Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 6, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814209216
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3814209216.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a
sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne X. F., narodenej
dňa XX.XX.XXXX, bytom H. W. U. XXX, zastúpená Y.. R. R., advokátom, so sídlom K., Y. proti
žalovanej 1) F. a žalovanému 2) M., obaja zastúpení E., o zaplatenie 9.000 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaných 1), 2) proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. októbra 2017, č.k.

4C/195/2014-227, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku 1., ktorým bola žalovaným 1), 2) uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 8.400 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo
sumy 5.400 Eur od 05.06.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
3.000 Eur od 01.04.2013 do zaplatenia v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku 3) o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovaným 1), 2) n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovaným 1), 2) povinnosť žalobkyni zaplatiť spoločne
a nerozdielne sumu 8.400 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 5.400 Eur
od 05.06.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.000 Eur
od 01.04.2013 do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

(výrok 1.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok 2.), o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1) a 2) spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % (výrok
3). Súčasne rozhodol, že svedok T. F., nar. XX.XX.XXXX má nárok na svedočné voči žalovaným
1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 % (výrok 4.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa svojho nároku voči
žalovaným 1), 2) domáhala z dôvodu, že dňa 09.07.2012 poskytla žalovaným 1), 2)

pôžičku vo výške 6.000 Eur a dňa 30.10.2012 pôžičku vo výške 3.000 Eur, ktoré jej žalovaní 1), 2) v
dohodnutom termíne nevrátili, nereagovali na ústne výzvy, ani písomnú výzvu zo dňa 05.05.2014.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaní 1), 2) sa v čestnom
vyhlásení zo dňa 09.07.2012 zaviazali vrátiť žalobkyni požičanú sumu 6.000 Eur do dňa 04.06.2013 a v
čestnom vyhlásení zo dňa 30.10.2012 sa žalovaná 1) zaviazala vrátiť žalobkyni pôžičku vo výške 3.000

Eur do 31.03.2013. Z výsluchu žalovanej 1) a žalobkyne bolo preukázané, že predmetné vyhlásenia
spísala sama žalovaná 1), ktoré následne aj so žalovaným podpísala a nechala
overiť Obecným úradom H. W. U. a notárom.4. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žaloba v
časti zaplatenia sumy 6.000 Eur ako pôžičky je dôvodnou vo výške 5.400 Eur. Čestnými vyhláseniami

žalovaných zo dňa 09.07.2012 a žalovanej 1) zo dňa 30.10.2012, svedeckou výpoveďou T. F. a J. F.
mal preukázané, že žalovaní si predmetnú sumu požičali ako manželia spoločne a nerozdielne vo výške
6.000 Eur. Žalovaní 1), 2) preukázali svoje tvrdenia o úhrade sumy vo výške 600 Eur predloženými
poštovými poukážkami a výpisom z účtu žalobkyne. Prijatie sumy 600 Eur žalobkyňa uznala s tým,
že sa nejednalo o istinu, ale úrok z pôžičky, ktorý určili samotní žalovaní 1), 2). Súd prvej inštancie

mal za to, že žalobkyňa nepreukázala, že medzi stranami sporu bola dohodnutá výška úroku 600 Eur,
prípadne, že suma 6.000 Eur bola dohodnutá s úrokom. Z čestného vyhlásenia zo dňa 09.07.2012
vyplýva, že medzi stranami bola dohodnutá bezúročná pôžička vo výške 6.000 Eur. Úhradou sumy
600 Eur sa jednalo o čiastočné splnenie dlhu žalovanými 1), 2) z pôžičky v celkovej výške
6.000 Eur, preto žalobu v časti o zaplatenie 600 Eur zamietol. V prevyšujúcej časti žalovaní
1), 2) svoje tvrdenia o čiastočných úhradách v zmysle priložených dokladov - zošitov s vlastnoručnými

poznámkami o úhradách na meno „Y.“ a „T.“ hodnoverným spôsobom nepreukázali. Predmetné
poznámky o úhradách nepreukazujú, že sa reálne odovzdanie čiastočných úhrad žalobkyni realizovalo.
Tvrdenia, že predmetné úhrady posielali žalobkyni prostredníctvom svedka T. F., ktorý bol v
danom čase priateľom žalobkyne, žalovaní nepreukázali. Ich tvrdenia poprela nielen žalobkyňa, ale aj
sám svedok vo svojich výpovediach, kde uvádzal, že od žalovaných na úhradu predmetnej

pôžičky 9.000 Eur neprijal žiadne peniaze. Žalovaní 1), 2) neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení,
že predmetné úhrady odovzdávali aj priamo v dome žalobkyne. Žalovaní o predmetných úhradách
nepredložili súdu dôkaz, ktorý by potvrdzoval odovzdanie peňazí za účelom úhrady pôžičky žalobkyni,
aleboichprijatiežalobkyňou.Žalobkyňavkonaníodzačiatkutvrdila,žeosobneodžalovanýchzaúčelom
vrátenia pôžičky, ktorá je predmetom tohto konania, neprijala žiadnu hotovosť. Pred súdom uznala iba

sumu 600 Eur, ktorá jej bola vyplatená poštovými poukážkami po 150 Eur.

5. Žalovaní 1), 2) predložili súdu vlastnoručné zápisky ohľadom čiastočných úhrad za
rok 2012 a 2013 v celkovej výške 6.510 Eur, pričom v niektorých prípadoch sa poznámky o úhradách
nachádzajú v dolnej časti strany, čím nemožno vylúčiť, že predmetné údaje mohli byť dodatočne

prispôsobované. Predmetné poznámky je možné považovať ako hodnoverný dôkaz, pokiaľ by žalovaní
súdu preukázali, že platby tak, ako sú uvádzané v priložených zošitoch A4 a A5, boli skutočne
realizované a odovzdané žalobkyni, teda, že k čiastočným platbám, ktoré sa uvádzajú pri jednotlivých
poznámkach, aj reálne došlo. Žalovaní v konaní nenavrhli vykonať dôkaz, resp. vypočuť svedka, ktorý
by tvrdenia o poznamenaných úhradách v jednotlivých zošitoch potvrdil. Žalovanými navrhnutý svedok

P. F. predmetné skutočnosti poprel. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobe vyhovel.

6. Žalovaní 1), 2) sa zaviazali žalobkyni sumu 3.000 Eur uhradiť, spornou ostala iba skutočnosť, či
predmetná suma predstavuje dohodnutý úrok alebo sumu z titulu pôžičky. Tvrdenie žalovaných, že
suma 3.000 Eur predstavovala úroky k pôžičke, nebola v konaní žalovanými preukázaná, žalovaní 1), 2)

neuniesli dôkazné bremeno. V čestnom vyhlásení zo dňa 30.10.2012 samotná žalovaná 1) uvádza,
že od žalobkyne si požičala sumu 3.000 Eur, ktorú sa zaväzuje vrátiť do 31.03.2013, pričom predmetné
prehlásenie vyhotovila a podpísala žalovaná 1). Je preto zrejmé, že predmetný listinný dôkaz preukazuje
pôžičku zo strany žalobkyne žalovanej 1). Žalovaní 1), 2) sumu 3.000 Eur uznali, zaviazali sa žalobkyni,
že jej túto sumu určite uhradia, preto súd prvej inštancie považoval žalobu i v časti o zaplatenie 3.000

Eur za dôvodnú voči obom žalovaným 1), 2) spoločne a nerozdielne.

7. Súd prvej inštancie uzavrel, že bolo listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami preukázané,
že predmetné pôžičky v celkovej výške 9.000 Eur boli žalovaným 1), 2) žalobkyňou poskytnuté.
Výpoveďami svedkov mal preukázané, že k vráteniu pôžičky žalovanými 1), 2), okrem sumy 600 Eur

uhradenej poštovými poukážkami, žalobkyni nedošlo. Predložené listinné dôkazy - zošity a v nich
uvedené poznámky súdu hodnoverným spôsobom nepreukázali tvrdenia o reálnom vrátení požičaných
peňazí žalobkyni. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v časti zaplatenia sumy 8.400 Eur s prísl.
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 658 ods. 1, §
517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 151 ods. 1 CSP, o trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, o svedočnom rozhodol podľa § 258 ods. 1, ods. 3 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní 1), 2), ktorí vytýkali
súduprvejinštanciehodnotenievýpovedesvedkaT.F.asvedkyneJ.F..Uviedli,žesivroku2011požičaliod žalobkyne sumu 2.000 Eur, ktorú vrátili a opätovne si ju požičali na jar roku 2012 a skĺbili dve pôžičky
do jednej, čo potvrdil svedok F.. Takisto potvrdil, že prevzal od nich peniaze - 1.000 Eur po častiach,
ale nakoľko žil v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, nechcel svedčiť v jej neprospech, priradil túto

sumu k pôžičke z roku 2011. Nepotvrdil výpoveď žalobkyne, že bol svedkom odovzdania peňazí dňa
09.07.2012 a 30.10.2012, keď uviedol, že sa o sumách pôžičiek dozvedel od žalobkyne. Potvrdil,
že pôžičku splácali, pretože uviedol slovo „splátka“ na sumy 150 Eur zasielané žalobkyni poštovými
poukážkami. Potvrdil i dohodou o úroku, ktorého výšku nevedel, ale doslova uviedol, že žalobkyňa
„dostane úrok, aký jej nedá žiadna banka“, teda suma 3.000 Eur, ktorá je uvedená v druhom čestnom

prehlásení zo dňa 30.10.2012, a o ktorej tvrdia, že je úrokom zo sumy 3.000 Eur, je adekvátna jeho
slovám. Samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi dňa 23.06.2015 uviedla „Dajú mi taký úrok, že budem
spokojná.“ Svedkyňa J. F. potvrdila, že často chodili do H. W. U. s tým, že nevie, čo bol dôvod ich
častých návštev, v ich prospech však svedčí to, že často za žalobkyňou chodili a viackrát bola
svedkom vracania peňazí, ale ako rodinný príslušník nechcela svedčiť v neprospech matky. Dôkazy,
ktoré predložili - poznámky v zošitoch o platbách s menom Y., ktoré dokazujú, že platby sú uvádzané aj

dva - trikrát v týždni. Ďalej uviedli, že výpoveď J. F. je plná rozporov, keď najskôr tvrdí, že
o pôžičkách nevedela, potom, že bola prítomná o žiadosti o pôžičku, nevie však, aká mala byť jej výška.
Ani jeden zo svedkov F. alebo J. F. nemajú vedomosť o pôžičke 3.000 Eur zo dňa 30.10.2012, pretože
takáto pôžička neexistuje, ide o dohodnutý úrok zo sumy 6.000 Eur, ktorý sme spísali dodatočne po
telefonickom dohovore so žalobkyňou. Slovo úrok nebolo použité ani v jednom z čestnom

prehlásení. Žalobkyňa mala zaplatených 4.600 Eur v splátkach, preto nebol dôvod po 31.03.2013 ich
vyzývať na vrátenie peňazí. Ďalej uviedli, že zo samotnej výpovede žalobkyne vyplýva,
že prvá pôžička z roku 2011 v sume 3.000 Eur bola vrátená po splátkach, nespisovali žiadnu listinu a
nemajú žiadne potvrdenie o jej vrátení - bola však vrátená a následne požičaná. Žalobkyňa síce tvrdí,
že nežiadala žiadny úrok, ale vo výpovedi zo dňa 23.06.2015 povedala, že úrok do čestného

prehlásenia nedá, že to netreba. Žalobkyňa tiež tvrdí, že jej nebolo z pôžičiek vyplatené ani jedno
euro, zatajila poštové poukážky v celkovej sume 600 Eur a neuviedla to ani v žalobe, či už ako splátku
pôžičkyaleboúrok.Súpresvedčení,žežalobumalavopredpremyslenúavedomenenavrhlapodpisovať
potvrdenie o prevzatí peňazí, ktoré opakovane prebiehali pri ich častých návštevách. Poukazovali na
rozpor vo výpovedi žalobkyne, keď tvrdila, že suma 6.000 Eur pozostáva zo sumy

5.000 Eur, ktorá bola peniazmi jej dcéry a 1.000 Eur vybrala v hotovosti dňa 06.06.2012, čo vyplýva i
z výpisu z jej účtu. V týchto výpisoch však nie je žiaden dôkaz o výberoch v celkovej sume 3.000 Eur.
Zotrvali na tvrdení, že suma 6.000 Eur, ktorú žalobkyňa poskytla, pozostávala z dvoch častí 2.000 Eur
a 4.000 Eur v marci 2012, čo potvrdil i svedok F. a F.. Vytýkali súdu prvej inštancie, že neuznal ako
dôkaz poznámky o platbách v zošitoch z rokoch 2012 a 2013, pretože nevedeli dokázať ich pravdivosť,

ale potvrdenie svedka F. a F. o častých návštevách u žalobkyne túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje.
Nakoľko si nedali podpisovať platby žalobkyňou, museli si o tom robiť osobné poznámky, aby vedeli,
koľkodlžiaakoľkovlastnesplatili.Ichpoznámkysúautentické,niesúdopisovanéanechceliichpôvodne
ani použiť, nakoľko obsahujú aj osobné poznámky. To, že niektoré platby sú v spodnej časti
strany, neznamená, že sú dopisované, pretože aj na ostatných stranách, kde nie je označené meno

Y., sú iné platby tiež naspodu strany. Poznámky boli spisované podľa určitého systému. Namietali, že
počas pojednávania prevzal súdny spor iný sudca, ktorý osobne žalobkyňu nevypočul, ani svedka F. a
F. a predpokladajú, že nemal dostatok času na preskúmanie všetkých výpovedí a dôkazov,
pričom na prvom pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a určil dátum vyhlásenia rozsudku.
Žiadali, aby ich vec bola prejednávaná, vzhľadom na ich zdravotný stav, na Okresnom súde Nitra, ktorá

žiadosť bola zamietnutá, preto sa rozhodli vypovedať na Okresnom súde Prievidza, aby ich
výpoveď bola autentická a neprečítaná zo záznamov. Prehlásili opätovne, že peniaze v sume 6.000 Eur
žalobkyni vrátili v splátkach, zostali dlžní iba dohodnutý úrok z tejto sumy, znížený o vyplatenú sumu
510 Eur, teda 2.490 Eur.

9. Následne odvolanie podala aj zástupkyňa žalovaných 1), 2) a navrhovala, aby odvolací súd zaviazal
žalovaných 1), 2) na zaplatenie sumy 2.490 Eur s príslušenstvom v splátkach a vo zvyšku žalobu
zamietol a priznal im náhradu trov konania. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súdom považoval za
neúplné, nelogické a odporujúce zásadám formálnej logiky, ba až alibistické. Súd prvej
inštancie vychádzal najmä z výpovede žalobkyne a svedkov F. a F., ktoré sú iba uvedením informácií,

ktoré poskytla samotná žalobkyňa, a keďže títo svedkovia nikdy neboli prítomní pri uzatváraní zmlúv o
pôžičkách a ich podmienok. Svedkovia podali iba nepriame svedectvo o tom, čo im uviedla žalobkyňa
a výpovede sa navyše rozchádzajú, protirečia si. Žalobkyňa v žalobe i pri výpovediach klamala,
nedisponovala peniazmi na poskytnutie pôžičiek v deň podpísania čestných vyhlásení žalovanou 1),skutočnosť, že peniaze na poskytnutie pôžičky 3.000 Eur boli z jej účtu vybrané, nebola preukázaná
výpismi z bankových účtov žalobkyne Vytýkala súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy evidenciu
žalovanej 1) v priložených zošitoch o postupnom splácaní pôžičky, pritom je zrejmé a je možné aj

objektívne konštatovať, že táto je logická, autentická a námietka o účelovom dopisovaní uhradených
splátok do tejto evidencie zo strany žalobkyne je neopodstatnená. Táto evidencia obsahuje i splátky
pôžičky, ktoré boli uhradené žalobkyni poštovou poukážkou, ktoré žalobkyňa poprela s tvrdením, že
ide o splátku úrokov. Vzhľadom na vzťahy medzi stranami sporu nepovažovala žalovaná za potrebné
vyžadovať písomné potvrdenie o úhrade splátok. Súd síce vzal do úvahy, že sumy, uhradené žalobkyni

zo strany žalovaných štyrmi poštovými poukážkami, boli splátkou pôžičky, nevzal však do
úvahy, že aj v tomto prípade žalobkyňa klamala, rovnako ako klamala o poskytnutí pôžičiek, ich úročení
a splácaní. Súd sa nevysporiadal s protichodnosťou tvrdení strán, že na jednej strane
žalobkyňa tvrdila, že pôžičky boli spolu 9.000 Eur a boli bezúročné a na zaplatenie nebola
poskytnutá žiadna suma a na druhej strane žalovaní tvrdili, že pôžičky boli spolu vo výške 6.000 Eur a
úroky boli dohodnuté pevnou sumou vo výške 3.000 Eur za poskytnutie pôžičiek, pričom na

splatenie pôžičiek a úrokov boli zo strany žalovaných poukázané sumy vo výške 6.510 Eur. Vytýkala, že
v konaní rozhodoval sudca, ktorý po pridelení veci po predchádzajúcej zákonnej
sudkyni rozhodol vec okamžite na prvom pojednávaní. Pri predchádzajúcom pojednávaní bola žalovaná
predchádzajúcou sudkyňou prerušovaná a stratila sled myšlienok, čo chcela vyjadriť a prezentovať.
Žiadala, aby žalovaným 1), 2) bolo povolené zaplatiť úhradu dlžnej sumy v splátkach,

vzhľadom na ich zdravotný stav.

10. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalovaní vo svojom odvolaní v podstatnej miere
opakujú svoje ničím nepreukázané a účelové tvrdenia a argumentáciu, ktorú už uviedli pred súdom prvej

inštancie, s ktorou sa súd v potrebnej miere vysporiadal. Snažia sa spochybniť vierohodnosť svedka
F. poukazovaním na skutočnosť, že žili v spoločnej domácnosti, zdôrazňuje, že v čase svojej druhej
výpovede svedok už s ňou nežil v spoločnej domácnosti, pričom potvrdil svoju predchádzajúcu výpoveď.
Tvrdenie žalovaných, že svedkyňa J. F. bola viackrát svedkom toho, ako vracajú peniaze, je v rozpore s
výpoveďou tejto svedkyne, ktorá akékoľvek vrátenie peňazí poprela a naopak tvrdila, že má vedomosť

o pôžičke v sume 9.000 Eur, ktorú žalovaní nevrátili a boli opakovane žalobkyňou na vrátenie vyzvaní.
Tvrdenie, že suma 3.000 Eur, ktorú potvrdila čestným prehlásením žalovaná 1), nebola samostatnou
pôžičkou, ale úrokom z pôžičky, nebola v konaní preukázaná. Poukázala tiež na skutočnosť, že žalovaní
žiadnym relevantným a vierohodným spôsobom nevysvetľovali, prečo pri spisovaní čestných vyhlásení
neboli zohľadnené sumy, ktoré v dobe ich spísania mali byť už údajne vrátené, ani to, prečo by mali

údajné úroky byť splatené skôr, ako malo dôjsť k splátke istiny. Je tiež nepravdepodobné, že
by žalovaní splácali pôžičku bez toho, aby si vyžiadali od žalobkyne akékoľvek potvrdenie, keď si boli
vedomí, že žalobkyňa doklad o pôžičke má, ako aj to, že od nich žiadala zabezpečenie pôžičky domom.
Za nepravdivé považovala tvrdenie, že nikdy neboli vyzvaní na vrátenie peňazí, nakoľko na vrátenie
pôžičky 9.000 Eur ich písomne vyzvala, na čo žalovaní nereagovali, neskôr oznámili, že pôžičku

v podstatnej časti vrátili, čo však neurobili. Od samého začiatku poprela akúkoľvek dohodu o úroku z
pôžičky a hoci jej tento žalovaní ponúkali, ona im vždy uviedla, že bude stačiť, keď vrátia, čo si požičali.
Svedkovia potvrdili, že napriek častým návštevám žalovaných u žalobkyne tejto žiadne peniaze nevrátili,
ani žiadne peniaze neposlali po svedkovi F.. K zmene sudcu v danej veci došlo zákonným spôsobom,
pričom žiadne ustanovenie procesných predpisov neukladá súdu povinnosť zopakovať v tomto prípade

celé dokazovanie od začiatku. Za nedôvodné považovali tvrdenia, že sudca nemal dostatok času
na preskúmanie všetkých dôkazov. K odvolaniu zástupkyne žalovaných uviedla, že jej tvrdenia sú v
rozpore s vykonaným dokazovaním. Podstatným dôkazom o poskytnutí pôžičiek boli čestné prehlásenia
spísané žalovanými, ktoré sú objektívnym a nesporným dôkazom. To, že sa žalovaní snažia účelovo
v súčasnosti tieto vyložiť, na skutočnosti nič nemení. Žalovaní neuviedli žiadne relevantné dôkazy o

vrátení požičaných súm a nevedeli uspokojivo vysvetliť, prečo spísali čestné prehlásenia, ktoré mali byť
v rozpore so skutočnosťou. Snažili sa ju len očierňovať a obviňovať z toho, že požičiava peniaze na úrok,
ktoré pochádzajú z trestnej činnosti jej syna, pričom svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázali.
Tvrdenie, že si písomné potvrdenia od žalobkyne o vrátení požičaných súm nežiadali vzhľadom na
dobré vzťahy medzi nimi, je scestné, nakoľko podľa ich tvrdení požadovala prepis ich rodinného domu.

Poukázala tiež na to, že údajne vierohodná a autentická evidencia žalovaných o vrátení požičaných
súm, sa „záhadne“ objavila až niekoľko rokov po začatí konania, dovtedy nebola spomenutá ani v
písomnom vyjadrení žalovaných zo dňa 28.06.2017. Toto tvrdenie žalovaných je účelové a nepravdivé.
Pokiaľzástupkyňažalovanýchnamietavedeniekonanianovýmsudcom,keďmalodochádzaťkčastémuprerušovaniu žalovanej, poukazujú na to, že toto konanie bolo vedené predchádzajúcou
zákonnou sudkyňou R.. Z., ako aj novým sudcom R.. C. z procesného hľadiska absolútne korektne.
Na žiadosť žalovaných bol svedok F. opakovane vypočutý, a preto nemôžu namietať, že boli porušené

ich procesné práva. Naviac, prítomná bola na pojednávaniach i zástupkyňa žalovaných, ktorej úlohou
je ich zastupovanie a ochrana ich práv, ktorá však žiadnu nesprávnosť procesného postupu súdu na
pojednávaní nenamietala. Zo strany žalovaných je záujem zaplatiť plnenie v splátkach, čo predniesla
i zástupkyňa v záverečnej reči. O údajne zlej situácii žalovaných nebol predložený žiaden dôkaz, títo
podnikajú v oblasti výkupu druhotných surovín, majú rodinný dom, auto a podľa vlastného tvrdenia mali

ponúknuť žalobkyni za pôžičku 6.000 Eur úrok 3.000 Eur. Je teda zrejmé, že ich majetková situácia nie
je taká zlá, ktorá by odôvodnila umožnenie splácania dlžnej sumy v splátkach.

11. Žalovaní 1), 2) vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedli, že
žalobkyňavedomeklamala,keďneuviedlavosvojejžalobeovrátenípožičanejsumy9.000Eurskutočnú
sumu, ktorú sú jej dlžní, keď odtajila štyri poštové poukážky v hodnote 600 Eur a tvrdila, že nedostala od

nich ani jedno euro. Jediným dôkazom žalobkyne o pôžičke peňazí sú dve čestné prehlásenia, ktorými
argumentuje, pričom jej rodinní príslušníci vedomosť o pôžičkách majú iba z počutia od žalovanej, neboli
pri odovzdávaní peňazí. Sudca, ktorý spor prevzal, nemal dostatok času na preskúmanie výpovedí
svedkovastránsporu.Poukázalinaskutočnosť,žesprávaniezástupcužalobkyneneboloprofesionálne,
pripomínalo televíznu show, keď si z nich robil posmešky, rôzne grimasy, žalobkyňa sa chichúňala a toto

ich správanie sudca nevidel. Opätovne poukázali na svoje záznamy v notesoch, ktoré sú autentické a
pravdivé a už vo svojom odpore voči platobnému rozkazu dňa 09.12.2014 uviedli, že pôžičku splácali a
suma je vyplatená v splátkach. Žalobkyňa ich na vrátenie dlžnej sumy vyzvala až 11 mesiacov po
dátume splatnosti, a preto sa javí, že chcela vybrať čo najviac peňazí v splátkach, ktoré si
nedali podpisovať a potom podať žalobu na celú sumu. K ich zdravotnému stavu uviedli, že žalovaný 2)

prekonal infarkt, podstúpil operáciu srdca, o čom predložili zdravotnú dokumentáciu a do dnešného dňa
je práceneschopný a poisťovňa mu uznala 50 %-nú invaliditu. Žalovaná 1) je takisto práceneschopná od
marca 2017, čaká ju operácia chrbtice a kolena. K výpovedi svedka F. uviedli, že sa až na pojednávaní
dozvedeli, že žalobkyňa ho klamala v tom, že jej odovzdávali peniaze a F. klamal žalobkyňu, že peniaze
od nich prijímal a pravdepodobne jej ich neodovzdával. Majú svedkov o odovzdávaní peňazí v W., dcéru

a priateľa F., s ktorým pracoval na inštalačných prácach. Verili, že F. potvrdí, že prijímal od nich peniaze
pre žalobkyňu, ale klamal im do očí a sú presvedčení, že peniaze si nechával pre seba. Jeho výpoveď
na pojednávaní bola krivou výpoveďou. O tomto sa dozvedela aj žalobkyňa, a preto druha zo spoločnej
domácnostivyhodila.Ksvojímmajetkovýmpomeromuviedli,žejepravdou,žepodnikalivoblastivýkupu
železa, čo však bolo pred šiestimi rokmi a od zmeny zákonov, t. j. od 01.01.2017 ich podnikateľská

činnosť upadla, žiadne auto nevlastnia, rodinný dom je zaťažený hypotékou, majú štyri deti, tri
vnúčatá, ktoré s nimi bývajú a ich štvrté dieťa je XX-ročný neplnoletý syn. Cieľom zástupcu žalobkyne je
vykresliť ich v zlom svetle a nepriamo ich nútiť, aby speňažili svoj majetok, čo
bol aj zámer žalobkyne pripraviť ich s malými deťmi o strechu nad hlavou. Jedinými dôkazmi v danej
veci sú čestné prehlásenia, ktoré boli spísané v období dobrých rodinných vzťahov na znak ich dobrej

vôle, boli spísané dodatočne po požičaní peňazí a po dohode o úroku v dobrej viere a mali chrániť iba
žalobkyňu, ktorá sa takouto činnosťou zaoberá a vie presne, čo pri spisovaní napísať a kedy to použiť.
Do 02.05.2014 prevzala žalobkyňa od nich sumu 6.490 Eur a následne podala žalobu na zaplatenie
9.000 Eur s úrokmi z omeškania, čiže z požičanej sumy 6.000 Eur chce získať aj s úrokmi približne
19.000 Eur. Poukázali na znenie ust. § 39 písm. a) - úžera Občianskeho zákonníka. Záverom uviedli,

že budú rešpektovať rozhodnutie odvolacieho súdu. Domáhali sa opätovného výsluchu svedkov novým
sudcom, nakoľko ich výpovede sú plné rozporov, klamstiev, a preto sa domáhajú zrušenia rozsudku.

12. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedla, že opakujú
svoje tvrdenia, ktoré predniesli oni alebo ich zástupkyňa, či už na pojednávaniach alebo v ich písomných

vyjadreniach. Uviedla, že nie je pravdou, že jediným dôkazom sú dve čestné vyhlásenia, nakoľko jej
tvrdenia potvrdili i svedkovia a pravdivosť vyplýva z okolností prípadu. Je pravdou, že žalovaní ju často
navštevovali a zrejmým účelom ich návštev bolo odďaľovanie splatnosti požičaných súm. Tvrdenie
žalovaných, že požičiava peniaze, nie je pravdivé, pripúšťa iba bežné susedské pôžičky v sume 50 Eur
- 100 Eur. Tvrdenia žalovaných považuje za snahu ju očierniť, pričom práve ona je v tejto veci obeťou.

Pokiaľ žalovaní 1), 2) tvrdia, že majú svedkov o tom, že jej vracali peniaze prostredníctvom pána F.,
toto tvrdenie je nové, žalovaní ho nikdy netvrdili a netvrdili ani, že by pri
odovzdávaní peňazí mala byť ďalšia osoba. Žalovaní boli pritom v konaní zastúpení advokátkou a boli
určite v potrebnej miere poučení o tom, čo je možné použiť ako dôkaz. S prihliadnutím na ust. § 366písm. d) CSP ide o prostriedok procesného útoku/obrany, ktorý v odvolacom konaní už nie je možné
použiť. Skutočnosť, že žalovaní 1), 2) podnikajú vo výkupe železa, je pravdivá a túto
nespochybňujú. Zdôraznila, že nikto žalovaných nenúti speňažiť ich majetok, ide len o to, aby vrátili to,

čo si požičali. Argumentácia žalovaných ustanovením § 39, § 39a a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je vo vzťahu k skutkovým okolnostiam danej veci irelevantná. Zdôraznili, že žalobkyňa, ako aj svedkovia
F. a F. boli vypočutí i dopočutí na pojednávaniach, na ktorých boli žalovaní prítomní, rovnako ako ich
zástupkyňa a nie je v zmysle príslušných ustanovení CSP dôvod na vykonávanie
opätovného ich výsluchu.

13. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku 2., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a

vo výroku 4., ktorým bolo svedkovi F. priznaný nárok na svedočné, neboli stranami sporu odvolaním
napadnuté, v týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd
sa týchto výrokov nedotýkal.

15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli žalovanými 1), 2)

v odvolaní vznesené proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovaným 1), 2)
uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni sumu 8.400 Eur s príslušenstvom (úrok
z omeškania) a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie,
vyhodnotilkaždýdôkazjednotlivoavšetkyvovzájomnejsúvislosti,správnezistilskutkovýstavdanejveci
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalovaných 1), 2), uvedené
v podaných odvolaniach, nemohli preto privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné

rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil zistený skutkový stav súdom prvej inštancie,
jeho právne posúdenie a v podrobnostiach naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie dodáva nasledovné:

17. Žalovaní 1), 2) vytýkali súdu prvej inštancie nesprávny skutkový záver, že žalobkyňa im mala požičať

postupne finančné prostriedky v sume 9.000 Eur a tvrdili, že žalobkyňa im požičala sumu 6.000 Eur
(2.000 Eur plus 4.000 Eur) a suma 3.000 Eur predstavovala úroky z požičanej sumy a súčasne tvrdili,
že žalobkyni vrátili postupne v splátkach sumu 6.510 (v ďalšom vyjadrení uvádzajú sumu 6.490 Eur) a
ich dlh voči žalobkyni tak predstavuje sumu 2.490 Eur.

18. Žalovaní 1), 2) tak uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý spočíva v tom, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

19. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,

že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia

dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho,čouviedlistranysporu.Nesprávnehodnoteniedôkazovbybolomožnévytknúťsúduprvejinštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu

nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným
ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie jemožné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.

20.Vdanejvecinebolomedzistranamisporusporné,žežalobkyňauzavrela sožalovanými
1), 2) zmluvu o pôžičke, na základe ktorej im požičala sumu 6.000 Eur, ktorú sa žalovaní 1), 2) zaviazali
vrátiť do dňa 04.06.2013. Uvedená skutočnosť bola nesporne preukázaná čestným prehlásením,
spísaným žalovanými 1), 2) dňa 09.07.2012. Žalovaní 1), 2) nespochybňovali ani skutočnosť, že sú
žalobkyni dlžní sumu 3.000 Eur, pričom žalobkyňa tvrdila, že sa jednalo o ďalšiu pôžičku a žalovaní 1), 2)

tvrdili, že sa jednalo o úroky z pôžičky. Z čestného prehlásenia, spísaného žalovanou 1) dňa 30.10.2012
však vyplýva, že sa jednalo o ďalšiu sumu pôžičky vo výške 3.000 Eur, ktorú sa zaviazali
vrátiť do 31.03.2013. Žalovaní 1), 2) nepopierali svoju povinnosť zaplatiť žalobkyni spolu
sumu 9.000 Eur (spochybňovali dôvod plnenia, pokiaľ ide o sumu 3.000 Eur), tvrdili však, že z
uvedenej sumy zaplatili žalobkyni 6.510 Eur, resp. 6.490 Eur a ich dlh teda predstavuje iba sumu 2.490
Eur. Skutočnosť, že zo strany žalovaných 1), 2) došlo k zaplateniu pôžičky vo výške 600

Eur, nebola medzi stranami sporu sporná.

21. Odvolací súd konštatuje, že v civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana
sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi

povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.
Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže ani splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti
strany sporu za to, že v konaní budú preukázané rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa
dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla,

čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá
nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že táto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec.

22. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

23. V danej veci bola dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými
1), 2) zmluva o pôžičke, uzavretá podľa § 657 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej sa
veriteľ (žalobkyňa) zaviazal poskytnúť dlžníkovi (žalovaným 1/, 2/) sumu 6.000 Eur a sumu 3.000 Eur
ako pôžičku s tým, že dlžníci sa zaviazali túto sumu vrátiť veriteľovi do 04.06.2013 (sumu 6.000 Eur) a do

31.03.2013 (sumu 3.000 Eur). Uvedené skutočnosti boli žalobkyňou nielen tvrdené, ale i preukázané.
V tomto prípade ide o právnu normu dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje
z možnosti upraviť, resp. neupraviť úrokový záväzkovo-právny vzťah v rámci zmluvnej autonómie.
Skutočnosť, že sumy pôžičiek boli skutočne zo strany žalobkyne žalovaným 1), 2) poskytnuté, vyplynuli
nielen z výpovedí strán sporu, pokiaľ ide o sumu 6.000 Eur, ale i z písomného čestného prehlásenia

poskytnutého žalovanou 1), pokiaľ ide o sumu 3.000 Eur. Skutočnosť, že suma 3.000 Eur, ktorá sa v
čestnom prehlásení žalovanej 1) zo dňa 30.10.2012 uvádza ako suma pôžičky, mala byť v skutočnosti
úrokom z požičanej sumy 6.000 Eur, nebola v konaní preukázaná, a preto žalovaní 1), 2) nedôvodne
spochybňujú záver súdu prvej inštancie o tom, že uvedená suma predstavovala pôžičku peňazí.

24. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne preukázané, že došlo k vráteniu
pôžičky v sume 600 Eur uhradených poštovými poukážkami. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných 1), 2),
že postupne zaplatili v splátkach svoj dlh voči žalobkyni a ich dlh v súčasnosti predstavuje sumu 2.490
Eur, ktoré tvrdenie preukazovali svojou evidenciou, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že listinné dôkazy - zošity a v nich uvedené poznámky žalovaných 1), 2) nie sú hodnoverným

dôkazom spôsobilým preukázať ich tvrdenia o reálnom vrátení požičaných peňazí žalobkyni. Uvedené
poznámky žalovaných 1), 2) o údajnom vrátení splátok pôžičky, ktoré boli žalobkyňou výslovne popreté
a neboli podopreté žiadnym ďalším dôkazom, nie je možné vyhodnotiť ako dôkaz spôsobilý preukázať
vrátenie pôžičky vo výške tvrdenej žalovanými 1), 2).25. Odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a
riadi sa zásadou formálnej pravdy. Súd má možnosť strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§

150 ods. 2 CSP), avšak činnosť súdu nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť
a hodnoverne tvrdenie preukázať. Je prvoradým záujmom strany predkladať a navrhovať súdu také
dôkazy a takým spôsobom, aby z nich bolo možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť skutkový stav. Nie
je úlohou súdu vyzývať strany sporu na predloženie alebo označenie takých dôkazov, aby jej zabezpečil
úspech v spore. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho

logickým následkom je rozhodnutie súdu v neprospech takejto strany.

26. Odvolací súd nezistil v súvislosti s hodnotením dôkazov, vykonaných pred súdom prvej inštancie,
také nedostatky, ktoré by boli dôvodom pre záver o nesprávnom hodnotení dôkazov súdom prvej
inštancie.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP
daný nebol.

28. Pokiaľ námietky žalovaných 1), 2) smerovali k zákonnému sudcovi R.. M. C., odvolací súd poukazuje
na dodatok č. 8 k Rozvrhu práce Okresného súdu Prievidza na rok 2017, z ktorého vyplýva, že R.. M.

C. bol vymenovaný na tamojší súd ako sudca s účinnosťou od 06.07.2017 s tým, že rozvrh práce bol
zmenený tak, že (okrem iného) bolo uvedenému sudcovi pridelené na rozhodnutie 24 reštančných vecí
starších ako dva roky, vrátane danej veci, sp. zn. 4C/195/2014, a to náhodným výberom z registra C, čím
sa zmenil zákonný sudca v danej veci, a to zákonným spôsobom. Námietka, že sudca nemal dostatok
času na preštudovanie spisu a oboznámenie sa s výpoveďami strán sporu a svedkov, nebola dôvodná.

29. K návrhu žalovaných 1), 2), aby im odvolací súd povolil zaplatenie dlhu v splátkach, je potrebné
poukázať na ust. § 232 ods. 3 CSP, ktoré stanovuje lehotu na plnenie rozhodnutím uloženej povinnosti,
pričom základná lehota je tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zákon pripúšťa výnimku
z uvedenej trojdňovej lehoty, keď je daná možnosť súdu v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu,

čo zahŕňa aj možnosť určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach.

30. Súd prvej inštancie uvedenú možnosť, danú mu zákonom, využil a umožnil žalovaným 1), 2)
zaplatenie dlhu voči žalobkyni v dlhšej ako základnej trojdňovej lehote, keď určil lehote na zaplatenie
30 dní od právoplatnosti rozsudku.

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že umožnenie žalovanej strane zaplatenie peňažného plnenia v dlhšej
ako základnej lehote alebo v splátkach je vždy zásahom do práva oprávneného na
reálne dosiahnutie priznaného plnenia v primeranom čase. Takýto zásah je vyvážený právom povinného
na zachovanie dôstojných životných podmienok, pričom finančná situácia žalovaných nie je jediným

kritériom pre rozhodnutie súdu o povolení uhrádzať priznané peňažné plnenie v splátkach. Pri stanovení
výšky splátok je preto potrebné prihliadať nielen na majetkové pomery žalovaných, ale aj na výšku
priznaného plnenia a na ochranu práv a záujmov žalobcu, teda, či zdržaním v plnení súdom priznaného
nároku nebudú nad primeranú mieru alebo bezdôvodne dotknuté jeho záujmy.

32. Žalovaní 1), 2) k svojej žiadosti o povolení zaplatenia dlhu v splátkach nepredložili, ani
neoznačil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce ich výnimočne nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá
im neumožňuje dlh voči žalobkyni uhradiť v lehote 30 dní. Žalovaní 1), 2) pritom deklarovali, že
vykonávajú podnikateľskú činnosť, i keď od obdobia 01.01.2017 s menším úspechom, poukazovali na
svoje zdravotné obmedzenia, na vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Konkrétne však svoje

majetkové, zárobkové, osobné a sociálne pomery súdu neosvedčili. Významným v danej veci je i
skutočnosť, že dlh žalovaných 1), 2) voči žalobkyni (fyzická osoba) trvá od roku 2012, splatný bol
najneskôr v roku 2013, od ktorej doby žalobkyňa nemôže disponovať s finančnými
prostriedkami, ktoré žalovaným 1), 2) požičala. Nebola tiež preukázaná vôľa, ani ochota
žalovaných 1), 2) plniť aspoň svoj záväzok, ktorý voči žalobkyni uznávajú vo výške 2.490 Eur aspoň

sčasti, napriek tomu, že ho bez výhrad uznali, keď od podania žaloby až do vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie neuskutočnili v prospech žalobkyne žiadne peňažné plnenie.33. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci neboli preukázané žiadne
skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za dôvody pre povolenie zaplatenia priznaného plnenia
žalovaným 1), 2) v splátkach. Považoval súdom prvej inštancie určenie dlhšej lehoty (30 dní) na

zaplatenie priznaného peňažného plnenia (§ 232 ods. 3 druhá veta CSP) za správne a dostatočné.

34. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku 1., vrátane splatnosti peňažného plnenia
a vo výroku 3. o trovách konania, ktorý žalovanými 1), 2) vecne spochybnený nebol, potvrdil ako vecne
správny.

35. Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaných
1), 2), obsiahnutými v ich rozsiahlych odvolaniach a vyjadreniach, keď odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

37. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).