Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 19, 2016

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 7C/150/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613202963
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Keselicová

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2016:8613202963.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník, sudkyňa JUDr. Jana Keselicová, v právnej veci žalobcu Z. O., nar. XX.XX.XXXX,

bytom XXX XX M. XX, občan SR zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Námestie SNP č. 7,
091 01 Stropkov proti žalovanej Slovenskej republike, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 7 083,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,75 %
ročne z dlžnej sumy od 3.5.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 293,96 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou podanou na súde dňa 3.6.2013, uplatnil proti žalovanej nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.

2. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že na základe uznesenia Obvodného oddelenia PZ v Giraltovciach
z 3.4.2010, ČVS: ORP-132/GE-SK-2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci

prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zak. Uznesením Okresného
súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z dôvodov uvedených v ust. §
71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20 hod. Dňa 12.1.2011 vyhlásil
Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní oslobodzujúci rozsudok, ktorým oslobodil žalobcu
spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv 146/10-24. Po vyhlásení
rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom pojednávaní príkaz, ktorým podľa § 79 ods. 2 piata
veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na slobodu. Reálne bol žalobca vo výkone väzby od

3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v roku
2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331 podal
Okresný prokurátor vo Svidníku odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením z
24.1.2012, č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Po doplnení dokazovania bol žalobca
rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. 2T/82/2010-384 opätovne oslobodený spod obžaloby OP
Svidník.Citovanýrozsudoknadobudolprávoplatnosť1.8.2011.Žalobcabolvovýkoneväzbyod3.4.2010

do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo
väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR
za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone väzby 273 dní )
predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za rok 2010 má žalobca nárok na náhradunemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona najmenej vo výške 6 775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2010 ( teda
za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu

25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa §
17 ods. 4 zákona najmenej vo výške 307,56 eura ( 12 x 25,63 ). Náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu
predstavuje teda celkove sumu 7 083,42 eura. ( 6 775,86 + 307,56 ). Vzhľadom k tomu, že podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.... v
znení neskorších predpisov je potrebné nárok na náhradu škody vopred predbežne prerokovať, zaslal

žalobca dňa 30.10.2012 prostredníctvom právneho zástupcu na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím
o väzbe na základe vyššie citovaných uznesení OS Svidník a KS Prešov. Táto žiadosť bola Ministerstvu
spravodlivosti SR doručená dňa 2.11.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR ich žiadosti nevyhovelo, čo
vyplýva z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp.
zn. 10576/2013/34, ktoré im bolo doručené dňa 19.4.2013. Vzhľadom ku skutočnosti, že príslušný

orgán štátu neuspokojil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, uplatňuje žalobca touto žalobou
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7 083,42 eura. Žalobca si rovnako uplatňuje aj samostatný nárok
na trovy konania za právne zastupovanie pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorý právne odôvodňuje ustanovením § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako príslušenstvo
pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej uplatnením vo výške 293,96 eura za žiadosť zo dňa

30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63 eura + 20 % DPH.

3. Uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013-48 zo dňa 2.4.2014, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 1.5.2014, súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 7 083,42 eura s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 3.5.2013 do zaplatenia to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku

4. Predmetom konania bol nárok žalobcu proti žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7
083,42 eura s príslušenstvom.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi a to: uznesenie sp. zn. 0Tp
132/10-16 zo dňa 6.4.2010, obžaloba OP sp. zn. Pv 156/10-24 zo dňa 22.7.2010, rozsudok Okresného
súdu Svidník sp. zn. 2T/82/2010-331 zo dňa 12.1.2011, uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn.
2To/19/11-350 zo dňa 24.1.2012, rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2T/82/10-384 zo dňa
1.8.2012, oznámenie Štatistického úradu Bratislava zo dňa 4.3.2010, žiadosť poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku zo dňa 30.10.2012, vyjadrenie žalovanej zo dňa 28.10.2013, stanovisko žalobcu
zo dňa 6.2.2014, vyjadrenie žalovanej zo dňa 16.10.2014, pripojený spis Okresného súdu Svidník, sp.
zn. 2T/82/2010, spis Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013 a zistil tento skutkový stav:

6. Na základe uznesenia Obvodného oddelenia PZ v Giraltovciach z 3.4.2010, ČVS: ORP-132/GE-

SK-2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci prečin násilia proti skupine
obyvateľovpodľa§359ods.1,ods.2písm.b)Trestnéhozákona,lebonapodkladezistenýchskutočností
bol dostatočne odôvodnený záver, že
1/ v stave po požití alkoholických nápojov dňa 2.4.2010 v čase okolo 23.00 hod. v kuchyni rodinného
domu č. p. 57 v obci Radoma, okres Svidník držiac popod krk škrtil manželku Svitlanu Uličnú, pričom jej

opakovane nadával rôznymi vulgárnymi nadávkami, vyhrážal sa jej zabitím, ujmou na zdraví „že nech
vypadne z domu, že celú rodinu postrieľa, tu zdochneš, tu ťa krv zaleje“, kde keď ju chcel udrieť do
oblasti tváre, tak mu v tom zabránila jej dcéra Hanna Skunts, kde tieto potom zo strachu o svoj život a
zdravie utiekli na poschodie domu, do detskej izby, v ktorej sa zamkli aj s maloletým Andrejom Uličným,
pričom Andrej Uličný búchajúc na dvere tejto izby opakovane kričal, že „nech všetci vypadnú z domu,

že ich tam podpáli, pozabíja ich, že nech zdochnú“,
2/ v stave po požití alkoholických nápojov dňa 3.4.2010 v čase okolo 12.00 hod. v kuchyni rodinného
domu č. p. 57 v obci Radoma, okres Svidník sa päsťou zahnal na manželku Svitlanu Uličnú, pričom
jej opakovane nadával rôznymi vulgárnymi nadávkami, vyhrážal sa jej zabitím, ujmou na zdraví, „že tu
zdochneš, tu ťa krv zaleje, tu ťa zabijem, vystrieľam celú tvoju rodinu“, kde následne opakovane nadával

rôznymi vulgárnymi nadávkami, vyhrážal sa zabitím, ujmou na zdraví jej dcére Oleksandre Skunts, „že
ti takú prijebem , že ťa tu zaleje krv, že ťa zabijem, vypadni z domu“, a následne Svitlane Uličnej, jej
dcére Oleksandre Skunts, jej maloletej dcére Hanne Skunts kričal, „že nech idú preč, že ich pozabíja,
postrieľaich,nechvypadnúzjehodomu,žeichpodpáli,ženeostanetamkameňnakameni“,kdetietozostrachu o svoj život a zdravie ušli a zavolali políciu, pričom agresívne, opilecké správanie sa, nadávanie,
vyhrážanie sa smrťou, ujmou na zdraví vzbudilo vo Svitlane Uličnej, v Oleksandre Skunts, v maloletej
Hanne Skunts a v maloletom Andrejovi Uličnom dôvodnú obavu, že Andrej Uličný svoje vyhrážky aj

vykoná, čím v nich vzbudil dôvodnú obavu o ich život a zdravie, kde pri predmetných incidentoch
neutrpeli zranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie, teda, skupine obyvateľov sa vyhrážal smrťou
a spôsobením škody veľkého rozsahu, a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania.

7. Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 3.4.2010 súd zistil, že žalobca podal sťažnosť proti

uzneseniu o začatí trestného stíhania z dôvodu, že toto uznesenie sa nezakladá na pravde. Žalobca
ďalej pri svojom výsluchu poprel spáchanie skutkov slovami „nie je pravda, že by som sa mal vyhrážať
svojej manželke a mojim deťom dňa 2.4.2010 v rodinnom dome č. p. 57 v Radome“ a ďalej uviedol, že
dňa 3.4.2010 nikomu nenadával.

8. Uznesením Okresnej prokuratúry vo Svidníku sp. zn. Pv 156/10-9 zo dňa 4.4.2010 bola sťažnosť

žalobcu zamietnutá ako nedôvodná, predovšetkým s poukazom na trestné oznámenie a výpovede
poškodených, z ktorých vyplýva dôvodné podozrenie, že sa stal skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, že skutku sa dopustil obvinený a že týmto skutkom bol spáchaný trestný čin, ktorého kvalifikácia
bude ešte spresnená v priebehu ďalšieho konania.

9. Zo zápisnice o výsluchu obvineného dňa 6. apríla 2010 na Okresnom súde Svidník súd zistil, že
žalobca uviedol, že všetko čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia nie je pravdou, všetko si
to manželka aj s dcérami vymysleli. Je to motivované tým, že ho chcú z domu dostať, aby sa tam už
nikdy nemohol vrátiť.

10. Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z
dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20
hod. Toto uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať.
Dôvodom toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov
bol v posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný , okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine

obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z
výkonutrestuodňatiaslobodyuloženéhomuzatentotrestnýčin......obvinenývkrátkomčasovomúseku,
prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou, opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj
deťomublíženímnazdraví,čizabitím......konkrétnymiskutočnosťamiodôvodňujúcimiobavusúokolnosti
spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol k

jeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej
trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania
jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného
konania.....

11. Dňa 12.1.2011 vyhlásil Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní oslobodzujúci rozsudok,
ktorým oslobodil žalobcu spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv
146/10-24. Po vyhlásení rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom pojednávaní príkaz, ktorým
podľa § 79 ods. 2 piata veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na slobodu. Žalobca bol vo výkone
väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a

v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331
podal Okresný prokurátor vo Svidníku odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením
z 24.1.2012, č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

12. Žalobca bol rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. 2T/82/2010-384 oslobodený spod obžaloby
OP Svidník, podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, lebo skutok nie je trestným činom. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 1.8.2011.

13. Žalobca bol vo výkone väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol

vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom
bol žalobca vo výkone väzby 273 dní ) predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za
rok 2010 žalobca vyčíslil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona vo výške 6775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2010 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone
väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu 25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca vyčíslil

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 307,56 eura ( 12 x 25,63 ), spolu 7 083,42 eura. ( 6
775,86 + 307,56 ).

14. Žalobca listom zo dňa 30.10.2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Táto žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená

dňa 2.11.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti nevyhovelo, čo vyplýva z oznámenia o výsledku
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp. zn. 10576/2013/34, ktoré bolo
žalobcovi doručené dňa 19.4.2013.

15. Žalobca si ďalej uplatnil aj samostatný nárok na trovy konania za právne zastupovanie pri
predbežnom prerokovaní žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, ako príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej uplatnením vo výške 293,96
eura za žiadosť zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63 eura + 20 % DPH.

16. V konaní bol vypočutý žalobca, ktorý uviedol, že je toho názoru, že má nárok na náhradu uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil. Čo sa týka predchádzajúcej

trestnej činnosti, myslí si, že bol neprávom odsúdený, mal manželské problémy, už asi tri roky je
rozvedený. Vo väzbe bol viac ako deväť mesiacov, po prepustení zrušil živnosť, pracoval príležitostne
na základe dohôd, býva v Radome č.d. 57 s manželkou a deťmi. S deťmi vychádza dobre a má veľmi
dobré vzťahy so spoluobčanmi.

17. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 28.10.2013 súd zistil, že táto namieta uplatnený nárok z dôvodu,
že žalobca si vzatie do väzby sám zavinil. Pre posúdenie, či si obvinený zavinil väzbu sám, sú
významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie
či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočností, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného
stíhania a pre vznesenie obvinenia, ku ktorému dôjde v prípade, ak konkrétne skutočnosti nasvedčujú

tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin ( viď napr. rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR zo dňa
28.5.2003, sp. zn. 25 Cdo 1002/2012, publikované v časopise Sodní judikatura pod č. 106, ročník 2003 ).
Súdrozhodujúcionárokunanáhraduškodypritomvychádzazrozhodnutiaoväzbevydanéhovtrestnom
konaní, bez toho, aby bol oprávnený preskúmať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým,
či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za

naplnený.
Počas celého trestného konania nikdy nebola spochybnená skutočnosť, že reálne došlo k takémuto
správaniu žalobcu. A práve toto žalobcom zavinené správanie spolu s ďalšími skutočnosťami boli
súdom správne vyhodnotené ako dôvod väzby. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine, súd
posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. Súd síce

dospel k záveru, že toto konanie žalobcu nenaplnilo znaky trestného činu, pričom toto správanie by
mohlo byť posúdené ako priestupok, avšak vzhľadom na uplynutie premlčacej doby na prejednanie
tohto priestupku nebolo vec možné postúpiť príslušnému orgánu, tento záver sa naplno prejavil v
oslobodzujúcom rozsudku. To však nič nemení na skutočností, že toto správanie žalobcu dostatočne
odôvodňovalo jeho väzobné stíhanie. Žalobca bol od roku 2006 trikrát odsúdený, naposledy vo veci

Okresného súdu Svidník, sp. zn. 0T/8/09 za prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1
Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov.
Správanie, pre ktoré bol vzatý do väzby, sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia.
Ďalej žalovaná poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o vzatí do väzby sťažnosť. Podľa
názoru žalovanej v tomto prípade ide o nepochybné zavinenie si väzby samotným žalobcom a teda

žalobca nemá nárok na náhradu škody spôsobenej namietaným rozhodnutím o väzbe. Podľa žalovanej
pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu existovali až do právoplatného oslobodenia
žalobcu spod obžaloby dôvody väzby, ktoré si zavinil sám žalobca a teda v zmysle § 8 ods. 6 písm.
a) zákona č. 514/2003 Z. z. je v tomto prípade vylúčené priznanie nároku na odškodnenie, nakoľko
žalobcovi nevzniklo v tejto súvislosti právo na náhradu škody.

Žalovaná ďalej poukázala na to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať
reálnu existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s napadnutým nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Pre priznanie nároku škody spočíva na žalobcovi
tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť na preukázanie tvrdení, pričom tieto doposiaľ nesplnil.Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že došlo k zásahu do niektorého
z jeho garantovaných práv, pretože aj preukázaný zásah do práv žalobcu predstavuje iba možnú príčinu
vzniku ujmy, ale nie ujmu samotnú. Ak by aj v súvislosti s predmetným rozhodnutím a postupom

došlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu ( čo ale žalovaná spochybňuje ), má žalovaná za to,
že zákon nespája s nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom akúsi prezumpciu
vzniku ujmy sú nezákonné rozhodnutia či nesprávne úradné postupy, v dôsledku ktorých jednoducho
reálna ujma nevznikne. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla v súvislosti s namietaným rozhodnutím o väzbe. Žalovaná ďalej podotkla, že náhrada

nemajetkovejujmyvpeniazochpredstavujesubsidiárnukompenzáciu,pričomžalobcanepreukázal,žev
tomto prípade nie je dostatočnou satisfakciou samotný oslobodzujúci rozsudok. V zmysle ustanovenia §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v tom ktorom prípade dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu.
Žalovaná ďalej poukázala na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého

zákonodarca explicitne vymedzuje maximálnu hranicu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď
určuje, že táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým sa rozumie zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu trov predbežného prerokovania nároku vo výške 293,96 eura,

odhliadnuc od toho, že reálna úhrada nebola preukázaná, dáva žalovaná do pozornosti ustanovenie
§ 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého je zrejmé, že zákonodarca vzhľadom na
špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za účelné uhrádzať poškodenému náklady
spojené s predbežným nárokom na náhradu škody.

18. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

19. V podaní zo dňa 16.10.2014 žalovaná ďalej uviedla, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie
predpokladov pre priznanie nárokov na náhradu škody. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom, ako zodpovednosti

objektívnej, je kumulatívne splnenie 3 podmienok a to: existencie nezákonného rozhodnutia,
nesprávneho úradného postupu resp. rozhodnutia o väzbe, existencie škody a existencie príčinnej
súvislosti. K záveru, že si poškodený zavinil väzbu, postačuje, ak zavinil naplnenie dôvodu, pre ktorý bol
vzatý do väzby. Dobu konania, ktorým si poškodený zavinil väzbu, zákon nijako nešpecifikuje a teda ani
neobmedzuje. Ten, na kom bola vykonaná väzba, si môže zaviniť väzbu sám aj konaním, ku ktorému

došlopredzahájenímtrestnéhostíhania( rozsudokNSČR zodňa29.1.2009sp.zn.25Cdo3038/2006).
Podľa názoru žalovanej kriminálna minulosť žalobcu opakovane páchajúceho trestnú činnosť ( od roku
2006 bol trikrát súdne trestnaný ) a to aj násilnú, pričom ku konaniu opísanú v skutkovom základe
( ktoré síce nebolo vyhodnotené ako trestný čin, ale nebolo spochybnené, že k nemu došlo a malo byť
posúdené ako priestupok ) došlo v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu

trestu odňatia slobody na 10 rokov za spáchanie trestného činu násilia proti skupine obyvateľov ako aj
závažnosť šetreného trestného činu a osoby poškodených odôvodňovali jeho vzatie do väzby, s čím sa
riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd.
Žalovaná ďalej poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o väzbe sťažnosť, preto je na
ťarchu účastníka ak tak neurobil.

Žalobca na podanej žalobe zotrval v celom rozsahu a v písomnom podaní zo dňa 6.2.2014 poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž 20/2010, podľa ktorého k imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí aj požiadavka „princíp právnej istoty“ a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,
súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho ) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach
demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty

jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie
do minulosti.
Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych predpisov novou
úpravou spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava vstupuje do právnych vzťahov
vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich môže novo regulovať - meniť, dopĺňať,

rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď. Za legislatívne korektné však možno považovať iba také
riešenie, aby samotný vznik vzťahov a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa
posudzovali podľa zrušenej úpravy ( rozsudok NS SR z 1. apríla 2009, sp. zn. 6 Sžhuv 1/2008 ).Vzhľadom na uvedený princíp zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv, je nevyhnutné
posudzovať vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku výlučne podľa ustanovení účinných
od 1.1.2013, teda do nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol zákon č. 514/2003

Z. z. novelizovaný.
Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné v čase vzniku práva na náhradu škody
priznávalo osobne minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pokiaľ išlo o rozhodnutie podľa § 7 a § 8
citovaného zákona. Rozhodnutím podľa uvedených ustanovení sú rozhodnutia o zatknutí, o treste, o
ochrannom opatrení, o väzbe, zadržanie a iné pozbavenie osobnej slobody. V prípade týchto rozhodnutí

ide o tak závažný zásah do základných ľudských práv a slobôd, že nemožno mať pochybnosti o
tom, že samotné konštatovanie porušenia práva ( § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ) nie je
dostatočným zadosťučinením. Zákonodarca preto túto skutočnosť vyjadril stanovením minimálnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v odseku 4 bez toho, aby sa pre jej priznanie vyžadovalo bližšie skúmanie
následkov vykonanej väzby. Každá väzba totiž prináša výrazné psychické záťažové momenty ako
strach z neznámeho, strach a nedôvera, zážitok zo straty slobody ( nemožnosť ovplyvňovať svoju

najbližšiu budúcnosť ), separácia od blízkych alebo dôležitých osôb a rodiny, vytrhnutie zo životného
kontextu/obmedzenia životných plánov, uvedomenie si sociálnych, profesijných i finančných dôsledkov
uväznenia, potupa byť zavretý alebo iné ponižujúce zážitky. Aj keď je pravda, že na každého jednotlivca
vplýva väzba odlišne, u každého sa či už vo zvýšenej alebo zníženej miere vyskytujú uvedené záťažové
momenty. Uvedené má však význam jedine pre posúdenie vyššej ako minimálnej výšky nemajetkovej

ujmy.
K zavineniu väzby samotným žalobcom, ktoré v konaní žalovaná namietala uvádza, že zavinenie väzby
podľa § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby v zmysle § 71
ods. 1 Trestného poriadku. Zákon č. 514/2003 Z. z. totiž nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za škodu,
aby išlo o nezákonné rozhodnutie o väzbe, ale postačuje, že osoba bola zo zákonných dôvodov vo

väzbe, a zároveň došlo k jej oslobodeniu spod obžaloby. Slovenská republika ako právny štát na seba
prevzala záväzok, že aj v prípade zákonného rozhodnutia bude zodpovedať za ujmu, ktorá vznikne
takým výrazným zásahom do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, akým je obmedzenie
osobnej slobody v podobe väzby, za predpokladu, že sa u poškodenej osoby nepreukáže podozrenie
zo spáchania trestného činu.

Zavinenie väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona číslo 514/2003 Z. z. nemožno vykladať tak
extenzívne, ako to uvádza žalovaná, pretože vo svojej podstate je existencia každého dôvodu väzby
naviazaná na konkrétne správanie obvineného. Pri takomto výklade by sme nevyhnutne museli dospieť
k záveru, že pri všetkých väzobných dôvodoch je väzba zo strany obvineného zavinenou a štát by sa
tým úspešne vyhol svojej objektívnej zodpovednosti za obmedzenie osobnej slobody osoby, ktorá v

konkrétnom trestnom konaní nebola uznaná vinnou.
V konkrétnej veci bola väzba žalobcu odôvodnená existenciou „dôvodnej obavy vyplývajúcej z jeho
predchádzajúceho konania, ako aj ďalších konkrétnych skutočností, že bude aj naďalej pokračovať v
páchaní predmetnej trestnej činnosti ( § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.“ Protiprávnosť správania
žalobcu sa nepreukázala a bývalá manželka, ktorá opakovane verbálne konflikty vyprovokovávala a

následne privolávala orgány polície, dosiahla opätovne to, o čo sa dlhodobo usilovala, teda obmedzenie
osobnej slobody žalobcu, čím sa ho chcela zbaviť z domu, ktorý žalobca kúpil, opravil a poškodenú
aj s deťmi prichýlil. Je treba podotknúť, že žalobca nikdy ( a to potvrdila aj bývalá manželka ) jej, ani
nikomu inému fyzicky neublížil a išlo stále len o verbálne konflikty vyplývajúce z rodinných nezhôd.
Žalobca nie je násilník, ale obeť svojej veľkorysosti. Dôvodná obava, že žalovaný bude pokračovať v

trestnej činnosti, preto nie je dostačujúca pre vyhodnotenie, že žalobca si väzbu zavinil, napriek tomu,
že táto skutočnosť predstavuje dôvod väzby. V žalobe si žalobca uplatnil okrem vzniknutej nemajetkovej
ujmy aj príslušenstvo svojej pohľadávky, a to náklady spojené s jej uplatnením v súlade s § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Žalovaná vo svojom vyjadrení uvádza, že žalobca nijako nepreukázal, že tieto
náklady ( trovy právneho zastúpenia ) skutočne uhradil. Zo žaloby pritom vyplýva tvrdenie žalobcu, aby

došlo k zaplateniu odmeny trov právneho zastúpenia, rozhodne však došlo k vzniku záväzku žalobcu
na ich uplatnenie.

20. Rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013-72 zo dňa 20.10.2014 súd rozhodol tak,
že: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 7 083,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,75

% ročne z dlžnej sumy od 3.5.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 293,96 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 569,44 eur ( trovy právneho zastúpenia )na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, advokáta, č. ú. 0104681744/0900, VS:15813 do 30
dní od právoplatnosti rozsudku.

21. Krajský súd Prešov, uznesením sp. zn. 8Co/167/2015-127 zo dňa 31.3.2016, zrušil rozsudok
prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodujúcou
skutočnosťou v zmysle ustanovenia § 8 ods.6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. je, či si osoba väzbu
zavinila sama.

22. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

23. Prvostupňový súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd
nevyhodnotil vykonané dôkazy v súvislosti s tým a najmä, či konanie opísané v uznesení Okresného
súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č.k. 0Tp 132/10-16 o vzatí do väzby malo, či nemalo za následok, že si

žalobca väzbu zavinil sám.

24. Po vrátení veci súd v naznačenom smere opätovne vyhodnotil vykonané dôkazy a k dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná, a to z nasledovných dôvodov.

25. Podľa čl. 40 ods.2 Listiny základných práv a slobôd, každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa
pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

26. Podľa čl. 50 ods.2 Ústavy SR, každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

27. Podľa čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd, každý má právo na náhradu škody, ktorú
mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.

28. Podľa čl. 46 ods.3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

29. Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 31.12.2012 / ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“ / , tento zákon
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

30. Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu, na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a

povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2.
orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

31. Podľa § 3 ods. 1, písm. c/ zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe.

32. Podľa § 3 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno

zbaviť.

33. Podľa § 4 ods.1, písm. a/, bod 1 zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento

zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 8 ods.5, písm. b/ zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.35. Podľa § 8 ods.6, písm. a/ zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody nevznikne, ak
si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

36. Podľa § 15 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

37. Podľa § 16 ods.1 zákona o zodpovednosti štátu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

38. Podľa § 17 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

39. Podľa § 17 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu, v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

40. Podľa § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej

rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

41. Podľa oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 4.3.2010 č. 411-564/2010 bola priemerná mesačná

nominálna mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2009 vo výške 744,50 eur a jedna tridsatina
predstavuje 24,82 eura.

42. Podľa oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 3.3.2011 č. 610-880/2010 bola priemerná mesačná
nominálna mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2010 vo výške 769,00 eur a jedna tridsatina

predstavuje 25,63 eura.

43. Podľa § 25 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne
vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom 12/ Občiansky zákonník/.

44. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

45. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.1.2009, výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

46. Podľa § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,

poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

47. Podľa § 215 ods.1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

48. Z vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav zhodný s tým, ako ho v podanej žalobe opísal

žalobca. Genéza trestného konania, ktoré bolo vedené proti žalobcovi bola v konaní preukázaná
pripojeným trestným spisom a medzi účastníkmi nebola sporná. Rovnako žalovaná nenamietala
vyčíslenie uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bol medzi účastníkmi právny základ žaloby, teda /ne/existencia zodpovednosti žalovanej za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcu spôsobenú rozhodnutím
o väzbe a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 293,96 eura ako príslušenstvo pohľadávky.

49.Žalobcasitedapodanoužalobouuplatnilprotižalovanejnároknanáhraduškody-nemajetkovúujmu
z právneho dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, pretože žalobca bol
oslobodený spod obžaloby.
50. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla v dôsledku rozhodnutia o väzbe v trestnom konaní
je svojou povahou občianskoprávny vzťah. Vyššie citovaný zákon o zodpovednosti za škodu je vo

vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, a preto ak tento špeciálny zákon nemá vlastnú
úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom. Z hľadiska časovej účinnosti bolo potrebné
na predmetnú vec aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu účinný ku dňu vzniku škody, teda ku dňu
3.4.2010 / začiatok väzby/, pretože ide o hmotnoprávny predpis. Nárok na náhradu škody je potrebné
vždy vopred prerokovať, a ak predbežné prerokovanie nevedie k uspokojeniu nároku, poškodený má
právo obrátiť sa so svojim nárokom na súd. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou / bez ohľadu na zavinenie/, ktorej sa nie je
množné zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, a to v danom prípade
väzobné stíhanie poškodeného a jeho oslobodenie spod obžaloby, pričom zákon nerozlišuje medzi
dôvodmi oslobodenia obvineného spod obžaloby /právne kvalifikovaná udalosť/, vznik škody a príčinná
súvislosť.

51. Právo na náhradu škody spôsobenej orgánom pri výkone verejnej moci je základným právom podľa
čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

52. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce

do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Je potrebné
zdôrazniť, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať

trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ukážu ich predpoklady ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom
vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť
nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený / ÚS ČR,
nález sp.zn. I.ÚS 554/04 z 31.3.2005/.

53.Právnymrámcompreposúdenieodôvodnenostižalobybol osobitnýprávnypredpis,ktorýmje zákon
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci / ďalej len zákon / a
Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis.

54. V zmysle rozhodovacej praxe súdov, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR č. 4 M Cdo 15/2009, 4 Cdo 183/2009, 3 Cdo 194/2010). Rovnako možno vyvodiť,
že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vzatí do väzby pre
nezákonnosť, ak k oslobodeniu došlo z dôvodu, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v

uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (rozsudok Najvyššieho súdu SR
1 Cdo 53/93 z 28. júna 1993). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu.

Trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
avyvolávajúajďalšienegatívnedopadynajehoosobnýživot.Vprípadochnemajetkovejujmysavyužíva
satisfakčná funkcia peňazí / rozsudok NS SR zo dňa 28.6.2007 sp.zn. 30 Cdo 1522/2007/. Východiská
právnej úpravy vystihli české súdy, keď konštatovali, že ak sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné,
bola nedôvodná tiež samotná väzba ako prostriedok vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti (...) je

totiž potrebné vychádzať z toho, že nebyť samotného trestného stíhania, nebol by jednotlivec podrobený
povinnosti znášať jednotlivé procesné úkony, či uplatnenie obmedzujúcich inštitútov vrátane výkonu
samotnej väzby (nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 590/08 z 17.6.2008; zhodne R 125/2011, rozsudok veľkého
senátu NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3916/2008 z 11. 5. 2011). Tento názor sa prejavil aj v slovenskej súdnejpraxi: Pokiaľ sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné, bola nedôvodná taktiež samotná väzba ako
prostriedok vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti. (Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 3 C 118/2008,
rozsudok z 25.3.2010). To znamená, že nárok na odškodnenie za väzbu, ak bolo trestné stíhanie

zastavené alebo obvinený bol spod obžaloby oslobodený, sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe
bolo zákonné (R 13/2009, rozsudok NS SR sp.zn. 4 Cdo 177/2005 z 31.5.2007). Pritom skutočnosť,
že v čase začatia trestného stíhania sa väzba javila dôvodná nemení nič na tom, že obvinený bol
v konečnom dôsledku spod žaloby oslobodený a v takom prípade je preto nutné konštatovať, že sa
jednalo o nezákonné obmedzenie osobnej slobody, pričom nejde o prípad, že by si obvinený spôsobil

obmedzenie osobnej slobody výlučne vlastným zavinením (napr. útekom a podobne), a preto takému
obvinenému patrí nárok na odškodnenie za väzbu (Krajský súd v Žiline, rozsudok sp. zn. 9 Co 52/2010
z 25.3.2010).Medzi prípadmi, v ktorých právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nevzniká (§ 8
ods. 6) zaujíma osobitné miesto prípad zavinenia si väzby samotným obvineným. Ide o to, či žalobca
svojim konaním ovplyvnil postup orgánov v činných v trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by
k rozhodnutiu o väzbe nedošlo. Staršia rozhodovacia prax (R 35/1977, Plsf 3/77) konštatovala, že väzbu

si zavinil sám napríklad ten, u koho je preukázané jeho konanie spočívajúce napr. v tom, že zastrašoval
svedkov, pôsobil na znalca, odstraňoval dôkazy. Zároveň však uviedol aj to, že nemožno hovoriť o
zavinení si väzby iba preto, že sa obvinený „k spáchaniu činu nepriznal alebo odmieta vypovedať, čím
vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie“. Ďalšie rozhodnutie konštatuje: Nemožno
jednoznačne vidieť zavinenie väzby už v tom, že nariadenie väzby bolo odôvodnené tým, že ide o

osobu niekoľkokrát trestanú pre majetkové trestné činy a že teda vzhľadom na osobu páchateľa je
nebezpečenstvo, že by sa mohol pokúsiť o útek alebo by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu a že je dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti
obdobnej povahy. Pri rozhodovaní o náhrade škody za väzbu nemožno pre posúdenie otázky zavinenia
väzby mechanicky preberať dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe, naopak vždy je potrebné

zisťovať, či došlo k určitému konkrétnemu konaniu, ktorým obvinený zavdal príčinu k väzbe (R 20/1981,
stanovisko sp. zn. Cpj f 145/78, bod 3).

55. Podľa § 8 ods.5, písm. b/ zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. V danom prípade

sú predpokladmi zodpovednosti za škodu: rozhodnutie o väzbe, vykonanie väzby, oslobodenie spod
obžaloby, vznik škody /nemajetkovej ujmy/ a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou /nemajetkovou
ujmou/.

56. Ustanovenie § 6 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu, týkajúce sa povinnosti podať riadny

opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu sa nevzťahuje na väzbu.

57. Pokiaľ ide o zavinenie väzby podľa § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody, súd sa stotožňuje
s názorom žalobcu, že zavinenie väzby nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby podľa § 71 ods.1
Trestného poriadku. Zákon o zodpovednosti za škodu nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za škodu

nezákonné rozhodnutie o väzbe. Postačuje, ak osoba bola zo zákonných dôvodov vo väzbe a došlo k
jej oslobodeniu spod obžaloby. Napokon, konanie žalobcu nebolo kvalifikované ani ako priestupok.

58. Extenzívny výklad § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody by prakticky znamenal, že každá
väzba je zavinená / čo i len z nedbanlivosti/, pretože jej dôvody sú viazané na konkrétne správanie

obvineného. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej
obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej
nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod väzby. V takomto prípade by sme skutočne museli
dospieť k záveru, že každá zákonná väzba je obvineným zavinená, a teda štát by sa vyhol svojej
objektívnej zodpovednosti za zásah do základných ľudských práv a slobôd osoby, ktorá v konečnom

dôsledku nebola právoplatne uznaná vinnou. Takýto výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom
predmetného zákona. Súd je toho názoru, že obvinený má proti štátu zásadne právo na náhradu
škody /nemajetkovej ujmy/ v príčinnej súvislosti s trestným konaním, ktorému sa musel podrobiť, a ktoré
neviedlo k jeho právoplatnému odsúdeniu.

59. K výkladu zavinenia väzby sa vyjadril Ústavný súd ČR tak, že tento termín by mal byť chápaný
ako spôsobenie si / zavdanie príčiny / vzatia do väzby a mal by byť vykladaný reštriktívne, resp. tak,
aby samotný aspekt zavinenia neznamenal vo svojej podstate popretie úmyslu zákonodarcu založiť
zodpovednosť štátu i za zákonné rozhodnutie o väzbe / nález ÚS zo dňa 6.9.2011, sp.zn. PL.ÚS 11/10/.60. Z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že uznesením Obvodného oddelenia PZ Giraltovce, ČVS:
ORP-132/GE-SK-2010 zo dňa 3.4.2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci

prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

61. Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z
dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20
hod. Toto uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať.

Dôvodom toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov
bol v posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný, okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine
obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z
výkonutrestuodňatiaslobodyuloženéhomuzatentotrestnýčin......obvinenývkrátkomčasovomúseku,
prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou, opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj
deťomublíženímnazdraví,čizabitím......konkrétnymiskutočnosťamiodôvodňujúcimiobavusúokolnosti

spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol k
jeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej
trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania
jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného
konania.....

62. Žalobca bol súdom oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora, ktorá mu kládla za vinu, že
dňa 2.4.2010 v čase okolo 23.00 hod. v kuchyni rodinného domu č. 57 v obci Radoma, okr. Svidník
v stave pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával bývalej manželke Svitlane Uličnej, ktorú jednou rukou
držal pod krkom a druhou zovretou päsťou jej hrozil, že ju udrie do tváre a vyhrážal sa jej a ostatným

členom rodiny, že ich „podpáli, že tam neostane kameň na kameni, aby vypadli z domu, že celú rodinu
postrieľa, že tu zdochne, že ju krv zaleje.“ Dňa 3.4.2010 v čase okolo 11.20 hod. opäť v stave pod
vplyvom alkoholu v kuchyni rodinného domu Radoma č. 57, okr. Svidník sa so zaťatými päsťami zaháňal
na Svitlanu Uličnú, pričom jej vulgárne nadával a vyhrážal sa jej slovami „tu zdochneš, tu ťa krv zaleje,
tu ťa zabijem, vystrieľam celú tvoju rodinu“. Takisto sa vyhrážal nevlastnej dcére Oleksandre Skunts

slovami „ti takú prijebem, že ťa krv zaleje“ a následne sa bývalej manželke Svitlane Uličnej a jej dcéram
Oleksandre Skunts a Hanne Skunts vyhrážal, že ich „pozabíja postrieľa, nech vypadnú z jeho domu, že
ich podpáli a že tam neostane kameň na kameni“.

63. Skutok tak, ako je opísaný v podanej obžalobe a v uznesení o vznesení obvinenia je totožný. Žalobca

bol oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným
činom.

64. Pokiaľ ide o otázku zavinenia väzby, vychádzajúc z objektívnej zodpovednosť štátu, považuje súd
za právne významné skutočnosti, ktoré boli v konaní nesporne preukázané, a to vykonanie preventívnej

väzby u žalobcu, následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby, pretože skutok nie je trestný čin a
neexistencia konkrétneho konania žalobcu mimo rámec stíhaného skutku, ktorým by zavinil / spôsobil,
zavdal príčinu / väzbu. Žalobca bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z
dôvodu preventívnej väzby - z obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Z pohľadu zavinenia si väzby,

tento dôvod väzby sa zásadne odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov, teda, že ujde alebo sa
bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď
zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest alebo bude pôsobiť na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Prípad
kolúznej alebo útekovej väzby v sebe spravidla konzumuje zavinené konanie obvineného vo vzťahu k

rozhodnutiu o väzbe, ktoré môže byť totožné s dôvodmi väzby / napr. ovplyvňovanie svedkov, pokus o
útek a pod. /. Predmetná vec je však špecifická preto, lebo ide výlučne o preventívnu väzbu. Okolnosti,
ktorými je odôvodnená väzba nemôžu byť bez ďalšieho okolnosťami pre zavinenie väzby v prípade
preventívnej väzby z dôvodu, že v danom prípade skutok nie je trestným činom, ba ani priestupkom.
Inými slovami, podľa výsledku trestného konania sa žalobca nedopustil žiadneho protiprávneho konania,

preto si logicky nemohol bez ďalšieho zaviniť väzbu konaním, ktoré nebolo posúdené ako trestný čin
alebo priestupok. Samotné konanie, ktoré je opísané v rozhodnutí o preventívnej väzbe nemôže byť v
danom prípade zavinením väzby za situácie, že toto konanie nebolo v konečnom dôsledku hodnotenéako protiprávne. Žalobca sa v priebehu trestného stíhania nedopustil žiadneho konkrétneho konania /
mimo rámec posudzovaného skutku/, ktoré by bolo možné posúdiť ako zavinenie väzby.

65. Ďalšou významnou skutočnosťou pre posúdenie otázky zavinenia väzby, ktorá bola v konaní
preukázaná je to, že žalobca v priebehu celého trestného konania spáchanie skutkov popieral. V
prípade, ak by sa žalobca k spáchaniu skutkov priznal, mohlo by ísť o prípad zavinenia preventívnej
väzby, pretože obvinený by sa dopustil zavineného konania vo vzťahu k procesnému rozhodnutiu o
väzbe. V uvedenej veci žalobca spáchanie skutkov poprel už pri prvom výsluchu a na uvedenom

zotrval až do právoplatného skončenia trestného konania. Priznanie sa k spáchaniu trestného činu
môže byť skutočnosťou, ktorou si obvinený zavinil väzbu / rozhodnutia NS ČR 30 Cdo 827/2014, 30
Cdo 4059/2015/. Napokon aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co 161/2013, na ktoré
poukazuje žalovaná je zrejmé, že obvinený „ svojim zavinený konaním prispel k uloženiu väzby najmä
tým, že v priebehu trestného konania sčasti priznal spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a
ktorý v danom čase vykazoval znaky skutkovej podstaty trestného činu, pripúšťajúc, že pod vplyvom

alkoholu býva agresívny a nevie kontrolovať svoje konanie“ / strana 8 /. Ďalej krajský súd uvádza, že
„berúc do úvahy jeho vlastné vyjadrenie v priebehu trestného konania ...... zastáva súd názor, že žalobca
svojim konaním mimo rámec spáchaného skutku dal príčinu k obavám z vykonania trestného činu....čo
znamená, že svojim zavineným konaním prispel k uloženiu väzby / strana 9/. V predmetnom prípade bol
postoj žalobcu jednoznačný a nemenný počas celého trestného konania, skutky popieral a nedopustil

sa žiadneho konania alebo vyjadrenia, ktorým by dal príčinu na vzatie do väzby.

66. K otázke, či si obvinený väzbu zavinil sám, keď v minulosti páchal obdobnú trestnú činnosť, za
ktorú bol právoplatne odsúdený a je obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti zaujal taktiež
stanovisko NS ČR tak, že v uvedenom prípade sa o zavinenie väzby nejedná / rozhodnutia NS ČR 30

Cdo 827/2014 /. Ak by súd prijal názor žalovanej, že žalobca si zavinil väzbu aj svojimi predchádzajúcimi
odsúdeniami z minulosti, prakticky by to znamenalo, že si vopred zavinil všetky prípadné budúce väzby,
čo je v právnom štáte neprijateľné. Týmto súd ale netvrdí, že kriminálna minulosť nemôže byť jedným
z dôvodom väzby, je potrebné však odlišovať dôvody väzby a zavinenie väzby, v opačnom prípade
by každá zákonná väzba bola obvineným zavinená a bol by popretý úmysel zákonodarcu založiť

zodpovednosť štátu i za zákonné rozhodnutie o väzbe.

67. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. V tejto súvislosti sa
preto javí aj vznesenie obvinenia v konečnom dôsledku za nezákonné / žalobca bol spod obžaloby
oslobodený, lebo skutok nie je trestným činom/. Vzatie do väzby bolo odôvodnené predovšetkým

hrozbou opakovania násilnej trestnej činnosti obvineného, ktoré ale v konečnom rozhodnutí nebolo
právne posúdené ako trestný čin / ani ako priestupok/. Nie je možné v súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu bagatelizovať skutočnosť, že konanie žalobcu, pre ktoré bol
trestne stíhaný nebolo trestným činom, argumentujúc, že nikdy nebolo spochybnené, že žalobca sa
dopustil takéhoto správania, ktoré odôvodňovalo väzbu. To, že v čase rozhodovania o väzbe existovali

dôvody väzby, nezbavuje štát objektívnej zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktoré neviedlo
k právoplatnému odsúdeniu obvineného. Za uvedenej situácie, posudzovať preventívnu väzbu za
zavinenú obvineným je neudržateľné.

68. Rozhodnutím o väzbe bol žalobca pozbavený osobnej slobody, slobody pohybu, kontaktu s blízkymi

osobami, možnosti slobodného rozhodovania sa v osobných záležitostiach a slobody nakladania so
svojim časom, a to na 273 dní.

69. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, dospel súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.
Žalobca sa nedopustil žiadneho zavineného konania v príčinnej súvislosti s procesným rozhodnutím

o väzbe. Všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu boli v konaní preukázané, to je právna
skutočnosť-vykonanieväzbyaoslobodeniespodobžaloby,nemajetkováujmaabezprostrednápríčinná
súvislosť medzi uvedenou právnou skutočnosťou a nemajetkovou ujmou.

70. Žalobca uplatnil predmetnou žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 273 dní väzby

v minimálnej zákonnej výške podľa §17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu, preto súd bližšie
neskúmal následky väzby. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na to, že väzba predstavuje zbavenie osobnej slobody, čo je najzávažnejší zásah do
základných ľudských práv a slobôd / hneď po zbavení života /, preto aj zákonodarca stanovil v zákoneminimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným
zadosťučinením s ohľadom na dĺžku výkonu väzby, ale aj s ohľadom na pasívny, resp. zamietavý
postoj žalovanej od právoplatného skončenia trestného konania až doposiaľ vrátane predbežného

prerokovania nároku.

71. Príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca v
konaní uplatnil vo výške 293,96 eura za právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu, za podanie žiadosti zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + režijný paušál vo

výške 7,63 eura + 20 % DPH, podľa § 9 ods.1, § 10 ods.1, § 14 ods.1 písm. b/, § 16 ods.3, § 18 ods.
3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov / pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 7/99 z 30.3.1999/.

72. Súd mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku a pred podaním žaloby
požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou, ktorú žalovaná prevzala dňa 2.11.2012.

Žalovaná do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nárok žalobcu neuspokojila, preto od 3.5.2013
je v omeškaní.

73. O trovách strán, súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto má nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.