Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118201638
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:6118201638.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom
Sučany, Priemyselná 10, IČO: 50 387 189, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom
v Martine, Kuzmányho 4, proti žalovanému: Koooperatíva poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group,
IČO: 00 585 441, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie 390,92 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. mája 2018, č.k.
14C/5/2018-78, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 390,92 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 390,92 eur od 09.11.2017
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný
je povinný nahradiť žalobcovi 100 % trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom na
vydanie platobného rozkazu, doručeného Okresnému súdu Banská Bystrica sa žalobca domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 390,92 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 390,92
eur od 09.11.2017 do zaplatenia. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 15.01.2018 platobný rozkaz
č. k. 22Up/14/2018, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti predmetnému platobnému
rozkazu podal žalovaný včas vecne odôvodnený odpor a žalobca následne navrhol v konaní pokračovať
podľa § 14 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní na miestne príslušnom Okresnom
súde Prievidza, kde došlo ku škodovej udalosti. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. §
788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, §
788 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a výsledkami
vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná. V
konaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 20.08.2017 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bola
spôsobená škoda na motorovom vozidle poškodeného A. Y.. Škoda bola spôsobená prevádzkou
motorového vozidla, ktoré bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvné poistené u žalovaného. Z
dôvodu potreby opravy motorového vozidla poškodeného si poškodený prenajal u žalobcu náhradné

motorové vozidlo, pričom dĺžka nájmu bola 22 dní od 24.08.2017 do 14.09.2017. Po ukončení doby
trvania nájmu vystavil žalobca poškodenému faktúru č. 170406 zo dňa 14.09.2017, so splatnosťou dňa
28.09.2017nasumu844,80eur.Dňa14.09.2017postúpilpoškodenýsvojupohľadávkuvočižalovanému
na žalobcu. V oznámení o poistnom plnení zo dňa 26.10.2017 žalovaný žalobcovi oznámil, že ukončilšetrenie poistnej udalosti a podľa žalovaného bolo dôvodné započítanie náhradného vozidla len na 13
dní, preto poskytol žalobcovi poistné plnenie za prenájom náhradného motorového vozidla za týchto
13 dní v sume 453,88 eur a poukázal ho na účet žalobcu. Súd uviedol, že považoval za danú aktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku, a to na základe postúpenia pohľadávky
poškodeného dňa 14.09.2017, ktorú mal voči žalovanému, pričom poškodený postúpenie pohľadávky
žalovanému písomne oznámil. Skutočnosť, že žalovaný zobral na vedomie postúpenie pohľadávky je
zrejmá z toho, že žalovaný poistné plnenie poukázal už na účet žalobcu ako postupníka. Ďalej súd
konštatoval, že medzi stranami sporu zostala sporná výška poistného plnenia, resp. to, za koľko dní

nájmu bolo ešte toto dôvodné priznať. V danom prípade sa škoda odvodzuje od dočasnej nemožnosti
poškodeného používať havarované vozidlo počas doby opravy a spočíva v znížení majetkového stavu
poškodeného,ktorývynaložilvyššienákladynavypožičanienáhradnéhovozidlavporovnanísnákladmi,
ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, ktoré nemohol používať po určitú
dobu v dôsledku poškodenia. Majetkový stav poškodeného sa znižuje tým, že poškodený náklady na
prenájom náhradného vozidla vy naloží a škoda tak vzniká zaplatením nákladov na požičané náhradné

vozidlo. Z dokazovania vyplynulo, že poškodený nemohol svoje vozidlo užívať najmenej 22 dní, keďže
bolo prevzaté na opravu dňa 22.08.2017 a odovzdané mu bolo 14.09.2017. Poškodený nemohol
ovplyvniť dĺžku trvania opravy a z dôvodov, ktoré nezavinil nemohol svoje vozidlo užívať. Súd uviedol, že
rozsah náhrady škody v prípade uplatneného nároku na náhradu nákladov na používanie náhradného
motorového vozidla počas nemožnosti používania havarovaného vozidla v dôsledku jeho opravy je daný

nevyhnutnosťou a účelnosťou nákladov vynaložených na vypožičanie náhradnej veci. Pritom dĺžka doby,
za ktorú možno uplatniť nárok na náhradu nákladov vynaložených na prenájom náhradného vozidla
zodpovedá predovšetkým dobe opravy, teda času, po ktorý je poškodené vozidlo v servise. Táto doba
zahŕňa aj čas, kedy sa vozidlo priamo neopravuje, avšak čaká na ohliadku, resp. objednanie náhradných
dielov. Poškodený pritom nemôže dĺžku opravy ovplyvniť a relevantná je dĺžka opravy v servise, ktorý

bol reálne použitý a poškodený taktiež nie je povinný robiť výber servisu v zmysle najlacnejšieho servisu
alebo servisu, poskytujúceho opravu najrýchlejšie. Nezohľadňujú sa tak len časové jednotky potrebné
na samotnú opravu, ale celý čas od poškodenia motorového vozidla po jeho ohliadku, odovzdanie do
autoservisu, objednanie náhradných dielov až do vykonania samotnej opravy, pokiaľ nebol ovplyvnený
subjektívnym, neodôvodneným nekonaním dotknutých subjektov ( najmä poškodeného ) a nie vzhľadom

na charakter opravy a zvyčajný postup autoservisov neobvyklý. Súd preto dôvodne uplatnenému nároku
v celom rozsahu vyhovel, keď výška žalovanej sumy zodpovedá obdobiu 9 dní prenájmu náhradného
vozidla, za ktoré žalovaný poškodenému poistné plnenie pôvodne nepriznal. Súd považoval za dôvodné
priznať žalobcovi aj úrok z omeškania z istiny vo výške 5 %, keď z listinných dôkazov mal preukázané, že
šetrenie poistnej udalosti bolo ukončené najneskôr dňa 24.10.2017 a v súlade s ust. § 11 ods. 7 zákona

č. 381/2001 Z.z. bol žalovaný povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania,
teda do 08.11.2017. Keďže tak neurobil, od 09.11.2017 sa dostal žalovaný do omeškania a od tohto
dňa patrí žalobcovi aj úrok z omeškania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v spore v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne

v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalovaný. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade namietal, že súd nesprávne vyhodnotil aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu. Uviedol, že žalobca v konaní poukázal na to, že dňa 20.08.2017 došlo
v I. k škodovej udalosti, spôsobenej poškodenému A. Y. na jeho vozidle S.. Škodová udalosť mala
byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. V dôsledku toho
mal byť poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb, a to zapožičaním

si náhradného vozidla u žalobcu v zmysle zmluvy o nájme zo dňa 24.08.2017. Po ukončení nájmu
žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 170406 zo dňa 14.09.2017 na sumu 844,80 eur, pričom on
(žalovaný) oznámením o poistnom plnení zo dňa 24.10.2017 oznámil šetrenie udalosti tak, že neuznal
uplatnenú výšku v plnom rozsahu, poistné plnenie krátil o zmenu technickej hodnoty vozidla a pevné
prevádzkové náklady a zároveň nepriznal 9 dní zapožičania náhradného vozidla. Poškodený uzavrel

so žalobcom dňa 14.09. zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla z titulu účelne vynaložených
nákladov na prenájom náhradného vozidla. Mal za to, že žalobca nebol v spore aktívne vecne
legitimovaný. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý
spočíval v neuhradenej faktúre. Poškodený teda predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu.Poukázal na ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na tú skutočnosť, že nakoľko poškodený
predstavoval dlžníka žalobca, nemohol platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Vzhľadom
na absenciu zaplatenia faktúry za prenájom náhradného vozidla zo strany poškodeného žalobcovi

nemohla poškodenému kauzálne vzniknúť žiadna škoda. K úhrade faktúry v uvedených súvislostiach
logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu, realizovaného v zmluve o postúpení
pohľadávky. Prejav vôle účastníkov tejto zmluvy najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky a až
následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak teda poškodený
nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na

žalobcu a kauzálne žalobcovi nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty
za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Podľa jeho názoru je takýto právny
úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Namietal ďalej nepreskúmateľnosť
rozsudku, keď podľa neho súd neuviedol, na základe akého ustanovenia zo zákona č. 381/2001 Z.z.
prisúdil žalobcovi uplatňovanú údajnú pohľadávku voči nemu a taktiež sa súd nevysporiadal s ním
namietanou skutočnosťou nevyhnutnosti odpočítania špecifikovaných nákladov, ktoré by poškodený

inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla od žalobcom uplatňovaného nároku. Navrhol,
aby odvolací rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Zotrval na všetkých svojich

doterajších tvrdeniach a stanoviskách. K odvolaniu žalovaného považoval za potrebné zdôrazniť, že
súd sa zaoberal a aj náležite vysporiadal s otázkou jeho aktívnej legitimácie v spore, čo potvrdzuje
nielen žalovaným nedokončená citácia odôvodnenia rozsudku, ktorá pokračuje: „To, že žalovaný zobral
na vedomie postúpenie pohľadávky je zrejmé z toho, že poistné plnenie poukázal už na účet žalobcu
ako postupníka“ a z ktorej nepochybne vyplýva, že žalovaný svojim konaním potvrdil aktívnu legitimáciu

žalobcu už v rámci likvidácie poistnej udalosti, ale tiež bod 17. rozsudku, ktorý už žalovaný účelovo
necituje. Súd vzhľadom na skutkové okolnosti, teda to, že žalovaný už plnil z poistnej udalosti a
poskytol poistné plnenie priamo žalobcovi mal za to, že sporným medzi stranami zostala len výška
plnenia, resp. za koľko dní nájmu je ešte dôvodné priznať poistné plnenie. Súd tak vychádzal zo
správania strán v čase pred podaním žaloby, kedy žalovaný nemal najmenšiu pochybnosť o postúpení

pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Rovnako tak bolo zo strany žalovaného poskytnuté čiastkové
plnenie, a preto nemôže byť sporné ani to, že poškodenému vznikol nárok na preplatenie účelne
vynaložených nákladov za nájom náhradného vozidla. Nestotožňuje sa ani s námietkou žalovaného
ohľadne arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie, keď v súlade s princípmi CSP, odôvodnenie
rozsudku jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a relevantné otázky. Ďalej uviedol, že

skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi ním a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry
nespôsobuje rozpor s ust. § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla, keďže tento tu existoval v čase úhrady faktúry, a teda aj v čase postúpenia.
Uvedené zastrešuje zmluva o postúpení pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne
vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len

osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Akékoľvek tvrdenia žalovaného o
neexistencii predmetnej pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a rozpore s ust. § 524
OZ preto považuje za neopodstatnené. Takéto postúpenie pohľadávky podľa ustálenej rozhodovacej
praxe všeobecných súdov SR neodporuje zákonu. Zmluva o postúpení pohľadávky je tak v obdobných
prípadoch považovaná za platne uzatvorenú. Tvrdenie žalovaného o absencii zaplatenia faktúry za

prenájom mal za nesprávne a zavádzajúce, keď žalovaný zámerne opomína skutočnosť, že ide o
odplatné postúpenie pohľadávky. Poukázal na to, že v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky sú jej
predmetom 3 vzájomne súvisiace nároky, a to nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za prenájom
náhradného vozidla voči poškodenému, nárok poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie
pohľadávky voči žalobcovi a nárok poškodeného (po postúpení žalobcu) na preplatenie nákladov účelne

vynaložených na nájom voči žalovanému. Poškodený tak v rámci jedného dokumentu súčasne uhradil
predmetnúfaktúruzanájom,čímdošlokvznikuškodyazároveňpostúpilžalobcovizaodplatusvojnárok
na náhradu škody voči žalovanému, čím došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére žalobcu. Dodal,
že pokiaľ ide o náklady vynaložené na prevádzku, všeobecná rozhodovacia prax súdov SR uvedené
tvrdenia žalovaného v rovnakých právnych veciach neakceptuje a jeho nárok, resp. poškodeného aj

pokiaľ ide o neoprávnené krátenie, v plnom rozsahu priznáva. Tieto náklady pritom nie sú zahrnuté v
nájomnom a poškodený ich musel vynaložiť samostatne rovnako, akoby používal vlastné auto. Uviedol,
že všetky námietky žalovaného v odvolaní považuje za neopodstatnené a navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť ako vecne správny.4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na základe ktorého správne zistil
skutkový stav a vo veci aj vecne správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto

správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Z uvedeného

dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v celom rozsahu na ne v zmysle ust.
§ 387 ods. 2 CSP poukazuje a dodáva nasledovné:

7. Žalovaný v spore, ako aj v odvolaní opakovane spochybňoval aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu
absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme zo dňa 24.08.2017 a z dôvodu postúpenia neexistujúcej

pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v dôsledku zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 14.09.2017 je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, keďže predmetnou
zmluvou došlo k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným
ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť
predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol

poškodenému ako následok dopravnej nehody, pričom postúpená pohľadávka mala charakter budúcej
pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to
odplatnosťpostúpeniaavzájomnézapočítaniepohľadávok.Zozmluvy opostúpenípohľadávky
zo dňa 14.09.2017 nepochybne vyplýva predmet - pohľadávka vo výške 844,80 eur voči žalovanému,
pričom postúpenie v zmysle bodu 4 je odplatné - za odplatu vo výške 844,80 eur, ktorá zodpovedá

faktúre č. 170406. Z bodu 5 zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že si vzájomné nároky - na
úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, sa podpisom
tejto zmluvy započítavajú. Postúpená môže byť pritom iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná, a
tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná. Z uznesenia ÚS SR sp.zn. II ÚS 165/2017
vyplýva, že "podmienkou platnosti zmluvy je, aby išlo o existujúcu, určitú a identifikovanú pohľadávku". S

poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že postúpenie pohľadávky medzi
žalobcom a poškodeným bolo platné a vyplýva z neho aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore.

8. Pokiaľ ide o poskytnuté poistné plnenie, toto má byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola
nahradená škoda v rozsahu, ktorý je preukázaný. Občiansky zákonník určuje rozsah škody ust. § 442

Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník pritom nedefinuje pojem "skutočná škoda". Podľa
ustálenej judikatúry sa pod skutočnou škodou rozumie ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetku
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa škoda definuje aj ako
ujma (vyjadriteľná v peniazoch), spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení veci

a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné na uvedenie do predchádzajúceho stavu. Za skutočnú
škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým, že došlo k zmenšeniu
jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do
pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol
bez škodnej udalosti.

9. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 20.08.2017 došlo k škodovej udalosti, pri ktorej
bola spôsobená škoda na motorovom vozidle značky S., EČ: T., ktoré v čase dopravnej nehody patrilo
poškodenému A. Y.. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla - V., EČ: T., ktoré
bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvné poistené u žalovaného. V dôsledku škodovej udalosti

bol poškodený nútený dať svoje motorové vozidlo opraviť, pričom oprava poškodeného vozidla bola
vykonávaná v období od 22.08.2017 do 14.09.2017. Poškodený používal svoje motorové vozidlo bežne
na zabezpečenie dochádzky do práce a pre súkromné potreby rodiny, preto dňa 24.08.2017 uzatvoril so
žalobcom zmluvu o nájme č. 371, ktorej predmetom bol nájom náhradného motorového vozidla značkyH., a to v období, kedy mal svoje vozidlo v oprave, a to od 24.08.2017 do 14.09.2017. Po ukončení
doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru (č. 170406) za prenájom
motorového vozidla počas 22 dní pri dohodnutom zmluvnom nájomnom 38,40 eur s DPH, teda

spolu sumu 844,80 eur. V oznámení o poistnom plnení zo dňa 26.10.2017 žalovaný žalobcovi oznámil,
že dňa 20.10.2017 ukončil šetrenie poistnej udalosti a následne poskytol žalobcovi poistné plnenie za
prenájom náhradného motorového vozidla za 13 dní vo výške 453,88 eur s tým, že žalovaný znížil
náklady za prenájom náhradného vozidla za 9 dní v sume 345,60 eur, ďalej nepriznal sumu 37,37 eur
za zmenu technickej hodnoty vozidla a nepriznal taktiež sumu 7,95 eur za pevné prevádzkové náklady

(0,01 eur x 795 km). Predmetom sporu je tak suma 390,92 eur.

10. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak
je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, ak náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené
nutne a účelne. V danom prípade bolo pred súdom prvej inštancie preukázané, že u poškodeného sa
jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní 22

dní, teda od 24.08.2017 do 14.09.2017, keď k zapožičaniu náhradného motorového vozidla
došlo v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 20.08.2017.

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že poškodený si náhradné vozidlo požičal iba na obdobie, kedy sa
jeho poškodené vozidlo nachádzalo v servise a poškodený dĺžku opravy ovplyvniť nemohol. Náhradné

vozidlo bolo vrátené bezodkladne po skončení opravy, preto je účelnosť jeho zapožičania jednoznačná.
Taktiež bolo preukázané, že žalovaný priznal poškodenému poistné plnenie 453,88 eur len za 13 dní
vypožičania. Objektívnosť potreby prenájmu náhradného motorového vozidla vyjadril žalovaný aj
tým, že časť nákladov a prenájom náhradného vozidla poškodenému preplatil. Účelnosť vynaložených
nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla súvisí so zabezpečením súkromných

alebo pracovných potrieb poškodeného v takom rozsahu, v akom na ich zabezpečenie bolo používané
motorové vozidlo, keď poškodený uviedol v čestnom prehlásení ohľadne účelovosti zapožičania
náhradného vozidla, že vozidlo potreboval na zabezpečenie dochádzky do práce, keď pracuje ako
údržbár - elektrikár s neobmedzenou pracovnou dobou, ako aj na zabezpečenie chodu rodiny a počas
víkendov pomoc manželke pri prevoze rôznych materiálov, keďže vykonáva prácu pre doručovateľskú

firmu.

12. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku nie je možné prijať ani záver o nepreskúmateľnosti rozsudku.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).

Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o
tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR na zasadnutí
konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:

"Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku", vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniespočívajúcivporušenípráva
na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v
ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s
čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka
konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do

akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho
možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý
proces.

13. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces

v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sasúd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

14. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka
konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v

zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva a
pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len
ak by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej
ochrany prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za
prejav arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c.

Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej.
Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené

požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom
súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či
arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok

na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).