Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/93/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206752
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317206752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, práv. zast. Advokátska kancelária
RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Ľ. H., O..
XX.XX.XXXX, Z. XX/XXXX, XXX XX B., o zaplatenie 6.295,56 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 15Csp/164/2017-49 zo dňa 27.02.2018, takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III.

III. N e p r i z n á v stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania
1. Predchodca žalobcu sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.295,56 eur
spolu s úrokom vo výške 2.627,13 eur, zmluvným úrokom vo výške 12,9% ročne zo sumy 6.295,56 eur
od 01.06.2017 do zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 6.295,56
eur od 01.06.2017 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
že cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.748,48 € s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 01.06.2017
do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej sume s príslušenstvom a úroky zamieta.

III. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.“

3. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu 21.03.2011, § 1 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona NR SR č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 21.03.2011 uzavrel predchodca žalobcu
Poštová banka, a.s. a žalovaný zmluvu o úvere č. 3208865988, na základe ktorej bol žalovanémuposkytnutý úver vo výške 7.000,- eur, ktorý sa zaviazal vrátiť s ročnou úrokovou sadzbou 12,9%,
mesačnou splátkou 105,- eur, celkovými nákladmi spotrebiteľa vo výške 5.802,69 eur a splatnosťou
dňa 25.03.2021. Zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca do zmluvy uviedol len
celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jej jednotlivé zložky. Súd považoval neuvedenie výšky splátok
istiny, úrokov a poplatkov za neprijateľnú podmienku, ako to má na mysli ust. § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, navyše poukázal na ust. §11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého
vyplýva, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, okrem iných

aj písm. k), tak sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Napriek odkazu žalobcu
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §
11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho

zákona contra legem.

5. Žalobca si v konaní z dlžnej sumy istiny úveru uplatnil aj nárok na úrok z úveru vo výške 12,90%
ročne odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. K tomuto súd uviedol, že tento
nárok by nebolo možné priznať žalobcovi aj z toho dôvodu, že od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní

a musí platiť úrok z omeškania, nie však už dohodnuté zmluvné úroky (viď rozhodnutie NS SR sp.zn.
4Obo 146/98, ZSP 4/2000 ).

6. Keďže zmluva o úvere sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, žalobca má nárok na zaplatenie
rozdielu medzi poskytnutým úverom a úhradou žalovaného, t.j. v sume 2.748,48 eur (7.000,- eur -

4251,52eur).Nárokjevtomtorozsahudôvodný,pretosúdžalovanéhozaviazalnazaplatenietejtosumy.
Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,2 % ročne z dlžnej sumy
istiny úveru odo dňa aktuálneho stavu úveru. Súd nemohol žalobcovi priznať nárok na vyčíslený úrok
z omeškania do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti z dôvodu, že bol vyčíslený aj zo súm, na ktoré

žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ( úroky, poplatky), preto mu súd priznal iba nárok na úrok
z omeškania z reálnej dlžnej sumy odo dňa aktuálneho stavu úveru a v tejto časti preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1, 2 Civilného

sporového poriadku. V časti o zaplatenie 2.748,48 eur (44% žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel,
čo predstavuje úspech žalobcu na jednej strane a neúspech žalovaného na druhej strane. V časti
o zaplatenie 3.547,08 eur (56% žalovanej sumy) však súd žalobu zamietol, čo predstavuje úspech
žalovanéhoaneúspechžalobcu.Zuvedenéhovyplýva,ževkonečnomdôsledkubolvkonaníúspešnejší
žalovaný, ktorému však nárok na náhradu trov konania súd nepriznal, nakoľko si trovy neuplatnil.

III. Obsah odvolania žalobcu

8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal, že súd na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil. Úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku.
Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a
poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Rozdelenie splátky na istinu a úroky má
zmysel pre nedobromyseľného spotrebiteľa, ktorý predpokladá, že bude v omeškaní s plnením záväzku

pre výpočet úroku z omeškania. Apeloval na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorý
zo zákona č. 129/2010 Z. z. odstránil také znenie ust. § 9 ods. 2 písm. l), podľa ktorého Zmluva o úvere
mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Otázku možnosti sankcionovať úver bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou z titulu absencie rozdelenia splátky na istinu, úroky a poplatky už skúmal aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ktorý pritom v Uznesení zo dňa 22.02.2018, sp.zn. 3Cdo 146/2017 potvrdil
potrebu eurokonformného výkladu zákona už v súčasnosti. V ďalšom rozsahu uviedol, že mu patrí právo
na zmluvné úroky. Zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnejsplatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje
zmenu všetkých zmluvných podmienok. V danom konaní bolo preukázané, že žalovaná zostáva dlžná a
teda je správny ten záver, že jeho záväzok doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka

nemožno hovoriť o zániku akcesorického zmluvného úroku. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi
náhradu trov konania, aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v zmysle ustanovenia § 470 ods.

1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

11. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že dňa 21.03.2011 uzavrel predchodca
žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný zmluvu o úvere č. 3208865988, na základe ktorej bol
žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.000,- eur, ktorý sa zaviazal vrátiť s ročnou úrokovou sadzbou
12,9%, mesačnou splátkou 105,- eur, celkovými nákladmi spotrebiteľa vo výške 5.802,69 eur a
splatnosťou dňa 25.03.2021. Zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho súd považoval poskytnutý
úver za bezúročný a bez poplatkov.

12. Odvolací súd uvádza, že zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa
v prípade uzavierania zmlúv o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Za účelom zabezpečenia čo
najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom, zákonodarca stanovuje
obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravené v ust. § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

13. V súvislosti s povinnosťou dodávateľa, rozčleniť v zmluve o úvere splátku na istinu, úroky a poplatky
v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o úvere, odvolací súd poukazuje na priamy účinok smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za

ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia.

14. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

15. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a

navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty. Dôležitý je tiež výklad
rozsudku SD EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že SD EÚ mal ,,eurovýhradu“
len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vecsa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v
konečnom dôsledku relevantné aj pre účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet RPMN.

16. Tak explicitne presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákoan č. 129/2010 Z.z.,
cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte
a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou tejto obligatórnej náležitosti a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého

rozsudku platný a účinný.

17. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/

EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

18. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov

podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

19. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny, ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo

bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod..

20. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ

má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

21. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento opis:
„Budete musieť zaplatiť:

[Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ]
Úrok a/alebo poplatky sa budú splácať takto:…“

22. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne

termíny jednotlivých splátok, výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých
splátok, počet splátok a termín konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom
kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto
obchodná praktika neprípustná a odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že uvedené informácie boli obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového

kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp.
pod sankciou straty práv veriteľa na úroky a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne
po podpise zmluvy doručované poštou a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho,
aby bol k tomu potrebný písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore

aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby
spotrebiteľ vzal výšku úveru len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a
jednoznačný súhlas s výškou úveru.Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa

v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so
správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov

známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

23. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne postupoval, keď poskytnutý úver
považoval v dôsledku absencie zákonom vyžadovanej obsahovej náležitosti, údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) v spojení s ust. § 11 ods. 1 psím.

b) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

24. K odvolacej námietke, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia zmluvných úrokov po zosplatnení
úveru, odvolací súd uvádza, že žalobca nemá právo naďalej požadovať zaplatenie úrokov po splatnosti
úveru až do jeho zaplatenia a spotrebitelia by tak nemali platiť úroky aj po skončení obdobia, na ktoré

bol úver dojednaný. Nemali by byť pochybnosti o tom, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý
možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové
obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť
úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu,
ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

25. Žalobca sa však dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili iba v prípade, ak by bol
zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že
veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento
stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a

súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu
pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému
zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so
zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným

právnym úkonom.

26. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v

tom, že spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda
na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach)
vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje
jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá
istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi

práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.

27. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a

teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde
veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom
má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s

peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov
od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ
záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mupo mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru).

28. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy

pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

29. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

30. Žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do momentu zosplatnenia, potom už nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo
dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016. Uplatnená odvolacia námietka preto nebola
dôvodná.

31. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 6.295,56 eur s prísl., v konaní bol však
úspešný čo do zaplatenia 2.748,48 eur s prísl., čo predstavuje jeho úspech v rozsahu 43,65%,

zaokrúhlene 44%. Na základe uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že v konaní bol prevažne
úspešnejší žalovaný, ktorému však súd náhradu trov konania nepriznal.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II. a III. ako vecne správny
v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

33. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

34. Z obsahu podaného odvolania žalobcu je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom
rozsahu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že výrok I. rozsudku bol vydaný v prospech žalobcu

(odvolateľa), v dôsledku čoho žalobca nebol oprávnený na podanie odvolania voči výroku I. rozsudku.
Z tohto dôvodu odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu v tomto rozsahu ako podané neoprávnenou
osobou v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, z tohto dôvodu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania patrí úspešnému žalovanému. Z obsahu spisu je však zrejmé, že žalovanému v
priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu náhrada trov odvolacieho
konania nebola priznaná.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).