Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310201823
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8310201823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcu K. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. č. XX,
tohočasuC.XX,zastúpenéhoJUDr.JánomSopiakom,advokátom,sosídlomvHumennom,Štefánikova
17, proti žalovaným 1./ O. N., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2./ S. N., nar. X.X.XXXX, C. XX,
obaja zastúpení JUDr. Danielou Tarhajovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Mlynárska 49, o určenie
práva prechodu s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
10.11.2016 č. k. 17C/38/2010-207 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1.a 2.rade priznal náhradu
trov konania v celom rozsahu.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa domáha určenia práva
prechodu k svojim nehnuteľnostiam cez nehnuteľnosti, ktoré patria žalovaným. Nehnuteľnosti boli

podľa žalobcu v podielovom spoluvlastníctve viacerých spoluvlastníkov a užívané boli tak, že na
nehnuteľnostiach boli 3 domy, ku ktorým prichádzali všetci vlastníci týchto domov cez pozemok, ktorý
však vyporiadaný nebol. Z konania Okresného súdu Humenné sp. zn. XC/XXX/XX vyplynulo, že sám
žalobca požiadal o zrušenie podielového spoluvlastníctva aj k terajšej parcele XXX/X, túto považoval
za ideálne spoluvlastníctvo viacerých osôb uvedených v pozemnoknižnej zápisnici s tým, že k dohode
o zrušení spoluvlastníctva nedošlo, a to z dôvodu, že žalovaná v 2.rade v uvedenom konaní bola
nezvestná.Včase,keďmalabyťuzatvorenádohodamedzivlastníkmirodinnýchdomov postavenýchna

parcelách, ktoré neboli právne vysporiadané a tvorili iba podielové spoluvlastníctvo, nemohla byť účinne
uzavretá dohoda o prístupovej ceste, pretože každý z týchto spoluvlastníkov mal právo ako ideálny
spoluvlastník nehnuteľnosť užívať. Súd neuveril tvrdeniam, že dohoda uzatvorená v päťdesiatych
rokoch minulého storočia bola uzatvorená medzi všetkými ideálnymi spoluvlastníkmi a týkala sa práva
prechodu práve poza dom N. F. z toho dôvodu, že práve obdobie, ktoré predchádzalo týmto rokom bolo
obdobím sporov a minimálne dvaja z týchto spoluvlastníkov a konkrétne S. F., nemohol byť účastníkom
takejto dohody, lebo v období od rokov 1951 až po rok 1962 fyzicky napádal N. F. a jeho manželku, čo

vyvolávalo zlé vzťahy medzi spoluvlastníkmi. Z výsluchu matky terajšieho žalobcu v spomínanom konaní
nevyplynulo, aby nehnuteľnosť, ktorú žiadal do výlučného vlastníctva žalobca, mala byť prístupovou
cestou, resp. mala by byť v spoluvlastníctve a ani nikto z ostatných spoluvlastníkov sa k tomu právu
nevyjadril. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že prístup na pozemky žalobcu nebol jediný cez parceluP. XXX/X, ale aj cez pozemok P. XXX a P. XXX, ktorý užíval otec žalobcu, o čom svedčí aj konanie
vedené na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XC/XXXX/XX. Komfortnejší bol prístup k domu od
miestnej komunikácie cez pozemok XXX/X, a to aj z toho dôvodu, že pozemky končiace pred hlavnou

cestou, ako je J. XXX a J. XXX boli ťažšie prístupné pokiaľ ide o motorové vozidlo alebo voz. Aj svedkyňa
I., Q. potvrdili, že ľudia prechádzali v dedine rôznym spôsobom a rôznymi pozemkami z cesty miestnej
komunikácie na hlavnú cestu. Podľa súdu prvej inštancie žalobcu nepreukázal právny titul pre vstup
do držby a v ktorom období sa tak stalo. Dohoda, ktorá podľa žalobcu mala byť uzatvorená v roku
1955 a 1956 v konkludentnej forme medzi vlastníkmi domov preukázaná nebola. Žiaden zo svedkov

nebol osobne účastný pri takejto dohode a svedkovia, ktorých súd vypočul iba potvrdili to, že právni
predchodcovia strán sporu prechádzali ku svojim domom cez parcelu, ktorá v súčasnosti zodpovedá
označeniu P. XXX/X. Z dokazovania ďalej vyplynulo aj to, že až do roku 1978 bola parcela v súčasnosti
označená ako P. XXX/X v spoluvlastníctve právnych predchodcov strán sporu. Ak teda prechádzali
vlastníci domov cez túto parcelu, toto právo im vyplynulo zo spoluvlastníckych podielov ich právnych
predchodcov. Až v roku 1978 sa podielové spoluvlastníctvo zrušilo a vyporiadalo tak, že otec žalovanej

v 1. rade a dedo žalovaného v 2.rade N. F. získal parcelu P. XXX/X do výlučného vlastníctva. Minimálne
teda od roku 1978 nemohol byť ani žalobca, ani jeho matka dobromyseľný v užívaní tejto parcely z titulu
prístupovej cesty, lebo matka žalobcu bola na pojednávaní, kde súd rozhodol, že táto nehnuteľnosť patrí
do výlučného vlastníctva N. F.. Žalobca nepreukázal vstup do držby, ale ani obdobie, po ktoré vydržacia
doba uplynula. Do roku 1955, 1956 podľa žalobcu prístupová cesta sa užívala popred dom N. F. a po

dohode z tohto obdobia poza dom. Ani v jednom prípade však nevymedzil, v akom rozsahu sa sporný
pozemok využíval na prístupovú cestu, a teda v akom rozsahu vzniklo vecné bremeno vydržaním. Celá
spornáparcelaP.XXX/Xmávýmeru307m2,priohliadkenamiestesamombolozistené,žetakakožiada
žalobcastrpieťprávoprechoduvovzťahukžalovanýmbyznamenalo,žežalobcamôžeprechádzaťpeši,
vozom, autom cez dvor žalovaného v 2. rade bez bližšieho vymedzenia plochy, po ktorej by sa takýmto

spôsobom mohol pohybovať. Nebol predložený žiaden dôkaz v zmysle tom, aká plocha z parcely P.
XXX/X má slúžiť na prístup k nehnuteľnostiam žalobcu, a to ani v prípade, ak táto prístupová cesta bola
využívaná popred dom právneho predchodcu žalovaných do roku 1955 alebo poza dom po roku 1955.
Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania strán bolo rozhodnuté
podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p..

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil a jeho žalobe vyhovel. Žalobca zdôrazňuje tú okolnosť, že z výpovede svedkov, ktorí žili a
vyrástli na sporných pozemkoch vyplýva, že on a jeho právni predchodcovia prechádzali ku svojim
nehnuteľnostiam po prístupovej ceste, ktorá do roku 1955 prechádzala popred dom žalovaných, resp.

ich právneho predchodcu a od roku 1955 poza dom žalovaných, resp. jeho právneho predchodcu.
Zdôrazňuje, že toto právo prechodu jeho a právnych predchodcov bolo zo strany žalovaných a ich
právnych predchodcov rešpektované bez akýchkoľvek výhrad. Pôvodne prístupová cesta začínala od
miestnej komunikácie popred rodinný dom žalovaných a po úprave vstupu na túto prístupovú cestu poza
ich dom, k čomu došlo v roku 1955, resp. 1956. To, že právny predchodca žalovaných nadobudol v

roku 1978 v súdnom konaní do svojho vlastníctva parcelu P. XXX/X súd prvej inštancie vyhodnotil ako
dôkaz o tom, že od tohto momentu nemohli byť žalobca, či jeho právni predchodcovia dobromyseľní
v užívaní parcely. Žalobca naopak tvrdí, že práve táto skutočnosť, že došlo k zrušeniu a vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva k pôvodným parcelám zapísaným v PK č. XX a parcela P. XXX/X slúžila
ako prístupová cesta a pripadla do vlastníctva právneho predchodcu žalovaných je dôkazom toho,

že medzi pozemnoknižnými vlastníkmi existovala dohoda o prístupovej ceste cez túto parcelu. Ak by
totiž neexistovala dohoda o prístupovej ceste, určite by právny predchodca žalovaných využijúc túto
skutočnosť, že je výlučným vlastníkom parcely, bránil v užívaní parcely na prechod k ich pozemkom.
Podľa neho aj toto je dôkazom o dohode o prístupovej ceste, ktorá bola uzatvorená konkludentne
tým, že sa rešpektovalo právo prechodu. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie v zmysle tom,

že nebol predložený dôkaz o tom, aká plocha z dnešnej parcely P. XXX/X má slúžiť na prístup k jeho
nehnuteľnostiam. Uvádza, že táto parcela vlastne kopíruje prístupovú cestu tak, ako sa užívala najmenej
od roku 1956 až do roku 2009, kedy žalovaní prehradili vstup na túto prístupovú cestu. V zmysle týchto
dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Majú za
to, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu,
keď riadne a úplne zistil skutkový stav veci a vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Na základe takto vykonaných dôkazov dospel k správnym zisteniam vo veci.5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, pokiaľ ide o vec samú,
dôvodné nie je.

6. Je potrebné konštatovať, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na

týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

7. V tomto konaní sa žaloba domáhal určenia práva prechodu cez pozemok žalovaného v 2.rade, v
súčasnosti označený ako parcela P. XXX/X, kat. úz. C., na svoje nehnuteľnosti - pozemky J. XXX, J. XXX
a J. XXX, kat. úz. C., a to v časti od miestnej komunikácie až po vstup na jeho pozemky a tento nárok

žalobca odôvodňoval tým, že žiadané právo nadobudol titulom vydržania odvodzovaného od dohody
pôvodných spoluvlastníkov týchto nehnuteľností o užívaní danej nehnuteľnosti ako prístupovej cesty k
svojim domom.

8. Je zrejmé, že parcela P. XXX/X, kat. úz. C. je časťou pôvodných parciel mpč. XX a XX, zapísaných

v PK č. XX, kat. úz. C. a na týchto nehnuteľnostiach mali postavené rodinné domy tri rodiny, a to právni
predchodcovia žalobcu X. F., právni predchodcovia žalovaných N. F. a vlastníkom domu bol aj právny
predchodca svedka D. F. - S. F., st..

9.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnato,žejednýmzpredpokladovoprávnenejdržbyjedobráviera

držiteľa, že mu vec alebo v danom prípade vykonávanie práva patria. Dobrá viera musí byť podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto jeho presvedčenie je opodstatnené. Podľa
zákona č. 141/1950 Zb., ktorý bol účinný od 1.1.1951 do 31.3.1964, vlastnícke právo k hnuteľnej
a nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3 rokov u
hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom

na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, a to po celú vydržaciu dobu.
V pochybnostiach sa vychádzalo z toho, že držba je oprávnená. Ustanovenia o vydržaní vlastníckeho
práva platili obdobne ako u vydržaní iných vecných práv (§ 118 citovaného zákona). Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 vydržanie neumožňoval a v podstate len rešpektoval
vydržaním nadobudnuté vlastníctvo k veci alebo k právam do 30.3.1964 a až novela Občianskeho

zákonníka vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb. opätovne zaviedla inštitút vydržania (§ 135a). Ďalšia
novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb. účinná od 1.1.1992 podstatne
rozšírila spôsobilosť predmetu vydržania, umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (a nie štátu),
umožnila vydržanie aj voči štátu ako i možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou. Tento zákon
tiež určuje možnosť právo zodpovedajúce vecnému bremenu nadobudnúť výkonom práva - vydržaním

pri splnení zákonných podmienok (§ 134 Občianskeho zákonníka).

10. Odvolací súd už v predchádzajúcom štádiu konania zdôraznil, že predpokladom dobromyseľnosti
potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva prechodu a prejazd cez
cudzí pozemok je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka

susediaceho pozemku, toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva právom. V konaní musí
byť preukázaná existencia právneho dôvodu, z ktorého možno objektívne vyvodzovať na jednej strane
oprávnenie žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov prechádzať cez sporný pozemok a na druhej
strane povinnosť žalovaných (ich právnych predchodcov) ako vlastníkov sporného pozemku, strpieť
prechádzanie cez ich nehnuteľnosť.

11. V tejto súvislosti nepostačuje len preukázanie, že v istom období nikto nebránil prechádzať cez
cudzí pozemok a že toto prechádzanie sa bez ďalšieho tolerovalo, pokiaľ nie je preukázaná aj existencia
právnej povinnosti vlastníka pozemku trpieť výkon tvrdeného práva.

12. Nehnuteľnosti pôvodne vedené v PK č. XX, kat. úz. C. boli v podielovom spoluvlastníctve strán sporu
a jeho vyporiadanie bolo predmetom konania Okresného súdu Humenné sp. zn. XC/XXX/XX. Žalobca
poukazoval na to, že právo prechodu bolo ešte jeho právnymi predchodcami vykonávané v dávnej
minulosti s tým, že v období rokov 1955 - 1956 sa právni predchodcovia strán sporu mali dohodnúť, žeprístupová cesta od miestnej komunikácie povedie nie popred dom právneho predchodcu žalovaných,
ale v smere jeho zadnej časti. V období rokov 1951 - 1962 však minimálne medzi dvoma spoluvlastníkmi,
a to S. F. a N. F., dochádzalo k sporom súvisiacim s prechádzaním cez spornú nehnuteľnosť, čo

spochybňuje tvrdenú existenciu dohody pôvodných podielových spoluvlastníkov. V spomínanom konaní
Okresného súdu Humenné sp. zn. XC/XXX/XX pozemok EN XXX, ktorému zodpovedá súčasná P.
XXX/X, kat. úz. C., nadobudol do výlučného vlastníctva len právny predchodca žalovaných a otázka
prístupu k pozemkom žalobcu a ďalších pôvodných spoluvlastníkov riešená nebola. Z dokazovania
vykonaného prvoinštančným súdom ďalej vyplynulo i to, že žalobca a jeho právny predchodca prístup

k ich pozemkom mali zabezpečený (i keď menej komfortne) aj cez pozemky P. XXX a P. XXX, kat. úz.
C., nadobudnuté v konaní Okresného súdu Humenné sp. zn. XXXX/XX, v ktorom sa konštatovalo ich
nerušené užívanie otcom žalobcu minimálne po dobu 40 rokov. V uvedenom konaní bolo právoplatne
určené, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva otca žalobcu, ktorý zomrel 9.3.1950.

13. Všetky tieto skutočnosti súd prvej inštancie správne vyhodnotil a dôvodne uzavrel, že v konaní

nebol nepochybne preukázaný právny titul pre vstup do držby žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
a v ktorom období sa tak stalo, čo je predpokladom pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu - práva prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok.

14. So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok pokiaľ ide o vec samú potvrdil ako vecne správny

postupom podľa § 387 C.s.p..

15. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania strán je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o náhrade trov
konania vo všeobecnosti platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie
a náhodu, a teda ust. § 255 C.s.p.. Keďže povinnosť nahradiť trovy konania sa môže v tom-ktorom

prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, ust. § 257 C.s.p. umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch
z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania,
túto náhradu celkom či z časti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody
zvláštneho zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Súd prihliada v tejto
súvislosti tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu.

16. V prípade, keď má byť priznaná náhrada trov konania, je potrebné sa zaoberať tiež tým, či možno
použiť ust. § 257 C.s.p., a teda, či nejde o prípad hodný zvláštneho zreteľa, pre ktorý nemusí súd
výnimočnenáhradutrovkonaniacelkomalebosčastipriznávať.Keďžesúdprvejinštanciesanezaoberal
možnosťou eventuálneho postupu podľa § 257 C.s.p., pri rozhodovaní o trovách konania strán, či už

v plnom rozsahu alebo v časti, odvolací súd rozsudok v tomto výroku zrušil postupom podľa § 389
ods. 1 písm. b/ C.s.p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V záujme
zachovania zásady dvojinštančnosti súdneho konania umožňujúcej stranám uplatňovať systém riadnych
opravných prostriedkov sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní vyporiada s tým, v akom rozsahu je
aplikácia spomínaného zákonného ustanovenia možná pri zohľadnení všetkých okolností prejednávanej

veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).