Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/221/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612202269
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1612202269.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A.. E. E., bytom v H., X. H. XX/XX a 2/ J. E.,
bytom v H., P. XXX/XX, oboch zastúpených obchodnou spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš &
Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Twin City Tower, Mlynské nivy 10, IČO: 47 239 921, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Milan Malata, proti žalovaným 1/ K. B., bytom Y. Z. Č.. XXX a 2/ H. S.,
bytom v H., Y. XXXX/XX, obom zastúpeným advokátkou JUDr. Annou Orthovou, so sídlom v Bratislave,

Rebarborová 1/B, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Malacky
pod sp. zn. 5 C 21/2012, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26.
júla 2017 sp. zn. 2 Co 240/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu (C. E., zomr. XX. O. XXXX)
rozsudkom z 26. júla 2017 sp.zn. 2 Co 240/2014 napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky (ďalej
aj „súd prvej inštancie“) z 20. augusta 2013 č.k. 5 C 21/2012-130, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v sume 6.844,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil

a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca nepredložil žiadny relevantný a hodnoverný
doklad otom,žeskutočneuzatvorilzmluvu(darovaciu,kúpnualebozámennú)sospoluvlastníkomalebo
spoluvlastníkmi parc. č. XXX/X v kat. úz. H. v rozsahu, v ktorom by sa mal stať vlastníkom súčasnej
parc. č. XXXX, o výmere 343 m2 a takýmto dokladom, ktorým by malo dôjsť k vstupu do držby, nie
je potvrdenie z 8. apríla 1959, ktoré žalobca predložil a okrem iného sa na tomto potvrdení žiadnym

spôsobom nešpecifikuje ani len to, o ktorú časť pozemku by malo ísť a v potvrdení sa ani neuvádza
žalobca, prípadne jeho manželka ako nadobúdatelia nejakej nehnuteľnosti a iba sa predpokladá, že
sa ešte len uzavrie kúpno-predajná zmluva v budúcnosti. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu
zrejmé, že pozemok, pôvodná parc. č. XXX/X v H. mala viacerých spoluvlastníkov a k nejakému
záväzku sa zaviazala iba „H. L.", ktorej pravosť podpisu žalovaní 1/ a 2/ spochybňovali. Uviedol, že
žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom pozemku, ktorý je

predmetom tohto konania a ktorý bol odčlenený z iných pozemkov v spoluvlastníctve iných vlastníkov.
Správny bol podľa odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie, že žalobca pri normálnej opatrnosti
musel mať vedomosť o tom, že oprávnene len užíva pozemok, na ktorom má postavený rodinný dom.
Odvolací súd dospel k záveru, že pôvodný žalobca v konaní oprávnenosť držby ničím nepreukázal a ani
neuviedol žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie, ktoré nepreukázali ani výpovede svedkov.
Odvolací súd uviedol, že podľa obsahu spisu, z vyjadrenia žalovaných vyplýva, že žalobca a jeho právni

predchodcovia (rodičia) si boli jednoznačne vedomí a boli uzrozumení s tým, aké kroky je nevyhnutné
urobiť a aké právne úkony uskutočniť, aby sa vlastnícke právo nadobudlo - uzatvoriť s vlastníkmikúpnu zmluvu, vyhotoviť geometrický plán na odčlenenie pozemku a následne zápis kúpnej zmluvy do
evidencie nehnuteľností, nakoľko takou istou formou nadobudli aj vlastníctvo k pozemku registra E, parc.
č. XXX/X (teraz registra C parc. č. XXXX) a pokiaľ ide o faktické odovzdanie veci držiteľovi, ktorý by

mohol byť oprávneným držiteľom, musela by byť vec odovzdaná všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
a nestačilo by, keby dal súhlas len niektorý zo spoluvlastníkov. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho
súdu vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon
rozhodol správne aj po právnej stránke, a tak ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako
vecne správny.

2. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ (ako právni nástupcovia na
miesto pôvodného žalobcu) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko odvolací súd podľa
nich bez akéhokoľvek opodstatnenia požaduje na preukázanie dobromyseľnosti predloženie písomnej

scudzovacej zmluvy. Tvrdia, že odvolací súd nevzal do úvahy, že právny titul, od ktorého pôvodný
žalobca odvodzoval vznik svojho práva, vznikol za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho
zákonníka, ktorý nezakotvoval požiadavku predloženia zmluvy o prevode v prípade nehnuteľností a
rátal s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme. Ďalej uvádzajú, že vyžadovanie uzavretia
zmluvy o prevode nehnuteľnosti v písomnej forme ako podmienky pre splnenie dobromyseľnosti sa

vzťahuje k prípadom z obdobia, keď bol v účinnosti súčasný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. Podľa
žalobcov 1/ a 2/ uzatvorenie zmluvy o prevode ústnou formou nemá automaticky za následok vylúčenie
dobromyseľnosti držiteľa, ak sa držiteľ na základe tejto ústnej zmluvy uchopil držby nehnuteľnosti pred
nadobudnutím účinnosti súčasného Občianskeho zákonníka. Poukázali na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 361/2012, 4 Cdo 283/2009. Požiadavka na predloženie

písomnej scudzovacej zmluvy je podľa žalobcov 1/ a 2/ nad rámec zákona a v rozpore s ustálenou
súdnou praxou. V dovolaní ďalej namietajú, že v prípade existencie názorov, že aj za účinnosti
Občianskeho zákonníka z roku 1950 bolo zmluvou o prevode nehnuteľnosti potrebné uzatvoriť v
písomnej forme s ohľadom na § 111 - 113 Občianskeho zákonníka, by bolo potrebné skonštatovať,
že právny omyl pôvodného žalobcu bol ospravedlniteľný. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010, že omyl možno výnimočne ospravedlniť, keď znenie zákona
je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Podľa žalobcov 1/ a 2/ pôvodný žalobca nemal ani pri zachovaní
primeranej opatrnosti dôvod spochybňovať pravosť predmetného potvrdenia, resp. správnosť v ňom
uvedených skutočností, a to aj s ohľadom na opakované ubezpečenia otca pôvodne žalovanej a jeho
brata, že kúpna cena bola vlastníkom nehnuteľnosti uhradená. Pôvodný žalobca nemal a ani nemohol

mať podľa žalobcov 1/ a 2/ dôvodné pochybnosti o tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí. Uviedli, že
subjektívny pocit pôvodného žalobcu bol vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti
držby. Vzhľadom na uvedené žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v časti I. výroku a
vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť, nakoľko súd prvej inštancie ako
aj odvolací súd vec riadne vyhodnotili. Uviedli, že vydržanie začalo plynúť od 1. januára 1961, lehota
skončila 1. januára 1971, t.j. za účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Podľa nich
ak vydržacia lehota neuplynula najneskôr do 31. marca 1964, k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním
nedošlo.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala za účinnosti CSP v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech
bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to za splnenia podmienky jej právneho zastúpenia
i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal bez nariadenia

pojednávania(§443,časťvetypredbodkočiarkouCSP)predovšetkým,čisúdanéprocesnépredpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené
v nasledovných bodoch.

5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.6. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (odsek 2).

7. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

8. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá

dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť
dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti
dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo
k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia pritom vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka

hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna
otázka“).

11. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

12. Žalobcovia 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

13. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil

odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej
otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a c/ uviesť,
ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi
odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací
súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods.

1 písm. a/ CSP.

14. V danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní uviedli, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej
rozhodovacej praxe, ako aj od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn.
4 Cdo 361/2012 a 4 Cdo 283/2009. Majú za to, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí pri

posúdení podmienky ústnej formy zmluvy potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázali na rozsudok najvyššieho
súdu z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012, kde najvyšší súd vyslovil, že: „Judikatúra súdov je
konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy
o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
marca 2011 sp.zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluvana originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu
zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11. decembra 2013 sp.zn. 1 Cdo 137/2011). V danom prípade žalobcovia svoj titul vstupu do držby

odvodzujú z ústnej zmluvy o prevode pozemku. V dobe, keď sa držitelia ujali držby platný Občiansky
zákonník pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46
ods. 1).“ Dovolací súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde
držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je
omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú

možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen
skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných
právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného
a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej

opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má
v úmysle urobiť.

15. Žalobcovia 1/ a 2/ poukazujú aj na odklon od uznesenia najvyššieho súdu z 27. októbra 2010 sp.
zn. 4 Cdo 283/2009, kde najvyšší súd zaujal právny záver, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom

nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže
byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991
na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle
zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).“
Najvyšší súd tu na bližšie odôvodnenie uviedol, že pokiaľ do uvedeného dňa niekto vstúpil do držby

pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon
takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich
vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka, aby zmluvy
o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom
zákonníku upravená jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.

decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo
účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod
do socialistického vlastníctva“.

16. Citované závery z judikatúry sú pritom rešpektované aj v aktuálnej rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu (viď napr. rozsudok najvyššieho súdu z 11. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/46/2017), avšak nesúvisia
s predmetným sporom, nakoľko splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
riešiapodľaObčianskehozákonníkavznenípodľazákonač.40/1964Zb.aniepodľazákonač.141/1950
Zb. platného a účinného v období, kedy k vzniku oprávnenej držby malo dôjsť, t.j. 1. januára 1961.
Splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním treba posudzovať podľa práva

platnéhovčase,keďkvznikuprávatýmtospôsobommalodôjsť,atovpredmetnomsporevčaseprávnej
úpravy podľa zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. stredného Občianskeho zákonníka). Ak teda žalobcovia 1/
a 2/ vychádzajú z výkladu argumentum a contrario z cit. rozhodnutí a zakladajú oprávnenosť svojej
držby na skutočnosti, že pokiaľ Občiansky zákonník od účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. vyžadoval
na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti písomnú zmluvu, pred jeho účinnosťou sa táto

písomná forma zmluvy nevyžadovala, takýto záver neobstojí a ani z cit. rozhodnutí nevyplýva.

17. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie
sa pri vyriešení nastolenej právnej otázky neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ak dospeli k záveru, že pôvodný žalobca nenadobudol k nehnuteľnosti tvoriacej predmet žaloby

vlastnícke právo vydržaním, keďže nebol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu patrí
nehnuteľnosť, do držby ktorého vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. v znení
do 31. marca 1964, na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti pre chýbajúci právny titul
vstupu do držby. V danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ odvodzujú svoj titul vstupu do držby z ústnej
zmluvy o prevode pozemku. V dobe začatia držby, t.j. 1. januára 1961, ktorý dátum uviedol pôvodný

žalobca, platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú
scudzovaciu zmluvu, a to v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka:
„Písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom
rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. To isté platí pri majetkovýchprávnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o obvyklé darovania primerané ich zárobkovým
a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná pri právnych úkonoch, pre ktoré zákon
osobitne predpisuje písomnú formu.“ Námietka žalobcov 1/ a 2/, že Občiansky zákonník z roku 1950

nezakotvoval požiadavku písomnej formy v prípade zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ale naopak rátal aj
s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme, pričom poukazovali na ustanovenia § 111 až 113
Občianskeho zákonníka, neobstojí, nakoľko aj keď ustanovenie § 111 Občianskeho zákonníka z roku
1950 priamo nezakotvovalo potrebu písomnej formy v prípade zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bolo
potrebné na takéto zmluvy aplikovať, vzhľadom na interpretáciu právnych noriem, aj ustanovenie § 40

ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950. Zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou
súčasťourozhodovacejčinnostisúdovzahŕňajúcejaplikáciuabstraktnýchprávnychnoriemnakonkrétne
okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých metód výkladu práva. Ide
spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného textu, v rámci ktorého sa jednotlivé
metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť.
Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne

zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Východiskom v procese interpretácie a aplikácie
práva je síce gramatický výklad textu právneho predpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona,
systematickú súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona (viď. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 70/09-54 z 2. júna 2009).

18.Žalobcovia1/a2/ďalejargumentujú,ževprípadeexistencienázorov,žeajzaúčinnostiObčianskeho
zákonníka z roku 1950 bolo zmluvu o prevode nehnuteľnosti potrebné uzatvoriť v písomnej forme,
je potrebné konštatovať, že právny omyl pôvodného žalobcu bol ospravedlniteľný, a to s ohľadom
na možnosť rôzneho výkladu ustanovení § 111 až 113 Občianskeho zákonníka z roku 1950, pričom
poukazujú aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, kde najvyšší

súd uviedol: „Právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia
Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len
výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa
rôzny výklad.“ Dovolací súd uvádza, že aj keby cit. znenie uvedených ustanovení bolo nejasné a
pripúšťajúce rôzny výklad, vzhľadom na už vyššie uvedené (bod 17 tohto uznesenia), ustanovenie § 40

Občianskeho zákonníka z roku 1950, ktoré bolo potrebné pri interpretácii zákona aplikovať, je jasné a
nepripúšťa rôzny výklad.

19. K námietke žalobcov 1/ a 2/ o tom, že odvolací súd vôbec nevzal do úvahy, že právny titul, od
ktorého pôvodný žalobca odvodzoval vznik svojho práva, vznikol za účinnosti zákona č. 141/1950

Zb. Občianskeho zákonníka, ktorý nezakotvoval požiadavku predloženia zmluvy o prevode v prípade
nehnuteľností a rátal s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme, dovolací súd dodáva, že aj
keď sa touto skutočnosťou odvolací súd nezaoberal, nemalo to vplyv na vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru, že na nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti chýbal právny titul vstupu do držby, a to písomná forma zmluvy, pričom táto bola potrebná

aj podľa stredného Občianskeho zákonníka.

20. So zreteľom na vyššie uvedené, nakoľko sa odvolací súd neodchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ nevyplýva
z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vzhľadom na to ich neprípustné dovolanie odmietol podľa ustanovenia §

447 písm. c/ CSP.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.