Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/146/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416200237
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416200237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu: H. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 2
710,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.
k. 12C/6/2016 - 57 zo dňa 06. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi

sumu 1 980,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 980,-
Eur od 13. januára 2016 do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, p o
t v r d z u j e a v prevyšujúcej časti prvého výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
730,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 730,- Eur od 13. 01. 2016 do
zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v druhom výroku, ktorým vyhlásil
zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22. marca 2012 uzavretú medzi
žalobcom a žalovaným, v ktorej sa žalobca - spotrebiteľ zaviazal zaplatiť sumu 730,- Eur ako príslušný

poplatok za neprijateľnú a v piatom výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške,
z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

II.Rozsudoksúduprvejinštancievtreťomvýroku,ktorýmvyhlásilzmluvnúpodmienkuuvedenúvzmluve
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. marca 2013 uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej sa
žalobca-spotrebiteľzaviazalzaplatiťsumu1200,-Eurakopríslušnýpoplatokzaneprijateľnúavštvrtom
výroku, ktorým vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.
januára 2014 uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej sa žalobca - spotrebiteľ zaviazal zaplatiť

sumu 750,- Eur ako príslušný poplatok za neprijateľnú, p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
2 710,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 2 710,- Eur od 13. januára
2016 do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), vyhlásil zmluvnú
podmienku uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22. marca 2012 uzavretú medzi žalobcom
a žalovaným, v ktorej sa žalobca - spotrebiteľ zaviazal zaplatiť sumu 730,- Eur ako príslušný poplatok za
neprijateľnú (druhý výrok), vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo

dňa 20. marca 2013 uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej sa žalobca - spotrebiteľ zaviazal
zaplatiťsumu1200,-Eurakopríslušnýpoplatokzaneprijateľnú(tretívýrok),vyhlásilzmluvnúpodmienku
uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. januára 2014 uzavretú medzi žalobcom ažalovaným, v ktorej sa žalobca - spotrebiteľ zaviazal zaplatiť sumu 750,- Eur ako príslušný poplatok za
neprijateľnú (štvrtý výrok) a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške (piaty výrok).

2. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou
domáhal zaplatenia sumy 2 710,- Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného spočívajúceho v tom, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch nemali zákonom vyžadované
náležitosti oprávňujúce žalovaného ako veriteľa požadovať od žalobcu ako spotrebiteľa úroky a poplatky
(odplatu). Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 22. marca 2012 uzatvoril

so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere č. 1“ ), na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky v sume 1 000,- Eur s dohodnutou výškou odplaty v
sume 730,- Eur, označenou ako príslušný poplatok, ktoré sa žalobca zaviazal zaplatiť v 10 mesačných
splátkach počnúc dňom 01. mája 2012. Žalobca plnil žalovanému spolu sumu 1 760,- Eur, teda nad
rámce plnenia vyplývajúceho mu zo samotnej zmluvy o úvere č. 1. Zmluva o úvere č. 1 obsahuje len údaj
o sume úveru, sume príslušného poplatku, počte a sume mesačnej splátky a dátum, od ktorého žalobca

má poskytnutý úver začať splácať. V zmluve o úvere č. 1 je žalobca identifikovaný aj ako podnikateľ
(zmluva obsahuje IČO žalobcu) a zároveň je označený aj ako fyzická osoba svojim rodným číslom.

3. Dňa 20. marca 2013 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len
„zmluva o úvere č. 2“ ), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky v sume 1

600,- Eur s dohodnutou výškou odplaty v sume 1 200,- Eur, označený ako príslušný poplatok, ktoré
sa žalobca zaviazal zaplatiť v 10 mesačných splátkach počnúc dňom 28. apríla 2013. Žalobca plnil
žalovanému spolu sumu 2 800,- Eur. Zmluva o úvere č. 2 obsahuje rovnako len údaj o sume úveru,
sume príslušného poplatku, počte a sume mesačnej splátky a dátum, od ktorého žalobca má poskytnutý
úver začať splácať. V zmluve o úvere č. 2 je žalobca rovnako identifikovaný aj ako podnikateľ (zmluva

obsahuje IČO žalobcu) a zároveň je označený aj ako fyzická osoba svojim rodným číslom.

4. Dňa 23. januára 2014 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len
„zmluva o úvere č. 3“ ), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky v sume
1 000,- Eur s dohodnutou výškou odplaty v sume 750,- Eur, označený ako celkové náklady, ktoré sa

žalobca zaviazal zaplatiť do 04. decembra 2014. Žalobca plnil žalovanému spolu sumu 1 750,- Eur.
Zmluva o úvere č. 3 obsahuje údaj o sume úveru, sume celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa, ich percentuálne vyjadrenie
a vyjadrenie v peniazoch, finančné vyjadrenie administratívnych nákladov spojených so všetkou
administratívou s tým spojenou, peňažné vyčíslenie celkovej čiastky, ktorú sa spotrebiteľ zaviazal

zaplatiť, presný dátum konečnej splatnosti, ako aj výšku RPMN. V zmluve o úvere č. 3 je žalobca
identifikovaný len rodným číslom.

5. Uzatvorenie úverových zmlúv č. 1 - 3, suma poskytnutých finančných prostriedkov, ako aj suma
vykonaných úhrad medzi stranami sporu sporná nebola. Žalovaný vedie všetky zmluvy o úvere ako

uhradené. Spornou bola otázka posúdenia postavenia žalobcu v zmluvách o úvere č. 1 a 2 a následne
aj charakteru úverových zmlúv. Žalobca v žalobe, ako aj na pojednávaní deklaroval, že poskytnuté
finančné prostriedky potreboval pre svoju osobnú potrebu, konkrétne na prekrytie značného finančného
deficitu, na splácanie svojich predchádzajúcich dlhov, teda peňažné prostriedky používal na pokrytie
pôvodných zmlúv. Na čo použil žalobca pôvodné zmluvy, si už nepamätá, ale podľa neho to určite nebolo

na podnikateľský zámer, i keď bol podnikateľ, pretože v konečnom dôsledku ani nekupoval materiál. V
čase uzatvorenia úverovej zmluvy č. 1 a 2 vykonával hydroizolácie tak, že odovzdal iba prácu a materiál
bol žalobcovi dodávaný, žalobca žiaden materiál nekupoval.

6. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že úverové zmluvy č. 1 -

3 žalovaný predložil na podpis žalobcovi ako formulárové zmluvy, ktorých obsah nemohol žalobca
žiadnym spôsobom ovplyvniť. Z charakteru formulárových úverových zmlúv č. 1 a 2, nemožnosti ich
individuálneho dojednania súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca má aj v úverovej zmluve č. 1
a aj v úverovej zmluve č. 2 postavenie spotrebiteľa a to bez ohľadu na skutočnosť, že v úverových
zmluvách bol označený aj IČO- -om. Uvedenému záveru podľa súdu prvej inštancie svedčí skutočnosť,

že žalobca - fyzická osoba pri uzatváraní úverových zmlúv č. 1 a 2 nekonal v rámci výkonu svojho
podnikania. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania
úverového dlžníka ťaží podľa názoru súdu prvej inštancie toho, kto tvrdí túto výnimku, pričom táto
skutočnosť zo strany žalovaného preukázaná nebola. Samotná skutočnosť, že žalobca bol v časepodpísania úverovej zmluvy č. 1 a 2 živnostníkom a okrem rodného čísla bol v úverovej zmluve č. 1
a č. 2 označený aj IČO-om automaticky neznamená, že v úverovej zmluve č. 1 a č. 2 nemá žalobca
postavenie spotrebiteľa. Aj úverová zmluva č. 1 a aj úverová zmluva č. 2 sú na predtlačenom formulári a

ich uzatvoreniu nepredchádzalo vzájomné rokovanie typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi.
Úverovézmluvyč.1a2majúpodobuštandardnejformulárovejzmluvy,ktorejobsahspravidlaspotrebiteľ
nemôže meniť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má postavenie
spotrebiteľa aj v úverovej zmluve č. 1 a aj v úverovej zmluve č. 2. Postavenie spotrebiteľa v úverovej
zmluve č. 3 nebolo zo strany žalovaného spochybňované.

7. Z celkového zhodnotenia dokazovania mal teda súd prvej inštancie za to, že v úverovej zmluve
č. 1, 2 a 3 žalovaný vystupoval ako dodávateľ v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a žalobca
vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmlúv nekonal v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania. Z uvedeného dôvodu majú preto úverové zmluvy č. 1, 2 a 3 charakter spotrebiteľského
úveru s prihliadnutím na zmluvné strany ako aj z dôvodu, že sa nejedná o prípad uvedený v ustanovení

§ 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
Strany sporu teda uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru, z ktorého
dôvodu je preto potrebné prednostne aplikovať osobitný právny predpis a to zákon o spotrebiteľských
úveroch, v neupravených otázkach Občiansky zákonník a zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“ ) len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úprave
spotrebiteľských vzťahov. Z ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ ObZ vyplýva, že v prípade úverovej
zmluvy sa jedná o tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, avšak ak ide o úver
poskytovaný spotrebiteľovi na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania, je potrebné prednostne
aplikovať občianskoprávne normy. Záväzkový vzťah vzniknutý medzi stranami sporu preto súd prvej

inštancie posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho
zákonníka.

8. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že uzatvorené úverové zmluvy č. 1 - 3 neobsahujú viaceré
obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru. Zmluva o úvere č. 1, 2 napr. termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru - § 9 ods. 2 písm. f/, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú
musíspotrebiteľzaplatiť-§9ods.2písm.j/avovšetkýchtrochzmluváchoúvereabsentujeúdajovýške,
počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia - § 9 ods. 2 písm. k/, všetko zákon o spotrebiteľských úveroch. V súlade s

ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch je preto potrebné predmetné
spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov, ako dôsledok porušenia zákonných
povinností. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že žalobca plnil žalovanému zo spotrebiteľského
úveru nad rámec poskytnutého úveru sumu 2 710,- Eur. Prijatím uvedeného plnenia, vzhľadom k tomu,
že spotrebiteľské úvery sú bezúročné a bez poplatkov, došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu

z titulu prijatého plnenia bez právneho dôvodu.

9. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 298 C. s. p. aj bez návrhu vyslovil, že zmluvné
podmienky v znení uvedenom vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia sú neprijateľné a to z dôvodu
neprimeranosti poplatku (celkových nákladov) k výške poskytnutého úveru, ktorý v prípade zmluvy o

úvere č. 1 predstavuje 73 % zo sumy poskytnutého úveru, v prípade zmluvy o úvere č. 2 predstavuje
75,5 % a v prípade zmluvy o úvere č. 3 - 75 % zo súm poskytnutého úveru.

10. Súd prvej inštancie sa nezaoberal námietkou žalovaného k nedostatku naliehavého právneho
záujmu na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pretože žalobca sa žalobou nedomáhal aj neplatnosti

určenia zmluvy o úvere, ale domáhal sa len finančného plnenia titulom bezdôvodného obohatenia.

11. K námietke žalovaného v konaní vznesenej ešte za účinnosti O. s. p., že pri zmluvách č. 1 a 2
žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, ale podnikateľa označeného v zmluvách IČO-m, a preto na
prejednanie veci je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného - Okresný súd Bratislava I, súd prvej

inštancie uviedol, že účinky námietky zostali zachované. Ustanovenie § 87 písm. f) O. s. p. umožňovalo
spotrebiteľovi, aby podal žalobu okrem všeobecného súdu žalovaného aj na súde, v obvode ktorého
má svoje bydlisko. Žalobca využil právo voľby miestnej príslušnosti, pričom výsledky dokazovania
preukázali, že žalobca má postavenie spotrebiteľa, teda využitím voľby žalobcu došlo k založeniumiestnej príslušnosti súdu prvej inštancie ako okresného súdu. Vznesenú námietku nepríslušnosti súdu
prvej inštancie preto tento považoval za nedôvodnú a nezakladajúcu dôvod na postúpenie veci.

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“), nakoľko žalobca mal plný úspech vo veci tak, že „žalobcovi priznáva
náhradu trov konania v plnej výške“.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f)
a písm. h) C. s. p. t.j. s tvrdením, že súd prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (teda odňal žalovanému možnosť konať pred súdom), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že žalobca mal pri

zmluvách o úvere č. 1 a 2 postavenie podnikateľa, nebol spotrebiteľom. Žalovaný nie je povinný
preukázať, na čo v skutočnosti žalobca úver použil, ale na aký účel mu bol poskytnutý. Žalobca v
zmluvách č. 1 a 2 vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie
na svoju súkromnú potrebu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie opiera len o tvrdenie žalobcu, že
použil financie na iný účel. Žalovaný mal preto za to, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s

predmetnou otázkou, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a len povrchne bez vykonania
dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobcu.

14. Ďalej žalovaný namietal, že v čase uzatvorenia zmlúv neexistoval a nebol účinným žiaden právny
predpis, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku odplaty. Pri spotrebiteľských zmluvách bolo

možné vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno v otázke
primeranosti odplaty znáša žalobca, nie žalovaný. Nemožno sa pritom dovolávať údajov bánk, je
potrebné prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové spoločnosti, pod ktoré spadá aj
žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré
má charakter prevýšenia podstatného. Je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské

riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie
obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými
podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Všeobecné
určenie neplatnosti zmluvy tak, ako určil súd prvej inštancie, je v hrubom rozpore s právami veriteľa,
ktoré mu priznáva platná legislatíva.

15. Pokiaľ ide o zmluvu o úvere č. 3, žalovaný namietal, že na jej prednej strane je uvedený termín
konečnej splatnosti dňom 04. 12. 2014 a žalobca sa zaviazal celkovú čiastku 1 750,- Eur zaplatiť v
jednej splátke do 04. 12. 2014. Teda nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu termínu splátok istiny
úrokov a iných poplatkov. Následne však žalobca v ten istý deň požiadal o možnosť využitia splátkového

kalendára - dohody o plnení v splátkach. Zaviazal sa uhradiť celkovú čiastku v 10 pravidelných
mesačných splátkach po 175,- Eur vždy k 04. kalendárnemu dňu v miesiaci, počnúc dňom 04. 03. 2014.
V prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere v pôvodnom
termíne 04. 12. 2014.

16. Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Podľa jeho
názoru zo zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon
v § 451 OZ. Žalobca plnil na základe platne uzavretých zmlúv o úvere, tieto neboli nikdy právoplatne
vyhlásené za neplatné, rovnako tak právny dôvod na plnenie z týchto zmlúv nikdy neodpadol (nedošlo
k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých

zdrojov.

17. Napokon žalovaný v odvolaní zopakoval jeho právnu argumentáciu uvedenú už v konaní pred
súdom prvej inštancie, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení zmlúv za bezúročné a bez
poplatkov.

18. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.19. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Žalobca považoval tvrdenie žalovaného, že žalobcovi
poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel výkonu žalobcovho zamestnania za zavádzajúce a

účelové. Zdôraznil, že je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha
označiť povinného ako podnikateľský subjekt a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemá
živnostenské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za
účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na
ochranu spotrebiteľa. Žalobca poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého

v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší
pokiaľ ide o označenie žalobcu v zmluvách č. 1 a 2 aj IČO-m aj rodným číslom.

20. Žalobca považoval žalobcom spomínanú dohodu o plnení v splátkach za nekalú obchodnú praktiku.
Poukázal pritom na rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo 7. júna 2016 pod číslom
D.-XXX/XXXX: „Banková rada NBS po zvážení praktík spoločnosti Pohotovosť pri uzatváraní zmlúv o

spotrebiteľskom úvere s jednou splátkou a s ním prepojenom (súslednom) uzatváraní novačných dohôd
ozmene(novácii)splácaniaspotrebiteľskéhoúveruzjednorazovéhosplatenianasplácanievoviacerých
splátkach dospela k záveru, že prvostupňový útvar dohľadu správne posúdil tieto praktiky spoločnosti
Pohotovosť ako nekalé obchodné praktiky.“ Preto podľa názoru žalobcu zmluvy neobsahujú zákonom
vyžadované náležitosti - údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov. Mal tiež

za to, že ak je údaj o RPMN v zmluve uvedený nesprávne, má sa na to prihliadať tak, ako keby tam
uvedený nebol.

21. Ďalej mal žalobca za to, že nakoľko zmluvy o úvere č. 1 - 3 sú bezúročné a bez poplatkov
vzhľadom na ich chýbajúce zákonné náležitosti, bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prijatí

odplaty od žalobcu bez právneho dôvodu. Podľa jeho názoru ak by sa aj súd nestotožnil s nutnosťou
aplikovania zákona o spotrebiteľských úveroch na predmetné zmluvné vzťahy, tak postavenie žalobcu
ako spotrebiteľa preukázateľne vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka, a preto je právny úkon v
časti dojednanej odplaty pre jej výšku absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39
OZ. Podporne poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom od 01. 01. 2008, od 01. 11.

2008 a od 01. 06. 2010. Mal za to, že výška odplaty je v rozpore s predmetnými ustanoveniami a aj
preto je dojednanie o nej neplatné.

22. Konanie pred súdom prvej inštancie začalo dňa 12. 01. 2016 za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti C.

s. p. Súd prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého sa nový
procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že
právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované,
prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení C. s. p. Rovnako odvolanie žalobcu bolo podané na súd
prvej inštancie už za účinnosti C. s. p. dňa 11. 11. 2016. Odvolací súd funkčne príslušný na rozhodnutie

o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. pri prejednaní odvolania aplikuje v zmysle príkazu § 470 ods.
1 C. s. p. ustanovenia tohto zákona.

23. Podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

24. O tom, či je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie rozhoduje odvolací súd. Pokiaľ považuje
skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, dokazovanie neopakuje (podľa § 384 ods. 1 C. s.
p. zopakuje odvolací súd dokazovanie len v prípade, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a potom vychádza zo skutkového

stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je podľa § 383 C. s. p. viazaný.

25. V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní
bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.).

26. Po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s.
p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodu vymedzeného v odvolaní podľa § 380 ods. 1
C. s. p. dospel odvolací súd k názoru, že prvý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je
vecne správny v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1 980,- Eurspolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 980,- Eur od 13. januára 2016 do
zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a je potrebné ho podľa § 387 ods.
1, 2 C. s. p. v tejto časti potvrdiť. To platí aj o nadväzujúcom treťom a štvrtom výroku rozhodnutia súdu

prvej inštancie vo veci samej. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia vo vzťahu k zmluvám o úvere č. 2 a 3, na tieto v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku vo vyššie uvedenej časti prvého výroku a tretieho a štvrtého výroku
reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného udáva, že súd prvej inštancie v danej časti neodňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vec správne právne posúdil.

27. Pri zmluve o úvere č. 3 charakter zmluvy ako spotrebiteľskej podľa Občianskeho zákonníka napokon
ani sporný nebol. O tom, že zmluva o úvere č. 2 je zmluvou spotrebiteľskou napriek tomu, že žalobca na
jej lícnej strane podpísal prehlásenie o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania,
svedčí to, že na rubovej strane zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru.

Ohľadne miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie na prejednanie nárokov odvodených od týchto zmlúv
taktiež správne poukázal súd prvej inštancie na ust. § 87 písm. f) O. s. p. Taktiež správne ustálil, že
žalobca podal v tomto konaní žalobu na splnenie povinnosti - vydanie bezdôvodného obohatenia, nie
určovaciu žalobu, pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavosť právneho záujmu na určení, či tu právo
je alebo nie je. Súd prvej inštancie neurčil neprijateľnosť a tým pádom neplatnosť zmluvných dojednaní o

odplate na základe požiadavky žalobcu, ale ex offo v zmysle § 298 C. s. p. Správny je aj skutkový záver
súdu prvej inštancie, že zmluvy č. 2 a 3 neobsahujú náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. j)
- ročnú percentuálnu mieru nákladov. V zmluve o úvere č. 2 termín konečnej splatnosti úveru a údaj o
RPMN absentuje (je v nej uvedený len vzorec a spôsob jej výpočtu, nie však konkrétny údaj). V prípade

zmluvy o úvere č. 3 je údaj o termíne konečnej splatnosti vzhľadom na dohodu o plnení dlhu v splátkach
len formálny a nesprávny. Chýba správny údaj o termíne konečnej splatnosti vzhľadom na splatnosť
poslednej splátky. Ak by žalovaný od počiatku nemal záujem o plnenie v splátkach, ale o jednorazové
plnenie v jednej splátke, nemohol by ani v zmluve určiť priemernú hodnotu RPMN, ktorá je tam uvedená
vzhľadom na výšku poskytnutého úveru a splatnosť úveru od 6 do 12 mesiacov. Pokiaľ ide o RPMN,

v zmluve o úvere je uvedená vo výške 95,72 %, t.j. v nižšej ako skutočnej výške vzhľadom na sumu
poskytnutého úveru, výšku a počet mesačných splátok a celkovú čiastku, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť,
t.j. vo výške 278,30 %. Už len vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne
uvedenie sa úvery zo zmlúv o úvere č. 2 a 3 považujú za bezúročné a bez poplatkov v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v odvolaní spomína všetky prípady

bezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré v tomto prípade
nenastali, okrem toho relevantného, že v dôsledku toho, že úvery sa považujú za bezúročné a bez
poplatkov, plnil mu žalobca odplatu zo zmlúv o úvere č. 2 a 3 bez právneho dôvodu. Taktiež určenie
neprijateľnosti zmluvných dojednaní o odplatách v zmluvách č. 2 a 3 vzhľadom na ich neprimeranosť
k výške poskytnutého úveru bolo namieste vzhľadom na znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom od 30. 06. 2011 do 31. 05. 2014. Odvolací súd je toho názoru, že len porovnávanie
úrokových sadzieb poskytovaných úverov v rozhodujúcom období nedostatočne zohľadňuje všetky
kritéria rozhodujúce pre posudzovanie primeranosti odplaty. Práve údaj o priemernej hodnote RPMN v
tom čase najlepšie zohľadňoval aspoň tri parametre potrebné pre posudzovanie primeranosti odplaty -
spôsob a mieru zabezpečenia spotrebiteľovho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a

lehotu splatnosti. Údaj o RPMN sa odvíja práve od výšky poskytnutého úveru a výšky odplaty (celkových
nákladov spojených s poskytnutím úveru). Za podstatné prevýšenie možno považovať prevýšenie o viac
ako 20 %. Ak teda reálny údaj o RPMN vzhľadom na výšku poskytnutého úveru, celkovú čiastku, ktorú
mal spotrebiteľ zaplatiť a výšku a počet mesačných splátok pri zmluve o úvere č. 2 a č. 3 činil 278,30
%, jedná sa o podstatné prevýšenie priemernej hodnoty RPMN pri zmluve o úvere č. 2 vo výške 17,65

% a pri zmluve o úvere č. 3 vo výške 50,91 %. Táto otázka je však pre posúdenie výšky
bezdôvodného obohatenia požadovaného žalobou otázkou druhoradou a len naplnením dikcie ust. §
298 C. s. p. V týchto ohľadoch je teda odvolanie žalovaného nedôvodné.

28. Pokiaľ však ide o posúdenie zmluvy o úvere č. 1 ako spotrebiteľskej, podľa názoru odvolacieho

súdu sa nemožno uspokojiť s tvrdením žalobcu, že úver v skutočnosti bol poskytnutý na iný účel,
ako na výkon podnikania - na splácanie predchádzajúcich dlhov z iných zmlúv a že v tom čase ako
živnostníklenvykonávalpráce-hydroizolácieamateriálnatomudodávaliobjednávateliaprác.Dôkazné
bremeno ohľade týchto tvrdení zaťažuje žalobcu. Je jeho úlohou predložiť súdu prvej inštancie dôkazypreukazujúce jeho tvrdenia. Len prípadnú výpoveď žalobcu o týchto ním tvrdených skutočnostiach
pritom nemožno považovať samú o sebe za postačujúcu, ale skôr účelovú v snahe dosiahnuť úspech
v spore. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno ohľadne

preukázania, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. 1 nie je úverom spotrebiteľským, zaťažuje
žalovaného. Žiaden zo „spotrebiteľských zákonov“ neustanovuje, že úver sa v prípade pochybností
považuje za spotrebiteľský a veriteľ je povinný preukazovať opak. Ani § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nemožno aplikovať v prípade pochybností o charaktere samotnej zmluvy ako spotrebiteľskej,
ale až vtedy, keď je ujasnený charakter zmluvy ako spotrebiteľskej možno toto výkladové pravidlo

aplikovať na jej obsah. Navyše odvolací súd má za to, že ohľadne charakteru zmluvy o úvere č. 1
odôvodnené pochybnosti o tom, že nie je zmluvou spotrebiteľskou ani nie sú, pretože z obsahu zmluvy
(prehlásenia podpísaného dlžníkom - žalobcom) jednoznačne vyplýva, že úver je poskytnutý na výkon
podnikania a z jej ďalšieho obsahu nevyplýva (na rozdiel od zmluvy o úvere č. 2) opak. Zmluva je
listinným dôkazom v prospech žalovaného a ak žalobca spochybňuje jej obsah a tvrdí niečo iné, on je
povinný preukázať opak, jeho teda zaťažuje dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobca ohľadne primeranosti

odplaty podporne argumentuje § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a pre rozpor jej výšky s týmto
ustanovením dojednanie o nej považuje za neplatné v zmysle § 39 OZ, k tomu odvolací súd uvádza, že
ustanovenie § 53 ods. 6 OZ na posudzovanie primeranosti odplaty možno aplikovať taktiež až v prípade,
že v konaní bude ustálené, že zmluva o úvere č. 1 je zmluvou spotrebiteľskou.

29. Ani argument súdu prvej inštancie, že sa jedná o zmluvu formulárovú predloženú žalovaným
žalobcovi na podpis, že nemohol meniť jej obsah a že v prípade, ak uzatvárajú zmluvu podnikatelia,
predchádzajú tomu zvyčajne obchodné rokovania, čomu tak v tomto prípade nebolo, a preto sa musí
jednať o zmluvu spotrebiteľskú, neobstojí. Obchodný zákonník totiž neustanovuje, že uzatvoreniu zmlúv
medzi podnikateľmi musia nevyhnutne predchádzať obchodné rokovania a že jeden podnikateľ nemôže

druhému predložiť vopred vypracovanú formulárovú zmluvu. Len formulárová zmluva preukázateľne
uzatvorená so spotrebiteľom podlieha ochrane slabšej strany v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, to však neplatí v prípade formulárovej zmluvy uzatvorenej medzi podnikateľmi.
Žalovaný je podnikateľom na úseku poskytovania úverov, a preto sa dá predpokladať, že má ohľadne
ich poskytovania vypracované formuláre. Z predmetu jeho podnikania však nevyplýva, že formulárové

zmluvy o úvere môže uzatvárať a úver poskytovať len spotrebiteľom. Ani argument žalobcu, že je
bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha označiť povinného ako
podnikateľský subjekt a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemá živnostenské oprávnenie)
účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp.
povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa, nie

je postačujúci. To, že je tak v iných prípadoch, automaticky neznamená, že tomu tak bolo aj v tomto
prípade, navyše, ak žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy živnostníkom (nie zamestnancom).

30. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že odvolanie žalovaného je čiastočné dôvodné, a
preto vo vyššie uvedenom rozsahu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v zmysle § 389 ods. 1 písm.

c) C. s. p., nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil v dôsledku nevykonania dôkazov
ohľadne tvrdenia žalobcu, že zmluva o úvere č. 1 je spotrebiteľskou zmluvou a vzhľadom na rozsah
dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom a v zmysle § 391 ods. 1 C. s. p. vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. V súlade s § 391 ods. 3 C. s. p. odvolací súd uvádza, že bude úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom
konaní vykonať dokazovanie v naznačenom smere (samozrejme len na návrh žalobcu, ktorý je povinný
preukázať svoje tvrdenie, že pri uzatváraní zmluvy o úvere č. 1 mal postavenie spotrebiteľa, teda zmluvu
neuzavrel v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou). V prípade, ak žalobca na podporu svojich
tvrdení nenavrhne a nepredloží potrebné dôkazy, neunesie ohľadne svojich tvrdení dôkazne bremeno a

spor zo zmluvy o úvere č. 1 nebude možno považovať za spotrebiteľský. V závislosti od toho, či v konaní
bude preukázané, že zmluva o úvere č. 1 je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou, súd prvej inštancie
opätovne posúdi aj námietku jeho miestnej nepríslušnosti na prejednanie a rozhodnutie o nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. 1.

32. Nakoľko od pomeru úspechu strán sporu vo veci samej je závislý výrok o nároku na náhradu trov
konania, odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 C. s p. v spojení s § 379 písm. a) C. s. p. zrušil aj výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.33. O trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v súlade s § 396 ods. 3 C. s. p. v novom rozhodnutí.

34. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).