Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoKR/24/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117210459
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117210459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu Sociálna poisťovňa, so sídlom 29.
augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava , IČO: 30 807 484, proti žalovanému: JUDr. J. Y., so sídlom T. X,X,
XXX XX J., správca úpadcu: KANAPA spol. s r.o. v konkurze, so sídlom Staničná 267/21, Brezová pod
Bradlom, IČO: 18 049 753, o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cbi/13/2017-131 zo dňa 20 augusta 2018
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd určil, že žalobca je veriteľom

pohľadávkyprotipodstate,ktorávzniklaztituluneuhradenéhopoistnéhonasociálnepoisteniezamesiac
september 2013, ktorá bola uplatnená v konkurze úpadcu KANAPA spol. s r.o. v konkurze, so sídlom
Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom,
IČO: 18 049 753 vo výške 21.057,99 eur, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 38K/23/2013
a ktorá je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 odsek 2 písmeno i) zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a vo výroku II., ktorým súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate,
ktorá vznikla z titulu neuhradeného poistného na sociálne poistenie za mesiac september 2013, ktorá
bola uplatnená v konkurze úpadcu KANAPA spol. s r.o. v konkurze,
so sídlom Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753 vo výške 21.057,99 eur, vedenom

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 38K/23/2013 a ktorá je pohľadávkou proti podstate podľa §
87 odsek 2 písmeno i) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trovkonaniavrozsahu100%.Súdprvejinštancieuviedol,žežalobcažalobuodôvodnilotým,žeOkresný
súd Trenčín uznesením sp. zn. 38K/23/2013, zverejneným v OV č. 198/2013 dňa 14.10.2013 vyhlásil
konkurz na majetok dlžníka KANAPA spol. s r.o. v konkurze, so sídlom Staničná 267/21, Brezová
pod Bradlom, IČO: 18 049 753 (ďalej len „úpadca“). Žalobca si v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o

konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoKR“), zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“), zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov
svojím podaním č. 333-197/2013, 47825-2/2013-BA zo dňa 05.11.2013 uplatnil u správcu pohľadávkyproti podstate, z titulu nezaplatenia poistného na sociálne poistenie v zmysle § 144 zák. č. 466/2003
Z. z. v platnom znení za obdobie 9/2013 vo výške 21.057,99 eur na podklade mesačného výkazu
poistného a príspevkov za obdobie september 2013. Správca listom zo dňa 20.04.2017 doručeným

žalobcovi 9.05.2017 oznámil, že uplatnenú pohľadávku ako pohľadávku proti podstate neuznáva vo
výške 21.057,99 eur, čo do právneho dôvodu a výšky a to z dôvodu, že za tieto pohľadávky nemožno
považovať poistné na sociálne poistenie za pohľadávku proti podstate z dôvodu, že vznikli pred
vyhlásením konkurzu a tieto pohľadávky musia súvisieť so správou a speňažením majetku. Žalobca
namieta tvrdenia žalovaného. Svoje pohľadávky si riadne a včas prihlásil do konkurzného konania.

Žalobca poukázal na znenie § 141 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, § 142 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení, § 143 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, § 231 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení.
V súvislosti s poistným na sociálne poistenie za mesiac september 2013.
Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.10.2017, v ktorom uviedol, že veriteľ si prihlásil
do konkurzného konania úpadcu pohľadávku s právnym dôvodom vzniku - nezaplatenie poistného na
sociálne poistenie za obdobie september 2013, v celkovej výške 21,057,99 eur ako pohľadávku proti

podstate.Správcaúpadcuprihlásenúpohľadávkuprotipodstatepoprelčodoprávnehodôvoduavýškya
to s poukázaním na ustanovenie § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR podľa ktorého sú pohľadávkou proti podstate:
„pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne
poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové
sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.

Zdôraznil, že na to, aby pohľadávky na sociálnom poistení mohli byť zaradené medzi pohľadávky proti
podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i), alebo písm. k) ZKR, je potrebné kumulatívne splnenie
dvoch základných podmienok, a to:1. Pohľadávky proti podstate musia vzniknúť po vyhlásení konkurzu
(časové kritérium)a zároveň 2. Pohľadávky proti podstate musia súvisieť s prevádzkovaním podniku
počas konkurzu (vecné kritérium) podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR. Pohľadávky proti

podstate musia súvisieť so správou a speňažovaním majetku (vecné kritérium) podľa ustanovenia § 87
ods. 2 písm. k) ZoKR Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa nejdená o pohľadávku proti
podstate, ktorá by súvisela s prevádzkovaním podniku, nakoľko správca nepokračuje v prevádzkovaní
podniku, a nejedná sa ani o správu a speňažovanie majetku, nakoľko v danom prípade sa nejedná o
poistné na sociálne poistenie zamestnancov, ktorým by správca prideľoval prácu

v súvislosti so správou a speňažovaním majetku, správca je toho názoru, že v prípade danej prihlásenej
pohľadávky sa nejedná o pohľadávku proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 ZoKR. podľa
žalovaného je žaloba neopodstatnená, vychádza z nesprávnych právnych tvrdení a nie je doložená
relevantnými dôkazmi a navrhol súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, ktoré uskutočnil v neprítomnosti žalovaného, ktorý
svoju neprítomnosť na pojednávaní vopred ospravedlnil hospodárnosťou konania a to podaním zo dňa
08.08.2018, v rámci ktorého zároveň uviedol, že trvá na všetkých svojich podaniach.
Na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom do spisu predložených listinných
dôkazov, pričom v súlade s § 204 C.s.p. neoboznamoval čítaním ani oboznamovaním obsahu: výzva

veriteľovi z 20.04.2017, prihlásenie pohľadávky proti podstate z 05.11.2013, mesačný výkaz poistného
a príspevkov za obdobie 9/2013, výpis
z internej evidencie žalobcu týkajúci sa registrácie úpadcu za obdobie od 01.01.2004 - 30.06.2015,
registračný list zamestnávateľa, uznesenie NS SR sp. zn. 2N Cdo 30/2012, rozsudok NS SR sp. zn.
1 Sžso /37/2014, nakoľko ide o listiny, ktorých odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a

listina ani jej obsah neboli protistranou spochybnené. Podľa § 204 C.s.p. súd na pojednávaní oboznámil
obsah: uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 38K/23/2013-161, uznesenie Okresného súdu Trenčín
č. k. 38K/23/2013-168, výpis
z registra organizácii na žalobcu z 09.08.2018, výpis z obchodného registra na úpadcu
z 09.08.2018, výpis z internej evidencie žalobcu týkajúci sa úpadcu registrácia od 01.09.2017-

05.09.2017, uznesenie NS SR 3 Obdo 9/2017, uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.
15CoKr/3/2017-158, uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo 9/2017, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso 37/2014.

3. Po takto vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi súd prvej inštancie zistil tento pre rozhodnutie
o žalobe podstatný skutkový stav: Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/23/2013-161

zo dňa 26.09.2013 bolo začaté konkurzné konanie na dlžníka, spoločnosť KANAPA spol. s r.o., so
sídlom Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753. Uznesenie bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku dňa 03.10.2013. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/23/2013-168
zo dňa 07.10.2013 bol na majetok dlžníka, spoločnosť KANAPA spol. s r.o., so sídlom Staničná267/21, Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753, vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol
ustanovený Crossdefault Management Group, k.s., súd uložil správcovi vypracovať podrobnú písomnú
správu o stave zisťovania a zabezpečenie majetku úpadcu, rovnako súd uložil správcovi povinnosť

bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov, veritelia boli vyzvaní na prihlásenie svojich
pohľadávok v lehote 45 dní a bolo uskutočnené poučenie pre veriteľov. Uznesenie bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku dňa 14.10.2013 a nadobudlo právoplatnosť dňa 15.10.2013. Žalobca si v
konkurznom konaní uplatnil ako pohľadávku proti podstate, pohľadávku vo výške 21.057,99 eur a to
z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za mesiace september 2013. Žalovaný žalobcovi

písomne dňa 09.05.2017 oznámil, že uplatnenú pohľadávka v celej výške
21.057,99 eur neuznáva a vyzval žalobcu na podanie určovacej žaloby v lehote 15 dní od doručenia
výzvy. Žalobcovi bolo oznámenie žalovaného doručené dňa 09.05.2015 a žalobca podal na súd žalobu
o určenie prihlásenej pohľadávky ako pohľadávky proti podstate dňa 19.05.2017. Úpadca, spoločnosť
KANAPA spol. s r.o., so sídlom Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753, bola
ako zamestnávateľ evidovaná v systéme žalobcu až do 05.09.2017. Úpadca v rámci registračného

listu zamestnávateľa neuviedol konkrétny dátum na výplatu miezd zamestnancov. Podľa mesačného
výkazu poistné a príspevkov, ktorý bol doručený žalobcovi zo strany úpadcu dňa 07.10.2013 na mesiac
september 2013, bolo poistné a príspevky k úhrade vyčíslené v celkovej výške 21.057,99 eur.
Rozhodnutie odôvodnil § 1, §23 ods. 1, § 24 ods. 1, §28 ods. 1, § 87 ods. 1, ods. 2 písm. i),
§ 87 ods. 7,8 ZOKR, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, § 143 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.

o sociálnom poistení.

4. Súd prvej inštancie posudzoval aktívnu a pasívnu vecnú legitimácia žalobcu
a žalovaného, pričom zistil, že v uvedenom prípade aktívna vecná legitimácia žalobcu a pasívna vecná
legitimácia žalovaného je daná. Žalobca má postavenie veriteľa v konkurze podľa § 24 ods.1 ZoKR.

Žalovaný má postavenie správcu majetku úpadcu podľa § 40 ods.1 ZoKR. Uviedol, že žalobca si uplatnil
podaním zo dňa 05.11.2013 do konkurzu na majetok úpadcu ako pohľadávku proti podstate svoju
pohľadávku vo výške 21.057,99 eur. Išlo
opohľadávku,ktorávzniklažalobcoviztitulupoistnéhonasociálnepoisteniezamesiacseptember2013.
Žalovaný po preskúmaní prihlásenej pohľadávky žalobcovi podaním zo dňa 20.04.2017, doručeným

žalobcovi dňa 09.05.2017 oznámil, že uplatnenú pohľadávku neuznáva, uviedol dôvody jej neuznania
a to časové kritérium, nakoľko mal správca za to, že pohľadávka vznikla pred vyhlásením konkurzu a
vecné kritérium, nakoľko mal za to, že pohľadávka nesúvisí s prevádzkovaním podniku ani so správou a
speňažovaním majetku podniku a zároveň vyzval žalobcu na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu
a výšky pohľadávky proti podstate v lehote 15 dní od doručenia výzvy, s poučením, že v prípade, ak

k podaniu žaloby nedôjde, na pohľadávku sa prihliadať nebude. Žalobca podal žalobu o určenie
právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate dňa 19.05.2017 t. zn. v lehote 15 dní od doručenia
výzvy správcu na podanie predmetnej žaloby, t. zn. žaloba bola podaná včas. Na uvedené je súd povinný
prihliadaťzúradnejpovinnosti. Žalobcasapodanoužaloboudomáhalurčenia,žeuplatnenápohľadávka
vo výške 21.057,99 eur ako poistné na sociálne poistenie za mesiac september 2013 je pohľadávkou

proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i/ t. zn. poukazoval na to, že ide o pohľadávku na sociálnom
poistení, príspevkoch na starobné dôchodcovské sporenie, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a súvisí
s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.

5. Súd prvej inštancie ustálil, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je potrebné

preukazovať, nakoľko možnosť podania žaloby vyplýva priamo z § 87 ods. 8 ZoKR.
Uviedol, že pokiaľ sa týka časového hľadiska vzniku pohľadávky, ktorá bola do konkurzu prihlásená, v
uvedenom prípade ide o pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu.
V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/5/2011, ktorý sa zaoberal
momentom vzniku pohľadávok žalobcu, v rámci ktorého uviedol, že je potrebné rozlišovať vznik a zánik

povinného sociálneho poistenia podľa §20 ods. 1 zák. č. 461/2003
Z. z. ako právneho vzťahu medzi poisteným - fyzickou osobou -zamestnancom a poisťovňou a právneho
vzťahu medzi platiteľom poistného a poisťovňou, pričom platiteľom poistného je jednak zamestnávateľ
zamestnanca ako aj samotný zamestnanec (okrem poistného na úrazové poistenie). Podľa § 141 ods. 2
zákona za zamestnanca však odvádza poistné zamestnávateľ, ktorý aj vykonáva zo mzdy zamestnanca

zákonom predpísané zrážky na jednotlivé zákonom stanovené druhy poistenia ak je ich zamestnanec
povinný platiť. Povinnosť zamestnávateľa platiť poistné a stanoviť jeho výšku (ako zamestnávateľ
zamestnanca-poistenéhoiakozamestnávateľpriúrazovompoistení)aodviesťpoistnézazamestnanca
je povinnosťou, ktorá sa viaže nielen na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru,ale na okolnosti podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako
platiteľa poistného (napr. či sa nejedná o starobného dôchodcu, na ktorého sa zákonné poistenie pre
prípad invalidity nevzťahuje, alebo osobu v stave práceneschopnosti). Poistné je zamestnávateľ povinný

odviesť v sumách uvedených vo výkaze poistného, ktorý je súhrnom všetkých odvodov poistného
zaťažujúcich mzdy všetkých zamestnancov (jednotlivo
i v súhrne) za príslušné mesačné obdobie v lehotách stanovených zákonom. Poistné, ktoré platí a
odvádza zamestnávateľ je splatné v deň určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom
zamestnanca.Podľa§142ods.1zákonapoistnésaplatínaúčetSociálnejpoisťovnevštátnejpokladnici

za kalendárny mesiac pozadu, ak tento zákon neustanovuje inak. Zamestnávateľ sa teda nemôže stať
dlžníkom poisťovne skôr, než mu vznikne povinnosť zaplatiť a odviesť poistné, teda skôr, než sa na
základe mesačných výkazov o vyplatených mzdách a výkazov poistného nestane zrejmým, za ktorého
zamestnanca a v akej výške je zamestnávateľ povinný platiť a odviesť jednotlivé druhy poistného. Naviac
túto výšku je oprávnená stanoviť aj poisťovňa predpísaním dlžného poistného (§ 178 ods. 1 písm. a)
bod 8 zák. č. 461/2003 Z. z.). Vo vzťahu poisťovňa - zamestnávateľ nie je záväzkový vzťah dlžníka a

veriteľa, ale ide o vzťah verejnoprávny, založený na zákonnom oprávnení Sociálnej poisťovne na poistné
a zákonnej povinnosti zamestnávateľa poistné zaplatiť a odviesť. Ak je pohľadávka charakterizovaná
ako právo veriteľa požadovať od dlžníka určitú majetkovú hodnotu, vznik a zánik pohľadávky poisťovne
voči zamestnávateľovi je preto možné posudzovať len na základe ustanovení zák. č. 461/2003 Z. z., t.j.
na základe tých ustanovení zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladajú povinnosť platiť(zaplatiť) a odviesť

poistné v zákonom stanovenom čase a výške.

6.Spoukazomnavyššieuvedenérozhodnutieakoajzvykonanéhodokazovania,malsúdprvejinštancie
preukázané, že pohľadávka v uvedenom prípade vznikla po vyhlásení konkurzu, ktorý bol vyhlásený
s účinkami dňa 15.10.2013. Pre vznik pohľadávky na strane žalobcu aj v zmysle vyššie uvedeného

rozhodnutia je rozhodujúce to, že zamestnávateľ sa nemôže stať dlžníkom žalobcu skôr, než mu vznikne
povinnosť zaplatiť a odviesť poistné (obdobne rozhodnutie NS SR 2M Cdo 30/2012, na ktoré poukazoval
žalobca) t. j. pre vznik pohľadávky žalobcu je rozhodujúce jednak určenie konkrétnej výšky poistného
a uplynutie lehoty na jej zaplatenie. Až vtedy vzniká Sociálnej poisťovni pohľadávka. Preto predloženie
samotných mesačných výkazov pre vznik pohľadávky bez ďalšieho nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim

z hľadiska časového pre vznik pohľadávky žalobcu je aj pri predložení výkazu dátum výplaty miezd,
ktorý v uvedenom prípade je v zmysle zákona posledný kalendárny deň mesiaca nasledujúceho po
mesiaci za ktorý sa platí poistné (§ 143 ods. 2 zákona o Sociálnom poistení). Poistné, ktoré platí a
odvádza zamestnávateľ je splatné v deň určený na výplatu príjmov, ktoré sú vymeriavacím základom
zamestnanca, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva oprávnenie poisťovne vyžadovať

výkazy k vyčísleniu poistného mimo dátumu určeného na výplatu mesačnej mzdy. Podstatným preto
pre určenie dátumu vzniku pohľadávky je dátum určený zamestnávateľom (alebo zákonom) na výplatu
miezd v zmysle zákona o Sociálnom poistení. V uvedenom prípade v zmysle registračného listu
zamestnávateľa (č. l. 12) deň výplaty miezd nebol určený, preto sa na uvedený prípad uplatní zákonná
fikcia, v zmysle ktorej je výplatným dňom posledný deň mesiaca. Preto pohľadávka žalobcu na poistné

za mesiac september vznikla dňa 31.10.2013 t. j. po vyhlásení konkurzu, preto časové kritérium vzniku
pohľadávky, ktoré namietal žalovaný, vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že v praxi boli rôzne rozhodnutia v rámci jednotlivých súdov na
rozhodovaní incidenčných sporov a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súd SR 3Obdo 9/2017 zo

dňa 27.09.2017 sa podrobne zaoberal skôr vyhlásenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu, ku ktorým
záverom sa aj v tomto rozhodnutí prihlásil. Dovolanie bolo
v uvedenom prípade podané z dôvodu, že dovolateľ, Slovenská konsolidačná, a.s., považoval
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa za
nesprávne. Nesprávnosť videl dovolateľ v tom, že ním uplatnenú pohľadávku vzniknutú

z titulu neuhradeného poistného na sociálne poistenie zamestnancov za konkrétne mesiace
nepovažoval odvolací súd za pohľadávku proti podstate, nakoľko podľa názoru Krajského súdu títo
zamestnanci nevykonávali prácu v súvislosti so správou majetku úpadcu a ani
v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu. Úlohou dovolacieho súdu bolo potom posúdenie, či
žalobcom uplatnená pohľadávka vzniknutá z titulu neuhradeného poistného na sociálne poistenie je

pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 ZoKR. Dovolací súd sa
s výkladom ustanovenia § 87 ods. 2 uskutočneným Krajským súdom nestotožnil a priklonil sa k záverom
vysloveným Najvyšším súdom SR v rozsudku z 27.10.2015 sp. zn. 1Sžso/37/2017 a v uznesením z
31.05.2017 sp. zn. 1Odo/22/2016. V rozsudku z 27.10.2015 sp. zn. 1Sžso/37/2017 Najvyšší súd SRuviedol, že pohľadávky na poistnom za obdobie po vyhlásení konkurzu vyplácané za zamestnancov,
ktorým plynula výpovedná doba, je potrebné považovať za pohľadávky proti podstate, pričom je
irelevantná skutočnosť, či im bola prideľovaná práca. V uznesení z 31.05.2017 sp. zn. 1Odo/22/2016

Najvyšší súd SR poukázal na to, že zamestnanci úpadcu sú podľa pracovnoprávnych predpisov stále
považovaní za osoby v pracovnom pomere, pričom plynutie výpovednej doby nemá na ich postavenie
žiadny vplyv. Z právneho hľadiska je tak irelevantné, či im bola alebo mohla byť prideľovaná akékoľvek
práca podľa príslušnej pracovnej zmluvy súvisiaca resp. nesúvisiaca s úkonmi spojenými s priebehom
konkurzu. Dovolací súd v spore 3Obdo 9/2017 zo dňa 27.09.2017 ďalej v rámci svojho rozhodnutia

uviedol, že rozhodnutie správcu ako zamestnávateľa
vo vzťahu k zamestnancom úpadcu, že im po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu, predstavuje
prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce, ktorá nemá vplyv na trvanie
pracovného pomeru zamestnancov úpadcu a ani na jeho povinnosť platiť poistné na sociálne poistenie
za zamestnancov úpadcu. Rovnako nie je možné uvedenú prekážku v práci na strane zamestnávateľa
stotožňovať s tým, že nedochádza

k prevádzkovaniu podniku počas konkurzu. Dovolací súd sa ďalej priklonil k názoru dovolateľa ako
aj k názoru vyslovenému v rozsudku z 27.10.2015 sp. zn. 1Sžso/37/2014, že pojem „ak nesúvisia s
prevádzkovaním podniku počas konkurzu“ je potrebné vykladať
v zmysle definície podniku uvedenej v § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil
relevantné úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu

podniku počas konkurzu. Dovolací súd uzavrel, že pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za
zamestnancov úpadcu, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu súvisia s prevádzkovaním podniku počas
konkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR. Uvedené
platí i v prípade, ak zamestnancom správca neprideľoval žiadnu prácu a tiež ak správca ukončil so
zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba. Dovolací súd rovnako poukázal

na to, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie
musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v
rozpore s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy
rozhodovali v obdobných veciach odlišným ba až protichodným spôsobom. So závermi Najvyššieho

súdu vyjadrenými v citovanom rozhodnutí sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje.

8. Súd prvej inštancie pre úplnosť poukázal na to, že obdobná rozhodovacia prax
vo vzťahu k prideľovaniu resp. neprideľovaniu práce správcom a vzniku pohľadávky proti podstate
sa presadila aj v rámci Krajského súdu v Trenčíne. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16CoKR/1/2016-79 zo dňa 14.03.2017, ktorým bol zmenený rozsudok
Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cbi/8/2015-35 zo dňa 23.10.2015, v rámci ktorého krajský súd uviedol,
že pojem „správa majetku po vyhlásení konkurzu“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že sa jedná o
všetky úkony týkajúce sa konkurznej podstaty vedúce ku konečnému výsledku konkurzného konania, a
to k speňaženiu a k uspokojeniu veriteľov z výťažku zo speňaženia. Nemusí sa jednať o nevyhnutne o

také úkony, ktoré súvisia so zabezpečením majetku pred stratou, poškodením alebo zničením, ale ide
o také úkony správcu, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty. Takýmito úkonmi sú aj nároky vyplývajúce z
materskej a rodičovskej dovolenky a odstupné. Správca síce týmto zamestnancom neprideľuje žiadnu
prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku, ale
v súvislosti so správou a speňažovaním majetku, avšak v rámci správy majetku, resp. konkurznej

podstaty správca vykonáva naďalej úkony vo vzťahu k sociálnej poisťovni, čím si plní svoje zákonné
povinnosti. Aj tieto úkony je nutné subsumovať pod pojem správa majetku úpadcu a preto sa podľa
názoru odvolacieho súdu jedná o pohľadávky proti podstate.

9. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie mal v uvedenom prípade preukázané, že

pohľadávka žalobcu vznikla po vyhlásení konkurzu a ide o pohľadávku, ktorá predstavuje poistné na
sociálnepoistenie,ktorémázákonnúpovinnosťodvádzaťzamestnávateľt.j.úpadca.Aksprávcaúpadcu
zamestnancom úpadcu neprideľuje po vyhlásení konkurzu prácu a napriek tomu reálne o zamestnancov
úpadcu ide, (to že išlo
o poistné, ktoré sa týkalo zamestnancov úpadcu medzi stranami sporné nebolo) ide

o prekážku na strane zamestnávateľa, ktorá nemá žiadny vplyv na existenciu jeho povinnosti platiť
poistné. Uvedené neprideľovanie práce v súvislosti s prevádzkovaním podniku nemá preto vplyv na
povinnosť zamestnávateľa platiť poistné, rovnako nie je možné uvedenú prekážku v práci na strane
zamestnávateľa stotožňovať s tým, že nedochádzak prevádzkovaniu podniku počas konkurzu. Ak preto súd pojem „prevádzkovanie podniku počas
konkurzu“vykladá(vsúladeajsvyššieuvedenýmirozhodnutiami)vsúlades§5Obchodnéhozákonníka
t. j. aj ako existenciu podniku prostredníctvom aj jeho nehmotnej zložky t. j. personálnej časti, pričom

k jej ukončeniu, t. j. zániku pracovného pomeru všetkých zamestnancov ku dňu vyhláseniu konkurzu
nedošlo, dochádza preto pri realizácii úkonov
v súvislosti s touto personálnou zložkou k prevádzkovaniu podniku, v súlade s ktorým žalobcovi vznikla
pohľadávka. Preto o žalobe žalobcu súd rozhodol tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

10. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj obranou žalovaného, ktorý odkazoval na rozhodnutie súdu
37Cbi/85/2014-40 zo dňa 27.01.2015, ktorým súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
pohľadávky proti podstate titulom nezaplatenia poistného na sociálne poistenie na prvom stupni
zamietol, súd uvádza, že z úradnej činnosti je súdu známe, že toto rozhodnutie bolo následne na
odvolanie odvolacím súdom rozsudkom zmenené tak, že pohľadávka proti podstate bola určená
(rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8CoKR/12/2015 - 143 zo dňa 31.01.2018). Súd poukazuje

na to, že išlo v uvedenom prípade o určenie pohľadávky proti podstate voči tomuto istému správcovi,
toho istého úpadcu, spoločnosť KANAPA, spol. s r.o. v konkurze, v rámci ktorého odvolací súd uviedol,
že predmetom prebiehajúceho incidenčného konania je rozhodnutie o verejnoprávnym nároku žalobcu,
resp. o verejnoprávnej povinnosti úpadcu vyplývajúcej zo zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu.

Z tejto skutočnosti je povinný súd v incidenčnom konaní vychádzať, na rozdiel od subjektívneho
rozhodnutia správcu, že po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu zamestnancom úpadcu. Rozhodnutie
žalovaného správcu ako zamestnávateľa (§ 56 ZoKR) vo vzťahu k zamestnancom úpadcu, že im po
vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu, predstavuje prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle
Zákonníka práce, ktorá nemá vplyv na trvanie pracovného pomeru zamestnancov úpadcu ani na jeho

povinnosť platiť poistné na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu. Rovnako nie je možné túto
prekážkuvprácinastranezamestnávateľastotožňovaťstým,ženedochádzakprevádzkovaniupodniku
počas konkurzu. Pojem "ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu" je potrebné vykladať v
zmysle definície podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné
úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku

počas konkurzu. Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu súvisia
s prevádzkovaním podniku počas konkurzu a preto predstavujú pohľadávky proti podstate podľa § 87
ods. 2 písm. i/ ZoKR. Uvedené platí aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca po vyhlásení
konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil

so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a týmto zamestnancom plynie výpovedná doba.
K odkazu na rozhodnutie Najvyššie súdu SR pod sp. zn. 10Sžso 27/2015 z 24.08.2016 súd uvádza,
že ide o rozhodnutie vyhlásené v rámci rozhodovania o odvolaní, na rozdiel od vyššie uvedeného
rozhodnutia pod sp. zn. 3Obdo 9/2017 zo dňa 27.09.2017, ktoré bolo vyhlásení Najvyšším súdom
SR ako dovolacím. Zároveň ide o staršie rozhodnutie, v rámci ktorého sa premietla rozdielnosť pri

rozhodovaní o určení pohľadávok proti podstate v rámci základných konaní, na ktorú súd už poukázal.
Neskorším rozhodnutím sa Najvyšší súd SR už ako dovolací súd k tomuto názoru nepriklonil a súd
prvého stupňa sa s ním rovnako nestotožňuje.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p, § 262 ods. 1 C.s.p., a to

tak že, žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal nárok voči žalovanému na plnú náhradu trov
konania t. j. v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd
v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
uvedenýchv§365ods.1písm.b)ah)CSPanavrholodvolaciemusúdu,abynapadnutýrozsudokzmenil
tak, že žalobu zamietne. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza podľa žalovaného z nesprávneho
právneho posúdenia najmä tým, že súd svoj výklad oprel o ustanovenie § 5 Obchodného zákonníka
pričom na danú vec sa vzťahuje špeciálna právna úprava Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorú

prvoinštančný súd vôbec nezohľadnil. Tiež uviedol, že nebola dodržaná zásada práva na spravodlivý
proces a konanie nevykazuje znaky spravodlivosti. Tak ako pred súdom prvej inštancie, aj v odvolaní
uviedol, že pohľadávka na sociálnom poistení nemôže byť pohľadávkou proti podstate, pretože nespĺňa
taxatívne podmienky uvedené v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii, a to, že pohľadávka protipodstate musí vzniknúť po vyhlásení konkurzu a pohľadávka musí súvisieť s prevádzkovaním podniku
počas konkurzu. Pohľadávka proti podstate musí súvisieť so správou a speňažovaním majetku podľa
§ 87 ods. 2 písm. k) ZKR. Pokiaľ súd prvej inštancie má za to, že pohľadávky žalobcu vznikla po

vyhlásení konkurzu a ide o pohľadávku, ktorá predstavuje poistné na sociálne poistenie, ktoré má
zákonnú povinnosť odvádzať zamestnávateľ, t.j. úpadca, ako aj názor, že prideľovanie práce v súvislosti
s prevádzkovaním podniku nemá vplyv na povinnosť zamestnávateľa platiť poistné, sa žalovaný
nestotožňuje. V danom prípade došlo k ukončeniu prevádzkovania podniku najneskôr dňom vyhlásenia
konkurzu, pričom nejde o samovoľné rozhodnutie správcu o tom, či bude alebo nebude prevádzkovať

podnik úpadcu, ale sám ZKR v ustanovení § 88 ods. 1 ukladá povinnosť správcovi zhodnotiť s odbornou
starostlivosťou možnosť pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu a podľa možnosti
ukončiť prevádzkovanie podniku alebo pokračovať v prevádzkovaní podniku. ZKR teda vo vyššie
uvedenom ustanovení jednoznačne uvádza taxatívny výpočet podmienok, ktoré musia byť splnené na
to, aby správca vôbec mohol pokračovať v prevádzkovaní podniku. V prípade, ak dané podmienky nie
sú splnené, správa nemá zákonnú možnosť pokračovať v prevádzkovaní podniku. Podľa žalovaného

nie je možné z hľadiska zákonnej úpravy ZKR, aby súd dospel pri právnom posúdení ust. § 88 ZKR
k názoru, že ak správca nevykoná relevantné úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti
úpadcu, tak automaticky dochádza k prevádzkovaniu podniku úpadcu v konkurze, a to dokonca bez
toho, aby vôbec boli splnené taxatívne podmienky uvedené v ZKR pre pokračovanie v prevádzke
podniku. Žalovanému tiež nie je zrejmé aké relevantné úkony mal správca urobiť, aby smerovali k

ukončeniu prevádzkovania podniku keďže úpadca už v čase, keď bol správca ustanovený do svojej
funkcie, nevykonával ani podnikateľskú činnosť ani nepokračoval vo výrobe ani nevyvíjal žiadnu inú
hospodársku činnosť. Samotná prevádzka podniku bola zastavená a nepokračovala už k dátumu
podania Návrhu na vyhláseniu konkurzu. Správca sa snažil čo najskôr ukončiť pracovné pomery,
a teda po oboznámení sa s potrebnými skutočnosťami splnomocnil dňa 15.10.2013 povereného

zamestnanca na uzatváranie dohôd o skončení pracovného pomeru, výpovedi, prípadne iných právnych
úkonov za účelom skončenia pracovného pomeru s jednotlivými zamestnancami úpadcu. Správca
bol ustanovený do funkcie uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 07.10.2013 . Predmetné
uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 198/2013 dňa 14.10.2013 s právnymi účinkami
dňa 15.10.2013. Zamestnanci už ku dňu vyhlásenia konkurzu neboli prítomní na pracovisku, a teda

v nadväznosti na vyššie uvedené neexistovala a ani neexistuje iná zákonná možnosť, na základe
ktorej by správca mohol začať ukončovať pracovné pomery skôr, ako ku dňu 15.10.2013. Z § 5
Obchodného zákonníka vyplýva, že musí ísť o zložky podnikania v zmysle definície § 2 Obch. zák. a
musí ísť o podnikateľa čiže osobu, ktorá podniká. Vzhľadom na skutočnosť, že konkurzné konanie je
likvidačný proces spočívajúci v speňažení majetku úpadcu a v kolektívnom uspokojení jeho veriteľov,

ktorý prebieha na základe presne stanovených pravidiel v ZKR, nie je možné hovoriť o podnikateľskej
činnosti a teda ani o prevádzkovaní podniku. Žalovaný zastáva názor, že obmedzenie výkladu pojmu
prevádzkovanie podniku iba výlučne na skutočnosť, že úpadca mal ku dňu vyhlásenia konkurzu
evidovaných zamestnancov a preto prevádzkoval podnik po vyhlásení konkurzu, je nedostačujúca a je
v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ZKR, a teda nie je možné hovoriť o tom,

že by úpadca ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu vôbec podnikal, keďže nevykonával
sústavnú činnosť a výroba bola zastavená. Dal do pozornosti, že v danom prípade ku dňu vyhlásenia
konkurzu v žiadnom prípade všetky 3 zložky (hmotná, nehmotná a osobná zložka podniku) neslúžili na
prevádzkovanie podniku, nakoľko stroje (hmotná zložka) neslúžili na prevádzkovanie podniku - výroba
bola zastavená, zamestnanci (osobná zložka) taktiež neslúžili na prevádzkovanie podniku, nakoľko im

nebola prideľovaná práca v súvislosti s prevádzkovaním podniku a zároveň bez zbytočného odkladu po
vyhlásení konkurzu boli ukončené pracovné pomery zamestnancov. Dal do pozornosti to, že súd prvej
inštancie vôbec nezohľadnil špeciálnu úpravu ZKR vzťahujúcu sa na prevádzkovanie podniku úpadcu
po vyhlásení konkurzu, a ani sa nevyjadril k tvrdeniam žalovaného o tom, že na to, aby mohol správca
po vyhlásení konkurzu prevádzkovať podnik, musia byť splnené taxatívne podmienky uvedené

v § 88 ZKR.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. S odvolaním žalovaného sa nestotožnil a uviedol, že pohľadávka
prihlásená do konkurzu za mesiac september 2013 v celkovej výške 21 057,99 Eur je pohľadávka, ktorá

vznikla po vyhlásení konkurzu. Pre určenie, či pohľadávka je pohľadávkou proti podstate je rozhodujúci
deň vyhlásenia konkurzu, ktorý
v § 23 ods. 1 ZKR určuje, že vyhlásením konkurzu sa začína konkurzu a vyhlásením konkurzu sa
dlžník stáva úpadcom. Poukázal tiež na ust.§ 199 ods. 9 ZKR, podľa ktorého za deň doručenia súdnehorozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej
písomnosti v Obchodnom vestníku. V danom prípade nastali hmotnoprávne aj procesnoprávne účinky
spojené vyhlásením konkurzu dňom 15.10.2013. V súvislosti s poistným na sociálne poistenie za mesiac

september 2013, ktoré žalovaný neuznal v plnom rozsahu žalobca uvádza, že úpadca bol ku dňu
vyhlásenia konkurzu a do 30.06.2015 evidovaný ako aktívny odvádzateľ, ktorý bol v zmysle Zákona
o sociálnom poistení povinný v zákonnej lehote predkladať mesačné výkazy poistného a príspevok s
uvedeným výšky poistného na sociálne poistenie a v lehote splatnosti uvedenú sumu uhradiť. Žalobca
má za to, že zamestnávateľ je povinný odviesť poistné za zamestnancov v sumách uvedených vo výkaze

poistného, ktorý je súhrnom všetkých odvodov poistného zaťažujúcich mzdy všetkých zamestnancov
za príslušné mesačné obdobie v lehotách stanovených zákonom. Vzťah poisťovňa - zamestnávateľ
nie je možné charakterizovať ako záväzkový vzťah dlžníka a veriteľa, ale ide o vzťah verejnoprávny
založený na zákonnom oprávnení sociálnej poisťovne na poistné a zákonnej povinnosti zamestnávateľa
zaplatiť a odviesť poistné. Ak je pohľadávka charakterizovaná ako právo veriteľa požadovať od dlžníka
určitú majetkovú hodnotu, vznik a zánik pohľadávky poisťovne voči zamestnávateľovi je preto možné

posudzovať len na základe ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a na základe
tých ustanovení zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladajú povinnosť platiť (zaplatiť) a odviesť poistné v
zákonom stanovenom čase a výške. Splatnosť poistného v tomto prípade týkajúca sa zamestnávateľa
je definovaná zákonom lex specialis t.j. zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, a to v ust. § 143 ods. 2. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že aj keď žalovaný

predložil mesačný výkaz za mesiac september 2013 dňa 7.10.2013, teda pred vyhlásením konkurzu
(konkurz vyhlásený 14.10.2013), tento mesačný výkaz pre vznik pohľadávky nestačí, nakoľko splatnosť
pohľadávky vznikla dňa 31.10.2013, a to na základe registračného listu zamestnávateľa, v ktorom nie
je uvedený dátum výplaty zamestnanca, teda podľa zákona platí, že ak nie je takýto deň určený, tak
poistné je splatné posledný deň kalendárneho mesiaca.

Podľa žalobcu a vzhľadom na vyššie uvedené pohľadávka vznikla po vyhlásení konkurzu.
Žalobca namietal aj tvrdenie správcu konkurznej podstaty, že pohľadávka musí súvisieť so správou a
speňažovaním majetku. K tomu uviedol, že žalovaný až do 30.06.2015 bol aktívnym odvádzateľom a
predkladal mesačné výkazy. Žalobca poukázal na ust. § 88 ZKR, podľa ktorého vyplýva, že vyhlásením
konkurzu sa nemusí ukončiť prevádzka podniku. Žalovaný naďalej predkladal mesačné výkazy, ako je

vyššie uvedené, až do 30.06.2015, a preto bolo povinnosťou správkyne konkurznej podstaty s odbornou
starostlivosťou zhodnotiť možnosť pokračovania v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu alebo
prevádzkovanie ukončiť a odhlásiť zamestnancov úpadcu z registra zamestnávateľov. Žalobca poukázal
na rozhodnutie NS SR č. 1/sžso/37/2014, podľa ktorého rozhodnutia povinnosťou zamestnávateľa je
platiť poistné a stanoviť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnávateľa, ktorá sa viaže nielen na

existenciu vzniku a zániku samotného pracovnoprávneho pomeru, ale aj na okolnosti podmieňujúce
vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako platiteľa poistného.

14. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia

a jemu predchádzajúceho konania.

16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

17. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky proti podstate, ktorá vznikla z titulu neuhradeného poistného
na sociálne poistenie za mesiac september 2013, ktorá bola uplatnená v konkurze úpadcu KANAPA
spol. s r.o. v konkurze, so sídlom Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753 vo výške21.057,99 eur, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 38K/23/2013 a ktorá je pohľadávkou
proti podstate podľa § 87 odsek 2 písmeno i) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a úspešnému žalobcovi priznal

proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy.

18. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

19. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu
k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie.
Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených

v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému
žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Súd prvej inštancie podrobne zdôvodnil
uplatnený nárok žalobcu k obrane žalovaného ku každému tvrdeniu zaujal jasné stanovisko. Z titulu
aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p.

k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods.
2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové
a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku

má náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného
súdu SR, súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v
sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03

z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len
naten,ktorýmáprevecpodstatnývýznam.PodľaNálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS78/05zodňa
16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

20. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie je názoru, že
splatnosť poistného v tomto prípade týkajúce sa zamestnávateľa je definovaná zákonom lex specialis,
t.j. zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to v ustanovení

§ 143 ods. 2 zák.č. 461/2003 Z.z. v platnom znení. Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je
zrejmé, že aj keď žalovaný predložil mesačný výkaz za mesiac 09/2013 dňa 07.10.2013, teda pred
vyhlásením konkurzu - konkurz vyhlásený dňa 14.10.2013, tento mesačný výkaz pre vznik pohľadávky
nestačí, nakoľko splatnosť pohľadávky vznikla dňa 31.10.2013, a to na základe registračného listu
zamestnávateľa, v ktorom nie je uvedený dátum výplaty zamestnanca, z čoho vyplýva, že ak nie je

takýto deň určený, tak poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca. Na doplnenie odvolací
súd uvádza, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť poistné a stanoviť jeho výšku a odviesť poistné
za zamestnanca, ktorá sa viaže nielen na existenciu vzniku a zániku samotného pracovno-právneho
pomeru, ale aj na okolnosti podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca
ako platiteľa poistného. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný predkladal mesačné výkazy až do

30.06.2015 - prevádzkoval podnik, bol aktívnym zamestnávateľom aj po vyhlásení konkurzu a preto
prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkou podniku počas konkurzu a je pohľadávkou proti podstate.
Pokiaľ to bolo inak, tak povinnosťou správkyne konkurznej podstaty bolo s odbornou starostlivosťou
zhodnotiť možnosť pokračovania v prevádzkoví podniku po vyhlásení konkurzu alebo prevádzkovanieukončiť a odhlásiť zamestnancov úpadcu z registra zamestnávateľov. Správkyňa konkurznej podstaty
úpadcu preukázateľne takto nepostupovala.
Podstatnú odvolaciu námietku žalovaného, že pohľadávka žalobcu nespĺňa časové a vecné kritérium,

pretože neboli splnené podmienky ust. § 87 ods. 2 písm. i), prípadne písm. k) ZoKR, odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodnú, na ktorú nemohol prihliadnuť, a to na základe vyššie uvedeného. Podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne a podrobne v odôvodnení rozhodnutia uviedol prečo
žalobe vyhovel, pričom dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so skutočnosťami a
tvrdeniami strán sporu. Odvolacie dôvody nie sú také, aby mohli privodiť zmenu konajúcim súdom prvej

inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia.

21. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok a miery úspechu. Úspešnému žalobcovi súd prvej inštancie
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň priznal štátu proti

žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429

ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).