Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/39/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218010437
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Dudík
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7218010437.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov JUDr.
Evžena Kelija a JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. októbra
2019 v trestnej veci obžalovaného Ľ. P., pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o
odvolaní poškodeného D. XU, s.r.o. proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10. 4. 2019, sp.
zn. 4T/26/2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie poškodeného D. XU, s.r.o.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 10. 4. 2019, sp. zn. 4T/26/2018 bol
obžalovaný P. P. (ďalej ako „obžalovaný“) uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe že:

v T., na ul. P. XX dňa 15. 4. 2016 ako riaditeľ neziskovej organizácie D. T. P. - národné centrum ľudských
zdrojov n. o., IČO XX XXX XXX, za verejného obstarávateľa v súlade s obchodnou verejnou súťažou
na základe pokynov k Operačnému programu Ľudské zdroje 2014 - 2020, uzavrel s dodávateľskou
spoločnosťou D. XU, s.r.o. kúpnu zmluvu na dodávku nábytku s názvom zákazky Nákup nábytku pre
krízové centrum sociálnych služieb, ktorý bol v zmysle kúpnej zmluvy dodaný a prevzatý faktúrou č.
XX/XXXX na sumu 7.343 € zo dňa 15. 4. 2016, splatnou dňa 29. 4. 2016, ktorá doposiaľ uhradená

nebola, pričom nezisková organizácia D. K P. - národné centrum ľudských zdrojov n. o. sa výziev v rámci
Operačného programu Ľudské zdroje 2014 - 2020 o finančné prostriedky nezúčastnila, žiadne verejné
obstarávanie v rámci elektronického kontraktačného systému nerealizovala, čím takto spoločnosť D.
XU, s.r.o. uviedol do omylu v otázke zabezpečenia financovania predmetnej zákazky prostredníctvom
eurofondov a poškodenému D. XU, s.r.o. so sídlom X., O. XXX, okr. P., IČO XX XXX XXX spôsobil škodu
vo výške 7.343 €.

Za tento skutok okresný súd upustil od uloženia súhrnného trestu v zmysle § 44 Tr. zák., nakoľko trest
uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/82/2015 zo dňa 6. 2. 2018 a
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 3T/100/2014 zo dňa 11. 4. 2017 považoval za dostatočný.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená obchodná spoločnosť D. XU, s.r.o. so svojím nárokom na

náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal poškodený odvolanie, ktoré bolo podané na poštovú prepravu dňa 25. 4.
2019 a okresnému súdu doručené dňa 29. 4. 2019. Dňa 3. 5. 2019 doručil poškodený prostredníctvom
svojho splnomocnenca okresnému súdu písomné odôvodnenie svojho odvolania. V ňom uviedol, že
výrok, ktorým bol poškodený so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces, považuje

za nesprávny z dôvodu chybného právneho posúdenia, kedy súd odmietol poškodenému priznať nárokna náhradu škody z dôvodu, že by opätovne priznal nárok, ktorý už bol raz priznaný platobným rozkazom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/14/2016, právoplatným dňa 30. 11. 2016.

Podľa odôvodnenia súdu na hlavnom pojednávaní by v prípade priznania nároku na náhradu
škody v trestnom konaní došlo k opätovnému priznaniu rovnakého nároku, čo je v rozpore so
zásadou res iudicata. Okresný súd sa podľa poškodeného nevysporiadal s argumentom vzneseným
splnomocnencom poškodeného na hlavnom pojednávaní, podľa ktorého v trestnom konaní by v prípade
priznania nároku priamo voči obžalovanému ako fyzickej osobe nešlo o porušenie zásady res iudicata,

nakoľko v citovanom platobnom rozkaze bola zaviazaná právnická osoba, keďže platobný rozkaz
bol vydaný voči neziskovej organizácii, v ktorej obžalovaný pôsobil ako štatutárny orgán, a ktorá
bola zmluvnou stranou poškodeného. Po tom, čo poškodený zistil, že nezisková organizácia, v ktorej
obžalovaný pôsobil ako konateľ, slúžila len na to, aby uviedla poškodeného do omylu a vylákala od neho
plnenie, sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní a súd na hlavnom pojednávaní dal poškodenému
za pravdu, keďže uznal obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu podvodu. Preto mal okresný

súd zaviazať obžalovaného podľa § 287 ods. 1 Tr. por. k náhrade škody, ktorá poškodenému vznikla
jeho trestným činnom. Podľa názoru poškodeného obžalovanému mala byť uložená povinnosť nahradiť
škodu aj z dôvodu, že jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol
obžalovaný uznaný za vinného.

Na podporu argumentov poškodeného, že nejde o prekážku res iudicata v prípade, ak predtým bol
nárok priznaný v civilnom procese proti právnickej osobe a následne v trestnom konaní sa zistí, že
skutok spáchala fyzická osoba ako štatutár právnickej osoby, poukázal poškodený na právne argumenty
obsiahnuté v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 798/2016 zo dňa 11. 1.
2017. V prvom rade zdôraznil, že existencia právoplatného rozhodnutia v spornej veci bráni novému

konaniu, avšak iba v prípade, ak účastníkmi konania (sporovými stranami) sú tie isté subjekty, pričom
aj predmet konania je totožný. Právoplatný rozsudok zaväzujúci odberateľa zaplatiť sťažovateľovi za
dodané stavebné práce a stavebnú mechanizáciu nezakladá prekážku veci rozsúdenej v pomere
k trestnému konaniu vedenému proti štatutárovi v súvislosti s nárokom na náhradu škody, ktorú si
sťažovateľ uplatnil voči štatutárovi v rámci adhézneho konania. Je nepochybné, že v trestnom konaní

sa sťažovateľ domáhal prisúdenia síce rovnakej sumy ako v skoršom občianskoprávnom konaní, avšak
nie voči odberateľovi (právnickej osobe), ale voči štatutárovi (fyzickej osobe), pričom nejde o nárok
vyplývajúci zo zmluvy o dodávke stavebných prác a stavebnej mechanizácii, ale o nárok na náhradu
škody spôsobenej štatutárom prevodmi majetku v úmysle zmariť vymáhanie pohľadávok veriteľov. Preto
je povinnosťou krajského súdu meritórne sa zaoberať uplatneným nárokom na náhradu škody, pretože

o tomto nároku nebolo rozhodnuté v občianskom súdnom konaní. V opačnom prípade, ak by sa teda
krajský súd týmto uplatneným nárokom nezaoberal, došlo by k porušeniu jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného sa právny záver prvostupňového súdu, na základe ktorého
bol poškodený odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces, javí byť chybný.

Na základe uvedeného poškodený navrhol, aby krajský súd napadnutý výrok okresného súdu o náhrade
škody zrušil podľa § 321ods. 1 písm. f) Tr. por. a sám rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. tak, že zaviaže
obžalovaného nahradiť poškodenému škodu vo výške 7.343 €, ktorá bola spôsobená trestným činom.

Krajský súd na základe takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne súd
len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie
poškodeného nie je dôvodné.

Okresný súd rozhodol v tejto trestnej veci napadnutým rozsudkom a z dôvodu, že prokurátor ako aj
obžalovaný sa vzdali práva podať odvolanie, bol vo veci vyhotovený zjednodušený rozsudok, ktorý
neobsahuje odôvodnenie, a teda z daného rozsudku nie je možné zistiť, akými úvahami sa spravoval
okresný súd vo vzťahu k svojmu výroku, ktorým poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázal

na civilný proces. Krajský súd si však vypočul záznam z hlavného pojednávania zo dňa 10. 4. 2019 a
zistil,žeokresnýsúdpovyhlásenínapadnutéhorozsudku,tentostručneodôvodnil,pričompoškodeného
na civilný proces odkázal z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení odvolania poškodeného.Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi názormi, na ktoré poukázal splnomocnenec
poškodeného vo svojom odvolaní a tiež plne rešpektujúc citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 798/2016 zo dňa 11. 1. 2017 a za účelom meritórneho rozhodnutia o tomto nároku, pristúpil k jeho

posúdeniu a dospel k záveru, že niet právneho základu v existujúcom právnom poriadku na pozitívne
rozhodnutie o tomto nároku poškodeného. Z uvedeného dôvodu sa rozhodnutie okresného súdu javí
byť vecne správne, avšak z iných dôvodov, než ktoré uplatnil okresný súd.

Zo skutku, pre ktorý bol obžalovaný právoplatne odsúdený, vyplýva, že obžalovaný ako riaditeľ

neziskovejorganizácieD.KP.-národnécentrumľudskýchzdrojovn.o.uviedoldoomylupoškodenéhov
otázkezabezpečeniafinancovaniapredmetnejzákazkyprostredníctvomeurofondovapoškodenémutak
spôsobil škodu 7.343 €. Teda obžalovaný sa dopustil tohto trestného činu pri výkone svojej pôsobnosti
riaditeľa neziskovej organizácie. Postavenie a organizáciu orgánov neziskových organizácií upravuje
zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 213/1997 Z. z.).

Tento zákon v § 23 ods. 1 zakotvuje, že riaditeľ je štatutárny orgán, ktorý riadi činnosť neziskovej
organizácie a koná v jej mene. Rozhoduje o všetkých záležitostiach neziskovej organizácie, ak nie sú
týmto zákonom zakladacou listinou alebo štatútom vyhradené do pôsobnosti iných orgánov.

Podľa § 23 ods. 6 zákona č. 213/1997 Z. z. riaditeľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami neziskovej organizácie a všetkých jej zakladateľov. Najmä je
povinný zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo neziskovej organizácii spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej

zakladateľov,aprivýkonesvojejpôsobnostinesmieuprednostňovaťsvojezáujmy,záujmylenniektorých
zakladateľov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami neziskovej organizácie.

Podľa § 23 ods. 10 zákona č. 213/1997 Z. z. nároky neziskovej organizácie na náhradu škody voči
riaditeľovi môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ neziskovej organizácie, ak nemôže

uspokojiť svoju pohľadávku z majetku neziskovej organizácie.

Zo zákona č. 213/1997 Z. z. ďalej vyplýva, že riaditeľ zodpovedá za hospodárenie s majetkom
neziskovej organizácie a je povinný nahradiť škodu, ktorú spôsobil neziskovej organizácii porušením
svojich povinností pri výkone svojej pôsobnosti.

Zákon č. 213/1997 Z. z. nezakotvuje zodpovednosť riaditeľa za škodu spôsobenú veriteľom neziskovej
organizácie a to či už porušením zmluvných povinností alebo z dôvodu spáchania trestného činu. Jedine
v § 23 ods. 10 zákona č. 213/1997 Z. z. je uvedené, že nároky neziskovej organizácie na náhradu
škody voči riaditeľovi môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť veriteľ neziskovej organizácie,

ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku neziskovej organizácie. V takomto prípade sa
však nevyhnutne predpokladá nárok neziskovej organizácie na náhradu škody voči riaditeľovi, čo v
posudzovanom prípade nie je dané.

Pri rozhodovaní o povinnosti obvineného nahradiť poškodenému škodu spôsobenú trestným činom

je súd povinný aplikovať príslušné hmotnoprávne predpisy (občianskeho práva, pracovného práva,
prípadne iné), ktoré sa na prejednávaný prípad vzťahujú (R 17/1973).

Keďže na rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní je potrebné použiť
príslušnú hmotnoprávnu úpravu, ktorej existencia objektívne absentuje, niet teda zákonného podkladu

na zaviazanie obžalovaného na náhradu škody poškodenému.

Na podporu tohto právneho názoru krajský súd poukazuje na skutočnosť, že obdobne je zakotvená aj
zodpovednosť konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky
pri problematike náhrady škody spôsobenej nezaplatením ceny dodaného materiálu a výkonu prác

konateľom spoločnosti spáchaním trestného činu podvodu vo svojom uznesení sp. zn. 5Obdo 26/2009
zodňa21.4.2011uviedol,žejezrejmé,ževzájomnévzťahyúčastníkovkonaniajepotrebnéposudzovať
podľa Obchodného zákonníka a nie sú upravené Občianskym zákonníkom. Náhrada škody je v
Obchodnom zákonníku upravená osobitne v ustanovení § 373 Obchodného zákonníka a nasledujúcea to všeobecne tak, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť. Medzi účastníkmi konania nevznikol vzťah zo záväzku, preto použitie týchto

ustanovení nie je dané zákonom, ustanovením § 373 a nasl. Vo štvrtej časti spoločných, prechodných
a záverečných ustanovení Obchodného zákonníka, v § 757 je upravená zodpovednosť za škodu
spôsobená porušením povinností ustanovených týmto zákonom tak, že v danom prípade platia obdobne
ustanovenia § 373 a nasl. V druhej časti - obchodné spoločnosti a družstvo Obchodného zákonníka
sú v § 133 a nasl. upravené práva a povinnosti konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným tak, že

konatelia spoločností s r. o. sú povinní nahradiť škodu za porušenie zákonom uložených povinností
len vo vzťahu k spôsobenej škode proti spoločnosti a v ustanovení § 106 Obchodného zákonníka
platného a účinného v čase právoplatného odsúdenia žalovaného za spáchanie trestného činu podvodu
súvisiacehosporušenímzáväzkovspoločnostikonanímspoločníka,konateľa,spoločníkručízazáväzky
spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu.

Z uvedeného je zrejmé, že na danú vec nie je možné aplikovať tieto citované ustanovenia Obchodného
zákonníka. V zmysle citovaného ustanovenia § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka, platného a účinného
v čase vzniku škody (do 31. 12. 2001) nebola splnená zákonná podmienka na jeho použitie, a to
porušenie záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa, za ktoré bol právoplatným rozhodnutím
súdu odsúdený. Z uvedeného najvyšší súd rezultoval, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody

proti žalovanému. Z právnych úvah najvyššieho súdu je zrejmé, že konanie žalovaného posudzoval
ako konanie konateľa obchodnej spoločnosti s tým, že záväzkový vzťah vznikol medzi sťažovateľom
a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., v ktorej bol v rozhodnom čase konateľom žalovaný. Následne
konštatoval, že podľa § 106 Obchodného zákonníka účinného v relevantnom čase žalovaný ako
konateľ obchodnej spoločnosti ručí za záväzky spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu. Žalovaný

nebol právoplatne odsúdený podľa § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré umožňovalo, aby
konateľ,ktorýspôsobilporušeniezáväzkovspoločnosti,zodpovedalzavzniknutúškoducelýmmajetkom
za predpokladu, že porušenie záväzkov spôsobil konaním, za ktoré bol právoplatne odsúdený do
31. decembra 2001 (teda v čase, kedy bolo uvedené ustanovenie účinné). Uvedené právne závery
najvyššieho súdu boli predmetom preskúmania aj pred Ústavným súdom SR, ktorý ich vo svojom

uznesení IV. ÚS 285/2012 hodnotil ako logické, primerane odôvodnené a nie sú prejavom svojvôle, teda
arbitrárnosti, preto sú ústavne udržateľné.

Teda podľa názoru krajského súdu ani v prípade odsúdenia konateľa spoločnosti s ručením
obmedzeným za trestný čin, ktorým poškodenému spôsobil škodu, nie je zákonný podklad na priznanie

nároku na náhradu škody a analogicky je tomu (vzhľadom na podobnosť právnej úpravy zákona č.
213/1997 Z. z. s Obchodným zákonníkom) aj v prípade riaditeľa neziskovej organizácie.

Ďalším nemenej významným dôvodom, pre ktorý krajský súd považuje priznanie tohto nároku
poškodenému (špecificky v tejto trestnej veci, kedy už o nároku poškodeného na plnenie zo zmluvy bolo

rozhodnuté platobným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/148/2016 zo dňa 2. 11. 2016
na č. l. 79) za nesprávne, je skutočnosť, že ak by došlo k uloženiu povinnosti obžalovanému nahradiť
poškodenému uplatnený nárok na náhradu škody, poškodený by získal ďalší exekučný titul, pričom
právny poriadok nevytvára žiaden mechanizmus, ktorý by bol spôsobilý zabrániť tomu, aby poškodený
nedosiahol plnenie z oboch týchto titulov súčasne, teda aj z platobného rozkazu Okresného súdu Košice

II sp. zn. 35Cb/148/2016 zo dňa 2. 11. 2016 na č.l. 79, aj z napadnutého rozsudku.

Tieto skutočnosti odôvodňujú záver vyslovený vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok

nie je prípustný.