Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618201805
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6618201805.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu
EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného
právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č.
5, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému W. W.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v O. V., č. XXX, o zaplatenie 844,07 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 13Csp/23/2018-85 zo dňa 25.06.2018, ako súdu
prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok)
m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 306,28 €, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 50,90 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť právnemu
predchodcovi žalobcu (Poštová banka, a.s.) sumu 844,07 € spolu s vyčísleným úrokom v sume 159,66
€ a úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu v časti o zaplatenie vyčísleného úroku v sume
702,89 €, zmluvného „úroku z omeškania“ vo výške 25,50 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018
do zaplatenia a bankových poplatkov v sume 29,65 € zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal proti

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16 % (tretí výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca (Poštová banka, a.s.)
sa voči žalovanému domáhal zaplatenia dlžnej sumy 844,07 €, vyčísleného úroku v sume 862,55 €,
poplatkov v sume 29,65 €, úroku vo výške 25,50 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018 do zaplatenia,
úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným

dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) ako veriteľ na jednej
strane a žalovaný ako dlžník na strane druhej uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX dňa 27.02.2013,
v zmysle ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver sume 1.000,- €, ktorý sa žalovaný
zaviazalsplácaťsplátkamivsume28,-€mesačnepočnúcod16.03.2013atermínomkonečnejsplatnostidňa 16.02.2019; žalovaný riadne a včas nesplácal poskytnutý úver, preto žalobca vyhlásil predčasnú
splatnosť úveru ku dňu 10.07.2015.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie žalovaný nesplácal poskytnutý úver
riadne a včas podľa zmluvy o úvere, preto dlh na istine ku dňu 20.10.2014 predstavuje 844,07 €; nakoľko
ku dňu 10.07.2015 bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru dospel k záveru, že „dohodnuté zmluvné
úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu; po splatnosti dlhu nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká;

záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom; úrokový záväzkový
vzťah je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku; splnením hlavného
záväzku alebo iným zo spôsobov jeho zániku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový“; ďalej uviedol,
že „dlžník v prípade zosplatnenia úveru už nemá po zosplatnení povinnosť platiť úroky z úveru, stráca
možnosť výhody splátok, je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr ako bolo dojednané; ak by okrem toho
bol povinný naďalej platiť aj po zosplatnení úroky z úveru, došlo by zhoršeniu postavenia spotrebiteľa

dvojnásobným úrokovým zaťažením spotrebiteľa, ktoré Občiansky zákonník neumožňuje; z ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania“; uzavrel, že „otázku,
dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, ak došlo k predčasnej splatnosti dlhu, Občiansky zákonník
výslovne neupravuje; ani zo zákonnej úpravy Obchodného zákonníka však nevyplýva, že po vyhlásení

celého úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru až do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov
prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka); úroky zo splátky sú v prípade plnenia v splátkach splatné v deň splatnosti
splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 tretia veta Obchodného zákonníka)“; na

základe uvedeného dospel k záveru, že „žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku
z úveru vo výške 25,50 % ročne len do 10.07.2015, kedy bola vyhlásená pohľadávka za splatnú“, preto
priznal pôvodnému žalobcovi právo na zaplatenie vyčísleného úroku z úveru len do dňa 10.07.2015, čo
predstavuje sumu 159,66 €, ktorú žalovaný nenamietal; na základe uvedeného uložil súd prvej inštancie
žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodnému žalobcovi sumu 844,07 € z titulu dlžnej istiny poskytnutého

úveruspolusúrokmizomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy844,07€od01.04.2018dozaplatenia;
v prevyšujúcej časti ohľadne uplatneného úroku z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vo
výške 25,50 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018 do zaplatenia, v časti zaplatenia úroku z úveru
v sume 702,89 € vyčísleného po vyhlásení predčasnej splatnosti ako aj v časti uplatnených bankových
poplatkov v sume 29,65 € žalobu žalobcu zamietol, keď argumentoval, že „bankové poplatky mali

vzniknúť z dôvodu upomienok žalovanému, avšak žalobca konkrétne nepreukázal, za ktoré upomienky,
v akej sadze účtoval“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2 a 3, §
504 a § 506 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 27.02.2012, s poukazom na ustanovenia § 52

ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. a s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon
č. 129/2010 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a pomerne úspešnejšiemu
žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal pôvodný žalobca (Poštová banka, a.s.) prostredníctvom

svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 26.07.2018 (č.l. 103-108 spisu). Rozsudok súdu prvej
inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok). Vyjadril názor,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej

splatnosti úveru nemá nárok na dohodnutý zmluvný úrok; poukázal na skutočnosť, že povinnosť dlžníka
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká ani odstúpením od zmluvy, pretože
odstúpením sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť, kedy dlžník
nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok stanovených v zmluve, ale na požiadanie veriteľaa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi); argumentoval, že vyhlásenie predčasnej splatnosti
záväzku spôsobuje len jedinú zmenu záväzku a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť
dlh v splátkach; na označenie vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru sa v praxi často používa pojem

„strata výhody splátok“; vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa tak týka len zmeny v lehote splatnosti
úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok (nejde o privatívnu nováciu
celého záväzku, ale o kumulatívnu nováciu, kedy sa jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho
vzťahu spočívajúcu v zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinností a ich nahradení novo
dohodnutými vedľa už existujúcich, kedy doterajší záväzkový vzťah nezaniká a právnym dôsledkom

zmeneného záväzku je jednak pôvodná právna skutočnosť, ktorá spôsobila jeho vznik ako aj dohoda
strán o zmene jeho obsahu); poukázal na to, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je
prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej
povinnosti zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovenom termíne; z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom
nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach; výklad zákona
takým spôsobom, k akému dospel súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká

záväzok v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa, o
ustanovenia zákona o zmene záväzku ani ustanovenia zákona ku zmluve o úvere; súdom prezentovaná
koncepcia je absurdná a veriteľa stavia do nevýhodného postavenia, pretože veriteľ jednak nemá k
dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, ktoré dlžník nezaplatil a za toto obmedzenie nemôžeme
ani poberať dohodnutý zákonný úrok; z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvou

o úvere sa veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; v uvedenom
ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti; v prejednávanom spore
bolopreukázané,žežalovanýzostávadlžnýatedajesprávnyzáver,žejehozáväzokdoposiaľnezanikol;
keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť ani o zániku akcesorického záväzku zaplatiť

zmluvný úrok; zdôraznil, že medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je markantný rozdiel;
splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať, ale pritom nemusí, aj splnenie
záväzku; v konaní bolo preukázané, že k splneniu záväzku nedošlo; až splnením záväzku pritom zaniká
aj akcesorický vzťah na zaplatenie úroku, nielen časovým bodom označujúci moment, v ktorom dlžníkovi
vznikla povinnosť dlh splatiť; v zmysle ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka veriteľ má nárok

na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru, preto na základe tohto ustanovenia
nemožno dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok;
zosplatnenie úveru je pritom právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že
dlžník poruší svoju povinnosť; pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej
splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti

jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej
sumy zanikla; výklad, ktorý zbavuje dlžníka povinnosti zaplatiť zmluvný úrok po zosplatnení úveru by bol
absurdný, pretože na základe porušenia povinnosti dlžníka, by sa jeho postavenie zlepšilo v porovnaní
s postavením, keby svoju povinnosť platiť riadne a včas neporušil; nepoctivý dlžník by tak mohol zo
špekulatívnych dôvodov bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok,

čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov;
poukázalnato,žesúdprvejinštancieprisvojomrozhodovanínevzaldoúvahyskutočnosť,ževyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru a zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej
dlžnej sumy, preto súd fakticky napriek platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky
v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť zmluvnej odmeny za

poskytnutie úveru; zmluvy úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí
tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa;
pokiaľ pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru je v prípade omeškania dlžníka s úhradou možné od
neho požadovať zmluvný úrok ako aj úroky z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru sa súdu javí vzťah medzi zmluvným úrokom a úrokmi z omeškania iný, keď

ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne; odmietnutím priznania
zmluvného úroku súd navyše konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech z
vlastného protiprávneho konania; nesúhlasil ani so zamietnutím jeho žaloby v časti uplatneného nároku
na bankové poplatky; argumentoval, že jeho nárok je dostatočne preukázaný sadzobníkom poplatkov,
ktorýtvoríneoddeliteľnúsúčasťzmluvyoúvereasktorýmsažalovanýmalmožnosťoboznámiť;poplatky

nie sú skryté sankcie a nezvyšujú neprimerane jeho príjem, nakoľko predstavujú primerané sumy, ktoré
museli byť vynaložené z dôvodu, že žalovaný odmietol plniť riadne; povinnosť zaplatiť poplatky vyplýva
aj z obchodných podmienok; poplatok za upomienku nie je sankciou, ale predstavuje náklady spojené
so sústavným sledovaním porušovania zmluvy, prípravou, odoslaním a kontrolou, či došlo k splneniupodľa upomienky alebo naďalej trvá protiprávny stav zavinený žalovaný; o poplatku ako aj jeho výške
bol spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy informovaný; poplatok za upomienku tak predstavuje náklad
spojený s uplatnením pohľadávky a bol uplatnený v primeranej výške; na základe uvedeného navrhol,

aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie alebo,
aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu pôvodného žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore v priebehu odvolacieho konania odvolací súd vyžiadal od žalobcu výpis
z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky v zmysle § 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j.
podrobný prehľad úhrad spotrebiteľského úveru zo strany žalovaného, z ktorého je zrejmé, akú celkovú
sumu žalovaný doposiaľ uhradil, koľko z úhrad a kedy bolo započítané na istinu, koľko na úrok z úveru
a poplatky, ako aj presný výpočet úrokov z omeškania a započítanie prípadných úhrad na úroky z
omeškania, podrobnú platobnú históriu, z ktorej je zrejmá výška uplatňovanej pohľadávky; uvedené

podklady po ich doručení odvolaciemu súdu tento doručil žalovanému a oboznámil obidve strany
sporu, aké rozhodujúce skutočnosti mieni z týchto listinných dôkazov vyvodiť, t.j. výšku sitiny a úroku v
jednotlivých splátkach, celkovú výšku úroku, ktorú mal dlžník zaplatiť podľa úverovej zmluvy, započítanie
jednotlivých úhrad dlžníka na istinu a úrok a výšku úrokov z omeškania; v takom prípade nebolo podľa
názoru odvolacieho súdu potrebné za účelom doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom napriek

doslovnej dikcii ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. nariadiť odvolacie pojednávanie, pretože podľa § 204
C.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to
neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo
jej obsah neboli protistranou spochybnené; nakoľko žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s obsahom
týchto listinných dôkazov, boli mu doručené a nespochybnil ich obsah (nijako sa k ich obsahu nevyjadril),

nebolo by čo na odvolacom pojednávaní vykonávať. Vzhľadom na tento procesný postup v odvolacom
konaní nebol odvolací súd pri rozhodovaní v celom rozsahu viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že rovnaké skutočnosti, ako boli
odvolaciemu súdu oznámené na základe výzvy zhora (č.l. 130-131 spisu), boli súčasťou spisu aj pred
rozhodnutím súdu prvej inštancie (č.l. 55 spisu).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez

potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil,
pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3.1 Odvolanie pôvodného žalobcu je čiastočne dôvodné. Pôvodný žalobca podal odvolanie proti
výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, pretože ťažiskovo nesúhlasil

s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok mu patrí len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru (10.07.2015) a ani s názorom, že nepreukázal nárok na uplatnené poplatky (29,65
€). Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru má vplyv na nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok z úveru (t.j. že dohodnutý úrok patrí
veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a od tohto okamihu má nárok len na úroky

z omeškania), preskúmaním veci preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné zmeniť (§ 388 C.s.p.). Pri rozhodovaní
vychádzal odvolací súd zo skutkového stavu zisteného zo strany súdu prvej inštancie vykonaným
dokazovaním a doplnením dokazovania v odvolacom konaní (bod 3.1 odôvodnenia), ktorý bol v súhrnedostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní. Z dôvodu, že odvolací
súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami pôvodného žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej

inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú
procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.3.2 V priebehu odvolacieho konania odvolací súd uznesením č.k. 17Co/247/2018-173 zo dňa
19.09.2019 podľa § 80 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. pripustil zmenu subjektov na

strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného žalobcu (Poštová banka, a.s.) do konania vstúpil žalobca
(ako nový žalobca), ktorý v zmysle § 80 ods. 3 C.s.p. prijal stav konania ku dňu jeho vstupu; predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.10.2019.

4.3.3 Medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 27.02.2013, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.000,- € s úrokom vo výške 25,50 % ročne, ktorý mal vrátiť

v dohodnutých splátkach v sume 28,- € mesačne (72 splátok) s dátumom konečnej splatnosti dňa
16.02.2019, pričom celková výška nákladov bola v zmluve dohodnutá v sume 860,05 €; zmluva o úvere
uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka) podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere (t.j. v znení účinnom ku dňu 27.02.2013), pretože ustanovenie § 1 ods. 3 zákona

č. 129/2010 Z. z. takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučovalo; zákon č. 129/2010 Z.
z. ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností zmluvných strán, ktoré
zo zmluvného vzťahu vyplývajú, ani riešenie otázky, po akú dobu je dlžník povinný platiť úrok z
poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úroku z úveru a úrokov z
omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka; zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods.

3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym
obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto
právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka; podľa §
497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení
Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte

odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky; podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona; ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť

obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia
zmluvy; ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je
dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.

4.3.4 O povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru s príslušenstvom v podobe vyčísleného

úrokuaúrokovzomeškaniarozhodolsúdprvejinštancienazáklademedzistranaminespornéhozáveru,
že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo právneho predchodcu
žalobcu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru (t.j. vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru);
toto právo žalobcu vyplýva jednak z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka a jednak z ustanovenia
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyplývalo aj z dohody zmluvných strán; súd prvej inštancie

rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka; úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu bolo posúdiť, či
súd prvej inštancie v celom rozsahu zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku
zodpovedajúceho dohodnutému úroku z úveru vo výške 25,50 % ročne zo sumy 844,07 € od 01.04.2018
do zaplatenia a vyčísleného úroku v sume 862,55 €, ktoré nepriznal žalobcovi v celom rozsahu s

odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po
zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupujú zákonné úroky z omeškania; súd
prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na
zmluvný úrok po zosplatnení úveru vyvodil a za „ustálenú“ súdnu prax, v ktorej má byť vyslovený rovnaký
názor ťažiskovo označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 a

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012.

4.3.5 V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obo/143/1998 zo dňa 01.07.2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, niedovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom
43/2000 však neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnutý úrok
z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných

úrokov; medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/1998 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná
pohľadávka, t.j. či predstavuje úroky z omeškania v dôsledku omeškania s platením splatných úrokov
alebo ide o úročenie úrokov z omeškania; odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/1998 uložil súdu prvej
inštancieskúmaťštruktúružalovanejpohľadávkyajepravdou,ževďalšomtexterozhodnutiajeuvedená
veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov

platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia a poukazu na zákonné
ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva; v rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému
rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o
úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť

úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník
zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku
dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z
omeškania.“; z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia sp. zn. 4Obo/143/1998 nebolo
riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnutý úrok z úveru, ale či z dlžného úroku z úveru vzniká dlžníkovi

povinnosť platiť úroky z omeškania.

4.3.6 Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej
inštancie vychádzajúce z názoru, že úrok z úveru prináleží veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
(napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 zo dňa 29.07.2015, rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo dňa 16.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia zastávajúce názor, že povinnosť platiť úrok
za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky
až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

14Co/108/2014), čím vyvracia odvolací súd názor, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvný
úrok z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.

4.3.7 Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len požiadal žalovaného po predchádzajúcej výzve o
okamžité splatenie úveru s príslušenstvom ku dňu 10.07.2015 (dátum predčasnej splatnosti úveru), ktorý

záver súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý a odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi ho
nemohol preskúmať.

4.3.8 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie
zmluvných strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky

v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky; Obchodný
zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade
predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria
až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom; takáto úprava absentuje aj pri
zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.; prejavom

snahy zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena
ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“; navrhovanú zmenu

odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa
zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka; vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu
a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú
veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo

pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ; z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude
môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez
výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach; povedané inak, ak bol úver dojednaný
na dobu 10 rokov, v treťom roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, zaobdobie zvyšných sedem rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky; v týchto prípadoch bude
mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá
výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie

úveru“; navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho
návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. 392a zo dňa
18.03.2014 navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta:
Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“
z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

4.3.9 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je aj otázka, či je možný súbeh úrokov z
úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú; z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka
úprava tejto otázky nevyplýva; z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva len odkedy je
dlžníkpovinnýplatiťúroky;ustanovenie§503Obchodnéhozákonníkaneupravujedobu,dokedyjedlžník
povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a § 503 ods. 3 posledná veta Obchodného zákonníka

upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých
peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom
pred dobou určenou v zmluve; ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., na ktoré v odvolaní

poukázal žalobca, sa týka postupu pri splatení úveru pred lehotou splatnosti; v tomto spore sa však
nejedná o tento prípad; na záver je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody
účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru;
prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia

poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá
je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti
príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom; v rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 zo
dňa 27.06.2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné
stranypripeňažnejpôžičkedohodliúrokyajzadobu,počasktorejbudeistinadlžníkomskutočneužívaná

(do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením
svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti; najvyšší súd v tomto
rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania
predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa
seba; z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy

určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán; o možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov
z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/1401/2014
zo dňa 24.07.2014; najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa
seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah; s odkazom na
ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 zo dňa 25.09.2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa

27.06.2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru
predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností,
t.j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas; kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky
vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako

dôsledok omeškania so splnením dlhu; aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ
požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej
(bezodplatnej) pôžičky; dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa
seba; z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia

nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti
pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

4.3.10 Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23.11.2011 a rozsudku Krajského súdu v
Prešove č.k. 1Co/30/2012-145 zo dňa 30.05.2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu zdôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru

v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na
podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu; v predmetnom uznesení teda ústavný súd
preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského
súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný
súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný

či zjavne neodôvodnený; nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu
o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu
nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu
posudzovať jeho vecnú správnosť; to je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho
súdu). Odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci
sp. zn. 4Obo/143/1998 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

a všeobecných súdov Slovenskej republiky nepovažuje za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani
ustálenú súdnu prax.

4.3.11 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom)
možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka) alebo

postupom v súlade s právnou úpravou (dohodou zmluvných strán); v spornej zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a
poplatkov(istinapluscelkovénákladyúveru,t.j.1.000,-€plus860,05€);Obchodnýzákonník,Občiansky
zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku
v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa; preto

podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký
ako v čase jeho dojednania v zmluve, t.j. veriteľovi patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez
ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo; súčasne dohodu zmluvných
strán o výške úroku v zmluve (vrátane jeho vyčíslenia v rámci jednotlivých dohodnutých splátok úveru) je
potrebné považovať za dohodu zmluvných strán o „cene“ poskytnutých finančných prostriedkov, ktorá sa

nezmení len v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru; aj keď sú vyššie citované ustanovenia
Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného
postaveniaspotrebiteľaoprotizákonu(napr.dojednanie,ževeriteľovipatriavprípadeomeškaniadlžníka
úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť

úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru,
by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená judikatúra
Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je v tomto smere
použiteľná; dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých

úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho predčasnej
splatnosti, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch;
avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho
predčasnej splatnosti, je pre spotrebiteľa nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny; tento záver

je jednoznačný pri úveroch, kde by aj pri nevyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola posledná splátka
úveru splatná v čase rozhodnutia súdu; tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú
problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy možno
porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ
zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a

doposiaľ tak neučinil.

4.3.12 Zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 16.02.2019;
medzi stranami nie je sporné, že veriteľ vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 10.07.2015; v spornej
zmluve o úvere bola dojednaná celková suma úveru 1.000,- € a celková výška nákladov v sume 860,05

€; povinnosťou žalovaného preto pôvodne bolo k dátumu konečnej splatnosti úveru zaplatiť veriteľovi
spolusumu1.860,05€;povyhlásenípredčasnejsplatnostiúverubolžalovanýpovinnýtútosumuzaplatiť
už ku dňu 10.07.2015; z predloženého potvrdenia (aktuálny stav úveru ku dňu 31.03.2018), na ktoré sa
žalobcaodvolávalajvžalobeakonaprehľadzaplatenýchsplátokúveruaspôsobichzapočítaniaakoajzvýpisu z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky a prehľadu úhrad a ich započítania predloženého
odvolaciemusúduvodvolacomkonaní(č.l.130-133spisu),vyplýva,žežalovanývobdobíod20.03.2013
do 20.11.2014 zaplatil spolu sumu 709,40 €, z ktorej bola suma 159,36 € započítaná na istinu, suma

394,11 € na úrok a suma 155,93 € na poplatky; napadnutým rozsudkom bola už žalovanému právoplatne
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 844,07 €, ktorá predstavuje dlžnú istinu s príslušenstvom v
podobe úrokov z omeškania a sumu 159,66 €, ktorá predstavuje dlžný úrok do zosplatnenia (prvý výrok
napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť); z uvedeného
vyplýva, že istina úveru v sume 1.000,- € bola žalobcovi zo strany žalovaného v plnom rozsahu

zaplatená, resp. právoplatne prisúdená; súčasne je zrejmé, že z dohodnutého úroku v sume 860,05
€ bola žalobcovi zo strany žalovaného doposiaľ zaplatená suma 394,11 € a právoplatne prisúdená
suma 159,66 € (povinnosť žalovaného, ktorú musel odvolací súd pri rozhodovaní vzhľadom na predmet
konania zohľadniť), nezaplatený úrok tak predstavuje sumu 306,28 € (860,05 € mínus 394,11 € a 159,66
€); z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte

sumu 306,28 € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, pretože vychádzal
z názoru, že záväzok platiť úrok zostáva aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v
čase jeho dojednania v zmluve (v podrobnostiach najmä bod 4.3.11 odôvodnenia); odvolací súd sa
stotožnil so zamietnutím uplatneného nároku na zaplatenie poplatkov v sume 29,65 € (v tomto smere je
rozsudok odvolacieho súdu obsahovo potvrdzujúci), pretože z obsahu spisu ani podľa odvolacieho súdu

nevyplýva skutkové tvrdenie žalobcu ani preukázanie doručenia konkrétnych upomienok žalovanému
ako skutkový podklad pre vznik tohto nároku v zmysle spornej zmluvy o úvere; iných nárokov sa žalobca
v prejednávanom spore nedomáhal a neboli ani predmetom odvolania; na základe uvedeného odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zmenil
(§ 388 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení

s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.

h/ C.s.p.). Po čiastočnom doplnení dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
sa nedostatočne vysporiadal zo skutkovými zisteniami z vykonaného dokazovania a vec čiastočne
nesprávne právne posúdil vo vzťahu k nároku žalobcu na dohodnutý úrok z úver v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru (body 4.3.1 až 4.3.12 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 306,28 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s
§ 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím
odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania (t.j.
trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania); nebolo potrebnéosobitne rozhodovať o odvolaní žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o
trovách konania ako závislom výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.), pretože tento výrok je odstránený novým
rozhodnutím o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p.; pri rozhodovaní

o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa
výsledku konania bol žalobca v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania spolu v sume
1.736,27 € (istina v sume 844,07 € plus vyčíslený úrok v sume 862,55 € a uplatnené poplatky v sume
29,65 €) jeho úspech predstavuje 75,45 % (prisúdená spolu suma 1.310,01 €) a úspech žalovaného
predstavuje 24,55 % (zamietnutá suma 426,26 €); pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací

súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania
a jeho výsledok bol tak žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 50,90 % (75,45 % mínus 24,55 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich
náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016
zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017

a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).