Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/201/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211204464
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3211204464.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. XXXXX/XX, XXX XX B., zastúpenej advokátskou kanceláriou VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom
Sliezska 9, 831 03 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 35 918 225, proti žalovaným: 1/ F. F., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, 2/ M. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, B. nad B., 3/

P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, 4/ F.. P. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/XX,
X. B., žalovaní 1/ až 4/ zastúpení P.. Natáliou Šramelovou, advokátkou, so sídlom Údernícka 11, 851
01 Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 15. augusta 2018, č. k. 3C/153/2011-566 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/m a j ú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, aplikujúc ust. § 80 písm. c/ OSP, § 137
písm. c/ CSP, § 115 , § 116 ods. 1 , § 25 , § 40 ods. 1 , § 41 ods. 1 z.č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník,
§ 1 ods. 1,2 , § 2 z. č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a
lesnej pôdy, § 135a ods. 1,2,3 a 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1984 do 31.12.1991, §
57a ods. 3 z. č. 131/1982 Sb. , § 123 , § 124, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1,3, § 129 ods.1, § 130 ods. 1, §

588, § 854, § 865 ods. 1, 3 , § 868, § 872 ods. 6 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd určil, že Notárska zápisnica sp. zn. N 93/01, NZ
93/01 zo dňa 24.04.2001 o vydržaní nehnuteľností spísaná v Notárskej kancelárii v Topoľčanoch, ul. 17.
novembra 1333/8 pred notárkou JUDr. Vlastou Rybanskou je neplatná. Na pojednávaní konanom dňa
15.05.2012 žalobkyňa žiadala , aby súd určil, že nehnuteľnosti spoločne zapísané na liste vlastníctva č.
XXX Správy katastra Bánovce nad Bebravou, patria do bezpodielového spoluvlastníctva X. F., rod. F.,
nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke T. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, spoločne bytom V. XXX v podiele 1/1.

Podľa skutkového stavu nedošlo k platnému vydržaniu nehnuteľnosti z dôvodu absencie esenciálnej
zložky úkonu vydržania tak, ako uvádza v žalobe. Konanie T. F. ako vydržiteľa je konaním v rozpore s
dobrými mravmi.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 3C/153/2011 - 207 zo dňa 23. mája 2013 žalobu zamietol
a zaviazal žalobkyňu k povinnosti zaplatiť žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov konania. V odôvodnení

svojho rozhodnutia prihliadal na všetky okolnosti, na ktoré poukázala žalobkyňa, avšak po vykonanom
dokazovaní nedospel k tomu, že Albert F. nebol oprávneným držiteľom. To, že bol oprávneným držiteľom
potom, ako nehnuteľnosti v roku 1963 získal, kedy došlo medzi ním a rodičmi k formálnej dohode,nespochybňuje skutočnosť, že obaja rodičia v tom čase žili a ani skutočnosť, že dňa 24.11.1972 bol
účastníkom dedičského konania po svojej matke spolu s manželom jeho sestry V., ktorej predmetom
bol okrem iného dedičstva aj domový majetok v obci V. na nezistenej parcele z dôvodu, že po tomto

dedičskom konaní, ale aj pred ním sa naďalej správal ako vlastník nehnuteľnosti, ako celku. Z výpovede
V. B. vyplýva, že platil z nich dane, a to až do predaja žalovanému 4/. Z jeho konania a správania
sa k nehnuteľnostiam je pravdepodobné, ako vypovedala žalovaná 2/, že T. F. vyplatil sestru V. z
nehnuteľností. Keby V. P., manžel sestry V. a otec žalobkyne nebol presvedčený o vyplatení, určite
by tieto sporné nehnuteľnosti boli predmetom dedenia po V. P. (to, že predmetom dedičstva neboli

vyplýva z rozhodnutia o dedičstve D XXX/XX). To, že T. F. bol oprávneným držiteľom nespochybňuje
ani skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobkyňa, že T. F. mal súrodencov alebo skutočnosť, že znalec,
ktorý tieto nehnuteľnosti ohodnocoval za účelom ich prevodu na žalovaného 4/, v posudku uviedol, že
dom je neobývaný, neudržovaný. Poukázal na skutočnosť, že tento znalecký posudok bol vypracovaný
až 11.09.2002, kedy mal T. F. už 76 rokov a ako bolo v konaní preukázané, v obci V. nadobudol aj
inú nehnuteľnosť na bývanie. Súd poukázal aj na výpoveď žalobkyne, keď uviedla, že T. F. ku koncu

života bol už chorý a nevládal. Q. výpoveďami bolo podľa názoru súdu preukázané, že Q. F.k tieto
nehnuteľnosti užíval s tým, že mu tieto od roku 1963 patria na základe dohody medzi ním a rodičmi,
s tým že sestra V. bola vyplatená. V konaní bolo preukázané, že ani jedna zo sestier T., ani V. ani
M., si žiadne nároky na tieto nehnuteľnosti nikdy nenárokovali, ktorým konaním len preukazovali, že
také rozhodnutie ich rodičov a brata T. bolo. Po vykonanom dokazovaní ustálil, že Albert Mišák sa

stal oprávneným držiteľom v roku 1963. Tu vychádzal z osvedčenia o vyhlásení o vydržaní spísanom
notárkou P.. V. J., ktorú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa I. K.. V tomto prípade
nepretržitá vydržacia doba uplynula v roku 1973. Vlastnícke právo k nehnuteľnej veci rodinnému domu
(inej než k pozemku) teda T. F. vydržal 01.04.1984. Vyššie uvedený právny režim však nedopadal
na pozemky. Zákon č. 131/1982 Zb. totiž nezaložil pre občanov (fyzické osoby) právo nadobudnúť

vlastníctvo k pozemkom vydržaním. Vychádzal z toho, že vlastnícke právo k predmetným pozemkom
nadobudol T. F. nadobudol k 01.01.1992, a to z dôvodu, že k tomuto dátumu vydržacia doba uplynula
(10 ročná uplynula pred účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb.). Podľa názoru súdu na základe týchto
skutočností sa právny predchodca žalovaných 1/ až 3/ T. F. stal vlastníkom týchto nehnuteľností a
bol ako vlastník oprávnený v roku 2002 tieto previesť na odporcu 4/. Súd prvej inštancie nemohol

vyhovieť návrhu žalobkyne a určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva,
keďže toto smrťou X. F. v roku 1965 zaniklo a aj druhý z manželov, a to T. F. v roku 1972 zomrela.
Na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 3C/153/2011
- 207 zo dňa 23. mája 2013, Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 6Co/498/2013 - 290 zo dňa
16. februára 2016, právoplatným dňa 14.03.2016, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Odvolací súd v uznesení uviedol, že napriek správnym právnym východiskám súdu
ohľadne otázky posudzovania existencie naliehavého právneho záujmu, podľa zistení odvolacieho súdu
v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje výslovné vyjadrenie, k akému záveru súd dospel na
základe riešenia tejto otázky vo vzťahu k podanému návrhu žalobkyne. Na základe úradnej povinnosti
skúmať otázku danosti naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP bolo povinnosťou

súdu v zmysle § 157 ods. 2 OSP dať v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovnú jasnú, zrozumiteľnú
a jednoznačnú odpoveď na túto rozhodnú otázku, teda, či a z akých dôvodov mal súd preukázanú
existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s
právnymiúvahami súduvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuohľadnezákonnýchpodmienokvydržania
vlastníckeho práva, ktoré sú východiskom pre určenie rozhodných otázok a ktoré je potrebné v súdnom

konaní riešiť v súvislosti s preukazovaním, či v konkrétnom prípade došlo k vydržaniu vlastníckeho
práva alebo nie. Podľa názoru odvolacieho súdu však v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje
poukaz súdu na ďalšie rozhodné právne úvahy, ktoré sú v zmysle ustálenej súdnej praxe podstatné
pre posúdenie oprávnenej držby v zmysle § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podmienkou ktorej je
existencia dobromyseľnosti. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nie zo všetkých rozhodných

hľadísk zaoberal otázkou, či T. F. držal predmetné nehnuteľnosti v ospravedlniteľnom (skutkovom alebo
právnom) omyle a po akú dobu mal tento ospravedlniteľný omyl trvať. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP zrejmé, ako sa súd jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti (§ 132 OSP) vyporiadal aj s obsahom vyhodnotenia dedičstva zo dňa 31.10.1972 v dedičskom
spise (č. l. 6), podľa ktorého vyhodnotenia domové hospodárstvo má hodnotu 1.000,- Kčs, budovu toho

času nikto neobýva, hospodárske budovy taktiež schátrali a neslúžia svojmu účelu. V tejto súvislosti
podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo zostať bez akéhokoľvek povšimnutia okresného súdu ani
vyjadrenie starostu obce V., podľa ktorého "... Berto .... sa presťahovali do dediny Šípkov aj s B. mamou".
Ak mal súd prvej inštancie za to, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáha určenia bezpodielovéhovlastníckeho práva k momentu jeho bezprostredného zániku, nebolo podľa názoru odvolacieho súd v
zásade možné návrh zamietnuť z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na takomto
určení v zmysle § 80 písm. c) OSP. Ak súdu z návrhu nebol zrejmý moment, ku ktorému sa žalobkyňa

domáha určenia vlastníckeho práva, mal vyzvať žalobkyňu postupom podľa § 43 ods. 1, 2 OSP na
doplnenie žaloby. Následne by súd v zmysle ustálenej súdnej praxe mohol posúdiť, či je daný naliehavý
právny záujem na navrhovanom určení v zmysle § 80 písm. c) OSP a až v prípade pozitívneho záveru
o danosti naliehavého právneho záveru by bolo možné pristúpiť k prejednaniu a rozhodnutiu veci v
jej merite, ako to fakticky urobil súd v prejednávanom, inak by musel byť návrh zamietnutý bez jeho

vecného prejednania.

3. Podaním zo dňa 08.06.2017 žalobkyňa podala "Návrh na zmenu žalobného petitu". Poukázala
na skutočnosť, že sa svojím žalobným návrhom domáha zosúladenia evidovaného a právneho stavu
týkajúcehosavlastníckychvzťahovknehnuteľnostiam,ktorépatrilidovlastníctvaprávnychpredchodcov
žalobkyne v čase ich smrti, a to matky žalobkyne (V. P., rod. F.) a starých rodičov žalobkyne (X.

F. rod. F. a T. F., rod. F.), a napriek tomu, že mali byť predmetom dedičských konaní po právnych
predchodcoch žalobkyne, predmetom dedičských konaní neboli, a ktoré právny predchodca žalovaných,
T. F. (manžel žalovanej 1/, otec žalovaných 2/ a 3/, predávajúci z Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa
17.02.2002 so žalovaným 4/ ako kupujúcim) využijúc vyššie uvedené neoprávnene na základe uvedenia
neúplných a nepravdivých skutočností vydržal na základe Notárskej zápisnice sp. zn. N 93/01, Nz

93/01. Vzhľadom na to, že v katastri nehnuteľností je zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným na liste vlastníctva č. 275, vedenom Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, pre okres
Bánovce nad Bebravou, obec Šípkov, katastrálne územie Šípkov, v prospech žalovaného 4/ v dôsledku
neoprávneného vydržania právneho predchodcu žalovaných 1/ až 3/ (a následného predaja žalovanému
4/), čo rozporuje žalobkyňa v tomto konaní, a teda existuje rozpor medzi údajmi zapísanými v katastri

nehnuteľností a otázkou vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, je daný naliehavý právny záujem
na určení, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkyne. Bez
takéhoto určenia sa žalobkyňa inak účinne nemôže domôcť ochrany svojich dedičských nárokov a jej
právne postavenie vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam by bolo neisté a ohrozené. Ako vyplýva
z výpovedí žalovaných a z výpovede T. F. pred spísaním zápisnice, T. F. mal užívať nehnuteľnosti,

ktoré sa stali predmetom vydržania, dobromyseľne, nerušene a nepretržite od roku 1963, kedy došlo
medzi ním a jeho rodičmi k "formálnej" dohode o prevode nehnuteľnosti na neho. Podľa vtedy platných
právnych predpisov sa však na právne úkony týkajúce sa nehnuteľností vyžadovala písomná forma,
pričom prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovej knihe sa zapisoval do tejto
knihy. Nedodržanie písomnej formy prevodu vlastníctva z dôvodu neznalosti jasne formulovaných

ustanovení zákona predstavuje, ako vyplýva zo súdnych rozhodnutí, neospravedlniteľný právny omyl na
strane držiteľa, následkom čoho nie je možné nehnuteľnosť vydržať. Ústnu dohodu medzi vlastníkom a
držiteľom nie je možné považovať za domnelý právny titul. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na
všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom
držby, teda na existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto uchopí držby

nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie
vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť následne k
vydržaniu. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť daná od momentu, kedy vznikol stav oprávnenej držby a
musí trvať nepretržite po celú dobu oprávnenej držby, ak počas držby držiteľ dobrú vieru stratí, dôjde

k prerušeniu vydržacej doby a držiteľ nemôže viac vec nadobudnúť do vlastníctva vydržaním. Dobrá
viera držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosť o existencii svojho práva. Vzhľadom na skutočnosť, že po smrti starej
matky žalobkyne, T. F., rod. F. prebehlo dedičské konanie sp. zn. D 914/72 (rozhodnutie právoplatné

dňa 17.01.1973), v ktorom došlo k prededeniu rodinného domu č. XXX vo vlastníctve poručiteľky na
matku žalobkyne V. P., rod. F. a T. F., rod. F. rovným dielom, je zrejmé, že minimálne vo vzťahu k
vlastníctvu rodinného domu nespĺňal od roku 1972 T. F., nielen podmienku existencie právneho titulu,
ale aj ďalšiu podmienku oprávnenosti držby, a to dobrú vieru držiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že
právny predchodca žalovaných si nechal Geometrickým plánom č. 35211393-81/00 (ďalej len "pôvodný

geometrický plán") vytvoriť nové parcely č. 848, 846/1 a 846/2, ktoré vznikli z viacerých dielov pôvodných
väčších parciel PK č. XXXX, XXXX a XXXX (zapísaných v PKV 16, 522 a 271), z ktorých niektoré
nepatrili v minulosti právnym predchodcom T. F. (právneho predchodcu žalovaných) a žalobkyne, bolo
zo strany žalobkyne potrebné pre domáhanie sa jej práv vytvorenie nového Geometrického plánu č.36762067-09012017,autorizačneoverenéhoIng.IgoromŠašinkom,dňa02.05.2017,úradneovereného
dňa 06.06.2017, pod č. 165/2017 (ďalej len "nový geometrický plán"), ktorým boli vytvorené parcely
podľa jednotlivých dielov odčlenených z parciel č. 1198, 1199 a 1200.

4. Na základe podania žalobkyne zo dňa 07.06.2017 tunajší súd uznesením č. k. 3C/153/2011 - 432 zo
dňa 19.02.2018 pripustil zmenu žaloby.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M. F., E. F., I. K. , V. B. . Svedok M. F. vo

výpovedi uviedol, že syn X. F. B. sa staral o celú svoju čiastku jamy. Vie, že V. P. bola z jamy vyplatená.
Dostala, myslí si, že dve kravy a nejaké peniaze. Keď zomrel X. F. a T. F., tak jeho babka spomínala, že
B. V. ešte dal nejaké peniaze, nevie ale koľko. V. P. niekedy prišla autobusom na návštevu a poobede
išla preč. Chodila na návštevy, nehnuteľnosti neužívala, nestarala sa o ne. Vlastníkom nehnuteľností na
jame v časti, ktorú mali F. bol B. F.. Myslí si, že tieto nehnuteľnosti T. F. začal užívať od roku 1959. Pani
V. F. bola vyplatená z nehnuteľností, bola vyplatená z celej jamy, takto sa to chápalo. Osobne nemala

žiadne požiadavky na jamu. X. V. P. bol raz pozrieť na B., ukázala im vtedy spálňu a povedala, že to má
z výplaty z jamy. Nepamätá si, že by V. P. hovorila kto a koľko ju vyplatil, povedala len, že to má z jamy.
T. F. obhospodaroval hospodárstvo, konkrétne oral, sial, žal, kosil, mlátil a choval kravy a sliepky, sem
tam mali prasa, ale to bolo veľmi dávno, keď on bol maličký. Boli tam veľmi slabé úrody z 1 ha vyšlo 50
m pšenice. Najviac sa žilo z mlieka, každý deň kravy dojili, vozili mlieko do dediny. T. F. bol súkromne

hospodáriaci roľník. V. sa odsťahovala veľmi dávno, on si ju nepamätá, niekedy v 60-tych rokoch, on
si ju nepamätá ani ako tam robila, keď bola slobodná. V. P. sa odsťahovala do Bobotskej Lehoty, teraz
je to Bobot. Vyplatenie V. P. sa udialo vtedy, keď sa vydala a odišla preč. Vie to z počutia. Na otázku
či mu pani P. uviedla, že spálňu si kúpila z výplaty, svedok odpovedal, že ona mu povedala, toto má
z jamy z výplaty, nevie, či si to kúpila alebo to dostala. Ona sa s tým pochválila. V 60-tych rokoch na

hospodárstve pracovali X. a T. F., tak, že X. bol už starý, pásaval kravy, jeho žena tiež pomáhala, hlavnú
ťarchu však mal na sebe B.. X. a T. F. s ním nehovorili o hospodárstve ako o svojom vlastníctve, všetko
išlocezB..Q.E.F.vovýpovediuviedol,ženehnuteľnostinajameužívalT.aF..Vlastníkomnehnuteľnosti
bol B., on tam hospodáril. Sestra T. F. V. P. bývala na nehnuteľnostiach, bývala tam za slobodna. V.
odišla z jamy potom ako sa vydala, na Bobot. T. F. obhospodaroval pozemky tak, že s manželkou tam

sadili, mlátili obilie, chodieval im tam aj pomáhať. Keď tam bol, tak V. P. nevidel. T. F. vystupoval ako
vlastník nehnuteľnosti, po otcovej smrti. V. P. tam bývala za slobodna, potom ju tam už nevidel. X. a T.
F. pracovali na nehnuteľnostiach, robili kým vládali. Svedkyňa I. K. pri svojej výpovedi uviedla, že pozná
dvor a dom na jame v V., chodievali tam na návštevu s manželom a s jej nebohou matkou, ktorá sa
vždy tešila na stretnutia s babkou T. F. - T. mamou. Chodila tam na návštevu v čase, keď ešte žili T.

a Peter F., X. F. poznala menej, on potom zomrel. Poznala matku žalobkyne pani V. P., poznala aj jej
manžela a aj ich syna F.. So V. sa na jame nestretli, stretli sa na Bobote, cestou zo Šípkova. Keď sa
tam zastavili, pani V. ponúkla jej mamičke, že tam na B. môže prísť aj so synom svedkyne, ktorý mal rád
stroje, na nejaký čas. Vlastníkom hospodárstva na jame bol B. F.. Myslí si to preto, že chceli, nakoľko
jej otec pochádza zo Šípkova, kúpiť starý domček, alebo niečo, kde by si postavili chatku. Tak pri jednej

príležitosti sa pani V. pýtali, či niečo na jame nemá, a či by im to nepredala. Ona vtedy povedala, že rada
by im dačo poskytla, ale bohužiaľ ona tam nič nemá, pretože bola z jamy vyplatená. To, že je z jamy
vyplatená, povedala vtedy, keď tam bola jej matka s jej synom, keď prišli pre nich, tak tam aj prespali,
uložila ich do spálne. Obdivovali, aké to tam má pekné na Bobote a ona povedala, že to má výplatu z
jamy, že si za to kúpila tú spálňu, s tým sa pochválila. Od koho dostala výplatu z jamy nepovedala, či

ju vyplatil B., alebo ešte jej rodičia. O tom sa nebavili. Nevie, že rodičia darovali nehnuteľnosti na jame
T. F., o tom sa nebavili, počula vždy len to, že celá jama patrí T. F.. Zrejme to mali vysporiadané. T. F.
vystupoval ako vlastník nehnuteľností na jame. T. F. hospodáril na týchto nehnuteľnostiach, vždy keď
tam boli, bol na senách, kosil celé okolie, mal tam včely o tie sa staral. O hospodárstvo sa T. F. staral
asi od 63. roku. Uviedla, že počas toho, keď tam boli na návšteve, aj krstnú mali v dedine, aj u tej boli

asi dva týždne, nikdy tam žalobkyňu nevidela, vždy tam videla len T. s rodinou, nikdy nepočula, že by
tam niekto z ich rodiny robil, pomáhali im ľudia z dediny pri senách a čo tam mali. Nevidela tam V. a jej
manžela, s nimi sa tam nikdy nestretla, stretli sa len dole v V., na chalupe, ktorú si T. kúpil. Uviedla, že
nemá vedomosť o tom, že si V. P. robila neskôr, keď sa vydala a mala deti, nároky na podiel na jame,
pani V. sa od toho dištancovala, že ona s jamou už nemá vôbec nič. Na Bobote, keď videla spálňu jej

matky, boli v 69. a 70. roku a spálňa bola dve manželské postele, dve skrine, nočné stolíky, zastlané
to bolo pekne perinami, prekryté. Spálňa sa nachádzala v prvej miestnosti ako bol dom, dve okná boli
do ulice, bola tam veranda, do vnútra sa išlo zo strany dvora, po pravej strane bola kuchyňa, po ľavej
mali tú spálňu. O tom, že bola matka žalobkyne vyplatená vie tak, že jej to povedala. A nemala žiadnydôvod, aby pýtala od nej nejaký doklad, kde to má napísané. Poznala T. F., bol to čestný človek, žil na
dedine, občas si vypil, ale alkoholikom by ho nenazvala. Svedok V. B. pri svojom výsluchu uviedol, že
pozná dom a pozemky na jame, chodil tam ako chlapec, poznám to. Ide o dom B. F., bola tam pani

F., pamätá si ešte na M. keď bola malá, a boli tam aj B. rodičia. A teraz to má F.. O., ten tam chodí.
Daňovníkom bol B. F. a teraz F.. O., nikoho iného ako daňovníka obecný úrad neeviduje. Ako vlastníka
domu a pozemku pred F.. O. poznal B. F.. On tam hospodáril, oral, kosil, mlátil. Živil sa hospodárstvom.
Nemal vedomie, že by mal B. sestru Štefániu, poznal len sestru F., rehoľnú sestru T.. Uviedol, že pani
V. P. nestretol, nevie kto to je. Bol presvedčený, že pozemky a dom na jame sú B., B. sa o to staral. Čo

si pamätá, tak to tam mal len B.. On tam žil, mal tam včely, hospodárstvo a potom sa presťahovali do
dediny Šípkov aj s B. mamou. Obec dala k vydržaniu súhlas, on dal súhlas, a keby to prišlo ešte raz, tak
súhlas dá tak isto, tak isto sa k tomu postaví. Pri jednaní s B. F. bol presvedčený, že je to len B.. Dane
platil len B. a od určitého roku pán O.. Nikoho iného obec nevedie. Neeviduje, nie je si toho vedomý, či
žalobkyňa pani A., alebo jej matka pani V., niekedy dávala daňové priznanie. Nevie, z akého čísla mu
volala F. A. a kedy to bolo, bolo to na večer, má svedkyňu sestru M., bol vtedy u nej na návšteve, tam

ten telefón dostal. Neeviduje dedičské konania všetkých obyvateľov Šípkova, do 1989 obec patrila pod
Obecný úrad Čierna Lehota - Šípkov. Obec Šípkov bola ako samostatná obec až po revolúcii. Dedičské
konanie eviduje, len vtedy keď príde, v poslednej dobe chodí málo dedičských konaní. T. F. bral ako
užívateľa, vtedy podľa dostupných zákonov sa spravil list vlastníctva a ešte raz povedal, keby to bolo
znova, znova by tak postupoval. Vnútorne je presvedčený, že to B. patrilo. Obec môže vyrubovať dane

aj iným osobám, ak zaplatí užívateľ, tak to neskúma. Majú kopu nevysporiadaných pozemkov, prídu a
zaplatia s tým, že to užívali. Daň môže zaplatiť vlastník, alebo užívateľ. Žalobkyňa predložila daňové
priznanie obecnému úradu, ale neriešili to z dôvodu, že pozemky pani A. užíva družstvo a oni platia daň
a potom štátne lesy, ak nejaké má a vtedy platia daň štátne lesy. K vydržaniu pozemkov, ktoré vydržal
T. F. v roku 2001 uviedol, že bol tam pozemok okolo chalupy, bola to jedna parcela, čísla parciel nevie.

K potvrdeniu k vydržaniu pre T. F. uviedol, že tam bol isto geometrický plán, bez geometrického plánu
by sa to nedalo osvedčiť. Keďže bol od 74. roku poslancom, tak odvtedy vie, že T. F. platil dane za
pozemok, isto aj predtým, nikto iný ako on. T. F. pozná ako čestného človeka, čo povedal to dodržal,
má s ním len dobré skúsenosti.

6. V Rozhodnutí Štátneho notárstva v Topoľčanoch č. k. D 914/72-10 zo dňa 24.11.1972, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.01.1973, v dedičskej veci po neb. T. F., rod. F., zomr. 08.08.1972 , v čl. II
bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva podľa dohody o jeho vyporiadaní schválenej titulom zákonného
dedenia k nehnuteľnostiam v kat. úz. Šípkov, a to k domovému majetku v ?-ici patriacemu poručiteľke
na nezistenej parcele dedičom deťom: V. P., r. F., nar. XX.XX.XXXX a T. F., nar. XX.XX.XXXX každému

v polovici voči M. F. bezodplatne a k vymedzenej poľnohospodárskej pôde v užívaní súkromnom
dedičovi T. F. v celosti voči uvedeným spoludedičom bezodplatne. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn.
10D/116/2009, D not 132/2009 , v dedičskej veci po poručiteľke T. F. rod. F. zomr. XX.XX.XXXX, ktoré
bolo vydané z dôvodu, že v základnom dedičskom konaní sp. zn. D 914/72 bol vynechaný nehnuteľný
majetok poručiteľky vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzali do úvahy dcéra,

nevesta a vnuci poručiteľky: M. F. rod. F., nar. XX.XX.XXXX, F. F. rod. Q. nar. XX.XX.XXXX, M. B. rod.
F., nar. XX.XX.XXXX, P. B. rod. F., nar. XX.XX.XXXX a žalobkyňa - F. A. rod. P. nar. XX.XX.XXXX.Z
rozhodnutia - Osvedčenia o dedičstva sp. zn. 1D/147/2008, D not 133/2009, v dedičskej veci po neb.
X. F. rod. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej
skupine po poručiteľovi prichádzali do úvahy syn T. F., rod. F. nar. XX.XX.XXXX a dcéra M. F. rod. F.

nar. XX.XX.XXXX každý z nich rovným dielom. V čl. II tohto osvedčenia je uvedený súpis aktív a pasív
dedičstva, v čl. III tohto osvedčenia všeobecná cena majetku poručiteľa, výška dlhov poručiteľa a čistá
hodnota dedičstva a v čl. IV uzavreli uvedení dedičia o vyporiadaní dedičstva dohodu, podľa ktorej
podiel poručiteľa na vymedzených nehnuteľnostiach v kat. úz. Šípkov nadobúda T. F. voči ustupujúcej
spoludedičke bezodplatne. Z oznámenia o vybavení sťažnosti Notárskej komory Slovenskej republiky

zo dňa 15.05.2012 vyplýva, že JUDr. Morvay ako poverený súdny komisár sa spoľahol na prednes F. F.,
ktorá ho uviedla do omylu pri zisťovaní okruhu dedičov poručiteľa a nakoľko nedôsledne preveril právne
nástupníctvo po neb. dcére poručiteľa, sťažnosť bola v tejto časti vyhodnotená ako opodstatnená s tým,
že JUDr. Morvay bol upozornený na toto pochybenie pri nedôslednom zisťovaní okruhu dedičov v tejto
dedičskej veci.

7. ZOsvedčeniaodedičstvesp.zn.1D/46/2014,Dnot42/2014 vdedičskejveciponeb.X.F.rod.F.,nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, vyplýva, že na základe návrhu žalobkyne podaný Okresnému súdu
Bánovce nad Bebravou dňa 05.02.2014 bol predmetom konania novoobjavený majetok po poručiteľovi,pričom do okruhu dedičov ako dedičia v prvej dedičskej skupine patrili: 1) právom neb. dcéry V. P., rod. F.,
zomr. XX.XX.XXXX: 1a) žalobkyňa - F. A., 2) právom neb. syna T. F., zomr. XX.XX.XXXX: 2a) F. F., rod.
Q., 2b) M. B., rod. F., 2c) P. B., rod. F., 3) M. F., rod. F.. V uvedenom rozhodnutí je uvedené, že syn dcéry

poručiteľa V. P. - F. P. zomrel dňa XX.XX.XXXX a konanie po ňom sa viedlo na Okresnom súde Bánovce
nad Bebravou pod sp. zn. 1D/15/2008, D not 209/2008 a nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2008 ako
slobodný bezdetný bez zanechania závetu a po ňom bola jedinou dedičkou sestra F. A. - žalobkyňa. V
čl. II tohto osvedčenia je uvedený súpis novoobjavených aktív a pasív, v čl. III tohto osvedčenia je určená
všeobecná cena majetku poručiteľa, výška dlhov dedičstva a čistá hodnota dedičstva, v čl. IV dedičia na

vyporiadanie dedičstva uzatvorili dohodu. Chyby v písaní a iná zrejmá nesprávnosť v tomto osvedčení
boli odstránené Opravnou doložkou zo dňa 19.02.2015.

8. Notárskou zápisnicou spísanou dňa 25.04.2001 notárka osvedčila vyhlásenie T. F., že je vlastníkom
nehnuteľností v k.ú. Šípkov, ozn. podľa GP č. 35211393-81/00 zo dňa 23.11.2000 ako parc. č. 846/1 -
zastavané plochy dom s. č. 188 o výmere 67 m2, parc. č. 846/2 - zastavané plochy o výmere 1679 m2 a

parc. č. 848 - záhrada o výmere 757 m2, ktoré nadobudol do vlastníctva v celosti titulom vydržania (ďalej
len "predmetná notárska zápisnica"). Z obsahu predmetnej notárskej zápisnice vyplýva, že tam uvedené
PKN zapísané na PKV č. 271 parc. č. 1200, v PKV č. 522 parc. č. 1198, v PKV č. 16, 271 parc. č. 1199,
z ktorých boli podľa vyššie uvedeného GP vytvorené parc. č. 846/1, 846/2 a 848, ktoré sú predmetom
osvedčenia, pôvodne užívali jeho právni predchodcovia menovite zapísaní v PKV spolu s jeho rodičmi

neb. X. F. a manž. T. F. r. F.. Po vzájomnej dohode medzi podielovými spoluvlastníkmi zapísanými vo
vyššie uvedených PKV rodičia účastníka pôvodné PKV, z ktorých časti sú totožné s novovytvorenými
parcelami č. 846/1, 846/2 a 848 začali užívať v roku 1926. Títo postavili spoločne aj dom č. 188. Spolu
s nimi uvedené nehnuteľnosti užíval aj T. F.. T. F. do zápisnice uviedol, že uvedené nehnuteľnosti užíva
v prírode dobromyseľne, nerušene a nepretržite od roku 1963 zákonom ustanovenú dobu, s týmito

nakladá ako s vlastnými a berie z nich úžitok. V tomto roku došlo medzi jeho rodičmi a ním k formálnej
dohode o prevode nehnuteľností na T. F. avšak tento prevod sa právne nezrealizoval. Rovnako ani T. F.
svoje vlastníctvo po svojich rodičoch k týmto nehnuteľnostiam doposiaľ v KN právne nezrealizoval. So
zreteľom na všetky okolnosti prípadu ako nadobúdateľ je v dobrej viere presvedčený, že mu uvedené
nehnuteľnosti patria, nakoľko ako ich držiteľ s uvedenými pozemkami nakladá ako s vlastnými a právo

k týmto vykonáva pre seba. Ako domnelý vlastník spĺňa podmienky dlhodobého užívateľa a držiteľa
predmetných nehnuteľností, avšak dôkaz o vlastníctve nemôže predložiť preto, lebo tento nebol právne
realizovaný v katastri nehnuteľností. Nepretržitá držba viac ako 10 rokov nebola nikým prerušená a
k tejto ani nikto nepriznal počas tejto doby svoje vlastníctvo. Z predmetnej notárskej zápisnice ďalej
vyplýva, že na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj skutočností, že účastník spĺňa podmienky

pokojnej držby nehnuteľnosti viac 10 rokov sú splnené náležitosti podľa ust. § 134, § 872 ods. 6 Obč.
zák., v dôsledku čoho účastník T. F., nadobudol k týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním v
roku 1973. Dodatkom č. 1 zo dňa 30.04.2001 bola predmetná notárska zápisnica doplnená v časti III o
vecné bremeno - právo prechodu peši a prejazdu autom cez pozemky parc. č. 844 a 849 vo vyznačenom
rozsahu v prospech vlastníka pozemku parc. č. 846/1, 846/2 a 848.

9. Z Čestného vyhlásenia M. F. za dňa 11.05.2012 vyplýva, že na základe jej vedomostí o okolnostiach
majetkového vyporiadania medzi jej rodičmi X. F. a T. F. a súrodencami T. F. a V. F. sú skutočnosti,
ktoré pri spísaní notárskej zápisnice uviedol jej brat T. F. pravdivé. V tej dobe bolo zaužívané, že
rodinný majetok pripadol tomu z potomkov, ktorý na ňom zostal bývať, pracovať, starať sa o rodičov a

doopatrovať ich v starobe, pričom potomkovia, ktorí nezostali na rodinnom majetku, boli rôznou formou
vyplatení. Ich rodičia v roku 1963 previedli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva jej brata T. F.. Sestra
V., ktorá nezostala na rodinnom majetku, pretože sa po vydaji so svojim manželom odsťahovala do
inej dediny, bola rodičmi vyplatená vo forme peňazí, hnuteľného majetku a tiež aj domácich zvierat.
Na predmetných nehnuteľnostiach zostali s bratom žiť aj rodičia, o ktorých sa brat staral a ktorých

doopatroval v starobe. Po smrti rodičov predmetné nehnuteľnosti užíval a staral sa o ne sám ako ich
výlučný vlastník. Sestra V. sa po svojom odchode o predmetné nehnuteľnosti ďalej nestarala, neužívala
ich, neprispievala na ich zveľaďovanie, a to z dôvodu, že si bola vedomá majetkového vysporiadania,
v rámci ktorého boli nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva ich brata a s týmto prevodom súhlasila.
Sestra V. počas života nikdy nespochybňovala vlastnícke právo ich brata. Ona osobne si žiadne nároky

k nehnuteľnostiam neuplatňovala, nakoľko tiež vždy rešpektovala a rešpektuje rozhodnutie rodičov.
10. Dňa 17.09.2002 T. F. ako predávajúci a žalovaný 4/ ako kupujúci uzatvorili zmluvu označenú ako
"Kúpna zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľností" (ďalej len "predmetná kúpna zmluva"), predmetom
ktorej bol predaj, resp. kúpa nehnuteľností v k.ú. Šípkov vymedzených v čl. II bod 1 v celosti teda vpodiele 1/1, a to pozemok parc. č. 846/1 - zastavané plochy vo výmere 67 m2, pozemok parc. č. 846/2 -
zastavané plochy vo výmere 1679 m2, pozemok parc. č. 848 - záhrady vo výmere 757 m2, rodinný dom
súp. č. 188 na parc. č. 846/1, vedľajšia stavba - senník na parc. č. 846/2, trvalé porasty na parc. č. 846/2

a 848. Z čl. II bod 3 predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, že predávajúci osvedčil svoje výlučné vlastníctvo
predmetu zmluvy listom vlastníctva č. 10 k.ú. Šípkov, vyhotoveným Katastrálnym úradom v Trenčíne,
Správa katastra Bánovce nad Bebravou. Kúpna cena bola upravená v čl. 3 predmetnej kúpnej zmluvy,
pričom podľa bodu 3 tohto článku dohodnutú kúpnu cenu uhradí kupujúci predávajúcemu v hotovosti
v deň podpísania predmetnej kúpnej zmluvy. Podľa čl. IV bod 5 predmetná kúpna zmluva nadobúda

platnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami. Účinnosť nadobúda dňom povolenia vkladu do
katastra nehnuteľností, ktorým prechádza vlastnícke právo z predávajúceho na kupujúceho.

11. Z originálu listu vlastníctva č. 10 kat. úz. Šípkov vyplýva, že ako vlastník nehnuteľností, ktoré boli
predmetom predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi T. F. a žalovaným 4/, bol zapísaný T. F., nar.
03.07.1926 v podiele 1/1. V poznámke tohto listu vlastníctva sú zapísané listiny D 914/72 - 5/73, GP

35211393-81/00 dľa Z 605/01 - 8/01, Osvedčenie N 93/01 z 25.04.2001 dľa Z 605/01 -8/01 a Kúpna
zmluva zo dňa 17.09.2002 V 805/02 - 42/02. Z výpisu z listu vlastníctva č. 275, kat. úz. Šípkov, vyplýva,
že žalovaný 4/ je zapísaný ako vlastník nehnuteľností označených ako parcely registra "C" parc. č. 846/1
- zastavané plochy vo výmere 67 m2, parc. č. 846/2 - zastavané plochy vo výmere 1679 m2, parc. č.
848 - záhrady vo výmere 757 m2 a rodinného domu súp. č. 188 postaveného na parc. č. 846/1, a to v

podiele 1/1. Na žiadosť súdu o oznámenie, z akého dôvodu došlo k zmene listu vlastníctva č. 10 na list
vlastníctva č. 275 pre kat. úz. Šípkov, Okresný úrad Bánovce nad Bebravou, katastrálny odbor podaním
zo dňa 31.05.2018 uviedol, že na origináli listu vlastníctva č. 10 bola v r. 1973 zapísaná listina dedičstvo
D 914/72 do poznámky, kde sú zahrnuté všetky nehnuteľnosti zdedené F. T.. V roku 2001 p. T. F. si dal
osvedčiť u notára N 93/01 nehnuteľnosti v súbore CKN 846/1, 846/2 a 848, ktoré boli zapísané na LV

č. 10 dľa listiny Z 605/01. V r. 2002 uvedené nehnuteľnosti predal na základe kúpnej zmluvy V 805/02
a následne bol založený na nového majiteľa nový list vlastníctva č. 275, ktorý platí dodnes. Avšak list
vlastníctva č. 10 zostal zo zapísanými nehnuteľnosťami v poznámke (D 914/72). Až po zápise ROEP-u
v r. 2004 dľa listiny Z 7/04 došlo k zápisu zdedených nehnuteľnosti na listy vlastníctva a následne bol list
vlastníctva zrušený. K zmene listu vlastníctva došlo zápisom kúpnej zmluvy V 805/02 a nikto nedával

podnet na zmenu, ale je to dané spôsobom zápisu listín a nehnuteľností do informačného systému
katastra nehnuteľnosti.

12. Z Odovzdávajúcej listiny zo dňa 18. augusta 1926 vyplýva odovzdanie nehnuteľností otca K. F.
a matky T. F. deťom, a to synovi X. F. a jeho manželke T. F. a P. X., rod. F., obyvateľom v Šípkove,

okrem iného aj nehnuteľností zapísaných v pozn.kn.hárku č. 271 č. 1201, č. 1200, č. 1199. Predmetom
odovzdania bolo aj stavanie, ktoré vystavané na parcele "Jama", ktoré ale nebolo v pozemkovej knihe
zvlášť označené. Geometrickým plánom č. 35211393-81/00 vyhotoveným Ing. Petrom Hankom dňa
17.10.2000, úradne overeným pod č. 502/2000, boli z pôvodných parciel zapísaných v PKV č. 271
ako parc. č. 1200, v PKV č. 522 ako parc. č. 1198 a v PKV č. 16, 271 ako parc. č. 1199 vytvorené

parcely parc. č. 846/1 - zastavané plochy vo výmere 67 m2, parc. č. 846/2 - zastavané plochy vo výmere
1679 m2, parc. č. 848 - záhrady vo výmere 757 m2. Geometrickým plánom č. 36762067-0901/2017
vyhotovenýmIng.IgoromŠašinkomdňa02.05.2017,úradneoverenýmdňa06.06.2017podč.165/2017,
boli z parciel parc. č. 846/1 - zastavané plochy vo výmere 67 m2 a parc. č. 846/2 - zastavané plochy vo
výmere 1679 m2 vytvorené parcely parc. č. 846/1 - zastavané plochy vo výmere 55 m2, parc. č. 846/2

- zastavané plochy vo výmere 810 m2, parc. č. 846/3 - zastavané plochy vo výmere 135 m2, parc. č.
846/4 - zastavané plochy vo výmere 710 m2, parc. č. 846/5 - zastavané plochy vo výmere 24 m2, parc.
č. 846/6 - zastavané plochy vo výmere 12 m2. Týmto geometrickým plánom nebola dotknutá parcela
parc. č. 848 - záhrady vo výmere 757 m2.

13. Žalobkyňa v danom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie osvedčila existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení a to v súlade s ust. § podľa § 137 písm. c) C.s.p. (rovnako
podľa § 80 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, že v katastri nehnuteľností je zapísané vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam evidovaným na liste vlastníctva č. 275, vedenom Okresným úradom Bánovce nad
Bebravou, pre okres Bánovce nad Bebravou, obec Šípkov, katastrálne územie Šípkov, v prospech

žalovaného 4/, čo rozporuje žalobkyňa v tomto konaní, a teda existuje rozpor medzi údajmi zapísanými
v katastri nehnuteľností a otázkou vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, je daný naliehavý právny
záujem na určení, či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva právnych predchodcov žalobkyne.
Podľa názoru súdu žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná na podanie predmetnej žaloby, nakoľko tátoje dcérou sestry T. F., V. P. rod. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a vnučkou X. F. nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX a T. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, teda je právnou nástupkyňou
poručiteľov, vo vzťahu ku ktorým sa domáha, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Na druhej strane

žalovanísúpasívnevecnelegitimovaní,keďužalovaných1/až3/ideoďalšíchdoúvahyprichádzajúcich
dedičov ako právnych nástupcov po T. F., ktorý bol synom nebohých X. F. a T. F. a žalovanému 4/ v
súčasnosti svedčí zápis v katastri nehnuteľností ako výlučnému vlastníkovi sporných nehnuteľností.

14. Na podklade podanej žaloby a dôkaznej procesnej aktivity strán sporu bolo sa v posudzovanom

prípade v prvom rade vyporiadať s otázkou, či u T. F. boli splnené zákonné predpoklady k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním a či došlo alebo nedošlo k porušeniu
vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne, resp. k porušeniu dedičských nárokov žalobkyne.
Z tvrdení žalovaných v priebehu sporu a napokon aj zo skutočností uvedených samotným T. F. do
predmetnejnotárskejzápisnicevyplýva,žeT.F.malvstúpiťdodržbyaužívaťnehnuteľnosti,ktorésastali
predmetom vydržania, dobromyseľne nepretržite od roku 1963 do jeho smrti, a to na základe "formálnej"

dohody o prevode nehnuteľnosti medzi ním a jeho rodičmi, teda X. F. a T. F.. V spore nebolo preukázané,
že by takáto dohoda bola uzatvorená písomne. V čase uzatvorenia uvedenej dohody medzi T. F. a jeho
rodičmi nepochybne platil jednak zákon č. 141/1950 Zb. a rovnako tiež zákon č. 65/1951 Zb. o prevodoch
nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorými sa subjekty vstupujúce do
právnych vzťahov boli povinné riadiť. V danom prípade je potrebné prisvedčiť argumentom žalobkyne,

že podľa vtedy platných právnych predpisov sa na právne úkony týkajúce sa prevodu nehnuteľností
vyžadovala písomná forma. Ak teda T. F. bol toho názoru, že je oprávneným držiteľom predmetných
nehnuteľností, pričom svoje právo zakladal na ústnej dohode s jeho rodičmi, bol v právnom omyle o
forme uzavretých zmlúv. Konanie v právnom omyle ale môže viesť k oprávnenej držbe len výnimočne,
len pri právnom omyle ospravedlniteľnom. Omyl vo forme právneho úkonu v tak vážnej veci, ako je

prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, však vzhľadom na objektívne posúdenie všetkých okolností, nemôže
vyvolať dobrú vieru držiteľa, že mu vec patrí, a to ani v prípade, ak je subjektívne presvedčený, že ústna
zmluva na prevod nehnuteľností postačuje. S ohľadom na to aj v okolnostiach posudzovanej veci platí
postulát (ktorý je základom označených rozhodnutí), že neznalosť inak jasného ustanovenia zákona
neospravedlňuje dotknutú osobu, nakoľko pri bežnej/obvyklej opatrnosti (bez ohľadu na to, že T. F. bol

roľník, ide totiž o objektívny parameter) sa predpokladá, že sa každý oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, i vzhľadom na objektívne
posudzovanie dobrej viery nemožno vyvodiť právny záver o tom, že za danej situácie bol T. F. v dobrej
viere, že mu predmetné nehnuteľnosti patria ako vlastníkovi. V konaní nestačí preukázať len faktické
ovládanie, resp. užívanie veci. Omyl vychádzajúci z nevedomosti T. F., že uzatvorenie ústnej zmluvy

postačuje k nadobudnutiu vlastníckeho práva, je omylom neospravedlniteľným, nakoľko pri náležitej
opatrnosti mohol T. F. predísť neplatnosti tohto právneho úkonu. Rozhodujúcou je skutočnosť, že T. F.
nekonal v rámci vymedzenom ospravedlniteľným právnym omylom a so zreteľom na skutkové okolnosti,
za ktorých vstúpil do užívania predmetných nehnuteľností, nemohol byť objektívne v dobrej viere, že
proces nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností bol úspešne zavŕšený. Omyl držiteľa vychádzajúci z

neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je
právny omyl neospravedlniteľný.

15. Pri posúdení otázky existencie dobrej viery T. F. o tom, že je v celosti vlastníkom predmetných
nehnuteľností počas celej vydržacej doby, súd na základe vykonaného dokazovania musel prihliadnuť

aj na skutočnosť, že bolo v konaní preukázané, že po smrti T. F., rod. F. (matky žalobkyne a T. F.)
prebehlo dedičské konanie, v rámci ktorého bolo T. F. dňa 24.11.1972 osobne vyhlásené rozhodnutie
bývalého Štátneho notárstva v Topoľčanoch pod sp. zn. D 914/72 o schválení dohody dedičov, ktoré
rozhodnutie v písomnom vyhotovení mu bolo aj doručené do vlastných rúk dňa 22.12.1972 (ako vyplýva
z pripojeného spisu Štátneho notárstva v Topoľčanoch sp. zn. 914/72). Z uvedeného rozhodnutia

vyplýva, že predmetom dedičstva bol aj príslušný podiel na domovom majetku na neidentifikovanej
parcele, a tento nadobudli V. P. a T. F., každý v polovici. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že
z hľadiska požiadavky obvyklej miery opatrnosti, ktorú možno požadovať od každého, museli u T. F.
existovať vzhľadom na predmetné dedičské konanie odôvodnené pochybnosti o tom, že mu predmetné
nehnuteľnosti patria v celosti na základe ústnej dohody z jeho rodičmi. Na základe vykonaného

dokazovania tak súd dospel k záveru, že T. F. - právny predchodca žalovaných 1/ až 3/ nesplnil
všetky zákonné podmienky potrebné k vydržaniu predmetných nehnuteľností, nakoľko v konaní nebolo
preukázané,žebyT.F.konalvospravedlniteľnomomyleohľadomprávnehodôvodunadobudnutiapráva(právneho titulu), teda pri uchopení sa držby predmetných nehnuteľností a ani, že by bol dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí počas celej vydržacej doby.

16. Súd preto konštatuje, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov parciel parc. č. 1200, parc. č. 1199
a parc. č. 1198 zapísaných v PKV č. 16, 271 a 522 k.ú. Šípkov nebolo dotknuté tvrdeným vydržaním.
Posúdiac obsah uvedených PKV v spojení s Odovzdávacou listinou zo dňa 18.08.1926 a vyhotovenými
geometrickými plánmi súd dospel k záveru, že právnym predchodcom žalobkyne X. F. a T. F. svedčilo
v čase ich smrti vlastnícke právo k tým nehnuteľnostiach a v takých podieloch, ako boli vymedzené v

žalobnom návrhu po pripustení jeho zmeny. Zároveň je však potrebné konštatovať, že od predmetného
osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva došlo k ďalšej právnej zmene dotýkajúcej sa predmetných
nehnuteľností, ktoré následným právnym úkonom nadobudol žalovaný 4/, voči ktorému je žaloba tiež
podaná a ktorému aktuálne svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.

17. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný 4/ ako kupujúci nadobudol predmetné

nehnuteľnosti od právneho predchodcu žalovaných 1/ až 3/ - T. F. ako predávajúceho na základe
uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 17.09.2002. T. F. ako predávajúci v predmetnej kúpnej zmluve v
čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Súd prvej
inštancie skúmal, či žalovaný 4/ konal pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy ako nadobúdateľ
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v dobre viere, teda, či bol dobromyseľný v otázke, že

predmetné nehnuteľnosti nadobúda od ich skutočného vlastníka, pričom prihliadal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 549/2015 - 33 zo dňa 16. marca 2016. Na základe vykonaného
rozsiahleho dokazovania súd konštatuje, že žalovaný 4/ pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy
zachoval potrebnú mieru starostlivosti, ktorú je od neho možné požadovať v súvislosti s prevodom
nehnuteľností medzi fyzickými osobami. Je nepochybné, že v čase uzatvárania predmetnej kúpnej

zmluvyzápisvkatastrinehnuteľností,atonaLVč.10k.ú.Šípkov,svedčilakovýlučnémuvlastníkoviT.F.,
teda predávajúcemu. Ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva T. F. bola zapísaná predmetná notárska
zápisnicaosvedčujúcavydržanievlastníckehopráva.Súdvtejtosúvislostiuvádza,ženotárskazápisnica
bola spísaná konajúcou notárkou ako úradnou osobou, ktorej štát zveril príslušnú právomoc, jedná sa
o titul nadobudnutia, ktorý je častým a právom uznaným právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho

práva v Slovenskej republike. Nebolo preukázané, že by v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy
existovali nejaké pochybnosti o pravosti, resp. pravdivosti údajov uvádzaných v predmetnej notárskej
zápisnici. K záveru o nesplnení podmienok vydržania dospel tunajší súd až v tomto spore na podklade
vykonaného dokazovania. Podľa názoru súdu skúmanie a posudzovanie uvedených otázok žalovaným
4/, tak ako to uviedla žalobkyňa, bolo by za hranicou obvyklej miery opatrnosti a starostlivosti kupujúceho

pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Navyše platí, že údaje katastra, a to okrem iného aj údaje o právach k
nehnuteľnostiam,súhodnovernéazáväzné,aksanepreukážeopak(§70zákonač.162/1995Z.z.).Súd
konštatuje, že predmetná kúpna zmluva obsahuje všetky podstatné obsahové náležitosti vyžadované
zákonom pre tento typ zmluvy, zároveň bola uzatvorená v požadovanej písomnej forme. V zmluve boli
jednoznačne vymedzené zmluvné strany, predmet kúpy, ako aj kúpna cena. Kúpna cena bola navyše

dojednaná na podklade vypracovaného znaleckého posudku. Nebolo sporné, že by táto kúpna cena
nebola vyplatená, zároveň sa nejednalo s poukazom na vypracovaný posudok o cenu špekulatívnu, z
ktorej by sa dala vyvodiť snaha predávajúceho o rýchly prevod nehnuteľností na inú osobu, prípadne aj
za nižšiu cenu ako trhovú. Zároveň nebolo ničím preukázané tvrdenie žalobkyne, že by boli vyhotovené
dve znenia predmetnej kúpnej zmluvy. Predložené kópie predmetnej kúpnej zmluvy založené do spisu

sú obsahovo zhodné s tou, ktorá bola predložená príslušnej správe katastra založenej do spisu V
805/02 na rozhodnutie o návrhu na vklad, pričom vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného 4/ bol
príslušným orgánom povolený. Zároveň z oznámenia príslušného katastrálneho odboru je zrejmé, že k
zmene uvedeného listu vlastníctva na list vlastníctva č. 275 k. ú. Šípkov došlo zápisom kúpnej zmluvy
V 805/02, nikto nedával podnet na zmenu, ale táto bola daná spôsobom zápisu listín a nehnuteľností

do informačného systému katastra nehnuteľností.

18. Súd ďalej prihliadol na skutočnosť, že žalovaný 4/ nebýva a ani v čase kúpy nebýval v obci
Šípkov a nie je, resp. nebol v žiadnom príbuzenskom pomere s predávajúcim a ani s inými účastníkmi
tohto sporu. Vzhľadom na uvedené nemožno preto objektívne od neho požadovať takú mieru znalosti

pomerov obce, ako u jej stálych obyvateľov, ktorí tam žijú niekoľko rokov a vo viacerých generáciách.
Žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie, že by sa žalovaný 4/ s T. F. osobne poznali a ani nenavrhla
na preukázanie tejto skutočnosti vykonanie žiadneho dôkazu. Z výpovede žalovaného 4/ vyplynulo,
že navštevoval susednú nehnuteľnosť, pričom sám roky registroval T. F. ako jediného vlastníkapredmetných nehnuteľností. T. F. bol navyše vnímaný ako jediný vlastník predmetných nehnuteľností aj
ostatnými obyvateľmi obce V., vrátane starostu obce a najbližších susedov danej lokality, ktorí poznali
nielen T. F., ale aj jeho rodičov, čo súd zistil na podklade vykonaných výsluchov svedkov. Zároveň

bolo v spore preukázané, že matka žalobkyne po tom, ako sa vydala a odsťahovala sa z obce Šípkov,
predmetné nehnuteľnosti neužívala, neobhospodarovala a ani si na ne nerobila nároky. Vzhľadom
na vykonané dokazovanie, nemožno konštatovať, že by u žalovaného 4/ mali v čase uzatvárania
predmetnej kúpnej zmluvy existovať odôvodnené pochybnosti o vlastníckom práve predávajúceho.

19. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného 4/ je podľa názoru
súdu tá skutočnosť, že s poukazom na časový odstup od uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy je zrejmé,
žežalovaný4/kúpilpredmetnénehnuteľnostiprevlastnúpotrebu,tietopokúpenepreviedolnainúosobu
a teda nešlo v danom prípade o špekulatívnu kúpu na účely dosiahnutia zisku. Súd považuje v tejto
súvislosti za potrebné uviesť, že od uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy do podania žaloby žalobkyňou
uplynulo osem rokov, počas ktorého obdobia žalovaný 4/ nerušene užíval predmetné nehnuteľnosti. V

posudzovanom prípade sa teda nejedná o také námietky voči prevodu vlastníckeho práva, ktoré by boli
vznesené v krátkom čase po jeho uskutočnení. Na posúdenie dobromyseľnosti žalovaného 4/ podľa
názoru súdu nemalo vplyv pochybenie konajúceho notára v dedičskom konaní po nebohom X. F., v
ktorom nebola žalobkyňa nesprávne zahrnutá do okruhu zákonných dedičov po poručiteľovi.

20. Po zohľadnení vykonaného dokazovania a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k
záveru, že žalovaný 4/ bol dobromyseľný pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy s T. F. v tom, že T. F. je
vlastníkom predmetných nehnuteľností a v tom, že kúpené nehnuteľnosti na podklade uzavretej zmluvy
nadobudol do svojho výlučného vlastníctva. Ako nadobúdateľovi konajúcemu v dobrej viere je mu preto
s ohľadom na okolnosti tohto prípadu potrebné poskytnúť právnu ochranu a do jeho vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam v súlade so zásadou právnej istoty nie je dôvodné zasiahnuť, a to ani
rozhodnutím súdu. Súd preto žalobu žalobkyne zamietol v celom rozsahu.

21.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa §255ods.1,§262ods.1,2 CSP,keďžalovaní
1/ až 4/ boli v tomto spore úspešní v celom rozsahu, pričom súd žalobu v celom rozsahu zamietol,

preto im vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá v spore úspešná nebola. Súd preto
zaviazal žalobkyňu v stanovenej lehote zaplatiť žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ spoločne a nerozdielne náhradu
trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady týchto trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne
samostatným uznesením súdny úradník tunajšieho súdu po právoplatnosti tohto rozsudku.

22. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie v zmysle ust. §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa sa
nestotožňuje so závermi súdu ohľadne dobromyseľnosti žalovaného 4/. Poukázala na posun v judikatúre
smerom k väčšej ochrane nadobúdateľa, pričom dobrá viera sa musí hodnotiť prísne a poskytnutie

ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti musí javiť ako
spravodlivé. Žalovaný 4/ pri podpise kúpnej zmluvy nezachoval obvyklú mieru starostlivosti. Žalovaný
4/ mal vynaložiť potrebnú starostlivosť a preveriť si titul nadobudnutia predávajúceho a z prečítanej
zápisnice by zistil neexistenciu písomnej dohody o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pri
nadobúdaní nehnuteľnosti žalovaný 4/ vedel o spornom vlastníctve T. F.. Dobromyseľnosť žalovaného

4/ možno spochybniť, keď žalovaný 4/ tvrdil, že sa s T. F. nepoznal, no zároveň tvrdí, že navštevoval
domy v susedstve a od roku 1984 mal byť svedkom obhospodarovania pozemkov T. F.. S rodinou T.
F. sa poznal a vedel viaceré podrobnosti týkajúce sa majetku rodiny pred kúpou. Rovnako žalovaný
4/ navštevoval svoju mamu v čase jej liečby v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave, kde v
tom čase pracovala sestra T. F. a mamy žalobkyne, M. F., pričom žalovaný 4/ spolu s M. navštívili aj

samotnú žalobkyňu. T. F. začal riešiť svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam napriek
údajnej dohode z roku 1963 prostredníctvom vydržania až krátko pred uzatvorením kúpnej zmluvy
so žalovaným 4/. Uprednostnenie ochrany žalovaného 4/ ako dobromyseľného nadobúdateľa pred
ochranou vlastníckeho práva žalobkyne, by nebolo spravodlivé. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 154/2010, keď súdna prax akceptovala žaloby, ktorými sa dedič domáhal

určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom tejto veci. Ak súd danej žalobe vyhovie a vec je prejednaná v konaní o dedičstve
ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom
veci. Súd prvej inštancie nemal žalobu zamietnuť v zmysle záverov v rozsudku citovaného nálezuÚS SR, ale mal vo veci rozhodnúť. Vyhovením žaloby by nebolo zasiahnuté do práv žalovaného 4/ ,
ak by aj bol považovaný za dobromyseľného nadobúdateľa. Prejednanie predmetných nehnuteľností v
dedičskom konaní po poručiteľovi založia žalobkyni nároky voči žalovaným 1/ - 3/ a bez tohto určenia

sa žalobkyňa nemôže domáhať svojich nárokov. Výrokom súdu bola žalovanému 4/ poskytnutá ochrana
ako dobromyseľného nadobúdateľa a rovnako poskytol súd neoprávnenú ochranu žalovaným 1/-3/,
ktorých právny predchodca porušil svojim konaním práva žalobkyne, čím súd neoprávnene zvýhodnil
žalovaných 1/ - 3/. Poukázala na ust. § 255 ods. 1 a § 257 CSP, keď súd prvej inštancie vzhľadom
na okolnosti mal postupovať tak, že žalovaným nemal priznať náhradu trov konania vzhľadom na

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a to neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku
a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť
prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strán sporu a nízky príjem. Žalobkyňa bola
osobou aktívne vecne legitimovanou na podanie žaloby a osvedčila naliehavý právny záujem na
určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva. Súd prisvedčil žalobkyni, že v zmysle vtedy
platných právnych predpisov v čase uzatvorenia údajnej dohody medzi rodičmi T. F. a T. F. sa na

prevod nehnuteľností vyžadovala písomná forma. Pri posúdení existencie dobrej viery T. F. počas celej
vydržacej doby súd prihliadal aj na skutočnosť, že po smrti matky T. F. v roku 1972 došlo k dedičskému
konaniu, predmetom ktorého bol aj podiel na časti predmetných nehnuteľností , čo muselo vyvolať
pochybnosti T. F. o tom, že mu nehnuteľnosti patria v celku podľa údajnej dohody. Súd konštatoval,
že T. F. nesplnil všetky zákonné predpoklady vydržania k predmetným nehnuteľnostiam , čím sa

osvedčilo vlastnícke právo právnych predchodcom žalobkyne. Súd žalobu zamietol len z dôvodu, že od
predmetného osvedčenia o vydržaní bol realizovaný právny úkon spočívajúci v prevode vlastníctva z
právneho predchodcu žalovaných 1/-3/ na žalovaného 4/. V prípade priznania náhrady trov konania
žalovaným by zo strany súdu išlo o neprimeranú tvrdosť napriek tomu, že žalobkyňa bola v dôsledku
konania T. F.a ukrátená na svojich právach ako oprávnený dedič. T. Mišák predajom nehnuteľností

získal protihodnotu zodpovedajúcu kúpnej cene, čo nepochybne zvýšilo hodnotu dedičských podielov
žalovaných 1/ až 3/. Do vydania v rozsudku citovaného nálezu ÚS , t.j. do roku 2017, pričom tento spor
prebieha od roku 2011, rozhodovali súdy v súlade s judikatúrou NS SR, v zmysle ktorej by žalobkyňa
bola nepochybne úspešná. Žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel
a žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

23. Žalovaní1/-4/vpísomnepodanomvyjadreníkodvolaniužalobkyneuviedli,žestvrdenímžalobkyne,
že ak by žalovaný 4/ vynaložil náležitú starostlivosť pri nadobúdaní nehnuteľností, spočívajúcu v
preverení si titulu nadobudnutia predávajúceho, už z prečítania zápisnice je zrejmá neexistencia
písomnej dohody o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, nesúhlasia. V predmetnom konaní išlo o

zložitú právnu otázku a záver súdu sa odvíjal od rozsiahleho dokazovania, podrobeného skúmaniu
relevantnej právnej úpravy a judikatúry. Žalovaný 4/ sa riadil verejnými a záväznými údajmi katastra,
ktoré sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Je potrebné vziať do úvahy, že žalovaný 4/ je fyzickou
osobou, nepodnikateľom, nekupoval nehnuteľnosti za účelom realizácie obchodného zámeru, ale na
individuálne využívanie. Zo znenia notárskej zápisnice- osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vyplýva,

že T. F. splnil podmienky vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Nebol daný
dôvod, aby sa žalovaný 4/ domnieval, že vyhlásenie v zápisnici nie je pravdivé .Z notárskej zápisnice
vyplýva, že nehnuteľnosti boli prevedené do vlastníctva T. F. na základe formálnej dohody, neboli však
doposiaľ majetko- právne usporiadané. Skúmanie a posudzovanie otázok žalovaným 4/ tak, ako to
uviedla žalobkyňa, by bolo za hranicou obvyklej miery opatrnosti a starostlivosti. Žalovaný 4/ s T. F.

ani s jeho rodinou nie je v žiadnom rodinnom ani inom blízkom vzťahu a T. F. roky registroval ako
vlastníka nehnuteľnosti. V prípade, ak by sa žalovaný 4/ s T. F. poznali, táto skutočnosť by automaticky
nezakladalanedobromyseľnosťžalovaného4/prinadobudnutínehnuteľnosti,alemuselabybyťsplnená
podmienka,žežalovaný4/prikúpenehnuteľnostivedel,žeichnenadobúdaodichskutočnéhovlastníka,
čo by muselo byť v konaní preukázané. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že žalovaný 4/ vedel viaceré

podrobnosti o rodine T. F.. Matka žalovaného 4/ sa neliečila v Onkologickom ústave a tvrdenia žalobkyne
nie sú v tomto smere pravdivé. Poukázal na ust. § 366 CSP, keď žalobkyňa tieto tvrdenia neuviedla
pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ T. F. začal riešiť svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
krátko pred uzatvorením kúpnej zmluvy, táto skutočnosť nesúvisí so zmluvným vzťahom medzi T. F.
a žalovaným 4/. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný 4/ nekonal v dobrej viere, že nehnuteľnosti

nadobúda od ich skutočného vlastníka. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný 4/ vedel o spornom vlastníctve
T. F., nie je pravdivé. Ak by mal žalovaný 4/ pochybnosti, nehnuteľnosti by nekúpil. Pokiaľ žalobkyňa
napádala závery súdu prvej inštancie v zmysle bodu 89. rozhodnutia, žalovaní uvádzajú, že názor
súdu je správny. V prípade, že by súd vyhovel žalobe a predmetné nehnuteľnosti by boli následneprejednané v dedičskom konaní , výsledkom by bola verejná listina- osvedčenie o dedičstve, ktorá by
bola spôsobilá na vykonanie zápisu vlastníckeho práva. Uvedená situácia by vyústila do predlžovania
stavu právnej neistoty žalovaného 4/ a podávania ďalších žalôb. V súčasnosti je prekonaná súdna

prax Najvyššieho súdu, ktorá vychádzala z rozhodnutia SR 3 Cdo 154/2010 a to rozhodnutím
Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015-33, I. ÚS 151/2016 / Ústavný súd sa v náleze vysporiadal aj s
otázkou aplikácie záverov predmetného rozhodnutia vo svetle preferovaného princípu ochrany dobrej
viery dobromyseľného nadobúdateľa/ a Ústavného súdu ČR III. ÚS 247/14. Prejednanie predmetných
nehnuteľností v dedičskom konaní po poručiteľoch nemôže založiť nároky žalobkyne voči žalovaným

1/-3/. Žalobkyňa nekonkretizuje , aký druh nárokov si chce voči žalovaným 1/-3/ uplatniť. Pokiaľ
žalobkyňa žiadala v prípade náhrady trov konania aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
by súd nemal priznať žalovaným náhradu trov konania uviedli, že nepriznanie náhrady trov konania
by bolo nespravodlivé a neprimerane tvrdé voči žalovaným. Žalovaní konanie nezavinili, neiniciovali
a sú len právnymi nástupcami T. F. , nezodpovedajú za jeho konanie. Žalovaní 1/-4/ nemajú podiel
na vzniku sporu .Žalobkyňa viackrát menila petit žaloby, iniciovala začatie konania, hoci vedela, že

matka žalobkyne si nároky na nehnuteľnosti nikdy nerobila a nepovažovala ich za svoj majetok, nakoľko
žalobkyňavkonaníaninetvrdilaopak.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žeajT.F. bolpresvedčený,
že mu predmetné nehnuteľnosti patria, hoci podľa záveru súdu bolo toto jeho presvedčenie založené
na právnom omyle. V konaní sa nepreukázalo, že by T. F. pri spísaní notárskej zápisnice postupoval
v úmysle obohatiť sa na úkor žalobkyne alebo iných osôb. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/-4/ trovy odvolacieho konania
vrátane trov právneho zastúpenia.

24. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP), na nariadenom pojednávaní podľa § 384 , § 385 ods.

1 CSP (keď bolo potrebné doplniť dokazovanie) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

25. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd prvej
inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov stranám sporu

vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia vo veci samej, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle §
387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:

26. Žalobkyňa v odvolaní namietala odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení
veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

27. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

28. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29.Súdprvejinštanciezaložilsvojezamietajúcerozhodnutienatomprávnomnázore,keďpredovšetkým
posúdil aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie predmetnej žaloby a dospel k záveru, že žalobkyňa
je aktívne vecne legitimovaná na podanie predmetnej žaloby, nakoľko táto je dcérou sestry T. F., V. P.
rod. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a vnučkou X. F. nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a T.F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, teda je právnou nástupkyňou poručiteľov, vo vzťahu
ku ktorým sa domáha, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Na druhej strane žalovaní sú pasívne
vecne legitimovaní, keď u žalovaných 1/ až 3/ ide o ďalších do úvahy prichádzajúcich dedičov ako

právnych nástupcov po T. F., ktorý bol synom nebohých X. F. a T. F. a žalovanému 4/ v súčasnosti svedčí
zápis v katastri nehnuteľností ako výlučnému vlastníkovi sporných nehnuteľností. Súd prvej inštancie
sa vysporiadal v prvom rade s otázkou, či u T. F. boli splnené zákonné predpoklady k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. T. F. mal vstúpiť do držby a užívať
nehnuteľnosti, dobromyseľne nepretržite od roku 1963 do jeho smrti, a to na základe "formálnej" dohody

o prevode nehnuteľnosti medzi ním a jeho rodičmi, teda X. F. a T. F.. V spore nebolo preukázané, že
by takáto dohoda bola uzatvorená písomne. T. F. nekonal v rámci vymedzenom ospravedlniteľným
právnym omylom a so zreteľom na skutkové okolnosti, za ktorých vstúpil do užívania predmetných
nehnuteľností, nemohol byť objektívne v dobrej viere, že proces nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností
bol úspešne zavŕšený. Po smrti T. F. prebehlo dedičské konanie, v rámci ktorého bolo T. F. dňa
XX.XX.XXXX osobne vyhlásené rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Topoľčanoch pod sp. zn.

D 914/72 o schválení dohody dedičov, na základe ktorej príslušný podiel na domovom majetku na
neidentifikovanej parcele nadobudli V. P. a T. F., každý v polovici. Vzhľadom na uvedené je nepochybné,
že u T. F. museli existovať vzhľadom na predmetné dedičské konanie odôvodnené pochybnosti o tom,
že mu predmetné nehnuteľnosti patria v celosti na základe ústnej dohody s jeho rodičmi. Na základe
vykonaného dokazovania tak súd dospel k záveru, že T. F. - právny predchodca žalovaných 1/ až

3/ nesplnil všetky zákonné podmienky potrebné k vydržaniu predmetných nehnuteľností, nakoľko v
konaní nebolo preukázané, že by T. F. konal v ospravedlniteľnom omyle ohľadom právneho dôvodu
nadobudnutia práva (právneho titulu), teda pri uchopení sa držby predmetných nehnuteľností a ani, že
by bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí počas celej vydržacej doby. Súd skonštatoval, že vlastnícke
právo pôvodných vlastníkov parciel parc. č. 1200, parc. č. 1199 a parc. č. 1198 zapísaných v PKV

č. 16, 271 a 522 k.ú. Šípkov nebolo dotknuté tvrdeným vydržaním. Od predmetného osvedčenia o
vydržaní vlastníckeho práva však došlo k ďalšej právnej zmene, keď nehnuteľnosti nadobudol žalovaný
4/. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa sa môže v predmetnom konaní domáhať určenia, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, pričom je súčasne potrebné skúmať otázku dobrej
viery nadobúdateľa zapísaného v katastri nehnuteľností ako vlastníka. Ako zásadnú a rozhodujúcu

skúmal súd otázku "nemo plus iuris" , aplikujúc najnovšiu judikatúru, a to najmä Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky , sp. zn. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016. Žalovanému 4/ poskytol súdnu
ochranu skúmajúc, či žalovaný 4/ konal v dobrej viere , teda či bol dobromyseľný v otázke, že predmetné
nehnuteľnosti nadobúda od skutočného vlastníka za splnenia nasledujúcich, pre vec rozhodujúcich
skutkových okolností:

29.1.žalovaný 4/ pri uzavieraní kúpnej zmluvy zachoval potrebnú mieru starostlivosti, pričom vychádzal
zo zápisu v katastri nehnuteľností a to z LV č. 10 pre k. ú. Šípkov. T. F. ako titul nadobudnutia vlastníckeho
práva mal zapísanú notársku zápisnicu osvedčujúcu vydržanie. V čase uzatvorenia predmetnej kúpnej
zmluvy neexistovali žiadne pochybnosti o pravosti, resp. pravdivosti údajov uvedených v notárskej
zápisnici, pričom prípadné skúmanie by bolo za hranicou obvyklej miery opatrnosti a starostlivosti

29.2. v čase kúpy predmetných nehnuteľností žalovaný 4/ nebýval, ani nebýva v obci Šípkov a nebol
ani v žiadnom príbuzenskom pomere s predávajúcim, t.j. nebol znalý pomerov
29.3. žalovaný 4/ navštevoval susednú nehnuteľnosť a roky registroval T. F. ako jediného vlastníka
29.4. žalovaný 4/ kúpil nehnuteľnosť pre vlastnú potrebu, tieto následne nepreviedol na inú osobu a teda
nešlo o špekulatívnu kúpu a od uzatvorenia kúpnej zmluvy do podania žaloby uplynulo 9 rokov.

30. Rozhodujúca otázka v odvolacom konaní spočívala v posúdení správnosti právneho názoru súdu
prvej inštancie v otázke uprednostnenia princípu právnej istoty dobromyseľného nadobúdateľa pred
ochranou vlastníckeho práva pôvodného vlastníka nehnuteľnosti.

31. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery
nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, pričom názory na túto otázku
sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike,
kde platila obdobná právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), na strane druhej sa objavovali aj názory, že

súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej
viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie
princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012, IV. ÚS 402/15, III. ÚS 415/15). Ústavný súd sa vyjadril k tejto otázke vnálezesp.zn.I.ÚS549/2015zo16.marca2016,kdekonštatoval:"AjkeďObčianskyzákonníkexplicitne
neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba
na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to

konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris)
povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k
určitémuposunuvdoterajšejjudikatúreústavnéhosúduvriešeníotázky"nemoplusiuris"(I.US50/2010)
o nove interpretačne závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol

potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
organ verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.].

32. Princípdobrejvierychrániaciúčastníkovsúkromnoprávnychvzťahovjejednýmzkľúčovýchprejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom

prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva
sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd
z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho

dobrej viery. Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris
ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko
sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť

na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní. Rovnaký právny záver zaujal Ústavný súd SR aj v náleze zo dňa

03.05.2017 sp. zn. I.ÚS 151/2016-29. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej
republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by

bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originálny
spôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobravieranadobúdateľa,ktorúsúvšeobecnésúdypovinné
dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba
bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.

33. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho
práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne
prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015, ktorý bol ako ústavne konformne posúdený
aj ústavným súdom v uznesení sp. zn. I. ÚS 489/2016 zo 17. augusta 2016. V uvedenej veci bolo

predmetom konania určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí
uzavreli absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Súdy však žalobu právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu dobromyseľným nadobúdateľom, do
ktorých vlastníctva sa nehnuteľnosti dostali na základe sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom
posúdení ich dobrej viery na základe konkrétnych skutkových zistení. Súčasná judikatúra teda zastáva

stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe posúdení individuálnych okolností prípadu je možné
nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery. Rovnako
aj Európsky súd pre ľudské práva celkom jednoznačne poskytuje súdnu ochranu dobromyseľnému
nadobúdateľovi vlastníckeho práva aj pred pôvodným vlastníkom, rozsudok vo veci Gladysheva v.Ruská
federácia z 6.12.2011. Súd konštatoval porušenie práva sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok

garantovaný článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd tým, že jej bola odňatá nehnuteľnosť, ktorú nadobudla v dobrej viere od nevlastníka
a prikázal Ruskej federácii obnoviť vlastnícke právo sťažovateľky. Súdnu ochranu dobromyseľnému
nadobúdateľovi vlastníckeho práva súd poskytol aj v rozhodnutí Beyeler v. Taliansko, rozsudok Veľkéhosenátu z 28. mája 2002, Moskal v. Poľsko , rozsudok z 15. septembra 2009, One- Ryildiz v. Turecko ,
rozsudok z 30. novembra 2009, Žáková v. Česká republika , rozsudok z 3. októbra 2013. Súd zdôraznil,
že sťažovateľka, ktorá konala v dobrej viere, že je vlastníkom pozemkov, by nemala byť postihovaná

za pochybenia správnych orgánov . V zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vlastnícke
právo nepremlčateľné, plynutie času má však právny význam a môže viesť k oslabeniu vlastníckeho
práva a to nielen v súvislosti s aplikáciou inštitútu vydržania / § 134 Občianskeho zákonníka/ ale tiež
originálnym nadobudnutím vlastníckeho práva v dobrej viere. Čím dlhší čas uplynie od nadobudnutia
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, tým má ústavnoprávna ochrana princípu právnej

istoty bona fide vlastníka na pomyseľnej miske váh „väčšiu váhu“, než má ochrana vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka.

34. Rešpektujúc tieto východiská na danú vec, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k
záveru, že musí dôjsť k určitému posunu v doterajšej judikatúre Ústavného súdu SR v riešení otázky
„nemo plus iuris“, o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality v zmysle zásadnej ochrany

osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý- druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie.

35. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný 4/ bol pri nadobúdaní
predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva v dobrej viere, že predávajúci T. F. je vlastníkom nehnuteľnosti.

Z vyjadrenia žalovaného 4/ vyplýva, že pred uzavretím kúpnej zmluvy si preveroval v katastri
nehnuteľností zápis na liste vlastníctva a nehnuteľnosti kupoval s presvedčením, že ich kupuje od
vlastníka. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalovaný
4/ v dobrej viere nebol. O dobrej viere žalovaného 4/ svedčí aj to, že predmetnú nehnuteľnosť po jej
kúpe rekonštruoval. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v prípade akýchkoľvek pochybností zo strany

žalovaného 4/ o nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka , by takúto investíciu do cudzieho
majetku nevložil. Naopak, žalobkyni treba vytknúť nedbalosť pri ochrane svojho vlastníckeho práva,
keď nepostupovala zodpovedne, žalobu na určenie vlastníckeho práva podala až po uplynutí takmer 9-
tich rokov od predaja nehnuteľnosti žalovanému 4/.

36. Odvolací súd na nariadenom pojednávaní opätovne vykonal výsluch žalovaného 4/, z ktorého
zistil, že vedomosť o sporných nehnuteľnostiach mal od r. 1984, keď začal chodievať do susednej
nehnuteľnosti. Uvedené miesto sa stalo jeho citovou záležitosťou. V roku 2002 sa dozvedel, že sa
nehnuteľnosť predáva, túto chcel využiť pre osobnú potrebu. V katastri zistil, že predávajúci je riadne
vedený na LV. O tom, že v katastri nehnuteľností je zaznačená notárska zápisnica o vydržaní vedel,

nemal však dôvod sa bližšie touto skutočnosťou zaoberať, veril v správnosť údajov uvedených v
predmetnom liste vlastníctva. Od kúpy používa uvedené nehnuteľnosti , stará sa o ne, chalúpku opravil
a riadne platí dane. Do začiatku sporu nemal žiadne pochybnosti, že je vlastníkom. Pred kúpou rodinu
F. nepoznal. Predtým, ako kúpil nehnuteľnosť, čítal notársku zápisnicu, ktorú mu predložil T. F.. Nemal
žiadne pochybnosti v tom smere, že by predávajúci chcel niečo pred kupujúcim zatajiť. Skutočnosť, že

T. F. je vlastníkom sporných nehnuteľností sa všeobecne v obci Šípkov tvrdilo. Keď bol na „ jame“, každý
to tam hovoril. Majetkové ani príbuzenské pomery rodiny F. pred uzatvorením kúpnej zmluvy nepoznal,
nezaujímal sa o ne. Žalovaný 4/ je stále vlastníkom predmetných nehnuteľností, nerozmýšľal, že by ich
predal. V rámci svojich možností sa snažil opraviť chalúpku, z vnútorných priestorov odstránil priečky,
opravil strop, z jednej strany sa opravila fasáda, vymenili sa odkvapy, opravila sa strecha , vymenili sa

poškodené škridle za nové. Je kňaz a nehnuteľnosť kúpil práve preto, aby sa mohol na nehnuteľnosti
stretávať s miništrantami, s ktorými nehnuteľnosť aj opravoval.

37. Za týchto skutkových okolností je odvolací súd toho názoru, že je v súlade s požiadavkou
spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov uprednostnenie princípu právnej istoty

dobromyseľného nadobúdateľa pred princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
nehnuteľnosti. Je potrebné porovnať dotknuté práva, či sa jedná o stret dobromyseľného nadobúdateľa
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskej zmluve a vlastnícke právo
pôvodného vlastníka podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Pri kolízii vyššie uvedených
práv- princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu

a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má, treba urobiť porovnanie. Stret dotknutých práv vlastníka a
dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné riešiť v súlade s obecnou ideou spravodlivosti, v každomjednotlivom prípade je potrebné zohľadniť určité všeobecné skutočnosti, ktoré dopadajú na všetky
prípady riešeného typu /možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
zapísanej v katastri nehnuteľností/ ako i individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.

38. Pri zohľadnení všeobecných okolností je nevyhnutné prihliadať, či na strane dobromyseľného
nadobúdateľa stojí širší záujem na zachovaní a nesťažení dôvery jednotlivca v akty verejnej moci-
rozhodnutie katastrálneho úradu, a z toho prameniaci princíp prezumpcie správnosti aktov verejnej
moci, zmysel vedenia katastra nehnuteľností, nedostatočnosť a polovičatosť právnej úpravy zásady

materiálnej pravdy versus princíp právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, konštitutívny charakter
zápisu práv k nehnuteľnostiam, neprípustnosť, aby v demokratickom právnom štáte niesol jednotlivec
konajúci v dobrej viere v akt štátu zásadné riziko nesprávnosti, resp. pochybenia tohto aktu, záujem na
zachovaní dôvery jednotlivcov v akty verejne moci.

39. Individuálne okolnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu špecifické pre každý jednotlivý prípad,

pričom v danej veci je potrebné zohľadniť dĺžku doby, ktorá ubehla od vadného zápisu do katastra
nehnuteľnosti ako i doby od nadobudnutia nehnuteľnosti žalovaným 4/ a podanou žalobou, okolnosť,
za akým účelom žalovaný 4/ nehnuteľnosť kúpil, ako často chodil do okolia, kde sa sporná nehnuteľnosť
nachádza, čo vykonal na nehnuteľnosti od r. 2002 do súčasnosti, či mal vedomosť o tom, že T. F. nie
je vlastníkom nehnuteľnosti, resp. že je jeho vlastnícke právo sporné, či mal vedomosť o tom, že na

liste vlastníctva je ako nadobúdací titul zapísaná Notárska zápisnica - osvedčenie o vydržaní, či má
vedomosť o tom, čo je to notárska zápisnica, za akých okolností vznikla, či sa oboznámil s obsahom
Notárskej zápisnice.

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný 4/ sám uviedol, že vedel, že na liste vlastníctva č. 10 pre

k.ú. Šípkov je ako nadobúdací titul uvedená notárska zápisnica. Žalovaný 4/ aktívne zisťoval konkrétne
skutočnosti, bol oboznámený s obsahom notárskej zápisnice, o ktorej nemal žiadne pochybnosti, teda
že T. F. disponoval platným nadobúdacím titulom. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní bolo spísané pred
notárkou v zmysle vtedy platných a účinných ustanovení § 56 ods. 1 písm. g/ z. č. 323/1992 Zb , v
znení zákona č. 397/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa z. č. 323/92 Zb. v znení z. č. 232/1995 Z. z.

Predmetná listina slúžila ako podklad pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v zmysle
ust. § 2 ods. 1 z.č. 293/1992 Zb.

41. Účelom zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam
bolo, okrem iného upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k

nehnuteľnostiam /§ 1 písm. a)/. Cieľom tejto právnej úpravy bolo usporiadanie neevidovaných právnych
vzťahov k nehnuteľnostiam v urýchlenom a najmenej formálnom konaní, keď vtedajšia evidencia
nehnuteľností neodrážala skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam. V zmysle § 2 ods. 1 z.č.
293/1992 Zb. bolo možné na základe notárskeho osvedčenia o držbe /vydaného za podmienok
stanovených zákonom/, aby sa v evidencii katastra nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten,

kto bol uvedený v tomto osvedčení.

42. Žalovaný 4/ sa ako bežný občan oboznámil s predmetnou listinou, túto posúdil /poukazom na
bežnú obozretnosť/ a nemal žiadne pochybnosti. Preto nie je možné nad mieru obvyklej opatrnosti a
starostlivosti žiadať od žalovaného 4/ , aby si zabezpečil spisový obal za účelom zistenia podrobnejších

okolností vydania predmetnej notárskej zápisnice. I keby posúdil obsah návrhu T. F., čestné vyhlásenia
E. F. a X.-K. X., potvrdenie z Obecného úradu Šípkov, výpis z PKV č. 271 pre k.ú. Šípkov, nie je
možné požadovať žalovaného 4/ , ako bežného občana, aby si vytvoril dôvodné pochybnosti o obsahu
notárskej zápisnice a ad absurdum vykonal výsluch tam uvedených svedkov, príp. iné dôkazy .

43. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, a to výsluchom
svedkov , že T. F. sa s rodičmi v roku 1963 dohodli, že nehnuteľnosti bude vlastniť T. F.- právny
predchodca žalovaných 1/-3/. Matka žalobkyne, V. P. bola zo spornej nehnuteľnosti vyplatená, čo priamo
potvrdilivypočutí svedkovia.SvedokM.F.vypovedal,žematkažalobkynebolazjamyvyplatená,dostala
dve kravy a nejaké peniaze, aj B. dal matke žalobkyne nejaké peniaze. Matka žalobkyne ukázala

svedkovi vtedy spálňu, ze to má výplatu z jamy. Svedkyňa I. K. uviedla, že sa pýtali matky žalobkyne,
či niečo na jame nemá, čo by im predala. Matka žalobkyne uviedla, že rada by im dačo poskytla, ale
bohužiaľ ona tam nič nemá , pretože bola z jamy vyplatená , kúpila si za to spálňu. K výpovedi týchto
svedkov žalobkyňa nemala námietky, tvrdené skutočnosti nerozporovala. Na otázku žalobkyne, abysvedkyňa, I. K., vypovedala, ako vyzerala tá spálňa, svedkyňa uviedla, že 2 manželské postele, dve
skrine, nočné stolíky, bolo zastlané pekne perinami. Na ďalšiu otázku žalobkyne, aby uviedla, v ktorej
miestnosti sa nachádzala spálňa, svedkyňa vypovedala, že v prvej miestnosti, ako bol dom, dve okná

boli do ulice, bola tam veranda, dovnútra sa išlo zo strany dvora, po pravej strane bola kuchyňa, po
ľavej mali tú spálňu.
44. Žalobkyňa túto svedeckú výpoveď nespochybnila, teda bolo jednoznačne preukázané, že v tom
čase rodičia T. F., X. F. a T. F., na základe ústnej dohody prenechali sporné nehnuteľnosti synovi, T.
F.. Tieto skutkové okolnosti vyplývajú aj z čestného vyhlásenia zo dňa 11.05.2012 M. F., sestry T.

F., ktorá potvrdila dohodu medzi T. F. a jeho rodičmi, v roku 1963 ako i skutočnosť, že ich sestra, V.
bola z rodinného majetku vyplatená / formou peňazí, hnuteľného majetku ako aj domácich zvierat/ a
z nehnuteľnosti sa v roku 1950 odsťahovala. T. F. sa postaral o svojich rodičov a žil v nehnuteľnosti.
Sestra V. sa po odchode o predmetné nehnuteľnosti nezaujímala, nestarala sa o ne, nezveľaďovala
ich a súhlasila s prevodom sporných nehnuteľností v prospech brata, T. F.. Počas svojho života nikdy
nespochybňovala vlastníckeho právo brata.

45. Pokiaľ by teda žalovaný 4/ vykonával aj ďalšie šetrenia v obci tak, ako to odvolací súd uviedol
vyššie, zistil by, že T. F. vnímali ako skutočného vlastníka, čestného občana, ktorý sa celý život staral
o spornú nehnuteľnosť.

46. Žalovaný 4/ v obci Šípkov nebýval a mieste pomery nepoznal. V tomto smere súd prvej inštancie
správne poukázal i na dôkazné bremeno na strane žalobkyne, keď neuviedla žiadne iné rozhodujúce
skutočnosti .

47. Povinnosť tvrdenia znamená, že žalobca musí uviesť skutkové tvrdenia a to pravdivo a úplne,

opísanie skutkového stavu by malo byť jasné a zrozumiteľné. Povinnosť tvrdenia dáva súdu informáciu
o tom, na základe akých skutkových zistení sa žalobca domáha svojho práva. Bez toho, aby
žalobca uviedol skutkové tvrdenia, súd nemôže rozhodnúť, pretože nebude môcť vykonať podriadenie
skutkového deja pod príslušnú právnu normu.

48. Pretoodvolacianámietkažalobkyne,žežalovaný4/vedel ospornomvlastníctveT.F.niejedôvodná.
Žalobkyňa tvrdila, že sa poznal s rodinou T. F. a vedel viaceré podrobnosti týkajúce sa majetku rodiny
pred kúpou. Ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyňa neuviedla. Skutočnosť, že žalovaný 4/ poznal rodinu T.
F. ako i podrobnosti týkajúce sa majetku rodiny bez uvedenia ďalších, podstatných skutkových okolností,
nie je možné posúdiť a vykonať ďalšie dokazovanie. Subjektívny pocit žalobkyne bez tvrdenia ďalších

rozhodných okolností bez ďalšieho zakladá neunesenie bremena tvrdenia na strane žalobkyne.
49. Odvolací súd posudzoval, rovnako ako súd prvej inštancie, dobrú vieru nadobúdateľa nasledovne:
49.1. dôvera v kataster nehnuteľnosti , keď chráni nadobúdateľa pokiaľ nevedel ani pri náležitej
pozornosti a bdelosti, že stav v katastri nehnuteľností nie je totožný so stavom právnym- nie je možné
žiadať od nadobúdateľa, aby vykonal rozsiahle šetrenie v katastri nehnuteľností a to vyžiadaním si

obsahu zápisnice, preskúmaním listiny, príp. vykonať výsluch svedkov
49.2. nemožno spochybňovať dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti tvrdením, že mohol a mal
predvídať, že okolnosti vydania osvedčenia o vydržaní boli prinajmenšom neobvyklé a zakladali tak
úvahu o možnom budúcom spore o vlastnícke právo- žiadnym právnym predpisom nie je kupujúcemu
uložená povinnosť zaoberať sa okolnosťami súvisiacimi s predchádzajúcim nadobúdacím titulom a

skúmať, či doposiaľ realizované majetkové transakcie boli štandardné alebo nie
49.3. mal nadobúdateľ dostatok informácií vzbudzujúcich pochybnosti v zápis v katastri nehnuteľností .
Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018, sp. zn. II.ÚS 484/2015 ,
ktorý skonštatoval, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva
vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje
zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom

(ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom
vlastníckym.Acontrario,výklad,ktorýtútomožnosťvylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,
nemôžebyťpovažovanýzaústavnekonformný.Priústavnekonformnomvýkladedobromyseľnostidržby
treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobomnadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je
preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté

plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Konkrétne súd vychádzal zo zistení,
že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy z roku 1975 ústnou formou i napriek tomu, že v kritickom
čase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti písomnú formu a následnú registráciu
vtedajším štátnym notárstvom, pričom registrácia mala konštitutívny význam. Poukázal na špecifiká veci
a dĺžku uplynutého času, keď nie sú prítomné ani signály zneužitia inštitútu vydržania.

50. Vyššie citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky podporil skutočnosť, že i napriek
k tomu, že nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, nie je možné bez ďalšie uzavrieť, že nadobúdateľ
nebol dobromyseľný. Uvedené je možné aplikovať i na predmetnú vec, keď žalovaný 4/ i napriek tomu,
že mal vedomosť o nadobúdacom právnom titule vlastníckeho práva T., ako i uzatvorenie dohody
ústnou formou, nemal dôvodné pochybnosti o jeho dobromyseľnosti. Od žalovaného 4/ nie je možné

požadovať, s poukazom na obvyklú mieru opatrnosti, aby spochybnil akýmkoľvek spôsobom notársku
zápisnicu- osvedčenie o vydržaní Albertom Mišíkom, keď sám bol v dobrej viere, že nehnuteľnosť mu
patrí. Vedomosť o vlastníctve T. F. mal za preukázanú, keď T. F. poznal dlhé roky a považoval ho za
výlučného vlastníka nehnuteľnosti, pričom v priebehu konania nevyšli najavo také okolnosti, ktoré by
spochybňovali vlastnícke právo T. F.. Takto odvolací súd zohľadnil aj kritérium čestnosti a absenciu

zlej vôle i podvodný úmysel žalovaného 4/, jeho poctivé a slušné uplatňovanie oprávnenia a poctivého
a čestného plnenia si svojich povinností vyplývajúcich z jeho postavenia. Žalovaný 4/ nenadobudol
nehnuteľnosť za účelom obohatenia sa, keď spornú nehnuteľnosť doposiaľ vlastní.

51. Princíp dobrej viery je možné chápať ako jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, ktorý

je odvoditeľný z normatívneho princípu právneho štátu. Vlastnícke právo žalovaného 4/, ktorý svoje
vlastnícke právo nadobudol v dobrej viere do času, kým sa v predmetnom konaní preukázalo, že T. F.
nebol dobromyseľný a nenaplnil inštitút vydržania svojho vlastníckeho práva, požíva ochranu v súlade
s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a ústavnými princípmi právnej istoty, v súlade s čl. 1 ods. 1
Ústavy. Žalovaný 4/ by si nemohol byť nikdy istý svojim vlastníctvom a nenesie žiadnu zodpovednosť

za to, že sa neskôr preukáže , že nadobudol spornú nehnuteľnosť od nevlastníka.

52. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 /predmetné rozhodnutie
bolo uverejnené v Bulletine judikatúry ústavných súdov vydávaného Benátskou komisiou ako jedno z
najvýznamnejších rozhodnutí Ústavného súdu SR za rok 2016/ poukázal na obdobnú problematiku ,

ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR /napr. III.ÚS 415/15, III.ÚS 247/14/ s prijatím jasného záveru, že pri
originálnomspôsobenadobudnutiavlastníckehoprávadobromyseľnýmnadobúdateľomtrebaposkytnúť
ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý bol neskôr posúdený aj absolútne neplatným. Poukázal na
dobrú vieru nadobúdateľa a individuálne okolnosti každého prípadu , pričom toto pravidlo možno použiť

aj pre riešenie skutkovo obdobných prípadov na území SR.

53. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že úlohou súdu je po porovnaní vyššie uvedených skutkových
okolností, zásadného princípu ochrany dobrej viery , porovnaním úrovne vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva nového nadobúdateľa, vyriešením kolízie predmetných

základných práv, všeobecné súvislosti ako i individuálne okolnosti každého prípadu , keď súd musí
rozhodnúťvsúladesobecnouideouspravodlivosti,niejeviazanýdoslovnýmznenímzákona,výslovným
pokynom v zákonnom texte, je povinný zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o
interpretáciu abstraktných právnych noriem a ústavných zásad pri dodržaní racionálnej argumentácie,
posúdiťvlastníckeprávožalovaného4/,ktorýsvojevlastníckeprávonadobudolvdobrejviere/vr.2002/,

do času, kým súd prvej inštancie neuzavrel, že T. F. nebol dobromyseľný /v r. 2018/.

54. Odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
71/2011 zo dňa 27.2.2013, keď skonštatoval „ nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
od nevlastníka, nemožno však vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka

bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto
princípov dovolací súd zastával názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto
nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný,že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 3314/11 z 2. 10. 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej

veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť
dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe „.

55.Niejedôvodnánámietkažalobkyne, žežalovaný4/ preskúmanímobsahunotárskejzápisnicemohol
amalvedieť,resp.predvídať,žeokolnostivyhláseniaovydržanísúprinajmenšomneobvykléazakladajú

tak úvahu o možnom budúcom vlastníckom spore ohľadom predmetnej nehnuteľnosti, pričom žiadnym
právnym predpisom nie je žalovanému 4/ ako kupujúcemu uložená povinnosť zaoberať sa okolnosťami
súvisiacimi s predchádzajúcim nadobúdacím titulom a skúmať, či notárska zápisnica bola štandardná,
resp. vzbudzujúca pochybnosti. Nie je možné spravodlivo od žalovaného 4/ požadovať, poukazom na
obvyklú mieru opatrnosti/ aby vykonal rozsiahle šetrenia za účelom preukázania pravdivosti tvrdení
T. F. v predmetnej notárskej zápisnici s vykonaním výsluchu prípadných svedkov, ktorí by potvrdili

tvrdenia T. F.. Je možné dôvodne pochybovať, že v prípade, že na liste vlastníctva je uvedený ako titul
nadobudnutia notárska zápisnica, bude bezvýnimočne platiť, že je potrebné vykonať rozsiahle šetrenie,
resp. spochybniť akúkoľvek notársku zápisnicu s nemožnosťou vykonania akýchkoľvek prevodov. Nie
je možné preniesť zodpovednosť na žalovaného 4/ s odôvodnením, že každý účastník právneho vzťahu
je povinný vedieť nielen to, čo je v katastri nehnuteľností zapísané, ale i to, čo zapísané nie je a teda

riziká z nedostatočnej dôveryhodnosti údajov nesie vždy nadobúdateľ nehnuteľností.

56. Ústavný súd Českej republiky , ktorého judikatúra je vzhľadom na historickú príbuznosť právnych
poriadkov Českej republiky a Slovenskej republiky podnetná aj pri aplikácii a výklade práva súdmi
Slovenskej republiky vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky , v náleze sp. zn. II. ÚS 165/11 zo

dňa 11. mája 2011 konštatoval, že z vývoja jeho judikatúry jednoznačne vyplýva rozširovanie ochrany
osôb konajúcich v dobrej viere v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva.

57. Odvolací súd uzatvára, že poukazom na nové interpretačné závery, vývoj sociálnej reality v zmysle
zásadnej ochrany osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý- druhou stranou prezentovaný

skutkový stav, navyše potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie , posun judikatúry, princíp
všeobecnej spravodlivosti ako i posúdením tzv. nosných dôvodov a to všeobecných a individuálnych
okolností v predmetnej veci , poskytol žalovanému 4/ súdnu ochranu, keď žalovaný 4/ konal v dobrej
viere, že sporné nehnuteľnosti nadobúda od skutočného vlastníka.

58. Odvolacia námietka žalobkyne poukazom na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v
bode 89 a 90.rozsudku, nie je dôvodná. Ako vyplýva z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. I.ÚS 151/16, ústavný súd uzavrel, že otázku dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v
katastri nehnuteľností ako vlastník je potrebné skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľovi. V danom prípade Krajský súd v Košiciach vyhodnotil, že právne hodnotenie

vlastníckeho práva žalovaných môže byť právne významné až v eventuálnom neskoršom konaní o
určenie vlastníckeho práva . Teda odmietol posúdiť dobrú vieru nadobúdateľa. Ústavný súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s uložením povinnosti vysporiadať sa s
možným nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam sťažovateľmi na základe ich
dobrej viery. V predmetnom spore sa súd prvej inštancie dôsledne, ako už bolo vyššie skonštatované,

zaoberal právne významnou otázkou práve v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľoch.

59. Odvolacie námietky žalobkyne boli preto neopodstatnené.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

62. Pri rozhodovaní o trovách konania sa ako esenciálne kritérium priznania premieta v ust. § 255
CSP zásada „úspechu vo veci“. Zásada
úspechu vo veci znamená, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré jej vznikli (samozrejme iba trov konania vymedzených v ust. § 251 CSP ). Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu
sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej.

63. Podľa ust. § 257 CSP môže súd
výnimočnenáhradutrovkonanianepriznať,akexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Dôvodyhodné
osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto
ustanovenia negatívne dopadá ne stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.

Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP vyžaduje vždy
kumulatívne spojenie dvoch podmienok a/ dôvody hodné osobitného zreteľa, b/výnimočné okolnosti
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. To však
neznamená, že tým sa vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu.

64. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo
určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom konania, alebo
procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu
konania.

65. K aplikácii ustanovenia § 257 môže dôjsť aj z aspektov sociálnych. Dôvodom spočívajúcim
v pomeroch strán je napr. skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne sa v takej
závažnej, sociálnej, alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je
však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie výnimočnosti

nepriznania práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany
bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné.

66. Odvolacísúdposudzoval,vzmyslevyššieuvedenýchzásad,možnúaplikáciuust.§257CSPazistil,
že žalobkyňa podala predmetnú žalobu dňa 20.10.2011, teda 9 rokov po prevode spornej nehnuteľnosti

na nového vlastníka. V priebehu konania menila petit žaloby ako i právne zastúpenie. Žalovaní 1/-4/
nemajú podiel na vzniku sporu, keď žalovaní 1/-3/ sú právnymi nástupcami T. F. a žalovaný 4/ je bez
príbuzenského vzťahu k účastníkom konania, je nadobúdateľom spornej nehnuteľnosti. Rovnako je
potrebné poukázať, že v konaní bola preukázaná dohoda medzi rodičmi a T. F., ktorá za jeho života,
ako i za života jeho súrodencov, sestry M. F. a V. P./ matky žalobkyne/ nebola spochybnená. Pokiaľ aj

prebehlo dedičské konanie po poručiteľke T. F. / sp. zn. D 914/72/ a spornú nehnuteľnosť zdedila aj
Štefánia Jánošíková, táto sa počas svojho života nedomáhala svojich vlastníckych práv k predmetnej
nehnuteľnosti.

67. Berúc do úvahy osobné, majetkové, príjmové pomery na strane žalobkyne , ktorá je poberateľkou

starobného dôchodku a je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v k.ú. Hamuliakovo , ako aj
vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa dôvodu neúspechu a zodpovedného subjektu za neúspech
v spore, má odvolací súd za to, že nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
žalobkyne . Len samotný fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u protistrany , nie je dôvodom aplikácie ust. § 257 CSP,

ktoré neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami , pričom
nejde o automatické pravidlo, ktoré sa vzťahuje k určitému typu konania, ale prvok individualizácie. Z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplynuli žiadne zistenia, ktoré by nasvedčovali
nepriaznivej majetkovej či sociálnej situácii žalobkyne, dokonca ani v odvolacom konaní žalobkyňa
žiadne takéto skutočnosti netvrdila. Ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné okolnosti

prejednávaného prípadu. Neboli splnené kumulatívne dôvody aplikácie ust. § 257 CSP a to dôvody
hodné osobitného zreteľa ako i výnimočné okolnosti.

68. Námietka žalobkyne, že do vydania v rozsudku citovaného nálezu , t.j. do roku 2017, pričom tento
spor prebieha od roku 2011, rozhodovali súdy v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, v zmysle ktorej by žalobkyňa bola nepochybne úspešná, nie je dôvodná. Súd prvej inštancie
rovnako i odvolací súd už vyššie skonštatoval, že judikatúra sa vyvíjala a vyvíja postupne, právna
problematika je riešená rôzne, poukazom na rozdielnosť každého jednotlivého prípadu, keď zložitosť
nie je jasne určená a môže vyplývať z rôznych skutkových okolností, pričom však už predvojnovájudikatúra prelomenie zásady uvádza. Súčasne je potrebné poukázať najmä na rozsiahlu súdnu prax
v Českej republike ako i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 6 Cdo 71/2011, kde najvyšší súd jednoznačne

uviedol, že pri riešení kolízie princípu ochrany práva pôvodného vlastníka a princípu ochrany
dobrej viery nového nadobúdateľa , poukazujúc na zásadu, že „nikto nemôže previesť viac práv, než
má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol.
Uvedená problematika rezonuje v súdnej praxi veľmi dlhé obdobie, čoho dôsledkom sú rôzne súdne

rozhodnutia, posudzujúc všetky skutkové okolnosti ako i individuálne okolnosti každého jednotlivého
prípadu osobitne/ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.02.2010, sp. zn. I. ÚS
50/2010, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.3.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015, Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.5.2017 , sp. zn. I. ÚS 151/2016 a Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 11.1.2018, sp. zn. II. ÚS 20/2018 a podporne judikatúra Českej republiky :
II. ÚS 165/11, I.ÚS 3061/11, Pl. ÚS 20/05, Pl. ÚS 9/07, I.ÚS 562/09, III.ÚS 3207/10, II. ÚS 3120/10,

Nabytí nemovitosti /zapsané v katastru nemovitostí/ do nevlastníka, Pavel Vrba/.

69. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

70. O náhrade trov odvolacieho konania preto rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.

71. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).