Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 7, 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/348/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114234976
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5114234976.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcov: I. Z.

R., H.. XX.XX.XXXX, R. C. E.Q. XXX/X, XXX XX E. H. Z., Š. X. K., II. P. Z., H.. XX.XX.XXXX, R. C. S. A.
XXXX/X, XXX XX R., Š. X. K., III. P.. A. R., H.. XX.XX.XXXX, R. C. L. XXXX/XX, XXX XX E. H. Z., Š. X. K.,
všetci žalobcovia právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s. r. o., so sídlom
Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanému: Z. Q.¸. H.. XX.XX.XXXX, R. C. A.
XXXX/X, XXX XX E. H.É. Z., Š. X. K., právne zastúpený JUDr. Jurajom Štrbákom, advokátom so sídlom
023 51 Raková 1445, IČO: 42 350 867, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOMUNÁLNA
poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595

545, právne zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811
02 Bratislava, IČO: 37 928 422, o zaplatenie 92.387,46 eur s prísl. z titulu náhrady škody a náhrady
nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni I. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur, a to do 60
dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy vo výške 50,- žalobu žalobkyne I. zamieta, ako

aj o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni II. sumu 500,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,-
eur, a to do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy vo výške 1.762,32 eur a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 15.000,- eur žalobu žalobkyne II. zamieta.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi III. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur, a to do 60
dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti o zaplatenie náhrady majetkovej ujmy vo výške 94,66 eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 15.000,- eur žalobu žalobcu III. zamieta.

ŽalobkyniI.priznávaprotižalovanémunároknanáhradutrovkonaniaonárokunanáhradunemajetkovej

ujmy v plnom rozsahu 100 %.

ŽalovanémunepriznávaprotižalobkyniI.nároknanáhradutrovkonaniaonárokunanáhradumajetkovej
ujmy.

Intervenientovi na strane žalovaného priznáva proti žalobkyni I. nárok na náhradu trov konania o nároku
na náhradu majetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %.Žalobkyni II. priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %.

Žalovanému nepriznáva proti žalobkyni II. nárok na náhradu trov konania o nároku na náhradu
majetkovej ujmy.

Intervenientovi na strane žalovaného priznáva proti žalobkyni II. nárok na náhradu trov konania o nároku
na náhradu majetkovej ujmy v rozsahu 20 %.

Žalobcovi III. priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %.

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi III. nárok na náhradu trov konania o nároku na náhradu
majetkovej ujmy.

IntervenientovinastranežalovanéhopriznávaprotižalobcoviIII.nároknanáhradutrovkonaniaonároku
na náhradu majetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia I. až III. sa žalobou zo dňa 24.10.2014 doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 30.10.2014

a doplnenou podaním zo dňa 25.11.2014 domáhali proti žalovanému vydania rozsudku, ktorým by bol
žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni I. titulom náhrady majetkovej ujmy sumu 50,- eur a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 40.000,- eur, žalobkyni II. titulom náhrady majetkovej ujmy sumu 4.243,20 eur
a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 24.000,- eur a žalobcovi III. titulom náhrady majetkovej ujmy
sumu 94,66 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 24.000,- eur, ako aj nahradiť žalobcom trovy

konania.
2. Žalobcovia I. až III. žalobu skutkovo odôvodnili tým, že rozsudkom Okresného súdu Žilina spis. zn.
36T/155/2014 zo dňa 10.10.2014, právoplatným a vykonateľným dňa 10.10.2014, bol žalovaný uznaný
vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 09.04.2014 v

čase o 11.13 hod. v meste E. H. Z. na miestnej komunikácii ulici D. viedol osobné motorové vozidlo
Škoda Octavia, evidenčné číslo E.-XXXAX, striebornej farby, VIN: R. smerom k ulici Č., kde v priamom
úseku cesty obchádzal po pravej strane stojace vozidlá, pričom s vozidlom zastavil v dôsledku prekážky
v cestnej premávke, následne začal s vozidlom cúvať, pričom sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla
a zadnou časťou vozidla narazil do chodca K. R., ktorý prechádzal po vyznačenom priechode pre

chodcov smerom na ulicu SNP, pričom po zrážke chodec spadol a hlavou sa udrel o vozovku, pričom
utrpel poranenia lebky a vnútrolebkové poranenie, na následky ktorého dňa 21.04.2014 zomrel, pričom
žalovaný ako vodič svojim konaním porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke. Žalovaný bol uvedeným rozsudkom odsúdený podľa ust. § 149 ods. 2 Trestného
zákona v spojení s ust. § 36 písm. I) Trestného zákona a ust. § 38 ods. 3 Trestného zákona na

trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon bol podľa ust. § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
podmienečne odložený, pričom súčasne podľa ust. § 50 ods. 1 Trestného zákona súd žalovanému
určil skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a podľa ust. § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil aj
zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov. Spomenutým rozsudkom súd podľa ust. §
288 ods. 1 Trestného poriadku poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie. V trestnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu uvedeného rozsudku Okresného súdu Žilina
a bolo vedené na Okresnom riaditeľstve PZ v Čadci, Odbor kriminálnej polície, pod ČVS:ORP-209/2-
VYS-CA- 2014 si žalobkyňa II. ako poškodená a súčasne ako zástupca poškodených uplatnila riadne a
včas nárok na náhradu škody, ktorý prostredníctvom splnomocneného zástupcu poškodeného vyčíslila
písomným podaním zo dňa 24.07.2014. V trestnom konaní poškodená uplatnila nárok na náhradu

škody pozostávajúcej tak z majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy vo výške 92.387,46 eur, konkrétne
náklady na pohreb vo výške 2.700,- eur, cestovné náhrady žalobkyne II. a žalobcu III. celkom vo
výške 548,12 eur, stratu na zárobku žalobkyne II. vo výške 589,14 eur, náklady na lieky poskytnuté
príslušníkom rodiny pozostalého 50,- eur, náklady na právne služby v trestnom konaní 500,- eur a
náhradu nemajetkovej ujmy 88.000,- eur. Nárok na náhradu škody si poškodená uplatnila taktiež

aj voči poisťovni Komunálna poisťovňa, a.s., so mal odporca uzavreté povinné zmluvné vozidla, č.poistnej zmluvy XXXXXXXXXX. žalobou Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefániková 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, s ktorou mal žalovaný uzavreté povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, č. poistnej zmluvy

XXXXXXXXXX. K dátumu uplatnenia nároku na náhradu škody touto žalobou Komunálna poisťovňa,
a.s.ViennaInsuranceGroupžalobcomneposkytlažiadneplnenie.Ďalejžalobcoviauviedli,ževpríčinnej
súvislosti s konaním žalovaného vznikla na ich strane nezvratná a tá najzávažnejšia ujma - strata
najbližšieho člena rodiny. V príčinnej súvislosti so zavineným konaním žalovaného stratila žalobkyňa
I. svojho milujúceho manžela, žalobkyňa II. a žalobca III. svojho milujúceho otca. Na strane žalobcov

tak došlo v značnej miere k zhoršeniu kvality ich citového i rodinného života a psychického zdravia.
Žalobkyňa I. žila so zosnulým manželom v spoločnej domácnosti, pričom vzhľadom na ich dlhé roky
trvajúce manželstvo boli na seba navzájom veľmi citovo naviazaní. Aj len myšlienka, že by mala byť bez
manžela čo aj len deň, bola pre ňu nepredstaviteľná. Smrťou milujúceho manžela stratila nie len človeka,
ktorý bol pre ňu oporou, útechou, človeka, ktorý pri nej dennodenne stál a pomáhal jej prekonať všetky
starosti a strasti, ktoré so sebou prináša život, ale aj vyšší vek, ale tiež človeka, ktorý značne ekonomicky

prispieval do spoločnej domácnosti. Zosnulý manžel poberal starobný dôchodok vo výške 394,50 eur.
Po smrti manžela zostala v domácnosti sama a jej jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške
344,80 eur. Po smrti manžela jej bol priznaný tiež vdovský dôchodok vo výške 118,- eur. Z uvedeného je
zrejmé, že príjmy v jej domácnosti v dôsledku úmrtia manžela poklesli o 276,50 eur na každý mesiac, čo
má prirodzene priamy negatívny vplyv na jej životnú úroveň. Je všeobecne známe, že každá tragédia

v živote človeka negatívnym spôsobom ovplyvňuje jeho zdravotný stav, najmä psychické zdravie. V
dôsledku tragickej udalosti zo dňa 09.04.2014 sa jej zdravotný stav zhoršil, zvýšil sa jej tlak, má problém
sospaním,pociťujeznačnépsychickévyčerpanie,auzatvárasadoseba.Ajztýchtodôvodovžalobcovia
II. a III. spolu so svojou rodinou jej venujú zvýšenú pozornosť a snažia sa byť s ňou v neustálom
kontakte. Žalobcovia II. a III. zhodne uviedli, že v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného

stratili svojho otca a tým definitívne stratili možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému
rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých tento rodinný vzťah plní svoje funkcie. So zosnulým tvorili
fungujúcu, harmonickú rodinu, ktorá pre nich všetkých predstavovala pevné rodinné zázemie ukotvené
práve v zosnulom. Boli veľmi súdržnou rodinou, pravidelne organizovali spoločné oslavy sviatkov, či už
išlo o sviatok žalobcov, alebo ich detí a vnukov, alebo o sviatky ako sú Veľká noc a Vianoce. Ako rodina

organizovali často spoločné posedenia a výlety. Rodinné vzťahy v rodine žalobcov boli skutočne pevné a
silné. Z nečakanej traumatickej, šokujúcej udalosti prežívali pocity mimoriadnej bolesti, úzkosti, smútku
zo straty možnosti viesť s nebohým aj naďalej rodinný život. Trauma a bolesť na ich strane neutícha ani
v tomto období skôr naopak, je výraznejšia, keďže (v čase podania žaloby) len nedávno mala žalobkyňa
I. narodeniny, onedlho bude mať narodeniny žalobca III. a blížia sa tiež Vianočné sviatky, a to sú všetko

chvíle, ktoré ako rodina vždy trávili spoločne. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani fakt, že otec a
manžel žalobcov zomrel na Veľkonočný pondelok, v dôsledku čoho už navždy budú tieto Veľkonočné
sviatočné dni v rodine žalobcov previazané čiernou stuhou a spojené s bolestivou spomienkou. Ďalej
žalobcovia uviedli, že tragickosť udalosti, ktorá sa stala dňa 09.04.2014 v čase o 11.13 hod. v meste E. H.
Z. na miestnej komunikácii ulici D. smerom k ulici Č. umocňuje aj to, že sa o tejto udalosti dozvedeli ako

„poslední", potom čo žalobkyňa I. obtelefonovala a navštívila takmer všetky zdravotnícke zariadenia v
okolí. O tejto udalosti neboli upovedomení ani zo strany Polícíe, Mestskej polície, záchrannej zdravotnej
služby a ani žalovaným. Po tom čo sa zosnulý dlhší čas nevracal domov, žalobkyňu I. prepadla obava
o svojho manžela a tohto začala hľadať. Až na pohotovosti v E. H. Z. sa dozvedela, že jej manžel
bol obeťou dopravnej nehody, pri ktorej utrpel zranenia, pre ktoré bol v bezvedomí prevezený rýchlou

zdravotnou službou do nemocnice v Ž.. Žalobkyňu II. o predmetnej tragickej udalosti informoval až
žalobca III. Súčasne žalobcovia uviedli, že navštevovali zosnulého v nemocnici v Ž. denne. Každý deň
sa vracali do nemocnice s nádejou, že zdravotný stav ich otca a manžela sa zlepši. No nestalo sa
tak a K. R. sa z umelého spánku už neprebral. Uvedená situácia bola pre nich nesmierne stresujúcim
a bolestným zážitkom. Dni trávené v nemocnici pohľadom na otca a manžela v umelom spánku, s

ktorým sa ani len nestihli rozlúčiť, povedať si aspoň slovo, opakované správy lekárov o tom, že jeho
zdravotný stav je kritický, pre opuch mozgu nemožno vykonať operáciu, boli plné len neistoty, bolestí,
smútku a trápenia. Ich nádej zhasla dňa 19.04.2014, kedy im lekári oznámili, že zdravotný stav ich
otca a manžela je beznádejný a nemocnica mu už nedokáže poskytnúť lepšiu zdravotnú starostlivosť
a odporučili im prevoz do nemocnice v Č., kde dňa 21.04.2014 K. R. zomrel. Pokiaľ ide o žalobou

uplatňované nároky žalobcovia I. až III. si tieto v časti nárokov na náhradu majetkovej ujmy uplatňovali
s poukazom na ust. § 420 ods. 1 v spojení s ust. § 449 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne zodpovedá za škodu, ktorú svojím
konaním spôsobil, pretože porušením svojej právnej povinností podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 17 ods.1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke zavinil vznik škody, v dôsledku čoho je povinný túto škodu
aj žalobcom uhradiť. Z dôvodu usmrtenia K. R. je žalovaný povinný v zmysle ust. § 420 Občianskeho
zákonníka uhradiť tiež primerané náklady spojené s pohrebom, ako aj ďalšie náklady, ktoré žalobcom

v príčinnej súvislosti s jeho konaním vznikli a to konkrétne: 1. náklady na pohreb v súhrnnej sume
2.700,- eur v členení nákladov: a) na obstaranie a realizácia pohrebu vrátane kytíc, rakvy, spopolnenia,
vencov, prevozu zosnulého, nosičov, rámiku na fotografiu a iných nevyhnutných nákladov súvisiacich
s pohrebom v celkovej sume 800,- eur (nárok na náhradu týchto nákladov si v konaní uplatňovala
žalobkyňa II.), b) na obstaranie a náklady súvisiace so zabezpečením karu v celkovej sume 500,- eur

(nárok na náhradu týchto nákladov si v konaní uplatňovala žalobkyňa II.), c) na pomník v celkovej sume
1.300,- eur (nárok na náhradu týchto nákladov si v konaní uplatňovala žalobkyňa II.) a d) na smútočné
oblečenie príslušníkov rodiny v celkovej sume 100,- eur (nárok na náhradu týchto nákladov si v konaní
uplatňovala žalobkyňa II.); 2. cestovné náklady žalobkyne II. jej osobným motorovým vozidlom (nárok na
náhradu týchto nákladov si v konaní uplatňovala žalobkyňa II.) v súhrnnej sume 454,06 eur v členení: a)
za cestu Trenčín - Žilina - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 09.04.2014 v sume 50,45 eur, b) za cestu

Trenčín - Žilina - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 11.04.2014 v sume 50,45 eur, c) za cestu Trenčín
- Žilina - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 13.04.2014 v sume 50,45 eur, d) za cestu Trenčín - Žilina -
Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 15.04.2014 v sume 50,45 eur, e) za cestu Trenčín - Žilina - Kysucké
NovéMesto-Trenčíndňa17.04.2014vsume50,45eur,f)zacestuTrenčín-Žilina-KysuckéNovéMesto
dňa 18.04.2014 v sume 25,23 eur, g) za cestu Trenčín - Žilina - Kysucké Nové Mesto dňa 19.04.2014

v sume 25,23 eur, h) za cestu Trenčín - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 22.04.2014 v sume 50,45
eur, i) za cestu Trenčín - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 24.04.2014 v sume 50,45 eur a j) za cestu
Trenčín - Kysucké Nové Mesto - Trenčín dňa 25.04.2014 v sume 50,45 eur; cestovné náklady žalobcu
III. jeho osobným motorovým vozidlom (nárok na náhradu týchto nákladov si v konaní uplatňoval žalobca
III.) v súhrnnej sume 94,66 eur v členení: a) za cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a späť dňa 09.04.2014

v sume 7,18 eur, b) za cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a späť dňa 10.04.2014 v sume 7,18 eur, c) za
cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a späť dňa 11.04.2014 v sume 7,18 eur, d) za cestu Kysucké Nové
Mesto-Žilinaaspäťdňa12.04.2014vsume7,18eur,e)zacestuKysuckéNovéMesto-Žilinaaspäťdňa
13.04.2014 v sume 7,18 eur, f) za cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a späť dňa 14.04.2014 v sume 7,18
eur,g)zacestuKysuckéNovéMesto-Žilinaaspäťdňa15.04.2014vsume7,18eur,h)zacestuKysucké

Nové Mesto - Žilina a späť dňa 16.04.2014 v sume 7,18 eur, i) za cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a
späť dňa 17.04.2014 v sume 7,18 eur, j) za cestu Kysucké Nové Mesto - Žilina a späť dňa 18.04.2014
v sume 7,18 eur, k) za cestu Kysucké Nové Mesto - Čadca a späť dňa 19.04.2014 v sume 7,18 eur a
l) za cestu Kysucké Nové Mesto - Čadca a späť dňa 20.04.2014 v sume 7,18 eur; 4. náhradu straty na
zárobku žalobkyne II. (nárok na túto náhradu si v konaní uplatňovala žalobkyňa II.) v súhrnnej sume

589,14 eur zapríčinenú tým, že žalobkyňa II. v dobe od 09.04.2014 do 26.04.2014 mala neplatené voľno,
pričom by jej za tieto dni v prípade vykonávania práce prináležala mzda v sume 589,14 eur (jej priemerný
čistý hodinový plat 3,85 eur x pracovná doba od 07.00 hod. do 15.30 hod., t. j. 8,5 hod. denne x 18 dní);
5. nákladov na lieky súvisiace so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou členom rodiny pozostalého v
súhrnnej sume 50,- eur, ktoré vynaložila žalobkyňa I. (nárok na túto náhradu si v konaní uplatňovala

žalobkyňa I.) a 6. nákladov vynaložených žalobkyňou II. za právne služby pri zastupovaní advokátom
v trestnom konaní vedenom Okresným riaditeľstvom PZ v Čadci, odborom kriminálnej polície Čadca
pod ČVS: ORP-209/2-VYS-CA-2014 v sume 500,- eur (nárok na túto náhradu si v konaní uplatňovala
žalobkyňa II.). Pokiaľ ide o žalobou uplatňované nároky na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovia
I. až III. si tieto nároky uplatňovali s poukazom na to, že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

umožňuje poškodenému priznať peňažné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom
do osobnostného práva na súkromný život v dôsledku usmrtenia blízkej osoby. Súčasťou súkromného
života nepochybne je predovšetkým rodinný život, ktorý v sebe zahŕňa právo na vytváranie a rozvíjanie
vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami tak, aby bolo možné tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Hoci
na ich strane nedošlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, ust. § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka obsahuje len demonštratívny výpočet a neviaže priznanie náhrady nemajetkovej ujmy len
na podmienku existencie značného zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo vážnosti v spoločnosti ale
umožňuje priznanie náhrady aj za iných podmienok. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov
SR sa za takúto inú podmienku považuje zhoršenie kvality ich citového i rodinného života a zhoršenie
ich psychického zdravia. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy je určitá kompenzácia výlučne v oblasti

citovej ujmy a je preto potrebné tento inštitút vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného
dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť. Charakter
spôsobenej ujmy však vyžaduje od škodcu spolupodieľať sa na uvedenej strate adekvátnym spôsobom.
Znamená to zmierniť ich ujmu v maximálnej možnej miere. S prihliadnutím na uvedené mali žalobcoviaza preukázané, že boli splnené všetky hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti žalovaného podľa ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka a to: a) existencia zásahu, objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú
ujmu-usmrtenieblízkejosobyK.R.,b)neoprávnenosť(protiprávnosť)tohtozásahu-porušeniepravidiel

cestnej premávky [§ 4 ods. 1 písm. c) a § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.] a c) existencia príčinnej
súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vznikom ujmy. V danom konkrétnom prípade ide o objektívnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah bez ohľadu za zavinenie. Nečakaným šokujúcim úmrtím ich
najbližšieho príbuzného došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, pričom následok tohto
zásahu je nereparovateľný. Základ ich nároku je preukázaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom

Okresného súdu Žilina spis. zn. 36T/155/2014 zo dňa 10.10.2014, vydaným v trestnom konaní, ktorým je
súdviazaný.Nedovolenýzásahžalovanéhodoprávanaichsúkromieporušenímprávanaživotzostrany
žalovaného je tak nespochybniteľný. Následkom kumulácie jednotlivých porušení pravidiel cestnej
premávky došlo k usmrteniu ich najbližšej osoby, ktorá sa ani len minimálnym spôsobom nepodieľala
na predmetnej dopravnej nehode. Výska náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v zmysle ustálenej
súdnejpraxeurčovanázákladnýmizákonnýmikritériamiatopredovšetkýmzávažnosťouvzniknutejujmy

a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Smrť ako absolútna strata predstavuje sama o sebe
závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v
prípade fungujúcej rodiny, akou ich rodina nespochybniteľne bola, má za následok dlhotrvajúcu, ak nie
trvalú, nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie
odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá ma absolútny charakter. Trvalým narušením doterajších ich rodinných

vzťahov úmrtím manžela a otca, stratili možnosť realizovať emocionálne a citové väzby k osobe, ktorá
v ich doterajšom živote bola človekom, ktorého nemožno nahradiť. Už navždy zostanú ochudobnení o
možnosť ďalšieho vzťahu, ktorý bol u nich harmonický, intenzívny a naplnený. Je tiež potrebné, aby
súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj to, že žalovaný sa doposiaľ sám aktívne
nepodieľal na náhrade škody a to ani majetkovej ani nemajetkovej a ani len z časti. V nadväznosti na

uvedené si tak žalobcovia uplatňovali voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sumách,
ako sú tieto uvedené v odseku č. 1 odôvodnenia tohto rozsudku.
3. Žalovaný sa k doručenej žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 23.03.2016, v ktorom uviedol, že
s prihliadnutím na všetky okolnosti predmetného prípadu, nie je pravdou skutočnosť, ktorú uvádzajú
žalobcovia v žalobnom návrhu, keď tvrdia, že sa nesnažil poskytnúť súčinnosť. V prvom rade v čase

tragickej nehody bol v šoku a nemal odkiaľ nadobudnúť informáciu o totožnosti zosnulého, ktorú by
vedel oznámiť pozostalým žalobcom. Rovnako nie je pravdou, že by sa nesnažil poskytnúť súčinnosť.
Informoval sa anonymne o zdravotnom stave zosnulého v čase hospitalizácie, zisťoval, kto to vlastne
bol. Na druhý deň po pohrebe bol osobne za žalobkyňou I. vyjadriť jej sústrasť a ľútosť a zároveň sa jej
pýtal, či niečo nepotrebuje, či nemôže nejako pomôcť. Na to mu povedala: „Teraz už nič.”, čo chápal a

rešpektoval. Rovnako sa aj neskôr počas vyšetrovania snažil komunikovať prostredníctvom právneho
zástupcu so žalobcami a informoval sa o nárokoch žalobcov, o čom svedčí aj elektronická komunikácia
medzi právnymi zástupcami. S vyčíslením ich nárokov však nesúhlasí a nemôže súhlasiť. Aj preto, že v
žalobe uvádzané tvrdenia považuje za účelové s cieľom nepravdivo ho vykresliť v negatívnom zmysle
a urobiť z jeho osoby nezodpovednú osobu a necitlivého grobiána, slušne povedané. Nemajetková

ujma, ktorú žalobcovia požadujú, je absolútne presahujúca nielen jeho možnosti, ale aj jeho rodiny a
domnieva sa, že je aj neprimeraná. Ak aj žalobcovia v žalobe poukazujú na rozhodnutia (judikatúru) pri
odškodňovaní v iných prípadoch, tieto nekorešpondujú s uvedeným konkrétnym nešťastím / prípadom.
Ako sami žalobcovia v žalobnom návrhu uvádzajú, súhlasí s tým, že nemajetková ujma sa nedá presne
vyčísliť a ani preukázať. Rovnako ako nemožno a nemôže poprieť, že došlo na strane žalobcov k

strate a zásahu do ich citového a rodinného života, ktorá sa v dôsledku úmrtia nedá zvrátiť, napraviť,
s čím bude musieť aj on žiť. Avšak zároveň poukazuje a apeluje na súd, aby mal zdravý úsudok,
najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto konkrétneho prípadu a neposudzoval výšku odškodnenia
a nemajetkovú ujmu arbitrárne, ale dôsledne. Zároveň žalovaný vyjadril presvedčenie, že škodu má
hradiť práve Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, v zmysle uzavretej poistnej zmluvy

o povinnom zmluvnom poistení medzi poisťovňou a ním. Je presvedčený, že táto zmluva upravujúca
poistný vzťah o zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje tak
na náhradu majetkovej škody, ako aj na ujmu nemajetkovú. Z dôvodu existencie povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla, ktoré má uzavreté s Komunálnou
poisťovňou, a.s. Vienna Insurance Group má preto právo, aby poisťovňa zaňho nahradila žalobcom

spôsobenú škodu a to tak majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu. Rozhodnutím v tejto veci bude
tak dotknuté právne postavenie Komunálnej poisťovne, a.s. Vienna Insurance Group pri plnení za neho
z dôvodu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a je preto daný jej právny záujem
na výsledku konania. Z tohto dôvodu tak žalovaný súčasne navrhol, aby do konania na jeho strane akovedľajší účastník vstúpila Komunálna poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova
17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545.
4. So súhlasom Komunálnej poisťovne, a.s., Vienna Insurance Group zo dňa 22.04.2016 súd v zmysle

ust. § 93 ods. 1 a 3 O.s.p. tak súd konal s Komunálnou poisťovňou, a.s., Vienna Insurance Group ako
s vedľajším účastníkom konania (od 01.07.2016 ako s intervenientom na strane žalovaného v zmysle
ust. § 81 v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP).
5. Intervenient na strane žalovaného sa k doručenej žalobe aj napriek výzve súdu písomne nevyjadril.
6. Žalobcovi sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 23.03.2016 vyjadrili písomne podaním zo dňa

26.10.2016, v ktorom uviedli, že je síce pravda, že žalovaný bol za žalobkyňou I. tesne po pohrebe,
avšak v tom čase nemohol očakávať, že s ním budú chcieť viesť akýkoľvek rozhovor. Bol to čas
veľkej bolesti z náhlej straty najbližšieho človeka, s ktorým žalobkyňa I. prežila väčšinu svojho života
a je preto logické, že v uvedenom čase to nebolo možné a ani vhodné. Následne však, t. j. po dobu
viac ako 2 a pol roka od incidentu, žalovaný nijako nekontaktoval žalobcov, ani sa nezaujímal o to, či
niečo nepotrebujú. Navyše im ani nepomohol v súvislosti s domáhaním sa náhrady nákladov spojených

s úmrtím a následným pohrebom od poisťovne, v ktorej bol poistný. Uvedené si museli žalobcovia
zabezpečiť a vybaviť samy prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žalovaný im neposkytol nijakú
súčinnosť, ani sa za svoje konanie neospravedlnil. Všetko tak ostalo na pleciach žalobcov žialiacich
za svojím manželom a otcom ako starosť navyše. Veľkosť bolesti a smútku, ktorý prežívali a doposiaľ
prežívajú nemožno slovami opísať a nezáujem žalovaného uvedené nijako nezmierňoval. V ďalšom

žalobcovia v tomto podaní produkovali právnu argumentáciu ohľadom možnosti náhrady nemajetkovej
ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla.
7. Na základe podaní žalobcov I. až III. - čiastočných späťvzatí žaloby zo dňa 08.01.2015, zo dňa
09.02.2015 a zo dňa 14.07.2015 súd v zmysle ust. § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. uzneseniami č. k.

6C/348/2014-58 zo dňa 22.04.2015 zastavil konanie v časti o žalobe žalobkyne II. o zaplatenie sumy
1.717,88 eur a č. k. 6C/348/2014-71 zo dňa 11.11.2015 zastavil konanie v časti o žalobe žalobkyne
II. o zaplatenie sumy 263,- eur (zodpovedajúcej sume nárokov na náhradu majetkovej ujmy, ako boli
uvedené v odseku č. 2 odôvodnenia tohto rozsudku pod bodom 1. písm. a), b), c) v časti o zaplatenie
sumy 663,88 eur a pod bodom 2 písm. j) v časti o zaplatenie sumy 17,- eur). Žalobcovia čiastočné

späťvzatie žaloby odôvodnili tým, že zo strany intervenienta na strane žalovaného došlo dňa 29.12.2014
k ukončeniu šetrenia poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX s poskytnutím poistného plnenia v celkovej
sume 1.717,88 eur v prospech účtu žalobkyne II.
8. Súd vec prejednal a vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaniach dňa 03.02.2017 a dňa
07.03.2017, na ktorom pojednávaní aj verejne vyhlásil tento rozsudok.

9. Žalobcovia zásadne po celý čas konania zotrvali na svojej argumentácii v spore, ako bola uvedená
v ich vyššie spomenutých písomných podaniach.
10. Žalovaný k svojej argumentácii v spore uvedenej v jeho písomnom vyjadrení doplnil na pojednávaní
dňa 07.03.2017 len toľko, že mu je to všetko ľúto, bolo ľúto a bude ľúto celý jeho život. Nemá záujem
dopodrobnarozoberaťniektoréveci,nakoľkojetonevhodnéanehumánne.Zhrnul,žejenepochybné,že

žalobcom vznikla ujma a rovnako aj škoda majetková, preto navrhuje, aby súd určitú výšku nemajetkovej
ujmy a rovnako dokázanú majetkovú škodu vyčíslil vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu a
po dôslednom zvážení všetkých skutočností a dôkazov a okolností a žalobcom I. až III. nejaké primerané
odškodnenie priznal. Vzhľadom na svoje vyjadrenia v konaní tak žalovaný navrhol, aby procesný súd
zaviazal k plneniu tohto nároku intervenienta na strane žalovaného, a to poisťovňu, kde mal žalovaný

uzavreté zákonné povinné zmluvné poistenie. Napokon žalovaný uviedol, že v spore si neuplatňuje
nárok na náhradu trov konania.
11. Intervenient na strane žalovaného sa vyjadril k žalobe až na pojednávaní dňa 03.02.2017 tak, že
namieta výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy, a to či už s poukazom na stanovený limit odškodnenia
podľa zákona č. 215/2006 Z. z. v ust. § 6. V kontexte tohto uviedol, že pokiaľ pri smrti zavinenej

úmyselným trestným činom možno priznať náhradu maximálne do výšky 17.600,- eur, potom v prípade
nedbanlivostného zavinenia by táto náhrada mala byť nižšia. Ďalším podporným argumentom pri
ustaľovaní výšky priznanej náhrady môže byť aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v
prípade Kontrová proti Slovenskej republike, ktorým bola sťažovateľke priznaná nemajetková ujma
25.000,- eur za to, že nekonaním štátnych orgánov bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv usmrtením

jej oboch maloletých detí, pričom v danom prípade došlo k absolútnemu rozvráteniu rodinného života
poškodenej, keďže boli usmrtené obe jej dcéry a sťažovateľka žiadne iné deti nemala. Čiže z hľadiska
tohto rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyšla nemajetková ujma na jedno dieťa 12.500,- eur,
čo bolo rozvrátenie rodiny v základe a v podstate celý život bol pred tou rodinou. Vzhľadom k tomuintervenient na strane žalovaného požiadal súd, aby ak sa rozhodne priznať uplatňovaný nárok, tento
uplatňovaný nárok bol v primeranej výške znížený, nakoľko nie je dostatočne preukázaný a zrejme ani
preukázaný do tejto výšky nebude. Vo vzťahu k majetkovej ujme intervenient na strane žalovaného

uviedol, že z jeho strany boli poskytnuté plnenia, ktoré v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka a zákona o sociálnom poistení majú byť plnené v maximálnej výške. V záverečnej reči svojho
právneho zástupcu na pojednávaní dňa 07.03.2017 intervenient na strane žalovaného akcentoval, že v
prejednávanej veci by malo byť zohľadnené, že zo strany žalovaného bola prejavená ľútosť, čo potvrdila
aj sama žalobkyňa I. vo svojej výpovedi, kde uviedla, že za ňou žalovaný prišiel, vlastne prejavil ľútosť

a zaujímal sa o to, ako jej môže pomôcť a ona sama uviedla, že už jej nemá ako pomôcť a že nič od
neho nepotrebuje. Súčasne prihliadajúc aj na úkony, ako boli uvedené právnym zástupcom žalovaného,
ktoré vykonal žalovaný počas celého priebehu konania, a to spolupráca s orgánmi činnými v trestnom
konaní, uzavretie dohody o vine a treste, záujem o zdravotný stav nebohého manžela žalobkyne I.,
trvá na tom, že by mali byť zohľadnené ako skutočnosti, ktoré budú viesť k zníženiu uplatňovaného
nároku nemajetkovej ujmy, nakoľko je privysoký. Vo vzťahu k majetkovej ujme uplatňovanej zo strany

žalobcov bola z jeho rozporovaná jej výška nepriamym spôsobom, nakoľko udával v konaní, že boli
plnené zákonné nároky, ktoré priznáva práve Občiansky zákonník a zákon o sociálnom poistení a boli
plnené v maximálnej možnej výške, ako mali byť plnené. Intervenient na strane žalovaného si napokon
uplatnil nárok na náhradu trov konania.
12. Súd tak vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi produkovanými stranami sporu, ako aj výsluchom

strán sporu, pričom dospel k v ďalších odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku uvedeným skutkovým
zisteniam, pričom skutkové zistenia ohľadom žalobkyňou II. uplatňovaných nárokov, o ktorých bolo
konanie zastavené uzneseniami uvedeným v odseku č. 7 odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj skutkové
zistenia vyplývajúce z dôkazov produkovaných žalobcami II. a III. na preukázanie ich cestovných
nákladov, ktorých náhrady sa v konaní žalobou domáhali, ako aj produkovaných žalobkyňou II. na

preukázanie jej ušlého zárobku, ktorého náhrady sa žalobou domáhala, súd s poukazom na dôvody
svojho rozhodnutia vo veci pre nadbytočnosť uvádzať v odôvodnení tohto rozsudku už nebude, resp.
niektoré uvedie len v rámci právneho posúdenia veci.
13. Podľa úmrtného listu vystaveného dňa 28.04.2014 Matričným úradom Mesta Č. (dôkaz produkovaný
žalobcami na č. l. 7 spisu) K. R., H.. XX.XX.XXXX, zomrel dňa 21.04.2014.

14. Podľa potvrdenky č. C. XXXXXXX zo dňa 05.05.2014 (dôkaz produkovaný žalobcami na č. l. 30
spisu) prijala dňa 05.05.2014 Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o. od žalobkyne II.
sumu 500,- eur ako zálohovú platbu za zastupovanie poškodeného v trestnom konaní vedenom OR PZ,
OKPČadcapodČVS:ORP-2009/2-VYS-CA-2012(podtoutospis.zn.saviedlatrestnávecžalovaného).
15. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 36T/155/2014-143 zo dňa 10.10.2014, ktorý podľa doložky na

ňom vyznačenej nadobudol právoplatnosť dňa 10.10.2014 (dôkaz produkovaný žalobcami na č. l. 143
pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spi. Zn. 36T/155/2014), schválil podľa ust. § 334 ods. 1 a 4
Trestného poriadku dohodu o vine a treste zo dňa 24.09.2014 uzavretú medzi prokurátorom Okresnej
prokuratúry Žilina a žalovaným ako obvineným v znení, že žalovaný je vinný, že dňa 09.04.2014 v čase
o 11.13 hod. v Meste E. H. Z. na miestnej komunikácii ulici D. viedol osobné motorové vozidlo Škoda

Octavia, EČ: E. XXX B., striebornej farby, VIN: R. smerom k ulici ČSA, kde v priamom úseku cesty
obchádzal po pravej strane stojace vozidlá, pričom s vozidlom zastavil v dôsledku prekážky v cestnej
premávke, následne začal s vozidlom cúvať, pričom sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla a zadnou
časťouvozidlanarazildochodcaK.R.,ktorýprechádzalpovyznačenompriechodeprechodcovsmerom
na ulicu SNP, pričom po zrážke chodec spadol a hlavou sa udrel o vozovku, pričom utrpel poranenia

lebky a vnútrolebkové poranenie, na následky ktorého dňa 21.04.2014 zomrel, pričom žalovaný svojim
konaním porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c) a ust. § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke,
teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť závažnejším spôsobom konania, čím spáchal prečin usmrtenia
podľa ust. § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona [§ 138 písm. h) Trestného zákona].
16. Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu vyplývajúce z výsluchov strán sporu, ako aj z ďalších listinných

dôkazov nespomenutých v predošlých odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku, súd tieto uvedenie v
rámci právneho posúdenia veci.
17. Podľa ust. čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č.
90/2001 Z. z. účinnom od 01.07.2001, povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.

4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.18. Podľa ust. § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona č.
509/1991Zb.účinnomod01.01.1992,fyzickáosobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživota
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

19. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
20. Podľa ust. § 13 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
21. Podľa ust. § 13 ods. 3 OZ v znení zákona č. 87/1990 Zb. účinnom od 29.03.1990, výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.
22. Podľa ust. § 16 OZ, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu,

zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
23. Podľa ust. § 121 ods. 3 OZ, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
24.Podľaust.§420ods.1OZvznenízákonač.509/1991Zb.účinnomod01.01.1992,každýzodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

25. Podľa ust. § 420 ods. 3 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, zodpovednosti
sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
26. Podľa ust. § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.
27. Podľa ust. § 448 OZ v znení zákona č. 404/2004 Z. z. účinnom od 01.08.2004, fyzická osoba, voči

ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú
rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov
o sociálnom poistení.
28. Podľa ust. § 449 ods. 1 OZ, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.
29. Podľa ust. § 449 ods. 2 OZ, pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom,

pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.
30. Podľa ust. § 449 ods. 3 OZ, náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.
31. Podľa ust. § 2 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, primerané náklady spojené s pohrebom sa určia podľa
pracovnoprávnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách

z povolania. [1) § 49 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 223/1988
Zb., ktorým sa vykonáva Zákonník práce, ktoré bolo s účinnosťou od 01.04.2002 zrušené zákonom č.
311/2001 Z. z. Zákonníkom práce; s účinnosťou od 01.04.2002 do 31.12.2003 § 204 až § 206 zákona
č. 311/2001 Z. z. a s účinnosťou od 01.01.2004 § 101 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení]
32. Podľa ust. § 2 ods. 2 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia Vlády SR č. 586/2008

Z. z. účinnom od 01.01.2009, náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu
sa uhrádzajú do výšky 663,88 eura.
33. Podľa ust. § 101 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ak poškodený zomrel v
dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené s pohrebom,
nárok na ich náhradu.

34. Podľa ust. § 101 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., za náklady spojené s pohrebom sa podľa tohto
zákona považujú najmä a) náklady účtované pohrebnou službou, ktorá poskytla služby spojené so
zabezpečením pohrebu, b) náklady na spopolnenie, ak nie sú súčasťou nákladov účtovaných pohrebnou
službou, c) cintorínske poplatky, d) náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule, e) náklady
na úpravu hrobu.

35. Podľa ust. § 101 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 572/2009 Z. z. účinnom od
01.01.2010, suma náhrady nákladov uvedených v odseku 2 je najviac 2 324,40 eura. Na zvýšenie tejto
sumy platí § 94 ods. 4 rovnako.
36. Podľa ust. § 101 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 572/2009 Z. z. účinnom od
01.01.2010, Fyzická osoba, ktorá s poškodeným, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo

choroby z povolania, žila ku dňu jeho smrti v domácnosti, a nezaopatrené dieťa poškodeného majú
nárok na náhradu a) jednej tretiny výdavkov vynaložených na smútočné ošatenie, najviac v sume 99,60
eura pre každú fyzickú osobu a nezaopatrené dieťa, a b) cestovných výdavkov vynaložených na ich
prepravu z miesta trvalého pobytu na miesto pohrebu a späť.37. Podľa ust. § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.
38. Pokiaľ ide o žalobcami I. až III. žalobou uplatnené nároky na náhradu majetkovej ujmy, uplatňované

žalobkyňou I. v rozsahu sumy 50,- eur, pôvodne uplatňované žalobkyňou II. v rozsahu sumy 3.743,20
eur (teda s výnimkou náhrady nákladov súvisiacich so zastupovaním advokátom v trestnom konaní
vedenom Okresným riaditeľstvom PZ v Čadci, odborom kriminálnej polície Čadca pod ČVS: ORP-209/2-
VYS-CA-2014 v celkovej sume 500,- eur) a uplatňované žalobcom III. v rozsahu sumy 94,66 eur, súd
tieto nároky z hľadiska ich právneho posúdenia kvalifikoval ako nároky na náhradu škody vyplývajúce
zo zodpovednosti žalovaného za škodu podľa cit. ust. § 420 ods. 1 OZ.

39. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa cit. ust. § 420 ods. 1 OZ sú porušenie
právnej povinnosti (uloženej právnym predpisom, príp. zmluvnej povinnosti) povinným (zodpovedným)
subjektom, spôsobená škoda, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a spôsobenou
škodou a napokon zavinenie povinného subjektu. Porušenie právnej povinnosti povinným subjektom
spočíva v existencii konania, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti

môže dôjsť formou protiprávneho konania alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom
vykonané. Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným
ekvivalentom,aleboujmu,ktoránastalanazdravípoškodeného.Existenciupríčinnejsúvislosti(kauzálny
nexus) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, je nutné v každom konkrétnom prípade

bezpochybne preukázať, teda nemožno ju len predpokladať. Ide o vzťah príčiny - porušenia právnej
povinnosti a následku - vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikne v dôsledku
zavinenéhoprotiprávnehokonania,tedaakprotiprávnekonanieaškodasúvovzájomnomvzťahupríčiny
a následku. Ak príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 25 Cdo 1019/2002 zo dňa 06.11.2003) V každom konkrétnom prípade

však treba skúmať, či medzi protiprávnym úkonom a škodou existuje vzťah príčiny a následku. Príčinná
súvislosť je daná len vtedy, ak je škoda v zmysle všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola vznikla
bez tejto príčiny. Musí ísť o priamu (nie o sprostredkovanú) príčinu. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis.
zn. 23 Cdo 3337/2007) Na rozdiel od predchádzajúcich predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu,

ktoré majú objektívny charakter, má zavinenie výslovne subjektívnu povahu. Predstavuje psychický
vzťah škodcu k protiprávnemu konaniu a ku škode. Zavinenie môže byť vo forme úmyslu, priameho
alebo nepriameho alebo vo forme nedbanlivosti, vedomej alebo nevedomej. Pre splnenie podmienok
pre vznik zodpovednosti za škodu nie je podstatné či ide o úmyselné alebo nedbanlivostné zavinenie.
Konštrukcia zodpovednosti za škodu podľa cit. ust. § 420 OZ vychádza z prezumpcie (predpokladu,

vyvrátiteľnej právnej domnienky) zavinenia, pričom je na škodcovi, aby preukázal, že škodu nezavinil
(exkulpácia, vyvinenie; ust. § 420 ods. 3 OZ). Nejde tak o objektívnu zodpovednosť. Škodca musí
preukázať existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť
ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.
40. V danom prípade je potrebné opätovne konštatovať, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol

podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom Okresného
súdu Žilina č. k. 36T/155/2014-143 zo dňa 10.10.2014 uznaný vinným z prečinu usmrtenia K. R., a to
na tom skutkovom základe, že dňa 09.04.2014 v čase o 11.13 hod. v Meste Kysucké Nové Mesto na
miestnej komunikácii ulici D. viedol osobné motorové vozidlo Škoda Octavia, EČ: E. XXX B., striebornej
farby, VIN: R. smerom k ulici Č., kde v priamom úseku cesty obchádzal po pravej strane stojace vozidlá,

pričom s vozidlom zastavil v dôsledku prekážky v cestnej premávke, následne začal s vozidlom cúvať,
pričom sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla a zadnou časťou vozidla narazil do chodca K. R.,
ktorý prechádzal po vyznačenom priechode pre chodcov smerom na ulicu SNP, pričom po zrážke
chodec spadol a hlavou sa udrel o vozovku, pričom utrpel poranenia lebky a vnútrolebkové poranenie,
na následky ktorého dňa 21.04.2014 zomrel, pričom žalovaný ako vodič svojim konaním porušil ust.

§ 4 ods. 1 písm. c) a ust. § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ktorým výrokom
rozhodnutia bol súd (podľa ust. § § 193 CSP) v tomto konaní viazaný. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný sa dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v porušení ust. § 4 ods. 1 písm. c) (povinnosť
vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke) a ust. § 17 ods. 1(povinnosť vodiča za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť
rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy
alebo zastaví) zákona č. 8/2009 Z. z. V ďalšom bolo v konaní nepochybné, že v priamej príčinnej

súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného došlo k škode na zdraví poškodeného K. R. (poranenia
lebky a vnútrolebkové poranenie, na následky ktorého dňa 21.04.2014 zomrel). Zavinenie ako posledný
predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví K. R. bolo preukázané už len tým samým
faktom, že žalovaný bol predmetným právoplatným trestným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.
36T/155/2014-143 zo dňa 10.10.2014 uznaný vinným z prečinu usmrtenia K. R., čo samé o sebe

implikuje zavinené konanie žalovaného, pretože inak by žalovaný nemohol byť uznaný vinným z tohto
prečinu.
41. V konaní tak boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za vznik škody na
zdraví K. R. v zmysle ust. § 420 OZ.
42. Pri škode na zdraví vznikajú poškodenému, resp. oprávneným osobám v prípade usmrtenia
poškodeného, nároky podľa ust. § 444 a nasl. OZ. V danom prípade, teda v prípade poškodenia zdravia

K. R. s jeho následnou smrťou, zákon priznáva oprávneným osobám nároky podľa cit. ust. § 448 a ust.
§ 449 ods. 1 a 2 OZ.
43. Pokiaľ si tak žalobkyňa I. uplatňovala titulom práva na náhradu škody nárok na zaplatenie sumy
50,- eur ako nákladov na lieky poskytnuté príslušníkom rodiny pozostalého vynaložených žalobkyňou
I., súd poukazuje na to, že vynaloženie týchto nákladov na žalobkyňou I. tvrdený účel v konaní nebolo

preukázané (žalobkyňa ani nekonkretizovala o aké lieky by malo ísť, ktorým príslušníkom rodiny mali
byť tieto podané, kedy a z akého dôvodu). Táto skutočnosť by sama o sebe z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena (podľa ust. čl. 8 CSP) viedla k zamietnutiu žaloby v tejto jej časti. Súd však musí
ďalej konštatovať, že žalobkyňou I. uplatňovaný nárok ani nemá zákonnú oporu, keďže podľa cit. ust.
§ 449 ods. 1 OZ náhrada škody na zdraví zahŕňa úhradu účelných nákladov spojených s liečením

poškodeného na zdraví (v prejednávanom prípade K. R.), ktoré sa nahrádzajú v zmysle cit. ust. § 449
ods. 3 OZ tomu, kto ich vynaložil. Žalobkyňa I. ani netvrdila, že by vynaložila akékoľvek náklady spojené
s liečením K. R.. Zároveň možno konštatovať, že v danom prípade neboli ani naplnené podmienky pre
priznanie žalovaného nároku ani titulom zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle cit. ust § 420
ods. 1 v spojení s cit. ust. § 16 OZ, keďže v danom prípade by nešlo o vzťah priamej príčinnej súvislosti

(viď odsek č. 39 odôvodnenia tohto rozsudku) medzi protiprávnym konaním žalovaného a prípadným
vznikom škody na strane žalobkyne I. v podobe vynaložených nákladov na lieky účelne podaných v
súvislosti s liečením zdravotných problémov, ktoré vznikli na zdraví žalobkyne I. zásahom do jej práva na
ochranu súkromia (rodinného života), keďže protiprávne konanie žalovaného nesmerovalo priamo voči
žalobcom. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd žalobu žalobkyne I. v časti o zaplatenie majetkovej

ujmy vo výške 50,- eur zamietol.
44. Pokiaľ ide o žalobkyňou II. uplatňovaný nárok na náhradu majetkovej ujmy (škody), ktorý si
uplatňovala po tom, ako bolo konanie o jej návrhu v časti o zaplatenie celkovo sumy 1.980,88 eur
[uznesenímč.k.6C/348/2014-58zodňa22.04.2015včastiozaplateniesumy1.717,88eurauznesením
č. k. 6C/348/2014-71 zo dňa 11.11.2015 v časti o zaplatenie sumy 263,- eur; sume 1.980,88 eur

zodpovedala uplatňovaným nárokom na náhradu nákladov na obstaranie a realizáciu pohrebu K. R. vo
výške 800,- eur (vrátane kytíc, spopolnenia, vencov, prevozu zosnulého, nosičov, rámiku na fotografiu
a iných nevyhnutných nákladov spojených s pohrebom), ďalej nákladov na obstaranie a zabezpečenie
karu vo výške 500,- eur, časti nákladov na pomník, náhrobný kameň a úpravu hrobu vo výške 663,88
eur a napokon cestovných nákladov žalobkyne súvisiacich s účasťou na pohrebe K. R. dňa 25.04.2014]

zastavené, v celkovej sume 1.762,32 eur (v členení ako náhrada časti nákladov na pomník, náhrobný
kameň a úpravu hrobu vo výške 636,12 eur, cestovných nákladov súvisiacich s návštevami K. R. v
nemocnici a nákladov za cesty v dňoch 22.04.2014 a 24.04.2014 v celkovej sume 437,06 eur a náhrady
straty na zárobku za dobu od 09.04.2014 do 26.04.2014 v celkovej sume 589,14 eur, teda s výnimkou
náhrady nákladov súvisiacich so zastupovaním advokátom v trestnom konaní vedenom Okresným

riaditeľstvom PZ v Čadci, odborom kriminálnej polície Čadca pod ČVS: ORP-209/2-VYS-CA-2014 v
celkovej sume 500,- eur), súd, ako už bolo uvedené v odseku č. 38 odôvodnenia tohto rozsudku z
hľadiska právnej kvalifikácie posúdil ako nárok, ktorý mal vyplývať zo zodpovednosti žalovaného za
škodu.
45. Ak teda ide o žalobkyňou II. uplatňovaný nárok náhradu časti nákladov na pomník, náhrobný kameň

a úpravu hrobu vo výške 636,12 eur, súd v tomto kontexte poukazuje na to, že v zmysle cit. ust. §
449 ods. 2 OZ sa pri škode spôsobenej na zdraví v prípade, že došlo k usmrteniu poškodeného, sa
uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom. Oprávnenou osobou na uplatnenie tohto nároku
je v zmysle cit. ust. § 449 ods. 3 OZ osoba, ktorá ich vynaložila, keďže poškodený v prípade smrti užnemôže uplatniť takýto nárok a tieto náklady často nevynakladajú ani dedičia. Uhrádzajú sa však len
primerané náklady spojené s pohrebom (za podmienky, že neboli uhradené pohrebným poskytnutým
podľa predpisov o nemocenskom poistení, viď cit. ust. § 449 ods. 2 veta za čiarkou OZ), pričom ich

primeranosť sa posudzuje podľa predpisov o sociálnom poistení vzťahujúcich sa na pracovné úrazy a
choroby z povolania. Za náklady spojené s pohrebom sa považujú najmä náklady účtované pohrebnou
službou, ktorá poskytla služby spojené so zabezpečením pohrebu, náklady na spopolnenie, ak nie sú
súčasťou nákladov účtovaných pohrebnou službou, cintorínske poplatky, náklady na zriadenie pomníka
alebo náhrobnej tabule (dosky), náklady na úpravu hrobu. Celková suma náhrady týchto nákladov je

najviac 2.324,40 eura. (cit. ust. § 101 ods. 2 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z.). Náklady na zriadenie
pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú do výšky 663,88 eura (cit. ust. § 2
ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.) Odhliadnuc od skutočnosti, že podľa príjmového pokladničného
dokladu č. 12/2014 vystaveného Q. E. ako dodávateľom pomníka, náhrobnej dosky a úpravy hrobu,
ním fakturovanú cenu za túto dodávku v celkovej výške 1.300,- eur uhradila žalobkyňa I. (viď žalobcami
predložená faktúra č. XX/XX a príjmový pokladničný doklad č. XX/XX na č. l. 9 spisu), súd považoval za

medzi stranami sporu za nesporné, že túto cenu vo výške 1.300,- eur uhradila žalobkyňa II. Žalobkyni
II. však tieto náklady v rozsahu sumy podľa cit. ust. § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., t. j. v
rozsahu sumy 663,88 eur už nesporne uhradil intervenient na strane žalovaného. Nárok žalobkyne II.
v zmysle cit. ust. § 449 ods. 2 a 3 OZ tak bol už uspokojený v právnym predpisom limitovanej výške, a
preto bolo potrebné uvedený nárok uplatňovaný žalobkyňou II. v časti presahujúcej sumu 663,88 eur, t.

j. čo do sumy 632,12 eur, považovať za nedôvodný, z ktorého dôvodu súd žalobu žalobkyne II. v tejto
časti o zaplatenie sumy 632,12 eur zamietol.
46. Ak sa v ďalšom žalobkyňa II. domáhala náhrady nákladov na smútočné oblečenie príslušníkov
rodiny v celkovej sume 100,- eur, súd posúdil tento nárok v zmysle cit. ust. § 101 ods. 4 zákona č.
461/2003Z.z.,ktorýkreujeprávofyzickejosoby,ktoráspoškodenýmžilakudňujehosmrtivdomácnosti,

a nezaopatrené dieťa poškodeného na náhradu jednej tretiny výdavkov vynaložených na smútočné
ošatenie, najviac v sume 99,60 eura pre každú fyzickú osobu a nezaopatrené dieťa. Možno konštatovať,
že žalobkyňa II. nesporne nežila v čase i s poškodeným K. R. v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti
a ani nebola jeho nezaopatreným dieťaťom (§ 9 ods. 1 v spojení s ust. § 254 zákona č. 461/2003 Z. z.).
Súd tak musí ďalej konštatovať, že žalobkyňou II. uplatnený nárok na náhradu nákladov na smútočné

oblečenie nemá zákonný podklad, na základe ktorého by mohla byť žalovanému uložená povinnosť
tieto náklady nahradiť (čl. 13 ods. 1 Ústavy SR). Ak by si aj žalobkyňa II. takýto nárok na náhradu
škody uplatňovala priamo ako poškodená, a to s odôvodnením, že ak by nebolo protiprávneho konania
žalovaného, nebola by nútená vynaložiť finančné náklady na smútočné ošatenie pre príslušníkov rodiny,
a preto je jej žalovaný povinný tieto náklady ako škodu nahradiť (na základe jeho zodpovednosti za túto

škodu podľa ust. § 16 v spojení s ust. § 420 ods. 1 a ust. § 442 ods. 1 OZ), súd poukazuje na to, že
pre vznik zodpovednosti škodcu za škodu podľa cit. ust § 420 ods. 1 OZ, ako už bolo uvedené v odseku
č. 39 odôvodnenia tohto rozsudku, je nutným predpokladom vzťah priamej príčinnej súvislosti medzi
protiprávnymkonanímškodcuavznikomškodynastranepoškodeného.Spoukazomnauvedenývýklad
je zrejmé, že medzi konaním žalovaného a vznikom žalobkyňou II. tvrdených vynaložených nákladov

neexistuje priama príčinná súvislosť. V tomto kontexte súd poukazuje na to, že žalobkyňa II. vznik
akýchkoľvek nákladov na zakúpenie ošatenia v rozsahu sumy 38,12 eur ani nepreukázala. Pokiaľ ide o
žalobkyňou II. produkované dôkazy na preukázanie vynaloženia takýchto nákladov, súd poukazuje na
to, že v zmysle predloženého príjmového pokladničného dokladu spoločnosti MSF Slovakia s. r. o. (na č.
l. 8 rub spisu) znejúceho na celkovú sumu 29,98 eur bolo ošatenie (nohavice/sukne, sukienky) zakúpené

v prevádzke uvedenej spoločnosti v Žiline dňa 13.04.2014, t. j. 4 dni po tom, ako došlo k predmetnej
nehodovej udalosti, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia K. R., a to teda v čase, keď K. R. ešte žil.
Do smrti K. R. tak v deň 13.04.2014 ostávalo 8 dní a teda súd považuje za nepravdepodobné, že by
žalobkyňa II. týmto nákupom za života K. R. vynakladala peňažné prostriedky na zakúpenie smútočného
ošatenia, či už pre seba, alebo pre príslušníkov svojej rodiny, a to z dôvodu účasti na pohrebe K. R..

Pokiaľ ide o druhý listinný dôkaz produkovaný žalobkyňou II. - príjmový pokladničný doklad spoločnosti
OZETA s. r. o. zo dňa 23.04.2014 (na č. l. 8 rub spisu), súd poukazuje na to, že tento potvrdzuje jednak
nákup pánskej košele (teda nie ošatenia určeného pre ženu) v prevádzke spoločnosti OZETA s. r .o. Belá
7271,91101Trenčín,dňa23.04.2014,tedadňa,kedysamalažalobkyňaII.scelousvojourodinoupodľa
obsahuje jej výpovede ako strany sporu na pojednávaní dňa 03.02.2017 zdržiavať na inom mieste, a to v

E. H. Z. [str. 10 ods. 4 zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2017: „V pondelok (pozn. dňa 21.04.2014) mi
volal brat, že otec zomrel. Do E. H. Z. sme tak prišli následne v utorok (pozn. dňa 22.04.2014) ja s celou
mojou rodinou a zostali sme v E. H. Z. až do nasledujúceho dňa po pohrebe (pozn. dňa 26.04.2014),
kedy sme odišli.“]. Na základe uvedeného súd žalobu žalobkyne aj v časti o zaplatenie sumy 100,-eur titulom náhrady majetkovej ujmy zodpovedajúcej nákladom vynaložených žalobkyňou II. na nákup
smútočného ošatenia príslušníkov rodiny zamietol.
47. V ďalšom si žalobkyňa II. uplatňovala proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá

mala spočívať vo vynaložení cestovných nákladov žalobkyne na cestu za K. R. v čase, kedy tento ležal v
nemocnici v Ž.. V prvom rade súd poukazuje na to, že mal závažné pochybnosti o tom, že by žalobkyňa
vykonala časť ňou deklarovanej cesty dňa 09.04.2014 z miesta svojho bydliska R. do Ž., E. H. Z. a späť,
a to časť cesty z E. H. Z. do R., a to s poukazom na jej výpoveď ako strany sporu na pojednávaní dňa
03.02.2017 (str. 10 ods. 4 zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2017), kedy žalobkyňa II. vypovedala, že:

„Bývam v R., bola som doma (pozn. dňa 09.04.2014), zavolal mi brat, plakal mi do telefónu, že čo sa
stalo. Sadli sme si tak s manželom do auta a manžel ma zaviezol do Ž.. Do nemocnice som sa však
už nedostala, keďže bola zatvorená a išli sme tak k našim do ich bytu. Tam sa už v podstate zbehla aj
iná rodina a nevedeli sme to všetko akosi poriadne vnímať. Manžel večer odcestoval späť, keďže musel
ísť do práce. Do nedele som tak bola v E. H. Z. u mamy (pozn. do dňa 13.04.2014)... S bratom sme
chodievali do nemocnice.“. Z uvedenej výpovede tak vyplýva, že žalobkyňa II. dňa 09.04.2014 už späť

z E. H. Z. do R. necestovala. Z cit. obsahu výpovede žalobkyne II. ako strany sporu na pojednávaní
dňa 03.02.2017 ďalej vyplýva závažná pochybnosť (resp. vyvrátenie) skutkového tvrdenia žalobkyne,
že dňa 11.04.2014 vykonala cestu z Trenčína do Žiliny, Kysuckého Nového Mesta a späť a súčasne,
že dňa 13.04.2014 vykonala časť jej deklarovanej cesty z Trenčína do Žiliny, Kysuckého Nového Mesta
a späť, a to časť cesty z Trenčína do Žiliny a Kysuckého Nového Mesta. S poukazom na v odseku č.

46 odôvodnenia tohto rozsudku cit. obsah výpovede žalobkyne ako strany sporu na pojednávaní dňa
03.02.2017 mal súd závažné pochybnosti (resp. považoval za vyvrátené) skutkové tvrdenia žalobkyne II.
ovykonaníčastijejcestydňa22.04.2014zTrenčínadoKysuckéhoNovéhoMestaaspäť,atočasticesty
z Kysuckého Nového Mesta do Trenčína, cesty dňa 24.04.2014 z Trenčína do Kysuckého Nového Mesta
a späť a cesty dňa 25.04.2014 (deň pohrebu) z Trenčína do Žiliny, Kysuckého Nového Mesta a späť,

keďže podľa cit. výpovede žalobkyne II. táto pricestovala do Kysuckého Nového Mesta dňa 22.04.2014
a odcestovala z Kysuckého Nového Mesta až dňa 26.04.2014. Ďalšie pochybnosti mal súd aj o vykonaní
žalobkyňou II. tvrdených: časti jej cesty dňa 15.04.2014 z Trenčína do Žiliny, Kysuckého Nového Mesta a
späť, a to časti cesty z Kysuckého Nového Mesta do Trenčína, cesty dňa 17.04.2014 z Trenčína do Žiliny,
Kysuckého Nového Mesta a späť, cesty dňa 18.04.2014 z Trenčína do Žiliny a Kysuckého Nového Mesta

a cesty dňa 19.04.2014 z Trenčína do Žiliny a Kysuckého Nového Mesta, a to opätovne s poukazom na
obsah výpovede žalobkyne ako strany sporu na pojednávaní dňa 03.02.2017 (str. 10 ods. 4 a 8 zápisnice
o pojednávaní dňa 03.02.2017), kedy táto uviedla, že: „S bratom sme chodievali do nemocnice, pričom
chodieval aj manžel z Trenčína do Žiliny s našim synom. Celá rodina sme tak v podstate za otcom
chodievali, pričom nás púšťali len po dvoch, celý čas tam sedela mama a my sme sa popri nej striedali.

Bolo to jednoducho strašné. Jeden deň je otec v poriadku a na druhý deň už sa s ním nemôžete ani
porozprávať. Takto to pokračovalo, kým nám nepovedali, že už nie je v podstate nádej a nepreviezli ho
do Čadce. Pred Veľkou nocou som odišla v sobotu (pozn. dňa 19.04.2014) domov... Nebola som (pozn. v
čase od 09.04.2014 do 26.04.2014) v práci, bola som v Kysuckom Novom Meste u mamy.“. Z cit. obsahu
výpovede žalobkyne II. ako strany sporu možno totiž vyvodiť, že v dňoch od 15.04.2014 do 19.04.2014

bola v Kysuckom Novom Meste a do miesta svojho bydliska v Trenčíne nechodila, pričom v tomto čase
chodievala do nemocnice v Žiline za K. R. so svojim bratom - žalobcom III., ktorý rovnako ako žalobkyňa
v konaní tvrdil, že v dňoch 19.04.2014 až 19.04.2014 chodieval svojim osobným motorovým vozidlom za
otcom K. R. do nemocnice v Žiline. Logicky tam možno z uvedeného v ďalšom vyvodiť, že žalobkyňa II.
v dňoch 19.04.2014 až 19.04.2014 použila na cesty z Kysuckého Nového Mesta do nemocnice v Žiline

a späť ako dopravný prostriedok osobné motorové vozidlo žalobcu III.
48. Odhliadnuc od uvedených pochybností uvedených v predošlom odseku odôvodnenia tohto rozsudku
súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu SSR spis. zn. Cpj 11/1980 zo dňa 19.06.1980
(zverejneného v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí súdov ČSSR roč. 1980 pod
publikačným č. 28, R 28/1980) „Od vecnej škody treba odlišovať náklady spojené s liečením (§ 193

ods. 1 písm. c/ Zák. práce) napr. pri návštevách ošetrovaného. Z hľadiska účelnosti vynaloženia týchto
nákladov treba vždy skúmať, či takéto návštevy priaznivo ovplyvňovali psychický stav ošetrovaného a
tým urýchľovali liečebný proces.“. V zmysle tohto stanoviska v nadväznosti na cit. ust. § 449 ods. 1 a
3 OZ má proti škodcovi osoba, ktorá takýto náklad vynaložila, právo na náhradu nákladov spojených s
liečením poškodeného na zdraví, a to aj nákladov súvisiacich s realizáciou návštev poškodeného, avšak

len za podmienky ich účelnosti, ktorá je naplnená len vtedy, ak takéto návštevy priaznivo ovplyvňovali
psychický stav ošetrovaného a tým urýchľovali liečebný proces. Z nesporných skutkových tvrdení
žalobcov uvedených v žalobe však vyplýva, že K. R. po utrpenom úraze upadol do bezvedomia a bol
až do svojej smrti udržiavaný v umelom spánku (t. j. v období od 09.04.2014 do 21.04.2014), z čohonepochybne vyplýva, že návštevy žalobkyne III. tak priaznivo neovplyvnili psychický stav K. R. a ani
neurýchlili jeho liečebný proces. Žalobkyni tak nevzniklo právo na náhradu účelných nákladov spojených
s liečbou K. R. v zmysle cit. ust. § 449 ods. 1 a 3 OZ, ktoré by boli spočívali v nákladoch na vykonané

cesty žalobkyne za účelom návštev jej otca K. R. v čase jeho hospitalizácie v nemocnici.
49. Súčasne možno uzavrieť, že v súvislosti zo zodpovednosťou žalovaného za škodu na zdraví K.
R. podľa ust. § 420 ods. 1 OZ nemohlo nijako inak vzniknúť žalobkyni právo na náhradu nákladov
vzniknutých v súvislosti s vykonanými cestami žalobkyne za účelom návštev jej otca K. R. v čase jeho
hospitalizácie v nemocnici a teda na priznanie takéhoto nároku žalobkyni II. nie je zákonný podklad

a žalovaného nie je možné zaviazať na náhradu takýchto nákladov žalobkyni II (čl. 13 ods. 1 Ústavy
SR). Ak by si aj žalobkyňa II. takýto nárok na náhradu škody uplatňovala priamo ako poškodená, a
to s odôvodnením, že ak by nebolo protiprávneho konania žalovaného, nebola by nútená vynaložiť
finančné náklady na cesty za svojim otcom počas jeho hospitalizácie v dňoch 09.04.2014 až 19.04.2014,
ako aj na jeho pohreb dňa 25.04.2014 z miesta svojho bydliska v Trenčíne, a preto je jej žalovaný
povinný tieto náklady ako škodu nahradiť (na základe jeho zodpovednosti za túto škodu podľa ust. §

420 ods. 1 v spojení s ust. § 442 ods. 1 OZ), súd poukazujúc opätovne na výklad naplnenia podmienky
priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom týchto nákladov na
strane žalobkyne II. (ako škody), uvedený v odseku č. 39 odôvodnenia tohto rozsudku, dospel k záveru,
že ani v tomto prípade nedošlo k vzniku zodpovednosti žalovaného podľa ust. § 16 v spojení s ust. § 420
ods. 1 OZ za vznik takejto (žalobkyňou II. tvrdenej) škody na strane žalobkyne II. Protiprávne konanie

žalovaného spočívajúce, pokiaľ ide o jeho bezprostredný následok v podobe poškodenia zdravia K. R. s
jeho následným úmrtím, by totižto bezprostredne priamo neviedlo k vynaloženiu dotknutých cestovných
nákladovnastranežalobkyne,atobeztoho,abyktomutokonaniunepristúpiladobrovoľnávôľovázložka
žalobkyne II. takéto náklady bez ohľadu na príčinu poškodenia zdravia K. R. vynaložiť. Ak by totiž takejto
skutočnosti nebolo, aj napriek existencii protiprávneho konania žalovaného by takéto náklady na strane

žalobkyne II. neboli nikdy vznikli. S poukazom na uvedené úvahy a závery (v tomto, ako aj v predošlom
odseku odôvodnenia tohto rozsudku) súd žalobu žalobkyne II. v časti o zaplatenie sumy 437,06 eur
titulom náhrady majetkovej ujmy zodpovedajúcej cestovným nákladom žalobkyne II. zamietol.
50. Zo zásadne totožných dôvodov, ako boli uvedené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto
rozsudku, súd zamietol aj žalobu žalobcu III. v časti o zaplatenie sumy 94,66 eur titulom náhrady

majetkovej ujmy zodpovedajúcej cestovným nákladom žalobcu III.
51. Napokon ak si žalobkyňa II. uplatňovala proti žalovanému právo na náhradu majetkovej ujmy
(škody) z dôvodu, že v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného v dňoch 09.04.2014
do 26.04.2014 nepracovala, pričom mala v zamestnaní neplatené voľno a tým prišla o zárobok v
celkovej sume 589,14 eur, čím jej mala vzniknúť škoda, súd konštatuje, že v súvislosti s existenciou

zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú na zdraví K. R. nejestvuje zákonný podklad, na základe
ktorého by sa mohla iná osoba ako poškodený domáhať náhrady ušlého zárobku, t. j. náhrady škody
podľa ust. § 420 ods. 1 v spojení s ust. § 442 ods. 1 OZ, teda opätovne nebolo možné uložiť v
zmysle cit. ust. čl. 13 ods. 1 Ústavy SR žalovanému povinnosť plniť takýto peňažný záväzok v sume
589,14 eur žalobkyni II. Opätovne, ak by aj súd posudzoval, že žalobkyňa II. si takýto dotknutý na

zaplatenie sumy 589,14 eur uplatňovala priamo ako poškodená na základe toho, že nebyť protiprávneho
konania žalovaného, došlo by na jej strane k rozmnoženiu jej hmotných statkov v podobe obdržaného
zárobku za obdobie od 09.04.2014 do 26.04.2014, teda nedošlo by na jej strane ku škode v podobe
ušlého zisku, súd opakovane, ako tomu bolo v odseku č. 39 odôvodnenia tohto rozsudku, že pre vznik
zodpovednosti škodcu za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ sa vyžaduje priama príčinná súvislosť

medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody na strane poškodeného. V danom prípade
tu však opätovne priama príčinná súvislosť absentovala. Opätovne súd poukazuje, obdobne ako v
odseku č. 49 odôvodnenia tohto rozsudku, na to, že priamu príčinnú súvislosť aj v tomto prípade
vylučovalo to, že protiprávne konanie žalovaného spočívajúce, pokiaľ ide o jeho bezprostredný následok
v podobe poškodenia zdravia K. R. s jeho následným úmrtím, by totižto bezprostredne priamo neviedlo

k nemožnosti dosiahnutia zárobku zo zamestnania na strane žalovanej, a to bez toho, aby k tomuto
konaniu nepristúpila dobrovoľná vôľová zložka žalobkyne II. nenastúpiť v danom období do práce na
základe neplateného voľna poskytnutého jej zo strany jej zamestnávateľa a nedosiahnuť zárobok za
vykonanú prácu pre svojho zamestnávateľa v danom období, a to opätovne bez ohľadu na príčinu
poškodenia zdravia K. R.. Len na doplnenie súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa II. tvrdila, že

jej ušiel zárobok za deň 09.04.2014 v sume 32,73 eur, táto majetková ujma (ak vôbec vznikla) v
podobe ušlého zárobku nebola ani v nepriamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného,
keďže žalobkyňa II. sa nepochybne dozvedela o úraze svojho otca K. R. v domácom prostredí až v
podvečerných hodinách (teda mimo štandardnej pracovnej doby žalobkyňou udávanej od 07.00 hod. do15.30 hod), čo vyplýva jednak z obsahu jej výpovede ako strany sporu na pojednávaní dňa 03.02.2017
(str. 10 ods. 4 zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2017): „Ja som sa to dozvedela ako posledná. Bývam
v Trenčíne, bola som doma, zavolal mi brat, plakal mi do telefónu, že čo sa stalo. Sadli sme si tak s

manželom do auta a manžel ma zaviezol do Žiliny. Do nemocnice som sa však už nedostala, keďže
bola zatvorená a išli sme tak k našim do ich bytu.“ a jednak z obsahu výpovede žalobcu III. ako strany
sporu na pojednávaní dňa 03.02.2017 (str. 8 ods. 1 zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2017): „Pri
odchode z nemocnice som zavolal sestre, t. j. žalobkyni II., bolo to okolo 16.00 hod., ktorá sa dostavila
následne do bytu na Kollárovej ulici v Kysuckom Novom Meste.“ a teda, ak dňa 09.04.2014 žalobkyňa II.

nepracovala, nebolo to ani nepriamo v súvislosti s úrazom jej otca K. R. tohto dňa. V ďalšom poukazujúc
na obsah výpovede žalobkyne II. ako strany sporu na pojednávaní dňa 03.02.2017 (str. 10 posledný
odsek zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2017), kedy žalobkyňa II. jednoznačne na otázku súdu, či
pracuje aj v dňoch pracovného voľna, resp. v dňoch štátnych sviatkov, odpovedala, že nie. V dotknutom
období by tak žalobkyňa II. v dňoch 12.04.2014 (sobota), 13.04.2014 (nedeľa), 19.04.2014 (sobota),
20.04.2014 (nedeľa) a 26.04.2014 (sobota) za normálneho chodu udalostí (t. j. bez akejkoľvek súvislosti

s úrazom a následným vývojom zdravotného stavu K. R.) nepracovala a nevznikol by jej tak žiadny nárok
na mzdu (zárobok), a preto na jej strane za nevykonávanie práce v týchto dňoch pre jej zamestnávateľa
jej nemohla ani vzniknúť majetková ujma v podobe ušlého zárobku (mzdy) v celkovej uplatňovanej sume
163,65 eur. Obdobne je tomu tak aj pokiaľ ide o predmetný nárok uplatňovaný žalobkyňou II. za dni
18.04.2014 (štátny sviatok - Veľký piatok) a 21.04.2014 (štátny sviatok - Veľkonočný pondelok) v rozsahu

sumy 65,46 eur, keďže v tomto prípade by žalobkyňa za normálneho behu udalostí rovnako nepracovala
a vznikol jej nárok na mzdu podľa ust. § 122 ods. 3 veta tretia a štvrtá zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce (ďalej len „ZP“) v platnom znení, resp. nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 122 ods. 3 veta prvá,
druhá a piata ZP v platnom znení. Napokon súd poukazuje na to, že žalobkyni vzniklo za deň 25.04.2014
(deň pohrebu Stanislava Teplického) právo na pracovné voľno s náhradou mzdy podľa ust. § 141 ods.

2 písm. d) bod 2 ZP v platnom znení, a preto na jej strane nemohlo dôjsť k vzniku akéhokoľvek nároku
na náhradu ušlého zárobku v sume 32,73 eur, a to bez ohľadu na to, či si takýto jej vzniknutý nárok u
svojho zamestnávateľa uplatnila.
52. V ďalšom ak si žalobkyňa II. uplatňovala titulom majetkovej ujmy aj právo na zaplatenie sumy
50,- eur ako nákladov na právne služby vynaložené na zastupovanie ako poškodenej v samotnom

trestnom konaní vedenom Okresným riaditeľstvom PZ v Čadci, odborom kriminálnej polície Čadca
pod ČVS: ORP-209/2-VYS-CA-2014, súd tento uplatnený nárok zo strany žalobkyne nepovažoval z
hľadiska právnej kvalifikácie za nárok na náhradu škody, ale za nárok na zaplatenie príslušenstva
uplatnenej pohľadávky zo strany žalobkyne II. v zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ. Z vykonaného dokazovania
vo veci vyplynulo, že žalobkyňa II. ako poškodená (§ 46 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný

poriadok) splnomocnila na svoje zastupovanie Advokátsku kanceláriu JUDr. Danica Birošová, s. r. o.
(ako splnomocnenca poškodeného podľa ust. § 53 Trestného poriadku), pričom v tomto dotknutom
trestnom konaní, ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 36T/155/2014-143 zo dňa
10.10.2014 vyplýva, že žalobkyňa II. bola so svojimi nárokmi na náhradu škody, ktoré si prostredníctvom
splnomocnenca uplatnila podaním zo dňa 24.07.2014 (v rovnakom rozsahu ako boli uplatnené

žalobcami I. až III. žalobou v prejednávanej veci), odkázaná na občianske súdne konanie a nebola
jej ani priznaná v zmysle ust. § 557 Trestného poriadku náhrada trov, ktoré vynaložila v súvislosti
s uplatňovaním svojich nárokov v rámci trestného konania. Súčasne z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobkyňa II. uhradila oproti príjmovému pokladničnému dokladu č. C. XXXXXXX svojmu
splnomocnencovi - advokátovi v trestnom konaní dňa 05.05.2014 za svoje zastupovanie sumu 500,-

eur (ako odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, vrátane DPH). Súd má za to,
že v danom prípade boli tieto náklady v trestnom konaní vynaložené účelne v súvislosti s uplatnením
práva žalobkyne II. na náhradu, či už majetkovej ujmy (v rozsahu sumy následne žalobkyni II. plnenej zo
stranyintervenientanastranežalovaného),alebonemajetkovejujmy,čoanižalovaný,akoajintervenient
na jeho strane v konaní v prejednávanej veci nenamietali a nespochybňovali, a preto žalobkyni II.

vzniklo právo na zaplatenie príslušenstva jej pohľadávky na náhradu peňažných nárokov (ako boli tieto
plnené zo strany intervenienta na strane žalovaného), ako aj nemajetkovej ujmy. Doposiaľ však zo
strany žalovaného k plneniu nároku žalobkyne II. na zaplatenie sumy 500,- eur nedošlo, a preto súd
žalobe žalobkyne II. v časti o zaplatenie sumy 500,- eur ako dôvodnej vyhovel a žalovaného zaviazal
na zaplatenie tejto sumy.

53. V kontexte so žalovanými nárokmi žalobcov I. až III. na náhradu nemajetkovej ujmy (u žalobkyne I.
vo výške 40.000,- eur a u každého zo žalobcov II. a III. vo výške 24.000,- eur), si súd dovolí citovať z
odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, ktoré právne
závery si súd osvojuje z hľadiska právneho posúdenia žalobcami uplatnených nárokov na náhradunemajetkovej ujmy: „Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo 16. decembra 1992 vo veci Niemetz
proti Nemecku uviedol, že „...nepovažuje za možné alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu
pojmu „súkromný život“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom“,

v ktorom môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť
vonkajší svet neobsiahnutý v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež obsahovať do
určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi.“ Súčasťou práva na súkromie je právo
na rodinný život... Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať
vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú

sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže
porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z
týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný
život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne
bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru
osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti

jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku
zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená
prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má
možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení §
13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej

nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba
na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým
intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený
protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.“. V súlade s

citovaným ust. § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v prejednávanej veci žalobcovia) mala
právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny)
zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom
o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.
1Cdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010)

54. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný bol podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 36T/155/2014-143 zo
dňa 10.10.2014 uznaný vinným z trestného činu usmrtenia K. R. manžela žalobkyne I. a otca žalobcov I.
a II., keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti smrť K. R., ktorým výrokom rozhodnutia bol súd (podľa ust.
§ § 193 CSP) v tomto konaní viazaný. Súd nemal v ďalšom žiadne pochybnosti o tvrdeniach žalobcov

o ich citovej ujme vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby (manžela a otca K. R.) a takisto aj
spoločenstva (vzťahu) s touto blízkou osobou. Napokon tento skutkový záver vyplýva aj z výpovedí
žalobcov i. až III. ako strany sporu. Tým bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za neoprávnený
zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol
smrťou ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený.

55. V prípade zásahu do práva na ochranu jej osobnosti má fyzická osoba v zmysle cit. ust. § 13 ods. 1
OZ právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V danom
prípade zásahu do práva na súkromie žalobcov I. až III. možno s istotou konštatovať, že neoprávnený
zásah žalovaného do čiastkového práva žalobcov I. až III. na ochranu ich osobnosti je zásahom, ktorý

je nereparovateľný, teda ktorého následky už nemožno akýmkoľvek spôsobom odstrániť. Nie je totižto
možné navrátiť život K. R. ako osobe, ktorej smrťou došlo k nezvratnému narušeniu rodinného života
žalobcov I. až III. a teda k nezvratnému pretrhnutiu všetkých ich väzieb s osobou K. R. ako manžela
žalobkyne I. a otca žalobcov II. a III. Preto v úvahu nepripadá použitie nasledovných v cit. ust. § 13 ods.
1 OZ uvedených prostriedkov ochrany proti neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti,

a to možnosti žalobcov domáhať sa aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu
ich osobnosti a aby sa odstránili následky tohto zásahu. V danom prípade tak žalobcovia I. až III.
disponovali zásadne jediným prostriedkom ochrany práva na ochranu ich osobnosti, a to právom na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcie). Tento prostriedok právnej ochrany aj žalobcovia
v prejednávanej veci využili a žalobou si uplatňovali nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v

peniazoch.
56. Z pohľadu žalobcami zvoleného prostriedku ochrany ich práva na ochranu osobnosti, súd považuje
za potrebné pristaviť sa pri objasnení pojmu nemajetková ujma. Za nemajetkovú ujmu je možné
považovať takú ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jeho postavenia v spoločnosti.Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity, ani do majetkovej sféry
postihnutej osoby. S ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako aj s poukazom na obsah výpovedí
žalobcov I. až III. na pojednávaní dňa 03.02.2017 je možné bez najmenších pochybností konštatovať, že

žalobcovia utrpeli nemajetkovú ujmu prejavujúcu sa v ich pocitoch šoku, smútku zo straty blízkej osoby
a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s jednou z okruhu ich najbližších osôb (u žalobkyne I. manžela a u
žalobcov II. a III. otca).
57. Predpokladom pre prisúdenie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme je nedostatočnosť
morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcom

odseku odôvodnenia tohto rozsudku, žalobcovia v danom prípade v príčinnej súvislosti so zásahom
do ich práva na súkromie utrpeli, a to v príčinnej súvislosti s usmrtením K. R., nemajetkovú ujmu. V
danom prípade sa súčasne javila súdu možnosť priznania primeraného zadosťučinenia len v morálnej,
nepeňažnej forme, ako zjavne nedostatočná, a to najmä vo vzťahu k nenahraditeľnosti straty jednej
z najbližších osôb žalobcov, pričom ujmu týmto vzniknutú nemožno plne nahradiť ani peňažnou
satisfakciou, ktorú za daných okolností možno vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu

závažného dosahu protiprávneho konania žalovaného, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie
je možné určiť.
58. Súd tak vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcov I. až III.
na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je čo do základu daný a zaoberal sa tak v ďalšom
posúdením otázky primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia, ktoré bolo za daných okolností

primerané žalobcom I. až III. priznať. Pokiaľ tak ide posúdenie tejto nastolenej otázky, súd vychádzal
z v ďalších odsekoch uvedených všeobecných zásad ustálených v rozhodovacej činnosti najvyšších
súdnych autorít.
59. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnostiniejejedinýmavýlučnýmkritériompreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.

Pri určení tejto výšky musí súd prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto
okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú nedbanlivosť alebo
úmysel). Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa tak stáva právne významným
až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. (rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1

Cdo 89/1997 zo dňa 28.04.1998, spis. zn. 1 Cdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010, spis. zn. 4 Cdo 139/2011)
60. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej (peňažnej) náhrady
je tak tvoriacim a bezpochybne aj jedným z kľúčových aspektov pre navýšenie tejto náhrady.
Základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba finančnej satisfakcie
narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je

vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorou má prísť
zadosťučinenie). V tomto smere je možné dôjsť až k záveru, že v prípade zlého úmyslu (zámeru) na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoje odsúdenie nad týmto spoločensky i právne
zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť práve citeľným určením výšky peňažného zadosťučinenia.
Je však potrebné zdôrazniť, že popri vyššie uvedených funkcií náhrady je potrebné skúmať aj ďalšie

konkrétne okolnosti každého prípadu, a to ako právne, alebo skutkové, priťažujúce, alebo naopak
poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej k spôsobenej škode;
inak sa bude napr. hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy,
inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany
zodpovedného úplne jasné (napr. bol v trestnom konaní odsúdený, eventuálne bol odsúdený jeho

zamestnanec pod.). Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), tak sú a) postoj
žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu
- fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia
usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť
vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže

zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť
ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná
možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane
poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so
zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej

osobe, d) prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu
kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,
obmedzujúce ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri
zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, stratarodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit
zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne
prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie

zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe dostatočná, jej poskytnutie a následné posúdenie
jej významu však môže prehovoriť do zníženia peňažného zadosťučinenia. (z nálezu Ústavného súdu
ČR spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015).
61. Napokon súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí
v európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mal priznávať

porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne
podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp.
škodcu) na spravodlivý súdny proces. V kontexte s tejto zásady si súd dovolí poukázať na niektoré
rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou
blízkej osoby pri dopravnej nehode.
62. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015 priznal žalobcovi ako

pozostalému, ktorý navždy stratil pri autonehode zavinenej nedbanlivostným protiprávnym konaním inej
osoby manželku a dve maloleté deti, celkovo peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 45.000,- eur.
Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, že vzal za základ svojich úvah verdikt Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) v prípade Kontrová proti Slovenskej republike (pozn. na toto
rozhodnutie sa v prejednávanej veci odvolával aj intervenient na strane žalovaného). V predmetnom

rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- eur, pričom neoprávneným
zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému
činu) do osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo
veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline zvolil dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že
v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné

bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha
totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa
nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu,
smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná
v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za

nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Rovnako možno z daného
konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o „nulovom“ základnom východisku.
Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová proti Slovenskej republike za zásah do
práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci
vabsolútnomrozvráteníadeštrukciirodinnéhoživotamenovanej,nakoľkodošloksúčasnémuusmrteniu

oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal
samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia Krajský súd v Žiline konštatoval, že vo vzťahu k
jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500,- eur. Krajský súd v Žiline ďalej v pomerovaní s
okolnosťami súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí žalobcu
aj k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča

a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na vykonané dokazovanie Krajský súd v Žiline ustálil, že
vzťahy v rodine žalobcu boli intenzívne.
63. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013 potvrdil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013, ktorým bola
priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni I. ako pozostalej manželke, maloletej žalobkyni

II. ako pozostalej dcére, žalobcom III. a IV. ako pozostalým rodičom, ktorý navždy stratili v osobe
usmrteného manžela, otca a syna, a to pri autonehode spôsobenej žalovaným vedúcim osobné
motorové vozidlo po požití alkoholu, ktorý neprispôsobil jazdu vozidla situácii v cestnej premávke a
svojim schopnostiam, pred križovatkou cez odbočovací pruh predchádzal pred ním jazdiace vozidlo vo
vzdialenosti, ktorá nebola dostatočná na dokončenie predchádzania, rýchlosťou 105 km/hod., prešiel

do protismeru a na prechode pre chodcov pravou časťou vozidla narazil do chodca - príbuzného
žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej svoje odvolacím súdom potvrdené rozhodnutie odôvodnil skutkovými
zisteniami, že strata manžela u žalobkyne I. v čase vysokého štádia tehotnosti (pozn. čakajúc narodenie
žalobkyne II.) predstavovala mimoriadne šokujúce osamotenie bez pomoci najbližšieho člena rodiny,
na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii, o to viac v uvedenom

stave. Žalobkyňa II. definitívne stratila možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému
rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plní svoje funkcie. Žalobcovia III. a
IV. prišli o svojho najstaršieho syna, s ktorým ich spájal silný emocionálny vzťah a takmer každodenná
pomoc, napriek založeniu vlastnej rodiny. Žalobcovia so zomrelým príbuzným tvorili fungujúcu rodinu,ktorá predstavovala pre ich všetkých pevné rodinné zázemie, ukotvené v nebohom, vzhľadom na
jeho zručnosti, schopnosti a charakterové vlastnosti. V predmetnej veci tak bolo priznané peňažné
zadosťučinenie žalobkyni I. v sume 20.000,- eur, žalobkyni II. v sume 23.000,- eur a žalobcom II. a III.

v sume 10.000,- eur.
64. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 4 Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012, ktorým zamietol dovolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave spis. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16.03.2011, ktorým bola
žalobcom I. a II., ako pozostalým rodičom po ich dcére, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode
spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla, ktorý sa nevenoval

plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol
chodkyňu dcéru žalobcov I. a II., prechádzajúcu po prechode pre chodcov a ľavou prednou stranou
vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej nehody zomrela, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 15.000,- eur. Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodnutí
vychádzal z toho, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že usmrtená dcéra žila v spoločnej
domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami I. a II.), o týchto sa starala, bola hybnou silou ich domácnosti.

Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju pravidelne takmer dennodenne navštevovali
v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali,
stále im chýba a keďže sa jednalo o ich dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďže s nimi žila v
spoločnej domácnosti a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti.
Smrťoudcérybolanarušenácelistvosťichrodiny,bolozasiahnutédoichsúkromnéhoarodinnéhoživota,

pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode
došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia I. a II.
ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej
lásku a radosť s ňou prežívanú.
65. Pokiaľ ide o kritérium závažnosti nemajetkovej ujmy, možno vo všeobecnosti uviesť, že strata

blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť.
V konkrétnostiach prejednávanej veci možno aj s ohľadom na okolnosti na strane žalobcov ako
postihnutých osôb neoprávneným zásahom žalovaného konštatovať, že z obsahu výpovedí žalobcov I.
až III. (ako aj značnej emotivity týchto výpovedí, najmä u žalobkyne I., ako je zachytená na zvukovom
zázname z pojednávania dňa 03.02.2017) vyplynulo, že emočná a citová naviazanosť žalobcov I. až

III. na osobu zosnulého K. R. bola primeraná stupňu ich príbuzenského pomeru, teda v tomto prípade
rozvinutá. Pre žalobkyňu I. bol jej manžel K. R. celoživotným partnerom, s ktorým vychovala dve deti,
žila s ním počas ich dlhotrvajúceho manželstva v spoločnej domácnosti a nepochybne si vzájomne po
celý svoj život, ako aj v období ich staroby (žalobkyňa v čase smrti K. R. vo veku 73 rokov a K. R. vo veku
77 rokov) boli oporou, pomocou a odhliadnuc od pomoci žalobcov II. a III. odkázaní výživou jeden na

druhého. Žalobcovia II. (vo veku 47 rokov v čase smrti K. R.) a III. (vo veku 51 rokov v čase smrti K. R.)
ako plnoleté osoby v strednom veku stratili v osobe K. R. svojho otca, ktorý im v ich detstve nepochybne
poskytol osobnú starostlivosť, výchovu a výživu, s ktorým boli v čase predchádzajúcom jeho smrti v
pravidelnom, či už osobnom, alebo telefonickom kontakte, navštevovali ho a poskytovali mu pomoc.
Obaja žalobcovia nežili už so zosnulým K. R. v spoločnej domácnosti, majú svoj usporiadaný rodinný

život a obaja majú deti. Súd tak pri svojom rozhodnutí prihliadal ako na okolnosť, na ktorú je potrebné
brať zreteľ, aj na už pomerne vysoký vek K. R. v čase jeho smrti.
66. Na strane žalovaného súd pri svojom rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal
ako na významnú skutočnosť, že v danom prípade išlo na jeho strane o nedbanlivostné (neúmyselné)
konanie.

67. V ďalšom však spôsob prejavenia ľútosti nad spáchaným skutkom zo strany žalovaného vo vzťahu
k žalobcom bez preukázania prejavenia účinnej morálnej satisfakcie žalobcom I. až III. aj napriek
jeho návšteve u žalobkyne I. v čase tesne po pohrebe K. R. pred začatím sporu na súde a súčasne
vynaloženia citeľnej a nezištnej pomoci žalobcom, súd nepovažoval za takú okolnosť (ako ju mal na
mysli Ústavný súd ČR v náleze spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015), ktorá by mala viesť k

ďalšiemu zníženiu súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom I. až III. V kontexte týchto
záverovsúdpoukazujeajnaskutkovúargumentáciužalobcovI.ažIII.vpodanízodňa26.10.2016ojeho
pasívnom postoji vo vzťahu k nim, ktorú žalovaný nevyvrátil. Vo svetle uvedeného postoj žalovaného
v samotnom súdnom konaní v prejednávanej veci sa môže javiť v očiach žalobcov ako účelový v
snahe o zníženie náhrady nemajetkovej ujmy. Priznanie sa žalovaného v dotknutom trestnom konaní

k spáchaniu skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, uzavretie dohody o vine a treste žalovaným a
samotné uloženie trestu žalovanému rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 36T/155/2014-143 zo dňa
10.10.2014 nie sú podľa názoru súdu rovnako takými okolnosťami, ktoré by bolo možné vnímať zo
strany žalovaného ako prejavenie morálnej satisfakcie vo vzťahu k žalobcom a ktoré by boli spôsobiléznížiť súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom I. až III. (k tomu rozsudok Krajského súdu
v Žiline spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013: „Prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu
odňatia slobody v trvaní sedem a pol roka žalovanému za jeho protiprávne konanie, nie sú ani podľa

názoru odvolacieho súdu skutočnosti významné z hľadiska posudzovania dôvodnosti a výšky žalobcami
uplatneného nároku.“.
68. Súd tak vychádzajúc z vyššie uvedených všeobecných zásad určovania výšky relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vyššie konštatovaných individuálnych okolností prejednávanej veci,
prihliadajúc na vyššie uvedenú prax súdov v otázke určovania tejto výšky, najmä, avšak nie len, z

označeného rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015, berúc rovnako
ako Krajský súd v Žiline v tomto rozhodnutí ako určité referenčné vodítko sumu priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v prípade Kontrová proti Slovenskej republike (na ktorý poukazovali napokon aj
žalobcovia a aj intervenient na strane žalovaného), považoval za primerané, priznať žalobcom I. až III.
relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, ako je uvedená vo výroku tohto rozsudku, pričom v tomto
rozsahu žalobe žalobcov v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vyhovel a v ostatnom rozsahu

žalobuvtejtočastizamietol.Súdtakvdanomprípadepovažovalžalobcamiuplatňovanúvýškurelutárnej
náhrady za zjavne neopodstatnene vysokú, a to aj s poukazom rozsudkom ESĽP priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur v prípade Kontrová proti Slovenskej republike, v ktorom
došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky v takej miere, ktorá zodpovedala absolútnemu
rozvráteniu a deštrukcii jej rodinného života, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch (jediných)

jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal samovraždu. V
prejednávanomprípadektakejtoabsolútnejdeštrukciirodinnéhoživotažalobcovI.ažIII.zjavnenedošlo,
pričom súd musel vziať do úvahy aj vek usmrtených osôb a oprávnených osôb v oboch prípadoch.
Napokon, aby sa súd vysporiadal s argumentáciou intervenienta na strane žalovaného v tejto časti
sporu, súd jeho argumentáciu spočívajúcu v limitovaní výšky relutárnej náhrady v prejednávanej veci

výškou odškodnenia v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi nepovažoval za opodstatnenú (a to ani primerane, neaplikujúc priamo túto právnu normu
na prejednávanú vec), keďže tento zákon upravuje podmienky a rozsah odškodňovania obetí trestných
činov, nie zo strany ich páchateľov, ale zo strany štátu, pričom aj tento zákon počíta s odškodnením
zo strany povinných osôb vo väčšom rozsahu ako podľa tohto zákona (napr. ust. § 14 ods. 1, v

zmysle ktorého je poškodený, ktorému bolo poskytnuté odškodnenie za ujmu na zdraví podľa tohto
zákona, alebo jeho právny nástupca je povinný do piatich rokov odo dňa, keď mu odškodnenie bolo
poskytnuté, odviesť na účet ministerstva všetky finančné prostriedky, ktoré získal ako odškodnenie
za ujmu na zdraví inak ako podľa tohto zákona, a to až do výšky odškodnenia poskytnutého podľa
tohto zákona). Z obdobných dôvodov považovali za nedôvodnú uvedenú argumentáciu intervenienta

na strane žalovaného aj žalobcovia v záverečnej reči svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa
07.03.2017.
69. Na margo argumentácie strán sporu ohľadom rozsahu krytia žalobcami žalovaných nárokov
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
súd považuje za potrebné uviesť len toľko, že táto otázka nebola predmetom sporu, keďže sa žalobcovia

I. až III. žalobou v konaní nedomáhali (v zmysle ust. § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) voči intervenientovi
na strane žalovaného žiadneho plnenia, a preto táto otázka bola pri rozhodovaní súdu irelevantná,
nakoľko v danom prípade je podstatná len v ich vnútornom (zmluvnom) právnom vzťahu medzi
žalovaným a intervenientom na jeho strane a nemá vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného
v prejednávanej veci žiadny právny význam. Nad rozsah uvedeného tak súd nepovažoval za potrebné

sa posúdeniu tejto otázky pre nadbytočnosť viac venovať.
70. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
71. S poukazom na výšku peňažného plnenia, na ktoré v tomto rozsudku zaviazal žalovaného, v celkovej
sume 33.500,- eur, súd žalovanému určil v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP dlhšiu lehotu na plnenie tak,

ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
72. Podľa ust. čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
73. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.
74. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.75. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.
76. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
77. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
78. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania súd považuje za potrebné v prvom

rade uviesť, že ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov (čo bol aj prípad
prejednávanej veci), postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie
náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom
sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy, ktoré
strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa
pomeru výšky jednotlivých nárokov (t. j. podľa toho, ako sa tá-ktorá vec zo spoločne prejednávaných

vecí podieľala na vzniku týchto trov). Súd teda aj o nároku na náhradu trov konania rozhodne dvoma
samostatnými výrokmi. (viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s, str. 927) S
poukazom na uvedený výklad ta súd rozhodoval o náhrade trov konania zvlášť u každého žalobcami I.
až III. uplatneného nároku (spolu 6 nárokov, u každého žalobcu nárok na náhradu majetkovej škody a

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy) zvlášť.
79. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie, ktoré by bolo obdobou niekdajšieho ust. § 142 ods.
3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Na rozdiel od
predchádzajúcejprávnejúpravy(pozn.platnejvčasezačatiapredmetnéhokonania)nováprávnaúprava
už neupravuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1 a

2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len
čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech CSP
aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva
pohľadávky. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca
svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov
vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou

náhrady nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť,
čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu nález Ústavného súdu ČR spis. zn. III. ÚS 170/1999).
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Nemožno však opomenúť ani fakt, že strany zámerne výšku

sporu nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia a pod. Súdna prax sa v takom prípade
prikláňa k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý ma poznať aspoň
bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon
práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady
úspechu. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak

výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z
prisúdenejsumyjevtomtoprípadezdôvodniteľnécezinterpretáciupojmu„úspechvoveci“.(§255CSP),
keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma, čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného
nároku. (viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s, str. 926 a 927)

80. Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku
tak súd priznal všetkým trom žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu 100 %, keďže ich považoval čo do právneho základu za
plne úspešných (§ 255 ods. 1 CSP).
81. Pokiaľ ide o náhradu trov konania o nárokoch žalobcov I. a III. na náhradu majetkovej ujmy, súd

opätovne rozhodol o týchto nárokoch v zmysle cit. ust. § 255 ods. 1 CSP s poukazom na plný úspech
strany sporu v konaní, v tomto prípade žalovaného, avšak žalovanému nárok na náhradu týchto trov
konania voči žalobcom I. a III. nepriznal, a to rešpektujúc okolnosť, že žalovaný si výslovne v konaní
nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Aj keď CSP výslovne neupravuje právo intervenienta nanáhradu trov konania, súd vychádzajúc z analógie legis podľa cit. ust. čl. 4 ods. 1 CSP a aplikujúc
tak aj v otázke náhrady trov intervenienta na strane žalovaného, ktorému v konaní nepochybne trovy
vznikli, cit. ust. § 255 ods. 1 CSP, priznal intervenientovi na strane žalovaného vzhľadom na plný úspech

žalovaného, na ktorého podporu intervenient v konaní vystupoval, v tejto časti konania nárok na plnú
náhradu trov konania proti žalobcom I. a III., teda v rozsahu 100 %.
82. Napokon pokiaľ ide o náhradu trov konania o nároku žalobkyne II. na náhradu majetkovej ujmy, súd
rozhodol v zmysle cit. ust. § 255 ods. 2 CSP, keďže ani jedna zo strán sporu nemala v tejto časti konania
plný úspech. Súd tak zisťoval pomer úspechu a neúspechu strán sporu, pričom okrem rozhodnutia súdu

o žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 2.262,32 eur a z toho vyplývajúce úspechu/neúspechu
sporových strán, za procesný úspech žalobkyne II. považoval aj skutočnosť, že na základe späťvzatia
žaloby v časti o zaplatenie sumy 1.717,88 eur (žalobkyňa zobrala žalobu v tejto časti späť až po tom, ako
došlo k uspokojeniu jej nároku zo strany intervenienta na strane žalovaného po podaní žaloby) došlo k
zastaveniu tejto časti konania, avšak procesné zavinenie na zastavení konania tejto časti konania nesie
žalovaný (§ 256 ods. 1 CSP) a naopak za procesný úspech žalovaného považoval to, že na základe

späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie sumy 263,- eur (v rozsahu sumy ku ktorej plneniu nikdy zo strany
žalovaného a ani intervenienta na strane žalovaného nedošlo) došlo k zastaveniu tejto časti konania,
pričomprocesnézavinenienatomtozastavenínesiežalobkyňa(§256ods.1CSP).Porovnávajúcpomer
takto zisteného úspechu/neúspechu strán sporu, súd dospel k záveru o procesnom úspechu žalovaného
v rozsahu 20 %. Keďže aj vo vzťahu k žalobkyni sa žalovaný vzdal nároku na náhradu trov konania, súd

žalovanému nárok na náhradu trov konania o uplatnenom nároku žalobkyne II. na náhradu majetkovej
ujmy nepriznal. Obdobne, ako vo vzťahu k žalobcom I. a III. (ako je to uvedené v predošlom odseku
odôvodnenia tohto rozsudku) však súd priznal intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu
trov tejto časti konania v rozsahu 20 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v
elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného

predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby

každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).