Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/20/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209203142
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2209203142.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: W. K., nar. X. I. XXXX, trvalo bytom B.
ulica XXX/XX, T., o 661,25 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD.,

Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z
8. februára 2013 č. k. 8Er/153/2009-66, EX 292/09, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu a súčasne vyslovil, že II. o trovách
exekúcie rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania.
Rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „E. p.“); § 31 ods. 2, 3, § 40 ods. 1, § 45 ods. 1 až
3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania exekučného titulu

(ďalej len „ZoRK“); § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„ZoSÚ“); § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „O. z.“); § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere.
Súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky predstavujúcej
rozhodcovskú doložku, nachádzajúcu sa vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (pozn.: bod
17), tvoriacich súčasť zmluvy o úvere, uzavretej medzi povinnou a oprávnenou dňa 28. apríla 2008.
Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvej inštancie hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán v neprospech spotrebiteľa, preto predstavovalo neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú

neplatnosťou, keď podstatou príslušného dojednania bolo nanútenie povinnej (spotrebiteľovi) záujmu
poskytovateľky spotrebiteľského úveru riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom
a to tým skôr, ak povinná (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto
doložku osobitne nevyjednala a možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy
tiež nemala. Zmluvná podmienka, ktorá je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany sa prieči dobrým mravom a ak je takou neprijateľnou zmluvnou podmienkou

rozhodcovská doložka, aj výkon práva z nej plynúceho je v rozpore s dobrými mravmi. Neplatná
rozhodcovská doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať aj rozhodnúťa rozhodcovský rozsudok uvedenému odporujúci bol nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Rozhodnutie
o trovách exekúcie si súd prvej inštancie (stupňa) vymienil na samostatné rozhodnutie, čo vyslovil vo
výroku napadnutého uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podala včas oprávnená odvolanie s návrhom na
zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie
vytýkala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, majúc za to, že exekučný súd nedisponoval
oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak, než z

pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vytýkala súdu prvého stupňa jednak prekročenie ním oprávnení
priznávaných mu právom (majúc za to, že je tu len obmedzená možnosť preskúmavania právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku zo strany exekučného súdu, ktorému tak neprislúcha
posudzovanie vecnej správnosti takéhoto exekučného titulu), ako i nesprávnosť právneho posúdenia
ním veci. Dôvodila, že ani z dostupnej judikatúry vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť

oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Oprávnená
s povinnou uzatvára rozhodcovskú zmluvu formou samostatného právneho úkonu na samostatnej
listine, v niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných
podmienok, tieto skutočnosti však súd dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne

zisteného skutkového stavu. Dojednanú tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku
dávajúcu na výber) pritom platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom
znemožnilo využitie rozhodcovského konania, možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola a preto v
predmetnej veci nejde ani o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z.

3. Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený O. s. p. (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého
ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

5. Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017, ak to povaha veci

nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

6. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupujúc podľa § 470 CSP, pred vecným
preskúmaním napadnutého rozhodnutia zisťoval, či odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného O. s. p., akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému

zákon odvolanie pripúšťal (§ 202 ods. 2 O. s. p.; § 470 ods. 2 veta prvá CSP, § 58 ods. 5 E. p. v
rozhodnom znení), či podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a §
363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p., § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je vecne správne.

8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. (účinného
do 30.6.2016). Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a vzhľadom na potrebu vysporiadať
sa i s tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.9. Ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť,
ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len
za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (teda

udeleniepovereniaexekútorovioňžiadajúcemu),jemožnýmlenvprípadenezisteniaexekučnýmsúdom
rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre
vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje
zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

10. Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd
nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu.
Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma

žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný
titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim,
že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - odhliadnuc od možnosti podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti

možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiu
pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel
zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované

najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom
prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade
ale zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu
sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle
nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie

reprezentovanámožnosťouzastaveniaexekúcieztudiskutovanéhodôvodujeopodstatnenouazároveň
i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania
o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

11. Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu

ustanovenia§53ods.4písm.r/O.z.(resp.tiežpríslušnýchustanovenírozhodcovskejdoložkypoužitejv
prejednávanej veci, kde už tu treba uviesť, že oprávnená opak a to uzavretie samostatnej rozhodcovskej
zmluvy ničím nepreukázala) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie
možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia
prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore

na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné
dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa
k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

12. Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej doložke založené ako na
úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4
rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za

neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho ods. 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež
tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia)
demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).13. Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie
nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo

výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho
vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie
(a rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom. To platilo rovnako u tvrdenia
(oprávnenou uplatňovaného opakovane, majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom
charakteredoložky,resp.samostatnejzmluvy),žezánikrozhodcovskejdoložky(zmluvy)privodíužvýber

všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením príslušnej rozväzovacej podmienky).

14. Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (v tejto súv. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10
CoE/326/2010-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť
iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže

tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),
predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho

zmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len

pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

15. Špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci
a to osobitne k opakovane tvrdenej možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu

rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním (a takto i usúdiť na snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce
pravdou, že podľa čl. 17 VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy
na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená však

so zrejmým úmyslom nezdôrazňuje aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia tvorenú
slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok pritom
je (a vždy bol) z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože

kým dnešná povinná by nepochybne mohla vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby
na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratila už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou

až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

16. Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za
exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku (podľa § 53 ods. 4 O. z. v rozhodnom znení) zo

zákona považovanú za neplatnú (odsek 5 ustanovenia).

17.Logickýmdôsledkomtohoboliďalšísprávnyzáverokresnéhosúduotom,ženeplatnározhodcovská
doložka nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanierozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

18. Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom
prvého stupňa tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie (okresného súdu) tiež dnes už zrušeným
ustanovením § 45 ZoRK, nakoľko toto v čase rozhodovania v prvom stupni ešte platilo a bolo účinným (k
jeho vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona
č. 336/2014 Z. z.) a na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských

rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové
prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým
súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2, podľa ktorého na
exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného

predpisu (odkaz poznámkou č. 4ead v E. p. práve na ZoSRK) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba mimo akúkoľvek pochybnosť
rozumieť záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských
rozsudkov pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych
predpisov upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do

dňa predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z. z. a 336/2014 Z. z.,
čiže vrátane už dnes zrušeného § 45 ZoRK - tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII zákona
č. 335/2014 Z. z.).

19. Súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací

súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

20. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Z dôvodu, že povinná bola plne úspešná v odvolacom konaní, podľa § 9a ods. 1 E. p., § 396 ods. 1 a §
262ods.1,§255ods.1CSPjejsícevznikloprávonanáhradutrovodvolaciehokonania,avšakvzhľadom
k tomu, že jej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada

trov odvolacieho konania povinnej nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

21. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.