Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/207/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111242710
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1111242710.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej

a členov senátu JUDr. Milana Ľalíka a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. v spore žalobkyne V. H.M.,
bývajúcej v V., B. XXX, zastúpenej Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Rožňavská 2, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 173/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo 17. januára 2017 sp. zn. 14 Co 375/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 19. februára 2013 č. k. 15 C 173/2011-71 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy 1 000,- eur s 9 % úrokom z omeškania ročne
od 26. augusta 2011 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 413,66 eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa
mala postavenie poškodenej v trestnom konaní vo veci trestného činu krádeže spolupáchateľstvom
vedenom Okresným riaditeľstvom PZ Bratislava - okolie, UJKP Pezinok, pracovisko Malacky pod ČVS:

ORP-91/2-OVK-BH-2006. K spáchaniu trestného činu došlo 15. augusta 2005 vlámaním páchateľov do
domu žalobkyne v obci M.. Trestné stíhanie začalo 16. augusta 2005 (uznesenie Okresného riaditeľstva
PZ Bratislava IV, oddelenie skráteného vyšetrovania pod ČVS: ORP-2254/3-OSV-MA-2005), kedy si
žalobkyňa v adhéznom konaní uplatnila náhradu škody. Obvinenie bolo vznesené 27. októbra 2005
uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV pod ČVS: ORP-868/OVK-MA-2005,
t. j. po viac ako dvoch mesiacoch od začatia trestného stíhania napriek tomu, že páchatelia boli
známi bezprostredne po spáchaní trestného činu. Počas vyšetrovania prokurátor vykonal niekoľko

previerok vyšetrovacieho spisu a v liste Okresnej prokuratúry Malacky pod č. k. 1Pv 113/08 - 12 zo
16. júla 2008 konštatoval, že vyšetrovateľ od konca roku 2006 nekoná a nie je zrejmé, aké úkony
sú vo veci vykonané. V liste Okresnej prokuratúry Malacky pod č. k. 1Pv 113/08-21 z 15. júla 2009
prokurátor konštatoval, že vyšetrovateľ v roku 2008 nevykonal žiaden úkon a v roku 2009 vydal
jedno uznesenie a vykonal tri výsluchy svedkov. Bola vyslovená požiadavka o zabezpečenie plynulosti
konania a prokurátor určil lehotu na skončenie vyšetrovania do 15. septembra 2009. Prieťahy vo
vyšetrovaní boli signalizované riaditeľovi ÚJaKP s pokynom pre ďalšie konanie a určením termínu

skončenia vyšetrovania 24. máj 2010. V rámci opätovnej signalizácie prieťahov vo vyšetrovaní z 24.
mája 2010 prokurátor uložil lehotu na skončenie vyšetrovania do 25. júla 2010 a vec bola vyšetrovateľovi
odňatá a prikázaná inému. Z rozhodnutia Okresnej prokuratúry Malacky pod č. k. 1Pv 113/08-44 z 11.
marca 2011 súd zistil, že bola podaná obžaloba. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver,že došlo k prieťahom vo vyšetrovaní, čím bolo porušené právo žalobkyne v postavení poškodenej na
skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp. v primeranej lehote, keď vyšetrovanie trvalo päť rokov a päť
mesiacov, z čoho prieťahy podľa obsahu vyšetrovacieho spisu a previerok okresnej prokuratúry boli

spolu v dĺžke viac ako tri roky. Následne súd posudzoval kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným
postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou a zdôraznil, že o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťah príčiny a následku, keď treba skúmať, aká príčina
škodu vyvolala. Dospel k záveru, že s poukazom na vyslovený právny názor existencie nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch, jednoznačne vyplýva príčinná súvislosť s uplatnenou

nemajetkovou ujmou žalobkyne, nakoľko nesprávny úradný postup bol spôsobilý vyvolať zákonný zásah
do jej osobnostných práv a právom chránených záujmov na skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp.
v primeranej lehote, keď vyšetrovanie namiesto zákonnej lehoty štyri mesiace trvalo päť rokov. Pri
stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z toho, že žalobkyňa aktívne nevyužila
zákonnú možnosť na odstránenie prieťahov, keď podľa § 210 Trestného poriadku ako poškodená
nepožiadalaprokurátora,abyboliprieťahyvovyšetrovaníodstránené.Otrováchkonaniarozhodolpodľa

§ 142 ods. 3 O.s.p.

2.NaodvolaniežalobkyneižalovanejKrajskýsúdvBratislaverozsudkomzo17.januára2017 sp.zn.14
Co 375/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
6 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal voči

žalovanej nárok na plnú náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Uviedol, že je nepochybné,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany žalovanej došlo a tento predpoklad pre vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy bol naplnený. Zistené prieťahy v konaní mali za následok porušenie
základného práva žalobkyne na konanie bez prieťahov a vznik nemajetkovej ujmy spočívajúcej v
predĺžení konania a tým aj v predĺžení stavu právnej neistoty, pričom príčinná súvislosť medzi prieťahmi

v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy bola zrejmá zo samotnej povahy prieťahov a preto nepotrebovala
bližšie objasňovanie. Bol názoru, že konštatovanie porušenia práv žalobkyne nemôže byť dostatočným
zadosťučinením a bolo by voči žalobkyni zjavne nespravodlivé a preto je namieste poskytnutie peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Dospel k záveru, že pokiaľ
súd prvej inštancie pri ustálení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na to, že žalobkyňa

aktívne nevyužila zákonnú možnosť podľa § 210 Trestného poriadku, určil ju nesprávnym spôsobom,
keď konštatoval, že žalobkyňa v postavení poškodenej mala právo a nie povinnosť požiadať prokurátora
o preskúmanie postupu policajta a pokiaľ toto právo nevyužila, nemožno ju robiť spoluzodpovednou na
vzniknutých prieťahoch, ku ktorým došlo výlučne v dôsledku neefektívneho postupu orgánov činných
v trestnom konaní. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z rozsudku ESĽP z 10.

novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko, keď ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie
práva na prejednanie veci v primeranej lehote vychádzal z čiastky 1 000,- až 1 500,- eur za jeden rok
trvania konania ako základu pre stanovenie celkového zadosťučinenia. ESĽP vo svojich rozhodnutiach
vychádza aj z toho, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne
dôkazy v tomto ohľade v zásade už nevyžaduje, nakoľko táto ujma vzniká samotným porušením práva.

Uzavrel, že suma 6 000,- eur zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú
žalobkyňa utrpela na tomto svojom práve. V časti úrokov z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, keď mal za to, že povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch bola žalovaná zaviazaná rozsudkom v prejednávanej veci a určená
doba plnenia ešte neuplynula a preto sa žalovaná do omeškania ešte ani nemohla dostať. O trovách

prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1, 2 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6 000,- eur do troch dní od právoplatnosti, podala
dovolanie žalovaná. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Dovolanie podala z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, keď jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1
písm. a/ C.s.p.). Uviedla, že zákonodarca v dikcií zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne ustálil, že je
nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 1/2017 a 6 MCdo 7/2013 a uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III ÚS 712/06. Posudzujúc dovolanie podľa obsahu dovolateľka dovolanie odôvodnila itým, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Vyčítala odvolaciemu súdu, že prekročil
právomoc všeobecného súdu, nakoľko otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo prerokovať vec bez
zbytočných prieťahov je kompetentným preskúmať len Ústavný súd Slovenskej republiky.

4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech

bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenie pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421
C.s.p.

7. Podľa ustanovenia § 420 C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

8.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420C.s.p.niejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

9. Pokiaľ žalovaná v dovolaní namieta procesnú vadu v zmysle § 420 písm. a/ C.s.p. (t. j. nedostatok

právomoci súdu v prejednávanej veci), dovolací súd dospel k záveru, že takouto vadou nebolo konanie
pred súdmi v základnom konaní postihnuté. Zo žaloby ako aj z prednesov žalobkyne v priebehu
konania nemožno mať pochybnosti, že predmetom konania bol jej nárok na náhradu škody proti štátu
uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 jednak vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
a jednak vo forme konštatovania porušenia jej práva na prejednanie veci bez prieťahov. Zákon č.

514/2003 v ustanovení § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej
satisfakcie) spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na
konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie
až v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné.
Od účinnosti zákona č. 514/2003, t. j. od 1.7.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez
prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov
uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej

moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 je občianskoprávnym nárokom.
Prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu. V
súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné
rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.

10. Preto žalovaná nedôvodne tvrdí, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 420 písm. a/ C.s.p.

11. V zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnomposúdeníveci(§432ods.1C.s.p.).Dovolacídôvodsavymedzítak, žedovolateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

14. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický „odklon“
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda

o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré

neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili.

15. Súčasťou argumentácie žalovanej je, že dovolanie je nielen prípustné [vzhľadom na ňou tvrdený
odklon právnych záverov odvolacieho súdu (§ 421 písm. a/ C.s.p.)], ale tiež dôvodné [lebo spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Žalovaná považuje za nesprávny právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého došlo k
nesprávnemu úradnému postupu spôsobeného nečinnosťou vyšetrovateľa Policajného zboru, ktorý

spočíval v neprimeranej dĺžke trestného konania, pričom toto pochybenie konštatovali i prokurátori
okresnejprokuratúryvrámciprevierokvyšetrovaciehospisuaopakovanepoukazovalinaneprimeranosť
dĺžky konania. Podľa jej názoru nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi spôsobeným následkom
a postupom vyšetrovateľa Policajného zboru a pri zisťovaní príčinnej súvislosti sa odvolací súd odchýlil
od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, pričom poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2

MCdo 1/2017 a 6 MCdo 7/2013 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III ÚS 712/06,
riešiace otázku vzťahu príčinnej súvislosti.

18. Vyššie označené rozhodnutia dochádzajú k záverom, že v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Podľa tohto rozhodnutia je síce pravda, že otázka príčinnej súvislosti je vo svojom základe otázkou
skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, vymedzenie toho, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná súvislosť zisťovaná,

je ale nepochybne posúdením právnym. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná

súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.

Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škodyexistuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázku príčinnej súvislosti rovnako
vykladajú aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 1/2017 a 6 MCdo 7/2013, na ktoré poukazuje
žalovaná.

19. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí pri riešení otázky príčinnej
súvislosti neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, lebo dospel k záveru, že
sú splnené (všetky) podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), t. j. pokiaľ by nebola splnená čo i len jedna z nich

(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť) zodpovednosť žalovanej by nebola daná.
Napokon otázku vzťahu príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou rozvádza súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s citovanými
rozhodnutiami najvyššieho súdu.

20. Nie je odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ak odvolací súd s prihliadnutím

na konkrétne skutkové okolnosti veci dospel k právnemu záveru, že v okolnostiach prípadu je príčinná
súvislosť (bezprostredne) daná medzi nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa Policajného
zboru a škodou vzniknutou žalobkyni. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/

C.s.p. (3 Cdo 6/2017).

21. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil, ak v otázke
existencie prieťahov v trestnom konaní prijal bez akýchkoľvek pochybností odôvodnený záver o ich
preukázanej existencii, čím došlo k nesprávnemu úradnému postupu a následne sa zaoberal výškou

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dovolanie žalovanej tak neopodstatnene smeruje proti takému
rozsudkuodvolaciehosúdu,ktorýnespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci(§432ods.2C.s.p.).
Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 C.s.p.

22. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 453

ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, trovy dovolacieho konania
jej však najvyšší súd nepriznal, nakoľko jej žiadne preukázateľné nevznikli.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.