Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 3, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/145/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718201756
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5718201756.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a

členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu FLAVA SLOVAKIA s.r.o.,
so sídlom Palárikova 1605/6, Martin, IČO: 36 370 177, zastúpeného Advokátska kancelária Andrea
Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 36 854 956, proti žalovanému Q. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. XXXXX/X, Z. - S., zastúpenému JUDr. Mário Buksa, právne služby, s. r. o., so
sídlom Červenej armády 1, Martin, IČO: 36 862 819, o zaplatenie 111.558,73 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 17Csp/31/2018-125 zo dňa 07.
februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 111.558,73
eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 12.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 111.558,73 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.
2) V danej veci mal právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/10/2017 preukázané,

že žalovaný (v trestnom konaní obžalovaný) sa dopustil pokračujúceho zločinu porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku, podľa § 237 ods. 1, ods. 3, písm. a), b) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona a pokračujúceho prečinu porušovania zákazu konkurencie podľa
§ 244 ods. 1 Trestného zákona a to konaním, ktoré je opísané vo výroku trestného rozsudku s tým,
že v samotnom výroku tohto rozhodnutia sa konštatuje, že obvineným Q. F. bola spôsobená škoda
spoločnosti FLAVA SLOVAKIA s.r.o. v celkovej sume 111.558,73 eur, teda škoda značná. Konštatoval,
že civilný súd je v konaní viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o

tom, kto ho spáchal (ustanovenie § 193 CSP) a zároveň je viazaný minimálnou výškou škody zistenou
v trestnom konaní, pričom v civilnom konaní môže zisťovať iba škodu vyššiu, než bola škoda ustálená
v odsudzujúcom rozsudku. Mal za to, že pokiaľ je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik škodlivého
následku, je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní
páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním
páchateľa a spôsobenou škodou. Vzhľadom na vyššie uvedené potom civilný súd bol viazaný výrokom
rozsudku Okresného súd Martin 13T/10/2017 aj vo výroku, ktorým bola vyčíslená spôsobená škoda v

sume111.558,73eur,apretožalovanéhozaviazalkzaplateniutejtosumyžalobcovi.Dňomnasledujúcim
po právoplatnosti tohto trestného rozsudku sa dostal do omeškania, a preto od tejto doby priznal z dlžnej
sumy žalobcovi úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskehozákonníka, v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol v zmysle
ust. § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov podľa uts. § 365 ods. 1 písm. b) - h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že sa súd
nevysporiadal s celým predmetom konania, keď priznal úrok z omeškania od 12.12.2017 a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, čomu však nezodpovedá výroková časť rozhodnutia. Súd sa stotožnil v celom

rozsahu s argumentáciou žalobcu, pričom námietky žalovaného ponechal nepovšimnuté. V odôvodnení
rozhodnutia sa stotožnil s interpretáciou povahy adhézneho konania v trestnom konaní a viazanosťou
súdu v civilnom procese výrokom rozhodnutia súdu v trestnom konaní tak, ako to urobil vo svojom
rozhodnutí ÚS SR (II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Mal za to, že v zmysle ust. § 193 CSP súd nie je viazaný
rozhodnutím súdu v trestnom konaní pokiaľ ide o výšku škody, a preto mal v tomto prípade vykonať
dokazovanie o výške škody, čoho sa žalovaný domáhal. Nie je viazaný ani rozhodnutiami Ústavného

súdu uvedenými v prvých dvoch vetách citovaného ustanovenia, pretože v tomto konkrétnom prípade
nejde o rozhodnutie Ústavného súdu o súlade právnych predpisov ani rozhodnutie, ktoré by sa týkalo
ľudských práv a slobôd. Pokiaľ súd svoje rozhodnutie odôvodnil viazanosťou súdu iným rozhodnutím
v trestnom konaní, uprel žalovanému právo na súdnu ochranu. Namietal, že súd v trestnom konaní
v súlade s vyhlásením žalovaného konštatoval, že spôsobil poškodenému škodu a na účely právnej

kvalifikácie jeho konania v rozsahu potrebnom a použiteľnom len pre trestné konanie ju kvantifikoval,
avšak z dôvodov explicitne uvedených v ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku. Zdôraznil, že v trestnom
konaní súd v časti o náhrade škody konštatoval s odkazom na ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku, že
nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo je treba na rozhodnutie o povinnosti na
náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie a ten istý súd v civilnom konaní konštatoval, že odsudzujúci

rozsudok v trestnom konaní v tej istej veci je pre súd v civilnom procese podkladom pre vyhovenie žalobe
o náhrade škody. Uvedené znamená, že rozhodnutia si vzájomne protirečia. Uviedol, že prokurátor
uzavrel so žalovaným dohodu o vine a treste, v ktorej netrval na tom, aby obsahom odsudzujúceho
rozsudku, v prípade jej schválenia súdom, bol aj výrok o náhrade škody zaväzujúci žalovaného na jej
náhradu žalobcovi.

4) Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu uviedol, že žalovaný v ňom opakuje
argumentáciu, ktorú použil už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá je nesprávna a nerešpektuje
rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR, ktorá vychádza z názoru formulovaného Ústavným súdom
SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 269/2011-55. Dôvody tohto rozhodnutia sú jednoznačnou odpoveďou na

argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní, ktorý poukazuje na ust. § 193 CSP. Ústavne súladný
výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o škode spôsobenej
trestným činom boli viazané odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli
podmienkou odsúdenia odsúdeného a okresným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody
u poškodeného sťažovateľa v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Hoc žalobca v postavení

poškodeného nesúhlasil s dohodou o vine a treste, v dôsledku postupu podľa ust. § 334 ods. 2 Trestného
poriadku v spojení s ust. § 232 ods. 4 Trestného poriadku, súd dohodu schválil s odkazom žalobcu
na civilný proces z dôvodu, že sa žalobca a žalovaný na náhrade škody nedohodli, nie preto, že by
súd s jej výškou nesúhlasil alebo by ju považoval za pochybnú, či nepreukázanú. Uviedol, že súčasťou
súdom schválenej dohody o vine a treste nebol žalobcov nárok na náhradu škody len preto, že žalovaný

odmietal dohodu o jej náhrade uzavrieť, zjavne zrejme v nádeji na jej zníženie v civilnom procese. Na
základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok za vecne správny.

5) K podanému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

6)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7) Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a
vykonal dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nieje potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

8) Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 220
ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.

9) Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dopĺňa, že vyslovenie

povinnosti obžalovaného na náhradu škody spôsobenej trestným činom priamo v odsudzujúcom
trestnom rozsudku je pomerne výnimočné. Trestné súdy v adhéznom konaní o nároku poškodeného
spravidla rozhodujú tak, že poškodeného s jeho nárokom v zmysle ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku
odkazujú na civilné konanie. V civilnom konaní o náhradu škody je právoplatný rozsudok často kľúčovým
dôkazom, ktorý sa vzťahuje tak k základu uplatneného nároku, ako aj k výške žalovanej sumy.

10) Pokiaľ by trestný súd v rámci trestného konania nemal preukázané naplnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, pri ktorých to Trestný zákon
obligatórne vyžaduje, nemohol by v odsudzujúcom rozsudku ustáliť, kto je páchateľom, kto poškodeným,

v čom spočíva protiprávne konanie, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody,
zavinenie škodcu, ako ani minimálnu výšku spôsobenej škody. Nemohol by tak páchateľa uznať za
vinného zo spáchania takého trestného činu a poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať
na civilné konanie. Civilný súd je v konaní viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku, z
ktorého treba vychádzať ako z celku, pričom treba brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť.

11)JepotrebnépoukázaťnanálezÚstavnéhosúduSRzodňa24.04.2014,sp.zn.III.ÚS507/2013,
v ktorom Ústavný súd SR vyslovil, že „V civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom,
či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu, pričom objektívna stránka skutkovej
podstaty trestného činu, v danom prípade sprenevery, bola daná okrem iného prisvojením si cudzej veci.

Následkom protiprávneho konania bol vznik škody, a teda ak okresný súd v trestnej veci právoplatne
rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre
súdy v civilnom konaní znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania
sťažovateľky, vzniku škody a jej následku a príčinnej súvislosti medzi nimi.“

12) Pokiaľ ide o rozsah viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa výšky škody,
je potrebné zohľadniť predovšetkým rozhodnutia R 27/1977, R 22/1979, ako i nález Ústavného súdu
SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 , pričom tento nález je postavený na rešpektovaní
princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného súdu znakmi skutkovej podstaty
trestného činu nielen otázka, kto je škodcom, ale aj výška škody. Opačný názor by bol v rozpore s

princípom právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne takáto škoda.

13) Ústavný súd SR v tomto svojom náleze všeobecne deklaroval, že ústavne konformný výklad
ust. § 193 CSP vyžaduje, aby civilné súdy boli v konaní o náhradu škody viazané právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia

páchateľa a boli trestným súdom v trestnom konaní riadne zistené. Ak je potom predpokladom naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej výške a trestný súd vo výroku
odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym konaním páchateľa bola poškodenému spôsobená
aspoň táto minimálna výška škody, v určitých prípadoch môže byť nerešpektovanie takto zistených
záverov o výške škody civilným súdom skutočne v rozpore s princípom právnej istoty.

14) Pretože odvolateľ neuviedol žiadne skutočnosti v odvolaní, ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
skutkový alebo právny stav odvolacím súdom, odvolací súd potom neuznajúc dôvodnosť právnej
argumentácie žalovaného, konštatujúc vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, tento ako vecne
správny potvrdil.

15) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalobca mal v odvolacom konaní úspech, a preto má nárok na náhradu trov tohto konania.16) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).