Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 3, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117220309
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117220309.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., ul. C.
XXXX/X, zastúpenej JUDr. I. I., advokátkou so sídlom v T., ul. N. XXXX/XX, proti žalovanému K.. T. D.,
advokátovi s pozastaveným výkonom advokácie, so sídlom v U., ul. C. 1, o zaplatenie 4.000,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. septembra

2018, č. k. 17C/59/2017-65 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti I. a III. z r u š u j e a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 4.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 17.01.2017 do

24.10.2017 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.000 eur od 27.10.2017 do zaplatenia.
Výrokom II. súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalobkyni súd priznal proti žalovanému
náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že dňa 20.11.2017 bola Okresnému
súdu Trenčín doručená žaloba žalobkyne, ktorou sa proti žalovanému domáhala rozhodnutia súdu o
splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 4.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 16.01.2017 do 25.10.2017 a úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 4.000 eur od 26.10.2017 do zaplatenia. Na základe podanej žaloby súd vydal dňa
22.11.2017 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Z vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie zistil nasledovné: Sporové strany uzatvorili dňa 04.02.2015 dvojstrannú zmluvu, označenú
ako Zmluva o vzájomných právach, na základe ktorej sa žalovaný ako advokát zaviazal poskytovať
žalobkyni ako Klientovi právnu pomoc (právne služby) vo veci získania a úpravy vlastníckeho práva
k pozemkom v kat. úz. T. S. v prospech klienta, ktoré sú predmetom pozemkových úprav, a to in

concreto k parcelám registra „C“, ktoré pred pozemkovými úpravami mali parcelné čísla XXXX/1 a XXX.
Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, do 31.12.2016. Išlo o zmluvu, na základe ktorej poskytoval
žalovaný ako advokát žalobkyni právne služby podľa zákona o advokácii. V článku III. bod 8 bolo
dohodnuté, že v prípade, ak v lehote do 31.12.2016 nebude klient (teda žalobkyňa) výhradným a jediným
vlastníkom pozemkov špecifikovaných v čl. I tejto zmluvy, je advokát klientovi povinný uhradiť sumu
5.000,- eur, splatnú do 15.01.2017, ako sankciu poukázanú na osobný účet klientky. Žalobkyňa sa

do 31.12.2016, ani nikdy inokedy, nestala výhradným a jediným vlastníkom predmetných pozemkov.
Žalovaný v tejto veci žalobu v mene žalobkyne na súde nepodal, pričom napísal iba dva listy zo dňa
02.11.2016, ktorým požiadal SPF a H. V. o odpredaj, resp. zámenu pozemkov. Dňa 16.10.2017 sa
uskutočnilo stretnutie právnej zástupkyne žalobkyne a žalovaného, o ktorom bol spísaný Záznam o
osobnom rokovaní, podpísaný uvedenými osobami. Z tohto záznamu okrem iného vyplýva, že žalovaný
sa zaviazal uhradiť sumu 5.100 eur v lehote do 22.10.2017 na bankový účet žalobkyne tam uvedený,

z dôvodu uznania svojho záväzku čo do výšky aj dôvodov. V dňoch 25.10.2017 a 26.10.2017 vložil
žalovaný na účet žalobkyne vedený v I. a.s. spolu sumu 1.000 eur (dvakrát po 500 eur). Právne vec súdprvej inštancie posúdil podľa § 36 ods.1, § 122 ods.3, § 488 ods.2, § 489, § 491 ods.1, § 494, § 517
ods. 2, § 544 ods.1Občianskeho zákonníka; Po vykonanom dokazovaní súd konštatoval, že žalobkyňa
uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, teda preukázala najmä to, že so žalovaným platne

uzatvorila zmluvu, z ktorej si žalovaný nesplnil svoj platný záväzok, a to zaplatiť jej žalovanú sumu. Súd
uplatnené právo posúdil ako právo na zmluvné plnenie, avšak nie ako právo na zmluvnú pokutu, ale
ako právo na iné zmluvné plnenie. O zmluvnú pokutu nejde, pretože v článku III. bod 8 zmluvy nebola
dohodnutá pokuta (povinnosť na zaplatenie) pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ale povinnosť
zaplateniasumy5.000eur,aknastaneurčitáskutočnosť(atožežalobkyňanebudevýhradnýmajediným

vlastníkom špecifikovaných pozemkov) do určitého času (do 31.12.2016). Teda išlo o podmienené
zmluvné plnenie, pričom išlo o odkladaciu podmienku v zmysle § 36 ods.2 Občianskeho zákonníka. V
súvislosti s existenciu nesplneného záväzku žalovaného súd poukázal na to, že žalovaný písomne uznal
svoj záväzok zaplatiť žalobkyni sumu 5.100 eur v lehote do 22.10.2017 na bankový účet žalobkyne,
pričom čiastočne tak aj urobil (zaplatil sumu 1.000 eur). To nasvedčuje tomu, že súčasná obrana
žalovaného o neplatnosti jeho záväzku je len účelová, zrejme v snahe oddialiť vydanie exekučného

titulu. Argumentácia žalovaného ohľadne neplatnosti jeho zmluvného záväzku je pomerne stručná a
v zásade v nej nezazneli žiadne relevantné argumenty, ktoré by odôvodňovali absolútnu neplatnosť
tejto časti zmluvy. Ak žalovaný poukazoval na špecifickosť vzťahu advokát - klient a argumentoval,
že len samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa nestala vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemôže
zakladať nároky vznesené žalobcom v tomto konaní, a že advokát objektívne nemôže zabezpečiť

vlastníctvonehnuteľnostípresvojhoklienta,rovnakoúspechvspore,ktoréhoprávnezastúpeniežalobcu
žalovaný prevzal, tak táto obrana neobstojí. Špecifickosť vzťahu advokát - klient nemá žiadny dopad na
konštatovanie neplatnosti predmetnej časti zmluvy. O uvedenom prípadnom neúspechu v spore klienta
nemožno uvažovať, pretože žalovaný ako advokát žalobkyňu v žiadnom spore nezastupoval. Žiadnu
žalobu v jej mene nepodal a v tejto súvislosti ju dokonca zavádzal. Takisto nie je dôvodný argument

žalovaného o tom, že len samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa nestala vlastníkom predmetných
nehnuteľností, resp. že advokát objektívne nemôže zabezpečiť vlastníctvo nehnuteľností pre svojho
klienta, čo následne nemôže zakladať nároky vznesené žalobkyňou. Takýto argument totiž podľa súdu
prvej inštancie nezakladá žiadny zákonný dôvod neplatnosti predmetného zmluvného dojednania. Súd
poukázal na to, že zmluvu vyhotovil samotný žalovaný, pričom sa navyše jedná o osobu znalú práva,

advokáta. Za týchto všetkých okolností (teda písomné uznanie záväzku, čiastočné plnenie, autorstvo
zmluvy žalovaného) je tak obrana žalovaného v tomto spore, nepresvedčivá, ba až zjavne nedôvodná. Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť splnil len čiastočne a
to tak, že zo sumy 5.000 eur zaplatil žalobkyni sumu 4.000 eur. Dňa 25.10.2017 vložil na účet žalobkyne
sumu 500 eur a dňa 26.10. 2017 vložil takisto sumu 500 eur. Preto súd žalobe, čo do istiny pohľadávky

vyhovel a rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu. Podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške
5 % ročne s poukazom na § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., s prihliadnutím na dátum uzavretia
zmluvy a počiatok doby omeškania. Z článku III. bod 8 zmluvy vyplýva, že suma 5.000 eur bola splatná
do 15.01.2017. Nezaplatením dlžnej sumy v tejto lehote sa dostal žalovaný do omeškania. Súd však

žalobu zamietol v časti uplatnených úrokov z omeškania zo sumy 500 eur aj za deň 16.01.2017 a deň
25.10.2017 a zo sumy 4.000 eur aj za deň 26.10.2017. Čo sa týka úroku z omeškania za deň 16.01.2017,
súd tento úrok zamietol, pretože deň 15.01.2017 bola nedeľa a v zmysle § 122 ods.3 Občianskeho
zákonníkasasplatnosťposunulananajbližšínasledujúcipracovnýdeň,tedadeň16.01.2017(pondelok).
Do omeškania sa tak žalovaný dostal dňa 17.01.2017. Čo sa týka úroku z omeškania za deň 25.10.2017

a 26.10.2017, súd tento úrok zamietol, pretože v týchto dňoch žalovaný vložil na účet žalobkyne spolu
sumu 1.000 eur. Teda v omeškaní so zaplatením sumy 4.000 eur bol od 27.10.2017. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalobkyňa bola v konaní takmer
plne úspešná. Zamietnutie žaloby v časti úrokov z omeškania za celkovo tri dni, je pre pomer úspechu
sporových strán zanedbateľnou časťou (približne 1,50 eur, čo predstavuje cca 0,03 % zo žalovanej

sumy). Preto súd priznal žalobkyni proti žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že výrok I. napadnutého

rozsudku je nevykonateľný, nakoľko tento neobsahuje lehotu, do ktorej má dôjsť k zaplateniu
peňažného záväzku. V ďalšom žalovaný poukazoval na svoju obranu učinenú v odpore. Podľa názoru
žalovaného je dojednanie o zmluvnej pokute v Zmluve o právnej pomoci neplatné, resp. že nevznikol
nárok na jej úhradu, a to vzhľadom na špecifickosť vzťahu advokát - klient, kedy podľa názoružalovaného len samotná skutočnosť, že sa žalobca nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností,
nemôže zakladať nároky vznesené žalobcom v tomto konaní. Advokát objektívne nemôže zabezpečiť
vlastníctvonehnuteľnostípresvojhoklienta,rovnakoúspechvspore,ktoréhoprávnezastúpeniežalobcu

žalovaný prevzal. Advokát toto nemôže garantovať, a z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného,
takéto ustanovenie, od ktorého svoje nároky žalobca odvodzuje neplatné. Ďalej mal za to, že závery
súdu k obrane žalovaného v zmysle toho, že „súčasná obrana žalovaného o neplatnosti jeho záväzku
je len účelová, zrejme v snahe oddialiť vydanie exekučného titulu“, ako aj nadväzujúce závery,
považuje žalovaný jednak za nepodložené, špekulatívne, no najmä za subjektívne, čím nemôže byť

naplnená zásada objektívneho zhodnotenia dôkazov. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozsudok vykazuje prvky nevykonateľnosti, arbitrárnosti,
svojvôle a nepreskúmateľnosti a preto navrhoval, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp.
vec inak právne posúdil.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvejinštanciepovažujezavecnesprávneatotožiadaodvolacímsúdomztohtodôvoduvcelomrozsahu
potvrdiť. K námietke žalovaného ohľadom k neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty poukázala na to,
že súd prvej inštancie tento záväzok právne kvalifikoval nie ako zmluvnú pokutu, ale ako právo na iné
zmluvné plnenie, navyše žalovaný svoj záväzok zo zmluvy vyplývajúci písomne uznal, čo do výšky ako

aj dôvodov. Záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania bol založený na základe „Zmluvy o vzájomných
právach“ zo dňa 04.02.2015. Žalovaný sám bol tou osobou, ktorá fyzicky vytvorila vyššie uvedenú
písomnú zmluvu a teda žalovaný bol tou osobou, ktorá sama rozhodovala o obsahu a forme písomného
záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania. Žalobkyňa k pripravenému obsahu zmluvy, tak ako ju
sám žalovaný pripravil, nemala žiadne pripomienky a táto bola platne uzatvorená slobodným prejavom

oboch zmluvných strán, t.j. podpisom zmluvy dňa 04.02.2015. Teda nezakladá sa na logickom vysvetlení
a toto neozrejmil ani žalovaný vo svojom odvolaní, z akého dôvodu by sám žalovaný do písomnej zmluvy
implementoval vopred neplatné dojednanie o zmluvnej pokute, ako to tvrdil v rámci odvolania. Vyjadrila
názor, že ak žalovaný tvrdil v odvolaní, že dojednanie o zmluvnej pokute v Zmluve o právnej pomoci je
neplatné, resp. že nevznikol nárok na jej úhradu, a to podľa žalovaného vzhľadom na špecifickosť vzťahu

advokát - klient, s týmto tvrdením žalovaného sa žalobkyňa nestotožnila. Bola toho názoru, že ak by aj
odvolací súd kvalifikoval na rozdiel od súdu prvej inštancie záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania
ako dojednanie o zmluvnej pokute, k predmetnému uviedla, že by sa jednalo o súkromnoprávny vzťah.
Žalovaný nijakým spôsobom právne ani skutkovo nepodložil vo svojom odvolaní, t.j. z čoho vychádzal
pri tvrdení, že inštitút zmluvnej pokuty by pri písomno-právnom záväzkovom vzťahu advokát -klient

podľa neho nemohol exitovať a byť platný, resp. z čoho žalovaný vychádzal pri tvrdení, že dojednanie
zmluvnej pokuty je neplatné, pričom už neuvádzal, či by malo podľa neho ísť o absolútnu neplatnosť
alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 15/2014, týkajúci sa zásahov súdu do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu
zmluvnej voľnosti. Ďalej uviedla, že z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie

platnosti právnych úkonov, súkromno-právnych záväzkových vzťahov je nevyhnutné, aby o neplatnosti
právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Mala za to,
že v danom prípade neexistuje zákonné ustanovenie právnych predpisov SR ani iná okolnosť, ktorá by
odôvodňovala neplatnosť dojednania zmluvnej pokuty medzi advokátom a klientom. Uviedla, že z nálezu
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS242/07z3.júla2008vyplýva,žezákladnýmprincípom

výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý
neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Žalobkyňa mala za to, že dotknuté dojednanie
medzi účastníkmi bolo platné. V písomnej zmluve sú jasne stanovené podmienky, pri ktorých má dôjsť k
naplneniu podmienok uhradenia finančnej sumy a súčasne povinnosti túto uhradiť zo strany žalovaného.
V tomto záväzkovom vzťahu založenom na základe písomnej zmluvy bol žalovaný silnejšou zmluvnou

stranou z titulu svojho vzdelania a povolania- právnik a advokát, sám bol tvorcom -autorom zmluvy a
sám vedome nedodržal povinnosti, ku ktorým sa v zmluve zaviazal. Tento nepostupoval s odbornou
zodpovednosťou a odbornou starostlivosťou a úmyselne vopred neplnil svoje povinnosti zo zmluvy
mu vyplývajúce. Žalovanú týmto svojím konaním nielen oklamal, ale tejto spôsobil aj škodu v podobe
finančných prostriedkov, ktoré mu táto dala v súvislosti s jeho údajnou činnosťou advokáta za účelom

získavania nehnuteľnosti pre žalobkyňu (t.j. postupne spolu cca 500,-eur), pričom žalobkyňa poukazuje
na to, že povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu nebola viazaná na vznik škody. V danej právnej veci (t.j.
prevod vlastníctva nehnuteľností) nikdy žiadne súdne konanie reálne neprebiehalo, v rámci ktorého
by žalobkyňa bola nejakou stranou sporu a súčasne by bola v tomto konaní zastúpená žalovanýmako advokátom. S tým tvrdením žalovaný len zavádzal a klamal žalobkyňu, že takéto súdne konanie
prebieha, avšak nikdy žiadnu žalobu žalovaný nepodal za žalobkyňu a taktiež žiadne súdne konanie
nikdy neprebiehalo. Žalobkyňa mala za to, že tak ako využil žalovaný inštitút odporu proti platobnému

rozkazu len z dôvodu oddialenia právoplatného výsledku predmetného súdneho konania, rovnako tak
využil inštitút odvolania, len s jedným a tým istým cieľom, pričom neuviedol žiadne nové alebo iné
skutočnosti ako boli ním uvedené v odpore a tieto z väčšej časti len skopíroval do odvolania. Na základe
vyššie uvedeného žiadala, aby súd odvolanie napadnutej časti rozsudku prvej inštancie zamietol v celom
rozsahu a priznal žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (vo výrokovej časti
I. a III.) podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žežalobkyňaažalovanýuzatvorilidňa04.02.2015zmluvuoznačenú
ako„Zmluvaovzájomnýchprávach“(ďalejlen„predmetnázmluva“).Toutozmluvousažalovanýzaviazal
poskytovať žalobkyni právnu pomoc týkajúcu sa získania a úpravy vlastníckeho práva k pozemkom,
ktorí sa nachádzajú v kat. úz. T. S. parcely registra „C“, ktoré mali parcelné čísla XXXX/X a XXX. V

článku III. bod 8 žalobca so žalovanou v predmetnej zmluve dohodli (článok III. bod 8), že v prípade, ak
v lehote do 31.12.2016 nebude žalobkyňa výhradným a jediným vlastníkom pozemkov špecifikovaných
v čl. I zmluvy, je advokát klientovi povinný uhradiť sumu 5.000,- eur, splatnú do 15.01.2017, ako sankciu
poukázanú na osobný účet klientky.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že nárok uplatnený žalobkyňou je nárokom na peňažné plnenie zo
zmluvy, avšak nie ako právo na zmluvnú pokutu, ale ako právo na iné zmluvné plnenie. Podľa názoru
súdu prvej inštancie išlo o podmienené zmluvné plnenie, pričom išlo o odkladaciu podmienku v zmysle
§ 36 ods. 2 Občianskeho zákonník.

7. Odvolací súd konštatuje, že práva a povinnosti zmluvných strán sa odvíjajú predovšetkým od
samotnej zmluvy, (od zmluvného typu), ktorú účastníci zmluvného vzťahu zatvorili, pre ktoré zákon, či
už Občiansky alebo Obchodný zákonník vyžaduje určité formálne, či obsahové náležitosti, s tým, že
zmluvná voľnosť umožňuje zmluvným strán modifikovať zákonnú úpravu zvoleného zmluvného typu,
avšak iba v medziach zákona. Jednotlivé zmluvné typy v súkromnom práve upravuje tak Občiansky ako

aj Obchodný zákonník (tzv. dvojkoľajnosť úpravy zmluvných typov v súkromnom práve). Zákon, či už
Občiansky zákonník, alebo aj Obchodný zákonník, umožňuje stranám uzatvoriť aj takú zmluvu, ktorá
nezodpovedá zmluvnému typu podľa týchto zákonov, (tzv. nepomenovanú zmluvu), pričom v takom
prípade treba použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva
neurčuje inak /§491 ods. 2 Občianskeho zákonníka/.

8. Pre právne posúdenie veci, pokiaľ ide o žalobu na plnenie titulom plnenia zo zmluvy (ako v danom
prípade) je nevyhnutné, aby súd najskôr ustálil o aký typ zmluvy ide, to znamená, ktorým zákonom
a akými jeho ustanoveniami sa budú spravovať práva a povinnosti zmluvných strán. Odlišné práva
budú vyplývať pre strany v prípade zmluvy upravenej Občianskym zákonníkom, ako v prípade zmluvy

upravenej v režime Obchodného zákonníka. V opačnom prípade, nie je možné objektívne posúdiť
nároky zo zmluvy vyplývajúce, keď nie je zrejmé, aké sú práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré
stanovuje zákon. Môže pritom ísť o tzv. kogentné ustanovenia, a teda ustanovenia právnych predpisov
od ktorých sa zmluvné strany v zmluve nemôžu odchýliť. Zákony v niektorých ustanoveniach určuje
konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán, resp. náležitosti zmluvy, ktoré sú kogentného charakteru.

TakétoustanoveniaobsahujeajObčianskyzákonník,akoajObchodnýzákonník.Občianskyzákonníkna
rozdiel od Obchodného zákonníka kogentné ustanovenia výslovne neuvádza. V prípade Občianskeho
zákonníka sa tak vychádza z ustanovenia § 2 ods.3, t. j. kogentne budú ustanovenia v prípadoch, kde
zákon odchýlenie od ustanovení výslovne zakazuje, resp. tam, kde to z povahy ustanovení vyplýva. V
prípade, ak by si zmluvné strany dojednali práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s kogentnými normami,

bola by takáto dohoda zmluvných strán neplatná.

9. Súd prvej inštancie v danej veci právne neposúdil, aká zmluva, aký typ zmluvy medzi žalobkyňou a
žalovaným bola uzatvorená, keď právne posudzoval iba zmluvné dojednanie v článku III. bodu 8 zmluvy.Záver súdu o tom, že zmluvné strany uzatvorili platnú zmluvu bol preto predčasný. Ako je uvedené
vyššie, na platné uzatvorenie predmetnej zmluvy by zákon mohol vyžadovať náležitosti ktorých absencia
by mohla mať za následok jej neplatnosť (kogentné ustanovenia), a to zvlášť odlišne v prípade zmluvy

uzatvorenejvrežimeObčianskehozákonníkaavrežimeObchodnéhozákonníka.Ajdojednanievčlánku
III. bodu 8 zmluvy nebolo možné (ako aj iné dojednania predmetnej zmluvy) posúdiť oddelene, bez
toho, aby súd ustálil aké sú práva a povinnosti zmluvných strán z predmetnej zmluvy, pričom žalovaný
v konaní namietal práve neplatnosť predmetného dojednania a žalobkyňa uplatňovala žalobou nároky
z tohto dojednania.

10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

11. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V ďalšom konaní jeho úlohou

bude právne posúdiť typ predmetnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným a na základe
takéhoto posúdenia podľa príslušného zákona posudzovať platnosť zmluvy, jej jednotlivých dojednaní,
či nároky zo zmluvy, ktoré si v konaní uplatnila žalobkyňa a či takéto právne posúdenie zmluvy bude
vyžadovať aj ďalšie dokazovanie. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní vyporiada aj s námietkami
žalovaného, ako aj žalobkyne uplatnenými v konaní pred odvolacím súdom.

12. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

13. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).