Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310201823
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8310201823.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K., bývajúceho vo C., toho času vo C., zastúpeného
JUDr. Jánom Sopiakom, advokátom so sídlom v Humennom, Štefánikova 17, proti žalovaným 1/ O. a 2/
S. obom bývajúcim vo C., zastúpených JUDr. Danielou Tarhajovou, advokátkou so sídlom v Košiciach,
Werferova 1, o určenie práva prechodu s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Humenné pod
sp. zn. 17 C 38/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2018

sp. zn. 2 Co 10/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí tretím) z 10. novembra

2016 č. k. 17 C 38/2010-207 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia práva prechodu z titulu
vydržania cez nehnuteľnosť žalovaných, a to parcelu CKN XXX/X. v kat. území C., obec C., okres K., za
účelomprístupukjehoparcelámCKNXXX,XXXaXXXvtomistomkatastrálnomúzemíasúčasnežiadal
zaviazať žalovaných odstrániť ploty, ktoré žalovaní na dotknutej parcele postavili. Žalovaným priznal
náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd prvej inštancie žalobu vyhodnotil ako neopodstatnenú,
nakoľko žalobca v konaní nepreukázal právny titul pre vstup do držby a ani rozhodné obdobie pre

uplynutie vydržacej doby. Ústna dohoda, ktorá mala byť podľa žalobcu uzatvorená v roku 1955 alebo
1956 nebola v konaní preukázaná. Žiaden zo svedkov nebol osobne účastný pri takejto dohode. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že až do roku 1978 bola parcela v súčasnosti označená ako CKN
XXX/X v spoluvlastníctve právnych predchodcov strán sporu, a ak prechádzali vlastníci nehnuteľností
cez túto parcelu, toto právo im vyplynulo zo spoluvlastníckych podielov ich právnych predchodcov. Až
v roku 1978 sa podielové spoluvlastníctvo zrušilo a vyporiadalo tak, že otec žalovanej 1/ a starý otec

žalovaného 2/ N. získal parcelu CKN XXX/X do výlučného vlastníctva. Minimálne teda od roku 1978
nemohol byť ani žalobca, ani jeho právny predchodca (matka) dobromyseľný v užívaní tejto parcely z
titulu prístupovej cesty, pretože matka žalobcu bola na pojednávaní, kde súd rozhodol, že predmetná
parcela patrí do výlučného vlastníctva N.. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že prístup na pozemky žalobcu nebol jediný cez parcelu

CKN XXX/X, ale aj cez parcely CKN XXX a CKN XXX, ktoré užíval otec žalobcu, čo bolo preukázané aj
z konania vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 7 C 1039/82. V konaní nebol žalobcom
predložený žiadny dôkaz v tom zmysle, aká plocha z parcely CKN XXX/X má slúžiť na prístup k
nehnuteľnosti žalobcu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 31. januára

2018 sp. zn. 2 Co 10/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o trovách konania (prvý
výrok). Vo výroku o trovách rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie (druhý výrok). Konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, osvojil si odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom a odkázal naň, pričom ešte doplnil, že predpokladom dobromyseľnosti potrebnej

na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva prechodu a prejazd cez cudzí
pozemok je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza, že tým pre seba ako vlastníka
susediaceho pozemku, toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva právom. V konaní musí
byť preukázaná existencia právneho dôvodu, z ktorého možno objektívne vyvodzovať na jednej strane
oprávnenie žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov prechádzať cez sporný pozemok a na druhej

strane povinnosť žalovaných (ich právnych predchodcov) ako vlastníkov sporného pozemku, strpieť
prechádzanie cez ich nehnuteľnosť. Zdôraznil, v tejto súvislosti, že nepostačuje len preukázanie, že v
istom období nikto nebránil prechádzať cez cudzí pozemok, a že toto prechádzanie sa bez ďalšieho
tolerovalo, pokiaľ nie je preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku trpieť výkon
tvrdeného práva. Zrušenie rozsudku v časti výroku o trovách odôvodnil odvolací súd tým, že sa súd prvej
inštancie nedostatočne zaoberal možnosťou aplikácie § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Porušenie práva na spravodlivý proces namietal
v súvislosti s tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania žalobcu pojednávanie. Odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu videl žalobca v tom, že odvolací súd nerešpektoval
tú okolnosť, že titulom pre vstup do oprávnenej držby prístupovej cesty bola ústna dohoda pôvodných
spoluvlastníkov. Okrem toho predložil tiež vlastný výklad zhrnutia zisteného skutkového stavu. Podaným
dovolaním navrhol žalobca napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.

4. K dovolaniu sa v lehote vyjadrili žalovaní. Mali za to, že je v celom rozsahu nedôvodné a v prevažnej
časti dovolania žalobca iba poukazuje na tie skutočnosti týkajúce sa predmetu sporu, ktoré už uvádzal
v odvolaní, resp. pred súdom prvej inštancie. Stotožnili sa so závermi súdov, ktoré správne vyhodnotili
a dôvodne uzavreli, že v konaní nebol preukázaný právny titul pre vstup do držby žalobcu, resp. jeho

právneho predchodcu, a v ktorom období sa tak malo stať. Na nariadenie pojednávania odvolacím
súdom neboli podľa žalovaných splnené zákonné podmienky a odklonenie od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu je v dovolaní bližšie nekonkretizované.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451
ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v CSP nemožno v žiadnom prípade interpretovať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých
právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti dovolania - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

13. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(II. ÚS 172/03).

14. V uvedenom prípade vyvodzoval dovolateľ prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods.
1 písm. a/ CSP.

15. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP žalobca namietal, že odvolací súd

nenariadil na prejednanie jeho odvolania pojednávanie.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“
nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovomkonaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie
(obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť
dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle

citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

18. Obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie je explicitne upravená v ustanovení
§ 385 ods. 1 CSP. Podľa tejto zákonnej úpravy odvolací súd nariaďuje pojednávanie vždy vtedy, ak
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý
verejný záujem. V danom prípade odvolací súd v priebehu odvolacieho konania nevstúpil do procesu
modifikácie skutkového stavu opakovaním alebo doplnením dokazovania, keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, a teda je treba konštatovať, že z tohto zákonného

dôvodu nariadiť pojednávanie povinný nebol. Rovnako tak nemožno daný prípad považovať za vec
dôležitého verejného záujmu, nakoľko rozhodnutie v merite veci má dopad iba na veľmi úzky okruh osôb
(strany sporu, resp. ich právni nástupcovia), čo odvolací súd taktiež vyhodnotil správne. Je teda zrejmé,
že v predmetnom konaní nemal odvolací súd povinnosť nariadiť pojednávanie, pretože ani jeden zo
zákonných dôvodov podľa § 385 ods. 1 CSP odôvodňujúci takýto postup daný nebol.

19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo prejednaním odvolania bez
nariadenia pojednávania k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a preto dovolací súd konštatuje, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm.

f/ CSP neexistuje (nie je daný). Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalobcu v tejto časti podľa
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol.

20. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP odôvodnil žalobca tým, že odvolací súd
nerešpektoval tú okolnosť, že titulom pre vstup do oprávnenej držby prístupovej cesty bola ústna dohoda

pôvodných spoluvlastníkov, čím sa mal odkloniť od zaužívanej súdnej praxe.

21. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,

ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či je táto otázka riešená dovolacím súdom
rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne
označené jeho rozdielne rozhodnutie riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená.

22. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a
odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum
priečiacisanielen(všeobecne)novejkoncepciiprávnejúpravydovolaniaadovolaciehokonaniazvolenej

v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj analogicky 1 Cdo
23/2017, 2 Cdo 117/2017, 3 Cdo 6/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 78/2017).

23. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je

prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po
zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej nejednoznačné alebo
nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na
mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach

CSP nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho
dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal
dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.24. V prejednávanej veci žalobca uplatnený dovolací dôvod nevymedzil spôsobom vyplývajúcim z §
432 ods. 2 CSP, t. j. neuviedol relevantnú právnu otázku, ktorú riešil odvolací súd nesprávne a v čom
táto nesprávnosť spočíva. V nadväznosti na uvedené považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť,

že na to, aby určitá otázka mohla byť z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP relevantná, musí
mať zreteľné charakteristické znaky v tom zmysle, že je to otázka právna a nie skutková a musí
byť vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť a
následne dôvodnosť dovolania, čo v danom prípade vzhľadom na obsah dovolania splnené nebolo.
Žalobca v dovolaní nešpecifikoval právnu otázku, o ktorej tvrdí, že sa pri jej riešení súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe. Ním namietaná skutočnosť, že odvolací súd nevzal do úvahy ústnu
dohodu bývalých spoluvlastníkov nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, z ktorej možno iba
nepochybne vyvodiť spochybňovanie hodnotenia dôkazov odvolacím súdom, pričom dovolací súd
považuje za vhodné poznamenať, že s existenciou takejto ústnej dohody sa v odôvodnení rozhodnutia
vysporiadal ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd tým spôsobom, že jej existencia nebola v konaní
preukázaná. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo toho, ako odvolací súd rozhodol, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo
predpokladoch o tom, akú právnu otázku mal dovolateľ na mysli. Žalobca tiež nevymedzil konkrétne
rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd
mal v danej veci odkloniť. Preto dovolaciemu súdu neostalo iné, ako v tejto časti dovolanie odmietnuť

podľa § 447 písm. f/ CSP.

25. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné,
a preto ho odmietol podľa § 447 písm. c/ a f/ CSP.

26. Dovolací súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.