Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316208467
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4316208467.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: AGROVAŽAN s.r.o., so sídlom
Športová 29, 943 01 Štúrovo, IČO: 31 424 384, zastúpeného: ADVOKA s.r.o., so sídlom Komárnická
36, 821 02 Bratislava, IČO: 44 449 615, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13.
novembra 2017 č.k. 6C/185/2016-250 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. novembra 2018 č.k.
6C/185/2016-353, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej vyhovujúcej
časti a vo výrokoch o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcamávočižalovanejnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu 100%,ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.000 eur ako
nemajetkovú ujmu do 30 dní do právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 87,44 %, s tým, že o trovách konania

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne
zdôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods.
1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
1.2. Mal preukázané, že Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp.zn. 16Cb/26/2005.
Poukázal na záver Ústavného súdu, ktorý ustálil nekoncentrovaný postup okresného súdu len v období
od 27.01.2006 do 29.01.2010, a to len čiastočne, pretože zistil okolnosti, ktorými samotní sťažovatelia

čiastočne prispeli k predĺženiu konania.
1.3. Poukázal na tvrdenia žalobcu, ktorý požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku výrazného
a ťažko reparovateľného momentu dlhoročného stresu, depresie, pocitu frustrácie, pocit neistoty, ako
aj straty dôvery, že obchodná kauza bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu. Uviedol,
že žalobca bol oprávnený na podanie žaloby, hoci je právnickou osobou, avšak popisoval psychické
stavy, ktoré sú u právnickej osoby personifikované jej majiteľom resp. aj štatutárom, pretože ide o
„jednoosobovú“ obchodnú spoločnosť, ktorej konateľom je jej jediný majiteľ.

1.4. Konštatoval, že hoci v prejednávanej veci prieťahy v konaní nemožno pripísať výlučne Okresnému
súdu Levice samotná dĺžka posudzovaného konania do jeho právoplatného skončenia (12.09.2016)
v trvaní vyše 11 rokov, odôvodnila záver o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy. Uviedol, že v danej veci boli splnené podmienky pre právožalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže samotné konštatovanie porušenia práva
žalobcu Ústavným súdom nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, ktorú
nie je možné uspokojiť inak. Rovnako mal splnenú existenciu predpokladu objektívnej zodpovednosti

žalovanej za vznik nemajetkovej ujmy, a to príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva priamo z nálezu Ústavného súdu SR.
1.5. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na skutočnosť, že v konaní o
sťažnosti žalobcu na ÚS SR mu bola poskytnutá okrem nepeňažnej satisfakcie i satisfakcia peňažná,
finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur. Uviedol, že hoci finančné zadosťučinenie priznané

Ústavným súdom nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., nárok priznaný ústavným súdom nepochybne plnil aj funkciu primeranej finančnej
satisfakcie. Žalobca v konaní nepreukázal, ani nenavrhol dôkazy, ktorými by preukázal, že ujma
utrpená dlhotrvajúcim konaním je tak závažná a značná, že by odôvodňovala priznanie náhrady v
ním požadovanej výške 15.500 eur. Vzhľadom na uvedené priznal žalobcovi priznal čiastku 1.000 eur,
ktorú spolu s finančným zadosťučinením priznaným Ústavným súdom považoval za primeranú. Lehotu

na plnenie určil dlhšiu podľa § 232 ods. 3 CSP. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako zamietol i uplatnený nárok na náhradu
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku, výšku ktorých žalobca žiadnym spôsobom
nezdôvodnil ani nepreukázal. Záverom poznamenal, že peňažnou satisfakciou nemožno nahrádzať
finančné prostriedky, ktoré žalobcovi nezaplatili jeho odberatelia.

1.6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, a § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol že žalobca mal v
konaní úspech vo výške 6,29 % (priznaná suma 1000 eur) a neúspech vo výške 93,71 % (v zamietajúcej
časti 14500 + 394,47), preto bola v konaní úspešná žalovaná, ktorej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 87,44 %, pričom o konkrétnej výše trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.7. Uznesením dňa 27. novembra 2018 č.k. 6C/185/2016-353 opravil záhlavie rozsudku.

2.1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná jej náhradu trov konania v rozsahu
100 %, alternatívne v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a zároveň je jeho rozhodnutie
zmätočné, nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho jej znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces, čím došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP.

2.2. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej v prípade
právnickej osoby nemohlo dôjsť k stresu, nepokoju a napätiu, nakoľko toto sú pocity, ktoré môžu
vzniknúť len fyzickej osobe, nemôže ich mať právnická osoba, ako organizácia osôb alebo majetku.
Prípadná náhrada nemajetkovej ujmy sa pri právnickej osobe posudzuje podľa intenzity poškodenia
dobrej povesti. Tvrdila, že povesť žalobcu žiadnym spôsobom neutrpela, do dnešného dňa existuje, je

živouaexistujúcouspoločnosťou,pričomsvojupodnikateľskúčinnosťneukončila. Žalobcanepreukázal,
že by bola poškodená jeho dobrá povesť. Nepreukázal, že by z dôvodu nesprávneho úradného postupu
ukončil svoju podnikateľskú činnosť, resp. že došlo k zhoršeniu jeho povesti, čím nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie vyrovnať sa s jej argumentáciou v tomto smere a absencia posúdenia jej podstatnej

argumentácie zo strany súdu prvej inštancie mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom a
taktiež nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie.
2.3. Namietala, že súd prvej inštancie v rozhodnutí nezohľadnil, že žalobcovi bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie Ústavným súdom, hoci na jeho nález odkazoval. Tvrdila, že k náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch možno vychádzajúc z § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pristúpiť až

vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu. Súd prvej inštancie nevyhodnotil skutočnosť, že žalobcovi bola v minulosti poskytnutá
satisfakcia v podobe nálezu Ústavného súdu SR, ktorým 1. bolo konštatované porušenie práva žalobcu,
2. bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 1.000 eur, a 3. bolo prikázané porušiteľovi práv
žalobcu (OS Levice), aby ďalej vo veci konal bez prieťahov, čo v konečnom dôsledku aj urobil a vo

veci vydal rozsudok. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, ani nenavrhol
dôkazy, ktorými by preukázal, že ujma utrpená dlhotrvajúcim konaním bola tak závažná a značná, že
by odôvodňovala priznanie náhrady v ním požadovanej výške, napriek tomu priznal žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000 eur. Preto v tejto časti považovala rozsudokza nepreskúmateľný, prijaté závery za vnútorne rozporné, keď výrok o priznaní nemajetkovej ujmy v
peniazoch a podstatná časť odôvodnenia si vzájomne odporovali. Namietala, že súd prvej inštancie
nedostatočne postupoval aj pri aplikácii § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Navyše nereflektoval na

skutočnosť, aký význam mohlo mať pre žalobcu konanie, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, ak toto konanie skončilo jeho neúspechom. Mala za to, že priznaním náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch na základe rovnakých skutkových okolností došlo k neprípustnej revízii nálezu
Ústavného súdu. Poukázala na niektoré súdne rozhodnutia.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolaniu žalovanej chýba korektná báza.
Poukázal na svoje daňové priznania, ktoré osvedčujú, že po nezaplatení produkcie mlieka v rokoch
2005 - 2007 sa reálne dostal do platobnej neschopnosti. Tvrdil, že zadosťučinenie priznané ÚS SR
nepredstavuje žiadnu formu náhrady prípadnej škody.

4.1. Žalovaná v následnom vyjadrení poukázala na skutkový stav veci a obsah vyjadrenia žalobcu.

Namietala voči argumentácii žalobcu v súvislosti s tým, že poukázal na niektoré rozhodnutia súdov a
ESĽP. Zotrvala na svojich odvolacích námietkach.
4.2. Žalobca v ďalšom vyjadrení spochybnil argumentáciu žalovanej, ktorú považoval za nezákonnú až
protiústavnú, poukázal na iné rozhodnutia ESĽP a uviedol svoje úvahy proti tejto argumentácii.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia
(§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu

prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výrokoch o trovách
konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na

tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8.1. Žalovaná v odvolaní namietala, že rozhodnutie bolo zmätočné, nedostatočne odôvodnené a teda
nepreskúmateľné, v dôsledku čoho jej bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, čím došlo k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Dôvodila, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej

argumentáciou, podľa ktorej v prípade právnickej osoby nemohlo dôjsť k stresu, nepokoju a napätiu,
nakoľko toto sú pocity, ktoré môžu vzniknúť len fyzickej osobe. Tvrdila, že bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie vyrovnať sa s jej argumentáciou v tomto smere a absencia posúdenia jej podstatnej
argumentácie zo strany súdu prvej inštancie mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie konanie

zaťažil vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom tvrdenou žalovanou.
8.2.Odvolacísúdpovažujevprvomradezadôležitéupresniť,ževadanamietanážalovanouspočívajúca
v nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je vadou konania vymedzenou v
ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Vo svojej podstate ide o porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenúrozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného
ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale

napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a
napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené.
8.3.Vdanejvecisúdprvejinštancievnapadnutomrozsudkuuviedol,čohosažalobcadomáhalazakých

dôvodov. Uviedol tiež, ako sa žalovaná k veci vyjadrila. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne
posúdil. Odvolací súd nezistil takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.
8.4. Žalovaná v odvolaní tiež namietala vadu konania spočívajúcu v porušení jej práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb v konaní pred súdom užívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Súčasťou tohto práva je realizácia procesných práv, ktoré strane sporu priznáva Civilný
sporový poriadok. Z obsahu spisu odvolací súd nezistil procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým
by bolo žalovanej znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8.5. Odvolací súd nezistil namietané vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok
zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

9.1. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.500

eur, náhrady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku vo výške 394,47 eura a trov
konania. Dôvodil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp.zn.
16Cb/26/2005, v ktorom konal nekoncepčne, procesne neefektívne a so značnými „hluchými“ dobami,
čo viedlo k ústavne neakceptovateľnej dĺžke procesu. K tomu poukázal na nález Ústavného súdu SR
zo dňa 4. marca 2015 sp.zn. I. ÚS 764/2014. Tvrdil, že nesprávnym úradným postupom Okresného

súd Levice mu bola spôsobená nemajetková ujma, keďže nebol vytvorený stav právnej istoty, čo ho
neprimerane zaťažovalo a stresovalo v dôsledku čoho pôsobil v trvalom nepokoji a napätí, nebolo mu
zaplatené za produkciu, preto sa dostal do sekundárnej insolvencie a reálne stratil možnosť pokračovať
v podnikateľskej činnosti, pričom existovala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom ujmy.

9.2. Žalovaná navrhovala žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať nárok na náhradu trov konania.
Poukázala na predmetný nález Ústavného súdu SR a uviedla, že k zbytočným prieťahom v namietanom
konaní došlo v trvaní od 27.01.2006 do 29.01.2010, ale len čiastočne, keďže aj sťažovatelia čiastočne
prispeli svojim správaním k predĺženiu konania. Navyše Okresný súd Levice už vo veci samej rozhodol
rozsudkom zo dňa 13. apríla 2015 č.k. 16Cb/26/2015-1595 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Popierala,

že žalobcovi ako právnickej osobe mohol stav právnej neistoty spôsobiť stres, nepokoj a napätie, navyše
žalobca je stále fungujúcou spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri. Sekundárnu insolvenciu
nepovažovala za priamy následok nesprávneho úradného postupu, keďže v označenom konaní sa
žalobca domáhal neúčinnosti právneho úkonu a jeho žaloba bola zamietnutá. Tvrdila, že Ústavný súd
SR dostatočným spôsobom prípadnú ujmu žalobcu reparoval, keďže konštatoval porušenie základného

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal Okresnému súdu Levice konať
bez zbytočných prieťahov a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie. Tvrdila, že žalobca nepreukázal,
že v dôsledku nesprávneho úradného postupu bolo zasiahnuté do jeho práv tak intenzívne, že len
konštatovanie porušenia práva spolu s priznaným zadosťučinením nie je postačujúcim zadosťučinením.
9.3. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel len čiastočne a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 1.000 eur ako nemajetkovú ujmu do 30 dní do právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu
zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 87,44 %, s tým, že
o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Na základe
odvolania žalovanej bola vyhovujúca časť rozsudku a výroky o trovách konania predmetnom skúmania
odvolacieho súdu.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Levice
pod sp.zn. 16Cb/26/2015 v procesnom postavení žalobcu v 1. rade. Ústavný súd Slovenskej republiky v
náleze zo dňa 4. marca 2015 sp.zn. I. ÚS 764/2014 okrem iného rozhodol, že základné právo žalobcu naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp.zn. 16Cb/26/2005 porušené bolo. Okresnému mu
súdu Levice prikázal konať bez zbytočných prieťahov. Žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v sume

1.000 eur. Ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej veci dospel k záveru, že aj keď z jednotlivo
vyhodnotených období posudzovaného konania vedeného okresným súdom pod sp.zn. 16Cb/26/2005
ustálil nekoncentrovaný postup okresného súdu len v období od 27. januára 2006 do 29. januára 2010,
aj to len čiastočne, samotná dĺžka posudzovaného konania v trvaní desiatich rokov bez právoplatného
skončenia veci odôvodňuje záver o porušení sťažovateľkami základného práva podľa čl. 48 ods. 2

ústavy.

11. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

12. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

13. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich

skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie
v danej veci považoval za rozhodujúce, že Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom
pod sp.zn. 16Cb/26/2005. Hoci žalobca je právnickou osobou, psychické stavy jediného spoločníka a
jediného konateľa žalobcu popísané v žalobe ako dôsledok nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Levice, považoval za stavy postihujúce samotného žalobcu konštatujúc, že u právnickej osoby sú
tietostavypersonifikovanéjejmajiteľomresp.ajštatutárom. Dospelkzáveru,žebolisplnenépodmienky
pre právo žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže samotné konštatovanie porušenia
práva žalobcu Ústavným súdom SR nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú
ujmu, ktorú nie je možné uspokojiť inak. Rovnako mal splnenú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva priamo z nálezu Ústavného súdu SR.
Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na finančné zadosťučinenie v sume 1.000
eur priznané žalobcovi Ústavným súdom SR a za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 1.000 eur. Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje,

že súd prvej inštancie svoj rozsudok v napadnutej časti dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke
odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil.
Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov rozsudku
v napadnutej časti ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že zodpovednosť
štátu za vznik škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniká splnením podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody či nemajetkovej
ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody či nemajetkovej
ujmy. Pokiaľ bol nesprávny úradný postup konštatovaný nálezom Ústavného súdu SR, je zároveň daná

aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody či nemajetkovej ujmy.
Samotná nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného. Jej negatívne
následky môžu ovplyvňovať napríklad česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy
a spoločenské postavenie poškodeného. Pokiaľ je poškodený subjekt právnickou osobou, ktorá svoje
konanie uskutočňuje prostredníctvom orgánov tvorených fyzickými osobami, je potrebné negatívne

následky do osobného života spoločníkov a členov štatutárnych orgánov posudzovať ako jedno z kritérií,
ktoré má vplyv na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v danej veci bol
žalobca právnickou osobou, ktorá bola tvorená jediným spoločníkom a mala jediného konateľa, pričom
išlo o totožnú osobu, bolo správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na pocity dlhoročného stresu, depresie, frustrácie a neistoty
a straty dôvery, že obchodná kauza bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu, tejto osoby.

15.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalovanej v odvolaní. K namietanými vadami konania sa odvolací súd zaoberal v bode 8, na
ktorý poukazuje. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej argumentáciou,
podľa ktorej v prípade právnickej osoby nemohlo dôjsť k stresu, nepokoju a napätiu, nakoľko toto sú
pocity, ktoré môžu vzniknúť len fyzickej osobe. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Súd

prvej inštancie v bode 21. svojho rozhodnutia uviedol svoje úvahy, na základe ktorých pri určení výšky
priznanej nemajetkovej ujmy zohľadnil dlhoročný stres, depresiu, pocity flustrácie a neistoty a straty
dôvery v spravodlivý koniec súdneho konania, ktoré pociťoval jediný majiteľ a zároveň konateľ žalobcu.
15.2. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že takéto pocity nemôže mať právnická osoba, ako organizácia
osôb alebo majetku, odvolací súd dodáva, že právnickú osobu, ktorá je obchodnou spoločnosťou alebo
družstvom, rovnako ako fyzickú osobu, podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia, považuje

zákon za podnikateľa (§ 2 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pre právnickú osobu vo všeobecnosti je
charakteristické, že ide o spojenie majetku a ľudí, ktorí v súlade so zákonom stanovili jej vnútorné
pomery, predmet činnosti a konanie navonok. A to aj v prípade, že právnickú osobu vytvorila iná
právnická osoba, či právnické osoby, za ktorými opätovne stoja ľudia - teda osoby fyzické. Z uvedeného
vyplýva, že medzi právnickou osobu a fyzickými osobami, ktoré sú jej spoločníkmi, akcionármi a členmi,

alebo členmi štatutárneho orgánu existuje úzke prepojenie v prvom rade na báze majetkovej, ale existujú
medzi nimi aj vzťahy vznikajúce v procese rozhodovania za právnickú osobu, jej zastupovania navonok,
a v procese realizácie podnikania prostredníctvom vykonávania výrobnej či inej činnosti, ktorá tvorí
predmet činnosti právnickej osoby. Tieto vzťahy sú v prvom rade právne, založené na zákone, či rôznych
kontraktoch. Zároveň však ide aj o vzťahy osobné, nielen medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi ľuďmi

a právnickou osobou, založené na zodpovednosti, ambíciách a víziách do budúcnosti, na predstavách
podnikateľského úspechu, a z nich odvodeného plánovania vývoja podnikania. Tieto osoby môžu v
určitých prípadoch pociťovať stres, úzkosť a napätie, pričom na tieto okolnosti je potrebné pri určení
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch právnickej osobe prihliadať. Z uvedených dôvodov námietku
žalovanej nemožno považovať za dôvodnú.

15.3. S tvrdením žalovanej, že povesť žalobcu žiadnym spôsobom neutrpela, do dnešného dňa existuje,
je živou a existujúcou spoločnosťou, pričom svoju podnikateľskú činnosť neukončila, sa odvolací súd
nestotožnil. Požiadavka ukončenia podnikateľskej činnosti, ktoré je pri právnickej osobe spojené s jej
zrušenímanásledným výmazomzobchodnéhoregistra,čímprávnickáosobazaniká,bybolaabsurdná.
V dôsledku zániku žalobcu, ako právnickej osoby, by žalobca stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti

a tým zároveň by stratil aj procesnú subjektivitu (§ 61 CSP), teda nemohol by sa domáhať v súdnom
konaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
15.4. Ani s námietkou, podľa ktorej súd prvej inštancie v rozhodnutí nezohľadnil, že žalobcovi bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie Ústavným súdom SR, sa odvolací súd nestotožnil. Naopak
z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie prihliadal v prvom rade na priznané finančné

zadosťučinenie Ústavným súdom SR, preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 1.000 eur a konštatoval, že náhradu nemajetkovej ujmy spolu s finančným zadosťučinením
považuje za primeranú ujme, ktorú žalobca utrpel v súvislosti s dlhotrvajúcim konaním.
15.5. Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalovanej, že k náhrade nemajetkovej ujmy v
peniazoch možno pristúpiť až vtedy, keď samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), okolnosti danej
veci, najmä skutočnosť, že konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 16Cb/26/2005 trvalo
dlhšie ako 11 rokov, neumožňujú prijať záver o tom, že konštatovanie porušenia práva žalobcu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov Ústavným súdom SR bolo dostatočným zadosťučinením. K
takému záveru nedospel ani Ústavný súd SR, keďže priznal aj finančné zadosťučinenie. Ani skutočnosť,

že Okresný súd Levice po rozhodnutí Ústavného súdu SR konal bez prieťahov, nemožno považovať za
ničinéakozasamozrejmosť,pretožemutojednakboloprikázanéajednakprejedanievecivprimeranom
čase je súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) ako i súčasťou práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva), preto tak má konať každý súd a
za každých okolností.

15.6. Tvrdenie žalovanej, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie nereflektovalo na skutočnosť,
aký význam mohlo mať pre žalobcu konanie, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak toto
konanie skončilo jeho neúspechom, bolo podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska nároku na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch bezvýznamné. Postup súdu bez prieťahov a jeho rozhodnutie o merite
veci v primeranom čase sú rovnako dôležité pre všetky strany sporu, bez ohľadu na výsledok.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výrokoch o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).