Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315223139
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315223139.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o.,
IČO: 35 886 013, so sídlom Bratislava, Malý trh 2/A, zastúpeného splnomocnencom: AK Herceg, s.r.o.,
IČO: 35 890 240, so sídlom Bratislava, Košická 56, proti žalovanej: P. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
R., t.č. R., Ľ. J. X, o zaplatenie 6.923,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 30C/646/2015-96 zo dňa 13. októbra 2016 - zamietajúci výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v závislom výroku
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.296,08 Eur s
úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne od 28.3.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (v poradí prvý výrok), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (v poradí druhý výrok), žalovanej
nepriznal náhradu trov konania (v poradí tretí výrok).

2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 517 ods. 2

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. a), b), § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 2 písm. d), i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na
procesné ustanovenia § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne zdôvodnil, že právny predchodca žalobcu a žalovaná platne uzatvorili úverovú zmluvu, na jej

základe bol žalovanej poskytnutý úver v dojednanej výške, ktorý žalovaná splatila iba sčasti. V úverovej
zmluve nie sú uvedené (chýbajú) údaje podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d), i) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Vzhľadom na uvedené a na ust. § 4 ods. 3 veta druhá zákona o spotrebiteľských úveroch
sa žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nespornou bola
skutočnosť, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 4.647,15
Eur, vyplatená suma 4.557,56 Eur, na ktorý žalovaná splatila sumu 2.261,48 Eur. Nakoľko predmetný
spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovanou zaplatenú sumu 2.261,48 Eur započítať

na úhradu úveru, t. j. sumy poskytnutej právnym predchodcom žalobcu a potom je namieste záver, že
žalovaná ostala žalobcovi dlžná sumu 2.296,08 (= 4.557,56 Eur - 2.261,48 Eur). Neuhradením dlhu
včas a riadne sa žalovaná dostala do omeškania, preto vyhovel žalobe aj v časti požadovaného úrokuz omeškania 8,25 % ročne zo sumy 2.296,08 Eur od 28.3.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

4. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 v spoj. s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, keď žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 6.923,50 Eur s príslušenstvom, úspešný bol v
časti zaplatenia sumy 2.296,08 Eur s príslušenstvom a vo zvyšnej časti bol neúspešný. Podľa výsledku
konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 33 % a hrubý úspech žalovanej v rozsahu 67
% (100% - 33%), tým je daný čistý úspech žalovanej v rozsahu 34 %.

5. Proti tomuto rozsudku výlučne v jeho zamietajúcej časti (v poradí druhý výrok) podal včas odvolanie
žalobca navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, resp. jeho zrušením a vrátením
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil poukazom na §
365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že zmluva o úvere
obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, vrátane § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských

úveroch. Poukázal na zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov,
ktorý používa a používal pojem splátka ako celok, ktorý sa skladá z istiny, úrokov a iných poplatkov.
Predmetné vyplýva aj z použitia pojmu čiastka splátky istiny zákonodarcom, t.j. za čiastku splátky
zákonodarca okrem iného považuje istinu a na Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES
z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zrušení smernice Rady 87/102/EHS (bod 9),

ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve zákonom o spotrebiteľských úveroch
splátky na istinu, úroky a poplatky. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukazuje aj na skutočnosť,
že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 9.11.2016
vo veci C- 42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení

smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere
výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude
započítaná na vrátenie istiny. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 9.11.2016 vo veci
C- 42/15 ďalej judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy

sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri
takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku, t. j. napríklad neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, počtu a frekvencie splátok,
ako aj neuvedenie prípadnej existencie notárskych poplatkov, požadovaných záruk a poistenia.
Súdny dvor Európskej únie v predmetnom rozhodnutí ďalej judikoval, že za primerané by sa však

nemalopovažovať,akpreneuvedenieniektorýchnáležitostí,ktorésvojoupovahounemôžumaťvplyvna
schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať
sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľovi závažné následky.
Ďalej žalobca poukázal na to, že úverová zmluva obsahuje aj náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona
o spotrebiteľských úveroch s poukazom opäť rozsudok súdneho Dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016

vo veci Home Credit Slovakia, a.s., c/a Klára Bíróová vo veci C-42/2015 a špeciálne bod 55, bod 58,
bod 62, bod 63.

6. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §

363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f), h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bezpotreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu (v poradí druhý výrok) vecne správne, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP vrátane závislého výroku o náhrade
trov konania.

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 6.923,50
Eur, úroku 13,95 % ročne zo sumy 5.097,95 Eur od 28.3.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania 8,25
% ročne zo sumy 5.097,95 Eur od 28.3.2014 do zaplatenia.

10. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v poradí prvým výrokom uložil žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 2.296,08 Eur, úrok z omeškania 8,25% ročne zo sumy 2.296,08 Eur od 28.3.2014 do

zaplatenia, ktorý nebol napadnutý odvolaním a preto nadobudol právoplatnosť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 4.627,42 Eur, úrok
13,95 % ročne zo sumy 5.097,95 Eur od 28.3.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,25 % ročne zo

sumy 2.801,87 Eur od 28.3.2014 do zaplatenia).

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, a pretože v podstatnom zdieľa i jeho právny
záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutom rozsahu, s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na dostatočné,
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej

inštancie v napadnutom rozsahu odchýliť a nemôže, preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

13. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné

znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

14. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie aj na právnom názore, podľa
ktoréhojepotrebnépovažovaťspotrebiteľskýúver,poskytnutýprávnympredchodcomžalobcužalovanej
na základe zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov
a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch).

15. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

16.Ustanovenie§4ods.3zákonaospotrebiteľskýchúverochvymedzujeprípady,kedysaúverpovažuje
za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch musí
byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu
dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy
je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom

spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment
prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplneabsolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda
spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej
koncepciespotrebiteľskéhoprávavychádzalajzákonospotrebiteľskýchúveroch,ktorýstanovilosobitné

náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a
vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre
neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v §
4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až

do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu
pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

17. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená
medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
i) zákona o spotrebiteľských úveroch a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez

poplatkov.

18. Účelom náležitosti ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch (v
relevantnom znení) je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na
istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo

dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na
úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej
splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma,
počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho
sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom

(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania
istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej
časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne
spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

19. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 4 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch) predstavuje
údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so
spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že
pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením
výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov,

spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť
pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i
o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je
založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od tejto úpravy Obchodný zákonník upravuje započítavanie

jednotlivýchplnenívopačnomporadí.Akzmluvaobsahujerozčleneniesplátky,jenaplnenépravidlo,aká
časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od
počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke
istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v
zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa,

prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda
so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).

20. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny a praktický význam.

Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i
určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (Občiansky zákonník
preferuje dlžníka ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam

platiť istinu, úroky a poplatky). Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje spôsob výpočtu RPMN,
označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere
ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na
účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktorésa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok
úrokov a poplatkov.

21. Odvolací súd má za to, že nemožno súhlasiť s odkazom žalobcu na rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej). V tomto rozsudku sa totiž Súdny
dvor EÚ zaoberal výkladom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola do
slovenského právneho poriadku implementovaná až zákonom č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 11.

júna 2010. Čl. 22 ods. 1 tejto smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú
harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani
v prospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci sa však zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanou spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorým bola do právneho poriadku Slovenskej

republiky prebratá smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru.
Táto smernica podľa jej čl. 15 nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie
ustanovenia na ochranu spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami zo zmluvy (o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva). Uvedená smernica teda sledovala tzv. minimálnu harmonizáciu, ktorá

umožňovala členským štátom prijímať a teda aj vykladať národné právo prísnejšie, než sú požiadavky
vyplývajúce z citovanej smernice. Vzhľadom na to nie je dôvodné vytknúť súdu prvej inštancie, že
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. vykladá prísnejšie než obdobné ustanovenie
čl. 10 písm. h) smernice 2008/48/ES vyložil Súdny dvor EÚ.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno
vychádzať z právnych záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti
Kláre Bíróovej, ako ani z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré na toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
nadväzujú. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017, 3Cdo 56/2018, 4Cdo 187/2017,
4Cdo 211/2017, 7Cdo 98/2018 vychádzajú z právnej úpravy zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a nie z právnej úpravy zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vzťahujúcej sa na
prejednávanú vec.

23. Vecne správne bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, aplikujúce
ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí a podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania,
súd prizná náhradu trov konania protistrane. Pričom žalovanej však náhradu trov konania nepriznal,
keďže jej žiadne nevznikli, čo žalovaná ani nenamietala.

24. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné

zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a žalovanú zaviazal len na zaplatenie nezaplatenej
istiny úveru so zákonnými úrokmi z omeškania. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (v poradí druhý výrok), vrátane vecne správneho a
osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania (v poradí tretí

výrok), ako vecne správne potvrdil.

25. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa napadnutý záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu absencie

náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou, keďže absencia čo len jednej náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.26. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §

262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola
žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si

neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

27.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

28. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v

konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

29. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa.