Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 5, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/356/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114207313
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114207313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: Prvá stavebná sporiteľňa a.s.,
so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. G. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXXX, XXX XX H. Q., 2. E. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. Z. XXX, XXX XX H. Q., 3. H. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX XX H. Q., 4. D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/X, XXX XX H.
Q., o zaplatenie sumy 3.974,58 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 15. mája 2017 č.k. 12Csp/83/2016-57, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa lehoty na

plnenie m e n í tak, že žalovaní v prvom, druhom a treťom rade sú povinní uloženú povinnosť splniť
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej má žalobkyňa voči žalovaným v prvom, druhom a treťom
rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

IV. Vo vzťahu k zastaveniu konania má žalovaný v štvrtom rade voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 3.974,58 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.880,31
eura od 01.03.2014 do zaplatenia s tým, že povolil žalovaným dlžnú sumu splácať v splátkach po 100 eur
mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci počnúc prvou splátkou v mesiaci jún 2017 až do zaplatenia pod

stratou výhody splátok. V ostatnej časti žalobu zamietol. Konanie proti žalovanému v 4. rade zastavil.
Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil
ustanoveniami § 7 ods. 2, 3, 4, § 8 ods. 2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení,
§ 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 4 písm. k), ods. 5, 8 Občianskeho zákonníka.
1.2. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného v
4. rade konanie voči žalovanému v 4. rade zastavil podľa § 145 Civilného sporového poriadku.
1.3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanými bola dňa

18.04.2006 platne, riadne a v písomnej forme uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere, ktorú považoval za spotrebiteľskú. Konštatoval, že žalovaní porušili zmluvne
dohodnuté podmienky, medziúver prestali riadne a včas splácať a pre omeškanie so splácaním úveru
žalobkyňa pristúpila dňa 20.11.2013 k odstúpeniu od zmluvy. Zistil, že zostatok úveru žalobkyňa vyčíslilaako žalovanú sumu 3.974,58 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 3.880,31 eura, z nezaplatených
7,49 % úrokov a z 5 % úrokov z omeškania od 20.12.2013 do 28.02.2014 vo výške 94,27 eura, pričom
žalobkyňa uplatňovala aj 5 % úrok z omeškania z istiny od 01.03.2014 do zaplatenia. V tejto časti

považoval žalobu za dôvodnú. Dlžnú sumu povolil žalovaným v 1. až 3. rade splácať v splátkach po 100
eur mesačne a to spoločne a nerozdielne. Pritom poukázal na ustanovenie § 511 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
1.4. Obsah zmluvného vzťahu strán sporu posudzoval podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Vyslovil názor, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré

sú absolútne neplatné. Preto nepriznal žalobkyni nárok na zaplatenie úroku z úveru vo výške 7,49 %
ročne zo sumy 3.880,31 eura za obdobie po odstúpení od zmluvy od 01.03.2014 do zaplatenia. Pritom
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/98, z ktorého vyplýva,
že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,

ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa
ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského
úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy
spotrebiteľ - dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas

ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ
(v danom prípade žalobkyňa) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru),
potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Preto dospel k záveru, že
nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania.

1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP pretože každá strana mala vo veci úspech
len čiastočný.

2.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietajúcej časti zmenil priznal jej aj úrok z úveru vo výške 7,79 % ročne zo sumy 3.880,31

eura od 01.03.2014 do zaplatenia a uložil žalovaným v 1. až 3. rade splniť uloženú povinnosť do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Žiadala priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodila
ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP.
2.2. Namietala voči záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluvné úroky jej patria len do splatnosti
dlhu. Tvrdila, že takýto záver nemá oporu v hmotnom práve a poukázala na ustanovenia § 497, §

502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Tvrdila, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok
za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutého plnenia. Opačnom prípade by nastalo zhoršenie
pozície veriteľa a dlžník by naopak získal výhodnejšie postavenie. Svoj názor považovala za podporený
judikatúrou, pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 32 Cdo/2782/99. Namietala, že
úroky sú dlžníci povinní platiť ako cenu za prenechanie finančných prostriedkov a úroky z omeškania

nenahrádzajú hlavné plnenie, iba sa k nemu pripájajú. Namietala, že úver nezaniká požadovaním
predčasného splatenia.
2.3. Mesačné splátky, ktorými súd prvej inštancie povolil splácať uloženú povinnosť považovala
za neodôvodnené potrebnými skutočnosťami. Namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
preskúmavaním majetkových pomerov žalovaných v 1. až 3. rade ani otázkou, či povolenie splátok

nebude znamenať neprimerané predĺženie lehoty splatenia. V tejto časti považovala rozhodnutie súdu
prvej za nedostatočne odôvodnené.
2.4. Namietala voči výroku o trovách konania, ktorý považovala za nedostatočne odôvodnený.
Poukázala na I. výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že žalovaná suma jej bola
priznaná v plnom rozsahu, preto jej úspech predstavuje 100 %. Tvrdila, že záver súdu prvej inštancie,

podľa ktorého len čiastočný úspech bol v rozpore s ustanoveniami procesného práva a s princípmi
náhrady trov konania.

3. Žalovaní v 1. a 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že voči rozsudku nemajú námietky a s
odvolaním nesúhlasia.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a spĺňa náležitosti § 363
CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, akoho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP)
vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 219 ods. 3, § 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne

dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa lehoty na
plnenie podľa § 388 zmenil tak, že žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil splniť uloženú povinnosť do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie,
ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Predmetom konania v danej veci bola žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným v 1.
až 4. rade zaplatenia sumy 3.974,58 eura spolu s úrokom z úveru a s úrokom z omeškania zo sumy
3.880,31 eura od 01.03.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 4. rade
zastavil pre späťvzatie žaloby z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Žalobe čiastočne vyhovel
a žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 3.974,58

eura s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.880,31 eura od 01.0.2014 do zaplatenia. Uvedenú
povinnosť povolil žalovaným splniť v splátkach po 100 eur mesačne a to vždy do 15-teho dňa v mesiaci
počnúc prvou splátkou v mesiaci jún 2017 až do zaplatenia pod stratou výhody splátok. Žalobu zamietol
v časti zmluvného úroku z istiny odo dňa odstúpenia do zaplatenia, ktorá časť je na základe odvolania
žalobkyne, spolu s lehotou na plnenie v splátkach, predmetom skúmania odvolacím súdom.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so žalovanými v 1. a ž 4. rade dňa 18.04.2006 zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne poskytnúť
žalovaným mimoriadny medziúver pod číslom XXXXXXX X XX vo výške 100.000,- Sk, ktorý sa za
splnenia zmluvných podmienok zmení na stavebný úver pod číslom XXXXXXX 1 01 vo výške 60.000,-

Sk. Žalobkyňa od predmetnej zmluvy odstúpila listami zo dňa 20.11.2013 a zároveň vyzvala žalovaných
na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 7 dní odo dňa doručenia. K doručeniu došlo dňa 25.11.2013 a týmto
dňom nastali účinky odstúpenia.

10. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže

v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

11.Čosatýkavýškysplátok,ktorýmisúdprvejinštancie povolilžalovaným1.až3. radesplácaťuloženú
povinnosť, treba prisvedčiť námietkam žalobkyne, že v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je
odôvodnené potrebnými skutočnosťami. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé z

akýchokolnostívychádzal,keďpovolilžalovanýmsplácaťuloženúpovinnosťvtakýchnízkychsplátkach,
keď z neho nevyplývajú žiadne okolnosti rodinného charakteru, zdravotných obmedzení, či iné obdobné
okolnosti, ktoré by žalovaným bránili splniť uloženú povinnosť v lehote 3 dní. Žalovaná v 1. rade pri
svojom návrhu na povolenie splátok neuviedla žiadne argumenty, žalovaní v 2. a 3. rade o povolenie
splátok vôbec nežiadali. Podľa názoru odvolacieho súdu odo dňa odstúpenia od zmluvy, ku ktorému

došlo ešte v novembri 2013, už žalovaní mali dosť času na zaplatenie dlžnej sumy a dokonca by bola
dávno zaplatená aj pokiaľ by ju splácali, alebo si na jej vrátenie šetrili, len po tých 100 eur mesačne.
Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na výšku dlžnej sumy, mesačná splátka vo výške 100
eur stanovená pre troch žalovaných spoločne nezaručuje, že veriteľovi bude úver vrátený v lehote,
ktorú možno považovať za primeranú. Z uvedených dôvodov odvolací súd bez potreby zopakovať

dokazovanie rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa lehoty na plnenie zmenil
tak, že žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť splniť uloženú povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.12. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok aj v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z úveru
vo výške 7,79 % ročne zo sumy 3.880,31 eura od 01.03.2014 do zaplatenia. Dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Z hľadiska skutkového

stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami bol zmluvný vzťah, v ktorom si žalovaní
neplnili svoje povinnosti a úver riadne a včas nesplácali. Preto žalobkyňa od zmluvy odstúpila a žiadala o
zaplatenie celej dlžnej sumy. Považoval žalobu za dôvodnú v časti istiny a v časti úroku z úveru a úroku
z omeškania (oboch čiastočne vyčíslených). Čo sa týka úrokov z úveru po odstúpení od zmluvy v tejto
časti žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobkyni po odstúpení nepatrí nárok na zmluvný úrok z

úveru. Odvolací súd s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil, a preto v tejto časti napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil.

15.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutej zamietajúcej časti rozhodnutia týkajúcej sa úroku z úveru
po odstúpení od zmluvy odvolací súd dodáva, že odstúpenie od zmluvy je spôsobom jednostranného

ukončenia zmluvy. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. V danej
veci z obsahu spisu vyplýva, že strany si zmluvne dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy a jeho
následkoch tak, že odstúpením nezanikajú dojednania týkajúce sa záväzku dlžníka splatiť pohľadávku
veriteľa vrátane príslušenstva, nezanikajú ani zabezpečovacie inštitúty a ani právo veriteľa požadovať

zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Uvedené dojednanie vyhodnotil súd prvej
inštancie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 písm. k)
Občianskeho zákonníka.
15.2. Úrok z úveru predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru
v splátkach. Pri odstúpení od zmluvy je veriteľ oprávnený požadovať okamžité splatenie poskytnutého

úveru, teda má nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu odstúpenia. Odstúpením od zmluvy sa teda úver zosplatní a nastáva stav, keď veriteľ má právo
získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ
nemá právny titul držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom, v svojej dispozícii. Preto niet dôvodu
na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby

finančných prostriedkov. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre
spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal
nárok na úroky zo zmluvy. Za tejto situácie by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by
tak nemal žiadne garantované práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou

záväzku. Navyše by došlo k hrubej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej
pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Takéto správanie
veriteľa nemôže byť podporované a používať právnu ochranu.
15.3. Keďže v danej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, po poskytnutí náležitej ochrany žalovanej, ako spotrebiteľovi, odvolací súd dospel, zhodne so

súdom prvej inštancie, k záveru, že po odstúpení od zmluvy žalobkyni neprináležia úroky dohodnuté
za poskytnutý úver.
15.4. Tomuto záveru nasvedčuje i skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Obo/143/1998, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 18.09.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý takýto záver vyhodnotil

ako logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu, a to jednak podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo
značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Taktiež výkladom Smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súdny dvor stanovil zásadné pravidlo prekvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech
spotrebiteľa.

16. Žalobkyňa v odvolaní, okrem lehoty plnenia, ktorú námietku považoval odvolací súd za dôvodnú,
namietala voči záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého dohodnuté (zmluvné) úroky z poskytnutých
prostriedkov patria veriteľovi len do odstúpenia od zmluvy. S uvedenou námietkou sa odvolací súd s
poukazom na dôvody uvedené v bode 15. nestotožnil.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
týkajúcej sa lehoty na plnenie podľa § 388 zmenil tak, žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť
splniť uloženú povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V napadnutej zamietajúcej časti súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18.1. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením §

396 ods. 1, 2 CSP.
18.2.Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade v
plnom rozsahu z dôvodu, že žalobkyňa bola vo veci samej úspešná.
18.3. Vo vzťahu k zastaveniu konania podľa § 256 ods. 1 CSP priznal žalovanému v 4. rade nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobkyni z dôvodu, že žalobkyňa procesne zavinila
zastavenie konania, keď vzala žalobu späť, pričom vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného v 4.
rade nemožno považovať za zavinenie zastavenia konania žalovaným v 4. rade.
18.4. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).