Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115203742
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115203742.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobkýň: 1/ O. L., nar.
XX.XX.XXXX, B. XXX, V. Z. V., Česká republika, 2/ T. U., nar. XX.XX.XXXX, A. X, V., Česká republika,
obe zastúpené advokátkou: JUDr. Zuzana Kollárová, Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanej: Mgr.
T. O., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXXX/X, K., zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Koleničová, Paulínska 20,
Trnava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/93/2015-189 zo dňa 20. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobkyni 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
vyslovil, že žalovaná má voči žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil po citácii § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, § 141
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že „mal súd na základe vykonaného dokazovania za

preukázané, že žalobkyne a žalovaná sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti zapísanej na
LV č. XXXX, kat. úz. K., obec K., okres Trnava, byt č. X, ktorý sa nachádza na 3. podlaží vo vchode
č. X, bytovom dome súpisné č. XXXX, ktorý je postavený na pozemku parc. č. registra „C“ č. 8369
zastavané plochy a nádvoria a s tým súvisiaci podiel na spoločných častiach a spoločných zaradeniach
domu ako aj pozemku, na ktorom je bytový dom postavený o veľkosti 558/10000, žalobkyne každá
v podiele 1/6 k celu a žalovaná v podiele 2/3 k celku. V konaní nebolo sporné, že nehnuteľnosť nie
je reálne deliteľná, preto ako ďalší spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi stranami

sporu by prichádzalo do úvahy prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva jednej z podielových
spoluvlastníčok za primeranú náhradu. Taktiež nebolo sporné, že žalobkyne nemali záujem o prikázanie
predmetnej nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva, alebo do výlučného vlastníctva niektorej
z nich, ale navrhli prikázanie nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu. V
tomto smere súd poukazuje na skutočnosť, že nemohlo dôjsť k takémuto spôsobu vyporiadania, nakoľko
súd vzhľadom k osobitnému zreteľu podielové spoluvlastníctvo nezrušil a nevyporiadal.
Ako už bolo uvedené vyššie Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 2 nevysvetľuje, čo treba rozumieť

pod dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a je na súde, aby z výsledkov vykonaného dokazovania
sám vyvodil, zhodnotil ich existenciu a závažnosť, čo by mu umožnilo rozhodnúť, či treba zamietnutím
návrhu poskytnúť právnu ochranu niektorému zo spoluvlastníkov tým, že sa spoluvlastníctvo k spoločnej
veci naďalej zachová a nezruší. Existencia týchto dôvodov musí byť natoľko závažná, aby bola nimiopodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu
a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia
teda spočívať v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky

stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcov zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako
významnejší a prednejší. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek
a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti
uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové
vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou

ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov
vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si v
plnom rozsahu (napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré
by nastali v prípade vyhovenia ich žalobe alebo že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích
vzťahov, takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej
prikázaní do ich vlastníctva majú v úmysle predať (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1Cdo/84/2009 z 30.11.2010, alebo aj sp. zn. 4Cdo/137/1999 z 25.01.1998, R 100/99).
Súd na tomto mieste poukazuje na skutočnosti, ktoré vzhliadol ako dôvody hodné osobitného zreteľa,
a to najmä, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť obýva a užíva takmer 50 rokov, keďže ide o byt po
jej rodičoch, s ktorými tam žila od roku 1967, neskôr s manželom, a to od roku 1984. Za skutočnosť
hodnú osobitného zreteľa považoval súd aj vysoký vek žalovanej, ktorá má už vyše 70 rokov, ako aj

zhoršený zdravotný stav. Tento mal súd za preukázaný z predložených lekárskych správ, z ktorých je
zrejmé, že žalovaná navštevuje viacerých odborných lekárov, pričom vo februári 2018 došlo k zhoršeniu
jej zdravotného stavu, keď jej bol voperovaný kardiostimulátor a tiež prekonala mozgovú príhodu. Ďalším
dôvodom, ktorý súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa je sociálna situácia žalovanej a stav
jej odkázanosti na bývanie v predmetnom byte, nakoľko žalovaná je bezdetná a nemá iné blízke osoby,

ktoré by jej v tejto situácii pomohli. Dôvodom sú tiež osobné a citové väzby žalovanej k nehnuteľnosti,
jednak vzhľadom na dĺžku času, po ktorý predmetnú nehnuteľnosť žalovaná užívala, ako aj vzhľadom
na väzby k osobám po ktorých nehnuteľnosť nadobudla, resp. s ktorými nehnuteľnosť užívala. Žalovaná
má k nehnuteľnosti aj materiálne väzby, ktoré sú dané prostriedkami vynaloženými na jej zveľadenie,
keďže počas 50 rokov života do nehnuteľnosti investovala. Ako sama uviedla, nevie si predstaviť, že by

mala bývať v inej nehnuteľnosti. Je pravdou, že žalobkyne žiadali prikázanie nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu, avšak sociálna situácia žalovanej neumožňuje vyplatenie
žalobkýňanisniminavrhovanej(nietrhovej)cenynehnuteľnosti.Žalovanápoberástarobný(605,40Eur)
a vdovský dôchodok, teda jej príjem z dôchodku je vo výške 782,50 Eur mesačne, pričom má zvýšené
náklady vzhľadom na jej zhoršený zdravotný stav. Bolo preukázané, že žalovaná v súčasnosti disponuje

sumou približne 6.200,- Eur, pričom ide o jej všetky finančné prostriedky. Iné nehnuteľnosti nevlastní.
Žalovaná je síce schopná mesačne usporiť približne 150,- Eur, ktorá však slúži na nepredpokladané
nákladyaprípadnézvýšenénákladyvsúvislostisozdravotnýmstavomžalovanej,aleboakoodmenapre
opatrovateľku. Vzhľadom na vek žalovanej a jej zdravotný stav nie je možné, aby sa zamestnala, ani aby
jej bol poskytnutý úver. Bolo teda preukázané, že žalovaná nemá dostatok finančných prostriedkov na

vyplatenie spoluvlastníckych podielov žalobkýň. Súd takisto nepovažoval za dôvodné zaviazať žalovanú
vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel v splátkach, nakoľko vzhľadom na výšku náhrady, by splátka
vychádzala v sume 388,- Eur (14.000 Eur / 36 mesiacov), čo predstavuje vyše 1/2 príjmu žalovanej,
a to aj s prihliadnutím na výšku finančných prostriedkov, ktorými žalovaná momentálne disponuje. V
prípade, ak by žalovaná nevedela túto splátku splácať, žalobkyne by mohli iba iniciovať ďalšie konanie,

a to exekučné, ktorý postup sa súdu javí ako neadekvátny a nesprávny aj z morálneho hľadiska. Na
tomto mieste súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobkyne si voči žalovanej uplatnili zaplatenie
sumy 4.320,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu za obdobie od marca 2016 do
februára 2018, v ktorej veci bol Okresným súdom Banská Bystrica dňa 04.04.2018 vydaný platobný
rozkaz sp. zn. 33Up/198/2018 (zatiaľ neprávoplatne). Súd zároveň prihliadal na skutočnosť, že medzi

žalobkyňami a žalovanou nie sú žiadne nezhody, ktoré by boli dôsledkom zlých vzťahov medzi stranami
sporu, čo sa týka užívania nehnuteľnosti. V tomto smere sú tu potom dôvody na zamietnutie podanej
žaloby aj na strane žalobkýň, ktoré nemajú záujem nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do svojho
výlučného vlastníctva, prípadne do ich podielového spoluvlastníctva, pričom nebolo spochybnené, že
obe majú svoju bytovú otázku zabezpečenú a zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pre

ne nie je prioritné, ale týmto spôsobom chcú len vyriešiť finančnú stránku podielového spoluvlastníctva.
Predložený doklad o finančnej tiesni žalobkyne v 1. rade (exekučné príkazy na sumu 31.545,- Kč s
penále vo výške 62.327,- Kč, nákladov oprávneného vo výške 300,- Kč a na sumu 16.477,02 Kč)
nepovažoval súd za taký dôvod, ktorý by prevýšil dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovanej.Všetky vyššie uvedené skutočnosti spolu vo vzájomnej súvislosti podľa názoru súdu dostatočne
preukazujú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a sú takého významu a intenzity, že záujem
žalovanej ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobkýň zrušiť

podielové spoluvlastníctvo preukázal ako významnejší a prednejší. Vzhľadom ku všetkým uvedeným
okolnostiam a skutočnostiam súd rozhodol tak, že žalobu zamietol, nakoľko pre existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa, je daný postup v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Záverom súd dodáva, že vykonanie dôkazu znaleckým posudkom vzhľadom na zamietnutie žaloby
nepovažoval za dôvodné, preto tento návrh zamietol.

3. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP,
keď žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal voči žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“.

4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyne 1/ a 2/ prostredníctvom advokátky a domáhali
sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že zruší podielové spoluvlastníctvo
strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti, nehnuteľnosť prikáže do výlučného vlastníctva žalovanej a
žalovanej uloží povinnosť finančne vyporiadať žalobkyňu 1/ sumou 7.000,- eur a žalobkyňu 2/ sumou
7.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyne uvádzali, že v čase po prejednaní

dedičstva po otcovi žalovaná súhlasila s tým, že predmetný byt predajú a žalovaná si kúpi menší byt.
Tento svoj zámer však zmenila, avšak zo správania žalovanej nevyplynulo, že nemá záujem zrušiť a
vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam prikázaním veci do jej výlučného vlastníctva
s povinnosťou vyplatenia žalobkýň. Sporná zostala len výška finančnej náhrady. K mimosúdnemu
riešeniu nedošlo, žalobkyne podali na súd žalobu, pričom pri podaní žaloby zohľadňovali predovšetkým

to, že žalovaná v byte prežila celý život a má k nemu osobné a citové väzby, je dôchodkyňa a ako
dôchodkyňa nepracuje, jediný príjem je starobný a vdovský dôchodok a jej zdravotný stav je primeraný
vyššiemu veku a preto navrhovali prikázať spoločnú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovanej.
Pri uplatňovaní finančného nároku prihliadali tiež na to, že žalovaná je dôchodkyňa a predpokladali, že
okrem starobného dôchodku iný príjem nemá, preto navrhovali vyplatenie z ceny nižšej ako primeranej.

Vychádzali z ceny, ktorú bola nehnuteľnosť v čase prejednania dedičstva po manželovi žalovanej a teda
nie z trhovej ceny, ktorá je podstatne vyššia a pohybuje sa v priemere v hodnote 70.000,- eur. Žalovaná
hradila služby a úhrady za služby spojené s užívaním bytu a náklady za bežné upotrebenie, pričom byt
nerekonštruovala, ide o byt v pôvodnom stave, o materiálnych väzbách teda nemožno hovoriť. Poukázali
na skutočnosť, že so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva žalovaná nesúhlasí od

času, kedy jej právne zastúpenie prevzala súčasná právna zástupkyňa a preto majú pochybnosti o
tom, či ide o skutočnú a slobodnú vôľu žalovanej nezrušiť a nevyporiadať podielové spoluvlastníctvo.
Po celý čas sa pokúšali o mimosúdne vyporiadanie, navrhovali viaceré riešenia. Poukazovali na to, že
ide o dvojizbový byt, nachádza sa na 3. podlaží bytového domu, pričom v byte nie je výťah a vyjadrili
presvedčenie, že predaj predmetného bytu, vzhľadom na vysoké poschodie, absenciu výťahu, vek,

ťažkosti s kĺbmi žalovanej, by bol pre žalovanú vhodným riešením súčasnej situácie. Navrhli preto, aby
žalovaná predala byt a následne z výťažku z predaja kúpila byt menší, v ktorom by sa nachádzal
výťah. S menším bytom by sa výdavky automaticky ponížili a žalovanej by sa podstatne zlepšil životný
komfort. Ďalej navrhovali ďalšiu možnosť, aby žalovaná darovacou zmluvou previedla nehnuteľnosti
do vlastníctva žalobkýň každej rovným dielom s tým, že žalobkyne ako budúce vlastníčky zriadia v

prospech žalovanej vecné bremeno doživotného užívania bytu a zároveň budú prispievať žalovanej na
náklady súvisiace s bývaním vo výške jednej polovici z celkových nákladov, čim by sa znížili výdavky
žalovanej. Tieto návrhy žalovaná neakceptovala. Žalobkyne pripomínajú, že žalovaná od momentu
vzniku podielového spoluvlastníctva užíva byt vcelku, bez toho aby za užívanie nepatriaceho podielu
uhrádzala žalobkyniam primeranú náhradu. K uplatneniu nárokov z titulu neoprávneného užívania

nehnuteľnosti žalobkyne pristúpili v čase kedy už prvoinštančný súd vyslovil predbežný názor, že
žalobe nevyhovie. To, že žalovaná odmieta akúkoľvek dohodu smerujúcu k vyporiadaniu podielového
spoluvlastníctva, resp. k finančnej náhrade sa prieči dobrým mravom. Žalovanou uvádzané okolnosti a
to vek, zhoršený zdravotný stav, citové väzby k bytu, odkázanosť na predmetnú nehnuteľnosť, nie sú
podľa názoru žalobkýň dôvodmi hodnými osobitného zreteľa. Žalobkyne sú názoru, že tieto žalovanou

uvádzane skutočnosti by boli možné zohľadňovať jedine v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali
zrušenia, vyporiadania podielového vlastníctva prikázaním veci do ich podielového spoluvlastníctva s
povinnosťouvyplateniažalovanej.Žalobkynevychádzajúzozásady,ženiknemábyťspravodlivonútený,
aby zotrvával v podielovom spoluvlastníctve. Žalobkyne trvajú na prikázaní veci do výlučného vlastníctvažalovanej, nemajú záujem na ďalšom zotrvaní v podielovom vlastníctve k nehnuteľnostiam, ktoré nikdy
nebudú môcť užívať. Prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovanej nenaruší jej citové väzby k
nehnuteľnosti, nebude mať žiaden nepriaznivý dopad na zdravie žalovanej, naopak dôjde k zlepšeniu

zdravotnéhostavu,pretožesibudevedomá,ženehnuteľnostipatriavýlučnedojejvlastníctva.Vzhľadom
nanepriaznivúfinančnúsituáciužalobkyne1/vočiktorejsúvedenéexekučnékonaniaapreukázanýstav
finančných prostriedkov na účte žalovanej, schopnosť žalovanej mesačne ušetriť cca 150,- eur, teda jej
schopnosť splatiť finančné vyporiadanie v splátkach, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyne sa
domáhajú vyplatenia zo sumy nižšej ako primeranej, súhlasili by s čiastočným vyplatením v mesačných

splátkach. Tiež sa nestotožňujú s názorom sudu, že záujem žalovanej ponechať spoluvlastnícky stav
nezmenený sa v porovnaní so záujmom žalobkýň zrušiť podielové spoluvlastníctvo preukázal ako
významnejší a prednejší. Naopak, podľa názoru žalobkýň v čase rozhodovania prvoinštančného súdu
neexistovali okolnosti hodné osobitného zreteľa v dôsledku ktorých by súd žalobu zamietol. Žalobkyne
sa ďalej vyjadrili, že v súčasnosti na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 17C 17/2018 sa vedie spor
žalobkýň proti žalovanej o zaplatenie 4.320,- eur v rámci ktorého sa žalobkyne domáhali od žalovanej

finančnej náhrady za užívanie im patriacich spoluvlastníckych podielov na spoločných nehnuteľnostiach,
ktoré sú zároveň predmetom žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalovaná
naďalej užíva spoločnú nehnuteľnosť v celom rozsahu. Žalovaná nie je prístupná k žiadnym dohodám,
so zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva nesúhlasí, na druhej strane odmieta zaplatiť žalobkyniam
finančnú náhradu za užívanie podielov patriacich do ich podielového spoluvlastníctva. Takýto postoj

žalovanej je egoistický a v rozpore s dobrými mravmi.

5. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom advokátky. Žalobkyne svoje tvrdenie o
tom, že by žalovaná súhlasila s predajom bytu ničím nepreukázali, pričom žalovaná s predajom bytu
vôbec nesúhlasila a ani nesúhlasí. Žalobkyne nezohľadňovali zdravotný stav, vek, sociálnu situáciu

a citové väzby žalovanej k nehnuteľnosti, inak by žalobu nepodali. Žalobkyniam muselo byť známe,
že o svoje spoluvlastnícke podiely nebudú pripravené a že hodnota ich podielov bude stále stúpať a
nie je dôvod, aby neprimerane psychicky zaťažovali žalovanú, čo sa odrážalo aj na jej zdravotnom
stave. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobkýň požadovala, aby bol vyhotovený znalecký posudok
na hodnotu dotknutých nehnuteľností. Žalobkyne sa pozerajú na vec čisto pragmaticky a materiálne

bez ohľadu na žalovanú a na vnímanie jej celej záležitosti. Žalovaná má najmä k bytu citové väzby.
Predchádzajúca právna zástupkyňa žalovanej neposkytla potrebné právne poradenstvo, nevysvetlila
konzekvencie spojené so žalobou a už vôbec nie reálne dopady, ak aby bolo žalobe vyhovené. Žalovaná
podala na predchádzajúcu právnu zástupkyňu aj trestné oznámenie. Žalobkyne sledujú len svoje ciele
a záujmy. Podaná žaloba a jej znenie ako aj znenie záveru odvolania žalobkýň nenasvedčuje, že by

mali úprimný záujem na tom, aby nepoškodzovali žalovanú. Žalobkyne žalovanú nepoznajú ako človeka
a ich návrhy sú čisto racionálne, nezohľadňujú stav žalovanej. Hoci sa môžu javiť ponúkané riešenia
ako vhodné, treba zohľadniť osobitosti tohto prípadu, ktoré sú voči žalovanej absolútne nepoužiteľné.
Žalobkyne poukazujú len na finančné, materiálne pohnútky bez ohľadu na okolnosti a skutočnosti za
akých sa stal ich otec bezpodielovým spoluvlastníkom bytu. Žalobkyne nemôžu neprihliadať na dôvody

hodné osobitného zreteľa, len stroho skonštatovať zásadu, že nikto nemá byť spravodlivo nútený, aby
zotrvával v podielovom spoluvlastníctve. Žalobkyňa 1/ nepreukázala, že by bola v zlej finančnej situácii.
Súdu nebol vydokladovaný jej príjem, náklady ani majetkové pomery. Žalovaná navrhuje, aby súd prvej
inštancie napadnuté rozhodnutie potvrdil a zaviazal žalobkyne k náhrade trov odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobkyne prostredníctvom advokátky. Skutočnosť, že žalovaná
mala záujem zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo vyplýva z písomných podaní žalovanej.
Na skutočnosti, na ktoré žalovaná poukazovala, žalobkyne prihliadali a to tým, že navrhovali zrušiť a
vyporiadať podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci do vlastníctva žalovanej za náhradu nižšiu ako je
primeraná náhrada. Žalovaná nikdy neprijala navrhované možnosti mimosúdneho uzavretia veci, pre ňu

prijateľnú možnosť ani nenavrhla, žalobkyne zotrvali na svojom pôvodnom návrhu. Vyjadrenie odlišného
názoru na rozhodnutie súdu vo veci teda to, že žalobkyne vyslovili svoj názor, že žalovanou uvádzané
okolnosti nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa nie je možné považovať za zosmiešnenie
odôvodnenia rozsudku. Žalobkyne trvajú na podanom odvolaní.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou (§
359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods.
1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti(§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných
rozsahomadôvodmiodvolania(§367ods.3Civilnéhosporovéhoporiadku),vychádzajúczoskutkového

stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a §
384 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario) keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení
s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné,

v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku potvrdiť.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z uplatnenej odvolacej argumentácie
žalobkyne 1/ a 2/ s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom,
bolo posúdiť správnosť zamietnutia žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán

sporu k sporným nehnuteľnostiam.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec

i správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobkyňami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného
sporového poriadku odkazuje na i keď na stručné ale v podstatnom správne a výstižné odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľkám. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia dopĺňa už len nasledujúce odpovede na odvolaciu argumentáciu, ktorou je
viazaný, a iba ktorá vytvára predmet prieskumu odvolacieho súdu.

11. Žalobkyne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
nesprávnym skutkovým zisteniam.

12. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyne v odvolacom konaní neuviedli
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalobkyne v odvolaní poukazujú na nesprávnosť skutkových zistení, je potrebné uviesť,

že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

13. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak (ods. 2).

14. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.15. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia

dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciuprax.Súddbá,abyodôvodnenierozsudkubolopresvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom

pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje
rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňami v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,

ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje

hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f)
Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,
nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu
v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil
v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku a vec aj
správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa pre ktoré súd nezrušil a nevyporiadal spoluvlastníctvo prikázaním veci za
náhradu. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej veci bolo podstatnou

skutkovouokolnosťoutvrdeniežalovanejoexistenciizávažnýchavýnimočnýchdôvodovprezachovanie
spoluvlastníctva, ktoré súd prvej inštancie správne vyhodnotil a presvedčivo, precízne a vyčerpávajúco
vysvetlil, posúdil a zdôvodnil v odseku 18. a 19. napadnutého rozsudku. Rovnako odvolaciemu súdu
nezostáva nič iné len konštatovať, že žalovaná preukázala existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa takého významu a intenzity, ktoré viedli k záveru ponechať spoluvlastnícky stav, ktorý záujem

sa stal významnejším a prednejším pred záujmom žalobkýň zrušiť spoluvlastníctvo prikázaním veci
žalovanej za náhradu. Odvolacia námietka žalobkýň o nesprávnych skutkových zisteniach na základe
vykonaných dôkazov je tak nenáležitá.

18. Žalobkyne v odvolaní argumentovali, že tieto žalovanou uvádzane skutočnosti by boli možné

zohľadňovať jedine v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali zrušenia, vyporiadania podielového
vlastníctva prikázaním veci do ich podielového spoluvlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalovanej.

19. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná
vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné

využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.20. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a
nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

21. Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 1 umožňuje v prípade, keď sa spoluvlastníci nedohodnú na
zrušení a vyporiadaní svojho podielového spoluvlastníctva, rozhodol súd v sporovom civilnom konaní,
a to niektorým z troch spôsobov uvedených v určenom poradí v tomto ustanovení. V danej veci nebolo
možné spoločnú vec reálne rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov,

ktorá skutočnosť sporná nebola. Prichádzala do úvahy druhá modalita a to prikázanie veci za náhradu
jednému zo spoluvlastníkov. Pri tomto rozhodovaní je povinnosťou súdu prihliadať na to, aby sa vec
mohla účelne využiť. Vo všeobecnosti sa vychádza zo zásady, že spoluvlastníctvo k veciam má byť
zrušené, ak o to požiada niektorý zo spoluvlastníkov, lebo nik nemá byť nútený, aby v podielovom
spoluvlastníctve zotrval. Pritom však treba vziať na zreteľ všetky skutočnosti, ktoré umožnia vec správne
a spravodlivo posúdiť. Výnimočne, ak reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich

podielov nie je možné, ust. § 142 ods. 2 umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa
toto spoluvlastníctvo nezrušiť a nevyporiadať ho prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a
rozdelením výťažku. V tomto prípade môže súd návrh na zrušenie a vyporiadanie tohto podielového
spoluvlastníctva zamietnuť s tým dôsledkom, že bude ďalej fakticky i právne existovať. Argument, že
obranu žalovanej spočívajúci v existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, je možné posudzovať

iba v prípade, ak by sa žalobkyne domáhali zrušenia, vyporiadania podielového vlastníctva prikázaním
veci do ich podielového spoluvlastníctva s povinnosťou vyplatenia žalovanej, nie je v súlade s výkladom
vyššie citovaných ustanovení ani s ustálenou súdnou praxou (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17Co/53/2012).

22. Z účelu ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, slúžiaceho na ochranu toho, koho spoluvlastnícke
práva majú vyporiadaním zaniknúť vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú okolnosti
viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú buď na prospech
žalovanému alebo, vzhľadom na kontradiktórnosť postavenia účastníkov tohto konania, v neprospech
žalobcov. Vo všeobecnosti na prospech žalovaného sú najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna

situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojovať
svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce
z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo
materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov vynaložených
na jej získanie alebo zveľadenie). V neprospech žalobcov môže byť napríklad to, že si v plnom rozsahu

(napr. pre právnu neznalosť, vek alebo zdravotný stav) neujasnili právne dôsledky, ktoré by nastali v
prípade vyhovenia ich žalobe alebo, že im ide predovšetkým o vyriešenie sporných užívacích vzťahov,
takže otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre nich prioritu, alebo tiež okolnosť, že vec po jej prikázaní
do ich vlastníctva majú v úmysle predať (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 1998, sp. zn.
4Cdo 137/97, R 100/99, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2010, sp. zn. 1Cdo 84/2009).

23. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívali podľa zistenia súdu prvej inštancie v nasledovnom:
žalovaná predmetnú nehnuteľnosť obýva a užíva takmer 50 rokov, keďže ide o byt jej rodičov, s ktorými
tam žila od roku 1967, neskôr s manželom od roku 1984, vysoký vek žalovanej - 72 rokov, zhoršený
zdravotný stav, sociálna a osobná situácia žalovanej, stav jej odkázanosti na bývanie v predmetnom

byte, osobné a citové väzby na bývanie v predmetnom byte a napokon materiálne väzby, keďže
počas života do nehnuteľnosti investovala, žalovaná nedisponuje dostatkom finančných prostriedok
potrebných na vyplatenie spoluvlastníckych podielov. Zároveň na druhej strane záujem žalobkýň na
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je daný len finančnou motiváciou, keď žalobkyne
majú vyriešenú bytovú otázku, údržbu spornej nehnuteľnosti nezabezpečujú. Žalobkyne so žalovanou

nemajú ani príbuzenský vzťah, spoluvlastníctvo nadobudli v dedičskom konaní po svojom otcovi, ktorý
bol manželom žalovanej.

24. V danej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na úplnom zistení a
podrobnomvyhodnotenívšetkýchvýznamnýchskutkovýchokolností.Záujemnazachovanípodielového

spoluvlastníctva má oporu vo vykonanom dokazovaní a je akceptovateľný pre zákonné rozhodnutie.
Odvolací súd právny záver súdu prvej inštancie z hľadiska aplikácie a interpretácie ust. § 142 ods. 2
Občianskeho zákonníka považuje za správny.25. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkýň odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho

závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého), potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči

žalobkyni 1/ a 2/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).