Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 26, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117215797
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:6117215797.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu RITRO Invest spol. s r. o., so
sídlom L. Svobodu 2493/52, 058 01 Poprad, IČO: 44 540 973, zastúpený AKMG, s. r. o., so sídlom
Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 800 589 proti žalovanému Hokejový klub Poprad, a.s., so
sídlom Športová 1397/1, 058 01 Poprad, IČO: 51 407 361, o zaplatenie 5.000 Eur s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 29. júna 2018 č. k. 17C/45/2017-173 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 5.000,- eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 16.02.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd vec právne posúdil okrem iného podľa ustanovenia § 657, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 517 ods. 1 prvá
veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 255 ods.

1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „C.s.p.) a dospel k nasledovným záverom.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.000 eur s príslušenstvom. Dôvodom
podania žaloby je skutočnosť, že právny predchodca žalobcu E.. N. N. a žalovaný uzavreli dňa
14.11.2013 zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 5.000
eur titulom bezúročnej pôžičky za účelom úhrady hráčskych odmien 09/2013 so splatnosťou najneskôr

do 7 dní od výzvy veriteľa. Listom zo dňa 29.11.2016 veriteľ ako postupca oznámil žalovanému
postúpenie pohľadávky žalobcovi. Výzvou zo dňa 06.02.2017, doručenou dňa 08.02.2017 žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy do 7 dní od
doručenia výzvy. Súd vydal vo veci platobný rozkaz dňa 15.6.2017, proti ktorému v zákonnej lehote
podal žalovaný odpor. Následne žalobca navrhol pokračovať v konaní. Žalovaný v podanom odpore
poprel skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že v ňom uvádzanom čase došlo k fyzickému odovzdaniu
sumy 5.000 eur titulom pôžičky v hotovosti právnym predchodcom žalobcu žalovanému. Žalovaný

namietal, že v predmetnom prípade došlo k uzatvoreniu spornej zmluvy o pôžičke iba vďaka konaniu
právneho predchodcu žalobcu, ktorý konal pri podpise zmluvy o pôžičke v mene žalovaného, pričom
týmto konaním nekonal v záujme žalovaného, ale výlučne vo svojom vlastnom záujme. Pôžička je reálny
kontrakt a žalovanému neboli v skutočnosti nikdy odovzdané peniaze, ktoré mali mu byť poskytnutév zmysle predloženej zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom
právnych zástupcov strán sporu, svedkov X. W., E.. N. N. a listinnými dôkazmi: zmluvou o pôžičke z
12.12.2013, príjmovým pokladničným dokladom výzvou na plnenie z 06.02.2017, zmluvou o postúpení

pohľadávok z 06.12.2016, oznámením o postúpení pohľadávok, čestnými prehláseniami X. W., X. X.,
správou Kriminálneho úradu finančnej správy a ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu.
Vykonaným dokazovaním prostriedkami procesného útoku i procesnej obrany súd dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná. V konaní žalobca preukázal listinným dôkazom uzavretie zmluvy o pôžičke
medzi E.. N. N. a žalovaným dňa 14.11.2013, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 5.000,- eur.

Podľa čl. II bod 1 Zmluvy o pôžičke z 12.12.2013, dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje
prevzatie pôžičky v sume 5.000,-- eur (slovom päťtisíc eur) a súčasne sa zaväzuje predmetnú sumu
vrátiť veriteľovi najneskôr do 7 dní od výzvy veriteľa. V rámci procesnej obrany žalovaný namietal,
že nedošlo k reálnemu kontraktu, odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému. Žalobca čestnými
prehláseniami X. W., X. X. (predtým X.), výpoveďou svedkov X. W. i E.. N. N., príjmovým pokladničným
dokladom i správou Kriminálneho úradu finančnej správy mal jednoznačne preukázanú existenciu

reálneho odovzdania finančných prostriedkov titulom uzavretej zmluvy o pôžičke. Zmluvou o postúpení
pohľadávky z 29.11.2016 došlo k postúpeniu pohľadávky titulom zmluvy o pôžičke na žalobcu. V zmluve
o pôžičke bol v čl. II bod 1 dohodnutý termín na vrátenie pôžičky najneskôr do 7 dní od výzvy veriteľa.
Veriteľ vyzval na vrátenie finančných prostriedkov žalovaného výzvou z 06.02.2017 v lehote do 7
dní od doručenia výzvy. Výzvu žalovaný prevzal 08.02.2017 (č. l. 6 spisu), doposiaľ požičanú sumu

žalobcovi nevrátil, súd preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaný nepreukázal vrátenie požičanej
sumy. Kriminálny úrad predmetný dôkaz predložiť nemohol, preto súd návrh na doplnenie dokazovania
dopytom na Kriminálny úrad zamietol. K námietke premlčania uplatneného nároku žalovaného súd prvej
inštancie konštatoval, že na námietku premlčania prihliadol a dospel k názoru, že právo premlčané nie
je. Všeobecná premlčacia doba začala plynúť podľa § 101 Občianskeho zákonníka dňa 16.02.2017, do

podania žaloby dňa 06.06.2017 premlčacia doba neuplynula. V konaní strany sporu v rámci procesného
útoku i procesnej obrany poukazovali na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Súd sa pri posudzovaní premlčania nároku priklonil k názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovenom v rozsudku vo veci sp. zn. 4 Cdo 146/2008, podľa ktorého „ak nebola splatnosť dlhu určená
dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563 Občianskeho zákonníka o splnenie dlhu požiadať

dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda
vyvolať splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru
dovolacieho súdu aj v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom

záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je
vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý
vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok chápaný ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne
právo,t.j.domáhaťsaprávnejochranyjehorealizácie.Napr.zpôžičkyvzniknesubjektívneprávoveriteľa
na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane

splatnou (Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká
možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu
skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio
nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto závere
nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie by nastali hmotnoprávne

účinky tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka použitím
slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď
sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď je actio nata, a nie na deň, keď by
sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata.“ Je zrejmé, že dovolací súd sa pri
riešení tejto otázky odklonil od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí R 28/84, na ktoré nadväzuje

rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo 174/2016. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného,
že ak v prípade, že nebola splatnosť záväzku v zmluve určená, by premlčacia doba začala plynúť od
splatnosti dlhu, znamenala by neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na
neobmedzenú dobu. Súd prvej inštancie je názoru, že tým, žeby premlčacia doba v týchto prípadoch
začala plynúť deň po uzavretí zmluvy, bol by veriteľ neprimeraným spôsobom ukrátený na svojich

právach. Veriteľ má právo vyzvať na plnenie napr. 2 roky po uzavretí zmluvy a v prípade osvojenia takého
názoru, by bol ukrátený pri možnosti uplatnenia nároku - premlčacia doba by bola výrazne skrátená.
Súd súčasne priznal žalobcovi i uplatnený nárok z omeškania v súlade s citovanou právnou úpravou
odo dňa 16.2.2017 s poukazom na výzvu na plnenie zo dňa 6.2.2017, ktorú žalovaný prevzal 8.2.2017 apodľa ktorej mal do 15.2.2017 žalobca plniť záväzok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP
a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, o ktorých súd rozhodne samostatným
uznesením.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. V podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nevykonanie
navrhnutýchdôkazovanazákladevykonanýchdôkazovsúddospelknesprávnymskutkovýmzisteniam.
Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

S poukazom na § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Vo vzťahu ku konkrétnemu pôvodnému
veriteľovi v danej veci - E.. N. N. - je potrebné zdôrazniť, že od roku 1996 až do roku 2015 pôsobil v
rôznych pozíciách u žalovaného a k postúpeniu svojich tvrdených pohľadávok pristúpil až potom, čo
bol z funkcie odvolaný a jednak nie je zrejmé, či vôbec disponoval tak vysokou finančnou hotovosťou,
aby mohol žalovanému poskytnúť opakované pôžičky, napr. za rok 2015 celkovo v sume 46.100 eur.

Uvedenéžalovanýnamietalužvkonanípredsúdomprvejinštancie.Žalovanýpoukazujenato,ževšetky
pôžičky zneli na sumy relatívne nízke (do 5.000,- eur, okrem dvoch 10.000,- eur), aby neboli prevody
realizované bankovým prevodom, ale len v hotovosti. Účelom uzatvárania opakovaných zmlúv o pôžičke
s rôznymi osobami (ktorých vzťah k žalovanému nie je jasný) bol výlučne spôsobom, ktorým mali byť
pre klub získané finančné dary na zabezpečenie jeho ďalšieho chodu. Medzi vtedajším veriteľom a

žalovaným bolo dohodnuté, že požičané prostriedky sa veriteľovi vracať nebudú, pretože v skutočnosti
v nich išlo o dar. Až po odvolaní pôvodného veriteľa z funkcie v klube došlo k postúpeniu pohľadávok
a k ich vymáhaniu. Žalovaný zastáva názor, že predmetná pôžička je neplatným právnym úkonom,
keďže v nej išlo o simulovaný právny úkon, ktorým bol zastretý iný právny úkon a to darovacia zmluva.
Minimálne na strane žalovaného absentuje vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke, keď žalovaný jednoznačne

pristúpil k danému modelu, ktorý navrhol samotný svedok a bývalý konateľ žalovaného E.. N. N. -
teda zabezpečenie finančných prostriedkov na bežný chod klubu, výplaty hráčov a úhrady faktúr klubu
simulovanou pôžičkou. Žalovaný však (v rozhodnom čase konal ako konateľ samotný E.. N.) konal
v presvedčení, že ide o dar, a teda že poskytnuté prostriedky sa veriteľom nebudú vracať. Žalovaný
v odvolaní poukázal na existujúce prepojenie medzi pôvodným veriteľom a žalovaným a na právny

názor NS SR vyslovený v rozsudku Obdo V53/2003 (publikovaný pod č. 48/2005), v zmysle ktorého:
„Personálne prepojenie obchodných spoločností sa neprieči dobrým mravom. Správanie sa týchto
osôb v obchodných vzťahoch však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé, neodporujúce základným
morálnym zásadám prevládajúcim v spoločnosti, ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým
mravom...“. Žalovaný zastáva názor, že uvedené možno analogicky aplikovať aj na daný vzťah (svedok

- žalovaný), keďže svedok ako konateľ žalovaného takto využil svoju funkciu a v rozpore s dobrými
mravmi umelo fabrikoval zmluvy o pôžičke, z ktorých poskytnuté prostriedky sa nemali vrátiť, avšak po
jeho odvolaní z funkcie sa ich úhrad začal domáhať. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie bez
ohľadunaargumentáciuuvedenúpodbodomII.tohtoodvolaniavzniesolnámietkupremlčania.Súdprvej
inštancie na namietnuté premlčanie neprihliadol, avšak vzhľadom na nižšie uvedené žalovaný zastáva

názor, že v tomto smere súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný poukazuje na to,
že už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani
inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. Na tomto závere
saustálilaajneskoršiasúdnaprax(napr.rozhodnutieNSSRsp.zn.1Cdo25/2003,publikovanévZbierke
stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 91/2004) zotrvávajúca na tom,

že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým,
že dlžníka požiada o plnenie a to s poukazom na § 563 OZ. Dlžník je v takom prípade povinný splniť
dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať
splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto
významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je teda

deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Žalovaný pritom poukázal aj na judikatúru
k otázke plynutia premlčacej doby. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby
na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na
plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore
s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. V závere

odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
prečo nevykonal znalecké dokazovanie navrhnuté žalovaným.5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Okrem iných skutočností žalobca uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že zmluva o pôžičke zo dňa
14.11.2013 je neplatným právnym úkonom, pretože v nej išlo o simulovaný právny úkon, ktorým mal

byť zastretý iný právny úkon a to darovacia zmluva. Žalovaný pred súdom prvej inštancie nepreukázal
pravdivosť uvedeného tvrdenia. Žiadny dôkazný prostriedok ani len nenaznačil, že by sa v danom
prípade malo jednať o dar, resp., žeby zmluvné strany mali takýto úmysel. V konaní bolo dokázané,
že zmluva o pôžičke bola riadne uzavretá, má všetky náležitosti zmluvy o pôžičke a na jej základe boli
žalovanému poskytnuté titulom pôžičky peňažné prostriedky a nepochybne bolo tiež preukázané, že

poskytnutie prostriedkov je aj v účtovníctve žalovaného zaúčtované ako pôžička. Žalovaný nepredložil
žiadne relevantné dôkazy na preukázanie jeho tvrdenia o nedostatku jeho vôle uzavrieť Zmluvu o
pôžičke zo dňa 14.11.2013. K namietanému premlčaniu uplatňovaného nároku žalobca uviedol, že
tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním vznesenú námietku premlčania je
zmätočné a zavádzajúce. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v odseku 21 uviedol,
že „...na námietku premlčania prihliadol a dospel k názoru, že právo premlčané nie je. Všeobecná

premlčacia doba začala plynúť podľa § 101 Občianskeho zákonníka dňa 16.2.2017, do podania žaloby
dňa 6.6.2017 premlčacia doba neuplynula.“ Žalobca má za to súd prvej inštancie vznesenú námietku
premlčania správne právne posúdil. Znalecké dokazovanie v predmetnom prípade by nemalo význam
pre ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7.Odvolacísúduznesenímzodňa24.júna2019č. k.16Co/49/2018-225,ktorénadobudloprávoplatnosť
dňa 18.07.2019 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalovaného HK Poprad, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 6, 058 01 Poprad, IČO: 36 506 176, vstúpil nový žalovaný Hokejový klub Poprad, a.s., so
sídlom Športová 1397/1, 058 01 Poprad, IČO: 51 407 361.

8. Podľa ustanovenia § 80 ods. 3 C.s.p. ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho
vstupu.

9.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

10. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ustanovenie § 657
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

11. V prejednávanej veci k uzatvoreniu písomnej zmluvy o pôžičke medzi veriteľom E. N. N. a dlžníkom
HK Poprad, s.r.o., bez akýchkoľvek pochybností došlo dňa 14.11.2013.

12. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil svoj záver, podľa
ktorého žalobca svoj uplatnený nárok listinnými dôkazmi i výsluchom svedka E.. N. a X. W. preukázal.

13. K spochybňovanému záveru súdu prvej inštancie, že naopak žalovaný sa vo svojich vyjadreniach

obmedzil len na spochybňovanie nároku žalobcu, avšak bez predloženia relevantných dôkazov, ktorými
by svoje vyjadrenia podporil, odvolací súd uvádza nasledovné.

14. Ak žalovaný spochybňuje platnosť zmluvy o pôžičke s ohľadom „na všetky vyššie popísané okolnosti
prípadu“ (str. 3 vyjadrenia žalovaného k žalobe) je na jeho strane, aby tieto tvrdenia preukázal. V tomto

smere sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil.15. Podľa ust. § 191 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

16. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a

prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

17. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,

ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

18. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní za významné považuje svoje tvrdenia uvedené na str. 3
vyjadrenia žalovaného k žalobe, poukazujúc na to, že pôžička je reálny kontrakt a žalovanému neboli v

skutočnosti nikdy odovzdané peniaze, ktoré mu mali byť podľa predloženej zmluvy o pôžičke poskytnuté
ako pôžička, čím nemohol žalovanému voči právnemu predchodcovi žalobcu ani vzniknúť žiadny
záväzok na vrátenie pôžičky, tak k tomu treba uviesť, že s uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal.

19. Odvolací súd v otázke začatia plynutia premlčacej doby si osvojil právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí 4 Cdo 146/2008 uvádza, že cit.: „ Ak nebola splatnosť dlhu
určená dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563 Obč. zák. o splnenie dlhu požiadať dlžníka
kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené
ustanovenie obsahuje dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať

splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru
dovolacieho súdu aj v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom
záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je
vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý

vzniká až splatnosťou.“

20. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že právo premlčané nie je. Všeobecná
premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť dňa 16.2.2017 a do podania žaloby
dňa 6.6.2017 neuplynula.

21. S prihliadnutím na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p.
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

22. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v

celom rozsahu podľa ustanovenia § 396 ods.1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. s tým, že o výške
náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

23. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).