Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, August 19, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/80/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112211249
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1112211249.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne J. U. Y., bývajúcej v U., zastúpenej spoločnosťou
Aequitas s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici, Dolná 19, IČO: 36 628 841, v mene ktorej koná advokát a
konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
14.775 eur, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 12C/83/2012, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. januára 2018 sp.zn. 9Co/320/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. apríla 2016 č.k.
12C/83/2012-291 zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa požadovala, aby súd rozhodol o splnení povinnosti

žalovanou zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.775 eur za nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci. Za nesprávny postup, v dôsledku ktorého trpela dôvodnými obavami a strachom
o svoj život i život svojho syna, žalobkyňa považovala konanie Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, odbor poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica, ktoré po zmene zákona č.
190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej
zákonom č. 440/2009 Z.z., na základe ktorého už tu nebol dôvod na zaistenie jej strelných zbraní a

zbrojného preukazu, bezodkladne nerozhodlo o zastavení správneho konania a vrátení strelných zbraní
a zbrojného preukazu, ale urobilo tak so značným omeškaním, rok a pol po nadobudnutí účinnosti pre
ňu priaznivej novely zákona. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa zo znakov skutkovej
podstaty vzniku zodpovednosti štátu síce preukázala nesprávnosť úradného postupu orgánu verejnej
moci a rovnako aj vznik nemajetkovej ujmy, za ktorú žalobkyňa považovala strach o svoj život a
zdravie a život a zdravie svojho syna, nie však aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym správaním

orgánu verejnej moci a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Podľa súdu prvej inštancie: „Nemajetková ujma
označená navrhovateľkou ako strach o život a zdravie seba a svojho syna podľa názoru súdu nie je v
príčinnejsúvislostiso17mesačnými,preukázanýmiprieťahmivkonaníOkresnéhoriaditeľstvaPZ,odbor
poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica, o vrátenie vecí zadržaných navrhovateľke
rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica
č.p.: ORP-900-3/PP-ODEZ-2007 zo dňa 13.9.2007, zbrojného preukazu a zbraní. Sama navrhovateľka

totiž vo svojejvýpovediuviedla,ževzhľadomnaokolnosti,ktorésajejdiali,jeťažkéoddeliťnemajetkovú
ujmu z titulu nesprávneho úradného postupu uplatňovanú v tomto konaní, od udalostí pred 1.11.2009,
kedy nadobudol účinnosť zákon č. 190/2003 Z.z. Sama navrhovateľka pred súdom vo svojej výpovedi
tiež uviedla, že strach o život a zdravie seba a svojho syna mala od vtedy, ako sa jej W. S. vyhrážal
smrťou, a to podľa vykonaného dokazovania článkami z printových médií z obdobia rokov 2005 - 2007
[...] V týchto článkoch je citovaná navrhovateľka tak, že W. S. sa jej vyhrážal likvidáciou už v roku

2002 a že sa o bojí o život, že obavy z S. má už štyri roky, nenávisť voči nej W. S. neskrýval ani na
jej pojednávaní, kde verejne vyhlásil, že ju zabije. Sama navrhovateľka pred súdom vo svojej výpovediuviedla tiež, že z dôvodu všetkých popísaných udalostí, pod vplyvom psychického stresu musela opustiť
vlastný byt a dom vo februári 2005, kedy odišla k bratovi. To, že strach o život mala navrhovateľka v
príčinnej súvislosti s vyhrážkami W. S., ktorý ju chcel zavraždiť, potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa

G. U.. Svedok JUDr. H. Y. zas obavy navrhovateľky o život spájal s ukončením ochrany navrhovateľky
Úradom pre ochranu verejných činiteľov v roku 2006 - 2007 a okolnosťami, ktoré sa navrhovateľke diali,
ako predbiehajúce autá, prenasledovania, úteky. Svedok T. U. síce potvrdil, že navrhovateľka mala po
zaistení zbrane obavy o život, bola plachejšia a ostražitejšia, ale aj pred tým mala strach o život, že W.
S. plánoval jej vraždu a preto mala aj pridelenú ochranku. Aj JUDr. H. U. vo svojej výpovedi potvrdil, že

hon na navrhovateľku sa začal potom ako riešila spor týkajúci sa spoločnosti RAŠELINA QUIDO a.s. a
spoločnosť sa dostala do konkurzu.“ K návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov
H. S. a W. Y., členov ochranky z Úradu na ochranu ústavných činiteľov, súd prvej inštancie uviedol,
že tento dôkaz nevykonal, pretože minister vnútra Slovenskej republiky menovaných neoslobodil od
povinnosti mlčanlivosti.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. januára 2018 sp.zn. 9Co/320/2016 potvrdil odvolaním
žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti, okrem iného, tiež uviedol: „Žalobkyňa
vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodňovala strachom o život a zdravie seba a svojho syna.
Avšak táto nemajetková ujma (strach o život a zdravie seba a svojho syna) zjavne, ako vyplynulo

z konania, nie je následkom nesprávneho úradného postupu (t.j. konštatovaných prieťahov v období
od 1.11.2009 do 30.3.2011). Strach žalobkyne o svoj a synov život bol už pred tým, ako došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Sama žalobkyňa už v žalobe uviedla, a potvrdila to aj vo svojej
výpovedi, že sa začala obávať o seba a svojho syna potom ako ona ako sudca Krajského súdu
v Banskej Bystrici v zmenkovom konaní sp.zn. 2 Zm 43/199 rozhodla o platnosti zmenky v prípade

spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s., na čo bol na majetok spoločnosti uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici dňa 27.2.200l sp.zn. 36-24 K 323/00 vyhlásený konkurz. Následne sa jej obavy ešte
zvýšili v období rokov 2004 až 2008 keď bola kauza spoločnosti RAŠELINA QUIDO, a.s. medializovaná
a to aj z dôvodu obvinenia predsedu predstavenstva W. S. z prípravy vrážd subjektov zúčastnených na
konaní ... Odvolací súd zastáva v súlade so súdom prvej inštancie názor, že žalobkyňa nepreukázala,

že prieťahy ako nesprávny úradný postup bol jedinou príčinou vzniku škody. Ak príčinou škody je iná
skutočnosťzodpovednosť zaškodunenastáva.Taktiežaplikujúctestconditiosinequanon nemajetková
ujma tak ako si ju uplatňuje žalobkyňa by na jej strane vznikla i keby nedošlo k prieťahom v konaní pred
v konaní na Okresnom riaditeľstva PZ, odbor poriadkovej polície, oddelenia dokladov Banská Bystrica
a to vzhľadom na skutočnosti popísané vyššie. Nesprávny úradný postup - prieťahy je preto ako príčina

vzniku škody vylúčená.“ Podľa odvolacieho súdu je nenáležitý ani odkaz žalobkyne na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014-35, pretože závery v ňom obsiahnuté, týkajúce sa
dôkazného bremena, nie je možné primerane aplikovať aj na predmetné konanie.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie. Odôvodnila ho tým, že v konaní došlo

k vade podľa § 420 písm. f/ CSP a že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

4. Vadu konania spočívajúcu v tom, že súd neprávnym postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces vidí žalobkyňa

v tom, že súd nevykonal dôkaz výsluchom svedkov H. S. a W. Y., ktorí ako pracovníci Úradu na ochranu
ústavných činiteľov a diplomatických misií jej poskytovali osobnú ochranu a mohli sa vyjadriť k miere
obáv a strachu, ktorými trpela a k miere ich intenzity počas obdobia, v ktorom mala v držbe strelnú
zbraň na osobnú ochranu a počas obdobia, kedy jej bola táto zbraň zaistená. Súd navrhovaný dôkaz
nevykonal, z dôvodu, že menovaní príslušníci Policajného zboru neboli podľa § 80 ods. 3 zákona číslo

171 / 1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov oslobodení od povinnosti mlčanlivosti
ministrom vnútra Slovenskej republiky alebo prezidentom Policajného zboru. Žalobkyňa tvrdí, že
uvedení svedkovia nemali byť vypočutí vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa výkonu ich služby, ale
výlučne k okolnostiam týkajúcim sa samotnej žalobkyne a obáv, ktoré prežívala. Vzhľadom na uvedené
potom platí, že svedkovia mali byť vypočutí k otázkam, ktorých utajenie nie je v záujme fyzickej osoby

na prospech ktorej Zákon o policajnom zbore zákonnú povinnosť mlčanlivosti nariaďuje. Naostatok,
svedkovia sa k týmto skutočnostiam už v minulosti vyjadrovali v iných konaniach. Popritom svedkov mal
od povinnosti mlčanlivosti oslobodiť minister vnútra Slovenskej republiky, t.j. osoba, ktorá je vrcholným
predstaviteľomorgánuverejnejmoci,ktorýjeakoústrednýorgán štátnej správy,podktorýpatrípolicajnýzbor Slovenskej republiky, t.j. žalovaným v predmetnom konaní. Rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej
republiky o neoslobodení svedkov od povinnosti mlčanlivosti pritom nebolo nijako odôvodnené. Podľa
žalobkyne žalovaný tak vykonanie dôkazu zmaril, ktorý jeho postup mal súd sankcionovať v súlade s §

203 ods. 2 CSP, a teda mal tvrdenie žalobkyne považovať za preukázané.

5. Nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa žalobkyne spočíva v posúdení otázky príčinnej súvislosti
medzi súdom ustáleného nesprávneho úradného postupu a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Súd
dôvodil, že žalobkyňa by trpela strachom a obavami o život a zdravie seba a svojho syna aj v prípade,

pokiaľ by žalovaná postupovala vo veci riadne. Príčinou strachu žalobkyne boli podľa názoru súdu
vyhrážky W. S. a nie nesprávny úradný postup žalovaného. Súd pri riešení otázky príčinnej súvislosti
teda vychádzal výlučne z doktríny conditio sine qua non, ktorej podstata spočíva v skúmaní
otázky, či by ku škode došlo aj bez správania žalovaného. Opomenul ale zohľadniť iné
doktríny skúmania príčinnej súvislosti, medzi ktoré patrí napríklad koncept „straty šance" alebo koncept
„podielu na škode". V spore bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa trpela dôvodnými obavami

a strachom o život svoj a svojho syna. Je nepochybné, že tento strach nebol vyvolaný výlučne
nesprávnym úradným postupom žalovanej, t.j. neexistuje stopercentná príčinnosť medzi nesprávnym
úradným postupom žalovanej a nemajetkovou ujmou žalobkyne. Rovnako je však nepochybné, že
protiprávny stav, kedy žalobkyni nebola vrátená legálne držaná strelná zbraň, ktorú si zaobstarala
na svoju ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia,

keby k takémuto protiprávnemu postupu žalovanej nedošlo. Žalobkyňa citovala z (bližšie neurčeného)
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
689/2014. V súvislosti so skúmaním príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom nemajetkovej ujmy žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod číslom R 21/1992, z ktorého možno podľa nej vyvodiť

záveraplikovateľnýajnadanýspor,žesamotnáskutočnosť,žeprotiprávnekonaniežalovaného dovŕšilo
už existujúci nepriaznivý stav (už existujúce obavy a strach) nie je postačujúca na vylúčenie príčinnej
súvislosti medzi takýmto konaním a vznikom škody. Vzhľadom na uvedené bolo podľa žalobkyne
povinnosťou súdu skúmať, či a do akej miery protiprávne konanie žalovanej prispelo k strachu a obavám
žalobkyne, t.j. do akej miery sa konanie žalovanej podieľalo na tom, že strach a obavy žalobkyne sa

nezmenšili alebo úplne nezmizli, hoci mohli (v prípade držby strelnej zbrane na vlastnú ochranu by bol
strach menší alebo by úplne zmizol), a to na základe doktríny „straty šance“ a doktríny „podielu na
škode". Žalobkyňa ďalej tvrdí, že všetci svedkovia vypočutí súdom sa zhodli na tom, že prežívala menšie
obavy a strach počas obdobia, kedy mala v držbe strelné zbrane na vlastnú ochranu. Nie je možné od nej
požadovať, aby iným spôsobom, než svedeckými výpoveďami osôb, ktoré ju v rozhodnom čase poznali,

preukazovala svoj duševný stav a jeho prípadné zmeny v dôsledku protiprávneho konania žalovanej.
Požadovať iné dôkazy na skúmanie jej „vnútorného sveta“ je potrebné považovať za „probatio
diabolica",t.j.zanemožný dôkaz,ktorýsanedáobstarať.Vprípadenemožnýchdôkazovjedokazovanie
potrebné nahradiť úvahou súdu, či by každý človek, ktorý by sa ocitol v obdobnej situácii prežíval alebo
reagoval obdobným spôsobom. Vychádzajúc z takejto racionálnej úvahy nie je pochybnosť, že každá

osoba by za okolností obdobných okolnostiam, v ktorých sa ocitla žalobkyňa reagovala rovnako a aj
jej vnútorné prežívanie by bolo rovnaké. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa žalobkyne
súd nesprávne vyriešil právnu otázku, ktorou je posudzovanie miery preukázania príčinnej súvislosti,
kedy trval na stopercentnom objektívnom preukázaní príčinnej súvislosti napriek tomu, že viaceré
doktríny právneho výkladu od takejto požiadavky upustili a zároveň nepripustili nahradenie nemožného

dôkazu racionálnou úvahou súdu.

6. Žalobkyňa z týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne odmietnuť. Poukázala na rozhodnutie veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp.zn. 1VCdo/2/2017, podľa ktorého kumulácia
dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP nie je prípustná a ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Podľa

žalovanej ale dôvody prípustnosti podľa ostatne uvedeného ustanovenia nie sú dané.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutievydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), najprv pristúpil k skúmaniu splnenia
ďalších podmienok dovolacieho konania a predpokladov prípustnosti dovolania.

9. Dovolací súd, reagujúc na návrh žalovanej (orgánu štátu konajúceho v jej mene) odmietnuť dovolanie
žalobkyne, pretože ňou tvrdená vada konania podľa § 420 písm. f/ CSP nie je daná a na tvrdenie o
prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP sa už podľa rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp.zn. 1VCdo/2/2017 neprihliada, považuje na úvod odôvodnenia
svojich záverov uviesť, že zrejme uniklo pozornosti žalovanej, že uznesením z 21. marca 2018 sp.zn.

1VCdo/1/2018 sa veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odklonil od svojho skoršieho
rozhodnutia a vyslovil právny názor, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP
je prípustná.

10. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania dovolateľa podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd uvádza, že
znakmi vady zmätočnosti konania podľa tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou

aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

12. Vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP vidí žalobkyňa v tom, že súd nevykonal dôkaz výsluchom
svedkov H. S. a W. Y., ktorí ako pracovníci Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií
jej poskytovali osobnú ochranu a mohli sa vyjadriť k miere obáv a strachu, ktorými trpela a k miere ich

intenzity počas obdobia, v ktorom mala v držbe strelnú zbraň na osobnú ochranu a počas obdobia, kedy
jej bola táto zbraň zaistená. Keďže uvedení svedkovia nemali byť vypočutí vo vzťahu k okolnostiam
týkajúcim sa výkonu ich služby, ale výlučne k okolnostiam týkajúcim sa samotnej žalobkyne a obáv,
ktoré prežívala, mohli a mali byť vypočutí k otázkam, ktorých utajenie nie je v záujme fyzickej osoby,
na prospech ktorej Zákon o policajnom zbore zákonnú povinnosť mlčanlivosti nariaďuje. Rozhodnutie

ministra vnútra Slovenskej republiky ako vrcholného predstaviteľa orgánu verejnej moci, ktorý koná v
mene žalovanej o neoslobodení svedkov od povinnosti mlčanlivosti bolo zmarením vykonania dôkazu,
ktorý postup mal súd sankcionovať a mal tvrdenie žaloby v tejto časti považovať za preukázané.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s
rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania. Ak
súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda

v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (uznesenie
dovolacieho súdu SR z 23. apríla 2015 sp.zn. 4Cdo/126/2014). Ak by teda súd dôkaz výsluchom
navrhovaných svedkov nevykonal, hoci tak urobiť mohol (k tomu viď nižšie body 15. a 16.), svojimpostupom by neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

15. Podľa § 124 O.s.p. účinného v čase rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti tvrdenia predmetnej
vady konania dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných
skutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná
povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak svedka oslobodil od
povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť. To platí primerane

i tam, kde sa vykonáva dôkaz inak ako výsluchom. V prípadoch uvedených v tomto ustanovení svedok
viazaný povinnosťou mlčanlivosti nemá možnosť rozhodnúť, či bude alebo nebude vypovedať. Ani súd,
ktorý nesie konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti mlčanlivosti bez ohľadu na to, či sa strany
sporu alebo svedkovia povinnosti mlčanlivosti nedovolávajú, nemá možnosť ignorovať rozhodnutie
príslušného orgánu o neoslobodení od povinnosti mlčanlivosti, prípadne preskúmať jeho dôvodnosť
alebo rozsah a rozhodnúť o tom, či svedok bude alebo nebude vypovedať. Proces vykonávania

dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je uvedeným ustanovením do určitej miery
obmedzený, lebo tieto ustanovenia bránia súdu v možnosti vykonať niektoré svedecké výsluchy ako
dôkazy, aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto obmedzenie vykonávania
niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá v kolízii so základným právom na súdnu
ochranu.

16. Vzhľadom na uvedené by nebolo možné účinne vyčítať súdu prvej inštancie, že súc viazaný
rozhodnutím podpredsedu vlády a ministra vnútra Slovenskej republiky z 23. februára 2016 č. SITB-
OB4-2016/000409-005 o neoslobodení od povinnosti mlčanlivosti, resp. z 23. februára 2016 č.
SITB-OB4-2016/000409-006 o neoslobodení od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach,

nevykonal dôkaz výsluchom svedkov H. S. a W. Y., príslušníkov Úradu na ochranu ústavných činiteľov
a diplomatických misií. Keďže súd (ktorý nesie konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti
mlčanlivosti bez ohľadu na to, či sa strany sporu alebo svedkovia povinnosti mlčanlivosti nedovolávajú)
nemá možnosť ignorovať rozhodnutie príslušného orgánu o neoslobodení od povinnosti mlčanlivosti,
prípadne preskúmať jeho dôvodnosť alebo rozsah a rozhodnúť o tom, či svedok bude alebo nebude

vypovedať, za nenáležité považuje dovolací súd aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaný vykonanie dôkazu
zmaril, ktorý jeho postup mal súd „sankcionovať“, mal tvrdenia žalobkyne považovať za preukázané.

17. Vychádzajúc z týchto záverov dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne podľa §
420 písm. f/ CSP nie je prípustné, pretože procesným postupom súdu jej nebolo znemožnené, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

18. Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzuje aj z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú

otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v

dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

20. Podľa žalobkyne súd nesprávne vyriešil „právnu“ otázku, ktorou je posudzovanie miery preukázania
príčinnej súvislosti, keď trval na stopercentnom objektívnom preukázaní príčinnej súvislosti, napriek
tomu, že viaceré doktríny právneho výkladu od takejto požiadavky upustili a zároveň nepripustil

nahradenie nemožného dôkazu racionálnou úvahou súdu.
21. Dovolací súd v svojich skorších rozhodnutiach, napr. v rozhodnutiach z 30. júna 2010 sp.zn.
5Cdo/126/2009, z 31. januára 2012 sp.zn. 6MCdo/11/2010, z 27. júna 2018 sp.zn. 8Cdo/112/2017
dospel k záveru, že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnejskutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí

iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test
conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý

následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však
musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi
určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd,
ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení

otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená

a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Pravda, protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou
vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a
značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo
na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje
druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti

možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL),
ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej
praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš
Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v
Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k

spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do
úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná.
Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo

všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (ujmu).

22. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti bolo v danej veci právnym posúdením veci vymedzenie medzi
akou ujmou (podľa žalobkyne strach o svoj život a zdravie a život a zdravie jej syna) a akou skutočnosťou
ako príčinou tejto ujmy (podľa žalobkyne nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci) má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Avšak otázka, či medzi žalobkyňou tvrdeným protiprávnym konaním
orgánu žalovanej a ňou tvrdenou nemajetkovou ujmou, bola otázkou skutkovou, riešenie ktorej nemá

právnu relevanciu z hľadiska skúmania podmienok prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou uvádzanou skutočnosťou (nesprávny úradný postup orgánu štátu) a
nemajetkovou ujmou (strach o svoj život a zdravie) je vzťah príčinnej súvislosti, resp. tvrdí, že protiprávny
stav, kedy jej nebola vrátená legálne držaná strelná zbraň, ktorú si zaobstarala na svoju
ochranu, prispela a podieľala sa na vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by bola menšia, keby k

takémuto protiprávnemu postupu žalovanej nedošlo, prehodnocuje skutkové závery odvolacieho súdu
o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním orgánu moci a nemajetkovou ujmou. Posudzovanie
miery preukázania príčinnej súvislosti nie je právnou otázkou. Dovolací súd so zreteľom na toto
ustanovenie nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP posudzovaťsprávnosť skutkových zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo
výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení. Prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia nie je spôsobilé založiť tvrdenie žalobkyne, že pri inom (podľa žalobkyne náležitejšom a

úplnejšom) zistení rozhodujúcich skutkových okolností odvolacím súdom by právne závery, na ktorých
spočíva napadnuté rozhodnutie, boli odlišné.

23. Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie žalobkyne, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 421 ods. 1
CSP, odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

24. Úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej v tomto
konaní nevznikli.

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.