Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/279/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316210861
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316210861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: M. S., nar. X.XX.XXXX, bytom
H., B. W. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Albín Lancz, AK so sídlom Galanta, Mierová 1435/33,
proti žalovanému: 1/ Všeobecná úverová banka a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy č. 1, IČO: 31
320 155, 2/ Dražobná spoločnosť a.s., so sídlom Bratislava, Zelinárska č. 6, IČO: 35 849 703, zastúpená
splnomocnencom: STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., AK so sídlom Bratislava, Vlčkova č. 18, IČO:
36 795 038, 3/ S. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., Z. XXXX/X, o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby,
o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18. mája 2017, č.k.

15C/259/2018-116 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e a v napadnutej
časti o náhrade trov konania rozhodnutie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania
nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 12 ods. 1, 4 zákona č. 257/2002 Z.z.

o dobrovoľných dražbách, § 45 ods. 2 OSP, § 257 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po vyhodnotení vykonaného dokazovania sa súd nemohol
stotožniť s argumentáciou žalobcu a zaujať stanovisko, že Zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti zo dňa 18.07.2014 je neplatným právnym úkonom. Súd v tejto súvislosti poukazuje na
skutočnosť, že ak by aj žalobca vykonaným dokazovaním preukázal že mu nebolo odovzdané jedno
vyhotovenie Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, nevyplývalo by z tejto skutočnosti

neurčitosť a nezrozumiteľnosť tohto právneho úkonu. Súd taktiež poukazuje na to, že uvedený právny
úkon bol uzatváraný medzi žalovaným 1/ ako veriteľom, ktorý poskytol finančné prostriedky žalobcovi
na kúpu nehnuteľnosti vo vlastníctve záložcov - manželov S.. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v čase
uzatvárania tohto právneho úkonu nebol jeho účastníkom, nakoľko nebol ešte vlastníkom nehnuteľností,
ktoré tvorili predmet záložného práva. Záložcom vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade sa stal až okamihom
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom o tejto skutočnosti musel mať žalobca
vedomosť v zmysle čl. II zmluvy a taktiež prechod záložného práva vyplýva priamo zo zákonnej úpravy

podľa § 151 h/ ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu,
že predmetný právny úkon urobil pri obmedzení slobody svojej vôle, pretože ho urobil v tiesni ktorá
bola vyvolaná tým, že musel akútne riešiť bytovú otázku svojej rodiny. Vzhľadom na vyššie uvedené
zaujal súd stanovisko, že žalobca nebol účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti,pretože z nej samotnej mu nevyplývali žiadne práva a povinnosti, nemohla byť pri jeho uzatváraní
obmedzená ani jeho vôľa. Napriek tomu súd považuje za potrebné poznamenať, že nedostatok
finančných prostriedkov a nutnosť zabezpečiť tieto finančné prostriedky prostredníctvom úveru nemôže

byť považované za tieseň, pretože žalobca mal mnoho iných možností riešiť bytovú otázku svojej rodiny,
pričom za týmto účelom si zvolil jeden z najnákladnejších spôsobov riešenia svojej situácie a to kúpu
rozostavaného rodinného domu za nemalé finančné prostriedky. Rovnako súd považoval za irelevantné
tvrdenie žalobcu, že s obsahom zmluvy nebol oboznámený, pretože v dostatočnej miere neovláda
slovenský jazyk, pretože hoci je občanom SR, je cudzincom, ktorý toto štátne občianstvo iba nadobúdal.

Uvedené tvrdenia sú podľa názoru súdu irelevantné a to jednak z vyššie uvedených dôvodov z ktorých
vyplýva, že žalobca nebol účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a jednak aj
z toho, že v čase uzatvárania tohto právneho úkonu žalobca bol občanom SR, pričom podľa § 7 ods.
1 písm. h/ Zák. č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve SR možno udeliť štátne občianstvo žiadateľovi,
ktorý okrem iného preukáže ovládanie slovenského jazyka slovom aj písmom. Keďže žalobcovi štátne
občianstvo udelené bolo, musel podľa názoru súdu pred jeho udelením osvedčiť znalosť slovenského

jazyka a to jednak slovom a jednak písmom. Z uvedených dôvodov preto súd predbežnú otázku
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.07.2014 vyriešil tak, že táto
zmluva je platným právnym úkonom. Dražobník nie je osobou odborne spôsobilou na prehodnocovanie
správnosti záverov znalca. V prípade ak by aj znalec dospel pri stanovovaní hodnoty predmetu dražby k
nesprávnymzisteniam,totosamoosebenepredstavujeporušeniepovinnostidražobníkaapretonemôže

byť dôvodom pre vyslovenie neplatnosti dražby podľa § 21 Zákona o dobrovoľných dražbách. Navyše
žalovaný 2/ ako dražobník bol iba zadávateľom tohto znaleckého posudku, preto nemohol mať vplyv
na obsah a závery ku ktorým znalec dospel. Znalec pritom musel postupovať s prihliadnutím na svoje
povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch.
Žalobca namietal, že dražba je neplatná z dôvodu, že si žalovaný 2/ ako dražobník nesplnil povinnosť

vyplývajúcu mu z § 12 ods. 4 Zákona č. 527/2002 Z.z.. V rámci dokazovania žalovaný 2/ predložil súdu
listinný dôkaz a to fotokópiu doručenky z ktorej vyplývalo, že dňa 20.1.2016, teda viac než dva mesiace
pred dňom konania dražby žalobcovi doručil Znalecký posudok 3/2016. Na uvedený listinný dôkaz
žalobca reagoval tak, že síce nespochybnil jeho autenticitu avšak uviedol, že predmetná doručenka
nepreukazuje dostatočným spôsobom, aké listiny boli obsahom zásielky. S uvedenou argumentáciou

žalobcu sa súd stotožniť nemohol a to najmä z toho dôvodu, že § 10 ods. 1 Zákona o dobrovoľných
dražbách jednoznačne ustanovuje spôsoby doručovania písomností, pričom toto zákonné ustanovenie
uvádza, že na doručovanie písomností sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu. Týmto
osobitným predpisom bol v čase vykonávania dobrovoľnej dražby OSP v svojich §§ 45 až 50. V
danom prípade bol teda žalobca tým, kto bol povinný dôkaznými prostriedkami vyvrátiť skutočnosť, že

z doručenky zo dňa 20.01.2016 vyplýva, že obsahom zásielky bol znalecký posudok. Žiadne takéto
dôkazy však žalobca v konaní neprodukoval. Samotné vyslovenie pochybností žalobcom že obsahom
zásielky mohli byť iné písomnosti na rozdiel od tých, ktoré sú uvedené v doručenke súd udáva, že
samotná pochybnosť nie je postačujúca pre prijatie záveru tvrdeného žalobcom, pretože v zmysle vyššie
cit. zákonného ustanovenia platí zákonná domnienka o pravdivosti údajov uvedených na doručenke.

Na základe týchto skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. V
prejednávanom spore súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že aj napriek tomu že žalovaní mali v
konaní plný úspech im náhradu trov konania nepriznal a to práve z dôvodu, že prejednávaný spor je
podľa názoru súdu sporom vyvolaným zložitou životnou situáciou žalobcu, ktorý v dôsledku neplnenia si
svojich zmluvných povinností prišiel o nehnuteľnosť, ktorú so svojou rodinou obýval. V danom prípade je

súd síce názoru, že táto situácia bola vyvolaná subjektívne zo strany žalobcu, avšak prípadné priznanie
náhrady trov konania žalovaným môže ešte výraznejším spôsobom ovplyvniť život a sociálnu situáciu
žalobcu a jeho rodiny preto je súd toho názoru, že v danom prípade je potrebné vzhľadom na spravodlivé
usporiadanie strán sporu nezaťažiť žalobcu ďalším bremenom, ktoré môže ohroziť, ba dokonca až
znemožniť uspokojovanie základných potrieb jeho rodiny. Na strane žalovaných pritom ide v dvoch

prípadochopodnikateľskésubjekty,ktorésúvytvorenézaúčelomprodukovaniaziskuavtreťomprípade
ide zrejme o osobu, ktorá netrpí finančným nedostatkom, navyše žalovaný 3/ svojou argumentáciou
neprispel k zisteniu skutkovej situácie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho

právneho zástupcu a žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a návrhu žalobcu v celom rozsahu
vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že pri uzavretí zmluvy
o zriadení záložného práva neobdržal vyhotovenie tejto zmluvy, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj
ustanovenie článku VI. bod 6 zmluvy a odovzdanie zmluvy jednej zo strán je nevyhnutné považovaťza jednu zo základných náležitostí právneho vzťahu a preto už samotná neexistencia tejto skutočnosti
spôsobuje neplatnosť dotknutej záložnej zmluvy. Takýto právny úkon totiž nemožno považovať za
vykonaný v súlade s dobrými mravmi, ktorá okolnosť má za následok neplatnosť predmetného právneho

úkonu. Predmetná zmluva priamo nadväzovala na iné úkony žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/,
ktorý už nepochybne stranou vzťahu bol a preto je možné jeho status strany záložnej zmluvy odvodiť
aj touto nepriamou formou v nadväznosti na akcesorický charakter samotnej záložnej zmluvy. Ďalej
žalobca uviedol, že predmetná záložná zmluva bola podpísaná aj v tiesni vyvolanej potrebou riešiť
bytovú otázku sebe a svojej rodine. Existenciu tiesne pri uzatváraní dotknutej záložnej zmluvy treba

opakovane vnímať ako negatívnu skutočnosť podčiarkujúcu nátlakovú formu uzatvárania záložnej
zmluvy, ktorý postup je nutné taktiež vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na predmetný
úverový vzťah je nevyhnutné aplikovať aj ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.07.2004 trpí takými vadami, ktoré majú za následok jej
absolútnu neplatnosť. Ďalej žalobca poukázal aj na skutočnosti spočívajúce v porušení ustanovení
Zákona o dobrovoľnej dražbe. Poukázal na skutočnosť, že hodnota predmetu dražby bola totiž výrazne

poddimenzovaná oproti skutočnej hodnoty obdobných nehnuteľností v danom čase a na danom mieste.
Nízke stanovenie hodnoty preukazuje aj samotná zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti,
ktorá vo svojom článku V. ohodnocuje predmet dražby na sumu 58.000,- eur, čo je podstatne vyššia
suma ako suma 48.600,- eur určená znaleckým posudkom. Uvedená suma nezodpovedá všeobecnej
hodnote nehnuteľností v mieste a čase konania dražby podľa § 12 ods. 1 Zákona o dobrovoľných

dražbách. Ďalej odvolateľ uviedol, že znalecký posudok nebol navrhovateľovi ako vlastníkovi predmetu
dražby zaslaný v lehote aspoň 30 dní pred konaním dražby, ktorá skutočnosť sama osebe odôvodňuje
určenie dražby za neplatnú. Potvrdenie o doručení neobsahuje údaj dostatočne preukazujúci zasielanie
znaleckého posudku, keďže sa vo svojom texte obmedzil iba na použitie písmen ZP, ktoré samé osebe
nemôžu byť vykladané ako skratka pre znalecký posudok. Takýto prístup k interpretácii by bol značne

extenzívny a to v neprospech žalobcu. Na základe uvedeného je toho názoru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných
dôkazoch, ako aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Má za to, že záložná zmluva je neplatná
a súčasne boli porušené aj iné ustanovenia Zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý stav odôvodňuje
rozhodnutie súdu na určenie neplatnosti dražby. Žalobca súhlasí s rozhodnutím súdu o náhrade trov

konaniaprvoinštančnéhokonaniaazároveňsiuplatňujenáhradutrovkonaniavcelkovejvýške224,-eur.

5.Protirozhodnutiusúduprvejinštanciepodalodvolanieajžalovaný2/prostredníctvomsvojhoprávneho
zástupcu a to v časti, v ktorej súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že nepriznal žalovaným voči
žalobcovi náhradu trov konania. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na ustanovenie § 257 CSP a

uviedol, že pre aplikáciu tohto ustanovenia musia byť naplnené kumulatívne dve podmienky, ktorými
sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Argumentácia súdu prvej inštancie v bode
25, kde sa uvádza, že prípadné priznanie náhrady trov konania žalovaným môže ešte výraznejším
spôsobom ovplyvniť život a sociálnu situáciu žalobcu a jeho rodiny, ako aj konštatácia, že na strane
žalovaných ide v dvoch prípadoch o podnikateľské subjekty, ktoré sú vytvorené na účelom vytvárania

zisku, neodôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Samotné konanie bolo vyvolané žalobcom a
v konaní bolo preukázané, že nebolo porušené žiadne ustanovenie Zákona o dobrovoľných dražbách
a teda dobrovoľná dražba nehnuteľnosti prebehla plne v zmysle platnej právnej úpravy. Z uvedeného
tak vyplýva, že žalobca nemal ani len čiastočný úspech a žalovaný 2/ riadne a včas uplatňoval jemu
prislúchajúceprocesnépráva,reagovalnavýzvysúduarovnakosúdupredostrelsvojuargumentáciu,ku

ktorej predložil aj všetky listinné dôkazy. Len na základe žalobcovho návrhu žalovaný 2/ sa stal stranou
sporu a musel uplatňovať procesné práva a povinnosti, na základe čoho mu vznikli trovy. Ďalej žalovaný
2/ uviedol, že súd v konaní žiadnym spôsobom neskúmal sociálne postavenie či životnú situáciu žalobcu
a vo svojom rozhodnutí sa obmedzuje len na konštatovanie ničím nepodložených skutočností, ktoré
vysvetľujú iba názorom súdu, že konanie bolo vyvolané ťaživou situáciou žalobcu. Súd nezdôvodnil

výnimočnosť prípadu a nepoukázal na žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých
by bolo možné stotožniť sa s takýmto rozhodnutím súdu. Ďalej žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že
súd pri rozhodovaní o priznaní práva na náhradu trov konania porušil zásadu kontradiktórnosti konania,
keď stranám konania nepredostrel svoj úmysel aplikovať ustanovenie § 257 CSP a tým znemožnil
žalovanému 2/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, teda zaťažil konanie ďalšou vadou,

ktorá je dôvodom pre podanie tohto odvolania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý vo veci sťažnosti č. 9815/10 Čepek proti Českej republike vydal dňa
5.9.2013 rozsudok a z právnej vety vyplýva, že právo na kontradiktórne konanie zahŕňa právo účastníkakonania na to, aby bol explicitne vyzvaný, aby vyjadril svoje stanovisko k prípadnej aplikácii § 150 OSP,
ak súd použitie tohto ustanovenia zvažuje.

6. K odvolaniu žalobcu zaslal písomné vyjadrenie žalovaný 1/ ktorý uviedol, že žiada, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

7. K odvolaniu žalobcu zaslal písomné vyjadrenie žalovaný 2/ ktorý uviedol, že žiada aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP a vzhľadom

na odvolanie žalovaného 2/ v časti o náhrade trov konania žiada, aby mu boli trovy prvostupňového
konania priznané vo výške 100% a zároveň aby mu boli priznané aj trovy konania odvolacieho a to v
rozsahu 100%. Žalovaný 2/ uviedol, že čo sa týka námietok spochybňujúcich zákonnosť dobrovoľnej
dražby, si ako dražobník splnil svoju povinnosť vo vzťahu k ohodnoteniu predmetu dražby uloženú v
§ 12 ods. 1 Zákona o dobrovoľných dražbách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 3.10.2013 sp. zn. 3Cdo/233/2010, v ktorom sa okrem iného uvádza, že pokiaľ ide o

určenie ceny predmetu dražby, dovolací súd považuje za správny záver odvolacieho súdu, že určenie
výškycenydražobnejnehnuteľnostinemázanásledokneplatnosťdražby.Ďalejpoukázalnarozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo/1263/2008 zo dňa 28.1.2009, ako aj na ďalšie rozhodnutia
okresných a krajských súdov Slovenskej republiky. Taktiež žalovaný 2/ uviedol, že zabezpečil dražbe
publicitu vysoko nad rámec zákonnej povinnosti podľa § 11 ods. 4 Zákona o dobrovoľných dražbách

a to tým, že oslovil širokú verejnosť prostredníctvom masovo-komunikačných prostriedkov, inzercie v
periodickej tlači a najmä internetu nielen s lokálnym pokrytím, ale aj s pôsobnosťou pre celé územie
Slovenskej republiky, o čom predložili súdu početné listinné dôkazy. Čo sa týka nedoručenia znaleckého
posudku žalobcovi, v danom prípade predložili ako listinný dôkaz doručenku do vlastných rúk, na ktorej
je uvedené, že obsahom listinnej zásielky je ZP 3/2016, t.j. znalecký posudok, pričom žalobca dňa

20.01.2016 svojim podpisom potvrdil prijatie tejto písomnosti. Na predmetnej doručenke je nasledovný
text: „VÚB/SH/Valášek ZP3/2016" z čoho je zrejmé, že sa jedná o znalecký posudok, pretože tento
bol znalcom očíslovaný pod evidenčným číslom 3/2016, čo potvrdzuje aj notárska zápisnica založená
v súdnom spise. Ďalej uviedol, že žalobca v priebehu celého dražobného procesu ani raz žalovaného
2/ neinformoval o tom, že by nedošlo k doručeniu znaleckého posudku, aj z toho možno vyvodiť, že

predmetná námietka žalobcu bola vznesená až v súdnom konaní po dražbe a je len účelovou snahou
žalobcu na spochybňovanie zákonného priebehu dražby. Čo sa týka námietok spochybňujúcich platnosť
záložnej zmluvy žalovaný 2/ uviedol, že súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie a v rozhodnutí
dostatočne presvedčivo vyvrátil všetky žalobcove námietky a v celom rozsahu sa stotožnil s odsekmi
12 až 15 odôvodnenia rozhodnutia.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods.1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné, v
dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti ako vecne správny s

použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a odvolanie žalovaného 2/ v časti náhrady trov konania je dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti s použitím § 389 ods. 1 písm. b)
CSP zrušiť a s použitím ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazujena správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty

než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

11. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie

otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

12. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať

iba nasledovné:

13. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej v zmysle zák. č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách, pričom namieta porušenie ustanovení tohto zákona v tom, že mu nebol
doručený znalecký posudok, že hodnota predmetu dražby určená v znaleckom posudku nezodpovedá

všeobecnej hodnote nehnuteľnosti v mieste a čase konania dražby a taktiež namietal platnosť zmluvy
o zriadení záložného práva.

14. Podľa § 2 písm. a) zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách (ďalej len „ZDD") na účely tohto
zákona sa rozumie dražbou verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného

práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na
vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri
ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k
predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo urobené
ani najnižšie podanie. Podľa § 7 ods. 1 ZDD navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba,

ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len „záložný veriteľ") alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť
vykonanie dražby podľa osobitného zákona. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona miesto, dátum a
čas začatia dražby musia byť určené dražobníkom po dohode s navrhovateľom dražby tak, aby nebola
obmedzená možnosť účasti na dražbe. Podľa § 7 veta prvá a druhá dražba je prístupná verejnosti.
Na dražbe môže byť prítomná každá osoba, ktorá zaplatila vstupné. Podľa § 16 ods. 1 veta pred

bodkočiarkou ZDD dražbu je možné vykonať len na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby, ktorú
uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom. Podľa § 19 ods. 1 písm. b) citovaného zákona dražobník
je povinný upustiť od dražby najneskôr do jej začatia, ak je dražobníkovi preukázané vykonateľným
rozhodnutím, že navrhovateľ dražby nie je oprávnený navrhnúť vykonanie dražby. Podľa § 21 ods. 2
veta prvá ZDD v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým

bola dotknutá na svojich právach požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.

15. Z ustanovenia § 21 ods. 2 tak expressis verbis vyplýva, že neplatnosť dražby ako verejného konania
jemožnéurčiťibasúdom,zasplneniazákonomstanovenýchpodmienok,atovprípade,akboliporušené
ustanovenia tohto zákona.

16. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo zistené, že dražobník v súlade so zákonom
(§ 12 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z.) zabezpečil ohodnotenie predmetu dražby podľa všeobecnej hodnoty
v mieste a čase konania dražby a to súdnym znalcom v odbore Stavebníctvo, odvetvie oceňovanie
nehnuteľností, zapísaným v zozname znalcov MS SR, keďže predmetom dražby boli nehnuteľnosti.

Znalec Ing. Dušan Petrík podal dňa 14.01.2016 vo veci Znalecký posudok č. 3/2016, v ktorom znalec
určil všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností na sumu 48.600,- eur, za ktorú sumu sa predmetná
nehnuteľnosť aj vydražila.

17. Pokiaľ ide o závery znalca, žalovaný 2/ nemal žiadne preukázané možnosti nejakým spôsobom

znalca ovplyvňovať alebo usmerňovať pokiaľ ide o stanovenie ceny predmetu dražby, pretože jeho
povinnosťou podľa zákona bolo iba zabezpečiť, aby cena predmetu dražby bola v tomto prípade určená
znaleckým posudkom, čo aj urobil a znalecký posudok objednal u osoby, zapísanej v zozname znalcov,
vedenom MS SR. Ostatnú zodpovednosť za obsah znaleckého posudku už znáša samotný znalec, akoosoba splnomocnená štátom na vykonávanie znaleckej činnosti vo svojom odbore, ktorého povinnosťou
bolo podať posudok riadne a v určenej lehote, účelne, hospodárne a nestranne ( § 16 ods. 2 zák. č.
382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Dražobník, žalovaný 2/ teda vystupoval vo vzťahu k podanému znaleckému posudku iba v úlohe
zadávateľa a nemal vplyv na obsah posudku a súčasne bol podľa zákona povinný určiť cenu predmetu
dražby podľa záverov znalca. Odvolací súd zhodne so závermi prvoinštančného súdu konštatuje, že
v tomto smere nemožno dražobníkovi nič vytknúť, pretože svoje povinnosti si splnil, dražbu oznámil,
náležitým spôsobom inzeroval tak, aby umožnil čo najširšiemu počtu záujemcov zúčastniť sa dražby,

o čom svedčia predložené inzeráty ako aj skutočnosť, že dražby sa zúčastnili ôsmi záujemcovia.
Dražobník tiež pri určení ceny predmetu dražby aj vychádzal zo záverov znalca.

18. Žalovaný 2/ dôvodne poukázal na rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej, čo sa týka určenia
ceny draženej nehnuteľnosti, táto nemôže mať vplyv na platnosť dražby, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 233/2010, podľa ktorého určenie výšky ceny draženej nehnuteľnosti

nemá za následok neplatnosť dražby. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo
1083/2005 ohodnotenie nehnuteľnosti na účely dražby nepredstavuje zistenie takej ceny nehnuteľnosti,
za ktorú bude predaná, ale stanovenie podkladu pre najnižšie podanie. Až samotný výsledok dražby
môže odpovedať na otázku, akú má nehnuteľnosť hodnotu, za ktorú môže byť vlastne predaná. Pokiaľ
je trhová cena nehnuteľnosti vyššia než cena uvedená v dražobnej vyhláške, tak sa táto skutočnosť

prejaví pri samotnej dražbe. Podporne možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Obo 95/2009, podľa ktorého znalecká hodnota majetku úpadcu nie je podstatným kritériom speňaženia
v konkurznom konaní, ale výšku kúpnej ceny stanovuje trh a ponuka kupujúcich.

19. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že zákonnou podmienkou pre uskutočnenie

dobrovoľnej dražby v zmysle § 12 ods. 1 ZDD je vypracovanie písomného znaleckého posudku na
ohodnotenie predmetu dražby, pričom v danom prípade táto podmienka bola jednoznačne splnená.
Nebolo preto možné prihliadnuť ani na námietku žalobcu, ktorá poukazovala na to, že súd sa nezaoberal
podľa neho podhodnotením ceny draženej nehnuteľnosti.

20. Žalobca ďalej namietal, že v konaní nebolo preukázané doručenie mu znaleckého posudku. Z
dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, konkrétne z doručenky do vlastných rúk predloženej
zo strany žalovaného 2/ nesporne vyplýva, že žalovaný 2/ doručil žalobcovi Znalecký posudok č. 3/2016
dňa 20.01.2016 (č.l. 40), keď na doručenke okrem iného je uvedené ,,ZP 3/2016". V danom prípade bol
teda žalobca tým, kto bol povinný dôkaznými prostriedkami vyvrátiť skutočnosť, že z doručenky zo dňa

20.01.2016 nevyplýva, že obsahom zásielky bol znalecký posudok. Žiadne takéto dôkazy však žalobca
v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukoval a nepredložil napr. ani žiaden dôkaz o tom, že by
pred konaním dražby namietal nedoručenie mu znaleckého posudku v zmysle § 12 ods.4 ZDD. Správne
konštatoval súd prvej inštancie keď uviedol, že samotné vyslovenie pochybností žalobcom že obsahom
zásielkymohlibyťinépísomnostinarozdielodtých,ktorésúuvedenévdoručenkeniejepostačujúcapre

prijatie záveru tvrdeného žalobcom, pretože v zmysle § 45 CSP platí zákonná domnienka o pravdivosti
údajov uvedených na doručenke.

21. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní", princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho
procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v

konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv sporových strán, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v
civilnom sporovom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon strany sporu, ktorý má podstatný
vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.
Ak je strana z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčená alebo v značnej miere obmedzená pri

jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa
mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a
spravodlivý proces.22. Súd prvej inštancie vyššie uvedené podstatné skutkové okolnosti náležite skúmal, podstatným
dôvodom pre zamietnutie návrhu v celom rozsahu bol správny záver súdu prvej inštancie o neunesení
bremena tvrdenia a dôkazného bremena, keď žalobca nepreukázal, že v procese dobrovoľnej dražby

došlo k porušeniu ZoDD, ktoré by malo za následok neplatnosť dobrovoľnej dražby.

23. Žalobca počas konania pred súdom prvej inštancie ale aj v podanom odvolaní namietal platnosť
Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.7.2014 a to z dôvodu, že mu nebolo
odovzdané jedno vyhotovenie tejto zmluvy a taktiež z dôvodu jej uzatvorenia v tiesni vyvolanej potrebou

riešiť bytovú otázku sebe a svojej rodine. Odvolací súd sa v súvislosti s týmito odvolacími námietkami
stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, keď konštatuje, že žalobca neuviedol žiadne nové
skutočnostiprektorébyodvolacísúdzmenilprávnynázorohľadneplatnostipredmetnejzáložnejzmluvy,
nakoľko ani jedna z týchto námietok aj v prípade jej preukázania nespôsobuje absolútnu neplatnosť tejto
zmluvy. Žalobcom tvrdená tieseň pri uzatváraní zmluvy nie je dôvodom jej neplatnosti, ale zakladá v
zmysle § 49 Občianskeho zákonníka právo na odstúpenie od zmluvy. Zo skutkových okolností prípadu

však nevyplýva, že by žalobca od zmluvy odstúpil. Súd v spotrebiteľských sporoch vykonáva kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok ex offo, ale v tomto prípade nezistil, že by mala byť záložná zmluva
absolútne neplatná zo zákonom stanovených dôvodov.

24. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní

žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

25. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

27. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacou námietkou žalovaného 2/, v ktorej namietal nedostatočné
zistenie skutkového stavu na aplikáciu ust. § 257 CSP a taktiež namietal, že postupom súdu prvej
inštancie bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a to pre nemožnosť vyjadriť sa k aplikácii
ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupom zo strany súdu a dospel k záveru,
že je dôvodná.

28. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inakmala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

29. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania
alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda
na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07

) vyplýva, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c.
Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

34. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných
práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický,
odporujúci obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

35. Aj vzhľadom na vyššie citovaný nález ústavného súdu je zjavné, že ak súd má v úmysle použiť
moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu
vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je
potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by
sa to dozvedela až z rozhodnutia. Taktiež je potrebné konštatovať, že naprávanie tohto opomenutia

súdu prvej inštancie odvolacím súdom by bolo v skutočnosti nahrádzaním činnosti súdu prvej inštancie,
čo by v skutočnosti malo za následok aj porušenie ďalšieho práva účastníkov konania na prieskum
správnosti inak riadne odôvodneného rozhodnutia súdu aspoň na základe jedného (či už riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku).

36. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl.
1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (por. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

37. Keďže súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania neskúmal riadne otázku aplikácie
ust. § 257 CSP, nevykonal riadne dokazovanie na zistenie splnenia zákonných podmienok na jeho
aplikáciu, neumožnil sa vyjadriť stranám sporu k aplikácii tohto ustanovenia sa, dopustil sa nesprávneho
procesnéhopostupu,ktorýmznemožnilstrane,abyuskutočnilajejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť súdu prvej inštancie, zohľadniac
pritom i aktuálnu právnu úpravu rozhodovania o trovách konania v zmysle § 262 CSP, keď odvolaciemu
súdu už neprináleží rozhodovať o výške náhrady trov konania.

38. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

39. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániťv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu v zrušenom
rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Úlohou súdu po vrátení veci, bude zistiť a vyhodnotiť skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie o
náhrade trov konania sporových strán a to z hľadiska vyššie uvedených zákonných kritérií, posúdiac
pritom prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pričom rozhodnutie je
potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť.

42. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).