Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 15T/33/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518010304

Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2019:3518010304.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdNovéMestonadVáhom,samosudcomMgr.JánomOdnogom,vtrestnejveciobžalovaného
G. G., I.. XX.X.XXXX O. Z., stíhaného pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. d) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 30.4.2019 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: G. G., I.. XX.X.XXXX O. Z., trvale bytom W. XXXX/XX, M.

j e v i n n ý, ž e

dňa01.12.2017včaseasio16:46hviedolpodiaľniciDlvkatastrálnomúzemíNovéhoMestanadVáhom
v kilometri 110.3 v smere jazdy od Žiliny na Bratislavu nákladné motorové vozidlo Iveco Stralis, ev. č.
Q., napriek tomu, že mu v tom čase bola rozsudkom Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 4T/63/2013 zo
dňa 19.11.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.06.2014, č. k. 2To/6/2014-
365, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.06.2014, činnosť vedenia motorového vozidla na dobu 3

roky zakázaná,

t e d a

- maril výkon rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o
zákaze činnosti,

č í m s p á c h a l

prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l), n) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti spočívajúci v
zákaze riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 4 (štyri) roky.

o d ô v o d n e n i e :Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal na tunajšom súde obžalobu sp. zn.
Pv 89/18/3304-11 zo dňa 3.7.2018 na obžalovaného G. G., I.. XX.X.XXXX O. Z., pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť

na skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.

Samosudca vo veci vydal trestný rozkaz č.k. 15T/33/2018 - 78 zo dňa 26.7.2018, proti ktorému podal
v zákonnej lehote obžalovaný odpor.

Z toho dôvodu súd nariadil termín hlavného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo až 2.4.2019, na ktorom
obžalovaný po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu
ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto samosudca postupoval podľa § 257 ods.
5 Trestného poriadku a obžalovanému kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/
Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný

odpovedal :
c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
odpoveď obžalovaného : áno
d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,

odpoveď obžalovaného : áno
f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu
odpoveď obžalovaného : áno
g)čiboloboznámenýstrestnýmisadzbami,ktorézákonustanovujezatrestnéčinyjemukladenézavinu,
odpoveď obžalovaného : áno

h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin,
odpoveď obžalovaného : áno

Nakoľko obžalovaný odpovedal na všetky uvedené otázky slovom „áno“ a súd nemal pochybnosti o
pravdivosti jeho priznania, po zistení stanoviska prokurátora vyhlásenie obžalovaného o vine podľa

§ 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol,
že dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s
výrokom o treste. Na základe uvedeného, súd potom obžalovaného uznal za vinného zo spáchania
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, nakoľko
obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu.

Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní dňa 2.4.2019 a 30.4.2019 vykonal dokazovanie
oboznámením listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 269 a to tak ako to vyplýva zo zápisnice
o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu
trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej
sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na
zníženiealebozvýšenietrestnejsadzbyjerozdielmedzihornouadolnouhranicouzákonomustanovenej
trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody

na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému
po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej
činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
(2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného

činu v súvislosti s touto činnosťou.
Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ 7 krát odsúdený za spáchanie trestného
činu, pričom 5 odsúdení má zahladených. Okrem toho bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu
Poprad sp. zn. 4T/63/2013 zo dňa 19.11.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2To/6/2014 za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za prečin

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej
značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona a za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 3 roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 3 roky. Obžalovaný bol
dňa 1.4.2016 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou 3 roky. Z odpisu z registra trestov ako aj z

rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 14.2.2017, č.k. 3T/9/2016 - 208 právoplatného dňa 17.10.2018
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 1To/19/2017 - 298 zo dňa 17.10.2018 vyplýva, že
obžalovaný bol uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného
podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Trestného zákona spáchaného formou organizovanej skupiny
podľa § 138 písm. i) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Pretože ukladal
súhrnný trest vo vzťahu k rozsudku 2To/6/2014, poňal do výroku o treste aj trest zákazu činnosti viesť
všetky druhy motorových vozidiel na dobu 3 roky.
Z výpisu z centrálnej evidencie priestupkov a správnych deliktov vyplýva, že obžalovaný spáchal 3
priestupky na úseku dopravy.

Z evidenčnej karty vodiča - obžalovaného vyplýva, že obžalovaný sa ako vodič na úseku cestnej
premávky dopustil spáchania 21 priestupkov. Okrem toho z evidenčnej karty vyplýva aj to, že mu bol
opakovane uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo a to od 11.4.2005 do 11.10.2006, kde mal
aj jazdu pod vplyvom alkoholu s pokutou 10.000 Sk, ďalej od 25.10.2009 do 25.10.2012, kde mu bola
uložená aj pokuta 800 € a ďalej od 26.6.2014 do 26.6.2017 už citovaným rozsudkom Krajského súdu

v Prešove 2To/6/2014 a od 1.4.2016 do 1.4.2019.
Zo správy Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou vyplýva, že správanie
obžalovaného je na požadovanej úrovni, príkazy, nariadenia rešpektuje, nebol disciplinárne odmenený
ani potrestaný, neabsolvoval rekvalifikačný kurz ani inú formu vzdelávania, je pracovne zaradený.
Počas života vystriedal viacero zamestnaní, okrem vodiča z povolania robil pokrývača striech a brúsiča

betónových podláh.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľomtrestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné

pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol

riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z
ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd

vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska

posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a
to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.
V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob
spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho predchádzajúci život, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovaného ako druh

trestu trest odňatia slobody a to vo výmere 3 mesiace nepodmienečne so súčasným uložením trestu
zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 4 roky.
Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd
u obžalovaného zistil 2 poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa
obžalovaný priznal a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že

napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to súdu, keďže
obžalovaný svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku v podstate odbremenil súd od dokazovania jeho viny, ktorou skutočnosťou napomáhal súdu
pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejnené v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že

obžalovaný sa priznával a skutok ľutoval už aj v prípravnom konaní pri jeho výsluchu. U obžalovaného
súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona, je pravdou, že obžalovaný bol uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn.
4T/63/2013 zo dňa 19.11.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/6/2014,
avšak týmto rozhodnutím mu bol uložený aj trest zákazu činnosti. V zmysle súdnej praxe (R 21/2008),

priťažujúca okolnosť v podobe predchádzajúceho odsúdenia za trestný čin podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona neprichádza do úvahy pri prečine marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ak obžalovaný sa predmetného prečinu dopúšťa tým, že vykonáva
činnosť na ktorú sa vzťahuje práve predchádzajúce odsúdenie o zákaze činnosti. V takomto prípade
treba vychádzať z ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého na okolnosť, ktorá je

znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na priťažujúcu okolnosť.
Obžalovaného súd odsúdil za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
Trestnéhozákona,kdejezákladnátrestnásadzbavrozmedzí0až2roky.Vzhľadomktomu,ževprípade
obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi 2:0, znižovala sa zákonomustanovená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej
sadzby po úprave predstavovalo trestnú sadzbu 0 až 16 mesiacov. Súd pri konečnom rozhodovaní o
výške trestu odňatia slobody, prihliadol aj na samotný postoj obžalovaného k spáchanému trestnému

činu, teda, že sa k spáchaniu priznal, trestný čin oľutoval a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie,
že je vinný, čím obžalovaný neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny bez vykonania
dokazovania ohľadom viny na hlavnom pojednávaní. Okrem toho súd prihliadol na pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností až 2:0 v prospech poľahčujúcich okolností. Súd ďalej pri ukladaný výmery
trestu prihliadol aj na ďalšie odsúdenie obžalovaného, kde mu bol uložený 5-ročný nepodmienečný trest

odňatia slobody, z ktorých všetkých dôvodov súd u obžalovaného uložený trest 3 mesiace považuje
za dostatočný za nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti avšak pri súčasnom uložení aj trestu
zákazu činnosti vo výmere 4 roky, ktorý súd považuje za dôležitý z hľadiska pôsobenia na obžalovaného
z pohľadu individuálnej prevencie, rovnako tak z hľadiska generálnej prevencie s poukazom na povahu
spáchaného prečinu a predchádzajúci život obžalovaného.
Súd pritom uvádza, že v zmysle § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd

uložiť, ale nemusí a to v prípadoch, v ktorých sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto
činnosťou, na rozdiel od ustanovení, kde je uloženie trestu zákazu činnosti obligatórne. Ukladanie trestu
zákazu činnosti je tak v § 61 ods. 2 Trestného zákona fakultatívne zo strany súdu. Súd by mal pritom
zvažovať, či okrem iného aj vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a osobu páchateľa je tento
trest nevyhnutný, pričom súd dospel k tomu, že u obžalovaného je potrebné pôsobiť týmto trestom

vo výmere 4 roky. V prvom rade súd uvádza, že obžalovaný už v čase zákazu činnosti uloženého
mu súdom, tento riadne nerešpektoval, je preto zrejmé, že v zmysle zásad ukladania trestov v § 34
ods. 1 Trestného zákona uložený predchádzajúci trest vo výmere 3 roky nezabránil obžalovanému
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a nevytvoril dostatočné podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život. Obžalovaný pritom šoféroval na plánovanej viackilometrovej trase. Za zmienku

pritom stojí aj to, že predchádzajúci 3ročný trest zákazu činnosti mu bol uložený práve z dôvodu,
že viedol motorové vozidlo v čase, kedy mu bol zákaz činnosti uložený administratívnym orgánom.
Z tohto kontextu možno u obžalovaného vidieť, že absolútne odmieta rešpektovať rozhodnutia tak
administratívneho orgánu ako aj súdu. Obžalovaný tak v minulosti už preukázal, že nerešpektuje ani
rozhodnutia súdov ani správnych orgánom, sú mu ľahostajné, pričom takto koná napriek tomu, že vie, že

pracuje ako vodič z povolania a teraz sa snaží presvedčiť súd, že je to jeho jediný možný zdroj získania
príjmu v budúcnosti a preto odmieta trest zákazu činnosti. Takýto predchádzajúci život obžalovaného
je tak vo vzťahu k dodržiavaniu povinností uložených súdom a správnym orgánom zjavne arogantný.
Okrem toho obžalovaný nerešpektuje všeobecne záväzné právne predpisy na úseku cestnej premávky,
keď u neho možno vidieť až 21 priestupkov s predchádzajúcim dvojnásobným trestom zákazu činnosti

uloženým v rámci správneho konania, pričom v jednom prípade podľa evidenčnej karty viedol vozidlo
aj pod vplyvom alkoholu. Takýto prístup obžalovaného jasne dáva najavo jeho vzťah k rešpektovaniu,
resp. nerešpektovaniu všeobecnej záväzných právnych predpisov na úseku cestnej premávky a v tomto
smere ho možno hodnotiť vysoko negatívne. Takéto dlhoročné správanie sa obžalovaného nemôže byť
teraz posudzované v jeho prospech v tom smere, že ako vodič z povolania by mal mať uložený trest

zákazu činnosti kratšieho trvania. Predchádzajúci kratší trest u neho nemal žiadny efekt nápravy, preto
je u neho jednoznačne potrebné pôsobiť trestom zákazu činnosti prísnejšie a to vyšším trestom ako mu
bol uložený, pričom súd za primeraný, zákonný a v súlade so zásadou individualizácie práve u osoby
obžalovaného považuje trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 4 roky.
K možnosti získania príjmu po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody súd uvádza, že obžalovaný

sa jednak pred tým ako porušoval právne predpisy mal na týmto zamýšľať, avšak súd uvádza, že
obžalovaný sa môže živiť aj iným spôsobom ako byť vodičom z povolania, pričom z oboznámenej
správy ÚVTOS vyplýva, že obžalovaný vykonával aj iné manuálne práce v rámci výkonu svojej práce.
Okrem toho obžalovaný sa môže zamestnať aj v akejkoľvek fabrike, kde nepotrebuje predchádzajúce
vyučenie, pretože bude vyučený až na mieste. Podľa názoru súdu takto uložený trest vzhľadom na

osobu obžalovaného, jeho sklon k nerešpektovaniu súdnych a správnych rozhodnutí a jeho ľahostajný
postoj v tejto otázke vzhľadom na ďalšie vyššie uvedené skutočnosti v žiadnom prípade nemôže byť
posudzovaný ako neprimerane prísny. Súd pritom uvádza, že práve u obžalovaného je dostačujúce
pôsobiť nižším trestom odňatia slobody ale vyšším trestom zákazu činnosti. Z oboznámeného odpisu z
registra trestov je pritom jednoznačné, že obžalovaný ako osoba, hoci tvrdí, že sa chce riadne zamestnať

a živiť, v minulosti jednoznačne ukázal, že mu vôbec nie je cudzie dostať sa k finančným prostriedkom
trestnou činnosťou, keď možno vidieť, že spáchal viacero trestných činov majetkovej povahy.
K námietkam obžalovaného uvádzaným vo vyjadrení obhajcu obžalovaného súd uvádza, že v tomto
prípade u obžalovaného nepripadalo do úvahy upustenie od potrestania podľa § 40 Trestného zákona,aniupustenieoduloženiaďalšiehotrestualebosúhrnnéhotrestu.Upustenieodpotrestaniajevýnimočný
inštitút aplikujúci sa pokiaľ ide o § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spravidla u osôb doposiaľ
netrestaných, teda u osôb u ktorých vzhľadom na ich doterajší život možno dôvodne očakávať, že už

samotné prejednanie veci pred súdom bude postačujúce na ich nápravu. Uvedené rozhodne nemožno
aplikovať v prípade osoby obžalovaného vzhľadom na jeho predchádzajúci život a správanie popísané
vyššie. Taktiež súd uvádza, že u obžalovaného neprichádza do úvahy ani uloženie súhrnného trestu,
pretože v tomto konaní ho súd neodsudzuje za skutok, ktorý by spáchal skôr ako bol súdom prvého
stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Skutok spáchal dňa 1.12.2017 a

rozsudokvkonaníOkresnéhosúduPrešovsp.zn.3T/9/2016-208bolvyhlásený14.2.2017aprávoplatný
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/19/2017 dňa 17.10.2018. Z toho vyplýva,
že neprichádza do úvahy ani uloženie ďalšieho trestu podľa § 43 Trestného zákona, nakoľko jeho
predpokladom je, že páchateľ po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ale pred vykonaním trestu
spácha ďalší trestný čin. Je však vidieť, že trestný čin v tomto konaní (spáchaný dňa 1.12.2017)
obžalovaný nespáchal po právoplatnosti trestu uloženého mu v konaní 3T/9/2016-208 (právoplatný dňa

17.10.2018) ale pred touto právoplatnosťou. K ďalšej námietke obžalovaného na postup podľa § 39 ods.
1 Trestného zákona súd uvádza, že v tomto konaní neboli splnené podmienky na mimoriadne znižovanie
trestu pod zákonnú dolnú hranicu trestnej sadzby.
Vzhľadom aj k tomu, že obžalovaný vykonáva 5 ročný trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia, súd za použitia § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona

obžalovaného zaradil pre výkon 3mesačného trestu taktiež do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia a to aj vzhľadom na závažnosť spáchaného prečinu, pričom má za to, že za pomerne
dlhú dobu výkonu trestu, u obžalovaného nie je potrebný výkon krátkeho trojmesačného trestu v ústave
so stredným stupňom stráženia, jeho náprava bude dostatočne zaručená vzhľadom na celkovú dĺžku
trestu aj v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nemožno predpokladať, že by po

výkone 5-ročného trestu malo na obžalovaného nejaký lepší efekt nápravy výkon troch mesiacov v
ústave so stredným stupňom stráženia.
Vzhľadom na uvedené súd uložený trest považuje nielen za zákonný a spravodlivý ale aj v súlade so
zásadou individualizácie trestu, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží
tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech
obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca
obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony
obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný
zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka
mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o
náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže
podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak

toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.