Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/238/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117208625
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117208625.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom
Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ P. O., nar. XX.X.XXXX a 2/ G. O., nar.
XX.X.XXXX, obaja bytom M. XX/XX, N., obaja zastúpení splnomocnencom: Advokátska kancelária
Prachová & Partners, s. r. o., so sídlom Miletičova 21, Bratislava, IČO: 50 491 300, o zaplatenie
32.401,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
26. apríla 2018, č.k. 32Csp/86/2017-73 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. mája 2018, č.k.
32Csp/86/2017-79, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) a v závislom
výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie žalovaným
1/ a 2/ uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 30.569,10 eur spolu s úrokmi z omeškania
vovýške5%ročnepočítanými:zosumy29.602,80eurod 23.08.2016do10.11.2016,zosumy29.412,80
eur od 11.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 29.222,80 eur od 13.12.2016 do 11.01.2017 a zo sumy

29.032,80 eur od 12.01.2017 do zaplatenia, a to všetko v mesačných splátkach po 810 eur, a to vždy
do 28. dňa v mesiaci až do úplného splatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok v prípade
nezaplatenia čo i len jednej splátky. Prvá splátka bude splatná 28. deň nasledujúceho mesiaca po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 83,28%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 až

3, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „ObZ“), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54
ods. 1, § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 1 ods. 3
písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi
účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého žalobca poskytol žalovaným peňažné
prostriedky, ktoré sa zaviazali žalovaní dohodnutým spôsobom vrátiť. Najskôr je potrebné uviesť, že
zmluvný vzťah účastníkov založený na základe predmetnej zmluvy o úvere nespadá pod úpravu Zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ide o úver, ktorého účelom bolo zachovanie vlastníckych práv k

nehnuteľnostiam, a preto súd na tento zmluvný vzťah neaplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
s výnimkou ustanovenia uvedeného v ods. 19 odôvodnenia. Súd však aplikoval na vzájomný vzťah
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod
(§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, aplikoval tak súdustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), v časti, kde je
nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. Žalobca a žalovaní uzavreli úverovú zmluvu, na základe, ktorej vyplatil žalobca žalovaným

úver vo výške 30.000 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach po 137,25 eur spolu
so splátkou sporenia vo výške 45,54 eur. Súd konštatuje, že uvedené nebolo medzi stranami sporné,
ako ani skutočnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, uplatnenia úrokov z omeškania po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti a úrokov z úveru do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Spornými medzi stranami
bolo uplatnenie poplatkov za upomienky, poplatku za poskytnutie úveru, ako aj uplatnenie úrokov z úveru

po vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Súd po preskúmaní žaloby dospel k nasledovným
záverom. Súd poplatok za poskytnutie úveru posúdil ako prijateľnú obchodnú podmienku, nakoľko má
za to, že každý poskytovateľ úveru má náklady spojené so spracovaním obchodného prípadu, ktoré sú
jednak v odmene pracovníkov, ale v prakticky zabezpečovaní celej činnosti žalobcu a teda nemožno
povedať, že žalobca získal uvedenú hodnotu bez ničoho. Súd má ďalej za to, že uvedené je o to viac
aktuálne v dobe, kedy výrazne klesli úrokové sadzby z úverov určených na bývanie, a kde teda žalobcovi

klesli možnosti tvorenia zisku, oproti dobe, kedy bolo vydané ostatné rozhodnutie, ktoré žalovaní
predložili v súdnom konaní. V konečnom dôsledku žalovaní získali protihodnotu za tento poplatok, a
to úver, o ktorý žiadali. Súd má vzhľadom na uvedené za to, že nárok za zaplatenie poplatku z úveru
je zo strany žalobcu dôvodný. Druhým sporným uplatneným nárokom boli úroky z úveru po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru. Súd má za to, že doba splatnosti úrokov sa tak zhoduje s dobou splatnosti

úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu
splatenia istiny úveru, t. j. jednorázovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť zaplatená
najneskôr so zaplatením poslednej splátky úveru. Úroky do doby vrátenia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný zaplatiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Podľa ustanovenia § 503 ods.

1 až 3 Obchodného zákonníka sú úroky splatné najneskôr do doby splatnosti úveru, avšak už nie po
splatnosti úveru. Podľa zákonom stanovenej úpravy splatnosti úrokov podľa obchodného práva, ako aj
občianskeho práva (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka), úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou.
Veriteľ nie je oprávnený žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej
istiny. Z uvedenej zákonnej úpravy nevyplýva, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí

istina úveru do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia
peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Uvedený
záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie peňažných prostriedkov, ktoré
sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje peňažné prostriedky po lehote splatnosti).
Na základe uvedeného je nárok žalobcu na zaplatenie úroku opodstatnený len do 22.08.2016. Súd

súčasne uvádza, že uvedené posúdenie vychádza z ustálenej súdnej praxe (rozhodovacej činnosti
súdov) (viď. napr. ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, R 59/1998, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obo 143/1998, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „Odvolací súd v tejto
súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ (rovnako viď rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/587/2015 z 28.09. 2015 a rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23Co/749/2014 zo dňa 26.01.2016. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi len úroky z
úveru do splatnosti pohľadávky. Súd žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie poplatkov za upomienky,
a to zo zmluvy o medziúvere, ktoré si žalobca uplatnil celkovo v počte 4 x 15 eur. Bolo preukázané,
že takéto poplatky boli v zmluve uvedené, avšak ide o predtlačenú formulárovú zmluvu, ktorú žalovaní

nemohli nijako ovplyvniť, a preto súd na uvedené poplatky prihliadal ako na neprijateľné zmluvné
podmienky dojednané v neprospech spotrebiteľa, keďže títo nemohli do obsahu zmluvy v tejto časti
nijako zasiahnuť a takúto dohodu vylúčiť. Súd posúdil dohodu o upomienkach podľa § 53 ods. 5 OZ
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná pre rozpor so zákonom, pre jej jednostrannú
formuláciu a zvýhodňovanie veriteľa. Žalobca nepreukázal ani skutočné výdavky na uvedenú službu. Z

pohľadu súdu takáto upomienka je nepochybne určitým nástrojom žalobcu ako dosiahnuť bez súdneho
konania úhradu dlžných záväzkov žalovanými. Súčasne súd dospel k záveru, že upomienka v takejto
forme má charakter zmluvnej pokuty, ktorá nebola individuálne dojednaná. Žalobca nepreukázal, že
by mu vznikli nejaké náklady s odosielaním upomienok, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol. Súd
však už rovnako neprihliadal na poplatky za individuálne riešenie omeškaných splátok vo výške 15

eur, ktoré si vyžadovali vedomú činnosť žalobcu, rovnako ako poplatok za zmenu splátkového plánu
vo výške 20 eur, ktorú v konaní preukázal žalobca, ako aj to, že reálne prišlo k zmene splátkového
kalendára. Súd v tejto časti žalobe vyhovel ako dôvodnej. Vzhľadom na rozsah upomínacej činnosti
žalobcu súd dospel k záveru, že dôvodné sú aj predžalobné upomienky, ktoré boli riadne dohodnutéa dávali možnosť dlžníkovi reagovať práve dohodou, snahou o zmenu splátkového kalendára, a ktoré
reálne dávali možnosť dlžníkovi úver zachrániť. Vzhľadom na uvedené súd považoval tieto zmluvné
podmienky za prijateľné, a poplatky riadne vyúčtované, preto žalobe v tejto časti taktiež vyhovel. Súd k

uplatneniu úrokov z omeškania konštatuje, že tieto považoval za dôvodné v časti od vzniku omeškania
žalovaných s plnením peňažného dlhu, t.j. od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu, t.j. do 22.08.2016,
a od 23.08.2016 do zaplatenia po zohľadnení jednotlivých úhrad žalovaných v troch platbách po 190 eur
dňa 10.11.2016 dňa 12.12.2016 a 11.01.2017. Súd žalobcovi nepriznal úroky z omeškania z jednotlivých
splátok, nakoľko tieto splátky predstavujú len sumu úrokov z úveru, ako ani z vyčíslených a priznaných

úrokov z úveru, pričom úroky z omeškania sa nepriznávajú z úrokov z úveru, nakoľko ide o príslušenstvo
pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ: „Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok
z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením“, a nárok na úroky z omeškania z úrokov z úveru
neplynie zo žiadneho právneho predpisu. Vzhľadom na uvedené žalobca nemá na takéto plnenie
právny nárok. Uvedený názor je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe a bol uvedený už v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 4/94 zo dňa 29.03.1995. Súd súčasne uvádza,

že úroky z omeškania priznal v uplatnenej percentuálnej sadzbe v súlade s predpismi občianskeho
práva. Preto súd priznal úroky po odpočítaní jednotlivých súm úhrad, ako bolo uvedené vyššie. Z takto
zisteného stavu mal súd teda preukázanú dôvodnosť nároku žalobcu v časti o zaplatenie sumy úveru
30.000 eur, spolu s uplatnenými úrokmi vo výške 1.536,30 eur, ktoré boli uplatnené dôvodne a správne
vypočítané, žalovanými nerozporované, po odpočítaní sumy 337,20 eur, ako aj úhrad vo výške 570 eur

a odpočítaní nepriznaných upomienok vo výške 4x15 eur, t.j. žalobcovi bola priznaná suma 30.569,10
eur. Súd súčasne priznal úroky z omeškania vo výške 5% ročne počítaným zo sumy 29.602,80 eur od
23.08.2016 do 10.11.2016, zo sumy 29.412,80 eur od 11.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 29.222,80 eur
od 13.12.2016 do 11.01.2017 a zo sumy 29.032,80 eur od 12.01.2017 do zaplatenia. Súd konštatuje, že
pri výpočte priznanej sumy urobil chybu vo výpočte, pričom v dôsledku nej uviedol priznanú sumu 30.578

eur.Súdkonštatuje,žeprivýpočtepriznanejsumyurobilchybuvovýpočte,pričomvdôsledkunejuviedol
priznanú sumu 578 eur, pričom táto chyba sa následne opakovala aj pri priznávaní úrokov z omeškania,
ktoré priznal vo výške 5% ročne počítaným zo sumy 29.611,70 eur od 23.08.2016 do 10.11.2016, zo
sumy 29.421,70 eur od 11.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 29.251,70 eur od 13.12.2016 do 11.01.2017
a zo sumy 29.041,70 eur od 12.01.2017 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že ide o výpočtovú chybu, súd

k rozsudku vydá opravné uznesenie. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobe vo vyššie
uvedenej časti vyhovel a žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 30.569,10 eur. spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 5% ročne počítanými: zo sumy 29.602,80 eur od 23.08.2016 do 10.11.2016, zo
sumy 29.412,80 eur od 11.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 29.222,80 eur od 13.12.2016 do 11.01.2017
a zo sumy 29.032,80 eur od 12.01.2017 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu (v časti úrokov z omeškania

po splatnosti, v časti uplatnených poplatkov za 4 upomienky a úrokov z omeškania zo splátok úveru,
ktoré boli úrokom) ako nedôvodnú zamietol. Žalovaní požiadali o možnosť plniť dlh v splátkach. Súd
konštatuje, že z obsahu ich vyjadrenia, kde tvrdili, že nemajú prostriedky na zaplatenie jednorázovo
(zo strany žalobcu uvedené nebolo rozporované), ako aj vzhľadom na obsah preukázané iné súdne
konanie, (kde boli zaviazaní zaplatiť inú pohľadávku), súd umožnil žalovaným splniť dlh žalobcovi v

splátkach po 810 eur, vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, že záväzok musí byť splatený najneskôr
do 36 mesiacov. Splátky sú umožnené pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i
len jednej splátky. Súd umožnil žalovaným plniť dlh v splátkach, aj keď má pochybnosti o ich schopnosti
plniť tento dlh, pričom však žalovaným nemohol určiť nimi požadovanú splátku 137,25 eur. O náhrade
trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na

ich náhradu by mal žalobca ako účastník úspešnejší v konaní, žalobcovi bola priznaná suma 30.569,10
eur (istina 29.032,80 eur + úroky 1.536,30 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 2.443,44 (vyčíslené
ku dňu vyhlásenia rozsudku) t.j. suma celkom 33.012,54 eur. Žalobca sa však domáhal zaplatenia sumy
32.401,08 eur (suma súčtu istiny, úrokov z úveru a úrokov z omeškania uvedená v žalobe) + úrokov
z úveru vo výške 1.777,83 eur (vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) a úrokov z úveru v sume

1.846,61 eur (vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia), t.j. suma celkom 36.025,52 eur. Podľa výsledku
konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 91,64 % (33.012,54 eur : 36.025,52 eur x 100)
a úspech žalovaných v rozsahu 8,36%, čistý úspech žalobcu 83,28% (vypočítané ako 91,64%- 8,36%
úspech žalovaných = 83,28% čistý úspech žalobcu). Súd vzhľadom na uvedené priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 83,28%. Súd konštatuje, že výpočtová chyba uvedená v ods. 27 sa

prejavila aj pri výpočte náhrady trov konania, kde súd vzal pôvodne v úvahu chybný výpočtový základ
30.578 eur. Aj v tejto časti bude vydané opravné uznesenie.3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a v závislom výroku o nároku
na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v
napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a žalobe vyhovieť a súčasne mu priznať nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mal za to, že zmluva o úvere je absolútny
obchod, a bez ohľadu na povahu účastníkov úverového vzťahu sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Podľa kogentného ustanovenia § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo
požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky
za úver. Pri nároku na úrok za úver nejde teda o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie
práva, ktoré mu priznáva platný právny predpis. V zmysle § 502 ObZ je dlžník od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej

výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého
úveru zaplatiť aj dojednané úroky, a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky
túto povinnosť možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods. 3 ObZ, podľa ktorého ak dlžník vráti peňažné
prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných
prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok

za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Uviedol, že vyhlásenie
mimoriadnejsplatnostinastalozdôvodu,žežalobcabolnútenýuplatniťprávonavyhláseniemimoriadnej
splatnosti, nakoľko žalovaní porušili svoje povinnosti. Poukázal na to, že naďalej pretrváva stav, kedy
veriteľ nedisponuje s peňažnými prostriedkami a tieto sa naďalej sústredia u žalovaných a na strane
žalovaných naďalej pretrváva zvýhodnený stav užívania peňažných prostriedkov od žalobcu, a to

dokonca bezodplatne, keďže peňažné prostriedky stále nevrátili. Povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník pred splatnosťou nemal,
nejde o nové dohodnuté úroky. Zmena spočíva v tom, že vzhľadom na to, že dlžník porušil svoju
povinnosť, celá pohľadávka sa stáva splatnou, a to bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Podľa
názoru žalobcu je akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu v rozpore s

dobrými mravmi, bezpochyby v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny
vzťah. Priamo z ustanovení § 497 a § 502 ObZ vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za
užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú
dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na
druhej strane úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením peňažného

záväzku z poskytnutého úveru, pričom je potrebné rozlišovať tieto dva inštitúty. Prvoinštančný súd
priznal žalobcovi úrok z omeškania, ale tento predstavuje sankciu pre žalovaných za to, že porušili svoju
povinnosť, no žalobca nevidí dôvod na to, aby bol aj on sankcionovaný, a to tým, že mu súd odoprie
nárok na úrok za úver, a pritom tento nárok mu vyplýva priamo z platných právnych predpisov.

4. Žalovaní sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 32Csp/86/2017 bolo zaplatenie
sumy 32.401,08 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním v spojení s opravným

uznesením súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu
30.569,10 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne počítanými: zo sumy 29.602,80 eur od
23.08.2016 do 10.11.2016, zo sumy 29.412,80 eur od 11.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 29.222,80
eur od 13.12.2016 do 11.01.2017 a zo sumy 29.032,80 eur od 12.01.2017 do zaplatenia, a to všetko
v mesačných splátkach po 810 eur, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do úplného splatenia dlhu pod

následkomstratyvýhodysplátokvprípadenezaplateniačoilenjednejsplátky.Prvásplátkabudesplatná
28. deň nasledujúceho mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu
83,28%.7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia žaloby a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

9. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení,

odvolací súd opierajúc sa o konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť,
sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do
splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v
preskúmavanom rozsudku odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada zdôrazniť, že závery

Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4 Obo 143/1998 z 01.07.2000), boli
prijaté aj v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 30/2012 z 30.05.2012, ktoré
úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.09.2012.
K záveru súdov, že „pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie
úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, ústavný súd v

predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali
tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Na podporu právneho
názoru vysloveného súdom prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, existuje množstvo
rozhodnutísvyslovenímrovnakéhoprávnehonázoruoneopodstatnenostinárokunaúrokyajzaobdobie

po splatnosti pohľadávky, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 193/2018 z
07.11.2018, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co 70/2018 z 25.10.2018, Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 17Co 110/2018 z 08.11.2018, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co 403/2016 z 27.03.2018 atď.

10. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu

na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník povinnosť zo zákona

platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch z omeškania.
Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho peňažných
prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav nedostatku

a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať
a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru, či už celého alebo jednotlivých splátok, veriteľovi
vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo
jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba

(pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky

veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred
veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.11. K argumentácii žalobcu, že je v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol
dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku
sankčného úroku z omeškania, odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody, keď prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál
často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi vlastnými finančnými možnosťami a druhou
je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený
kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho

správania sa dlžníka, teda sankciu veriteľa na neplatenie splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne
zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené
výhody, predovšetkým vrátiť požičané peňažné prostriedky v splátkach. Z hľadiska výhodnosti alebo
nevýhodnosti postavenia spotrebiteľa, ako aj postavenia veriteľa, sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje
peňažné prostriedky s určitým obchodným zámerom a obchodnou politikou, kedy na základe aj ponuky
a dopytu poskytuje peňažné prostriedky s predpokladom čo najväčšieho zisku, z toho dôvodu poskytuje

úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška
týchtoúrokovsúvisístým,zaakýchokolností,podmienokjeveriteľochotnýpeňažnéprostriedkypožičať,
resp. stratiť dispozíciu s nimi aj za rizika, že ich predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej
politiky veriteľa. Dlžník v takomto prípade získava väčší objem peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým,
že predpokladá, že v určitom časovom horizonte tieto bude schopný vrátiť. Pokiaľ nastane situácia, že

dlžník peňažné prostriedky nie je schopný vrátiť, teda plniť v súlade so svojim záväzkom, veriteľ nemusí
pristúpiť k zosplatneniu úveru, pričom nezanikne ani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako
odplatu (v tomto prípade nevzniká nárok na úroky z omeškania z celej sumy).

13. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal

od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu
prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i v závislom výroku o trovách konania, z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

14. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).