pod. avšak
v tomto prípade nemôže byť žiadna pochybnosť, že vysťahovanie navrhovateľom prebehlo absolútne
štandardne. Zároveň si sami určili aj miesta, kde si želali svoje veci odviesť.
O maximálne úzkostlivom spôsobe sťahovania navrhovateľov svedčí aj skutočnosť, že pôvodne sa

navrhovatelia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 200.000 Sk a škody na sťahovaných
veciach v rozsahu 52.000 Sk. Neskôr, v priebehu konania zrejme zistili, že vznik škody pri vyhotovovaní
videozáznamu o priebehu sťahovania nepreukážu a neunesú zákonné dôkazné bremeno, preto v tejto
časti zobrali žalobu späť, ale túto stratu si „kompenzovali“ zvýšením požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy z 200.000 Sk na 300.000 Sk, ktorú žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnili.

Podľa názoru odvolateľa výrok súdu o povinnosti nahradiť navrhovateľom nemajetkovú ujmu sumou
300.000 Sk súd absolútne neodôvodnil. Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto
ustanovenia je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je
objektívne spôsobiýí fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobností. Občiansky
zákonník ustanovením § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia občianskej cti,

ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto
ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana, znižujúceho dôstojnosť, vážnosť
a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. Nemožno totiž priznať právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia
§ 13 O.z., ak niekto konal protispoločensky. V danom prípade navrhovatelia nezákonne po odpredaji

nehnuteľnosti túto bez právneho dôvodu odmietli dobrovoľne vydať navrhovateľovi.
Odporca má zato, že jednak jeho konanie, ktorým uplatnil svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti
nebolo spôsobilé privodiť navrhovateľom porušenie práva na ochranu osobnosti. Neboli tiež splnené
elementárne predpoklady na priznanie zadosťučinenia v peniazoch a to konkrétne v sume 300.000 Sk. V
konkrétnosti všetkých skutkových zistení súd poskytol ochranu práva navrhovateľov, ktorý je v rozpore s

dobrými mravmi a nemalo by požívať súdnu ochranu, nakoľko po odpredaji nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu odmietali nehnuteľnosť dobrovoľne vydať odporcovi.
Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu odporcu nevrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia § 219 ods. O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa

základu uplatneného nároku, ako aj uloženia povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľom v 1. a 2. rade
sumu 6.638,78 Eur.
K odvolacím námietkam odporcu vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia súdu prvého stupňa sa žiada uviesť
nasledovné.Na jednej strane odporca, ako to uvádza v podanom odvolaní „nepopiera, že k vysťahovaniu
navrhovateľov došlo bez účasti exekútora a bez rozhodnutia súdu o vyprataní nehnuteľnosti“ na strane
druhej, poukazuje na okolnosti vylučujúce protiprávnosť svojho konania odôvodňujúc to výkonom

vlastníckeho práva.
Odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník vychádza zo všeobecnej zásady, že svojpomoc
je možná tam, kde sa nemožno účinne dovolať pomoci verejnej moci. Ofenzíva svojpomoci je vylúčená.
V danej veci nešlo o zásah do vlastníckeho práva, ktorý reálne hrozil ako bezprostredný, alebo nastal
a trval ako doposiaľ neukončený.

S tvrdením odporcu, že v danej veci existujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť jeho konania sa odvolací
súd nestotožňuje.
Skutočnosť, že nezákonné deložovanie odporcom spôsobila navrhovateľom ťažký psychický šok, že
došlo k zásahu do ich súkromia a zníženiu ich dôstojnosti a občianskej cti tvrdili žalobcovia už v podanej
žalobe.
Ak súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že spôsob, ktorý zvolil

odporca na vysťahovanie navrhovateľov bol spôsobilý spôsobiť psychickú a morálnu ujmu tvrdenú
žalobcami, nemožno tomuto postupu súd prvého stupňa nič vyčítať.
Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že morálne zadosťučinenie sa javí
v danom prípade nepostačujúcim.
Treba však prisvedčiť odvolateľovi, že ak navrhovatelia sa pôvodne domáhali náhrady nemajetkovej

ujmyvrozsahu200 000Skamajetkovejškody52000Skaneskôrpospäťvzatížalobyvčastimajetkovej
škody zvýšili požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy z 200 000 Sk na 300 000 Sk bez relevantného
zdôvodnenia, môže sa uvedené zvýšenie javiť ako „kompenzácia“ náhrady.
Odvolací súd preto s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo považuje za primeranú výšku náhrady sumu 6.638,78 Eur.

Bolo preto potrebné zmeniť rozsudok vo výroku o uložení povinnosti odporcovi uhradiť navrhovateľom
v 1. a 2. rade sumu nad 6.638,78 Eur a v tejto časti žalobu zamietnuť (§ 220 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.