Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 17, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/170/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204082
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616204082.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu N. F., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom P. D. Mikuláš, právne zastúpeného JUDr. Jířím Martausom, advokátom, so
sídlom v D. P., Ul. X. P. XXX/XX, proti žalovaným: 1/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/X, D.
P., 2/ B. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/X, D. P., 3/ U. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
F. XXX/X, D. P., všetky žalované právne zastúpené JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou, so sídlom
v D. P., L. XXX, o neplatnosť darovacej zmluvy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 20C/30/2016-78 zo dňa 01.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že žalobca
a žalovaná 1/ sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele 1 bytu č. 48 na 12. poschodí, vchod 4,
bytového domu súpisné č. XXX, druh stavby 9, postaveného na parcele č. KN 773/79 v katastrálnom
území E., mesto Liptovský Mikuláš s príslušným spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach

domu, na spoločných zariadeniach domu, na pozemku, ako aj zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre
kat. územie E., mesto Liptovský Mikuláš, zamietol.

2. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, či už pre
jej rozpor s dobrými mravmi alebo z ďalších dôvodov uvedených v ust. § 37 - § 39 OZ. Darovacou
zmluvou darca zanecháva alebo sľubuje bezplatne prenechať obdarovanému určitý majetkový prospech

bez toho, že by mal na to právnu povinnosť a obdarovaný tento dar alebo sľub prijíma. Darovacia zmluva
vzniká súhlasným prejavom vôle darcu a obdarovaného. Žalobca sa domáhal vyslovenia absolútnej
neplatnosti darovacej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi, majúc za to, že darovacia zmluva je
absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Jediným účelom darovacej zmluvy bolo podľa neho zníženie hodnoty
masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov a tak zbavenie žalobcu strechy nad hlavou, pričom
k uvedenému by bolo možné podľa názoru prvoinštančného súdu prihliadať iba vtedy, ak by napr.
majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov previedol iba jeden z manželov bez

súhlasu druhého manžela na inú osobu. Takéto nakladanie s majetkom patriacim do BSM je však
sankcionované relatívnou neplatnosťou právneho úkonu podľa § 145 ods. 1 v spojení s § 40a OZ.
V prípade darovacej zmluvy, ktorej účastníkom bol ako darca aj žalobca, nemožno hovoriť o úmysle
alebo účele žalovaných znížiť hodnotu masy BSM, či o úmysle zbaviť manžela a otca bývania. Takýtoúčel vykonaným dokazovaním v konaní preukázaný nebol. Žalobca dobrovoľne, slobodne pristúpil k
darovaniu nehnuteľností, ktorých bol bezpodielovým spoluvlastníkom spolu so žalovanou v rade 1/.
Netvrdil, že by prejavil nesúhlas alebo záporný úmysel v súvislosti s darovacou zmluvou. Pred jej

podpisom ju mal k dispozícii, následne zmluvu dobrovoľne, slobodne, prejaviac svoju vôľu, aj podpísal.
Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že zvrátiť účinky darovacej zmluvy je možné za určitých okolností,
ktoré nastali jej uzavretím, a to v prípade ak sa darca od obdarovaného skutočne nedočká žiadnej
vďaky, správa sa k darcovi spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. V takom prípade sa darca
môže domáhať vrátenia daru. Takéto správanie žalovaných 2/, 3/ však žalobca netvrdil, vrátenia daru

sa nikdy nedomáhal a neplatnosti darovacej zmluvy sa dovoláva až po 6 rokoch od uzavretia zmluvy
z dôvodov, ktoré sú príznačné práve pre vrátenie daru. Majetkom, ktorým patril do BSM, žalobca
naložil svojím dobrovoľným dispozičným úkonom na základe svojej slobodnej vôle. Nebolo v konaní
preukázané, že by bol v tomto smere na neho robený akýkoľvek nátlak zo strany žalovaných. Napokon
sám uviedol, že nehnuteľnosti dcéram darovať chcel, pretože aj tak by boli ich, keď sa on poberie
na druhý svet. V otázke, či sa žalobca chce do darovaného bytu vrátiť bývať alebo by chcel v tomto

konaní dosiahnuť niečo iné, sa nevedel zodpovedne vyjadriť, napriek tomu, že po celý čas tvrdil, že
je bezdomovcom. Za nesporné prvoinštančný súd považoval, že vzťahy medzi manželmi v rodine boli
narušené, v konečnom dôsledku vyústili až do skončenia manželstva rozvodom. Z výpovedí žalovaných
ani svedkov nebolo preukázané, že by žalobcu z darovaného bytu účelovo vyhodili. Naopak, dohovárali
žalobcovi, aby sa vrátil bývať k žalovanej v rade 1/, našiel si prácu a dôstojne žil. Naviac aj potom, ako akt

darovania prebehol, žalobca a žalovaná 1/ naďalej zostali v byte bývať s tým, že si budú uhrádzať platby
spojené s užívaním bytu. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba
považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska spoločnosti, prevládajúcich mravných
zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, pričom vo vzájomných súvislostiach dokazovaním
preukázané nebolo, že darovacia zmluva, ktorej neplatnosť žalobca namietal, vykazuje také atribúty, aby

ju bolo možné označiť za úkon v rozpore s dobrými mravmi. Na podklade uvedeného žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol, pričom dodal, že nie je možné domáhať sa neplatnosti zmluvy z dôvodu jej rozporu
s dobrými mravmi a zároveň i pre obchádzanie zákona. Vychádzajúc potom z úspechu žalovaných v
konaní, priznal im nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu.

3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Upresnil, že v
žalobe a v priebehu konania tvrdil, že vyššie uvedená darovacia zmluva je neplatná podľa § 39 OZ
pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona (príslušných ustanovení OZ o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol v
tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku venoval v podstate len slobode a vážnosti vôle

zmluvných strán, nie rozporu tejto vôle s dobrými mravmi. Nevysvetlil, prečo je podľa jeho názoru v
súlade s dobrými mravmi právny úkon, ktorým sa rodič, ktorý nemá možnosť iného bývania ani finančné
prostriedky na jeho zabezpečenie, vzdáva v prospech svojich detí, ktoré majú zabezpečené iné dôstojné
bývanie bytu, ktorý jediný slúži na uspokojenie jeho bytových potrieb. Nevysvetlil, na akom podklade
považoval za súladné s dobrými mravmi konanie obdarovaných, ktoré príjmu od svojho rodiča dar,

ktorým sa v podstate vzdal všetkého, čo má, a to aj napriek tomu, že deti tento dar nepotrebujú.
Za rozpor s dobrými mravmi možno považovať i prípad, keď k uzavretiu právneho úkonu dochádza
z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskeho cieľa, právneho úkonu, či uspokojenie iných
potrieb a keď hlavným motívom osoby robiacej právny úkon je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú
osobu. V danom prípade obdarované nepotrebovali ani nepotrebujú predmetný byt na zabezpečenie

ich bývania, v byte po jeho nadobudnutí nebývajú a úkon nebol urobený ani za účelom dosiahnutia
zisku, pretože byt prenechali na užívanie žalovanej v rade 1/ bezplatne. Darovacou zmluvou bol žalobca
značne poškodený, pretože pred uzavretím tohto právneho úkonu mal právo v byte bývať titulom
jeho spoluvlastníctva, ale po uzavretí tohto právneho úkonu bola otázka jeho ďalšieho užívania bytu
len otázkou dobrej vôle obdarovaných bez akýchkoľvek právnych garancií. Podľa názoru žalobcu zo

strany žalovaných bola predmetná darovacia zmluva uzatváraná v úmysle obísť príslušné ustanovenia
OZ o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po jeho zániku rozvodom, čím sa jedná
o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ aj z toho dôvodu, že svojím obsahom alebo
účelom obchádza zákon. Darovacia zmluva bola uzatvorená 20.04.2010, kedy žalobca nevedel ani
nemohol vedieť o tom, že jeho manželka - žalovaná v rade 1/ mieni podať na súd návrh na rozvod

manželstva, ktorý podala dňom 28.04.2010. Bezprostredná časová nadväznosť podania návrhu na
rozvod po uzavretí darovacej zmluvy je dôkazom toho, že žalované ešte pred rozvodom potrebovali
mať istotu, že po rozvode manželstva predmetný byt nebude predmetom vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nárokovaním si žalobcu na nadobudnutie bytu do jeho výlučného vlastníctva,prípadne na vyrovnanie hodnoty jeho podielu na byte. Predmetnou darovacou zmluvou sa obchádzali
ust. § 149 a § 150 OZ, pričom z hľadiska neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona
nemá právny význam, či účastníci zmluvy o tomto dôvode neplatnosti vedeli alebo nie. Vzhľadom

na udalosti po uzatvorení zmluvy a faktický stav, ktorý nastal, je nepochybné, že neboli žiadne iné
dôvody uzavrieť spornú darovaciu zmluvu, len tie, ktoré vyššie uvádza žalobca. Žiadal preto rozsudok
prvoinštančného súdu zmeniť a ním podanej žalobe vyhovieť.

4. Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali rozsudok prvoinštančného súdu ako správny

potvrdiť. Uviedli, že sám žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že nikdy netvrdil, že na jeho strane bol
nedostatok vôle uzavrieť spornú darovaciu zmluvu, ale to, že hoci bola jeho vôľa slobodná a vážna,
tak ide o úkon odporujúci dobrým mravom. Nesúhlasili ani s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia
prvoinštančného súdu, ktorý sa v dôvodoch rozhodnutia vyporiadal s otázkou namietaného právneho
úkonu darovacej zmluvy a jeho rozporu s dobrými mravmi. Žalované uviedli, že z ich strany nikdy nemali
záujem ani úmysel žalobcu poškodiť. Žalobca v predmetnom byte mohol bývať, avšak on sám z bytu

dobrovoľne odišiel. Žalobu podal po viac ako 6 rokoch. Nestotožnili sa preto s tvrdením žalobcu, že
bol darovacou zmluvou značne poškodený, nakoľko i po uzavretí právneho úkonu mohol v byte bývať,
avšak on sám z bytu odišiel. Pokiaľ tvrdil, že zo strany žalovaných bola zmluva uzatváraná v úmysle
obísť príslušné ustanovenia OZ o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po jeho zániku
rozvodom k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo v čase pred rozvodom manželstva žalobcu a žalovanej

v rade 1/ a žalobca už v čase uzatvorenia darovacej zmluvy vedomosť o rozvode manželstva mal, o
rozvode manželstva vedel a jeho tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Naviac neboli ani vykonaným
dokazovaním preukázané, z jeho strany ide len o účelovú obranu. Napokon sám sa nevedel vyjadriť
ani k otázke, či sa chce do bytu vrátiť alebo chce od žalovaných iné plnenie. Sám nevedel, prečo sa
domáha určenia vlastníctva k bytu.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
385 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

6. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

7. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je neplatnosť právneho úkonu založená jeho
nedovolenosťou, ktorá môže spočívať buď v tom, že právny úkon je v rozpore so zákonom (nielen s

Občianskym zákonníkom) alebo s dobrými mravmi. O právny úkon odporujúci zákonu (cotra legem)
ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda keď právny úkon je v rozpore
so zákonným zákazom. O prípad právneho úkonu zákon obchádzajúceho ide vtedy, ak právny úkon
smeruje k dôsledkom, ktoré síce výslovne zakázané nie sú, ale ich neprípustnosť je možné vyvodiť zo
zmyslu a účelu zákonnej úpravy. Na rozdiel od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý

nezodpovedá mravným zásadám, prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne
prijímané v určitej spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou
akceptovateľné a považované za poctivé konanie. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, keď
odporuje takým pravidlám správania sa, ktoré nemajú povahu právnych noriem. Platnosť či neplatnosť
právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu

úkonu došlo.

8. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností,
ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ).

9. Ako vyplýva z vyššie poukazovaného zákonného ustanovenia, právny úkon je určovaný prejavom
vôle,zameranímtohtoprejavuvôleavznikom,zmenoualebozánikomprávapovinnostíalebovyvolaním
iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z uvedených definičných
znakov právneho úkonu má rozhodujúci význam znak uvedený ako prvý spočívajúci v jednote, vôle a
jej prejavu. Pokiaľ by totiž neexistovala vôle (napr. z dôvodu fyzického donútenia), nebol by ani právny

úkon, právny úkon by však nebol ani vtedy, ak by nedošlo k prejavu vôle.

10. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa
ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku. Naexistenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t. j.
okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta
úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle okrem prípadu, ak by bol

právnym úkonom prejavený a tým sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma
vonkajšieho manifestovania poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami sa
táto poznateľnosť dosiahne.

11. Z darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou 1/, 2/ a 3/ je zrejmé, že tak žalobca,

ako i žalovaní chceli svojím prejavom vôle v darovacej zmluve spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto
prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t. j. previesť na žalované 2/, 3/ bezodplatne vlastnícke
právo k spornému bytu a žalované v rade 2/ a 3/ prejavili vôľu obdarovanú nehnuteľnosť prijať a na
podklade tohto právneho úkonu sa stať jeho vlastníčkami.

12. Žalobca netvrdil, že by kúpnu zmluvu neuzavrel slobodne, a keďže sporná darovacia zmluva je určitá

a zrozumiteľná, je platným právnym úkonom (§ 37 ods. 1 OZ), ako správne uzavrel aj prvoinštančný súd.

13. Pokiaľ žalobca namietal neplatnosť právneho úkonu z dôvodov uvedených v § 39 OZ, je potrebné
uviesť, že právne významným účelom zmluvy (ako dvojstranného právneho úkonu) je taký účel, ktorý
sledujú všetci účastníci zmluvy alebo ho sleduje iba niektorý z účastníkov, ostatní však o tomto cieli

vedia alebo ho z okolností, za ktorých k dojednávaniu zmluvy dochádza, musia predpokladať. Ak jedna
zo strán právneho úkonu sleduje dosiahnutie účelu, ktorý v obsahu právneho úkonu vyjadrený nie je a
o ktorom druhá strana nevie a vedieť nemôže, ide len o pohnútku (motív), ktorá je právne bezvýznamná
a na platnosť právneho úkonu nemá vplyv.

14. Na podklade uvedeného je možno uzavrieť, ak i zmluvné strany pri uzatváraní darovacej zmluvy
sledovali nejaký osobitný (zvláštny) účel, ktorý v obsahu darovacej zmluvy vyjadrený nie je a nešlo o
účel spoločne sledovaný obidvoma zmluvnými stranami ani o účel sledovaný len jednou zo zmluvných
strán, o ktorom by druhá zmluvná strana vedela alebo vedieť mala (či dokonca vedieť musela); išlo iba
o pohnútku (motív), ktorá nemohla mať právny význam z hľadiska neplatnosti právneho úkonu podľa

§ 39 OZ.

15. Ako napokon vyplýva z obsahu spisu, k uzatvoreniu darovacej zmluvy medzi stranami sporu došlo
20.04.2010. Manželstvo žalobcu a žalovanej v rade 1/ bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 30.06.2010, č. k. 8C 92/2010-17, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.07.2010,

vykonateľnosť 31.08.2010.

16. Vychádzajúc z uvedeného, s poukazom na to, že platnosť právneho úkonu sa vždy posudzuje k
okamihu jeho vzniku, ako i na skutočnosť, že ak by i žalované ako účastníčky právneho úkonu sledovali
dosiahnutie účelu, ktorý v obsahu právneho úkonu vyjadrený nebol a nie je a o ktorom žalobca ako druhá

strana zmluvy nevedel a vedieť nemohol, išlo len o pohnútku (motív), ktorá je právne bezvýznamná a
na platnosť právneho úkonu k času jeho vzniku vplyv nemá.

17. Napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca so žalovanou v rade 1/ zostali v
byte bývať i po uzatvorení darovacej zmluvy. Dokonca sám žalobca v priebehu rozvodového konania

do zápisnice uviedol, že v byte spolu so žalovanou v rade 1/ naďalej býva. Z bytu sa následne
odsťahoval sám, z vlastného rozhodnutia. Sám ani netvrdil, že by mu žalované v užívaní bytu a v
ďalšom jeho zotrvaní v byte akýmkoľvek spôsobom bránili. Pokiaľ i poukazuje na skutočnosti, ktoré
nastali po uzatvorení zmluvy (predovšetkým rozvod manželstva so žalovanou v rade 1/), tieto podľa
názoru odvolacieho súdu nemôžu mať na platnosť právneho úkonu akýkoľvek vplyv, nakoľko nemožno

spravodlivo požadovať, aby sa subjekty právnych úkonov po jeho vzniku do budúcnosti zdržali konania,
resp. nesprávali sa spôsobom, ktorý by mohol spätne navodiť dojem absolútnej neplatnosti právneho
úkonu.Napokonakouviedolprvoinštančnýsúd,pokiaľmážalobcazato,žesažalovanéakoobdarované
správajú k nemu, resp. sa správali voči nemu v rozpore s dobrými mravmi, resp. že by hrubo porušili
pravidlá morálneho správania voči jeho osobe, mohol sa domáhať vrátenia daru v zmysle príslušného

zákonného ustanovenia, ktorým možno postihnúť správanie obdarovaného práve na čas po uzatvorení
právneho úkonu.18. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Žalovaným
ako úspešným stranám v spore priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške

ktorých rozhodne prvoinštančný súd samostatným rozhodnutím.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)