Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/173/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213203
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116213203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobkyne: T. F., rod. J., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX, štátna občianka SR, právne zastúpená
Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234
466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
o zaplatenie 1.184,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 42C/217/2016-104 zo dňa 28.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 1.184,26 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.184,26 Eur od
144.05.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 52, § 451 Občianskeho zákonníka, § 497
Obchodného zákonníka, ust. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľa, § 517 OZ, § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 107 OZ a vykonané
dokazovanie, konštatoval nasledovné skutkové a právne závery :
Žalobkyňa a žalovaná uzavreli individuálne špecifikované zmluvy o úvere, na základe ktorých žalovaná
poskytla žalobkyni úver s úverovým rámcom pri zmluve č. 501600075 zo dňa 22.11.2010 vo výške 600,-
Eur zvýšeným o príslušný poplatok vo výške 576,- Eur a pri zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010
vo výške 250,- Eur zvýšeným o príslušný poplatok vo výške 242,- Eur. Poskytnuté sumy sa žalobkyňa
zaviazalasplácaťmesačneprizmluveč.501600075vovýške98,-Eurv12mesačnýchsplátkachpočnúc

dňom 25.12.2010 a pri zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010 vo výške 41,- Eur v 12 mesačných
splátkach počnúc dňom 25.12.2010. Z poskytnutých splátkových kalendárov k uvedeným zmluvám
je zrejmé, že žalobkyňa postupnými platbami uhradila k zmluve č. 501600075 zo dňa 22.11.2010 s
úverovým rámcom 600,- Eur celkovo sumu 1.272,- Eur a k zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010
znejúcej na 250,- Eur celkovo sumu 762,26 Eur.
Právny zástupca žalobkyne vyzval výzvou na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu zo
dňa 11.05.2016 žalovanú na vrátenie sumy 1.184,26 Eur, predstavujúcej bezdôvodné obohatenie

v lehote do 13.05.2016. Vo výzve uviedol, že v predmetných zmluvách absentoval údaj o druhu
spotrebiteľského úveru, dobe trvania spotrebiteľského úveru a termíne konečnej splatnosti úrokovej
sadzby spotrebiteľského úveru a RPMN v dôsledku čoho sa stal úver bezúročným a bez poplatkovým
a na strane žalovanej tak došlo k bezdôvodnému obohateniu v uplatňovanej výške, keďže žalobkyňaplnila formou dobrovoľných platieb celkovo sumu 1.272,- Eur zo zmluvy o úvere č. 501600075 a sumu
762,26 Eur zo zmluvy o úvere č. 501600091.
Preskúmaním obsahu jednotlivých zmlúv vrátanie preskúmania predložených splátkových kalendárov

súd zistil, že vo všetkých predložených zmluvách o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. a), f), i), j), k), l), v dôsledku ktorej absencie
sa poskytnuté spotrebiteľské úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov v súlade s ust. § 11 ods. 1
cit. zákona. Keďže poskytnuté úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov už v dôsledku absencie
jednej obligatórnej náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom, súd pre rozhodnutie vo veci, resp.

pre rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných spotrebiteľských úverov nepovažoval
za nevyhnutné sa bližšie zaoberať dôvodmi uvádzanými v súvislosti s absenciou uvedenia RPMN a
ďalšími namietanými skutočnosťami ohľadne náležitostí predmetných spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ ide
o preukázanie naliehavého právneho záujmu na určenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, v danom
prípade nejde o určovaciu žalobu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, ale o žalobu na plnenie v zmysle §
137 písm. a) CSP, čo samo o sebe naliehavý právny záujem vylučuje.

Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovanej tak nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie
akýchkoľvek úrokov alebo poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane
žalovanej bezdôvodné obohatenie. Pri zisťovanie rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo
splátkových kalendárov predložených žalovanou dňa 02.09.2016. Žalobkyňa preplatila žalovanej sumu
1.184,26 Eur, ktorá predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, resp. majetkový

prospechnastranežalovanejzískanýplnenímbezprávnehodôvodu,ktorýježalovanápovinnávzmysle
§ 451 OZ žalobkyni vydať.
Žalobkyni vzniklo právo aj na úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 ods.
1 v znení účinnom do 31.01.2013 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. a zároveň na § 10c uvedeného
nariadenia vlády s účinnosťou od 01.02.2013. Žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania od 14.05.2016.

Za kvalifikované požiadanie súd považuje predžalobnú výzvu zo dňa 11.05.2016 adresovanú žalovanej,
v ktorej bola na splnenie dlhu stanovená lehota do 13.05.2016, a teda žalovaná sa mohla dostať do
omeškania najskôr dňa 14.05.2016. Žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
8% ročne zo sumy 1.184,26 Eur od 14.05.2016 do zaplatenia. Výška základnej úrokovej sadzby ECB v
období od 16.03.2016 do súčasnosti vo výške 8,00% ročne.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uviedol, že bezdôvodné obohatenie
sa premlčuje v objektívnej premlčacej dobe, ktorá je 3-ročná a v prípade, ak ide o úmyselne získané
bezdôvodné obohatenia, v 10-ročnej dobe plynúcej odo dňa, keď k nemu došlo a súčasne v 2-
ročnej subjektívnej premlčacej dobe plynúcej odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že k bezdôvodnému
obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Vzťah uvedených kombinovaných lehôt je taký, že

uplynutím ktorejkoľvek z nich sa právo premlčí. Ak sa premlčania dlžník dovolá, nemožno premlčaný
nárok veriteľovi priznať. Ako na to správne poukázal zástupca žalobkyne, pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná preukázaná a nielen predpokladaná vedomosť,
teda taká, kedy sa žalobkyňa dozvedela také skutočnosti, ktoré jej umožnili uplatniť právo žalobou
na súde. Žalobkyňa sa mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení od svojho právneho zástupcu,

ktorý pri prvej porade ju informoval o tom, že úvery na základe zmlúv uzavretých so žalovanou sú
preplatené 08.04.2016, kedy žalobkyňa udelila právnemu zástupcovi aj plnú moc. V danom prípade
platí, z dôvodov, ktoré uvádzal zástupca žalobkyne, a ktoré si súd v celom rozsahu osvojuje, 10-ročná
objektívna premlčacia doba, keďže súd považuje žalovanou na úkor žalobkyne získané bezdôvodné
obohatenie za také, ktoré vzniklo úmyselným konaním žalovanej. Poukázal na argumenty vychádzajúce

z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011 sp. zn. 7Co/84/2011, podľa ktorého dlhodobé
ignorovaniezákonnejpovinnostiuvádzaťRPMNsanedáhodnotiťinak,akoúmyselnékonaniezamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Uvedený záver je umocnený tým, že
hoci povinnosť uvádzať výšku RPMN v zmluvách u spotrebiteľských úveroch bola daná už od účinnosti
Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď žalovaná už pred jeho účinnosťou mala v predmete podnikania

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ignorovala svoju povinnosť v ňou formulovaných zmluvách,
ktoré uzatvárala s jednotlivými klientmi, spotrebiteľmi, uvádzať výšku RPMN ako o tom svedčí aj
úverová zmluva, ktorú uzavrela so žalobkyňou, hoci ako podnikateľský subjekt v oblasti poskytovania
úverov bankovým spôsobom mala pri výkone tejto svojej podnikateľskej činnosti postupovať s náležitou
odbornou starostlivosťou v súlade s dobrými mravmi, dodržiavajúc všeobecné záväzné právne predpisy

dopadajúce na danú oblasť podnikania. Výška v danom prípade dojednanej odplaty za ňou poskytnuté
plnenie vo forme úveru v prospech žalobkyne, ktorý mal byť žalobkyňou vrátený v priebehu 12 mesiacov
predstavoval 96% (96,8%) z istiny úveru a takto vysoká odplata - navýšenie nemožno v kontexte
výšky krátkodobých úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia úverovej zmluvy označiť inakako za neprimerane vysokú až úžernícku, odporujúcu dobrým mravom (§ 3 ods. 1 OZ). Pri hodnotení
počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné vychádzať z reálneho momentu, kedy sa
mala žalobkyňa dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil. Námietku premlčania vznesenú

žalovanou posúdiť ako nedôvodnú.
Za dôvodnú súd považoval istinu ako aj úrok z omeškania vo výške 8% ročne z priznanej pohľadávky
od 14.05.2016 do zaplatenia.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 255 a nasl. CSP.
O súdnom poplatku, resp. poplatkovej povinnosti súd rozhodne samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Navrhoval
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil,
nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného a iba prevzal nekriticky argumentáciu žalobcu, čím odňal

žalovanému možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Uvádzal, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu sú zmluvami, ktoré nemožno
hodnotiťakozmluvyspotrebiteľské.SúdnapraxzhodneurčilapoužitieObchodnéhozákonníkanezávisle
na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere ako aj v prípade

vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda nepochybné, že
zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom. Obchodný
zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje ani komplexne neupravuje
osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka nevyhnutné ich v skutkovo
relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný

záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.
Žalovaný nie je povinný dokazovať na čo v skutočnosti boli prostriedky použité a má za to, že dostatočne
preukázal, že prostriedky boli vzaté za účelom zamestnania. Dňa 25.07.2011 bol podpísaný klientom
dodatok k zmluve o úvere, kde dlžník jasne uviedol účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov.
Výšku 350,0 Eur mienil použiť na cestovné náklady pri uchádzaní sa o zamestnanie. Podľa Zákona

o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.
Výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov považuje za primeraný, nevybočujúci
z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných

zdrojov. Žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú
rozdielne, vyššie oproti bankám. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 predstavuje úrok a v 2/3
náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou.
V ďalšom mám názor, že žalobca na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy nemá naliehavý
právny záujem. Žalobca v podanom návrhu neosvedčil, ale ani netvrdil existenciu naliehavého právneho

záujmu, ktorý je základným predpokladom na prejednanie určovacej žaloby.
Súd sa nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú žalovaný uplatnil.
Je názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere s tým, že predmetná zmluva o úvere
nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že s tvrdením žalovaného o
tom, že v prejednávanom prípade sa nejedná o zmluvy o spotrebiteľom a dodávateľom nemôže súhlasiť
a trvá na tom, že predmetný vzťah je vzťahom spotrebiteľským a teda na danú zmluvu sa vzťahujú

ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Má za to, že právny názor žalovaného
je absolútne nesprávny, a to z dôvodu, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že
právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný
vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetné
vzťahy založené zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť ust. Zákona o spotrebiteľských úveroch

a Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade ide jednoznačne o vzťah spotrebiteľský, pretože
žalobca nekonal v rámci svojho zamestnania, povolania, či predmetu podnikania. Aj napriek snahe
žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka je nevyhnutné tento vzťah
posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy podľa jej obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovanéhoúkonu (zmluvy). Tento zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy občianskeho
práva. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR.
Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel výkonu

žalobcovho povolania je zavádzajúce a účelové. Poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší.
Žalovaný sa vyjadril, že poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi mal byť rozdelený
v pomere 1/3 predstavujúci úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu

so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca opätovne uvádza, že napáda celkovú odplatu za
poskytnutý úver, ktorá v zmysle znenia samotnej zmluvy o úvere nebola nijakým spôsobom rozdelená.
Upozornil na tú skutočnosť, že žiadne rozdelenie poplatkov zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené
v žiadnej z relevantných častí zmluvy o úvere, ktorá bola podpísaná žalobcom. V prípade, ak by súd mal
za to, že je nutné prihliadnuť na uvedené rozdelenie odplaty, poukázal na to, že aj úrok vo výške 30% by
predstavoval podstatne vyššiu odplatu ako bola v sledovanom období požadovaná na finančnom trhu,

a teda odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom.
Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej namieta posúdenie dohodnutej odplaty ako neprimeranej a v rozpore
s dobrými mravmi. K uvedeným tvrdeniam uviedol, že tieto nie sú správne, čo vyplýva z konštantnej
judikatúry ako aj priamo z ustanovení zákona.
K princípu právnej istoty poukázal na jednotlivé články Civilného sporového poriadku a rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR.
Pokiaľ ide o neexistenciu naliehavého právneho záujmu podľa tvrdenia žalovaného k tomu žalobca
uvádzal, že v predmetnom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia a nie o určovaciu žalobu.
Tvrdenia žalovaného považuje za bezpredmetné.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a zároveň si

uplatnil trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,

s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace
s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových

nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na základe
spotrebiteľa.

12. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých
odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy o

spotrebiteľskomúveresúdprvéhostupňasprávnevychádzalztoho,ževpredmetnomprípadeišlomedzi
účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Z právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská
zmluvacharakterizovanáakodruhzmluvy,prektorúnajmäzák.č.40/1964Zb.Občianskyzákonníka,ale
aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany

- spotrebiteľa. Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný čl. 153 o založení Európskej
únie, ktorý okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom
spotrebiteľov na podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná
smernica EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv

(úradný vestník európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993), pričom podľa čl. 6 bodu 1 tejto smernice,
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za
spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ
so spotrebiteľom. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských
zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje a spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch.
Demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
pričom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľných
zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne potom prvostupňový súd určil, ktoré
neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastáva

názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Tak sa to stalo aj v preskúmavanej veci.
13. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.

14. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)