Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118201417
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6118201417.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej
veci žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom Ulica priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom F. X, XXX XX H.,
proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Félixom Neupauerom,
advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 37 928 422, v
konaní o zaplatenie 475,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Martin č.k. 18Cb/39/2018-108 zo dňa 9. mája 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Martin č.k. 18Cb/39/2018-160 zo dňa 24.01.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/39/2018-108 zo dňa 9. mája 2018 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/39/2018-160 zo dňa 24.01.2019 v napadnutom výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 475,20 Eur s príslušenstvom a vo výroku
o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 475,20 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo
zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu
84 %, o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

2. Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 475,20 Eur, úrok z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 475,20 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- Eur a nahradiť trovy konania.

3. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp.zn. 16Up/10/2018 zo
dňa 17.1.2018, proti ktorému bol podaný odpor.

4. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 4 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla (ďalej
aj len „Zákon č. 381/2001 Z.z.“), § 4 ods. 2 písm. b) Zákona č. 381/2001 Z.z., § 11 ods. 6 Zákona
č. 381/2001 Z.z., § 11 ods. 7 Zákona č. 381/2001 Z.z., § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z., § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 524 ods. 1 OZ, §524 ods. 2 OZ, § 261 ods. 1, 9 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), §
2 ods. 2 písm. a), b) OBZ, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel. Uviedol, že dňa 9.5.2018 vykonal
pojednávanie v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a v neprítomnosti žalovaného. Právny

zástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť žalobcu, súhlasil, aby okresný súd pojednával
v ich neprítomnosti. Právny zástupca žalovaného ospravedlnil neúčasť žalovaného a súhlasil, aby súd
pojednával v jeho neprítomnosti. Miestna príslušnosť Okresného súdu Martin bola dná v zmysle §
19 písm. b) CSP, nakoľko mal súd preukázané Záznamom o dopravnej nehode, že skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody, nastala v H..

5. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
na podanie žaloby z titulu Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi postupcom, poškodenou
(odvolací súd uvádza, že vzhľadom na dodržanie jednotnej terminológie sa uvádza termín poškodený
aj poškodená) z dopravnej nehody - D. U. a žalobcom ako postupníkom. V súlade s § 524 ods. 2 OZ
s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postúpenie

pohľadávky bolo okresnému súdu preukázané zmluvou o postúpení pohľadávok a tiež Oznámením o
postúpení pohľadávky postupcom.

6. Okresný súd akceptoval uplatnený nárok ako škodu v uplatnenom rozsahu, sumy 475,20 Eur. Žalobca
preukázal ujmu, ktorá spočívala v tom, že poškodená vynaložila náklady na požičanie náhradného

motorového vozidla za dobu nájmu podľa Zmluvy o nájme č. 96 a) zo dňa 23.2.2017 (č.l. 48 rub spisu),
pokiaľ bolo vozidlo, poškodené pri dopravnej nehode, v oprave. Bolo preukázané zákazkovým listom č.
244170034, že vozidlo bolo prijaté do opravy dňa 23.2.2017, tj. po nehode, ktorá sa preukázateľne podľa
záznamu o dopravnej nehode stala 21.2.2017. Po nehode, odo dňa 21.2.2017, poškodená nemohla
užívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku poškodenia pri dopravnej nehode dňa 21.2.2017.

Okresný súd priznal nárok za dobu, keď vozidlo preukázateľne bolo v oprave v dôsledku dopravnej
nehody,t.j.od23.2.2017do5.3.2017.Zauvedenéobdobienájmumalokresnýsúdpreukázanúúčelnosť,
aj príčinnú súvislosť vynaložených nákladov na nájom náhradného motorového vozidla s dopravnou
nehodou, a to až do 5.3.2017. Oprava podľa faktúry bola dokončená až 31.3.2017. Za obdobie trvania
nájmu boli náklady za nájom vynaložené účelne. K zapožičaniu tohto vozidla za uvedené obdobie bola

poškodená donútená práve vzniknutou poistnou udalosťou, ktorú sama nespôsobila, ale do ktorej sa
dostala vinou klienta žalovaného. Poškodenej bol tento stav vynútený. Ak z tohto, nie dobrovoľného
skutkového a právneho stavu, do ktorého sa poškodená dostala, si uplatnila - jej právny nástupca, voči
žalovanému ako poisťovni náhradu nákladov s touto situáciou vzniknutých, za zapožičanie náhradného
motorového vozidla, tak okresný súd tomuto nároku vyhovel v celom rozsahu, t.j. za dobu opravy, keď

preukázateľne poškodené motorové vozidlo poškodená odovzdala do opravovane podľa zákazkového
listu bezprostredne po nehode, t.j. 23.2.2017 a podľa faktúry č. 244170043 bolo vozidlo po oprave
dodané 31.3.2017. Okresným súdom priznaná náhrada za zapožičanie náhradného motorového vozidla
v období, keď vozidlo bolo preukázateľne v oprave, reparuje poškodenej stav, keď nemohla z titulu
poistnej udalosti používať svoje vlastné motorové vozidlo. Nutnosť a účelnosť vynaloženia finančných

prostriedkov na nájom vyplýva práve zo skutočnosti, že tieto by nevznikli, keby poškodená mohla
používať svoje vlastné vozidlo. V dôsledku škodovej udalosti bola vylúčená z možnosti používať svoje
vlastné motorové vozidlo a tento stav rovnocenne riešila nájmom náhradného vozidla počas obdobia,
keď vozidlo bolo v oprave. Poškodená preukázala, že je osobou ZŤP čestným prehlásením zo dňa
7.5.2018, parkovacím preukazom pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (č.l. 83-84 spisu). V

dôsledku škodovej udalosti bola vylúčená z možnosti používať svoje motorové vozidlo na cestu do práce
z H. do Y., čo dostatočne vysvetľuje a preukazuje účelnosť požičania náhradného motorového vozidla
za obdobie, za ktoré bol okresným súdom priznaný nárok na náhradu škody.

7. Okresný súd uviedol, že dlžné nájomné ako záväzok poškodenej - nájomcu voči prenajímateľovi,

zanikol vzájomným započítaním s pohľadávkou poškodenej voči žalobcovi z titulu odplaty za postúpenie
pohľadávok. Pohľadávka poškodenej ako nájomkyne voči žalobcovi ako prenajímateľovi je preukázaná
zmluvou o postúpení pohľadávok v zmysle dojednania čl. 4. Zaplatenie nájomného, t.j. zánik záväzku
poškodenej, je preukázaný v zmysle dojednania čl. 5. Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 5.3.2017.
V zmysle § 581 ods. 3 OZ, dohodu účastníkov možno započítaním vyrovnať aj pohľadávky uvedené

v ods. 1 a 2, t.j. poškodenej vznikla majetková ujma vzájomným započítaním - dohodou podľa zmluvy
o postúpení pohľadávok v čl. 5 v spojení s čl. 4. V prípade započítania na základe dohody zákon
dovoľuje, aby účastníci záväzkového vzťahu dohodli započítanie aj nad rámec podmienok, ktoré inak
ustanovuje pre započítanie jednostranným právnym úkonom. Predmetnou dohodou teda zanikol, bolsplnený záväzok poškodenej z titulu dlžného nájomného, vyúčtovaného vo faktúre prenajímateľa č.
170114 a okamihom zániku tohto záväzku poškodenej vznikla reálne škoda v rozsahu, ako vyplýva z
výroku rozsudku, t.j. skutočná škoda. Uplatnený nárok okresný súd priznal v rozsahu, ako vyplýva z

výroku, v zmysle § 4 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2002 Z.z. v spojení § 442 ods. 1 OZ, podľa
ktorého sa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočná škoda bola
preukázaná započítaním v zmysle dohody o zápočte podľa čl. 4 a 5 Zmluvy o postúpení pohľadávok.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že nepriznal žalobcovi úrok z omeškania,

pretože nemal preukázané omeškanie žalovaného a tiež nemal preukázané, že žalobca zaslal
žalovanému doklady na likvidáciu škodovej udalosti v súvislosti so škodou, ktorá je predmetom sporu.
Pokiaľ žalobca argumentoval, že boli zaslané mailom, o čom doložil mailovú komunikáciu zo dňa
17.3.2017 (č.l. 42-43 spisu), tak okresný súd uviedol, že táto bez ďalšieho nepreukazuje doručenie
relevantných dokumentov v súvislosti s uplatnenou škodou žalovanému, za situácie, keď žalovaný
popieraldoručenieaoznámenieškodyuplatnenejpredmetnoužalobou.Okresnýsúdpotomlensamotnú

mailovú komunikáciu o doručovaní dokumentov, bez preukázania, akých dokumentov, vyhodnotil tak,
že táto sama nepreukazuje doručenie relevantných dokumentov a teda oznámenie škody z titulu nájmu
náhradného motorového vozidla v dôsledku škodovej udalosti - dopravnej nehody zo dňa 21.2.2017.
Preto nebolo podľa okresného súdu dôvodné vyhodnotiť, že žalovaný nesplnil zákonnú povinnosť v
zmysle § 11 ods. 6 Zákona č. 381/2001 Z.z.

9. Nebolo sporným podľa okresného súdu, že v prejednávanej veci poškodená/právny nástupca uplatnil
nárok na náhradu škody priamo proti žalovanému na základe Zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý v § 11 ods.
7 stanovuje splatnosť poistného plnenia, ktoré je povinný poskytnúť poisťovateľ. Ide o kogentné zákonné
ustanovenie, ktoré určuje splatnosť pohľadávky, majúcej základ v zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a neumožňuje určenie iného času splatnosti poistného plnenia. Za
situácie, že poisťovateľ uzná a poskytne poistné plnenie poškodenému v ním uplatnenej výške, je z
hľadiska určenia času rozhodujúci okamih, kedy poisťovateľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie
rozsahu povinnosti plniť (§ 11 ods. 7 prvá časť vety). Ak však poisťovateľ odmietol poškodenej poskytnúť
poistné plnenie v ním požadovanom rozsahu, v dôsledku čoho poškodený, v danom prípade jeho právny

nástupca, uplatnil nárok v súdnom konaní, relevantným je až doručenie právoplatného rozhodnutia
súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie
poistného plnenia. Žalobcovi nevznikol nárok na úrok z omeškania ani v zmysle § 7 Zákona č. 381/2001
Z.z.

10. Podľa okresného súdu, peňažná sankcia v podobe úroku z omeškania upravená v § 11 ods. 8
Zákona č. 381/2001 Z.z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm.
a) alebo b) a jej účelom je ochrana poškodeného v tom, aby poisťovňa pod následkom tejto peňažnej
sankcie nezostala nečinná a bola nútená oznámiť v zákonnej lehote poškodenému spôsob vybavenia
jeho poistnej udalosti. Sankcia v podobe úrokov z omeškania je tak viazaná výlučne na nesplnenie tejto

povinnosti bez ohľadu na to, ako bolo v konečnom dôsledku o nároku poškodeného na poskytnutie
poistného plnenia v sporovom konaní rozhodnuté; relevantné teda nie je, ako mala, resp. mohla inak
poisťovňa poistnú udalosť vybaviť. Pri preukázaní, že žalobca nepreukázal, že doručil žalovanému
dokumenty relevantné pre splnenie povinnosti žalovaného, ktorá mu vyplýva z § 11 ods. 6 Zákona č.
381/2001 Z.z., sa žalovaný nedostal do omeškania s poskytnutím poistného plnenia, ktoré je uplatnené

proti žalovanému v tomto spore, nakoľko výška škody bude ustálená až právoplatným rozhodnutím
súdu a žalovaný sa môže dostať do omeškania až v prípade nevyplatenia náhrady tejto škody v súdom
určenej lehote.

11. Okresný súd zamietol potom aj nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo

výške 40,- Eur, ktoré si žalobca uplatnil v zmysle § 369c ods. 1 OBZ, nakoľko uvedený nárok je spojený
s omeškaním a omeškanie okresný súd preukázané nemal. Okresný súd vyhodnotil záväzkový vzťah
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako obchodno-záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods.
9 OBZ, podľa ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave
II. tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými

ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.

12.Záväzkovývzťahvznikolmedzižalovanýmapoškodenou,ktorísúpodnikateľmi-žalovanývzmysle§
2 ods. 2 písm. a) OBZ, podľa ktorého podnikateľom podľa tohto zákona je osoba zapísaná v obchodnomregistri a žalovaná podľa § 2 ods. 2 písm. b) OBZ, podľa ktorého podnikateľom podľa tohto zákona
je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, tento záväzkový vzťah vznikol pri ich
podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1 OBZ). Poistné zmluvy upravuje OZ v § 788 a nasl. OZ. Zmluvný

vzťah o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla je upravený Zákonom č. 381/2001 Z.z., ktorý je špeciálnou úpravou poistenia vo vzťahu k právnej
úprave poistných zmlúv v OZ. Je dôvodné aplikovať na tento záväzkový vzťah, s ohľadom na povahu
strán sporu (podnikatelia) a skutočnosť, že tento záväzkový vzťah vznikol pri ich podnikateľskej činnosti,
ustanovenia Obchodného zákonníka. Okresný súd vychádzal z predmetu podnikania žalovaného a

skutočnosti, že poškodená motorové vozidlo, poškodené pri škodovej udalosti dňa 21.2.2017, používala
ako podnikateľka v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) OBZ, čo vyplýva z označenia poškodenej (IČO: 35 393
157). V zmysle § 261 ods. 9 OBZ, zmluvný typ - poistná zmluva, ktorý je upravený v OZ, sa bude v danom
prípade spravovať príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ v rozsahu, ktorý neupravuje
špeciálny predpis, ktorým je vo vzťahu k OZ Zákon č. 381/2001 Z.z. a vo zvyšku OBZ.

13. V zmysle § 442 ods. 1 OZ v spojení s § 4 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva,
že skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v tom, že poškodená musí vynaložiť vyššie náklady na
požičanie vecí, ktorá jej má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou
vecou, v porovnaní s nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je aj majetková ujma
reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného

stavu,prípadne,abybolivpeniazochvyváženédôsledkytoho,ženavráteniedopôvodnéhostavunebolo
možné zabezpečiť hneď. Preto skutočnou škodou v zmysle § 442 ods. 1 OZ je aj nájomné za prenajaté
motorové vozidlo. Bola preukázaná príčinná súvislosť, keď škodová udalosť skutočne spôsobila škodu,
o náhradu ktorej v tomto spore išlo. Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia
majetku, ale i prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody.

Poškodená prišla o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody, v
konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody bol poškodenej vynútený stav, keď nemožnosť využívať
vlastnémotorovévozidloriešilapožičanímnáhradnéhomotorovéhovozidlaacenuzanájompožičaného
vozidla po dobu opravy svojho vozidla, ktorú vyplatila, uplatňoval v súdnom spore jej právny nástupca.
Táto cena (škoda) zodpovedala výdavkom, ktoré poškodenej vznikli, ktoré by inak nenastali, ak by mohla

používať svoje vlastné vozidlo. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP,
v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu proti výroku I.
a III., ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Výrok II. rozsudku okresného
súdu (o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu) zostal odvolaním žalovaného nedotknutý. Žalovaný považuje
rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny.
Podľa žalovaného „je Rozsudok výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej

podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou.“ O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

15. Namietal v odvolaní žalovaný, že okresný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa
so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol podľa
nášho názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.
Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy)
alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá

porušenie základných práv a slobôd. Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí
nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla
vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo
naopravnéprostriedky.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikysavyjadrilkpovinnostisúdovriadneodôvodniť

svoje rozhodnutie aj v Náleze č.k. III. ÚS 119/03-30. Pritom podľa § 220 ods. 2 tretia veta CSP súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.16. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal
s namietanou aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu vo vedenom spore. Žalobca vo vedenom konaní
poukázal na skutočnosť, že dňa 21.02.2017 došlo v meste H. ku škodovej udalosti spôsobenej

poškodenému: „U. D., IČO: 35 393 157 (ďalej len „Poškodený“), na vozidle Honda Civic, ev. č. MT
596 CI. Škodová udalosť mala byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni
Žalovaného (ďalej len „škodová udalosť“). V dôsledku uvedeného mal byť Poškodený nútený užívať
náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb a to zapožičaním si náhradného motorového vozidla u
Žalobcu v zmysle zmluvy o nájme č. 96 a) zo dňa 23.02.2017 (ďalej len „Zmluva o nájme“). Po ukončení

nájmu Žalobca vystavil Poškodenému faktúru č. 170114 zo dňa 05.03.2017 na celkovú sumu 475,20
eura s DPH (ďalej len ,,Faktúra“). Poškodený uzatvoril so Žalobcom dňa 05.03.2017 zmluvu o postúpení
pohľadávky, ktorá vznikla z titulu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla (ďalej
len ,,Zmluva o postúpení“).“ Žalobca, podľa žalovaného, nebol vo vedenom súdnom konaní aktívne
vecne legitimovaný. Zo „súdom uvádzaného zisteného skutkového stavu (ktorý vychádza a súčasne ho
potvrdzujú aj dôkazy predložené Žalobcom) vyplýva, že Poškodený mal voči Žalobcovi záväzok, ktorý

spočíval v neuhradenej Faktúre. Z uvedeného potom vyplýva, že Poškodený predstavoval subjekt, ktorý
bol dlžníkom Žalobcu. Uvedené preukazuje Faktúra, v zmysle ktorej subjektom zaviazaným na plnenie
bol práve poškodený a nie Žalovaný.“ S poukazom aj na znenie § 524 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že nakoľko poškodená predstavovala dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu
o postúpení pohľadávky. Uzatvorením predmetnej Zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu

pohľadávky poškodenej na žalobcu (nakoľko uvedenú pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodená
žalobcovi neuhradila, a teda mu ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu
záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu.
Postúpením došlo medzi poškodenou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu
pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524 Občianskeho zákonníka.

17. V odvolaní žalovaný uviedol, že k úhrade faktúry pritom v uvedených súvislostiach logicky nemohlo
dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v predloženej Zmluve o postúpení, ako
to uvádzal prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, keďže z predloženej Zmluvy o postúpení
jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky

(neexistujúcej) a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu.
Ak teda poškodená nebola majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto
pohľadávku postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči
poškodenémunazaplatenieodplatyzapostúpenie,ktorúnáslednežalobcamienilpoužiťnazapočítanie.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemôže predstavovať aktívne vecne legitimovaný subjekt

na strane žalobcu v predmetnom súdnom konaní. Odvolateľ citoval z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 20/2007 zo dňa 29. januára 2008 a uviedol, že s „poukazom na vyššie
uvedenúargumentáciuviažucusakuzatvoreniuZmluvyopostúpenímedziPoškodenýmakopostupcom
a Žalobcom ako postupníkom, týkajúcej sa nemožnosti uzatvorenia takéhoto zmluvného vzťahu, a to z
dôvodu, že predmetom Zmluvy o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky zo strany Poškodeného,

ktorú Žalobca ako veriteľ eviduje voči Poškodenému ako dlžníkovi (t. j. neexistujúci predmet postúpenia),
je takýto právny úkon podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka zjavne absolútne neplatný.“

18. Žalovaný v odvolaní uviedol, že prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku „ani len relevantne
neuviedol na základe akého konkrétneho titulu vyplývajúceho zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o PZP“) prisúdil žalobcovi
uplatňovanú údajnú pohľadávku voči žalovanému“. Prvoinštančný súd v rozsudku právne kvalifikuje
uplatňovaný nárok žalobcu na jednom mieste ako ujmu a na inom mieste ako škodu, resp. skutočnú
škodu, pritom uvádza len všeobecný odkaz na § 4 ods. 1 a ods. 2 Zákona o PZP (resp. § 15 ods.

1 Zákona o PZP). V uvedenej časti preto považujeme Rozsudok prvoinštančného súdu zároveň za
nepreskúmateľný.“ Navrhol, aby odvolací súd v vydal rozhodnutie, „ktorým zruší výrok I. a III. Rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/39/2018-108 zo dňa 09.05.2018 a vec v zrušujúcej časti vráti
Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.“

19. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý
rozsudok okresného súdu považoval v napadnutej časti za vecne správny, zákonný a dostatočne
odôvodnený a že aj naďalej zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a stanoviskách. Čo sa
týkalo tvrdenia žalovaného v odvolaní, že sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadneniektorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci, ako aj nedostatočnosti odôvodnenia právnych
záverov, tak tieto považoval žalobca za neopodstatnené. Okresný súd vzhľadom na skutkové okolnosti
a vykonané dokazovanie mal za to, že sporným medzi stranami je predovšetkým uplatnený nárok, ako aj

výška poistného plnenia. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal okresný súd preukázanú z predloženej
zmluvyopostúpenípohľadávkyaoznámeniaopostúpenípohľadávky,nazákladečohonemalnajmenšiu
pochybnosť o postúpení pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Postupovaný bol nárok na náhradu
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý má poškodená voči žalovanému ako poisťovni
škodcu. Žalobca považoval za nesprávne a zavádzajúce tvrdenie žalovaného uvedené v podanom

odvolaní, že predmetom zmluvy o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky, ktorú žalobca ako veriteľ
eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi. Zistený skutkový stav, právne posúdenie a odôvodnenie
rozsudku prvostupňového súdu v otázke namietanej aktívnej legitimácie žalobcu, preto považoval za
dostatočné a správne. K namietanej arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie možno podľa žalobcu
uviesť iba jedno, a to poukázať na základné princípy Civilného sporového poriadku, predovšetkým na čl.
4, čl. 5, čl. 15 a čl. 17, na ktorých stojí tento procesný právny predpis a ktoré hoci netvoria paragrafové

znenie zákona nemožno ignorovať. Napokon aj v rozhodnutiach, na ktoré sa žalovaný odvoláva vo
svojom odvolaní sa uvádza, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno chápať tak, že
sa vyžaduje aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď, ale iba na argument, ktorý je pre
vec rozhodujúci.

20. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že pokiaľ išlo o namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky, skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodenou a súčasne
k úhrade predmetnej faktúry, nespôsobuje rozpor s § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Uvedené zastrešuje predložená Zmluva o postúpení
pohľadávky, v zmysle ktorej došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný

nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak
zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky.
Akékoľvek tvrdenia žalovaného o neexistencii predmetnej pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky a rozpore s § 524 OZ sú preto neopodstatnené. V danom smere je nevyhnutné
poznamenať, že poškodená má v zmysle Zákona č. 381/2001 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla od žalovaného a nie od žalobcu (prenajímateľa vozidla). Dlžníkom tak
v tomto prípade je práve žalovaný a nie poškodená, nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení
pohľadávky došlo k úhrade faktúry a teda aj k vzniku škody. Takéto postúpenie pohľadávky podľa
rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Tvrdenie žalovaného o absencii zaplatenia
faktúry za prenájom bolo podľa žalobcu nesprávne a zavádzajúce, nakoľko žalovaný zámerne opomína

skutočnosť, že ide odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu
práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie
a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Rovnako tak tvrdenie, že prejav
vôle účastníkov smeroval najprv k cedovaniu pohľadávky a až následne k započítaniu vzájomných
pohľadávok žalobcu a poškodeného považoval za ničím nepodložené a zjavne účelové. Z hľadiska

objasnenia postupnosti právnych úkonov realizovaných medzi žalobcom a poškodeným uviedol, že
v zmysle predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 05.03.2017 sú jej predmetom tri
vzájomne súvisiace nároky, konkrétne je to nárok žalobcu voči poškodenej na zaplatenie nájomného za
prenájom náhradného vozidla, nárok poškodeného voči žalobcovi na zaplatenie odplaty za postúpenie
pohľadávky a nárok poškodeného po postúpení žalobcu voči žalovanému na preplatenie nákladov

účelnevynaloženýchnanájomnáhradnéhovozidla.Poškodenátakvrámcijednéhodokumentusúčasne
uhradila predmetnú faktúru za nájom, čím došlo k vzniku škody a zároveň postúpila žalobcovi za
odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému, čím došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére
žalobcu. Keďže žalovaný neposkytol poistné plnenie, na ktoré má žalobca nárok, žalobca sa namiesto
poškodenej v tomto konaní domáha preplatenia plnej výšky nákladov účelne vynaložených na nájom

náhradného vozidla. „Pokiaľ ide o zamietnutie príslušenstva pohľadávky zo strany súdu prvého stupňa
vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamieta, s týmto sme sa nestotožnili
tak, ako to vyplýva z našich vyjadrení pre súdom prvého stupňa, avšak z dôvodu hospodárnosti súdneho
konania sme nepodávali odvolanie, nakoľko trovy konania by prevyšovali kapitalizované príslušenstvo
žalovanej istiny.“ Navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa § 387 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie

č.k. 18Cb/39/2018-108 zo dňa 09.05.2018 v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.

21. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 06.9.2018 (č.l. 145 spisu, doručenka čl. 146 spisu)
bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené žalovanému s možnosťou vyjadrenia sa knemu v lehote 10 dní od jeho doručenia, ktorú možnosť žalovaný do momentu konania a rozhodovania
krajským súdom nevyužil.

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379,
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania na základe odvolacích dôvodov žalovaného a verejným
vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného
súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

23. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna

úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť odvolania podaného žalovaným.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti

napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,

aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu.

28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/53/2019-194 zo
dňa 16.10.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli

Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho konania bolo odvolanie žalovaného zo dňa
4.7.2018 (č.l. 118 spisu), z ktorého boli vzaté do úvahy len tie odvolacie dôvody, ktoré nemali charakter
novoty uplatnenej až v rámci odvolacieho konania. Krajský súd oboznámením sa s obsahom spisového

materiálu, podaniami žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i výpoveďou právneho
zástupcu žalovaného pred okresným súdom v zmysle obsahu zápisnice spísanej okresným súdom
dňa 9.5.2018, vyhodnocoval potom nosnú námietku žalovaného v odvolaní pod bodom III. odvolania
a dospel k nedôvodnosti žalovaným podaného odvolania. Poukazuje odvolací súd v tomto smere na
Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 5.3.2017 a tiež na to, že po vykonaní odvolacieho prieskumu,

nemohol konštatovať, že by predmetná zmluva o postúpení bola neplatná, tak ako uvádzal žalovaný
v bode 18 odvolania, resp. že by odporovala § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka v tom, že by
predmetom postúpenia mal byť dlh poškodeného voči žalobcovi z titulu nájmu náhradného vozidla.
Z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a poškodenou vyplynulo, že predmetompostúpenia bol nárok poškodenej voči poisťovni, súčasťou ktorého nároku na poistné plnenie bola
náhrada nákladov za prenájom vozidla, ktorý poistný nárok poškodenej bol postúpený na žalobcu.
Krajský súd dodáva, že poškodená bola veriteľom, pretože mala pohľadávku voči poisťovni z titulu

poistnej udalosti, a to v náhrade nákladov za prenájom vozidla, ktorú postúpila žalobcovi, preto nemožno
súhlasiť s tvrdením žalovaného, že by Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 5.3.2017 bola neplatná,
resp. že by odporovala § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka v tom, že by predmetom postúpenia mal
byť dlh poškodeného voči žalobcovi z titulu nájmu náhradného vozidla.

29. Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu odvolací súd uvádza aj k rozsahu vyvolaných súdnych sporov medzi
žalobcom a žalovaným, že je potrebné prihliadať k § 379, § 380 ods. 1 CSP, keď základom pre konanie
a rozhodovanie krajského súdu sú odvolacie dôvody žalovaného v tejto konkrétnej prejednávanej veci
vyjadrené v ním podanom odvolaní zo dňa 4.7.2018. Pokiaľ žalovaný nevykvalifikoval iné odvolacie
dôvody, než tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní zo dňa 4.7.2018, tak následne potom
ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu

a v ňom obsiahnuté závery, ak sa tieto nestali predmetom odvolania žalovaného. Inými slovami, ak
žalovaný v odvolaní zo dňa 4.7.2018 nerozporoval iné skutočnosti, závery prijaté okresným súdom,
napr. vzťahujúce sa k uplatnenému úroku z omeškania, stanovenému dátumu omeškania, tak potom
ani krajský súd nemal daný zákonný priestor k tomu, aby pri absencii takýchto odvolacích dôvodov
žalovaného podrobil posudzovaniu závery okresného súdu, viažuce sa k priznanému príslušenstvu, a

to úroku z omeškania a vyjadrenému dátumu omeškania žalovaného. Ak nie je odvolateľom vyjadrený
odvolací dôvod, potom ani krajský súd nemá daný zákonný podklad, aby vyjadril závery k rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, z ktorého dôvodu potom pri viacero vyvolaných a prebiehajúcich sporových konaní
medzi rovnakými stranami sporu nie je možné bez ďalšieho odkazovať na rozhodnutia odvolacieho súdu
prípadne na jeho potvrdzujúce, resp. zmeňujúce výroky súdnych rozhodnutí bez toho, aby osobitne

bolo pristupované k tomu, čo v rámci zadefinovaných odvolacích dôvodov sa stalo predmetom konania,
posudzovania a rozhodovania odvolacieho súdu v danej konkrétnej veci. Vždy je to tá strana sporu,
ktorá podáva odvolanie, ktorá odvolacími dôvodmi vymedzuje, čo v záveroch prijatého napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie rozporuje a len to sa môže stať predmetom zhodnocovania zo strany
odvolacieho súdu. Ak sú súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ

nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím
súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle § 380 ods. 1
CSP je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií
vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.

30. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť
dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod je
možné podradiť pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu,
znemožňujúceho žalovanej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ to, že
súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami

uplatnenými v rámci obrany voči žalobe.

31. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť

zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2
CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

32. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo

vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť
od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto

stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené
primerane platí aj pre odvolacie konanie.

33. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre

uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

34. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu,
sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len
subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny
procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva,

avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej vade procesného postupu súdu prvej inštancie,
ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že

všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04).

Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6
ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre
dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací
súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k
skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal,

ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako
dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je
zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej
normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie
zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva,

akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu
prvejinštancie(pozriIII.ÚS119/03).To,žesaodvolateľnestotožnilsoskutkovýmaprávnymhodnotením
veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu
procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie,
ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje.Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym
posúdenímsporusúdomprvejinštancie,pokiaľsúdostatočnedodržanézákonnélimitypreskúmateľnosti
a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa §

365 ods. 1 písm. b) CSP.

37. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v
písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu
v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa

ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne
mohol uplatniť svoje vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol
riadne doručený, odvolanie.

38. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak
súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať
za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho

postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) .

39. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné
hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej

patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera
porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá
vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s
postupom okresného súdu konštatuje, že žalovanému neboli porušené jemu patriace procesné práva,
čímnedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,keďžežalovanýnebolvylúčenýzvýkonužiadneho
práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.

40. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci
ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,
nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé

súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).

41. Len pre úplnosť, odvolací súd, vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu poukazuje len podporne a primerane
na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach napr. na rozhodnutie sp.zn. 13

Cob/204/2018 zo dňa 20.03.2019.

42. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez

jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasnezabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací
súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného

hodnotenia dôkazov.

43. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné

práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú

vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.

44. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne. Arbitrárne rozhodnutie,
napríklad arbitrárny rozsudok je taký rozsudok, ktorý je založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa
o zákon, založený na ľubovôli súdu. Základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na
spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa
sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.
D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného
súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS
95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa

4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola
daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd
v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že nezistil, že by napadnuté rozhodnutie
okresného súdu trpelo vadou arbitrárnosti, keďže okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože okresný súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a

význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

45. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak
okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní
rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom prvom výroku potvrdiť ako vecne správne
rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) tretí výrok rozsudku o náhrade trov konania

(§ 387 ods. 1, 2 CSP).

46. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho

rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.47. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná

náhrada odvolacích trov.

48.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právneposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.