Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/393/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215202515
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7215202515.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a

členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: O.. I. W., D..
XX.XX.XXXX, N. S. G., Č. V. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Azariová & Ružbašan, Law firm
s.r.o.,sosídlomvKošiciach,Kmeťova26,protižalovanej:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvom
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o 879,68 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11.9.2018 č.k. 25C/91/2015-270 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudoktak,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobkyni879,68eurs5,05%úrokomzomeškania
ročne od 15.12.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v celom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdKošiceII(ďalejlen„súdprvejinštancie“)rozsudkomzamietolžalobu,ktorousažalobkyňa
domáhala od žalovanej zaplatenia 879,68 eur s prísl.. Rozhodol, že žalovaná má voči žalobkyni právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 4 ods. 1 písm.
a/bode,f,ods.2,3,§5ods.1,§6ods.1až3,§18ods.1zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.) vzal za preukázané, že uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresným dopravným inšpektorátom zo dňa 16.11.2012 bolo
začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Uznesením
OkresnéhoriaditeľstvaPZ,OkresnéhodopravnéhoinšpektorátuzodňaXX.XX.XXXXČVS:ORP-343/DI-
KE-2012 bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného
zákona, proti ktorému uzneseniu bolo prípustné podať sťažnosť do 3 dní od oznámenia uznesenia.
Žalobkyňa voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodala. Dňa 7.2.2013 bola na Okresný súd
Košice II, Okresnou prokuratúrou Košice II podaná obžaloba sp. zn. 3Pv 788/2012-6 voči žalobkyni pre

prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Okresný súd Košice II dňa 11.2.2013 rozhodol
na základe podanej obžaloby trestným rozkazom č.k. 3T 11/2013-93, ktorým uznal žalobkyňu vinnú
za prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a uložil jej peňažný trest vo výške 600,-
eur. Dňa 21.3.2013 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podala voči predmetnému trestnému
rozkazu odpor. Dňa 19.3.2013 žalobkyňa splnomocnila Advokátsku kanceláriu Azariová & Ružbašan
Lawfirms.r.o.Košice,sosídlomKmeťova26,KošicezastupovanímvtrestnejvecivedenejnaOkresnom
súde Košice II pod sp. zn. 3T 11/2013. Z obsahu zápisníc o hlavných pojednávaniach v predmetnej

trestnej veci vyplynulo, že právny zástupca žalobkyne JUDr. Róbert Ružbašan sa zúčastnil na hlavných
pojednávaniach v dňoch 28.5.2013, 5.9.2013, 26.11.2013 a 24.4.2014. Žalobkyňa v trestnom konaní
predložila znalecký posudok vyhotovený MUDr. Borisom Lisanským č. 54/2013. Okresný súd Košice II
dňa 26.11.2013 rozsudkom č.k. 3T 11/2013-145 rozhodol tak, že uznal žalobkyňu za vinnú zo spáchaniaprečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona a uložil jej peňažný trest vo výške 500,- eur.
Dňa 10.12.2013 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podala proti predmetnému rozsudku
odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 7To 24/2014-162 zrušil predmetný rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu a oslobodil žalobkyňu v trestnom konaní obžalovanú, spod obžaloby
Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3Pv 788/2012 zo dňa 6.2.2013. Z odôvodnenia citovaného
rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyplynulo, že odvolanie obžalovanej je dôvodné, avšak z iných
dôvodov ako ňou namietaných skutočností. Odvolací súd zistil, že všetky dôkazy z prípravného aj z
hlavného pojednávania boli zabezpečené a vykonané procesne správnym spôsobom. Po vyhodnotení

dôkazov dospel k odlišnému názoru od súdu prvého stupňa, pričom konštatoval, že zodpovednosť
za vzniknutú kolíziu a dopravnú nehodu podľa názoru odvolacieho súdu neniesla obžalovaná, ale
svedkyňa. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je možné konanie obžalovanej posúdiť ani ako iné
protiprávne konanie.

3. Súd prvej inštancie v súvislosti so skúmaním otázky orgánu konajúceho za žalovanú uviedol, že vo

veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. prichádza do
úvahy ako orgán konajúci v mene štátu tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako aj Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky a v úseku trestného konania pred súdom Ministerstvo spravodlivosti,
keďže ide o úsek trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania
a je zavŕšený podaním obžaloby a následne oslobodením spod obžaloby. Žalobkyňa uplatnila svoj

nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom v trestnom konaní
na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré predbežne prerokovalo nárok žalobkyne na
náhradu škody s tým výsledkom, že jej žiadosti nebolo vyhovené. Ministerstvo spravodlivosti v oznámení
zo dňa 8.12.2014 konštatovalo, že v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik
nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Nakoľko nárok žalobkyne na náhradu

škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnený na Ministerstve spravodlivosti nebol týmto orgánom v
zmysle § 4 ods. 3 spomínaného zákona postúpený inému orgánu, súd prvej inštancie mal za to, že v
zmysle ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona orgánom zastupujúcim štát v tomto konaní je Ministerstvo
spravodlivosti.

4. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobkyne na náhradu škody, súd prvej inštancie konštatoval, že tento
nespĺňa predpoklady uvedené v ust. § 6 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nárok na náhradu
škodu uplatnený žalobkyňou tak nespĺňa zákonné predpoklady, nakoľko rozhodnutie, ktoré možno
považovať za zrušené v dôsledku oslobodenia žalobkyne spod obžaloby (trestný rozkaz a rozsudok

prvého stupňa) nenadobudli právoplatnosť a proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalovaná nepodala
opravný prostriedok - sťažnosť.

5. V danom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie neboli splnené ani podmienky vyplývajúce z ust. §
6ods.2zák.č.514/2003Z.z.taknastraneorgánu,ktorývydalnezákonnérozhodnutie,akoaninastrane

účastníka - žalobkyne. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobkyňa nepodala sťažnosť
proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobkyňa neuviedla. V tej súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 171/2009 a sp. zn. 5Cdo 173/2015. Podanie
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu je podľa názoru súdu prvej inštancie zákonným
predpokladom pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č.

514/2003 Z.z., pričom úspešnosť alebo neúspešnosť podaného opravného prostriedku je irelevantná.

6. K právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom v zrušujúcich uzneseniach súd prvej inštancie
uviedol,žeodvolacísúdnezdôvodnilodklonodustálenejrozhodovacejpraxe,pretorešpektujúcustálenú
súdnu prax uzavrel, že v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady v zmysle § 6 ods. 1

až 3 zák. č. 514/2003 Z.z. pre priznanie nároku na náhradu škody. V danom prípade neboli splnené
zákonné predpoklady a to aj napriek tomu, že nezákonné rozhodnutie možno považovať za zrušené v
dôsledku oslobodenia žalobkyne spod obžaloby rozhodnutím krajského súdu (konkrétne trestný rozkaz
a rozsudok súdu prvého stupňa), tieto však nenadobudli právoplatnosť a voči uzneseniu o vznesení
obvinenia žalobkyňa nepodala riadny opravný prostriedok, pričom neuviedla dôvody hodné osobitného

zreteľa, tak ako má na mysli § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., pre ktoré by sa podanie riadneho opravného
prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia nevyžadovalo. Trvanie na vyčerpaní tohto riadneho
opravného prostriedku súd prvej inštancie nepovažoval za prepjatý formalizmus, ale rešpektovanie ust.
§ 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.7. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1,2 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal právo na
náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 2
písm. b/,d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú
zaplatiť žalobkyni 879,68 eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 15.12.2014 do zaplatenia. Uplatnila
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania žalobkyňa predovšetkým

vytkal súdu prvej inštancie, že pri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený
odvolacím súdom v uznesení, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie.
Odvolací súd vyslovil svoj právny názor v súvislosti s aplikáciou ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Napriek tomu rozhodol v rozpore s týmto vysloveným
právnym názorom. Tým došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu, keď súd prvej inštancie rozhodol
svojvoľne, bez akéhokoľvek odôvodnenia odklonu od vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu,

čím došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Podľa názoru žalobkyne v danom prípade nastali dôvody
hodné osobitného zreteľa ako má na mysli § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd totiž neprihliadol
na skutočnosť, že žalobkyňa v prípravnom konaní nepodala sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, keďže prokurátor v predmetnej veci podal obžalobu, na ktorej trval aj v priebehu konania
na súde prvej inštancie a to aj napriek tomu, že bol žalobkyňou predložený znalecký posudok MUDr.

Lisanského, ktorý spochybnil zranenia poškodeného a skutočnosť, že nehodu spôsobila žalobkyňa.
Prokurátor trval na podanej obžalobe aj v priebehu odvolacieho konania. Za takýchto okolností podanie
sťažnosti (príčina) by v žiadnom prípade nemala za následok zastavenie trestného stíhania. Išlo by
len o formálny úkon a v konaní by sa ďalej pokračovalo. Žalobkyňa v trestnom konaní vystupovala
aktívne, nechala si vypracovať znalecký posudok, v dôsledku čoho bola v konečnom odvolacom

konaní spod obžaloby oslobodená. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by sa štát
zbavil svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v trestnom konaní len s
využitím formalizovaného výkladu, spočívajúceho v povinnosti podať riadny opravný prostriedok proti
rozhodnutiu, ktoré bolo v konečnom dôsledku zrušené v dôsledku rozhodnutia o oslobodení žalobkyne
spod obžaloby. Takýto výklad je v rozpore aj so samotným cieľom zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je

náhrada škody spôsobenej štátom osobám, ktoré v dôsledku nezákonného postupu štátnych orgánov
pri výkone verejnej moci utrpeli majetkovú škodu, nevynímajúc psychické útrapy a stresové situácie.
Podľa názoru žalobkyne je rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 173/2015
na daný prípad neaplikovateľné. Pokiaľ súd prvej inštancie ako dôvod nepriznania nároku žalobkyne na
náhradu škody voči štátu uvádza, že trestný rozkaz a ani rozsudok súdu prvej inštancie nenadobudli

právoplatnosť, s touto otázku sa súdy vo svojej aplikačnej praxi už vyporiadali (rovnaký názor zaujal aj
odvolací súd v uznesení zo dňa 12.4.2016 sp. zn. 9Co/810/2015), keď bolo ustálené, že oslobodzujúci
rozsudokmárovnakédôsledkyakozrušenieuzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,
ale aj ďalších na toto rozhodnutie nadväzujúcich rozhodnutí.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Súd prvej inštancie
riadne odôvodnil odklon od právneho názoru odvolacieho súdu, preto námietka žalobkyne v tomto
smere neobstojí. Podľa názoru žalovanej významným z hľadiska aplikácie ust. § 6 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. je len to, či poškodený využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie
a presadzovanie svojich práv. Zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky. Správne súd prvej

inštancie v tej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2010
sp. zn. 5Cdo 171/2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2016 sp. zn.
5Cdo 173/2015. Tieto rozhodnutia sú aplikovateľné aj na prípad žalobkyne. Je nespochybniteľné, že v
prípade žalobkyne nie je naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia (v časti žalobkyňou
uplatnenej náhrady škody z titulu trestného rozkazu a rozsudku Okresného súdu Košice II) ako jedna

z trojice kumulatívnych podmienok stanovených pre vznik nároku na náhradu škody. Trestný rozkaz
a ani rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 26.11.2013 nikdy nenadobudli právoplatnosť. V tej
súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 2.2.2016 sp. zn. 25Cdo 2162/05.
Vytkla tiež nedostatok oprávnenia Ministerstva spravodlivosti konať v mene štátu v danej veci. V tej
súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015 sp. zn.

8Cdo 289/2014.

10. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovanej zotrvala na svojej odvolacej argumentácii a uviedla, že
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky jednoznačneustálila, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.,
preto tvrdenia žalovanej v tomto smere považuje za neopodstatnené. V tej súvislosti poukázala na

viacero rozhodnutí najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky. V súvislosti s orgánom
oprávnenýmkonaťvmeneštátužalovanáodkázalanarozhodnutia,ktorésúodlišnéskutkovooddaného
prípadu, keďže v týchto veciach proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola podaná sťažnosť, tá bola
zamietnutá a bola podaná obžaloba.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“) v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku ani pre jeho zrušenie.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.8.2019 o 10.10 hod., v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnenédňa15.8.2019naúradnejtabuliKrajskéhosúduvKošiciachvzmysleust.§219ods.3C.s.p..

13. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že v danej veci súd prvej inštancie zo
správne zisteného skutkového stavu dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec však nesprávne

právne posúdil, keď na daný prípad nesprávne aplikoval použité zákonné ustanovenia.

14. Súdu prvej inštancie je predovšetkým potrebné vytknúť, že z hľadiska dôvodnosti žalobkyňou
uplatneného nároku vo vzťahu k aplikácii ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nerešpektoval už skôr
vyslovený právny názor odvolacieho súdu v uzneseniach, ktorými boli zrušené skôr vydané rozsudky

súdu prvej inštancie, keď v tej súvislosti posudzoval iba trestný rozkaz a rozsudok Okresného súdu
Michalovce, pričom neposudzoval ako nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
17.12.2012.

15. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnené

predpoklady pre vznik nároku žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. z dôvodu, že nie je splnená podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia, ktorým mala byť škoda
spôsobená v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z..

16. Z výkladu ust. § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., podporeného ustálenou českou a slovenskou súdnou

judikatúrou je možné dospieť k jednoznačnému záveru, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie
spod obžaloby majú, bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli, z hľadiska ust. § 6 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súdu Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 18.8.2010 sp. zn. 4MCdo 15/2009 jednoznačne konštatoval, že pokiaľ
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania.Právoplatnosťourozhodnutiaozastavenítrestnéhostíhaniasatrestnékonaniekončíazanikajú

účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Uviedol ďalej, že vychádzajúc
zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle č. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Rovnako to platí aj v prípade

trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby. Záver, že oslobodzujúci rozsudok by
mal z hľadiska ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. odlišný význam ako zrušenie rozhodnutia pre jeho
nezákonnosť by bol v rozpore so zmyslom úpravy zodpovednosti štátu, a to s myšlienkou, aby každá
zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená štátom bola nahradená.

17. Odvolací súd sa s týmto výkladom v celom rozsahu stotožňuje, nemá dôvod od tohto výkladu sa
odkloniť, pričom poukazuje na ďalšie obdobné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré zaujali k tejto otázke
rovnaký právny názor. Nakoľko aj následnou judikatúrou českých a slovenských najvyšších súdnych
inštancií bol tento právny názor opakovane potvrdený, možno ho považovať za právne ustálený (viďrozsudok NS ČR 1Cz 6/1990, rozsudok NS SR 1Cdo 53/93, uznesenie NS SR zo dňa 30.11.2009 sp.
zn. 4Cdo 183/2009, nálezy ÚS ČR III. ÚS 2201/2010 zo dňa 11.4.2013, IV. ÚS 642/05 zo dňa 28.8.2007,
II. ÚS 590/08 zo dňa 17.6.2008, III. ÚS 1976/09 z 13.12.2001 a PL ÚS 35/09 zo dňa 6.12.2011, nález

ÚS SR zo dňa 24.3.2011 sp. zn. II. ÚS 25/2011 a ďalšie).

18. Keďže žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby pre skutky, pre ktoré jej bolo vznesené obvinenie
a začaté trestné stíhanie, a tým bola splnená podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvinenia a začatí trestného stíhania, bol splnený jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

19. Ako vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu.

20. Niet pochýb o tom, že žalobkyňa v trestnom konaní nepodala riadne a včas sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, na základe ktorého bolo trestné konanie vedené voči nej.

21. V predmetnom prípade žalobkyňa zdôvodnila nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia tým, že prokurátor v predmetnej veci podal obžalobu, pričom na podanej obžalobe trval aj v

priebehu konania na súde prvej inštancie a to aj napriek tomu, že bol žalobkyňou predložený znalecký
posudok, ktorý spochybňoval zranenia poškodenej a tú skutočnosť, že žalobkyňa nehodu spôsobila.
Prokurátor trval na podanej obžalobe aj v priebehu celého odvolacieho konania. Podľa žalobkyne
nemožno vychládzať zo striktného a formalistického výkladu ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a
samotnú tú skutočnosť, že žalobkyňa nevyužila právo podať proti uzneseniu o začatí trestného stíhania

sťažnosť,ajkeďtotoprávomala,považovaťzadôvod,prektorýbyjejnáhradaškodyvočištátunepatrila,
aj keď boli naplnené všetky ostatné podmienky pre jej priznanie.

22. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru že z výkladu ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ale ani zo samotného účelu spomínaného zákona nemožno vyvodiť záver, že (len) nepodaním

sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v Ústave
Slovenskej republiky (č.l. 46 ods. 3).

23. Nastolenými otázkami sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý v náleze zo dňa

3.8.2011 sp.zn. I. ÚS 1066/11 a už predtým v náleze zo dňa 2.6.2011 sp. zn. IV. ÚS 3719/10
konštatoval, že nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným
zastavením, či oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza spravidla po rade procesných úkonov,
vrátane dokazovania a z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v sťažnosti; podmienkou zastavenia
trestného stíhania nie je nezákonnosť uznesenia o jeho začatí. Nie je preto rozumné od poškodeného

požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už na jeho
počiatku. Ústavný súd obdobne ako už vo svojom skoršom náleze sp. zn. IV. ÚS 3193/10 dodal,
že za situácie, kedy štátnym zástupcom (v našom prípade prokurátorom), ktorý má povinnosť na
zákonnosťprípravnéhokonaniadohliadaťzúradnejpovinnostiobžalobabolapodaná,čímdalprokurátor
najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatia trestného stíhania, možno vychádzať z

predpokladu, že sťažnosť poškodeného by úspešná nebola. Striktnú požiadavku na vyčerpanie tohto
riadneho prostriedku treba považovať ako prísny formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím organu verejnej moci. Nepriamo sa podobnými otázkami
zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 13.12.2016 I. ÚS 540/2016-33.

24. Odvolací súd tak v danej veci uzavrel, že len zo skutočnosti, že žalobkyňa sťažnosť voči uzneseniu
o vznesení obvinenia nepodala, pričom sa tak stalo v počiatočnom štádiu trestného konania nemožno
usudzovať, že by sa vopred vzdala svojich práv, ktoré jej vznikli až v súvislosti s neskorším výsledkom
trestnéhokonania,keďbolaspodobžalobyoslobodenázdôvodu,žeskutok,ktorýjejbolkladenýzavinu,
nespáchala. Žalobkyňa v trestnom konaní vystupovala aktívne, predložila dôkaz - znalecký posudok,

ktorý sa stal podkladom pre jej oslobodenie, pričom prokurátor v priebehu celého trestného konania na
obžalobe trval, čoho dôkazom je podanie obžaloby a aj jeho neskorší postoj v konaní, keď na obžalobe
napriekdôkazomsvedčiacimvprospechžalobkyne,trval.Zatakýchtookolnostíjezrejmé,žeajvprípadepokiaľ by žalobkyňa sťažnosť proti uzneseniu podala, táto by nemala za následok zastavenie trestného
stíhania voči nej.

25. Pokiaľ žalovaná rovnako ako súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním nároku žalobkyne a
aplikáciou ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo 171/2009 a sp. zn. 5Cdo 173/2015, závery tam vyslovené nie sú úplne použiteľné
v našom prípade, nakoľko najvyšší súd sa nezaoberá nastolenými otázkami a dôvodmi nepodania
sťažnostivočiuzneseniuovzneseníobvinenia.Odvolacísúdmázato,žesavdanomprípadeneodklonil

od názoru vysloveného najvyšším súdom v spomínaných rozhodnutiach. Naopak názor odvolacieho
súdu na nastolené otázky je plne v súlade so skôr spomínanými rozhodnutiami Ústavného súdu Českej
republiky, ako jednej z najvyšších súdnych autorít.

26. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že v danom prípade došlo k splneniu všetkých
podmienok daného zodpovedného vzťahu, t.j. k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, škode a príčinnej

súvislosti, preto žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú žalobkyni.

27. Pokiaľ ide o výšku škody, odvolací súd vychádzal z dokazovania vykonaného pred súdom prvej
inštancie, ktorý v tomto smere vykonal dokazovanie, ktoré nebolo potrebné dopĺňať.

28. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

29. Žalobkyňa bola v trestnom konaní zastúpená zvoleným obhajcom, ktorému uhradila trovy právneho
zastúpenia, vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov spolu vo
výške 580,88 eur.

30.Tiepozostávajúzosiedmychúkonovprávnejslužby,3x87,47eurzaprevzatieaprípravuzastúpenia,
odpor voči trestnému rozkazu a účasť na pojednávaní dňa 28.5.2013 podľa § 14 ods. 1 písm. a/, b/,
c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri základnej sadzbe tarifnej odmeny 65,08 eur, vrátane 20% DPH a rež.
paušáluvovýške7,81eur,vrátane20%DPH,čospolučiní87,47eur.Ďalejprávnejzástupkynižalobkyne
prináležala náhrada za účasť na pojednávaniach dňa 5.9.2013 a dňa 26.11.2013, 2 x 78,91 eur a za

odvolanie voči rozsudku vo výške 78,91 eur (pri základnej sadzbe tarifnej odmeny vo výške 57,95 eur,
režijnom paušále 7,81 eur, vrátene 20% DPH), a za účasť na pojednávaní dňa 24.4.2014 vo výške 81,74
eur (pri základnej sadzbe tarifnej odmeny vo výške 60,08 eur, režijnom paušále 8,04 eur, vrátene 20%
DPH), spolu vo výške 580,88 eur.

31. Žalobkyňa uplatnila voči žalovanej aj nárok na náhradu trov dôkazu - znaleckého posudku
vypracovaného znalcom MUDr. Borisom Lisanským, ktorému uhradila odmenu vo výške 298,80 eur.
Odvolací súd považuje tento nárok za opodstatnený, keďže ide o účelne vynaložené náklady spojené
s obhajobou žalobkyne .

32. Spolu s istinou priznal žalobkyni aj nárok na úroky z omeškania, ktoré priznal v zákonnej výške
vychádzajúc z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 vyhl. č. 87/1995 Z.z. v platnom
znení vo výške 5,05% ročne. Počiatok omeškania žalovanej stanovil odvolací súd v súlade s § 16 ods.
4 zák. č. 514/2003 Z.z. odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej, že neuspokojí nárok
na náhradu škody, adresovaného žalobkyni.

33. Pokiaľ ide o posúdenie pasívnej legitimácie žalovanej v súvislosti s orgánom, ktorý je oprávnený
za ňu konať, správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že takýmto orgánom je Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalobkyňa svoje nároky voči žalovanej odvodzovala z postupu a
rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, v ktorom spolupôsobia popri sebe viaceré orgány. Žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podala na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktoré aj vybavilo sťažnosť žalobkyne takým spôsobom, že jej nárok na náhradu škody
považovalo za neopodstatnený. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie,vyslovenýmvnapadnutomrozsudku.Navyšekpodobnémuprípadudošloužajvspomínanomrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 173/2015 zo dňa 26.10.2016, kedy
najvyššísúd,rovnakoakosúdynižšejinštanciezapasívneoznačenéhopovažovaliSlovenskúrepubliku,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

34. Na základe týchto úvah odvolací súd v súlade s § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok tak, že
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 879,68 eur s prísl., tak ako vyplýva z
enunciátu tohto rozhodnutia.

35. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods.
2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej. V danom prípade odvolací súd
nevzhliadol žiadne dôvody pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. na daný prípad.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).